Kamerun

	Kamerunská republika
Vlajka	Znak
	Národné motto:; Paix, Travail, Patrie; (Mier, práca, vlasť)
	Štátna hymna:; Chant de Ralliement; (Pieseň zjednotenia)
Miestny názov
• dlhý	République du Cameroun (fr.), Republic of Cameroon (angl.)
• krátky	Cameroun (fr.), Cameroon (angl.)
Hlavné mesto	Yaoundé; 3°52′ s.š. 11°31′ v.d.
Najväčšie mesto	Douala
Úradné jazyky	francúzština, angličtina ;
Štátne zriadenie; Prezident; Predseda vlády	republika; Paul Biya; Joseph Ngute
Vznik	1. január 1960
Susedia	Nigéria, Čad, Stredoafrická republika, Kongo, Gabon, Rovníková Guinea
Rozloha; • celková; • voda (%)	; 475 442 km² (52.) ; 6 000 km² (1,3 %)
Počet obyvateľov; • odhad (júl 2005); • sčítanie (2003); • hustota (júl 2005)	; 16 322 000 (58.) ; 15 746 179; 34,3/km² (140.)
HDP; • celkový; • na hlavu (PKS)	2005; 43 196 mil. $ (83.); 2 421 $ (128.)
Index ľudského rozvoja (2003)	0,497 (148.) – nízky
Mena	frank BEAC/CFA (XAF)
Časové pásmo; • Letný čas	WAT (UTC+1); bez zmeny (UTC+1)
Medzinárodný kód	CMR / CM
Medzinárodná poznávacia značka	CAM
Internetová doména	.cm
Smerové telefónne číslo	+237

O iných významoch výrazu Kamerun pozri Kamerun (rozlišovacia stránka).

Súradnice: 5°08′00″S 12°39′00″V / 5,1333333333333°S 12,65°V / 5.1333333333333; 12.65

Kamerun, dlhý tvar Kamerunská republika, je prezidentská republika v strednej Afrike. Nachádza sa medzi Nigériou, Čadom, Stredoafrickou republikou, Kongom, Gabonom a Rovníkovou Guineou. Hlavné mesto je Yaoundé.

Obyvateľstvo

Väčšina obyvateľov hovorí francúzsky, na severe krajiny je anglofónna menšina. Obyvateľstvo Kamerunu tvorí množstvo kmeňov, z ktorých žiadny netvorí viac ako 20% populácie. Z náboženstiev je asi z 50% zastúpené kresťanstvo, nasleduje animizmus (26%) a islam (20%).

Politika

Hlavný vplyv v štáte má už od roku 1982 prezident Paul Biya, predsedom vlády je od roku 1996 Pieter Musonge Mafari. Zákonodarným zborom je Národné zhromaždenie, ktoré má 180 miest. V krajine pôsobia 4 významnejšie politické strany. Juhozápadná časť Kamerunu sa usiluje o odtrhnutie a pripojenie k Nigérii (čo Nigéria silno podporuje).

Politický vývoj Kamerunu sa na rozdiel od mnohých afrických krajín vyznačuje značnou stabilitou. Prvých 22 rokov (1960 - 1982) stál v jeho čele Ahmadou Ahidjo, v ktorého vláde sedeli zástupcovia väčšiny významných etnických skupín. Hoci režim v tomto období nebol demokratický (od roku 1966 tu vládla jediná povolená strana), nie je považovaný za príliš represívny a pozitívne je hodnotená najmä jeho stabilita. Po opustení prezidentského postu zo zdravotných dôvodov Ahidja v roku 1982 vystriedal Paul Biya.

Biya vniesol do politiky značné zmeny a od roku 1985 zaviedol vnútrostranícku konkurenciu vo voľbách, hoci len v rámci jedinej, vládnucej strany. Týmto relatívne demokratickým krokom zámerne oslabil nižšie pozície mocenského rebríčka vzájomnou konkurenciou^[1]. Začal ekonomicky a politicky uprednostňovať príslušníkov svojho vlastného etnika Beti/Bulu^[2], čo podnietilo súperenie jednotlivých klanov o možnosť ovládanie štátnych podnikov.

Demokratizačná vlna na prelome 80. a 90. rokov znamenal pre Kamerun množstvo protestov, ktorým však Biyov režim vďaka dostatočnej ekonomickej a politickej sile odolal. Kombináciou ústupkov a následných represií, no najmä narýchlo zorganizovanými voľbami umlčal opozíciu, ktorá na ne nebola pripravená. V prezidentských voľbách v roku 1992 tak Biya podľa očakávaní zvíťazil^[3] a jeho udržaniu pri moci napomohla i nejednotná opozícia, ktorá voľby v roku 1992 voľby bojkotovala.

V roku 2003 vláda zakročila proti nezávislým médiám, ktorých počet po roku 2000 výrazne stúpol. Účelový krok mal umlčať hlasy opozície pred blížiacimi sa voľbami^[4] a tej sa napokon ani nepodarilo dohodnúť a do prezidentských volieb postaviť protikandidáta Biyovi. Pretrvávajúca nejednotnosť opozície, rozdelenie krajiny na frankofónnu a anglofónnu (trvale marginalizovanú) časť a rozpory medzi etnickými skupinami dlhodobo destabilizujú krajinu. Politická zmena by však priniesla skôr iba zmenu dominantnej skupiny obyvateľstva, než principiálnu zmenu pomerov v krajine.

Ekonomika

Hospodárska výkonnosť klesá a iba medzi rokmi 1991 a 1997 kleslo HDP na hlavu o 200 USD na 600 USD. Dve tretiny pracujúcich je zamestnaných v poľnohospodárstve a vyváža sa hlavne ropa a poľnohospodárske produkty. Dováža sa spotrebný tovar, predovšetkým z európskych frankofónnych štátov.

Administratívne delenie


Názov provincie (fr./ang.)	Sídlo správy	Rozloha	Počet obyvateľov (2007)
Adamaoua/Adamawa	Ngaoundéré	63 691	838 689
Est/East	Bertoua	109 011	875 949
Ouest/West	Bafoussam	13 872	2 269 136
Littoral	Douala	20 239	2 294 540
Nord/North	Garoua	65 576	1 409 445
Extrême-Nord/Extreme North	Maroua	34 246	3 142 883
Nord-Ouest/Northwest	Bamenda	17 810	2 095 538
Centre (Kamerun)	Yaoundé	68 926	2 797 212
Sud-Ouest/Southwest	Buea	24 471	1 419 269
Sud/South	Ebolowa	47 110	633 082

Mestá

Douala - 2,5 mil. obyv.
Yaoundé - 1,5 mil. obyv. - hlavné mesto
Garoua - 160 000 obyv.
Maroua - 140 000 obyv.
Baffoussam - 120 000 obyv.

Referencie

↑ Bratton, Michael; van de Walle, Nicolas. Democratic Experiments in Africa: Regime Transitions in Comparative Perspective. Cambridge: Cambridge University Press, 1997. ISBN 0-521-55612-0. Str. 71-77.
↑ Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 171.
↑ Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 257.
↑ Africa South of the Sahara 2006. 35th Edition. London: Europa Publications, 2005. Str. 188.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kamerun
Wikislovník ponúka heslo Kamerun

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Kamerun na českej Wikipédii.

[1] Bratton, Michael; van de Walle, Nicolas. Democratic Experiments in Africa: Regime Transitions in Comparative Perspective. Cambridge: Cambridge University Press, 1997. ISBN 0-521-55612-0. Str. 71-77.

[2] Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 171.

[3] Le Vine, Victor T. Politics in Francophone Africa. London: Lynne Rienner Publishers, 2004. ISBN 1-58826-249-9. Str. 257.

[4] Africa South of the Sahara 2006. 35th Edition. London: Europa Publications, 2005. Str. 188.

[1]

[2]

[3]

[4]

1

2

1