Portál:Astronómia/Odporúčané články 2009 – 2014
Archív: 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 – 2014 - Náhodné články
Tento rok[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 –
1[upraviť zdroj]
Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných "mesiacov". Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).
Zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotácie Zeme v určitých medziach, a tým aj pri striedaní ročných období na Zemi, a ďalej pri tvorení prílivu a odlivu na Zemi.
Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.
2[upraviť zdroj]
Čierna diera alebo kolapsar je koncentráciou hmoty s takým silným gravitačným poľom, že úniková rýchlosť z blízkych bodov presahuje rýchlosť svetla. Z toho vyplýva, že nič, dokonca ani svetlo, nemôže uniknúť jej gravitácii, preto slovo „čierna“. Pojem „čierna diera“ sa stal zaužívaným, aj keď teória nespomína žiadnu dieru v normálnom slova zmysle, ale oblasť vesmíru, z ktorej nič neunikne.
Existenciu čiernych dier predpokladá všeobecná relativita. Podľa klasickej všeobecnej relativity, žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí, ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku, alebo získať akúkoľvek informáciu o látke, ktorá vstúpila do čiernej diery. Kvantová mechanika však dovoľuje výnimky z týchto pravidiel. Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená teoreticky a aj astronomickými pozorovaniami.
3[upraviť zdroj]
Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri (v Unicode 
).
Slnko patrí medzi hviezdy hlavnej postupnosti, čo znamená, že v jeho jadre prebieha premena vodíka na hélium a že vďaka tomu zostáva dlhodobo stabilné. Jeho spektrálny typ je G2, čo znamená, že ide o žltú hviezdu. Hmotnosť Slnka (2×1030 kg) predstavuje 99,87% hmotnosti celej slnečnej sústavy. Na všetky telesá Slnečnej sústavy dopadá elektromagnetické žiarenie zo Slnka, ktoré dosahuje celkový žiarivý výkon 3,826.1026 W. Vďaka tomuto žiareniu je možný život na Zemi. Väčšina telies vrátane všetkých planét obieha Slnko v smere jeho rotácie. Tento smer sa nazýva aj priamy (prográdny) smer a je dedičstvom po rotácii pôvodnej pracho-plynovej hmloviny, z ktorej všetky telesá slnečnej sústavy vznikli. Všetky ostatné telesá v slnečnej sústave sú viditeľné len vďaka tomu, že odrážajú slnečné svetlo, alebo žiaria preto, lebo boli k žiareniu vybudené slnečnou energiou (napr. kométy alebo polárna žiara).
4[upraviť zdroj]
Termín supernova sa vzťahuje na niekoľko typov hviezdnych explózií, ktorými vznikajú extrémne jasné objekty zložené z plazmy, ktorých jasnosť potom v priebehu týždňov či mesiacov opäť o mnoho radov klesá. K tomuto koncu vedú dve možné cesty: alebo ide o masívnu hviezdu, ktorá vo svojom jadre vyčerpala zásoby paliva pre fúziu a začala sa zmršťovať pod silou svojej vlastnej gravitácie, alebo o bieleho trpaslíka, ktorý nahromadil materiál od svojho hviezdneho sprievodcu, dosiahol Chandrasekharovu medzu a prešiel termonukleárnou explóziou. V oboch prípadoch výsledná explózia supernovy rozmetá obrovskou silou väčšinu alebo všetkú hmotu hviezdy.
Explózia uvádza do pohybu nárazovú vlnu, ktorá sa šírí do okolitého priestoru a formuje zvyšky supernovy. Najznámejším príkladom tohto procesu sú zvyšky SN 1604 (na obrázku vpravo). Explózie supernov sú hlavným zdrojom všetkých prvkov ťažších ako kyslík a pri mnohých dôležitých prvkoch zdrojom jediným. Napríklad všetok vápník v našich kostiach a všetko železo v hemoglobíne boli syntetizované pri explózii supernov pred miliardami rokov. Supernovy vnášajú do medzihviezdnej hmoty ťažké prvky a obohacujú tak molekulové mračná, ktoré sú dejiskom tvorby nových hviezd. Činnosť supernov významne ovlyvnila zloženie slnečnej sústavy a umožnila tak nakoniec chémiu života na Zemi, ako ho poznáme.
5[upraviť zdroj]
Rýchlosť svetla vo vákuu sa presne rovná 299 792 458 metrov za sekundu (1 079 252 848,8 km/h). Rýchlosť svetla sa značí písmenom c (údajne z latinského celeritas, čo znamená rýchlosť), ktoré je tiež známe ako Einsteinova konštanta. Táto presná hodnota nie je určená meraním ale definíciou, nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z hľadiska rýchlosti svetla a sekundy. Rýchlosť svetla v inom prostredí (teda nie vo vákuu) je menšia ako c (čo definuje index lomu prostredia).
Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa všetko elektromagnetické žiarenie, vrátane viditeľného svetla, šíri (alebo pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou, všeobecne známou ako rýchlosť svetla. Táto fyzikálna konštanta je označovaná písmenom c. Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosť šírenia sa gravitácie. Elektromagnetické zákony (ako sú Maxwellove rovnice) hovoria, že rýchlosť elektromagnetického žiarenia c nezávisí od rýchlosti objektu vyžarujúceho žiarenie; preto napríklad svetlo vyžarujúce z rýchlo pohybujúceho sa zdroja sa šíri rovnakou rýchlosťou ako svetlo vyžarované zo statického zdroja, hoci podľa relativistického Dopplerovho javu sa farba, frekvencia, energia a hybnosť svetla zmení.
6[upraviť zdroj]
Slnečná sústava je naša planetárna sústava. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho; (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov, medziplanetárneho plynu a prachu), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou slnečnej sústavy. Slnečná sústava je súčasťou oveľa väčšieho komplexu pozostávajúceho z množstva hviezd a medzihviezdnej hmoty – Galaxie.
Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava všetky veľké telesá slnečnej sústavy na obežných dráhach. Všetky telesá slnečnej sústavy sa pohybujú po dráhach, ktoré sa nazývajú kužeľosečky. Sú to kružnica, elipsa, parabola a hyperbola. Pri svojom obehu okolo Slnka sa telesá riadia Keplerovými zákonmi, aj keď len Keplerovými zákonmi nie je možné opísať pohyb všetkých telies slnečnej sústavy presne, pretože okrem gravitačného poľa na ne pôsobia ešte aj iné sily, ako napr. odpor prostredia.
Na meranie vzdialeností v slnečnej sústave sa často používa jednotka vzdialenosti známa ako astronomická jednotka (skratka AU). Zodpovedá strednej vzdialenosti Zeme od Slnka, čo je 149 597 870,691 km. Najbližší bod k Slnku na dráhe nejakého telesa sa nazýva perihélium, najvzdialenejší afélium. Základná rovina, voči ktorej určujeme sklon obežných dráh telies sa nazýva rovina ekliptiky. Je to rovina, v ktorej obieha Zem okolo Slnka.
7[upraviť zdroj]
Pojem "asteroid", ktorý znamená ako hviezda (z gréckeho asteroeides, aster "hviezda" + -eidos "forma, tvar"), prvýkrát použil v roku 1802 Sir William Herchel krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28. marca toho istého roku, aby opísal ich vzhľad, ktorý sa podobá hviezdam; pre porovnanie, všetky vtedy známe planéty zobrazovali disky. Tento pojem tiež použil pre malé mesiace planét z kategórie plynných obrov. Prvý eng: vedecký dokument, ktorý vo svojom názve používal pojem asteroid, napísal v roku 1840 Georg Adolph Erman (1806-1877).
Presná definícia asteroidu nie je ustálená. Pojem "planétka" (alebo "planetoid") nevyvoláva žiadnu silnú predstavu o zložení objektu alebo jeho všeobecnej polohe v Slnečnej sústave a niektorí dokonca tvrdia, že veľmi malá planétka by sa nemala volať asteroid.
Jedna možné klasifikácia asteroidov je z hľadiska veľkosti. Jedna pracovná definícia znie takto: Asteroidy dosahujú v priemere viac ako 50 metrov, čo ich odlišuje od meteoroidov, ktoré majú typicky veľkosť balvana alebo menšiu.
8[upraviť zdroj]
Labuť (Cygnus) je severné súhvezdie, jedno zo 48 súhvezdí zavedených Ptolemaiom a tiež jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie. Vďaka svojmu tvaru je niekedy nazývané aj ako Severný kríž.
Na oblohe sa niekedy hľadá pomerne ťažko, hlavne v oblastiach bez mestského osvetlenia za veľmi jasných nocí, pretože Labuť „letí v Mliečnej dráhe“ z ktorej jej vytŕčajú iba krídla. Pomôckou pri jej hľadaní na nočnej oblohe môže byť fakt, že dlhý labutí krk sa nachádza medzi súhvezdím Delfína a Lýry.
Báj hovorí, že na labuť sa premieňal vládca Olympu, mocný Zeus, keď sa chcel pozrieť medzi ľudí. V tejto podobe navštívil aj spartskú kráľovnú Lédu, ktorá ho zaujala svojou krásou. Aby sa k nej mohol priblížiť, nechal sa prenasledovať obrovským orlom, pred ktorým ho kráľovná zachránila. Léda sa po návšteve Dia stala matkou blížencov Kastora a Polluxa a tiež krásnej Heleny, pre ktorú vypukla Trójska vojna.
9[upraviť zdroj]
Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, okres Senica – † 4. máj 1919 tragická smrť, Ivanka pri Dunaji) bol slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády.
V rokoch 1913-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri; člen Národnej rady v Paríži, prvý česko-slovenský minister národnej obrany. Zahynul pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (od roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo nebolo ľahké. Štefánik teda vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole.
10[upraviť zdroj]
Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. Jav netrvá dlho, iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov.
Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami, pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky, produkty nukleárnej syntézy. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení.
V posledných rokoch priniesol Hubblov teleskop snímky, ktoré odhalili, že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. Mechanizmus vzniku tak širokej palety tvarov a rysov dosiaľ nebol celkom objasnený.
11[upraviť zdroj]
Venuša je druhá planéta Slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá tiene na Zem. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame "sesterskou planétou" Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so Slnkom iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe vždy zhruba v rovnakej vzdialenosti od Slnka, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba pred svitaním alebo po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako "Zornička" alebo "Večernica", a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Niektorí ľudia ale dokážu rozpoznať jej fázy voľným okom. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.
12[upraviť zdroj]
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahrňuje teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrňuje aj gravitáciu.
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.
13[upraviť zdroj]
Hyády (‘Υάδες, skupina Hyád alebo hviezdny prúd v Býkovi) sú otvorená hviezdokopa v súhvezdí Býk. Je to najjasnejšia a najbližšia hviezdokopa na oblohe. Jej hviezdy možno pozorovať voľným okom ako útvar v tvare "V" na vrchole ktorého je hviezda Aldebaran. Aldebaran k nej však fyzicky nepatrí, pretože je k nám asi o 100 ly bližšie ako hviezdy Hyád.
Hyády sú našou najbližšou otvorenou hviezdokopou so vzdialenosťou okolo 134-151 ly. S celkovou magnitúdou 0,5 (0,8) sú zároveň najjasnejšou hviezdokopou na oblohe. Je to dosť stará otvorená hviezdokopa s vekom 500 miliónov rokov až 1,1 miliardy rokov, čo je 10-krát viac ako vek druhej jasnej otvorenej hviezdokopy v tomto súhvezdí, Plejád. Je v nej preto veľa červených obrov. Väčšina hviezd v nej je spektrálneho typu G a K, priemernej veľkosti a teplotami sú porovnateľné so Slnkom.
14[upraviť zdroj]
Polárka (α UMi) je najjasnejšia hviezda v súhvezdí Malý voz (lat. Ursa Minor). Taktiež je veľmi blízko k severnému pólu, čo ju vlastne robí súčasnou severnou polárnou hviezdou. Zriedkavo sa Polárke hovorí aj Cynosura. Slovo “polaris” pochádza z latinského Stella Polaris, čo je bežné meno “Polárna hviezda”. Grécke meno Cynosura (Κυνόσουρα) znamená “chvost psa”. Iné názvy sú tiež “Severka”, alebo “Polaris Borealis”.
Pretože leží skoro na priamej línii s osou otáčania sa Zeme, teda na severnom póle, môže sa zdať, že sa Polárka nepohybuje a všetky hviezdy severnej oblohy okolo nej obehajú. Práve preto sa Polárka považuje za vynikajúci fixačný bod pre nebeskú navigáciu. Tomu, že hviezda je niekoľko storočí objavená a používaná nasvedčuje fakt, že bola objavená už na Asýrskych tabuľkách. V súčasnosti je Polárka pod 1° od rotácie pólu (asi dva krát zdanlivý priemer Mesiaca), a preto sa točí okolo pólu v malých kruhoch asi 2° v priemere. Asi len dva krát počas hviezdneho dňa sa Polárka nachádza na pravom severnom azimute, zvyšok času je to len odhad a preto musí byť poopravený použitím tabuliek. Polárka je od Zeme vzdialená 431 svetelných rokov, v súlade s meraniami satelitu Hipparcos.
15[upraviť zdroj]
Kométa je malý astronomický objekt podobný asteroidu, ale zložený predovšetkým z ľadu. Kométy sa typicky pohybujú po veľmi eliptických obežných dráhach, ktorých odslnie môže byť oveľa vzdialenejšie ako obežná dráha Pluta. Veľmi často sú opisované ako "špinavé snehové gule" a z veľkej časti ich tvorí zmrznutý oxid uhličitý, metán a voda s primiešaným prachom a rôznymi nerastnými agregátmi.
Všeobecne sa predpokladá, že kométy vznikajú v oblaku (Oortov oblak) vo veľkých vzdialenostiach od Slnka skladajúcom sa z trosiek, ktoré zostali po kondenzácii slnečnej hmloviny; vonkajšie okraje takýchto hmlovín sú dosť chladné na to, aby voda mohla existovať v pevnom (a nie plynnom) skupenstve. Asteroidy vznikajú iným procesom, no veľmi staré kométy, ktoré stratili všetku svoju prchavú hmotu, sa môžu podobať na asteroidy.
16[upraviť zdroj]
Herbig-Harove objekty sú malé útržky hmloviny v blízkosti novovzniknutých hviezd a tvoria sa, keď sa plyn vyvrhnutý mladou hviezdou zrazí s blízkymi oblakmi plynu a prachu pri rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za sekundu. Herbig-Harove objekty sa hojne vyskytujú v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je často vidno viac ako jeden, pričom sa zarovnávajú pozdĺž jej rotačnej osi.
HH objekty sú prechodným javom, trvajú najviac niekoľko stoviek rokov. Viditeľne sa vyvíjajú počas pomerne krátkych časových období ako sa pohybujú ďalej od svojej rodičovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne médium). Pozorovania Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhaľujú komplexný vývoj HH objektov v priebehu niekoľkých rokov, ako ich časti tmavnú, kým iné zosvetlievajú počas kolízií s koncentrovaným materiálom v medzihviezdnom médiu.
Objekty boli prvýkrát pozorované neskoro v 19. storočí Sherburneom Wesleym Burnhamom, ale neboli rozpoznané ako samostatný typ emisnej hmloviny do štyridsiatych rokov. Prví astronómovia, ktorí ich podrobne študovali boli George Herbig a Guillermo Haro, po ktorých boli pomenované. Herbig a Haro pracovali nezávisle na štúdiách tvorby hviezd, keď prvýkrát analyzovali Herbig-Harove onjekty a zistili, že sú vedľajším produktom procesu tvorby hviezd.
17[upraviť zdroj]
Betelgeuze (arab. 'ibl al-džawzā' – obrova pazucha, Betelgeuse, Betelgeux alebo Beteigeux alebo Alfa Orionis (α Ori / α Orionis) je druhá najjasnejšia hviezda v súhvezdí Orión a desiata najjasnejšia hviezda na nočnej oblohe. Jej jasnosť dosahuje približne prvú magnitúdu, ale s časom sa mení, pretože Betelgeuze je polopravidelná premenná hviezda. Z tohto dôvodu jej jasnosť kolíše v rozmedzí 0,0 mag. do 1,3 mag.
Hoci je označená gréckym písmenom „alfa“, ktoré sa väčšinou dáva najjasnejšej hviezde súhvezdia, nie je jasnejšia ako Rigel (Beta Orionis). Podľa jedného zdroja sa v maxime svojej jasnosti niekedy stáva jasnejšou než Rigel, no podľa iných zdrojov sa nikdy nestáva jasnejšou než Rigel a premennosť spôsobila len zlý odhad jej jasnosti.
Pri vzdialenosti od Slnka 500 až 652 ly, je Betelgeuze našim najbližším nadobrom. Je to stará hviezda a väčšina hviezd obrazca Orióna je oveľa mladších ako ona. Betelgeuze má z nich tiež najväčší vlastný pohyb.
18[upraviť zdroj]
Veľký tresk (po anglicky Big Bang) je vedecká teória kozmológie, ktorá opisuje raný vývoj a tvar vesmíru. Nosnou myšlienkou je, že všeobecná teória relativity môže byť skombinovaná s pozorovaniami galaxií vzďaľujúcich sa od seba, čím sa dá odvodiť stav vesmíru v minulosti alebo aj v budúcnosti. Prirodzeným následkom Veľkého tresku je, že vesmír mal v minulosti vyššiu teplotu a hustotu. Termín "Veľký tresk" sa v užšom zmysle používa na označenie časového bodu, kedy sa začalo pozorované rozpínanie vesmíru, v širšom zmysle na označenie prevládajúcej kozmologickej paradigmy, vysvetľujúcej vznik a vývin vesmíru.
Jedným z dôsledkov Veľkého tresku je, že podmienky dnešného vesmíru sú odlišné od podmienok v minulosti alebo v budúcnosti. Na základe tohto modelu bol George Gamow v roku 1948 schopný predpovedať kozmické mikrovlnné reliktové žiarenie (alebo kozmické mikrovlnné reliktné žiarenie/základné žiarenie/žiarenie pozadia; po anglicky cosmic microwave background radiation, CMB), ktoré bolo v roku 1960 objavené a poslúžilo ako dôkaz potvrdzujúci správnosť teórie Veľkého tresku, vyvracajúc tak teóriu steady state (po anglicky steady state theory).
19[upraviť zdroj]
.jpg)
Saturn je šiesta planéta Slnečnej sústavy v poradí od Slnka, po Jupiteri druhá najväčšia z planét. Je známa i z prehistorického obdobia. Pomenovaný bol podľa rímskeho boha Saturna, ktorý je obdobou gréckeho Krona. Astronomický symbol pre Saturn je ♄.
Saturn patrí medzi joviálne planéty, to znamená, že nemá pevný povrch, ale len hustú atmosféru, ktorá postupne prechádza do plášťa. Atmosféra je tvorená prevažne vodíkom, ktorý tvorí 96,3 % jej objemu. Viditeľný povrch planéty tvorí svetložltá vrstva mrakov s nejasnými pásmi rôznych odtieňov, ktoré sú rovnobežné s rovníkom. Teplota v hornej oblačnej vrstve dosahuje -140 °C. Objem planéty je 764-krát väčší ako objem Zeme, má však zo všetkých planét najmenšiu hustotu: len 0,6873 g/cm³ a ako jediná planéta v slnečnej sústave je ľahší než voda. Saturn je známy najmohutnejšou sústavou prstencov zo všetkých planét slnečnej sústavy. Jeho hlavné prstence, ktoré sú označené veľkými písmenami možno pozorovať zo Zeme už aj malým ďalekohľadom. Okolo planéty obieha tiež početná rodina mesiacov, z ktorých najväčší je Titan, jediný mesiac v slnečnej sústave s hustou atmosférou.
Jeden obeh Saturna okolo Slnka trvá 29,46 pozemského roka. Je ľahko pozorovateľný voľným okom ako žltý neblikajúci objekt jasnosťou porovnateľný s najjasnejšími hviezdami. Od ekliptiky sa nikdy nevzdiali na väčšiu uhlovú vzdialenosť ako 2,5°. Prechod jedným zvieratníkovým znamením mu trvá viac než dva roky.
20[upraviť zdroj]
Albert Einstein (* 14. marec 1879, Ulm – † 18. apríl 1955, Princeton) bol židovsko-nemecko-švajčiarsko-americký teoretický fyzik, ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho vedca 20. storočia. Predložil teóriu relativity a významne prispel k rozvoju kvantovej mechaniky, štatistickej mechaniky a kozmológie. V roku 1921 mu bola za jeho vysvetlenie fotoelektrického javu udelená Nobelova cena za fyziku a „jeho zásluhy v oblasti teoretickej fyziky.“
Po sformulovaní všeobecnej teórie relativity v novembri 1915, sa stal Einstein známym na celom svete, čo je pre vedca neobyčajný úspech. Neskôr jeho sláva prekonala ostatných vedcov v histórii. Jeho meno sa stalo synonymom vysokej inteligencie alebo dokonca génia.
21[upraviť zdroj]
Hmlovina Mačacie oko (NGC 6543) je planetárna hmlovina v súhvezdí Drak. Z hľadiska štruktúry je to najzložitejšia známa hmlovina. Vo vysokom rozlíšení Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v nej možno pozorovať nevšedné štruktúry – chumáče, výtrysky, vlákna a akoby oblúkové rysy.
Hmlovinu objavil 15. februára 1786 William Herschel. Roku 1864 sa vďaka práci amatérskeho astronóma Williama Hugginsa stala prvou planetárnou hmlovinou s preskúmaným spektrom.
Moderné štúdie narazili na niekoľko tajomstiev. Komplikovanosť štruktúry môže byť spôsobená čiastočne materiálom vyvrhovaným z binárnej centrálnej hviezdy, aj keď doteraz neexistuje žiadny priamy dôkaz, že by centrálna hviezda mala sprievodcu. Snaha zistiť relatívne zastúpenie chemických prvkov narazila na veľký nesúlad medzi výsledkami dvoch odlišných metód merania, príčina však nie je jasná.
NGC 6543 je veľmi dobre preštudovaná planetárna hmlovina. Jej relatívna jasnosť je 8,1 mag a má tiež vysokú povrchovú jasnosť. Nachádza sa v rektascenzii 17h 58,6 m a deklinácii +66°38'. Vďaka vysokej deklinácii je ľahko pozorovateľná zo severnej pologule, na ktorej sa z historických dôvodov nachádza viac veľkých ďalekohľadov. NGC 6543 sa nachádza takmer presne v smere severného pólu ekliptiky.
22[upraviť zdroj]
Orión je jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie, pravdepodobne najznámejšie súhvezdie vôbec. Známe je predovšetkým jasnými hviezdami. Nachádza sa na nebeskom rovníku a je v rôznych častiach roka pozorovateľné z celej Zeme, preto je ho možné jednoducho identifikovať.
Predstavuje mytologického lovca Orióna. V starých hviezdnych mapách bol znázorňovaný s kyjom v jednej ruke a v druhej držal štít, ktorým sa bránil pred útočiacim Býkom. Dve jeho najjasnejšie hviezdy, Betelgeuze a Rigel patria medzi desať najjasnejších hviezd oblohy. Vďaka jasným hviezdam a výraznému obrazcu predstavuje Orión dôležitý orientačný bod medzi zimnými súhvezdiami. Cez oblasť súhvezdia prechádza Mliečna cesta a svetový rovník, ktorý prechádza známym asterizmom troch hviezd zvaným Oriónov pás. V súhvezdí Orión sa nachádza množstvo emisných aj reflexných hmlovín, hviezdotvorných oblastí aj otvorených hviezdokôp, ktoré predstavujú veľmi vďačné pozorovacie objekty pre amatérskych astronómov. Medzi najznámejšie deep-sky objekty patrí Veľká hmlovina v Orióne, oblasť vzniku nových hviezd, ktorá je viditeľná aj voľným okom.
23[upraviť zdroj]
Galileo Galilei (* 15. február 1564, Pisa – † 8. január 1642, Arcetri pri Florencii) bol taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik obdobia renesancie, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy.
Je mu pripisované autorstvo výroku Eppur si muove! A predsa sa točí! (Zem sa otáča okolo svojej osi).
Štúdium
Narodil sa 15. februára 1564 v Pise. V kláštornej škole študoval medicínu, do ktorej ho otec nútil, pretože chcel, aby žil lepšie ako on. Zaujímala ho matematika a aj napriek otcovmu presvedčeniu, že bude mať lepší život, ak bude lekárom, začal študovať aj matematiku. V poslednom roku opustil štúdium medicíny a začal sa naplno venovať matematike, astronómii a fyzike. Štúdium dokončil ako samouk.
12. novembra 1589 ho prijali do prednášateľského zboru univerzity v Pise. Medzi učiteľmi nebol veľmi obľúbený. 26. septembra 1598 prestúpil do Padovy. Tu na jeho prednášky, najčastejšie o geometrii, chodilo okolo 2 000 poslucháčov. Galileo objavil rozpory Aristotelovej fyziky. Súhlasil s Kopernikovým učením, ale vtedy si ešte netrúfal verejne vystúpiť na jeho obranu. Až v roku 1597 poslal list Keplerovi, v ktorom sa priznáva k svojmu Kopernikovskemu zmýšľaniu. Kepler to pochopil tak, že nemá kde vydávať svoje diela, navrhol mu Nemecko a ponuku, aby spolu robili pozorovania. Galileo na list od Keplera odpovedal až po 12 rokoch, pretože sa bál cirkvi.
24[upraviť zdroj]
Kuiperov pás, tiež nazývaný Edgeworthov–Kuiperov pás, je oblasť v slnečnej sústave, ktorá sa nachádza za dráhou Neptúna vo vzdialenosti 30 až 50 AU od Slnka.
Je pomenovaný po astronómovi Gerardovi Kuiperovi, ktorý v roku 1951 navrhol teóriu o pôvode niektorých komét v bližšej oblasti ako Oortov oblak. Táto oblasť bola na jeho počesť nazvaná Kuiperov pás. Pretože však podobnú teórii vyslovil o viac ako desať rokov skôr aj írsky astronóm Kenneth Edgeworth v roku 1940, niekedy sa do názvu pridáva aj jeho meno.
V roku 2006 bolo známych viac ako 1000 telies patriacich do Kuiperovho pásu (20. augusta 2006 to bolo 1007 objektov, z ktorých definitívne označenie dostalo presne 100 telies). Často bývajú označované skratkou KBO (z angl. Kuiper Belt Objects). Objekty majú spravidla veľkosť iba niekoľko desiatok kilometrov, ale vyskytujú sa tu aj telesá s priemerom niekoľkých tisíc kilometrov. Z Kuiperovho pásu pochádzajú tiež niektoré kométy, väčšina ich však prilieta zo vzdialenejšieho Oortovho oblaku.
25[upraviť zdroj]
Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina pozorovateľnej hmoty vesmíru.
Hviezda v starom chápaní bola každý objekt na nočnej oblohe ako planéta, kométa atď. okrem Mesiaca. V užšom astronomickom význame sú to plynové guľovité objekty, ktoré majú vlastný zdroj žiarenia. V minulosti patrili k hviezdam len stálice, čo boli názov hviezd, odvodený zo skutočnosti, že sa na nočnej oblohe zdanlivo nepohybuje na rozdiel od bludice (planéty). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvárajú veľmi výrazné konfigurácie hviezd na oblohe, ktoré poznáme ako súhvezdia. V skutočnosti pohybujú hviezdy obrovskou rýchlosťou vo vesmíre až niekoľko sto kilometrov za sekundu.
26[upraviť zdroj]
V prvej polovici 20. storočia sa slovo vesmír (po anglicky universe) používalo na pomenovanie celého kontinua časopriestoru v ktorom existujeme, spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom. O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia, veda, ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Počas druhej polovice 20. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie, tiež známej ako fyzikálna kozmológia, k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov; tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum, tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru, navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky.
Pojmy známy vesmír, pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru, ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. Tí, ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír, odvolávajúc sa tak len na tú časť, ktorá je známa ľuďom.
27[upraviť zdroj]
Mars je štvrtá planéta Slnečnej sústavy. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre) a obieha ako štvrtá planéta okolo Slnka. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Ide o planétu terestrického typu, tj. má pevný horninový povrch pokrytý impaktnými krátermi, vysokými sopkami, hlbokými kaňonmi a ďalšími útvarmi. Má dva mesiace nepravidelného tvaru pomenované Fobos a Deimos.
V období, keď je Mars v opozícii k Slnku a Zemi, nachádza sa tak medzi týmito dvoma telesami, je Mars pozorovateľný na oblohe po celú noc. Spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo roku 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený, alebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Pochodeň“, „Nebeský bojovník“ alebo „Boh vojny“.
28[upraviť zdroj]
Záblesk gama žiarenia, vzplanutie gama žiarenia alebo GRB (z anglického Gamma ray burst) je prudký záblesk gama žiarenia na oblohe. Zjavuje sa náhodne, má neznámy pôvod a čas ani miesto jeho objavenia sa nedá predvídať. Záblesky gama žiarenia k nám cestujú nesmierne dlho – dalo by sa povedať, že sú akýmsi dopisom z diaľok. Nedávno bol pozorovaný gama záblesk, ktorý sa odohral takmer pred 9,5 miliardami rokov, to je v čase, keď naša slnečná sústava ešte vôbec neexistovala.
Môže trvať od niekoľko tisícin sekundy po 1,6 hodiny (najdlhší pozorovaný záblesk). Nakoľko gama žiarenie zemská atmosféra neprepúšťa, môžu byť tieto záblesky identifikované len na základe pozorovania družíc. Niektoré GRB však majú tzv. dosvit v ostatných oblastiach spektra: V röntgenovom, ultrafialovom, viditeľnom, infračervenom, mikrovlnnom a rádiovom žiarení. Dosvit vo viditeľnom svetle môžeme pozorovať pozemskými teleskopmi.
Podľa dĺžky trvania delíme záblesky na
- krátkodobé gama záblesky – trvajú kratšie než 2 sekundy, v priemere 0,5 sekundy
- dlhodobé gama vzplanutia – trvajú od 2 sekúnd do 1,6 hodiny, v priemere 35 sekúnd
29[upraviť zdroj]
Strelec (Sagittarius, ♐) je zvieratníkové súhvezdie ležiace medzi súhvezdiami Škorpión smerom na západ a súhvezdím Kozorožec smerom na východ. Jeho najjasnejšie hviezdy vytvárajú ľahko rozoznateľný tvar čajníka.
Strelec je zvieratníkové súhvezdie. Prechádza ním časť ekliptiky a preto v ňom môžeme za vhodných podmienok nájsť planéty a Mesiac. Slnko ním prechádza v období od 18. decembra do 18. januára Tri dni po tom, ako do neho Slnko vstúpi, dosiahne na oblohe svoju najnižšiu deklináciu a tým pádom aj najnižšiu výšku na oblohe vôbec. Tento bod so súradnicami rektascenzia = 18h, deklinácia = -23,5° sa nazýva zimný slnovratový bod. Nastáva deň zimného slnovratu – začiatok astronomickej zimy. Slnko vtedy napoludnie kulminuje nad rovnobežkou 23° 30´ južnej zemepisnej šírky. Táto rovnobežka sa nazýva Obratník Kozorožca, pretože pred tisíckami rokov sa zimný slnovratový bod nachádzal v súhvezdí Kozorožca. Súhvezdie Strelec má medzi zvieratníkovými súhvezdiami ešte jednu zvláštnosť: je to jedno z dvoch zvieratníkových súhvezdí, ktoré v našich zemepisných šírkach nikdy nevychádza celé nad obzor.
30[upraviť zdroj]
Giordano Bruno vlastným menom Fillipo Bruno, tiež Nolan alebo Nolanus (* 1548, Nola – † 17. február 1600, upálený v Ríme) bol taliansky renesančný filozof a dominikán. Bol ovplyvnený Mikulášom Kuzánskym. V astrónomii sa preslávil tézami o tom, že Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a že vesmír je nekonečný. Hlavné myšlienky vyložil v sérii dialógov, napísaných sčasti po latinsky, sčasti po taliansky.
Mladosť Giordano Bruno sa narodil v roku 1548 v dedine Nola neďaleko Neapola v Taliansku, pôvodným menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezývku si neskôr zvolil meno Nolanus alebo Nolan (podľa miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazýval nolanistickou. Po štúdiách v Neapole vstúpil ako pätnásťročný do dominikánskeho kláštora a neskôr v roku 1565 sa stal Bruno členom dominikánskeho rádu, kde prijal svoje nové meno Giordano. O sedem rokov neskôr bol vysvätený za kňaza).
31[upraviť zdroj]
Zatmenie je astronomický jav, ktorý nastáva keď sa jeden vesmírny objekt dostane do tieňa iného vesmírneho objektu. Aby zatmenie nastalo vo vnútri planetárneho systému, akým je napríklad slnečná sústava, musí sa vytvoriť tzv. syzýgia. Syzýgia je zoskupenie troch alebo viacerých vesmírnych telies v rovnakom gravitačnom systéme v priamej línii.
Slovo zatmenie sa najčastejšie používa pri zatmení Slnka, keď sa tieň Mesiaca premietne na povrch Zeme, alebo pri zatmení Mesiaca, keď sa Mesiac dostane do tieňa Zeme. Tento úkaz sa však môže týkať aj udalostí mimo Zeme a Mesiaca, keď sa napríklad planéta sa dostane do tieňa svojho mesiaca, mesiac prejde tieňom vrhaným jeho materskou planétou alebo mesiac prejde do tieňa vrhaného iným mesiacom. Dvojhviezda môže tiež vytvárať zatmenia, ak sa rovina jej obežnej dráhy prelína s pozíciou pozorovateľa.
32[upraviť zdroj]
Planéta (z gréckeho πλανήτης, planétés – „pútnici“) alebo obežnica je približne guľaté teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 MJ (hmotností Jupitera). Obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy, ale zároveň neobieha okolo iného telesa. Vyčistilo okolie svojej dráhy od ďalších telies. Produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom jadrovej reakcie. Nevyžaruje nijaké vlastné viditeľné svetlo a svieti iba odrazeným svetlom hviezdy.
V slnečnej sústave poznáme osem planét. Sú to Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán a Neptún. Všetky obiehajú okolo Slnka rovnakým (prográdnym) smerom a približne v jednej rovine (najväčší odklon od tejto roviny dosahuje Merkúr). Ich fyzikálne vlastnosti, ako napr. hustota a chemické zloženie je veľmi rôznorodé. Možno ich rozdeliť na dve veľké skupiny: terestriálne a joviálne. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli objavené prvé planéty, ktoré neobiehajú Slnko, ale iné hviezdy. Takéto planéty sa nazývajú extrasolárne. Extrasolárnych planét je v súčasnosti známych už vyše 300.
33[upraviť zdroj]
.jpg)
Galaxia je hviezdna sústava zložená z hviezd, hmlovín, hviezdokôp, medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty.
Slovo galaxia bolo odvodené z gréckeho názvu našej vlastnej galaxie Mliečnej dráhy Κύκλος γαλακτικός (Κyklos galaktikos).
Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinách, nazývaných galaxie, spolu s plynmi, medzihviezdnym prachom a "temnou hmotou"; asi 10-20% galaxie tvoria hviezdy, plyny a prach. Galaxie držia pokope pôsobením gravitačnej príťažlivosti a jednotlivé galaktické zložky obiehajú spoločný stred. Existuje niekoľko dôkazov, že v strede niektorých, alebo dokonca väčšiny galaxií sa môžu nachádzať čierne diery. Galaxie vznikajú z protogalaxií.
34[upraviť zdroj]
Hubblov vesmírny ďalekohľad (skratka HST, z angl. Hubble Space Telescope; niekedy sa používa len skrátený názov Hubble) je ďalekohľad na obežnej dráhe okolo Zeme. Pretože je umiestnený mimo zemskej atmosféry, získava ostrejšie obrázky veľmi slabých a matných objektov ako ďalekohľady na zemskom povrchu. Na obežnú dráhu bol vynesený raketoplánom Discovery pri misii STS-31 v roku 1990. Od svojho vypustenia sa stal jedným z najdôležitejších ďalekohľadov v dejinách astronómie. Je zodpovedný za mnoho priekopníckych objavov a pomohol astronómom lepšie pochopiť základné problémy astrofyziky. Pomocou ďalekohľadu sa podarilo získať niekoľko snímok, tzv. Hubblových hlbokých polí (angl. Hubble ultra deep fields), tých najvzdialenejších objektov vo vesmíre.
Od svojej prvotnej koncepcie až po vypustenie sa projekt potýkal s množstvom rozpočtových problémov a odkladov. Ihneď po vypustení sa zistilo, že hlavné zrkadlo má sférickú aberáciu. Predsa len sa po servisnej misii STS-61 v roku 1993 podarilo ďalekohľad dostať do plánovaného stavu a stal sa tak znovu nástrojom schopným prevádzky.
Hubblov vesmírny ďalekohľad je súčasťou série Veľké kozmické observatóriá, ktorú vypracovala NASA. Ďalšími observatóriami sú Comptonove gama observatórium (Compton Gamma Ray Observatory), Röntgenové observatórium Chandra (Chandra X-ray Observatory) a Spitzerov vesmírny ďalekohľad (Spitzer Space Telescope).
35[upraviť zdroj]
Nebeská sféra alebo nebeská guľa zriedkavo svetová sféra alebo svetová guľa je myslená guľa s ľubovoľným polomerom, na ktorú premietame polohy nebeských telies. Jej stred je buď v strede Zeme, v strede Slnka alebo na stanovisku pozorovateľa.
Pozorovateľ na Zemi vidí pri ideálnom horizonte vždy iba polovicu nebeskej sféry. Druhá polovica je zaclonená Zemou. Poloha telesa na nebeskej sfére sa určuje pomocou niektorej súradnicovej sústavy. Poznáme horizontálnu sústavu súradníc, ekliptikálnu sústavu, ekvatoriálnu sústavu a galaktickú sústavu. Určená poloha telesa však udáva len jeho smer, nie vzdialenosť.
Denný pohyb oblohy
Rotačný pohyb Zeme zo západu na východ spôsobuje zdanlivý pohyb telies na nebeskej sfére z východu na západ. Nebeská sféra teda zdanlivo rotuje okolo osi, ktorá je totožná s rotačnou osou Zeme. Os pretína nebeskú sféru v dvoch bodoch, ktoré voláme severný a južný svetový (niekedy nebeský) pól a ktoré ležia presne nad severným a južným zemepisným pólom. Hviezdy a ostatné telesá na oblohe opisujú kružnice okolo týchto pólov. Hviezdy majú na sfére prakticky stále polohy, vďaka čomu je možné ich pospájať do myslených obrazcov – súhvezdí.
36[upraviť zdroj]
Areografia (gr. Ares – Mars; graphein – opísať) je náuka o povrchu Marsu (areografický - vzťahujúci sa na povrch Marsa, napríkald areografické súradnice, areografická mapa; areocentrický – vzťahujúci sa na stred Marsa).
Povrch Marsu je podobne ako povrch Zeme značne rozmanitý s vysokými pohoriami, kaňonmi, údoliami či pahorkatinami. V minulých dobách pred vesmírnymi letmi bolo možné Mars pozorovať iba ďalekohľadom, ktorý neumožňoval rozpoznať podrobnejšie detaily povrchu ako načervenalý povrch s tmavými oblasťami a dvoma polárnymi čiapočkami. Prvé fotografie priniesli nový pohľad na červenú planétu, ktorý v súčasnosti prechádza ďalšou revíziou vďaka podrobnému mapovaniu planéty kozmickými sondami a vozidlami na povrchu.
Mars, podobne ako Zem, má svoju vlastnú históriu, počas ktorej dochádzalo k jeho postupnému vývoju až do súčasnej podoby. V minulosti sa na planéte vystriedalo mnoho udalostí, ktoré mali zásadnejší význam pre podobu povrchu a existujúcich štruktúr. V období noachian dochádzalo k silnému vulkanizmu a masívnemu bombardovaniu meteoritmi, ktoré za sebou zanechalo viav ako dve stovky kráterov veľkosti do 5 km a 25 väčších ako 16 km. V tomto období sa na povrchu nachádzala aj kvapalná voda a snáď i oceán, o čom svedčia dôkazy v podobe riečnych korýt, či vzniknutých sedimentov.
37[upraviť zdroj]
Problém dvoch telies je úloha klasickej mechaniky, v ktorej je cieľom skúmať pohyb dvoch telies, ktoré navzájom interagujú. Príkladom môže byť obeh planét okolo Slnka alebo rozptyl elektrónu na atómovom jadre.
Pri probléme dvoch telies je možné rozdeliť pohyb tejto sústavy na pohyb ich spoločného ťažiska a vzájomný pohyb telies. V mnohých prípadoch je možné nájsť aj rovnice týchto pohybov, teda vyriešiť problém analyticky. Naproti tomu problém troch telies nie je možné riešiť podobným spôsobom a analytické výsledky sa dajú získať iba v niektorých špeciálnych prípadoch.
Pohyb, ktorý je výsledkom problému dvoch telies sa odohráva v jednej rovine. Je to tak kvôli tomu, že sily pôsobiace medzi telesami sú navzájom opačne orientované a obe ležia v tejto rovine. V sústave preto nie je žiadna sila, ktorá by telesá vyviedla von z roviny ich pohybu. Túto rovinu pohybu môžeme nájsť tak, že nájdeme moment hybnosti sústavy – rovina, v ktorej sa bude celý pohyb odohrávať je naň kolmá. (Dá sa ukázať aj to, že moment hybnosti sústavy sa v čase nemení, zachováva sa.)
38[upraviť zdroj]
.jpg)
Galaxia Androméda (tiež známa ako Messierov objekt 31, M31, Veľká hmlovina v Androméde alebo NGC 224; staršie texty ju uvádzajú ako Hmlovina Androméda) je obrovská špirálová galaxia, ktorá spolu s našou Mliečnou cestou, Veľkou hmlovinou v Trojuholníku a s asi tridsiatkou malých satelitných galaxií vytvárajú Miestnu skupinu galaxií. Je vzdialená asi 2,5 miliónov svetelných rokov (900 kpc) a nachádza sa v súhvezdí Andromeda.
Prvýkrát ju katalogizoval už perzský astronóm as-Súfí vo svojej „Knihe stálic“ z roku 964. Opisuje ju ako „hmlistý obláčik“ a nazýval ju Malý mrak. Galaxia však bola pozorovaná už oveľa skôr. Ešte v 17. storočí ju Christiaan Huygens považoval za „otvor do oblohy“, ktorým možno vidieť do žiariacich priestorov nad oblohou. Edmund Halley bol toho istého názoru a domnieval sa, že ide o otvor, ktorým k nám preniká svetlo „z večného dňa“, teda svetlo stvorené podľa Biblie prvý deň, ešte pred tým, ako boli stvorené Slnko, Mesiac a hviezdy. (Dnes by sme to nazvali akýmsi reliktovým žiarením.) Po prvýkrát na ňu zamieril ďalekohľad 15. decembra 1612 nemecký astronóm Simon Mayr alias Maurus (1573-1624). Popísal ju, ale rozložiť jej špirálové ramená na jednotlivé hviezdy sa podarilo až pomocou veľkých ďalekohľadov. Neskôr prevzal Maurov opis Charles Messier a do svojho katalógu zaradil tento objekt pod číslom 31.
39[upraviť zdroj]
Hmlovina Orión alebo Veľká hmlovina v Orióne, známa tiež ako M42 a NGC 1976, je žiariaca emisná hmlovina v súhvezdí Orión pod Oriónovým pásom. Je to jedna z najjasnejších hmlovín a je viditeľná voľným okom. Od Slnka je vzdialená asi 1600 svetelných rokov. Šírka je 33 svetelných rokov.
V skutočnosti je to len najjasnejšia a k nám bližšia časť obrovského molekulárneho mraku, ktorý pokrýva väčšinu Orióna. Vďaka polohe vo výraznom Oriónovom meči ju možno nájsť veľmi ľahko, aj keď pri pohľade voľným okom môžu pozorovatelia považovať za hmlovinu len skupinu veľmi slabých hviezd ležiacich veľmi blízko seba. M 42 je našou najbližšou emisnou hmovinou a hviezdotvornou oblasťou a preto je významným predmetom výskumov. Leží v rovnakom špirálovom ramene našej Galaxie, ako Slnko – v ramene Orióna.
40[upraviť zdroj]
136108 Haumea (pôvodné označenie 2003 EL61) je planétka Kuiperovho pásu a piata pomenovaná trpasličia planéta. Patrí medzi najväčšie objekty tejto oblasti, zvláštne je však to, že na rozdiel od iných veľkých telies nemá guľový tvar. Jeho najdlhšia os má priemer porovnateľný s priemerom Pluta.
Objavili ho pravdepodobne súčasne dve skupiny vedcov na Caltechu a Observatóriu Sierra Nevada. Jeho objav bol oznámený 28. decembra 2004. Obieha okolo Slnka po veľmi excentrickej dráhe, čo sa pripisuje jeho priblíženiu k Neptúnu v dávnej minulosti. Rotácia je vzhľadom na jeho veľkosť veľmi rýchla, jedna otočka okolo jeho osi trvá štyri hodiny. Teleso je pravdepodobne kamenné a na povrchu pokryté ľadom. Obiehajú ho dva malé mesiačiky, vďaka ktorým sa podarila určiť hmotnosť telesa (32% hmotnosti Pluta). Obidva mesiačiky sú veľmi malé, väčší z nich má iba 0,2% hmotnosti materského telesa, ale vďaka nim sa astronómom podarilo získať veľa dôležitých faktov o celom systéme. Predpokladá sa, že jeho nezvyčajný predĺžený tvar je následkom kolízie, ktoré teleso podstúpilo počas vzniku slnečnej sústavy.
Obežné dráhy mesiacov sú veľmi blízke kružniciam. Väčší mesiac obehne okolo Haumey za 49 dní, menší obieha po bližšej dráhe raz za 34 dní.
17. septembra 2008 bol oficiálne zaradený do skupiny trpasličích planét a pomenovaný po Havajskej bohyni pôrodov a plodnosti. Jeho mesiačiky dostali pomenovanie Hi’iaka a Namaka.
41[upraviť zdroj]
Gravitácia je príťažlivá sila pôsobiaca medzi hmotnými telesami. Sila, ktorou sa telesá priťahujú, je priamo úmerná súčinu hmotností telies a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi telesami.
Ako jeden z prvých sa gravitácii venoval Aristoteles, podľa ktorého však ťažšie telesá padajú na zem rýchlejšie (toto tvrdenie vyvracal o takmer dvetisíc rokov neskôr experimentmi v Pise Galileo). Pre nájdenie vzťahu opisujúceho veľkosť gravitačnej sily boli kľúčové presné astronomické pozorovania pohybov v slnečnej sústave (jedným z najlepších pozorovateľov tých čias bol Tycho Brahe, 1546-1601) a pomocou nich formulované Keplerove zákony (1609 a 1619). Gravitačný zákon formuloval Isaac Newton v roku 1687 v svojom známom diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica. Jeho teóriu zovšeobecnil a prepracoval v 20. storočí Albert Einstein vo všeobecnej teórii relativity, podľa ktorej je gravitácia jedným z prejavov zakrivenia časopriestoru. Einstein túto svoju teóriu publikoval v roku 1915. Prvé pozorovanie potvrdzujúce jeho tvrdenia uskutočnil Arthur Eddington 29. mája 1919 počas zatmenia Slnka. Vtedy nameral zakrivenie lúčov hviezd presne zodpovedajúce všeobecnej teórii relativity. Gravitácia je naďalej dôležitým objektom výskumu, mnoho fyzikov pracuje na teórii, ktorá by v sebe zjednotila všetky štyri interakcie pozorované v prírode – gravitačnú, elektromagnetickú, silnú jadrovú a slabú jadrovú (táto teória sa niekedy nazýva teória všetkého. Jedným z významných pokusov o teóriu všetkého je teória strún, je však aj niekoľko konkurujúcich koncepcií.
42[upraviť zdroj]
Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarane trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčasnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, nakoľko sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem boli Galileove mesiace obiehajúce Saturn. Po prvýkrát ich pravdepodobne pozoroval Galileo Galilei v roku 1610.
Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét – aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.
43[upraviť zdroj]
Spektrálna klasifikácia je klasifikácia hviezd založená na teplote hviezdneho povrchu – fotosfére. Túto teplotu možno zistiť na základe absorbčných spektrálnych čiar, čo sú tmavé čiary v obraze získanom prístrojom zvaným štrbinový spektrograf. Poloha a intenzita absorbčných spektrálnych čiar závisí od toho, ktoré energetické hladiny atómov rôznych prvkov sú obsadené a obsadenie energetických hladín zase priamo závisí od teploty prostredia, v ktorom sa atómy nachádzajú. V prípade spektrálnej klasifikácie ide o analýzu absorbčných čiar vytvorených atómami v hviezdnej atmosfére, predovšetkým vo fotosfére.
Svetlo z fotosféry hviezd sa v prípade mriežkového spektrografu (typ štrbinového spektrografu) analyzuje štiepením optickou mriežkou. Tá svetlo rozdelí na zväzky rôznych vlnových dĺžok, čiže rozličných farieb. Vlnové dĺžky sa odlišujú svojimi smermi. Objektív spektrografu sústredí tieto jednofarebné zväzky do ohniskovej roviny, čím sa vytvoria jednofarebné (monochromatické) obrazy vstupnej štrbiny nazývané spektrum. V spektre každá čiara predstavuje atóm alebo ión chemického prvku. Preskok elektrónu na vyššiu hladinu (excitácia) až úplne odtrhnutie elektrónu od atómu (ionizácia) nastáva u rôznych chemických prvkov pri rôznych teplotách. Nájdenie "otlačku" určitého excitovaného atómu alebo iónu v podobe spektrálnej čiary preto naznačuje, aká teplota panuje na povrchu hviezdy. Ak bola teplota hviezdy určená väčšinou z absorpčných čiar, nezvyčajné absencie čiar alebo širšie čiary môžu znamenať nezvyčajné chemické zloženie časti hviezdnej atmosféry - chromosféry.
V súčasnosti sa väčšina hviezd označuje písmenami O, B, A, F, G, K a M, kde trieda O označuje najteplejšie hviezdy a trieda M najchladnejšie.
44[upraviť zdroj]
Povozník (Auriga) je severné súhvezdie. Bolo jedným zo 48 Ptolemaiových súhvezdí a je aj jedným z 88 súhvezdí modernej astronómie. Jeho najjasnejšia hviezda je Capella, ktorá sa spája s mytologickou postavou Amalthea. Tri hviezdy Epsilon, Zeta a Eta Aurigae sa nazývajú Haedi (deti).
Legenda
Povozník na zimnej oblohe predstavuje gréckeho kráľa Erichthonia, syna chromého boha Hefaista (Vulkána). Vychovávala ho bohyňa Aténa a keď dospel, stal sa athénskym kráľom. Bol po otcovi chromý a ako nevyhnutnosť vynašiel voz ťahaný koňmi a stal sa majstrom v jeho ovládaní. Bol to typický klasický staroveký povozník, ktorý viedol dvojkolesový pretekársky alebo vojnový voz ťahaný viaczáprahom. Jeho vynález bol užitočný celému ľudstvu a preto boh Zeus preniesol Erichthonia po smrti na oblohu, kde ho môžeme vidieť ako Povozníka dodnes. Povozník sa v mytologickom svete dostával do súvislosti s rôznymi ľuďmi a potomkami bohov.
45[upraviť zdroj]
50000 Quaoar je transneptúnsky objekt obiehajúci okolo Slnka v Kuiperovom páse. Bol objavený 4. júna 2002 astronómami Chadom Trujillom a Michaelom Brownom na fotografiách urobených na observatóriu Mount Palomar. Pomenovanovaný bol po božstve spájanom v mytológii indiánskeho kmeňa Tongva so stvorením sveta.
Teleso je kandidátom na zaradenie medzi tzv. trpasličie planéty. Podľa Trujillovho a Brownovho merania má priemer 1 260 ± 190 km, ale novšie merania naznačujú, že je možno až o 400 km menší. Okolo Slnka obieha po kruhovej, voči rovine ekliptiky len mierne naklonenej dráhe vo vzdialenosti asi 6 miliard km. Jeho obežná doba je 287 rokov. Teleso je tvorené zmesou kamenia a vodného ľadu s malou prímesou metánu a etánu.
46[upraviť zdroj]
Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility - SIRTF, niekedy sa používa aj skratka Spitzer) je kozmické observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA. Je určené na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. Ide o najväčší infračervený teleskop, aký bol kedy vypustený do vesmíru. Urobil množstvo objavov, medzi ktoré patrí napr. priame zachytenie svetla exoplanét HD 209458 b a TrES-1, potvrdenie teórie, že Galaxia Mliečna cesta je v skutočnosti špirálová galaxia s priečkou, alebo zmapovanie atmosféry exoplanéty HD 189733 b. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej cesty skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.
Základná misia trvala dva a pol roka, potom bola predlžovaná až do tej doby, kým by sa úplne vyčerpala zásoba chladiaceho hélia, bez ktorého pozorovanie v určitých častiach spektra nie je možné. Po vyčerpaní zásob hélia pokračuje tzv. „teplá“ misia Spitzera, počas ktorej sa ďalekohľad zohrial vplyvom okolitého prostredia o 30 K. Pozorovacie možnosti ďalekohľadu už síce nie sú také ako pred vyčerpaním hélia, no ukázalo sa, že aj napriek tomu je pre vedu stále veľmi prínosný. Predpokladá sa, že misia môže pokračovať najmenej do konca septembra 2014.
47[upraviť zdroj]
Charles Messier (* 26. jún 1730, Badonviller – † 12. apríl 1817, Paríž) bol francúzsky astronóm, ktorý v roku 1774 publikoval katalóg 45 objektov vzdialeného vesmíru, ako napríklad hmlovín a hviezdokôp. Dôvodom publikovania jeho katalógu bola snaha pomôcť hľadačom komét, ako aj jemu samému, a tiež aj iným astronómom rozlíšiť stále a nestále objekty na oblohe.
Narodil sa ako desiate dieťa z dvanástich potomkov hajdúcha Nicolasa Messiera a jeho ženy Francoise b. Grandblaise. Šesť bratov a sestier zomrelo ešte v detstve, keďže rodina žila vo veľmi skromných pomeroch. Charlesov otec zomrel v roku 1741, keď mal Charles 11 rokov, a tak musel dokončiť školu, aby mala rodina šancu na vylepšenie svojho živobytia
Charles sa začal zaujímať o astronómiu už vo svojich štrnástich rokoch, keď mal možnosť pozorovať prelet kométy okolo Slnka. Jeho záujem o štúdium bol ešte viac prehĺbený zatmením Slnka, pozorovaným z jeho rodného mesta 25. júla 1748. V októbri 1751 odišiel do Paríža a zamestnal sa u námorného astronóma Josepha Nicolasa Delisla (1688-1768).
48[upraviť zdroj]
Voda na Marse je súhrnné označenie všetkej vody, ktorá sa na planéte Mars nachádza. Oproti Zemi však Mars nemá výskyt vody vo všetkých troch skupenstvách v množstve podobnom pozemskému. Na povrchu neexistujú rozsiahle oblasti kvapalnej vody v podobe hydrosféry, ale voda je viazaná prevažne v kryosfére (vo forme permafrostu, polárnych čiapočiek) ako ľad alebo malá časť v atmosfére ako vodná para.
V súčasnosti nepanujú na povrchu Marsu podmienky, ktoré umožňujú dlhodobú existenciu kvapalnej vody. Priemerné hodnoty tlaku a teploty sú príliš nízke, čo vedie k tomu, že voda začína okamžite mrznúť a následne sublimovať. Výskum planéty však naznačuje, že sa na povrchu planéty tečúca voda v minulosti vyskytovala, a dnešná otázka skôr znie, kam sa táto voda podela.
49[upraviť zdroj]
.jpg)
Plejády alebo Kuriatka, známe tiež pod názvom Sedem sestier alebo M45, sú otvorená hviezdokopa v súhvezdí Býk. Dnes v nej poznáme vyše tisíc hviezd, z ktorých asi 250 je do 17. mag. Hviezdokopa zaberá na oblohe 3 stupne a jej celková jasnosť je 1,4 mag. Hviezdokopa je zahalená do zvyšku mraku, z ktorého kedysi vznikla, má skutočný priemer 20 ly (light year – svetelný rok) a je od Slnka vzdialená 380 ly.
Nádherná, voľným okom bez problémov pozorovateľná otvorená hviezdokopa, patrí podľa záznamov k najstarším známym objektom na oblohe. V roku 1999 bol v blízkosti mesta Nebra objavený disk, na ktorom je možno najstaršie semirealistické zobrazenie nočnej oblohy. Je starý vyše 3600 rokov a zobrazuje kosák Mesiaca, Mesiac v splne, nepravidelne roztrúsené hviezdy a zhluk siedmych zlatých bodov, ktorý sa interpretuje ako obraz hviezdokopy Plejády. Aj keď autentickosť disku z Nebry nie je istá, môže byť dôkazom, že túto hviezdokopu poznali ľudia už v dobe bronzovej. V mnohých mytológiách boli Plejády samostatným a významným súhvezdím určujúcim chronologické cykly. Súčasťou Býka sa stali až neskôr, ale dodnes sa niekde stretneme s názorom, že ide o súhvezdie.
50[upraviť zdroj]
Jadro Galaxie nazývané aj Jadro Mliečnej cesty alebo galaktické jadro je oblasť okolo ťažiska Mliečnej cesty. Všetky objekty patriace do Mliečnej cesty obiehajú okolo jej jadra. V samotnom strede jadra sa pravdepodobne nachádza supermasívna čierna diera Sagittarius A*.
Veľkosť oblasti považovanej za jadro nie je v rôznych publikáciách jednotná. V najužšom zmysle sa za jadro považuje oblasť s priemerom zhruba 5 až 10 svetelných rokov, v širšom zmysle guľová oblasť s polomerom až 500 svetelných rokov. V najširšom zmysle ide o celú stredovú vydutinu.
Hustota objektov smerom k stredu Galaxie postupne rastie. V pomerne malom priestore galaktického jadra je nakopených množstvo hviezd, hviezdokôp, medzihviezdnej hmoty, nežiarivej hmoty, rádiových, röntgenových, infračervených zdrojov a pravdepodobne obrovská čierna diera. Slnečná sústava je od jadra Galaxie vzdialená asi 26 000 – 30 000 svetelných rokov.
51[upraviť zdroj]
Blíženci (Gemini, ♊) sú jedno zo zvieratníkových súhvezdí. Sú súčasťou zimnej oblohy, ležia medzi súhvezdím Býk na západe a nevýrazným súhvezdím Rak na východe.
Je to zvieratníkové súhvezdie severnej oblohy, ktorým Slnko prechádza od 21. júna do 19. júla. Predstavuje dórskych hrdinov z gréckej mytológie Kastora a Polydeukésa. Jasné hviezdy Blížencov utvárajú nepravidelný obdĺžnik medzi Rakom a Býkom. Na večernej oblohe sú Blíženci viditeľní u nás od novembra do začiatku júna. Vrcholia o polnoci začiatkom januára vo výške asi 65° nad južným obzorom. Na oblohe zaberajú 0,157 sr. Obsahujú 70 hviezd zdanlivej jasnosti do 6m; Najjasnejšou hviezdou súhvezdia je Pollux. V Blížencoch objavil roku 1781 W. Herschel Urán, prvú planétu novoveku. Mekbuda je jednou z najjasnejších cefeíd na oblohe. V Blížencoch je aj jedna z najznámejších otvorených hviezdokôp, M 35, kopa galaxií pozostávajúca asi z 200 galaxií, vzdialená od nás asi 340 Mpc, a radiant najmladšieho meteorického roja Geminíd.
52[upraviť zdroj]
Krabia hmlovina (tiež známa ako Messierov objekt 1 alebo NGC 1952) je plynová difúzna hmlovina v súhvezdí Býk. Je pozostatkom supernovy SN 1054, ktorá bola zaznamenaná čínskymi a arabskými astronómami v roku 1054, keď bola viditeľné počas 23 dní za denného svetla. Nachádza sa vo vzdialenosti približne 6500 ly od Zeme, má priemer 6 ly a rozpína sa rýchlosťou 1 800 km za sekundu. Neutrónová hviezda v strede hmloviny sa otáča rýchlosťou 30 krát za sekundu.
SN 1054
Supernova, ktorej explóziou vznikla Krabia hmlovina a Krabí pulzar, dostala označenie SN 1054. Patrila k zdriedkavým supernovám, ktorej výbuch bol zaznamenaný a popísaný. V Číne počas panovania dynastie Sung a Japonsku sa o nej zachovalo celkove 8 záznamov. Číňania ju nazvali Hviezda hosť a pozorovali ju ako veľmi intenzívne svetlo porovnateľné s najjasnejšou planétou Venušou, podľa iných zdrojov jej jasnosť porovnávali dokonca s Mesiacom v splne. Opísali ju ako červenkastobielu „návštevníčku“ a pozorovali ju počas dvoch rokov, pričom jej jasnosť pomaly slabla. Medzi tými, ktorí „novú hviezdu“ pozorovali, boli aj Indiáni Navajo, pôvodní obyvatelia Nového Mexika. Zaznamenali ju ako piktogramy na skalných stenách. S magnitúdou -5 to bola jedna z najjasnejších zaznamenaných supernov.
53[upraviť zdroj]
Prstence Saturna sú veľmi tenká a veľmi široká vrstva častíc, ktorá obieha planétu Saturn. Častice majú veľkosť od jedného mikrometra až po niekoľko metrov a sú zhromaždené v rovine Saturnovho rovníka. Každá častica obieha planétu samostatne a pri obehu sa riadia Keplerovými zákonmi. Znamená to, že najbližšie častice obiehajú Saturn najrýchlejšie (raz za 4,9 hodiny) a najvzdialenejšie najpomalšie (raz za 2 dni).
Z väčšej vzdialenosti vyzerajú prestence ako niekoľko sústredných medzikruží oddelených medzerami. V skutočnosti sa každý z väčších prstencov skladá z veľkého množstva menších prstencov oddelených tmavými ryhami, miestami relatívne bez častíc. V rôznej vzdialenosti od Saturna majú prstence rôzne zafarbenie. Častice prstenca sú pravdepodobne z ľadu s prímesami kremičitanov, oxidov železa a pravdepodobne aj z organických látok. Najvnútornejšie saturnove mesiace obiehajú vo vnútri sústavy prstencov.
Pôvod prstencov dodnes nie je celkom známy. Podľa jednej teórie sa sformovali prirodzene z pôvodného materiálu protoplanetárneho disku, podľa inej ide o rozpadnutý mesiac.