Dolina Bielej vody kežmarskej

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Disambig.svg O národnej prírodnej rezervácii pozri Dolina Bielej vody kežmarskej (národná prírodná rezervácia).
Súradnice: 49°12′28″S 20°15′42″V / 49,207667°S 20,261717°V / 49.207667; 20.261717
Dolina Bielej vody kežmarskej
dolina
Dolina Kieżmarska a2.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Povodie Poprad
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 49°12′28″S 20°15′42″V / 49,207667°S 20,261717°V / 49.207667; 20.261717
Poloha v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Dolina Bielej vody
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Dolina Bielej vody kežmarskej (adjektívum spresňuje jej polohu v niekdajšom kežmarskom chotári), Dolina Bielej vody, (poľ. Dolina Kieżmarska, Dolina Kiezmarska, Dolina Białej Wody Kieżmarskiej, nem. Weißwassertal, Kesmarkertal, maď. Fehérvízvölgy, Késmárki völgy) vytvára zložitý najvýchodnejší dolinný systém na južnej strane Vysokých Tatier, ktoré oddeľuje od Belianskych Tatier. Doliny na orograficky ľavom, severovýchodnom brehu Bielej vody, patria k Belianskym Tatrám.[1]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov prešiel na dolinu z potoka Biela voda, ktorý ňou preteká. Keďže názov Biela voda a Biely potok sa v Tatrách vyskytuje na viacerých miestach, pridáva sa k názvu tejto časti Bielej vody adjektívum „kežmarská“, ktoré fixuje dolinu do bývalého kežmarského chotára. Podľa toho sa hovorí o Doline Bielej vody kežmarskej.[1]

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Dolina Bielej vody kežmarskej je na rozhraní Vysokých a Belianskych Tatier v hornej časti medzi hlavnou osou rázsochy Lomnického štítu a jeho severovýchodným ramenom, hlavným hrebeňom Vysokých Tatier od Vyššej Baranej strážnice po Kopské sedlo a východnou časťou hrebeňa Belianskych Tatier od Hlúpeho po Kobylí vrch. Od ústia pri Ceste slobody (915 m n. m.) po úpätie Baraních rohov (asi 2 250 m n. m.) má dĺžku vyše 8 km a plochu 14,5 km². Vo výške asi 1 400 m n. m. sa Dolina Bielej vody rozvidluje na:

Dolina Zeleného plesa má tri odvetvia:

Veľká Zmrzlá dolina má samostatne pomenovanú

Dolina Bielych plies sa vo svojom uzávere konči troma vyvýšenými kotlinkami:

Dolinu ohraničuje z južnej strany Veľká Svišťovka, Kežmarský štít ,Vidlové veže, Lomnický štít, Pyšný štít, Malý Pyšný štít, zo západnej strany Baranie rohy, Čierny štít, Kolový štít, na severe Jahňací štít a Kopské sedlo.[1]

Príroda[upraviť | upraviť zdroj]

V doline je vidieť prechody z prudkej skalnej stavby do miernejšieho terénneho útvaru. Čierne stavby žulových stien a mierne vlnité plochy Predných Meďodolov tvoria nenapodobiteľnú tatranskú prírodu. Väčšia časť doliny je tvorená žulou, len jej belianska časť je vytvorená zo sedimentov. Dolinu vytvoril ľadovec, o čom svedčia dobre zachované ľadovcové kotliny, ktoré narušuje erózia. Pod severnými stenami okolitých štítov je večný ľad.

Potoky[upraviť | upraviť zdroj]

Kežmarská Biela voda, Zelený potok, Žeruchový potok, Biely potok, Napájadlový potok.[1]

Lesy a poľany[upraviť | upraviť zdroj]

Veľký les, Slavkovský les, Folvarský les, Zbojnícka poľana, Žeruchová poľana, Folvarská poľana, Kežmarská poľana, Vyšná voliareň, Koniarka, Vyšná Folvarská poľana a Pastviny[1]

Plesá[upraviť | upraviť zdroj]

Belasé pleso (Červená dolina), Červené pleso (Červená dolina), Malé Biele plesá, skupina (7) plies (Dolina Bielych ples), Trojrohé pleso (Dolina Bielych ples), Veľké Biele pleso (Dolina Bielych ples), Nižné Žeruchové pliesko (Dolina Bielych ples), Vyšné Žeruchové pliesko (Vyšná žeruchová kotlinka), Žlté pleso (Dolina Bielych ples), Čierne pleso kežmarské (Dolina Zeleného plesa), Malé Čierne pleso (Dolina Zeleného plesa), Zelené pleso aj Zelené pleso kežmarské (Dolina Zeleného plesa), Malé Červené pliesko (Červená dolina).[1]

História[upraviť | upraviť zdroj]

Dolina Bielej vody kežmarskej patrí medzi najnavštevovanejšie doliny Vysokých Tatier. Už v stredoveku bola vyhľadávaná hľadačmi pokladov, zlatokopmi, baníkmi a pastiermi. Prví zlatokopi prišli do doliny na začiatku 17. storočia. Vyhĺbili štôlne na svahoch Svišťoviek, na severnej strane Lomnického štítu a na iných. Bájnu Jastrabiu vežu vyhľadávali hľadači pokladov.

Prvý známy výlet do doliny uskutočnila v júni 1565 kežmarská spoločnosť, ktorá sprevádzala hradnú paniu Beatu Lasku. Dolinu vyhľadávali najmä kežmarskí profesori a študenti tamojšieho lýcea, ktorým slúžila ako prírodovedecké laboratórium.

Prvú, primitívnu, jednopriestorovú útulňu postavili v roku 1876 v Predných Meďodoloch, na ľavom brehu Napájadlového potoka. Nazvali ju Egidova chata. V roku 1880 preniesli chatu na severný breh Zeleného plesa. Keď vyhorela v roku 1884 nahradila ju dvojizbová útulňa s rovnakým menom. V roku 1887 ju preložili na výhodnejšiu južnú časť plesa. Keď ju v roku 1890 poškodil požiar postavili o sedem rokov neskôr novú murovanú chatu, ktorú niekoľkokrát prestavali a dnes nesie meno Chata pri Zelenom plese.

V Doline Bielej vody kežmarskej začali stavať aj iné turistické chaty a prístrešia. V ústí doliny, pri Ceste slobody, kde bola plánovaná nová osada Biela voda, stál v rokoch 1925  –  1948 súkromný penzión Kežmarčana Rudolfa Palenčára. Chata vyhorela.

V roku 1903 Uhorský karpatský spolok postavil pri Šalviovom prameni útulňu, ktorá po prestavbách bola známa ako Chata pri Šalviovom prameni. Pod Predným Kopským sedlom v Doline Bielych plies postavili vojaci v roku 1924 Votrubovu chatu. Keď ju v roku 1942 rozobrali, neďaleko nej otvorili novú Kežmarskú chatu, ktorá neskôr zhorela. V doline stojí pod južnými svahmi Belianskych Tatier Chata Plesnivec.[2][3][4][5]

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Veľká návštevnosť doliny si vynútila úpravu a stavbu turistických chodníkov. Už v čase návštevy Beaty Laskej bol do doliny vybudovaný chodník, ktorý vylepšovali pastieri, baníci i poľovníci. Skutočná výstavba sa začala v roku 1879.

  • Tretia žltá turistická značka žlto značkovaná turistická cesta vedie od zastávky autobusov Biela voda ponad pravý breh Bielej vody. Neskôr sa spája s modrou značkou a spoločne vystupujú k Šalviovmu prameňu. žltá turistická značka Žltá značka prekračuje Bielu vodu a opäť po pravom brehu vystupuje lesným porastom cez Folvarskú poľanu a vedľa Zeleného potoka ku Chate pri Zelenom plese. Odtiaľ strmo vystupuje serpentínami na Jahňací štít.
  • Štvrtou často využívanou je zelená turistická značka zeleno značená turistická cesta, ktorá sa začína v Tatranskej Kotline. Prechádza Dolinou Siedmych prameňov popri Chate Plesnivec popod svahy Belianskych Tatier k Veľkému Bielemu plesu.
  • Piatou menej často využívanou trasou je modrá turistická značka modro značkovaný chodník, ktorý vychádza od budovy medzistanice visutej lanovky Štart v Skalnatej doline.
  • Šiestou je modrá turistická značka modro značkovaný chodník, ktorý sa začína v Tatranskej Kotline a spoločne so zelená turistická značka zelenou značkou vystupuje k Šumivému prameňu a odtiaľ pokračuje lesným porastom do Kežmarských Žľabov, kde sa cesta končí.[6][7]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d e f BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  2. MRÁZIK, František, Švorc, Jaroslav Strechy nad oblakmi. 1. vyd. Poprad : Print-Servis, 1988. ISBN 80-88755-62-X. S. 153.
  3. HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76.
  4. BÁRTA, Vladimír; KANDL, Ladislav. História turistiky na území Slovenska. 1.. vyd. Slovenská Ľupča : Klub fotopublicistov Slovenského syndikátu novinárov, 2015. 95 s. ISBN 978-80-971991-1-1.
  5. GAŠPAR, Ján. Tatry. Staré pohľadnice rozprávajú. 1. vyd. Poprad : Region Poprad, 2002. ISBN 80-968725-6-7. S. 261.
  6. ANDRÁŠI, Július. Dolina Bielej vody. Tatry, roč. XXXI., čís. 2, s. 30-31.
  7. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]