Gemerské spojky

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Portál Slavošovského tunela

Gemerské spojky je názov projektu, ktorý pozostáva zo štyroch železničných úsekov,[1] ktoré mali prepojením existujúcich železníc vytvoriť celistvú dopravnú sieť v Gemeri. Projektované a budované boli po viedenskej arbitráži a počas II. svetovej vojny, no ich výstavbu prerušilo blížiace sa povstanie. Ukončenie vojny a návrat území Slovensku znamenalo pominutie potreby ich dokončenia a sprevádzkovania.

Úseky[upraviť | upraviť kód]

Dejiny[upraviť | upraviť kód]

Na základe viedenskej arbitráže zabralo Maďarské kráľovstvo široký pás južného pohraničia Slovenska, čím došlo k odstrihnutiu viacerých gemerských lokálnych tratí. Strata úsekov tratí od Rožňavy po Lučenec znamenala prístup na túto časť Gemera po železnici možný len územím Maďarska,[2] čo komplikovalo život obyvateľov, podnikanie i spravovanie územia. Vážnym problémom bolo prerušenie železničného spojenia do Slavošovských papierní, ktorých zásobovanie a doprava výrobkov bola na železnici závislá.[3] Trate Brezno – Tisovec – Jesenské, Plešivec – Muráň a Plešivec – Slavošovce vytvorili izolované úseky, ktoré bolo možné vzájomne prepojiť tzv. gemerskými spojkami a sprístupniť tak odrezané územia. Bolo potrebné prepojiť Tisovec s Revúcou a Lubeník so Slavošovcami, výhľadovo aj Štítnik s Nižnou Slanou (na tento úsek bol vypracovaný projekt), ako aj Dobšinú s traťou Červená Skala – Margecany blízko obce Dedinky (zostalo pri zámere).

Výstavba[upraviť | upraviť kód]

Slovenská dopravná komisia rozhodla už v septembri 1939 o výstavbe úsekov Nižná Slaná – Štítnik, Slavošovce – Lubeník, Muráň – Tisovec a Rimavská Baňa – Kokava nad Rimavicou. Projektová príprava pre prvé 3 úseky bola zriadená 4. decembra 1939 v Brezne. Vzhľadom na záujem Nemeckej ríše udržiavať a rozvíjať vojensky významné železničné trate bolo však tempo výstavby týchto úsekov pomalé.[2] Stavať sa začalo v decembri roku 1940[3] a veľká časť (2. a 3. úsek) z 58 km plánovaných spojok mali byť odovzdané do prevádzky 1. novembra 1942, kedy by sa začal budovať 1. úsek. Krátko pred dokončením najzložitejších objektov bola v lete 1944 výstavba pre vypuknutie SNP prerušená.[4]

Dokončený bol Tisovecký tunel,[3] no tunel pod Homôľkou, pod Dielikom a Koprášsky tunel, ako aj Koprášsky (niekedy označovaný ako Mníšanský) viadukt[5] zostali nedokončené.[2] Dodnes sú okrem týchto stavieb v dobrom stave piliere viaduktov, priepusty a oporné múry, pozorovateľné sú na mnohých miestach aj násypy i zárezy.[6] Po ukončení II. svetovej vojny a vrátení anektovaného územia sa obnovil pôvodný prístup k lokálnym tratiam a hoci sa práce na dobudovaní spojok rozbehli, boli po znárodnení stavebníctva k 31. decembru 1948 ukončené.[6][7] Nedobudovaná trať je dnes unikátnym lákadlom pre turistov a železničiarskych nadšencov, ktorí obdivujú tieto 7 desaťročí opustené stavebné diela.[4]

Zaujímavosť[upraviť | upraviť kód]

Slavošovský tunel, dlhý 2,4 km, je súčasťou cyklotrasy, čím sa stal najdlhším cyklotunelom v Európe a tretím najdlhším na svete. V minulosti tunel využívali miestni obyvatelia na skrátenie trasy medzi obcami.[3]

Dnešný stav[upraviť | upraviť kód]

V poslednej dobe sa stávajú gemerské spojky vyhľadávaným turistickým cieľom. Slavošovský tunel aj Koprášsky tunel sú voľne prístupné a je možné ich po celej dĺžke prejsť. Ich okolie je upravené a nachádzajú sa tu informačné tabule. Tunel pod Dielikom je neprístupný, kedže je čiastočne zatopený a ide o významné zimovisko netopierov.

Slavošovský tunel[upraviť | upraviť kód]

Slavošovský tunel, známy aj ako Tunel pod Homôľkou je najdlhším tunelom v rámci Gemerských spojok. Je dlhý 2,4 km. Ústie tunela zo slavošovskej strany bolo partizánmi počas druhej svetovej vojny zavalené, z obavy že by tadiaľ mohli prejsť nemecké vojská, preto sa dnes toto ústie nachádza pod úrovňou terénu.[8] V súčasnosti je upravené a do tunela z tejto strany vedie drevené schodisko, vďaka čomu je možné ním prejsť z jednej strany na druhú. Cez tunel vedie oficiálna cyklotrasa.

Koprášsky viadukt a Koprášsky tunel[upraviť | upraviť kód]

Koprášsky tunel, známy ako aj Mníšanský tunel je s dĺžkou 245 m najkratším z troch tunelov Gemerských spojok. Z mníšanskej strany naň nadväzuje cez 120 m dlhý železobetónový Koprášsky viadukt, prezývaný aj Mníšanský viadukt.[9]

Tunel pod Dielikom[upraviť | upraviť kód]

Portál Tunela pod Dielikom

Tunel dlhý 2 km. Jeho výstavba začala v roku 1941. Jedno z ústí tunela je zamrežované, druhé ústie je zatopené. V roku 1997 bol tento tunel vyhlásený za chránený areál, keďže sa v ňom nachádza významné zimovisko netopierov.[10][11]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Gemerské spojky [online]. spravnym.smerem.cz, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  2. a b c SEKANOVÁ, Andy. Gemerské spojky (Krátka história nikdy neexistujúcej železnice). blog.sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2007-08-28. Dostupné online [cit. 2017-08-01].
  3. a b c d Gemerské spojky [online]. ciernediery.sk, 2017-06-13, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  4. a b Železničný.net - Zaujímavosti - Po stopách nedokončenej trate [online]. zeleznicny.net, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  5. Lukáš M.. Gemerské spojky: Najznámejšie opustené železničné tunely, cez ktoré nikdy neprešiel žiadny vlak. Slúžiť mali ako sklad ovocia či jadrových zbraní [online]. interez.sk, 2017-03-31, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  6. a b Naši partneri [online]. vlaky.net, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  7. Gemerské nedostavané trate [online]. zubacka.sk, [cit. 2017-08-01]. Dostupné online.
  8. Slavošovský tunel (tunel Pod Homôľkou) [online]. www.rail.sk, [cit. 2020-04-09]. Dostupné online.
  9. Koprášsky (Mníšanský) viadukt | [online]. 2018-05-17, [cit. 2020-04-09]. Dostupné online.
  10. Čierne diery [online]. 2017-06-13, [cit. 2020-04-09]. Dostupné online.
  11. Tunel pod Dielikom [online]. www.rail.sk, [cit. 2020-04-09]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]

  • GRMAN, Tomáš. Tunelom v čase… cez Slavošovský a Koprášsky tunel [online]. outdoorfilmy.sk, 2017-04-27, [cit. 2019-03-07]. Dostupné online.