Velická dolina
O národnej prírodnej rezervácii pozri Velická dolina (národná prírodná rezervácia).| Velická dolina | |
| dolina | |
 Velická dolina v roku 1902
| |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Región | Prešovský kraj |
| Pohorie | Vysoké Tatry |
| Povodie | Poprad |
| Nadmorská výška | > m n. m. |
| Súradnice | 49°09′14″S 20°09′30″V / 49,153967°S 20,158267°V |
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci Tatier
| |
| Wikimedia Commons: Velická dolina | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Velická dolina (poľ. Dolina Wielicka, nem. Felker Tal, maď. Felkai völgy) je dolina na južnej strane Vysokých Tatier medzi hlavnou osou Gerlachovskej rázsochy, hlavným hrebeňom Vysokých Tatier od Zadného Gerlachovského štítu až po Bradavicu a jej juhovýchodným ramenom (Velickými granátmi). Od Velického štítu po Cestu Slobody meria asi 6 km. Jej plocha je približne 25,7 km[1]
Popis
[upraviť | upraviť zdroj]Velická dolina má tri časti. Dolná, zalesnená, sa rozprestiera od úpätia Tatier do výšky 1 200 m n. m.. Ohraničuje ju val Žltej steny blízko Tatranskej Polianky. Prostredná, zarastená lesom a kosodrevinou, siaha po Velické pleso. Turisticky atraktívna horná časť doliny siaha po Velický štít. Dolinou preteká Velický potok. Aj keď niektorí znalci hľadajú prameň vyššie v rôznych častiach doliny, kde sa len periodicky objavuje voda, jeho kolískou je Dlhé pleso, odkiaľ má trvalý výtok. V prostrednej časti Kvetnice (poľ. Wielicki Ogród) potok už tečie po povrchu. Na dolinnom prahu, pri asi 15 metrov vysokom Večnom daždi (poľ. Mokra Wanta), vytvára Velický vodopád a vteká do Velického plesa. V doline sa nachádza Kvetnicové pliesko a dve Vyšné Velické plieska. Časť Velickej doliny nad Večným dažďom vo výške 1 820 m n. m. – 1 840 m n. m. je Kvetnica s bohatou vegetáciou horských lúk. Na trávnatej dolinnej terase na juh od Guľatého kopca vo výške asi 1 890 m n. m. sa nachádza Vyšná Kvetnica. V zadnej časti Velickej doliny je Zadná Velická dolina (poľ. Wielicky Kocioł) a Velická kotlina, ktorá tvorí najvyššiu časť doliny, resp. Zadnej Velickej doliny.[1]
Názov
[upraviť | upraviť zdroj]Pomenovanie pochádza od historického mestečka Veľká, ktorá je dnes mestskou časťou Popradu. Od nej ho ako prvý prevzal Velický potok a potom názov postupne prešiel na dolinu i na pleso a ďalšie útvary okolo doliny. Názov má nesporné slovenské korene. Historické názvy majú rôzne podoby a je ich veľmi veľa. Napríklad Felkergrund, Völker See Grund, Velker-See-Thal, Völkseer Thal, Felkathal, Wielicka Dolina.[1] Iný autor uvádza, že Velická dolina nikdy nepatrila obci Veľká. Základom názvu dolina sa, podľa neho, „stalo nemecké sloveso valen, velen (jeden z tvarov starého germánskeho slovesa bel, neskôr beilan), ktoré sa na Spiši v stredoveku používalo vo význame ťažiť, resp. dobývať. Od neho odvodené podstatné meno malo v zemepisných názvoch niekedy tendenciu prechyľovať svoju prvú časť do podoby falk, felk, či folk“ (citát)[2] Keďže, podľa citovaného autora, v tejto doline vyvíjali činnosť stredovekí nemeckí baníci, pomenovali dolinou, kde sa baníči - Felkatal. Potom bola poslovenčená na Velická dolina.[2] V rozpore s týmto tvrdením je listina (napísaná v latinčine) ostrihomského biskupa Filipa z roku 1268, kde sa prvý raz spomína Veľká a iné podtatranské mestečká a obce v súvislosti so sporom magistra Mutimíra s 24 farármi spišských obcí ako „de Vylka (Veľká)“ a na inom mieste: „v roku 1279 sa Veľká spomína v listine týkajúcej sa hraníc obce Batizovce ako …sub montibus ultra Welkam… (pod horami za Veľkou) (citát)“[3]
História
[upraviť | upraviť zdroj]Prví ľudia sa v doline objavili už v prehistorických časoch. Po nich prišli lovci kamzíkov a svišťov, v 18. storočí (rok 1751) navštívili dolinu botanici a geológovia, ktorých viedol Jakub Buchholtz. Od polovice devätnásteho storočia začali objavovať dolinu turisti. Východnú časť údolia mal na dlhý čas prenajatú Mikuláš Szontág. Popri práci sa venoval botanike. Bol praktickým ochranárom, mal podiel na tom, že Uhorský karpatský spolok prenajal vysokotatranskú Kvetnicu, významnú floristickú lokalitu Velickej doliny, aby ju uchránil pred pasením. Postupne tu boli postavené turistické útulne Hunfalvyho chata, Blasyho chata. O rozvoj turistiky sa usiloval Uhorský karpatský spolok a medzi jeho predstaviteľmi Albín Čáki, ktorý sa pričinil o výstavbu chodníkov. Sliezska sekcia Uhorského karpatského spolku so sídlom vo Vroclave vyvíjala v doline aktivity od roku 1888. Zásluhou svojho predsedu Teodora Doeleckého a neskoršieho čestného predsedu Johanna Müllera postavili na juhozápadnom brehu Velického plesa turistickú chatu, ktorá dostala pomenovanie Sliezsky dom. O rozvoj športových aktivít sa pričinil Michal Guhr. Mnohé stopy činnosti tu zanechal Karpatský spolok.[4][5][6][7][8]
Prvý turista, ktorý prišiel do Velickej doliny v zime, bol v roku 1873 Eduard Blasy. Do hornej časti doliny na Poľský hrebeň prví v zimnom období vystúpili 17. apríla 1884 Teodor Wundt a Jakub Horvay.[9]
Velická „továreň“
[upraviť | upraviť zdroj]Od polovice 17. storočia sa vo Vysokých Tatrách rozšírila výroba liečivých olejov z kosodreviny podomácky. Dialo sa tak v Doline Bielej vody kežmarskej, kde krátky čas v malej továrničke destilovali éterické oleje. S rovnakou myšlienkou prišla do Vysokých Tatier viedenská firma dr. Alojza Fischera. Chcela vyrábať liečivé oleje z kosodreviny vo Velickej doline. S veľkoslavkovskými urbárnikmi 24. júna 1906 uzavrela zmluvu na 20-ročný zber kosodreviny (1 200 siah) za 500 korún ročne. Dokončovala stavbu kamennej budovy „továrne“ s pôdorysom 6 × 14 metrov nákladom 7 200 korún. Uhorský karpatský spolok upozornil na to ministerstvo pôdohospodárstva. Spolok mal od urbárnikov prenajatú Kvetnicu, aby ju ochránil pred pastierskou exploatáciou. Ministerstvo vo výnose zo 7. júla 1906 zakázalo viedenskej firme zber kosodreviny na akékoľvek účely. Firma nedbala na zákaz a po návšteve ďalšej ministerskej komisie, ktorá opäť vydala negatívne stanovisko a rozhodla sa odvolať. Bránila sa novými argumentmi. Tvrdila, že stavba bude ozdobou doliny, že do potoka bude vypúšťať voňavú odpadovú vodu a z komína pôjde voňavý dym. Argumentovala aj príkladom podobných továrničiek na kosodrevinové oleje v Alpách. K odvolaniu sa 16. septembra 1906 vyjadril košický lesný inšpektorát. Dal vyhýbavé stanovisko akiste vopred ovplyvnené urbárnikmi i viedenskou firmou. Inšpektorát konštatoval, okrem iného, že vo Velickej doline neboli kosodrevinové porasty predbežne vyhlásené za ochranný les a pretože ich urbárnici obhospodarovali ako pasienky, chýbal právny podklad pre zákaz zberu kosodreviny. Preto z exploatácie navrhol vylúčiť len svahy strmšie ako 15 stupňov, ktoré mala okresná lesná správa v teréne vyznačiť ako chránené. Zvyšnú plochu kosodreviny inšpektorát navrhoval rozdeliť na 20 rovnomerných častí a na nich povoliť výrub tretiny konárov, resp. kríkov. Zdôvodnil to snahou pomôcť chudobným Slavkovčanom.
Podľa zmluvy mal Fišer právo používať vodnú energiu Velického potoka, nesmel však premiestňovať koryto a znečisťovať ho. Nesmel používať iné drevo okrem kosodrevinového a nesmel zasahovať do režimu zveri. Uhorský karpatský spolok opäť intervenoval. Vďaka jeho ochranárskej iniciatíve ministerstvo pôdohospodárstva neustúpilo. V archívoch sa nezachovala informácia o forme priameho zásahu proti viedenskému podniku. Továreň na výrobu liečivých kosodrevinových olejov však predčasne ukončila svoje snahy o neekologické ničenie vzácnych kosodrevinových porastov vo Velickej doline. Išlo o takmer 170 katastrálnych jutár, ktoré boli 7. januára 1909 vyhlásené za ochranné lesy.[10]
Turistika
[upraviť | upraviť zdroj]Dolinou vedie 
zeleno značkovaný turistický chodník z Tatranskej Polianky cez Poľský hrebeň (2 200 m n. m.) na Lysú Poľanu. Do doliny vedie 
žlto značená trasa zo Starého Smokovca, na ktorú sa pripája 
modro značená trasa z Tatranských Zrubov. Spodnou časťou doliny vedie 
Tatranská magistrála z Hrebienka alebo od Popradského plesa.[11]
Galéria
[upraviť | upraviť zdroj]-
Kvetnica -
Velický vodopád -
Večný dážď -
Zadná Velická dolina -
Velická dolina, Sliezsky dom -
Flóra v Kvetnici
.jpg)
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
- ↑ a b MAREC, Anton. Po stopách tatranských názvov. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Matice slovenskej, 2018. ISBN 978-80-8115-276-4. S. 155.
- ↑ AUTORSKÝ KOLEKTÍV. Veľká 1268 - 2018. 1. vyd. Poprad : Jadro, 2018. ISBN 978-80-89426-50-8. Kapitola Prvá písomná zmienka z roku 1268, s. 143.
- ↑ MRÁZIK, František, Švorc, Jaroslav Strechy nad oblakmi. 1. vyd. Poprad : Print-Servis, 1988. ISBN 80-88755-62-X. S. 153.
- ↑ BOHUŠ, Ivan. Na každom kroku kameň. 3. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2012. ISBN 80-969017-3-7. S. 110.
- ↑ HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
- ↑ GAŠPAR, Ján. Tatry. Staré pohľadnice rozprávajú. 1. vyd. Poprad : Region Poprad, 2002. ISBN 80-968725-6-7. S. 261.
- ↑ SMATANA, Ľudo. Ako cisárska komisia drahokamy hľadala. Vysoké Tatry, roč. XXX., čís. 5, s. 12-13.
- ↑ RADWAŃSKA-PARYSKY, Zofia; PARYSKI, Witold Henryk. Wielka encyklopedia tatrzańska. Poronin : Wyd. Górskie, 2004. ISBN 83-7104-009-1. (po poľsky)
- ↑ BOHUŠ, Ivan. Zabudnutá „továreň“ vo Velickej doline. Tatry, roč. XXXII., čís. 2, s. 23.
- ↑ ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.