Preskočiť na obsah

Dejiny filmu

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Bratia Lumierovci August (vľavo) a Louis (vpravo).
Mélièsová Cesta na Mesiac z roku 1902.
Chaplin vo filme Kid.

Dejiny filmu siahajú do roku 1885. Film vznikol ako technický zázrak, najmladší, syntetický a audiovizuálny druh umenia, ktorého hlavným atribútom je ikonickosť.[1][2] Vynálezcom filmu je T. A. Edison, ale prapočiatky filmu sa dajú nájsť už pri tzv. oživenej fotografii.[3] Existujú dve základné paradigmy: pasívne zachytávanie reality (dokumentaristická línia Lumiére) a sci-fi, triková línia (Méliès). Prvý film (Príchod vlaku do stanice La Ciotat), ktorý sa premietal na verejnosti v roku 1895 v Parížskom Grand Caffe bratmi Lumiérovými. Lumiérovci sa zaoberali dokumentárnymi filmami a cestopisnými, pričom ich chceli previezť z Francúzska do USA.[4] Za prvý krátky dejový film sa považuje Pokropený kropič (L'Arroseur arrosé) od bratov Lumiérovcov.[4] Medzi prvých predstaviteľov filmu patrí Georges Méliès (vynález filmového triku, sci-fi, film Cesta na Mesiac (Le Voyage dans la Lune)).[5]

Vo Francúzsku vznikli prvé filmové spoločnosti (Pathé a Gaumont). V roku 1908 vznikla vo Francúzsku Spoločnosť filmového umenia (Societé film d´art), a v roku 1906 Charles Pathé začal celosvetovú expanziu filmu.[4]

Prapočiatky filmu tvorí nemý film. Nemý film vznikol koncom 19. storočia.[6][7] Premietal sa s hudobným sprievodom pomocou gramofónu, klavíra a pod. Boli premietané s medzititulkami, ktoré dávali informácie o deji alebo situácii vo filme.

Začiatky filmu

[upraviť | upraviť zdroj]

V Anglicku vznikla tzv. Brightonská škola Jamesa Wiliemsona, ktorý uviedol prvýkrát pravidlá filmovej reči a filmovej gramatiky. V Taliansku vznikli monumentálne historické drámy (v rokoch 1905 až 1906 vzniklo filmové štúdio Cinés)[8] a v Dánsku prvé erotické výjavy a zároveň prvá filmová hviezda Asta Nielsen.

V USA objavili kinematografiu v roku 1896 (predstavitelia raného filmu E. Porter, D. W. Griffit). V USA sa stal film komerčným artiklom a vznikli žánrové filmy. V rokoch 1907 až 1913 sa filmové spoločnosti sťahovali z východu do južnej Kalifornie.[8]

V 20. rokoch dominovala komédia (prišla filmová groteska – Charles Chaplin, Harold Lloyd, Buster Keaton, Stan Laurel a Oliver Hardy). Medzi známe filmy patrí Frigo na mašine, Chaplinove filmy Kid alebo Cirkus; filmy Laurela a Hardyho Kačacia polievka a Veselé sviatky. Líniu realistického filmu reprezentuje Robert Flahery (Nanuk, človek primitívny) a Erich von Stroheim (Chamtivosť).[9]

Nemeckému filmu sa začalo dariť po 1. svetovej vojne v 20. rokoch, 20. storočia, kedy si Nemecko vybudovalo najmä z ekonomických dôvodov bohatý filmový priemysel. Vznikol filmový koncern UFA – Universum Film Aktiengesellschaft, ktorý produkoval najskôr veľkofilmy a neskôr avantgardné filmy. Medzi predstaviteľov patrí Ernst Lubitsch (profilové historické filmy, melodramatické prvky, neskôr odchádza do Ameriky): filmy Muž bez mena, Madam Dubary, Anna Boleynová. Lubitch spolupracoval s Ossi Oswaldovou a Pola Negri. V oblasti nemeckého dokumentárneho filmu pôsobila kontroverzná filmová režisérka Leni Riefenstahlová, ktorá na objednávku nakrúcala filmy pre Adolfa Hitlera.

V Rusku bol po Októbrovej revolúcii v roku 1917 film znárodnený a riadený Výborom pre kinematografiu, ktorého tajomníčkou je Leninova žena Nadežda Krupská. Výbor zriadil prvú filmovú školu na svete VGIK (Všezväzový inštitút kinematografie).[10]

Medzi predstaviteľov patria: Dziga Vertov dokumentárny film, ktorý popiera filmovú fikciu (napr. Muž s kinoaparátom), Vselovod Pudovkin (film Matka), Alexander Dovženko (poetické zábery a snivosť – film Zem).[11]

Avantgardné smery

[upraviť | upraviť zdroj]
Verzie plagátu filmu Kabinet doktora Caligariho v angličtine.

Vo Francúzsku vznikla filmová avantgarda, ktorá spadá do nemej kinematografie. Jej cieľom bolo vytvoriť film ako čistý druh autentického umenia. V Rusku vznikla tzv. montážna škola (konštruktivizmus a futurizmus – Goskinosov, Sovjkino, Ivan Peresiani). Najvýznamnejším aspektom bolo experimentovanie so zábermi – zrýchlené a spomalené zábery, snímanie cez materiály a pod. Nemecko prináša filmový expresionizmus.

Zvukový film

[upraviť | upraviť zdroj]

Poetický realizmus vo Francúzsku

[upraviť | upraviť zdroj]

Prechod od nemého k zvukovému filmu reprezentujú Jean Vigo (Na slovíčko Nice, Taris, Trojka z mravov), René Clair, Jacques Feyder (Hriešne ženy Boomske, kostýmová komédia), Marcel Carné (Nábrežie hmiel, Deti raja, Návšteva temnôt), Julien Duvivier (Koniec dňa) a Jean Renoir (Pravidlá hry).

Anglicko

[upraviť | upraviť zdroj]

Ku významným režisérom patria Alexander Corda (6 žien Henricha VIII., Rembrant, Posledné lásky Chauna), Josef von Sternberg (Modrý anjel) a Alfred Hitchcock (predstaviteľ detektívneho a hororového žánru s osobitým rukopisom).

Rusko

[upraviť | upraviť zdroj]

V Rusku pokračovala tvorba Ejzenštejna historickým filmom Alexander Nevskij. Prvé ruské zvukové dielo je film Cesta do života Nikolaja Eku. Profiluje sa kategória zidealizovanej postavy typickej pre socialistický realizmus. Vznikali taktiež hudobné veselohry (G. Alexandrov).

USA v 30. a 40. rokoch

[upraviť | upraviť zdroj]
Občan Kane z roku 1941.

Rozvoj animovaného filmu Walt Disneyho, gangsterského a westernu filmu (M. Lerov, H. Hauks, John Ford) a komerčných žánrov – najmä komédie a muzikály. Chaplin uviedol v 30. rokoch satirický pohľad na kapitalizmus vo filme Moderná doba a úspešného Diktátora s paródiou Adolfa Hitlera.[14]

Od 40. rokov film bojoval s televíziou a hľadal nové prostriedky. V Hollywoodskych štúdiách vznikal ponurý a temný film noir – Howard Hawks (pr. Hlboký spánok). V roku 1941 bola premiéra Wellesovho filmu Občan Kane.[15]

V neskoršej ére pôsobil významný režisér Stanley Kubrick (Lolita, Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu, 2001: Vesmírna odysea, Mechanický pomaranč).

Taliansky neorealizmus

[upraviť | upraviť zdroj]
Vittorio De Sica, taliansky scenárista, režisér a apolutvorca neorealizmu.

Ako protipól komerčnému filmu v Spojených štátoch vznikol v Taliansku neorealistický film, ktorý reprezentujú Vittorio De Sica, Luchino Visconti (film podľa T. Manna, Smrť v Benátkach; Roko a jeho bratia, Posadnutosť, Zem sa chveje, Súmrak bohov), Roberto Rosselini (Rím otvorené mesto).

Neorealizmus vznikal zároveň ako odpoveď na hrôzy druhej svetovej vojny. Vo filme hrajú neherci, dej sa odohráva v exteriéroch (nego0val Hollywoodsku estetiku) a využíva dokumentaristický prístup. Eliminoval historické témy, zobrazoval biedu ľudu a priniesol nežánrový film a novú poetiku snímania reality (neprofesionálne zábery).

Trojicu najvýznamnejších talianskych režisérov tvoria:

Japonská kinematografia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prelom nastal v roku 1950 po premiére filmu Akira Kurosawu, Rašomon, ktorý sa presadil medzinárodne.

Francúzska nová vlna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Francúzska nová vlna
J. L. Godard v roku 1968.

Vznikla v prostredí filmových kritikov, ktorí začali tvoriť filmy. Hlavnou témou je kritika žánrového klišé, tvorba nízko-rozpočtového filmu, psychologická autentickosť a autorský film. Novú vlnu rozprúdilo televízne vysielanie a v rokoch 1959 až 1960 prinieslo 67 nových francúzskych režisérov.[17][18][19][20][21]:167

Severský umelecký film

[upraviť | upraviť zdroj]

K najvýznamnejším režisérom severu patrí švédsky režisér Ingmar Bergman, ktorého tvorba je pretkaná filozofiou existencializmu (Siedma pečať, Lesné jahody, Šepoty a výkriky). Bol inšpirovaný talianskym neorealizmom.

Dejiny filmu na území Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik slovenskej kinematografie

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé filmové predstavenie sa konalo 19. decembra 1896 v Košiciach (Hotel Schalkház). V Bratislave sa konalo až o 6 dní neskôr 25. Decembra 1896 (K zelenému stromu, dnes Hotel Carlton) a.[22] Prvé slovenské kino, Elektrobioskop sa taktiež nachádzalo v Hoteli Carlton, ktorý v tej dobe prevádzkoval obchodník s vínom Palugyay. Neskôr vznikali kiná Mladosť (1913), Apollo a Urania, prípadne boli upravené z divadiel. Od roku 1914 sa začínali premietať dánske, talianske a švédske filmy. V roku 1904 sa nakrúcal film Rýchlik Košice Bohumín a o dva roky neskôr film Posledná výprava Františka Rákocziho a jeho druhov. Počiatky slovenskej kinematografie siahajú do rokov 1908 až 1910, kedy začal nakrúcať filmy Eduard Schreiber (medzi kinematografické pokusy patrí Rúbanie ľadu na Váhu, Práca na píle, Žatva, Krojovaná procesia v Lednických Rovniach). V roku 1908 vznikla prvá maďarská filmová distribučná spoločnosť Projektograf, Móra Ungerleidera a Józsefa Neumanna a rok neskôr nakrúcal Alexander Lifka Košické korzo (premiéra filmu bola v kine Uránia, 27. júl 1909);[23] taktiež vznikli filmy Boj o svet a hraný skeč Únos (E. Schreier). Od roku 1908 vychádzali Kino Noviny (publicista Marián Horváth) a v rokoch 1916 až 1968 vychádzali Košické Kino Noviny. Od roku 1918 vychádzali: nitrianská Filmová revue (od 1921), Kinový svet, mesačník Lúč. V roku 1921 vznikol prvý slovenský celovečerný film Jaroslava Siakeľa Jánošík (výrobcom bola spoločnosť Tatra-film)a v Nitre bol nakrútený film Siciliana.[23] Ku významným tvorcom 20. rokov patrili Cyril Kašpar (filmy od Tatier k Dunaju, Valašský rok), Pavol Jamriška a Ján Barto (Jarmok v Klenovci, Strídža spod hája). O rozvoj slovenského filmu sa neskôr zaslúžili najmä Karol Plicka a Matica slovenská, ktorá poskytla podmienky pre rozvoj filmu (prvý Plickov film Za slovenským ľudom vznikol v roku 1928 ako národopisná dokumentácia obdobia rokov 1926 – 1928; druhý film Po horách, po dolách vznikol o rok neskôr). V tvorivom kolektíve Bielik, Hollý, Kovačevič a ďalší vznikol týždenník Nástup (ich prvý hraný film Hanka sa vydáva vzniká v roku 1944). V roku 1933 mal premiéru slávny Plickov film Zem spieva a v roku 1935 druhá verzia Jánošíka.[23] V rámci filmového spravodajstva vznikol v rokoch 1939 – 1948 Elite-žurnál a Týždeň vo filme. V rokoch 1940 až 1949 fungoval Školfilm (Ústav pre školný a osvetový film), ktorého zásluhou vznikol celý rad školských, výukových a osvetových filmov. Počas Slovenského národného povstania vznikol dokumentárny film Za slobodu (1945).

Povojnové obdobie a 50. roky 20. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]
Karel Zeman (vľavo) v roku 1947.

Prvým povojnovým filmom sa stal Varúj..! Martina Friča.[23] V roku 1945 vznikla filmová spoločnosť Slofis pod vedením Karola Plicku, ktorá spravovala kiná, zabezpečovala distribúciu a výrobu filmov (tvorivý tím tvoria Kadár, Bielik, Zimmer, Jamnický).

V roku 1948 bol zorganizovaný Filmový festival pracujúcich v Zlíne, vznikol film Paľa Bielika Vlčie diery a v roku 1949 vznikla filmová spoločnosť Koliba, ktorá začala prevádzku v roku 1953. Nasledujúci vývoj slovenského filmu 50. a 60. rokov výrazne ovplyvnili osobnosti ako dvojica Ján Kadár (zakladateľ novej vlny na území Slovenska) a Elmar Klos (dvojica Kadár-Klos spracúvala vo svojej tvorbe silné príbehy cez hlavné postavy z prostredia 2. sv. vojny, pr. Smrť sa volá Engelchen podľa L. Mňačka a Obchod na korze), Martin Hollý (Havrania cesta, Medená veža) a P. Solana (filmy Boxer a smrť, Čert nespí, Muž, ktorý sa nevrátil). 50. roky priniesli najmä poetiku socialistického realizmu, ktorá bola aplikovaná aj vo filmovom umení (Katka, Čertova stena, Kozie mlieko, Pole neorané, Štvorylka). V roku 1950 vzniklo štúdio poviedok, v roku 1953 spravodajský film a dokumentárna tvorba (Štúdio dokumentárnych filmov). V rokoch 1946 až 1955 vychádzali Česko-slovenské filmové noviny. Po roku 1956 (destalinizácia) sa slovenská filmová tvora liberalizovala a vznikli tri tvorivé skupiny, ktoré sa zaoberali aktuálnymi spoločenskými problémami (okolo osobností Bielik, Bahna, Gajdošová). V roku 1958 boli tvorivé skupiny reorganizované na výrobné (Jaššo, Oravec, Bukovčan, Mináč). 22. februára 1959 bol zorganizovaný Prvý pracovný festival slovenských filmov v Banskej Bystrici (boli tam prezentované filmy Dáždnik svätého Petra, Posledný návrat, Šťastie príde v nedeľu).[24] Ku významným filmom 50. rokov patrí aj Kapitán Dabač (1959, Bielik) a Zemianska česť (1959, Bahna). V 50. rokoch vznikol žáner štylizovaného folklóru, ktorého najvýznamnejším predstaviteľom je Martin Ťapák. V polovici 50. rokov vznikla televízia, ktorá prevzala a rozvinula klasické filmové žánre.

Česko-slovenská nová vlna, 60. a 70. roky

[upraviť | upraviť zdroj]
Miloš Forman
Juraj Jakubisko

Svetovú kinematografiu významne ovplyvnila aj Česko-slovenská nová vlna. Česko-slovenskú novú vlnu predznamenali už filmy Obchod na korze (Klos-Kadár-Herz) a Slnko v sieti (Uher). Už v roku 1963 prišli debuty V. Chytilovej a M. Formana. Smer vznikal na pražskej FAMU, vychádzal z Francúzskej novej vlny, kľúčová je autentickosť (obsadzujú sa neherci). Delí sa na sociologickú (trilógia Homolkovci, Hoří má panenko, Lásky jedné plavovlásky) a umeleckú líniu (Chytilová, Menzel, Jakubisko, Grečner, Havetta, Hanák, Herz, Šajmovič, Barla, Matula, Klein, Hollý, Fenič). Ku ďalším významným filmom sa radí Nylonový mesiac (Grečner), Drak sa vracia (Grečner), 322 (Hanák), Obrazy starého sveta (Hanák), Ružové sny (Hanák), Vtáčkovia, siroty a blázni (Jakubisko), Slávnosť v botanickej záhrade (Havetta), Ľalie poľné (Havetta), Polnočná omša (Krejčík), Kým sa skončí táto noc (Solan) a iné. Na Slovensku vznikol smer orientálny manierizmus (spracovanie tém magického realizmu, nadrealizmu a naturizmu – Malka, Drak sa vracia, Nevesta hôľ, Javor a Juliana, Letokruhy, Panna zázračnica, Koncert pre pozostalých), ktorý sa naplno prejavil v 70. rokoch.[25] V 60. rokoch slávila úspech humorná dvojica Lasica a Satinský vo svojich televíznych šou.

V 60. rokoch prišlo k silnému prepojeniu českej a slovenskej scény. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968 niekoľko režisérov a umelcov emigrovalo (napr. Kadár, Forman, Luther, Barabáš).

1. januára 1972 vzniklo Ústredie slovenského filmu (strešná inštitúcia slovenského filmu, ktorej podliehali riaditeľstvá Slovenskej požičovne filmov a podnik Česko-slovenský film; taktiež Slovenský filmový ústav). Vznikli filmy podľa knižných predlôh Petrolejové lampy (1971, Herz), Páni sa zabávajú (1971, Lacko), Skrytý prameň (1973, Bahna), Rysavá Jalovica, Nevesta hôľ, Pacho hybský zbojník, Krutá ľúbosť (1970, 1971, 1975, 1978, Ťapák), Červené víno (1976, Lettrich), Hriech Kataríny Padychovej (1973, Hollý) či koprodukčný historický film Vivat Beňovský (1975, Ciel), populárna komédia z prostredia vidieka Sváko Ragan (1976, Ťapák) a taktiež celý rad filmov pre deti ako Zločin slečny Bacilpýšky (1970, Režuch), Putovanie do San Jaga (1973, Ťapák), Sebechlebskí hudci (1974, Zachar), Hodina modrých slonov (1971, Cvrček, Rozkopal), Otec ma zderie tak či tak (1980, Krivánek podľa Vincenta Šikulu);[25] a taktiež animované rozprávky ako napr. Pásli ovce valasi (1973, Čapek).

Pod vplyvom normalizácie vznikli filmy o zápase komunistickej strany v zlomových obdobiach slovenskej histórie Ďaleko je do neba (1972, Lacko), Nie (1978, Kováč), Cesta ženy (1974, Kodaj), Horúčka (1975, Hollý), Keby som mal dievča (1976, Uher), Rosnička (1979, Filan), Bludička (1977, Horňák) či historická, koprodukčná trilógia ZSSR-ČSSR: Dny zrady, Sokolovo a Osvobození Prahy (1973, 1977, Otakar Vávra). Najvýznamnejším autorom animovaného filmu sa stal Viktor Kubal.[25]

Od 80. rokov

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1980 boli vymenovaní noví vedúci dramatických skupín (Gejdoš, Lettrich, Húšťava, Ťapák). Kinematografiu riadilo Ústredie Slovenského filmu. Ku významný filmom slovenskej kinematografie 80. rokov patria filmy Iná láska (1985, Trančík) a Pásla kone na betóne (1982, Uher), ďalej filmy: Pomocník (1981, Záhon) Pavilón šeliem (1982, Trančík), Štvrtý rozmer (1984, Trančík), Uhoľ pohľadu (1984, Balco), Mŕtvi učia živých (1984, Hollý), Nevera po slovensky, Tisícročná včela, Perinbaba, Sedím na konári a je mi dobre (1981, 1983, 1985, 1989, Jakubisko), Tichá radosť (1985, Hanák), Kára plná bolesti (1985, Párnický), Zabudnite na Mozarta (1986, Luther), Ja milujem, ty miluješ (1980, Hanák) alebo Utekajme, už ide! (1986, Rapoš). Autori sa zamerali na všednosť, karnevalizáciu životu (čo bolo dedičstvom 60. a 70. rokov). V 80. rokoch sa nahralo niekoľko významných rozprávok ako Popolvár najväčší na svete (1982, Ťapák), Soľ nad zlato (1982, Hollý), Kráľ drozdia brada (1984, Luther), Falošný princ (1984, Rapoš), Galoše šťastia (1986, Herz), Nekonečná nevystupovať! (1979, Cvrček) a iné. V animovanom filme sa presadili filmy Krvavá pani (1980, Kubal), Boli tu Ufóni (1984, Popovič), Keby som bol vtáčkov (1986, Slivka), Údel (1988, Havettová).[25] V roku 1981 vznikol muzikál Neberte nám princeznú (Hoffmeister) s hudbou Deža Ursinyho, Miroslava Žbirku a Mariky Gombitovej.

90. roky

[upraviť | upraviť zdroj]

Po roku 1989, v roku 1996 prišlo ku privatizácii filmových štúdií Koliba. Slovenský film 90. rokov zastupujú režiséri ako M. Šulík, V. Balco, J. Heriban, M. Šindelka. Situáciu po roku 1989 dokumentuje film Dušana Krnáča, Baščovanský a zať (1994) a kultovým filmom sa stala Záhrada (1995, Šulík), Fontána pre Zuzanu (1985, Rapoš) či Papierové hlavy (1995, Hanák), ďalej Gemini (1991, Gejdoš ml.), Neha (1991, Šulík), Na krásnom modrom Dunaji (1994, Semjan), Nejasná správa o konci sveta (1994, Jakubisko), Koniec veľkých prázdnin (1994, Luther) a iné. Pre detského diváka vznikli animované rozprávky ako Čertík Lucifuk (1990, Beneš) alebo Jurošík (1991, Baran). Českí a slovenskí tvorcovia spolu naďalej spolupracovali a aj napriek rozdeleniu republiky je ťažké oddeliť českú a slovenskú filmovú scénu.

Začiatok 21. storočia

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský film ožil až po roku 2000 filmami ako Jánošík – Pravdivá história (2009, Adamiková a Hollandová), Báthory (2008, Jakubisko), Polčas rozpadu (2007, Fischer), Kandidát (2013, Karásek), Sokoliar Tomáš (2000, Vorlíček), Slnečný štát (2005, Šulík), Útek do Budína (2002, Luther), Konečná stanica (2004, Chlumský), Kruté radosti (2002, Nvota), Krajinka (2000, Šulík), O dve slabiky pozadu (2004, Šulajová), Bratislavafilm (2009, Kroner), Cinka panna (2008, Rapoš), Cigán (2011, Šulík), Dom (2011, Liová), Pokoj v duši (2009, Balko), Lóve (2011, Kroner), Mŕtvola musí zomrieť (2010, Paštéka), Muzika (2008, Nvota), Démoni (2007, Šveda), Návrat bocianov (2007, Repka) a ďalšie.

Súčasnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Medzi súčasné kvalitné filmy patria napr.: Trhlina, Správa, Jozef Mak (2019, 2020, 2021, Bebjak), Piargy (2022, Trajkov), Amnestie, Invalid (2019, 2023, Karásek), Villa Lucia (2023, Kollár), Nikdy nehovor nikdy (2023, Mišík) alebo A máme čo sme chceli (2023, Kováč).[26]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Čo je to film? [online]. old.gymzv.sk, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online.
  2. ↑ definícia filmu [online]. theclickinggeneration, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online.
  3. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 9
  4. ↑ a b c KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 11 – 14
  5. ↑ Hammond, Paul (1974). Marvellous Méliès. London: Gordon Fraser. p. 141. ISBN 0900406380
  6. ↑ WÅLENGEN, Sveinung. stumfilm. [s.l.] : [s.n.], 2023-01-24. Dostupné online. (po nórsky)
  7. ↑ Silent Era : The silent film website [online]. www.silentera.com, [cit. 2023-10-19]. Dostupné online.
  8. ↑ a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 16
  9. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 26 – 27
  10. ↑ a b c KUPŚĆ, J.: Ruský film. In Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 39 – 48
  11. ↑ a b KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 31
  12. ↑ KUPŚĆ, J.: Francie. In: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 48
  13. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 23
  14. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 87
  15. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 81
  16. ↑ KUPŚĆ, J.: Malé dějiny filmu. Praha 1999. s. 97 – 100
  17. ↑ UNIVERSALIS, Encyclopædia. NOUVELLE VAGUE, cinéma [online]. Encyclopædia Universalis, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online. (po francúzsky)
  18. ↑ New Wave | French Cinema, Auteur Directors, Nouvelle Vague | Britannica [online]. www.britannica.com, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ Nouvelle Vague | enciclopedia.cat [online]. www.enciclopedia.cat, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online.
  20. ↑ Ciné-club : Esthétique du cinéma [online]. www.cineclubdecaen.com, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online.
  21. ↑ SMITH, Ian Haydn. Stručný příběh filmu. 8020. vyd. London : Laurence King Publishing Ltd., 2019. ISBN 978-80-271-1258-6. S. 224.
  22. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2015-01-12]. Dostupné online. Archivované 2015-01-13 z originálu.
  23. ↑ a b c d http://www.enviromagazin.sk/enviro2007/enviromc1/13.pdf
  24. ↑ Mihálik, P.: Vznik slovenskej národnej kinematografie 1896 – 1948. Bratislava: Kabinet divadla a filmu SAV 1994
  25. ↑ a b c d Macek, V.- Paštéková, J.: Dejiny slovenskej kinematografie. Martin 1997
  26. ↑ S.R.O, Sector. Týchto 34 nových slovenských filmov by sme mohli vidieť už v roku 2021 [online]. Kinema.sk, [cit. 2023-10-21]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BERGAN, Ronald. Film [svetová kinematografia; režiséri od A po Z; 100 najlepších filmov]. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2008. 528 s. ISBN 978-80-8085-621-2.
  • BERGAN, Ronald. -izmy : Ako rozumieť filmu. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2011. 159 s. ISBN 978-80-556-0210-3.
  • GRONEMEYER, Andrea. Film. 1. vyd. Brno : Computer Press, 2004. 192 s. ISBN 80-251-0209-2. (po česky)
  • KUPŚĆ, Jarek. Malé dějiny filmu : Ilustrovaný průvodce světovou kinematografií od počátků po současnost. 1. vyd. Praha : Cinemax, 1999. 388 s. ISBN 80-85933-33-0. (po česky)
  • VOLKO, Ladislav. Slávne osobnosti filmu. 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1985. 341 s.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny filmu

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Filmový portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dejiny_filmu&oldid=7917693“