Podkarpatská Rus

Česko-Slovensko s Podkarpatskou oblasťou

Zakarpatská oblasť v Ukrajine

Podkarpatská Rus je historický názov územia, ktoré sa z prevažnej časti rozkladá na území dnešnej Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, čiastočne na území dnešného Prešovského a Košického kraja na Slovensku, malou časťou tiež na území Poľska a župy Maramureş v Rumunsku.

Názvoslovie

V zásade platí, že Ukrajina a jej priaznivci používali názvy začínajúce sa na Zakarpat-, kým krajiny na západ (logicky) používali názvy začínajúce sa na Podkarpat-. Vzhľadom na to, že Podkarpatská Rus bola počas svojej histórie súčasťou mnohých štátnych útvarov v mnohých podobách, oficiálne pomenovanie územia sa menilo v závislosti na politickej situácii.

• po slovensky/česky: Podkarpatská Rus, Krajina (Zem) Podkarpatskoruská (1928 – 1938), Zakarpatská Ukrajina (oficiálne až od 1938), Karpatská Rus, Uhorská Rus, Podkarpatsko,
• po rusínsky: (Pôd)karpat'ska Rus'
• po ukrajinsky: (Pid)karpats'ka Rus'
• po rusky:(Pod)karpatskaja Rus'
• po maďarsky: Kárpátalja (Podkarpatsko), Észak-Keleti Felvidék (severovýchodné Horné Uhorsko), Kárpát-Ukrajna (Karpatská Ukrajina)
• po nemecky: Karpatenrussland (Podkarpatská Rus), Karpaten-Ukraine/Karpato-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transkarpatien (Zakarpatsko),
• po anglicky: Subcarpathia (Podkarpatsko), Carpathian Rus/Ruthenia/Russia (Karpatská Rus), Carpathian Ukraine/Carpatho-Ukraine ((Za)karpatská Ukrajina), Transcarpathia, (Zakarpatsko), Subcarpathian Ruthenia (Podkarpatská Rus).

Koločava

Dejiny

Veľká Morava a Uhorsko

Slovanské kmene sa na území Podkarpatskej Rusi začali usadzovať okolo šiesteho storočia nášho letopočtu, po nájazdoch Hunov. V 7. a 8. storočí sa na úpätí Karpát usadzovali vo väčšej miere ďalšie slovanské kmene (Pozri aj Bieli Chorváti). Následne sa väčšia časť tohto územia a jeho obyvateľov stala najzápadnejšou súčasťou Kyjevskej Rusi, kým západná časť územia sa stala súčasťou Veľkomoravskej ríše. Takmer celé územie bolo súčasťou Veľkej Moravy v čase jej rozkvetu za vlády Svätopluka v rokoch 871 – 894. Kontrolu nad časťou územia mala koncom 9. storočia tiež Bulharská ríša vedená cárom Simeonom I.

Starí Maďari (pozri aj Uhri) prekročili Karpaty okolo roku 896 a mnohí sa usadili na tomto území a splynuli s pôvodným slovanským obyvateľstvom. Od desiateho storočia bolo územie súčasťou Uhorska. Etnická rozmanitosť sa ešte rozšírila príchodom približne 40 000 Kumánov, ktorí sa na území usadili po porážke kyjevským veľkokniežaťom Vladimírom Monomachom (1053 – 1125) v dvanástom storočí a najmä po ich definitívnej porážke Mongolmi (Tatármi) v roku 1238. Poskytnutie azylu Kumánom uhorským Belom IV. bolo zámienkou mongolského vpádu do Uhorska v rokoch 1241 – 1242.

Kyjevské knieža Rostislav Michailovič (1225-62) bol bánom (správcom) časti územia v rokoch 1243 – 1261 za vlády svojho svokra uhorského kráľa Bela IV. (1206-70).

Od roku 1526 bol región súčasťou Habsburskej monarchie. V roku 1570 bol rozdelený medzi Uhorské kráľovstvo a osmanské Sedmohradsko (ako jeden z dôsledkov bitky pri Moháči). V tomto období dochádza k formovaniu významnej rusínskej kultúrnej a náboženskej identity. Brest-litovská únia z roku 1595 a Užhorodská únia 1646 deklarovali rozhodnutie pravoslávnych cirkví Podkarpatskej Rusi prijať patriarchát rímskeho pápež, čím boli v praxi vytvorené východné katolícke cirkvi (rusínska katolícka cirkev a ukrajinská gréckokatolícka cirkev). Neskôr, do roku 1648 bolo celé územie časťou Sedmohradska, v rokoch 1682 – 1685 patrila severozápadná časť kniežaťu Imrichom Tökölimu, vodcovi protihabsburského stavovského povstania, juhovýchodná stále Sedmohradsku. Od roku 1699 bolo celé územie opäť súčasťou habsburského Uhorského kráľovstva.

Medzi rokmi 1850 a 1860 po protihabsburskej revolúcii z rokov 1848 – 1849, bolo Uhorské kráľovstvo rozdelené na päť vojenských celkov, Podkarpatská Rus patrila pod veliteľstvo v Košiciach. Po obnovení župného zriadenia do rozdelenia Uhorska potom územie Podkarpatskej Rusi patrilo pod Berežskú, Marmarošskú, Ugočskú a Užskú župu.

Medzivojnové obdobie (1918 – 1938)

Počas rozpadu Rakúsko-Uhorska sa niektorí Rusíni v novembri 1918 po stretnutí v Ľubovni a neskôr v Prešove vyslovili za odčlenienie od Maďarska (vzhľadom na skúsenosti s maďarizáciou) a právo na sebaurčenie. Nepanovala však zhoda ohľadne pripojenia k Ukrajine, Rusku, či vznikajúcemu Česko-Slovensku, resp. autonómie v rámci Maďarska. Národná rada Karpatských Rusínov v Spojených štátoch pod vedením amerického právnika rusínskeho pôvodu Gregorija Žatkoviča dohodla s Masarykom pričlenenie k Česko-Slovensku (Filadelfská dohoda). 26. decembra Budapešť územiu priznala autonómiu (pod názvom Ruská Krajina), ktorú v marci 1919 v rámci (krátko existujúcej) Maďarskej republiky rád ešte rozšírila.

Spojenci súhlasili s pričlením územia k ČSR, pretože sa ČSR ukázala byť najstabilnejším a hospodársky najsilnejším štátom oblasti, čo bolo pre viacnárodnostné a zaostalé Podkarpatsko vtedy dôležité. Potom, čo česko-slovenské vojská oblasť roku 1919 obsadili (dovtedy bolo úzmeie okupované Rumunskom a neskôr opäť Maďarskom), odhlasovala Ústredná národná rada Karpatských Rusínov v Užhorode 8. mája 1919 pričlenenie k Česko-Slovensku. Keď potom ČSR videlo rozsah zaostalosti regiónu, začalo odmietať jeho pričlenenie. Bolo však neskoro, lebo pri rokovaniach k Saintgermainskej zmluve Spojenci ČSR prakticky donútili územie pripojiť. Saintgermainskou zmluvou z 10. septembra 1919 teda Podkarpatsko pripadlo Česko-Slovensku a na Parížskej mierovej konferencii pribudla úloha poskytnúť územiu autonómiu. Žatkovič bol vymenovaný za prvého guvernéra Podkarpatskej Rusi 20. apríla 1920, no 17. apríla 1921 sa funkcie vzdal a vrátil sa späť k svojej právnickej praxi do Pittsburghu v Pensylvánii, pretože Podkarpatskej Rusi stále nebola poskytnutá sľúbená autonómia. Túto autonómiu Podkarpatsko (podobne ako Slovensko) v praxi až do roku 1938 nedostalo (parlament pre Podkarpatsko nebol nikdy zvolaný, guvernéra menoval prezident ČSR a podobne). V roku 1921 bolo správne zriadenie zreorganizované do troch žúp: Užhorodská (Užská) so sídlom v Užhorode, Berežská (Mukačevská) so sídlom v Mukačeve a Veľkosevľušská (Marmarošská) so sídlom vo Velkej Sevljuši; Veľkosevľušská vznikla zlúčením častí Ugočskej a Marmarošskej župy. V roku 1926 zlúčili všetky tri existujúce župy do Karpatoruskej župy so sídlom v Mukačeve.

Aj špeciálne administratívne vyčlenenie nastalo (podobne ako u Slovenska) až v roku 1928, keď sa v ČSR zaviedli tzv. krajiny. Hlavným mestom Podkarpatskej Rusi bol Užhorod. Úradným jazykom používaným na území Podkarpatska bol oficiálne „ľudový jazyk”, de facto teda rusínčina, ktorá však nebola ešte kodifikovaná a ani neexistovali príslušné jazykové príručky. V školách sa teda napríklad až do druhej svetovej vojny používala (modifikovaná) ruština. V sčítacích hárkoch pri sčítaniach ľudu sa Rusíni viedli ako „Rusi” (v zmysle zeme Rus, nie Rusko; používal sa aj výraz Rusín).

Kvôli silnej kultúrnej a jazykovej príbuznosti tunajšieho obyvateľstva s Ukrajincami, Lemkami a Bojkami v Sovietskom zväze a v Poľsku medzivojnového obdobia boli pre toto územie charakteristické secesionistické (nezávislosť hľadajúce, odštiepenecké) tendencie. Politicky tu existovalo veľa strán, z ktorých najdôležitejšie boli strany ukrajinofilov, rusofilov, komunistov a Maďarov. Ukrajinofili, zastúpení Národnou kresťanskou stranou Augustína Vološina, boli spravidla gréco-katolíci a chceli autonómiu v rámci Česko-Slovenska (čiastočne však pričlenenie k Ukrajine). Rusofili, zastúpení Poľnohospodárskou federáciou Andreja Brodiho respektíve fašistickou stranou Fenčíka, boli spravidla pravoslávni a tiež chceli autonómiu. Maďarov zastupovala Zjednotená maďarská strana, ktorá vo voľbách získavávala stálych 10 % miestnych hlasov a bola neustále v opozícii proti Prahe. Komunisti, ktorí boli silní (vzhľadom na zaostalosť územia), boli za pripojenie k Sovietskemu zväzu. Vo voľbách 1935 vyhrali strany, ktoré podporovali vládu v Prahe, len 25% hlasov a 63% pripadlo odporcom Prahy, čiže komunistom (25% hlasov), maďarskej strane a autonomickými zoskupeniam.

Keď začiatkom októbra susedné Slovensko vyhlásilo v rámci Česko-Slovenska autonómiu, dostalo autonómiu aj Podkarpatsko a 11. októbra bola vytvorená prvá autonómna vláda pod vedením Andreja Brodiho. 26. októbra nasledoval ďalšia pod vedením Augustína Vološina. V novembri bolo územie z vôle obyvateľstva^{[chýba zdroj]} premenované na Karpatskú Ukrajinu.

Viedenská arbitráž, vyhlásenie nezávislosti a okupácia Maďarskom (1938 – 1939)

Rímskokatolícky kostol v Užhorode

2. novembra 1938 sa na základe prvej Viedenskej arbitráže juhovýchodná časť územia stala súčasťou Maďarska. Novým sídlom úradov sa stal Chust. Cieľom Maďarska bola naďalej obnova bývalého veľkého Uhorska. Keďže však Maďarsko bola pomerne chudobná krajina, rozhodli sa „začať” s malým (zvyšným) Podkarpatskom. Toto malo Maďarsku umožniť spoločnú hranicu so spriateleným Poľskom a umožniť získať prístup k prameňom Tisy. Preto hneď po arbitráži Maďarsko rozpútalo v tlači kampaň proti údajným „macedónskym pomerom” v Podkarpatsku. Napriek dôrazným varovaniam Nemecka a Talianska pred vojenským fiaskom dúfala maďarská vláda, že jej útok predsa len prejde (napriek tomu, že ho aj Viedenská arbitráž explicitne zakazovala). Krátko pred začiatkom maďarského útoku nariadeného Miklosom Horthym však musel byť tento zrušený, lebo štáty Nemecko a Taliansko, ktoré sa nechceli hneď po nimi vybavenej arbitráži nechať zdiskreditovať, 20. novembra v Maďarsku energicky intervenovali.

Keď 14. marca 1939 Slovensko vyhlásilo nezávislosť a 15. marca Nemci v Česku vytvorili Protektorát Čechy a Morava, vyhlásilo Podkarpatsko 15. marca nezávislosť (prvýkrát v dejinách). No ešte v ten istý deň ho Maďarsko napadlo a do 18. marca obsadilo, a to napriek tomu, že tu nežili takmer žiadni Maďari, a že to Viedenská arbitráž zakazovala. Maďarskí vojaci tu (na rozdiel od nemeckých v Česku) museli čeliť vojenskému odporu miestnych obyvateľov.

Už 15. marca Maďarsko obsadilo aj časť východného Slovenska. Keďže nenastala žiadna podstatná reakcia, 23. marca začalo z Podkarpatska veľký útok na Slovensko s cieľom „postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá”. Po nasledujúcej maďarsko-slovenskej vojne (s viacerými maďarskými náletmi napríklad 24. marca na Spišskú Novú Ves), Nemecko prinútilo Maďarsko prestať a začať rokovať. Výsledkom rokovaní (27. marca – 4. apríla 1939) bolo, že Maďarsko dostalo pás najvýchodnejšieho Slovenska (1 897 km²) so 69630 obyvateľmi (všetko Slováci a Rusíni).

Koniec 2. svetovej vojny a pripojenie k ZSSR (1944 – 1946)

Po nemeckej okupácii Maďarska 19. marca 1944 bolo z Podkarpatska v apríli a máji 1944 deportovaných vyše 100 000 Židov do nemeckých koncentračných táborov. Na jeseň zas sovietska armáda postupujúca z východu vyhnala z územia veľa Nemcov a Maďarov.

Po obsadení Sovietmi bolo územie opäť súčasťou obnovovaného Česko-Slovenska. Na územie bola vyslaná delegácia čs vlády z Londýna na čele s ministrom Františkom Němcom a generálom Antonínom Hasalom, aby tu začala preberať československú správnu a brannú moc. Skutočnú moc však mali národné výbory, ktoré všade vznikali. Sovieti systematicky znemožňovali, aby národné výbory nadviazali kontakt s česko-slovenskými úradmi. Edvard Beneš zakázal činnosť maďarských, nemeckých a rusofilských strán aj fašistickej strany Fenčíka – ostali len komunisti a priaznivci Prahy.

26. novembra 1944 sa prvý zjazd národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny v Mukačeve na podnet komunistov z Mukačeva vyslovilo za pričlenenie k Sovietskemu zväzu opäť pod názvom Zakarpatská Ukrajina. Zjazd zvolil Národnú radu a prijal manifest O opätovnom zjednotení Zakarpatskej Ukrajiny so sovietskou Ukrajinou. Národná rada prerušila styky s reprezentáciou obnovovaného Československa a Podkarpatská Rus de facto prestala byť súčasťou Československa.

Po následných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Sovietskym zväzom, pri ktorých komunisti (ktorých od druhej svetovej vojny čiastočne riadili z Moskvy) prehovorili Beneša, aby odstúpil územie ZSSR, bolo dohodnuté, že územie po skončení vojny pripadne ZSSR. Formálne sa tak stalo v júni 1945, teda až po oficálnom skončení druhej svetovej vojny (z dôvodov zrušenia platnosti Mníchovskej dohody a reštaurácie Česko-Slovenska v pôvodných predmníchovských hraniciach). Reálne však bolo od oslobodenia územie pod kontrolou Sovietov.

Košický vládny program z 5. apríla 1945 riešil vzťah Česko-Slovenska k Podkarpatskej Rusi v článku VIII nasledovne:

Vláda sa postará o to, aby bola čo najskôr riešená otázka Zakarpatskej Ukrajiny, ktorú predložilo samotné obyvateľstvo tejto krajiny. Vláda si želá, aby táto otázka bola riešená podľa demokraticky prejavenej vôle karpatskoukrajinského ľudu a v plnom priateľstve medzi Československom a Sovietskym zväzom.

29. júna 1945 bola v Moskve uzavrená zmluva medzi ČSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine. Bolo dohodnuté, že Zakarpatská Ukrajina (pomenovanie v zmluve) v súlade so želaním jej obyvateľstva a na základe priateľskej dohody medzi oboma zmluvnými stranami sa včleňuje do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky. Realizovanie zmluva bolo dané ústavným dekrétom prezidenta Beneša č. 60/1945 Zb. zo dňa 1. septembra 1945 a ústavným zákonom č. 2/1946 Zb. z 22. novembra 1945 o úprave hraníc so ZSSR schváleným dočasným Národným zhromaždením, ktorým bol so zmluvou vyjadrený súhlas a potvrdená zmena hraníc ČSR.

V roku 1946 bolo územie v rámci ZSSR začlenené do Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (pozri aj Zakarpatská oblasť). Početní Česi a Slováci žijúci v Podkarpatsku dostali možnosť získať česko-slovenské občianstvo.

Po rozpade ZSSR (1991)

V roku 1991 v referende 78% obyvateľov požadovalo autonómiu, ktorá nebola doteraz udelená.

Mestá na Podkarpatskej Rusi

• Užhorod
• Mukačevo
• Berehovo
• Chust
• Vynohradiv

Pozri aj

• Dejiny Ukrajiny
• Zakarpatská oblasť

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Podkarpatská Rus

Externé odkazy

• Podkarpatská Rus – Sprievodca po Podkarpatskej Rusi (informácie aj fotografie)

	Česko-Slovensko (vo svojej dobe väčšinou písané: Československo)
Rakúsko-Uhorsko (do roku 1918) (Čechy, Morava, časť Sliezska, severné časti Uhorska (Slovensko a Podkarpatsko)	Československá republika (1918 – 1938)	Župa Sudetenland a iné územia Nemecka (1938 – 1945) „Horná zem“ Maďarska (1938 – 1945)		Československá republika (1945 – 1948)	Československá republika (1948 – 1960)	Československá socialistická republika (1960 – 1990)	Česko-slovenská federatívna republika / Česká a Slovenská Federatívna Republika (1990 – 1992)	Česká republika (od roku 1993) Slovenská republika (od roku 1993)
		Česko-Slovenská republika s autonómnym Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou (1938 – 1939)	Protektorát (1939 – 1945) Slovenská republika (1939 – 1945)
			(ďalšia) „Horná zem“ Maďarska (1939 – 1945)	Ukrajinská sovietska socialistická republika (1945 – 1991)			Zakarpatská oblasť Ukrajiny (od roku 1991)
		nacizmus			1948 – 1989 satelitom ZSSR
			exilová vláda