Redaktor:TomasSalon1998/Pieskovisko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Mapa rímskych provincii
Busta jedného z najväčších dobyvateľov a rímskych císarov Gaius Iulius Caesar

Rímska provincia bola najväčšou územnou a správnou jednotkou Rímskej ríše mimo Talianska. Provinciu riadili politici v senáte, väčšinou to boli konzuli alebo bývali pretóri. Provincie boli pre Rimanov dôležité, pretože im poskytovali dane, jedlo, nerastné suroviny (napr. železo na výrobu zbraní) a iné užitočné zdroje. Rím dával provincii mier a stabilitu, tak ako to bolo písané v zákone Pax Romana. Zatiaľčo niektoré provincie chceli byť súčasťou rímskeho impéria (napr. Egypt, Turecko), iný sa chceli odpojiť (napr. Británia, Galia). Ako prepojenie Ríma s jednotlivými provinciami vybudovali Rimania cesty. Kým zo začiatku provincie prispeli k rozšíreniu ríše, tiež to viedlo k jej pádu a porážke barbarmi.

Rímska ríša sa rozkladala od severnej Afriky až po severné hranice dnešného Anglicka. Prvou Rímom ovládanou provinciou bola Sicília. Známym dobyvateľom bol určite Iulius Caesar, ktorý k Rímu pripojil územia na Britských ostrovoch a vo francúzskej Galii, ale taktiež generál Marcus Antonius, ktorý sa preslávil ako milenec slávnej Kleopatry alebo cisár a významný filozof Marcus Aurelius, známy bitkami v Germánii. Počas rímskych ťažení sa vytvorili nové mestá ako Londinium, neskôr Londýn alebo Lutéciu, neskôr Paríž či Vindobona, neskôr Viedeň. Dokonca aj na území Slovenska vytvorili Rimania osady a dôkazom toho, že tu bolo rímske vojsko je aj nápis na trenčianskej skale či vojensky tábor Gerulata pri Bratislave. Počas svojich ťažení priniesli do Európy Rimania hru, z ktorej neskôr vznikol futbal alebo vedecké poznatky.

Známe provincie[upraviť | upraviť kód]

Galia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Galia
Mapa Galie počas staroveku

Galia bola provinčná oblasť, ktorá existovala na území dnešného Francúzska, štátov Beneluxu, západnom Švajčiarsku a západnom Nemecku. Rimania túto oblasť mali pod kontrolou viac ako 500 rokov. Keltská Galia bola dobytá Rímskou ríšou v roku 121 pred Kristom. Definitívne však keltské kmene porazil cisár Iulius Caesar v galských vojnách. Jazyk domorodých kmeňov v piatom storočí nášho letopočtu úplne vymizol. Hlavným mestom okupovanej Galie bolo Lugdunum (dnešný Lyon). Počas vládnutia rímskej ríše na tomto území sa galská kultúra spojila s novou rímskou kultúrou a vznikla tak galsko-rímska kultúra, ktorá nakoniec prenikla do všetkých vrstiev spoločnosti. Galovia zo začiatku písali ešte v ich galskom jazyku, no neskôr počas rímskeho obdobia ho vymenila latinka. Vplyv Ríma sa odrážala aj v náboženstve, kde ich pôvodnú vieru vo viacerých bohov nahradilo kresťanstvo. Postupne domorodé kmene preberali kultúru, ktorá sa odrážala v administratíve, umení a architektúre, literatúre a dokonca namiesto ich tradičného odevu mali oblečené rímske tuniky. Títo galsko-rímsky obyvatelia žili v malých dedinách podobným tým, ktoré boli v Taliansku. Neskôr sa zmiešaním keltskej výslovnosti a latinky vyvinuli základy francúzštiny. Po páde Rímskej ríše sa chopili moci v Galii Vizigóti, Burgundi a Frankovia. O udatných Galoch a ich bojoch s Rimanmi sú aj rozprávky a príbehy o Asterixovi a Obelixovi.

Británia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Británia (rímska provincia)
Mapa provincie Británia počas rímskeho obdobia
Hadriánov val

Provincia Británia bola provinčná oblasť, ktorá zaberala južné tri štvrtiny ostrova Veľká Británia. Ako provincia v rímskej ríši trvala v rokoch 43 - 409. Počas doby železnej vzniklo kultúrne a hospodárske prepojenie medzi ostrovmi a pevninskou Európou, no Rimania prišli s radom vylepšení v oblasti hospodárstva, urbanizácie, priemyslu a architektúry. Počas staroveku neboli Britské ostrovy neznáme svetu. Už v 4. storočí nášho letopočtu obchodovali s významnými krajinami, ako Grécko, Fenícia alebo Kartágo. Po obsadení Galie sa v rokoch 55 - 54 pred Kristom Iulius Caesar rozhodol obsadiť aj Britániu, pretože veril, že pomáhali galskému odporu. Prvá Caesarová expedícia do Británie bol iba prieskum, neskôr nasledovala druhá expedícia, v ktorej ju chcel dobyť s podstatne väčšou silou, no Britániu nepodarilo sa mu to. Dobyl ju až Aulus Plautius v roku 43 počas invázie. Zaútočili na južnom pobreží, západnom Sussexe a v Kente. Rimania prekvapili Britov a toto územie zabralo Rímske impérium. Počas panovania Rimanov došlo k povstaniu, ktoré organizovala britská kráľovná Boudica. Na začiatku panovania cisára Hadriána vzniklo povstanie na severe Veľkej Británie (v dnešnom Škótsku), a preto musel Hadrián na severných hraniciach vybudovať rozsiahly obranný val, známy ako Hadriánov val. V roku 47 založili na tomto území osadu Londinium, ktorá bola vydrancovaná Boudicou. Táto osada sa po desiatich rokoch spamätala a z osady vzniklo mesto Londýn, ktoré sa stalo centrom tejto provincie. Británia počas rímskej doby prosperovala, pretože poskytovala dôležitý obchod. Najvýznamnejšie prístavy boli v Londýne a Richborough, ktoré nadväzovali s prístavmi na pevninskej Európe. Z Britských ostrovov sa vyvážali hlavne nerastné suroviny a kovy, ako napr. zlato, striebro, olovo, meď alebo železo, ale tiež poľnohospodárske produkty, ustrice a soľ. Ale taktiež sa z pevninskej Európy vyvážalo do Británie, najmä [[|Minca|mince]] a keramika, ale tiež rôzne výrobky a víno z Galie, olivový olej zo Španielska či ryby zo Stredomoria. Okrem Londýna tu Rimania založili aj iné sídla, ako Manchester, Dover, Canterbury alebo Newcastle. Na tomto území sa z čias Rimanov zachoval aj románsky jazyk. Aj na tomto území vieru vo viacerých bohov nahradila kresťanská viera. Rimania tu priniesli taktiež hru, ktorá mala základy pre neskorší futbal, okrem toho tu vzniklo niekoľko kúpeľov a vybudovali množstvo kanalizačných systémov. Neskôr v štvrtom storočí nášho letopočtu z tohto územia odišli rímske vojská, pretože potrebovali posily proti kmeňom Barbarov, proti ktorým neskôr Rímska ríša padla. Počas niekoľkých ďalších storočí zažili Britské ostrovy vpád Sasov a neskôr aj Normanov zo severného Francúzska.

Hispánia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hispánia
Tri provincie v provinčnej oblasti Hispánia

Hispánia bola provinčná oblasť na dnešnom Pyrenejskom polostrove. Rimania bojovali o Hispániu s Kartágom v púnskych vojnách. V prvej púnskej vojne prehrala Rímska ríša s Kartágom, no v druhej púnskej vojne po porážke Kartága zabral Pyrenejský polostrov Rím. Rímska armáda využívala túto provinciu ako cvičisko dôstojníkov proti Kartágincom, Keltom či Iberom. Hispániu zabral cisár Augustus a počas jeho panovania prebiehala na Pyrenejskom polostrove rýchla romanizácia a rozdelila sa do troch samostatne riadených provincii. Rimania vylepšili už existujúce mestá, ako Lisabon, Valencia alebo Zaragoza. Ekonomika polostrova bola rozšírená pod rímskym vedením. Hispánia slúžila ako hlavný zdroj koňov pre rímsky trh a z jej prístavov bolo vyvážané zlato, cín, striebro, olovo a dôležité poľnohospodárske výrobky ako pšenica, olivový olej, vlna, ryby a víno. Poľnohospodárska výroba vzrástla so zavedením zavlažovacích projektov, z ktorých niektoré sa využívajú dodnes. A všetci obyvatelia hispánskeho pôvodu mali v Ríme plné rímske občianstvo, niektorí z nich nastúpili do aristokratickej triedy a mohli sa zúčastniť riadenia Rímskej ríše. Niektorí významní cisári ako Trájan, Hadrián či Marcus Aurelius boli hispánskeho pôvodu. Kresťanstvo prišlo do Hispánie v 1. storočí nášho letopočtu, no populárnym v mestách sa stalo až v 2. storočí. Rím ovládal toto územie až do pádu západorímskej ríše. Potom polostrovu začali vládnuť Vizigóti, Germáni a koniec Hispánie prišiel podmanením severoafrických moslimských kmeňov Maurov.

Helvécia[upraviť | upraviť kód]

Zürich založili Rimania v roku 15 pred Kristom

Helvécia bola provinčná oblasť, ktorá zaberala väčšinu švajčiarskej náhornej plošiny. Keď sa Kelti z Helvécie pokúsili presunúť na juh Francúzska, boli zastavený rímskou armádou a následne aj cisárom Iuliom Caesarom. Preto v roku 58 pred Kristom boli nútení sa vrátiť späť na územie Švajčiarska. Bol vystavaný rímsky vojenský tábor s kamennými hradbami Vindonissia pri dnešnom meste Windisch. Na severnom Porýní, hraniciach s Nemeckom boli postavené vojenské tábory a pevnosti. Za čias cisára Augusta dobyli Rimania oblasť dnešného Rakúska a západného Nemecka. Vtedy sa vojenské tábory v Helvécii zrušili, pretože už neboli potrebné. Pod rímskou správou zažilo Švajčiarsko 150 kľudných rokov. Takisto ako v Británii, aj tu založili Rimania mestá, ktoré sa zachovali 2000 rokov. Najznámejšie z nich sú Zürich (Turicium), Bazilej (Basilia), Ženeva (Geneva) a Lausanne (Lousonna). Taktiež sa tu založili kúpele. Rímski vojenskí dôstojníci vo výslužbe ostali v krajine a založili okolo 100 veľkých fariem, kde riadili desiatky otrokov. Rimania tu stavali mestá, buď preto, že boli užitočné pre obchodníkov alebo kvôli strategickému významu. Od začiatku tretieho storočia začali na Rimanov útočiť Germáni. Germánsky nájazd bol vykonaný cez Švajčiarsko až do Milána. Nemecko bolo tak pre Rím stratené a Rimania boli nútený obnoviť vojenské tábory v Helvécii. Až v roku 400, kedy prestali Rimania kontrolovať Helvéciu, rovnováhu síl rímski vojaci nad germánskymi kmeňmi nevydržali a stiahli sa do severného Talianska. Nakoniec v roku 476 padla Rímska ríša.

Germánia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Germánia
Mapa Germánie, počas rímskeho obdobia

Germánia bola provinčná oblasť v strednej Európe, ktorá siahala od rieky Rýn až po rieku Vislu. V husto zalesnenej krajine žil veľký počet obyvateľov, ktorý potrebovali úrodné oblasti na západe a juhu. Preto sa germánske kmene rozšírovali hlbšie a hlbšie na západ a juh. Vytláčali tak Keltov až ku Rýnu a Dunaju, zabrali hranice s Galiou na západe a Raetiou na juhu. V roku 58 pred Kristom si Galiu podmanil cisár Iulius Caesar a tak sa Rímska ríša dostala do bezprostrednej blízkosti Germánie a ďalšie rozšírovanie germánskych kmeňov bolo zablokované. Caesar porazil germánskeho vodcu Ariovista, ktorý chcel sám dobyť Galiu a vybudoval 400-metrový most cez rieku Rýn. V roku 38 pred Kristom sa cisár Augustus spojil spojil s guvernérom Galie Marcom Vipsaniom Agrippom s cieľom chrániť rímsku Galiu pred nájazdmi barbarských Germánov a na ľavom brehu Rýna založili mesto Kolín nad Rýnom (Colonia Agrippinensis). Galia sa cítila kľudne a bezpečne v rukách Rimanov a miestni Galovia si začali zvykať na rímsku nadvládu. Ale v roku 16 pred Kristom do Galie vtrhli Germáni, porazili rímskeho guvernéra Marca Lollia a voľne vyplienili bohatú krajinu, potom sa vrátili domov aj s ťažkou korisťou. Cisár Augustus viedol mnoho vojen, no zažil plno porážok. Bál sa, že by si Germáni mohli raz podmaniť Galiu, ktorá pre nich bola dôležitejšia ako Egypt a aby sa tomu predišlo, rozhodol sa podmaniť si Germániu. Cisár preto pripravil veľkú ofenzívu pri hraniciach Rýna a chcel podmaniť všetky územia medzi Alpami a Dunajom. Ako sa plánovalo, Rimania dobyli Helvetiu a Raetiu a dosiahli rieku Dunaj. Založili vojenskú kolóniu Augsburg a 50 táborov s légiami pozdĺž Rýna. S Rimanmi sa spojili aj niektoré germánske kmene. V roku 166 - 180 sa odohrali Markomanské vojny, pretože germánske kmene napadli rímske provincie v dnešnom Maďarsku, Rakúsku a vtrhli do severného Talianska. Preto cisár Marcus Aurelius podnikol výpravu proti Germánom. Oslobodil tak tábory Vindobona a Carnuntum v dnešnom Rakúsku a v roku 175 uzatvoril mierovú zmluvu. Počas konfliktov v západorímskej ríši sa oslabila moc a na území Talianska sa začali usadzovať germánske kmene. Rím začali ničiť Vandali a v roku 476 cisárska moc padla.

Dalmácia a Illyricum[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dalmácia (rímska provincia)

Dalmácia a Illyricum boli provinčné oblasti v juhovýchodnej Európe, v dnešnom Chorvátsku, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine, Srbsku a Albánsku, čiže väčšina Balkánskeho polostrova. Názov "Dalmácia" je odvodený od ilýrskeho kmeňa zvaného Dalmatae, ktorý žil na pobreží Jadranského mora počas staroveku. Prvý príchod rímskeho námorníctva bol v roku 229 pred Kristom na pobrežie Jadranského mora, ktorý bol príčinou prvej ilýrskej vojny. Rímska ríša konečne dobyla Illyricum v roku 168 pred Kristom, kedy porazila armádu ilýrskeho kráľa Gentia. Táto oblasť mala značný strategický a hospodársky význam pre Rimanov. Bola posiata radom dôležitých obchodných prístavov pozdĺž pobrežia Jadranského mora a v Dalmácii sa nachádzali zlaté bane s centrom v meste Salona. Taktiež sa stala počiatočným bodom veľkých rímskych ciest ''Via Egnatia'', ktoré sa tiahli od mesta Drač (Albánsko) na Jadrane až do východnej Byzancie. Na brehu Dalmácie sa rímski obchodníci usadili v rade miest, ako napr. Zadar, Narona alebo Dubrovník. Centrum provincie, Salonu strážili dva vojenské tábory. Okrem ekonomického významu bolo Illyricum aj cenným zdrojom vojenskej sily. Dokonca je známe, že v tých dobách v tejto oblasti svätý Pavol kázal evanjelium o Kristovi, ako je uvedené v jeho Liste Rimanom. V centre mesta Split sa nachádza starobylý Diokleciánov palác, kde sa cisár Dioklecián po svojej abdikácii odsťahoval a v pokoji zomrel. Táto provincia zanikla na začiatku siedmeho storočia.

Trácia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Trácia (historické územie)
Ruiny starovekého mesta Deultum

Trácia bola provinčná oblasť v dnešnom Bulharsku, časti Grécka a Turecka. Odryská ríša Trácia sa stala rímskym klientskym štátnym útvarom v roku 20 pred Kristom, zatiaľ čo grécke mestské štáty na pobreží Čierneho mora už boli pod rímskou kontrolou. Po smrti tráckeho kráľa Remetalka III. v roku 46 a neúspešnom povstaní proti Rimanom, sa ríša pripojila k Rímu a stala sa provinciou Trácia. Nová provincia nezahŕňala iba krajiny bývalej Odryskej ríše, ale aj časť Macedónie a ostrovy v Egejskom mori (napr. Thasos). Jeho centrom sa stalo mesto pri Marmarskom mori (dnešné Turecko). Hospodárske a kultúrne centrum provincie počas celého rímskeho obdobia zostávalo mesto Plovdiv. Niekoľko ďalších veľkých miest existovalo na území provincie, ako napr. Sofia či Edirne. V Trácii existovala iba jedna rímska osada, a to Deultum (neďaleko Burgasu). Tak isto ako v Dalmácii aj tu bol odvážny a smelý ľud, čiže zdroje vojenskej sily, ktoré bojovali dokonca až v légiach.

Grécko[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko (rímska provincia)
Mapa významných miest v Grécku počas rímskeho obdobia

Grécko bola provinčná oblasť, kde kedysi existovalo staroveké Grécko. Pod rímsku nadvládu sa dostalo v roku 146 pred Kristom po víťazstve nad Korinťanmi v bitke pri Korinte až do vzniku Byzancie a začiatku vlády cisára Konštantína. K tomuto územiu sa pridali aj ostrovy v Egejskom mori. Atény a ďalšie grécke mestá sa začali búriť, no neskôr boli dobyté a rozdrvené rímskym generálom Luciusom C. Sullom. Grécko bolo kľúčovou východnou provinciou Rímskej ríše. Obdobie pokojov tu trvalo 300 rokov a bolo to najdlhšie trvajúce obdobie pokojov v histórii Grécka. Rímski cisári Nero a Hadrián mali osobitný záujem o túto provinciu, Nero za pomoci otrokov začal budovať Korintský prieplav, Hadrián vystaval Rímsku Agoru (ktorá slúžila ako trh), knižnicu, ktorá niesla jeho meno a dokončil stavbu Chrámu Dia Olympského, ktorý začal budovať kráľ Peisistratos mladší v roku 515 pred Kristom. Ulica Hadriána ešte stále existuje a vedie od Hadriánovho obluku ku Rímskej Agore. Gréčtina sa stala jedným zo základných jazykov v Rímskej ríši a Gréci sa mohli účastniť rímskeho senátu (napr. najslávnejší rečník svojej doby Herodes Attikos). Mesto Atény bolo stále centrom vedomostí a grécky helenizmus sa šíril po celom rímskom svete. Gréci mali hlavný vplyv na Rimanov, a to morálne, intelektuálne a prostredníctvom umenia a architektúry. Vraví sa, že Rimania chceli napodobniť starých Grékov, aj keď Rimania s týmto nesúhlasili a vraveli, že Grécko bolo rovné so samotným Rímom. Tejto provincii sa taktiež vravelo aj Achaia, pretože tu žil kmeň Achájcov. Školy v Atenách počas rímskeho obdobia prekvitali s mladými mužmi z mnohých rímskych šľachtických rodín, ktorí prichádzali do mesta za vzdelaním. V 2. storočí založili Rimania Aténsku univerzitu, pričom ich učiteľov veľkoryso oslobodili od ich daní, za to že slobodne budú hovoriť svoje myšlienky. Začal sa tu objavovať synkretizmus, ktorý dával gréckym bohom rímske názvy. Zároveň po celom rímskom, ale aj gréckom svete sa šírilo židovské náboženstvo, ktoré predstavovalo formu monoteizmu, a to že Boh je iba jeden. Začal sa tu objavovať aj prvý kult kresťanstva, v ktorom sa miešajú myšlienky židovského monoteizmu s gréckou metafyzikou, logikou a stoicizmom sa Grékom toto náboženstvo viacej pozdávalo. Počas tohto obdobia rímskej nadvlády sa tzv. Heléni rozšírili do celého Stredomoria. V knižnici v Alexandrii boli uchovávané všetky spisy na svete, preložené do gréčtiny. V prvom storočí apoštol Pavol (známy aj ako Pavol z Tarsu), prichádza na ostrov Cyprus, potom sa vracia do gréckych miest v Malej Ázii a neskôr prichádza do Grécka. Kázal o Ježišovi Kristovi a jeho spasení, vyučoval formou monoteizmu a založil prvú kresťanskú komunitu. Navštívil mestá ako Kalava, Filipi, Solún, Veria a Glifada. Hlásal aj v Aténach na vrchu Aeropág pod Akropolou a neskôr odišiel do Korintu. V skutočnosti prvé cirkvi na západe boli grekokatolícke, ich bohoslužby, biblia a liturgia boli taktiež v gréčtine. Rímsky cisár Nero navštívil Grécko v roku 66 a zúčastnil sa starovekých olympijských hier, a to aj napriek pravidlám o nie-gréckej účasti. Počas druhého a tretieho storočia sa Grécko rozdelilo na niekoľko provincii a čelilo invázii Herulov, Gótov a Vandalov. Po pádu západorímskej ríše sa Grécko stalo súčasťou východorímskej a byzantskej ríše.

Ázia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ázia (rímska provincia)
Mapa rímskych miest v Malej Ázii

Ázia bola starorímska provincia, prvá a najzápadnejšia rímska provincia v Malej Ázii. Tiahla sa od Egejského mora na západe až po mesto Filomelium (dnešný Akşehir) a od Marmarského mora na severe po úžinu medzi ostrovom Rodos a pevninou na juhu. Provinciou sa stala v roku 133 pred Kristom, kedy Atalos III., kráľ Pergamu ponúkol svoje vlastníctvo Rimanom. Táto provincia bola bohatá na prírodné zdroje, poľnohospodárske produkty a priemysel. Vlnené tkaniny boli špecialitou interiéru. Obchodné cesty sa tiahli z vnútrozemia pozdĺž územia Hermus a riečnych meandrov až do prístavov v Egejskom mori. Neskôr sa rímske záujmy stretli so záujmami pontského kráľa Mithridata VI., ktorý chcel rozšíriť svoju ríšu Pontos, ktorá ležala na južnom pobreží Červeného mora. Dosiahnutie jeho zámeru, vytvoriť mocnú helenistickú ríšu mu uľahčila nestabilná politická situácia niektorých maloázijských kráľovstiev. Okrem toho boli Rimania viazaní na boje s nebezpečnými Germánmi, neskôr vypukla v Itálii najprv vojna so spojencami a potom došlo k občianskej vojne medzi dvoma politickými skupinami: Optimátmi a Populármi. Vrcholom krutosti bol Mithridatésov rozkaz vyvraždiť všetkých Rimanov a Italikov a tento skutok viedol k zavraždeniu 80 000 ľudí. Každopádne Mithridata vítali ako osloboditeľa a jeho vplyv sa rozšíril až na grécke ostrovy. Nakoniec sa rímskemu vojvodcovi Luciusovi L. Lucullusovi podarilo zvíťaziť nad Mithridatom v námornej bitke pri Tenede a uzavrel s ním mier, neskôr v roku 83 pred Kristom napadli Rimania Pontos a bolo znovu obnovené prímerie. Posledná vojna s Rímom bola v Bitýnii, pričom Lucullus, tentokrát ako konzul, znovu porazil Mithridata a ten utiekol do Arménska. Rimania neskôr napadli Arménsko a mesto Tigranocerta padlo do rímskych rúk. V Ríme však Luculla zbavili velenia a to poskytlo Mithridatovi znovu vládu nad ríšou Pontos. Rimania požadovali schopného vojvodcu, ktorý by konečne porazil Mithridata. Tribún ľudu zvolil víťaza z Hispánie Gnaeua Pompeia. Gnaeus Pompeius nesklamal a pontského kráľa zrazil na kolená a vyhnal ho z Pontu. Pompeius následne na to usporiadal novú vládu nad celým Orientom. V prvých dvoch storočiach nášho letopočtu sa mestá v Ázii tešili veľkej prosperite. Z tej doby sa tu zachovalo mnoho pekných zrucanín a pamiatok. Mestá sa menili z autonómnych na administratívne centrá a bolo tu nespočet členov mestskej aristokracie. Ligotavá a extravagantná spoločnosť z pobrežných miest s ich bohatými rečníkmi a sofistami bola protikladom tradičnej vidieckej spoločnosti založenej na interiéri. Urbanizácia priniesla grecko-rímsku kultúru do vnútrozemia, ale základný charakter obyvateľov Anatolie (Paflagónia, Lýdia) pretrval. Prísna a cieľavedomá morálka pohanskej viery vo vnútrozemí poskytovala úrodnú pôdu, kde rozkvitali židovské a ranokresťanské skupiny. Veľa z obyvateľov vnútrozemia na začiatku 4. storočia prekonvertovali na kresťanstvo. Neskôr na tomto území vznikla Byzantská ríša s hlavným mestom Konštantínopol (dnešný Istanbul), ležiaci na hranici medzi Európou a Áziou.

Judea[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Judea (rímska provincia)
Pohorie v Judskej púšti
Ježiš Kristus, zakladateľ najväčšieho náboženstva na svete kresťanstva, ktorý prežil svoj život na územi Judei

Judea bola malá provincia Rímskej ríše, ktorá sa rozkladala na troch dnešných štátoch, a to Izrael, Jordánsko a územie Palestíny. Táto časť Rímskej ríše nám je dobre známa, pretože máme zdroje napísané domorodým obyvateľstvom (napr. Biblia). Prvý zásah Ríma na toto územie sa datuje od roku 63 pred Kristom, po skončení tretej vojny s Mithridatom VI. Po porážke Mithridata VI. Gnaeus Pompeius pripojil toto územie k Rímu. Judea v tej dobe nebola pokojné miesto. Keď kráľ Herodes Veľký zomrel v roku 4 pred našim letopočtom, cisár Augustus rozdelil kráľovstvo medzi svojich troch synov: Herodes Antipas, Filip I. a Herodes Archelaos. Herodes Antipas vládol Galiley a východnému brehu Jordánu, Filip I. vládol Golanským výšinám a Herodes Archelaos mal na starosti Judsko. Nie každý prijal rímsku nadvládu, niektorí židovskí obyvatelia sa vzbúrili a rímska vláda musela vyslať Publia Q. Vara, guvernéra zo Sýrie, aby urobil poriadok. Na to mu postačili iba tri légie. Herodes Archelaos vládol tak zle, že Židia a Samaritáni sa jednotne odvolali do Ríma, aby bol zosadený. V roku 6 sa Judea stala autonómnou súčasťou rímskej provincie Sýria, ktorej vladli prefekti. Judea bola pre Rím bezvýznamná, pokiaľ ide o príjmy, že nebolo nutné aby jej vládol človek v senáte, na to postačilo aj vojsko. Taktiež čo sa týka rozlohy, od kedy vznikla, merala len 150 km od severu po juh a 70 km od západu po východ. Avšak tam boli dve odlišné skupiny občanov, na jednej strane to boli monoteistickí Židia a Samaritáni a na druhej strane tam boli Gréci a Rimania, ktorý verili vo viacerých bohov. Hlavným mestom novej provincie bolo Caesarea Maritima (dnešná Keisarija). Prefekti neboli vždy vo svojich palácoch, oni museli cestovať cez tri hlavné oblasti: Samária, Judea a Edóm a vykonávali tam spravodlivosť a kontrolovali miestne úrady. Jedným z hlavných problémov, ktoré prefekt musel vyrovnať bolo náboženstvo. Rimania boli tolerantní k rôznym náboženstvám a kultúram a judaizmus bol uznávaný kult. Tak dlho, ako Židia platili ich dane, Rimania sa naozaj starali o ich vieru. Tam boli niektoré názorové rozdiely, ale žiaden, ktorý by nebolo možné prekonať. Napríklad Židia požadovali dane v peniazoch, ale Mojžišov zákon zakázal používanie mincí s obrazom cisára alebo pohanského boha. Židia na druhú stranu nevedeli, čo si majú myslieť o Rimanoch. Elita, ktorá bola vedená mocným veľkňazom sa snažila spolupracovať. Oni rezignovali proti vzniku veľkých pohanských miest ako Cipori v Galilei, či Caesarea. Od tej doby, čo zomrel židovský kráľ Herodes Veľký začali Židia brať platenie daní Rímu ako rúhanie a okrem toho verili, že na svet príde Mesiáš a nikto nevedel, kto je to ten Mesiáš, čiže očakávania boli veľké. Okrem hlavného mesta Caesarea bolo najmocnejšie mesto provincie aj Jeruzalem, kde bola vybudovaná pevnosť Antonia. V tejto provincii sa narodil, žil a zomrel aj zakladateľ kresťanstva Ježiš Kristus. Chodil z krajiny do krajiny, hlásal podobenstvá, robil zázraky a za ním išiel zástup ľudí a jeho dvanásti apoštoli. Neskôr vošiel na oslici do Jeruzalema a zástupy ho oslavovali. Nakoniec Ježiš začal lámať chlieb a podávať víno počas veľkonočnej večere, potom ho zradil Judáš, zajali ho Židia a odniesli pred veľkňazov, ktorí ho ponechali prefektovi Pilátovi Pontskému. Ten ho dal zbičovať a vydal na ukrižovanie. Nakoniec keď tri dni po jeho smrti prišli k Ježišovmu hrobu nebol tam a neskôr sa im zjavil zmŕtvychvstaný Ježiš Kristus, ktorý sa napokon vzniesol do neba.

Egypt[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Egypt (rímska provincia)
Rímsky amfiteáter v Alexandrii

Rímska vláda nad Egyptom začala s príchodom Octaviana Augusta v roku 30 pred Kristom, po porážke jeho protivníka Marca Antonia a jeho milenky, poslednej vládnucej kráľovnej Egypta Kleopatry v bitke pri Aktiu a po ich smrti. Augustus, ktorý mal byť nástupcom egyptských faraónov, zničil ptolemaiovskú vládu a pripojil Egypt k Rímskej ríši, čím sa stal provinciou Egypt (Aegyptus). Bol menovaný prefektom (guvernérom) Egypta na určitú dobu, ktorá účinne zbavila krajinu od politického vplyvu a neutralizovala súperenie o jeho kontrolu. Po dobu takmer desať rokov bol Egypt obsadený rímskymi légiami a pomocnými jednotkami, až pokiaľ sa podmienky nestabilizovali. Celé riadenie obchodu bolo so zásadami s rímskym právom a miestna správa sa zmenila na liturgický systém, v ktorom vlastníctvo majetku podávali verejnoprávne služby. Nová štruktúra vlády formalizovala právo spojené s gréckou kultúrou. Zo začiatku Egypt fungoval ako prosperujúca a aktívna rímska provincia v oblasti Stredozemného mora. Hodnota Egypta pre Rím bola vysoká, keďže príjmy z krajiny boli takmer totožné s tými z Galie a dvanásťkrát väčšie ako v Judei. Z veľkej časti malo poľnohospodárske bohatstvo: egyptské zrná, papyrus a sklo. Jeho púšte priniesli radu minerálov, rúd a jemných kameňov, akými boli porfýr či žula, ktoré sa v Ríme využívali na stavbu sôch a architektonických prvkov. Obchody zo strednej Afriky, Arabského polostrova a Indie boli dovážané púštnymi a morskými cestami z prístavu Berenike pri Červenom mori. Tovar a kultúrne vplyvy tiekli do Ríma cez mesto Alexandria, ktorá bola známa svojou veľkou knižnicou a spoločenstvami filozofov, vedcov, spisovateľov. Po dobytí Egypta boli Rimania fascinovaní ich kultúrou, čo sa odrazilo pri stavbe obeliskov či v sochárstve. Zmeny boli viditeľné aj v náboženských či umeleckých formách. V tomto období prišli na územie Egypta aj prví kresťania. Počas prenasledovania kresťanov, ktoré zúrilo v celom rímskom svete sa kresťanská populácia v Egypte ďalej rozvíjala a rástla, takže už od roku 200 sa Alexandria stala centrom kresťanského sveta. Po skončení prenasledovania kresťanov, ktoré ukončil cisár Konštantín Veľký, sa založilo nové hlavné mesto Konšantínopol. Rímska ríša sa tak rozdelila na východnú a západnú, pričom Egypt spadol pod moc Východorímskej ríše. Pád rímskej ríše na západe v piatom storočí viedlo k izolovaniu rímskej kultúry, urýchlilo sa šírenie kresťanstva v Egypte, viedlo to tiež k zániku faraónskej kultúry, staré chrámy sa opúšťali a na čítanie hieroglyfov sa pomaly zabúdalo. V siedmom storočí vtrhli do Egypta Peržania čím začali Rímsko-perzské vojny a neskôr došlo aj k byzantsko-sasanidským vojnám. Po skončení vojen sa vláda nad Egyptom dostala opäť k Byzantskej ríši. Miestni obyvatelia nemali v láske byzantského cisára a pociťovali odpor v politickom a náboženskom zriadení. Všetko sa to však zmenilo s príchodom Arabov, ktorý pod vlajkou Islamu pozmenili kultúrny a náboženský Egypt, ako nikto od čias faraónov.

Afrika, Numidia a Mauretánia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Africa (provincia)
Ruiny mesta Utica
Podobizeň numidského princa Jugurthu
Podobizeň kráľa Jubu I. z Numidie

Myšlienka rímskej expanzie do severnej Afriky začala so strachom a žiarlivosťou spôsobenou veľkou ekonomickou silou Kartága. V 3. storočí pred Kristom súperili medzi sebou Rím a Kartágo o moc nad Stredomorím. Tieto konflikty vyvrcholili až do púnskych vojen. V roku 146 pred Kristom Rimania porazili Kartágo a prevzali tak kontrolu nad Hispániou a Afrikou. Svoju prvú africkú kolóniu (Afrika Vetus) založil Rím v najúrodnejšiej časti bývalého územia Kartága a hlavným mestom sa stala Utica (v dnešnom Tunisku). Zostávajúce územia ponechali Rimania numidskému kráľovi Massinissovi. Po jeho smrti bola oblasť Afriky rozdelená jeho potomkom a dedičom do niekoľkých menších kráľovstiev. Sloboda vlády nakoniec viedla k neoprávnenému numidskému princovi Jugurthovi a k jugurtynskej vojne. V roku 118 pred Kristom sa pokúsil o zjednotenie menších kráľovstiev pod jeho vládou. Kým Jugurtha drancoval mesto Cirta sa Rím, légie a senát tváril bez záujmu. Prepustenie a smrť mnohých rímskych osadníkov priviedla do vojny aj Rím, ktorý nemal inú možnosť, než ísť do vojny. Vojna trvala šesť rokov a skončila sa zajatím a smrťou Jugurthu vojenskými veliteľmi Gaiom Mariom a Luciom C. Sullom v roku 106 pred Kristom. Po jeho smrti pripadla väčšina z územia mauretánskemu kráľovi Bochusovi a veteráni Mariusovich légii dostali pôdu a usadili sa pozdĺž celého numidského územia. Vplyv rímskej kultúry tu bol teraz pevne zakorenený. Občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom zakrátko priviedla severnú Afriku opäť do rímskeho popredia, pretože kráľ Juba z Numidie podporoval Pompeia a bol odporcom vlády Caesara. Caesar kráľa Jubu porazil v bitke pri Tapse v roku 46 pred Kristom a toto víťazstvo znamenalo konečnú a trvalú vládu Ríma nad severnou Afrikou. Až neskôr počas reformy cisára Septimia Severa bola severná Afrika rozdelená do troch provincii: Afrika, Numidia a Mauretánia. Toto územie spravovala Rímska ríša až do 5. storočia, teda až do príchodu Vandalov. Obyvateľstvo tejto provincie bolo zložené z troch hlavných skupín: berberských kmeňov (napr. Numiďania), starovekých Kartágincov feníckeho pôvodu a rímskymi kolonistami. Berberi boli tmavšej pleti, hovorili spoločným jazykom a mali spoločné znaky. Berberský odpor voči rímskej prítomnosti v Afrike trval takmer stále. Rímsky cisár Traján založil hranicu na juhu pozdĺž pohorí a staval rad pevností, ale vplyv Ríma na mieste pôvodných území Kartága, pobrežných oblastí a ľahko dostupných oblastí sa rozvíjal pomalšie. Rímska vojenská prítomnosť bola relatívne nízka, skladajúca sa z 28 000 vojakov, väčšinou pomocných v Numidii a Mauretánii. Rímske légie viac ako 4 storočia chránili hranice provincie. Prosperita väčšiny miest závisela od poľnohospodárstva. Preto Rimania prezývali túto provinciu aj "Obilnica ríše" a podľa odhadu bolo vyprodukovaných milión tón obilnín ročne, pričom jedna štvrtina bola vyvážaná. Pestovali sa tu takisto aj ostatné plodiny, ako ovocie, figy, vinič či fazuľa. Olivový olej súperil s obilninami o vývoz. Okrem otrokov a chytania a vývozu divokých exotických zvierat, vývoz obsahoval aj výrobky dôležité pre každú provinciu, ako olivy, kukuricu, víno, mramor, drevo či hospodárske zvieratá.

Fenícia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fenícia (rímska provincia)
Zvyšky chrámu Jupitera v Baalbeku

Fenícia bola rímska provincia, ktorá sa rozkladala na území Fenície. Pod rímsku moc sa dostala v roku 64 pred Kristom, keď cisár Pompeius vytvoril provinciu Sýria. Fenícia zostala súčasťou provincie Sýria, až kým Septimius Severus nerozdelil Sýriu na sever a juh, pričom Fenícia bola samostatná provincia na juhu. Počas tohto obdobia sa pozornosť Rimanov upierala inam ku susednej Judei, kde bojovali početné skupiny Židov proti Rímu, ako aj rozruch spôsobený zástupmi spojenými s Ježišom Nazaretským. Jednou z mála oblastí, ktorými Feníčania upútali Rimanov bolo v ich pevných základoch práva, čo spôsobilo vznik škôl o práve počas rímskeho obdobia (nachádzali sa v Ríme, Konštantínopole a Bejrúte). Ďalšou významnou oblasťou boli chrámové stavby, napr. ako Baalbek, ktorý bol dobytý Rimanmi a tu mali trvalú posádku. Keď sa obrovská Rímska ríša rozpadla na východnú a západnú, Fenícia pripadla Východorímskej ríši. Začala uznávať byzantského cisára a v tej dobe prišlo do Fenície aj kresťanstvo. Ku koncu rímskej a byzantskej nadvlády došlo po dobytí Arabmi v 7. storočí.

Významný rímsky dobyvatelia[upraviť | upraviť kód]

Gaius Iulius Caesar[upraviť | upraviť kód]

Dobytie Galie bolo jednou z najznámejších epizód v rímskej histórii. Iulius Caesar, veliteľ rímskych vojsk, napísal veľmi podrobný popis o tejto Galskej vojne. Keď bol v roku 59 pred Kristom menovaný za guvernéra severného Talianska a južného Francúzska, sa Iulius Caesar stal stúpajúcou hviezdou rímskeho politického života. Zostal však nespokojný s hranicami jeho provincie, a tak sa rýchlo pustil do ambicióznej kampane o dobytie. Spočiatku mu pomáhali galské národy proti svojím susedom a cudzím útočníkom. Vo svojom druhom roku velenia sa rozhodol dobyť už celú krajinu. Národ Galov, ktorý sa snažil Caesar potlačiť bol ďaleko od zmätených barbarov. Mali mince a kráľov, mestá a obchody, taktiež sofistikovanú zručnosť so zlatom a bronzom. Preto sa vydali do prudkých bojov proti Rimanom a nie raz spôsobili rímskym légiam porážku. Šesť rokov bojovnej kampane, vrátane dvoch slávnych rímskych vpádov do Británie, prinieslo výsledky. V roku 53 pred Kristom sa zdalo, ako keby Galia bola už konečne podmanená. No najväčšia skúška rímskych armád mala ešte len prísť, nasledujúci rok Galovia povstali vo vzbure, ktorú viedol mladý galský náčelník Vercingetorix. Vrchol prišiel až pri obkľúčení v bitke o Alesiu, kde bol náčelník Vercingetorix nútený sa vzdať. Galia bola konečne dobytá a po ďalších dvoch rokoch konsolidácie, bol Caesar pripravený sa pustiť do ďalšej fázy svojej kariéry, a to zmocnenia sa moci v samotnom Ríme. Počas občianskej vojne v Ríme proti Caesarovi, do ktorej bol zapletený rímsky generál Pompeius, a po jeho porážke v bitke pri Farsále na jeseň roku 48 pred Kristom ušiel Pompeius aj so svojimi silami do Alexandrie, kde hľadal útočisko. Po vylodení mu Egypťania pred jeho ženou a deťmi sťali hlavu, pretože chceli, aby ich Caesar uznal za spojenca Ríma. Tesne po Pompeiovej smrti prišiel do Egypta Caesar. Ptolemaios XIII. mu ako privítanie daroval Pompeiovu hlavu, lenže Caesar bol rozzúrený a hoci bol Pompeius jeho nepriateľ odmietol sa na ňu pozrieť a vyronil slzy. Týmto si egyptský faraón Ptolemaios znepriatelil Caesara, čo využila jeho sestra kráľovná Kleopatra. Kleopatra sa prepašovala v koberci do Caesarovho paláca, kde sa s ním tajne stretla a žiadala ho o to, aby sa postavil na jej stranu v boji o trón v Egypte. Caesar bol týmto trikom nesmierne nadšený a podľahol kúzlu Kleopatry. Neskôr sa stala Caesarovou milenkou a deväť mesiacov po svojom prvom stretnutí mu porodila syna Kesariona. Keď Caesar odišiel späť do Ríma, prišla za ním Kleopatra aj so synom Kesarionom. Takto s ním žila v Ríme až do jeho smrti v roku 44 pred Kristom.

Publius Cornelius Scipio Africanus[upraviť | upraviť kód]

Scipio slúžil ako vojenský tribún v katastrofálnej bitke pri Kannách v roku 216 pred Kristom. Po porážke utiekol do Kanúsii, kde zhromaždil okolo 4 000 pozostalých vojakov. O tri roky neskôr sa vrátil do civilnej kariéry a stal sa aedilom (nižším úradníkom). Čoskoro prišla pohroma, kedy jeho otec a strýko boli porazení a zabití Kartágincami v Hispánii. Rozhodli sa tak vyslať posily do Španielska, no žiaden vojvodca nechcel splniť túto úlohu a vtedy sa prihlásil mladý Scipio a ponúkol sám seba za kandidáta. Rímsky ľud mu tak udelil túto úlohu, hoci on bol iba privát. Tak dostal Scipio možnosť pomstiť svojho otca po porážke v Hispánii a zabrániť postupu armády Kartága ku Itálii. Scipio mal sebaistotu a zručnosti, ktorými sa v budúcich štyroch rokoch vyznamenal. Zo svojho sídla v Tarragone začal kombinovaný vojenský a námorný útok na nepriateľské veliteľstvo v Novom Kartágu (Cartagena). Útok prebehol úspešne, vďaka prílovovému javu, ktorý prideľovali božskej sile Neptúna. Pre Rím tak získal obchody a zásoby, španielskych rukojemníkov, miestne bane so striebrom, nádherný prístav a základňu na útok ďalej na juh. Vycvičil svoju armádu v nových taktikách. Ďalšie víťazstvo si pripísal nad generálom kartáginskych vojsk Hasdrubalom Barkasom taktiež v Hispánii. Hasdrubal sa tak pokúsil pridať ku svojmu bratovi Hannibalovi v Itálii. Scipio odmietol nemožnú úlohu sa pokúsiť ho zastaviť a radšej zostal v Hispánii a chystal sa poraziť ešte dve armády Kartága. To skvele dosiahol v bitke pri Ilipe v roku 206 pred Kristom, kde zadržal hlavné sily Kartága a zaistil tak rímsku kontrolu nad Hispániou. Keď bol v roku 205 pred Kristom zvolený za rímskeho konzula sa rozhodol nevšímať si Hannibala v Itálii a zaútočil na Afriku. O rok neskôr sa vylodil s 35 000 mužmi v Afrike, kde obliehal mesto Utica, potom vypálil tábory Hasdrubala a jeho spojencov a zničil nepriateľskú armádu pri rieke Bagradas. Po príchode Hannibala späť do Afriky sa začala posledná bitka pri Zame. Hannibal nakoniec definitívne padol a dlhá vojna sa skončila. Scipio udelil pomerne zhovievavé podmienky Kartágu a na počesť jeho víťazstva dostal prezývku "Africanus" a považuje sa za dobyvateľa Kartága.

Marcus Vipsanius Agrippa[upraviť | upraviť kód]

Agrippa bol blízky priateľ a poručík rímskeho cisára Octaviana Augusta, ktorý viedol jeho najvýznamnejšie víťazstvá. Počas občianskej vojny v Ríme stal na strane Iulia Caesara, čím sa zblížil s budúcim cisárom Augustom, lenže jeho starší brat si vybral inú stranu. Nie je známe či Agrippa bojoval proti svojmu bratovi, ale predpokladá sa, že sa zúčastnil Caesarových ťažení proti Pompeiovi v rokoch 46 - 45 pred Kristom. Neskôr bol Agrippov brat zajatý, ale prepustili ho na prosbu Octaviana. Caesar si Agrippu vážil natoľko, že ho poslal spolu s Octavianom študovať do Apollonie (dnešné Albánsko), zatiaľčo on si upevňoval moc v Ríme. Počas pobytu v Apollonii im prišla správa o smrti Iulia Caesara a Octavianus sa rozhodol vyplávať s malou družinou do Itálie. Po príchode sa Octavianus dozvedel, že sa stal Caesarovým právnym nástupcom. Po návrate do Ríma si Octavianus a jeho prívrženci uvedomili, že potrebujú podporu légií. Agrippa mu pomohol s výberom vojakov v Kampánii. V roku 43 pred Kristom utvoril Octavianus s Markom Antoniom a Markom Lepidom druhý triumvirát. O rok neskôr pravdepodobne Agrippa bojoval po boku Octaviana a Marka Antonia v bitke pri Filippách. Po návrate do Ríma hral dôležitú úlohu v peruzínskej vojne proti Luciovi Antoniovi a Fulvii. Po tejto vojne odišiel Octavianus do Galie, zanechajúc tak Agrippu ako mestského prétora v Ríme s nariadením na obranu Itálie proti Sextovi Pompeiovi, nepriateľa triumvirátu. Sextus Pompeius zaútočil na južnú Itáliu, ale Agrippa zahájil protiútok a nútil ho stiahnuť vojsko. S pomocou Marka Antonia ukončil konflikt a Agrippa sa stal generálom. Octavianus ho menoval za guvernéra zaalpskej Galie. Neskôr bojoval aj proti germánskym kmeňom a po Iuliovi Ceasarovi bol druhým rímskym generálom, ktorý prekročil rieku Rýn. Po návrate do Ríma musel s Octavianom vyplávať znovu proti Sextovi Pompeiovi. Vďaka špičkovej technológii a odbornej príprave vyhral generál Agrippa so svojimi mužmi pri Mylae a Naulochus, zničil nepriateľa a sedemnásť lodí prinútil vzdať sa. Získal tak Coronu navalis (námornú korunu). V rokoch 35 - 34 pred Kristom sa Agrippa zúčastnil niekoľkých vojenských kampaní, ale opäť sa vrátil do Ríma. Neskôr bol zvolený za aedila a uskutočňoval veľké zlepšenia v Ríme, napr. rozšíril akvadukt Cloaca Maxima. Agrippa bol opäť odvolaný za veliteľa flotily, keď vypukla vojna s Markom Antoniom a Kleopatrou. Dobyl strategicky dôležité mesto Methoni v juhozápadnej časti Peloponézu, plavil sa smerom na sever, útočil na grécke pobrežie a dobyl mesto Kérkyra (dnešné Korfu). Octavianus potom mesto so svojimi jednotkami zabral a spravil z nej svoju námornú základňu. Agrippa medzitým porazil prívržencov Marka Antonia v námornej bitke pri Patre. Jedna z najdôležitejších Agrippových bitiek bola bitka pri Aktiu, v ktorej Octavianus, vďaka Agrippovi zvíťazil a daroval mu tak vládu nad Rímom a ríšou. V roku 17 pred Kristom sa Agrippa stal guvernérom východných provincií, kde si získaval rešpekt, predovšetkým u židovských obyvateľov v Judei a obnovil aj kontrolu nad Krymským polostrovom. Jeho posledná dôležitá služba bolo dobytie oblasti severného Dunaja, ktorá sa stala súčasťou rímskej provincie Panónia.

Marcus Aurelius[upraviť | upraviť kód]

Vláda Marka Aurelia bola narušovaná mnohými pohraničnými vojnami. Len čo Marcus Aurelius nastúpil na trón, prepukla vojna na Východe s Partmi, ktorí prenikli na rímske územie a plienili ho. Do vojny sa vybral Marcus Aurelius spolu so svojím spoluvládcom Luciom Verom, ktorý sa však – podľa údajov niektorých antických historikov – venoval viac zábavkám v Antiochii. Jedným z najlepších vojvodcov tejto vojny bol Avidius Cassius. Keď vojna skončila porážkou Partov, Marcus Aurelius a Lucius Verus sa vrátili do Ríma a Avidius Cassius sa stal miestodržiteľom provincie Sýrie. Ešte neskončila vojna na Východe a už prepukli markomanské vojny. Niekedy sa označujú aj ako germánsko-sarmatské vojny podľa dvoch hlavných kmeňov, ktoré sa na vojne zúčastnili. Toto označenie nie je presné, pretože na vojne sa zúčastnilo 26 rôznych kmeňov, medzi ktorými boli rôzne germánske kmene, sarmatské kmene a niektoré kmene, ktoré sídlili na severe Európy. Barbari prekročili dunajský limes (od horného toku Dunaja v dnešnom Nemecku až po ústie Dunaja do Čierneho mora, a dostali sa na územie ríše). Vojnu začali vojenské oddiely Obiov a Longobardov, ktoré v roku 166 prenikli cez Dunaj a prenikli až do severnej Itálie. V tejto prvej fáze vojny utrpeli Rimania niekoľko vážnych porážok, v ktorých zahynuli aj vysokí rímski dôstojníci – praefecti praetorii. Preto Marcus Aurelius urýchlene ukončil vojnu na Východe a presunul časť vojska z Východu na podunajskú hranicu. Toto vojsko zavlieklo do Európy aj mor (údajne z Antiochie), ktorý v nasledujúcich rokoch vyľudnil rozsiahle rímske územia v strednom Podunajsku. Marcus Aurelius spolu s Luciom Verom urýchlene smerovali na stredný Dunaj, pričom pri Aquileii porazili v roku 169 niektoré barbarské oddiely, odobrali im korisť, získanú pri prepadoch rímskeho územia. Barbari sa stiahli za Dunaj. Marcus Aurelius a Lucius Verus sa vracali späť do Ríma, ale pri spiatočnej ceste Lucius Verus zomrel – niektorí antickí autori obviňovali Marca Aurelia, že ho otrávil. V nasledujúcich rokoch útočili cez rímsku hranicu na Dunaji ďalšie barbarské kmene. Teraz sa do bojov zapojili aj Markomani a Kvádi, ktorí sídlili na území dnešnej Českej republiky a Slovenska, Sarmanti, ktorí sídlili medzi Dunajom a Tisou a ďalšie kmene, sídliace na severe, na území dnešného Poľska. Marcus Aurelius pripravoval obranu, v Carnunte sústreďoval vojenské oddiely a zásoby. Keď bolo vojsko sústredené, dal vybudovať pontónový most, po ktorom rímske vojsko preniklo na územie barbarov. Rimania ničili a plienili dediny domáceho obyvateľstva, zabíjali mužov, ženy a deti brali do zajatia. Rimania však utrpeli aj niekoľko menších porážok. Barbari odpozerali od Rimanov spôsob boja, naučili sa budovať obliehacie zariadenia a takto dokonca obliehali rímsky vojenský tábor. Len zásah bleskom zničil barbarskú obliehaciu vežu. Inokedy (pravdepodobne v roku 172) oddiel rímskeho vojska obkľúčili barbarskí vojaci (niekde v blízkosti Hrona) na mieste, kde nebola voda. Po niekoľkých dňoch bez vody zvieratá i vojaci zomierali a keď sa barbari chystali na rozhodujúci útok, spustila sa letná búrka, ktorá zachránila rímskych vojakov a barbarov zase ničili blesky. Príhoda so "zázračným dažďom" sa stala aj vážnym bodom sporu medzi pohanmi a kresťanmi v tom, že ktorý boh vlastne zachránil rímske vojsko. Aby mohol Marcus Aurelius viesť vojnu proti Markomanom, musel dať do dražby cisársky majetok – zlaté poháre, nábytok, odevy a drahokamy. Keď sa úspešne skončila prvá fáza markomanských vojen, cisár umožnil obyvateľom vrátiť tento majetok späť do cisárskej pokladnice s tým, že im vyplatil späť aj peniaze, ktoré zaplatili pri dražbe. V roku 175 prerušil markomanské vojny vážny incident na Východe. Sýrsky miestodržiteľ dostal správu (údajne od manželky Marca Aurelia Faustiny Mladšej), že cisár zahynul a Avidius Cassius sa s podporou sýrskeho vojska vyhlásil za cisára. Marcus Aurelius začal pripravovať vojsko na odchod na Východ, ale po troch mesiacoch bol Avidius Cassius zavraždený a uzurpácia bola zažehnaná. Následne sa Marcus Aurelius odobral naspäť za Germánmi. Na vojenskej výprave, ktorú viedol už so svojím synom Commodom ako spolucisárom a ktorú zobrazuje napríklad úvodná časť filmu Gladiátor, prenikli jeho vojská až k Trenčínu (Laugaricio – bola postavená za jeho vlády ako stanica pre kupcov s jantárom), kde prezimovali v zime 179180. Prvé obdobie tzv. markomanských vojen (alebo germánsko-sarmatských) zobrazuje historický reliéf na stĺpe Marca Aurelia, ktorý dal postaviť jeho syn Commodus v Ríme. V roku 180 Rimania doviedli vojnové ťaženie do úspešného konca. Marcus sa chystal založiť nové provincie za Dunajom (v dnešných štátoch Česko a Slovensko). To však už nestihol, pretože bol nakazený morom, možno v Carnunte, neskôr zomrel vo Vindobone.

Významné rímske pamiatky v rímskych provinciách[upraviť | upraviť kód]

Rímske kúpele, Bath, Anglicko[upraviť | upraviť kód]

Komplex rímskych kúpeľov v anglickom meste Bath je zachované a historické miesto, ktoré slúžilo na verejné kúpanie. Samotné rímske kúpele sú pod úrovňou moderných ulíc. Nachádzajú sa v ňom štyri hlavné črty rímskej kultúry, a to svätý prameň, rímska svätyňa, kúpeľová budova a múzeum vlastniace artefakty z rímskych kúpeľov. Hlavnou turistickou atrakciou sú kúpele spolu s Grand Pump Room, ktoré prilákajú do mesta viac ako milión návštevníkov ročne. Návštevníci si môžu prezrieť kúpele a navštíviť múzeum, ale nemôžu vstúpiť do vody. Rimania vystavali kúpele v rokoch 60 - 70.

Pont du Gard, Vers-Pont-du-Gard, Francúzsko[upraviť | upraviť kód]

Akvadukt Pont du Gard v južnom Francúzsku

Pont du Gard je starorímske dielo, ktoré prechádza riekou Gard v južnom Francúzsku. Počas rímskych dôb slúžil ako akvadukt na prenášanie vody z obce Uzés do rímskej provincie v Nîmes. Vystavali ho v 1. storočí nášho letopočtu, stal sa najvyšším akvaduktom a spolu s akvaduktom v Segovii je jedným z najlepšie zachovaných. Most má tri úrovne oblúkov s výškou 48,8 m. V minulosti tento akvadukt niesol každý deň vodu pre fontány, kúpele a domovy občanov v Nîmes. Vďaka nedostatočnej údržbe bol stále upchatý ložiskami nerastných surovín a úlomkov, ktoré spôsobili až upchanie prívodu vody. Tento akvadukt bol postavený z veľkej časti bez použitia malty či svoriek. Tvorí ho cca. 50,4 tisíc ton vápenca s objemom asi 21 000 m³, pričom jeden blok vážil takmer 6 ton. Zvyšok bol vyrobený z kameňa z neďalekého kameňolomu a vyzdobený červenkastým lastúrovým vápencom. Po páde rímskej ríše sa most prestal používať na jeho pôvodný účel a začal sa používať na výber mýta. Dnes je jednou z francúzskych najpopulárnejších turistických atrakcií a priťahuje pozornosť spisovateľov a umelcov.

Rímske divadlo, Mérida, Španielsko[upraviť | upraviť kód]

Rímske divadlo v španielskom meste Mérida

Rímske divadlo v Méride je stavba, ktorá bola podporovaná konzulom Vipsaniom Agrippom v rímskom meste Emerita Augusta (dnešná Mérida). Bolo vystavané v rokoch 16 - 15 pred Kristom. Divadlo prešlo rôznymi rekonštrukciami v 1. a 2. storočí nášho letopočtu (pravdepodobne počas vlády cisára Trajána), kedy bola vystavaná súčasná fasáda a ďalšia rekonštrukcia prebehla počas vlády Konštantína Veľkého, kedy sa zaviedli nové dekoratívne architektonické prvky a chodník okolo pomníka. Vyrobili ho poctivo podľa spisov architekta Vitruvia, pretože táto stavba vykazuje podobnosť s divadlami v Dukke (Tunisko), Orange (Francúzsko) a Pompejách (Taliansko). Zodpovedá typickému rímskemu vzoru, aký bol predtým zavedený v Ríme či Pompejách s priemerom okolo 86 m. Tribúna sa skladá z polkruhovej plochy na sedenie s kapacitou takmer 6 000 divákov.

Rímske ruiny v Palmyre, Sýria[upraviť | upraviť kód]

Antické divadlo v Palmyre

Počiatky mesta Palmyra sú nejasné, hoci niektorí vravia, že mesto sa datuje až do čias kráľa Šalamúna. Tovar a znalosti tiekli z Ázie pozdĺž Hodvábnej cesty až do stredomorských prístavov, a preto toto mesto vzniklo z dvoch dôvodov, a to vďaka jej strategickej polohe a na požadovanie daní od všetkých, ktorí si priali bezpečne cestovať cez jej územie. Nádherná panoráma rímskych ruín ukazuje, že rozkvet mesta nastal, keď bolo súčasťou veľkej rímskej provincie Sýria. V roku 129 cisár Hadrián navštívil mesto a vyhlásil ho za slobodné a to sa ďalej rozkvitalo ešte viac ako storočie. Palmyra bola prestavaná, ale nikdy nezískala svoje postavenie ako centrum obchodu, hoci si udržalo svoj strategický význam. Osud mesta bol však spečatený po zemetrasení v roku 1089 a z mesta ostali iba zrúcaniny, kde žili iba beduíni. Aj napriek sile zemetrasenia sa zachovalo divadlo so svojimi deviatimi zakrývenými radmi sedadiel, spleť veľkých stĺpov, ríms, pilierov a podporné stĺpy.

Hadriánov val, Veľká Británia[upraviť | upraviť kód]

Hadriánov val v Anglicku

Hadriánov val je opevnenie, ktoré bolo postavené na príkaz cisára Hadriána. Funkciou Hadriánovho valu bolo zabrániť vstupu keltských kmeňov na severe (dnešné Škótsko) na rímske územie na juhu (dnešné Anglicko). Tvoril tiež severnú hranicu Rímskej ríše. Rímska armáda postupovala smerom na severné Anglicko, lenže útoky Keltov im iba sťažovali život. Stavba valu začala v roku 122 a trvala 10 rokov. Hadriánov val je postavený z kameňa a je 117 km dlhý. Na každej rímskej míli (okolo 1,5 km) stal hrad, v ktorom sídlilo dvadsať vojakov. Každých 500 m boli vystavané vežičky strážené dvoma vojakmi. Pevnosti boli vystavané pri vale každých osem míľ, tie mohli ubytovať 500 - 1000 rímskych vojakov a nachádzali sa v nich kasárne, toalety, nemocnica, sýpka a dielne. Kelti zničili múr trikrát, lenže vždy bol Rimanmi znovu prestavaný. Po takmer 250 rokov bol Hadriánov val strážený a chránený - priamo na samom okraji Rímskej ríše.

Rimania na území Slovenska[upraviť | upraviť kód]

Pozostatky rímskeho vojenského táboru Gerulata pri Rusovciach
Vznik prvých murovaných stavieb na Devíne súvisí s bojovými operáciami Rimanov

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roman province na anglickej Wikipédii.