Švajčiarsko

Švajčiarsko, dlhý tvar Švajčiarska konfederácia, je vnútrozemská spolková krajina v strednej Európe, ktorá susedí s Nemeckom, Francúzskom, Talianskom, Rakúskom a Lichtenštajnskom. Krajina má dlhodobú tradíciu politickej a vojenskej neutrality, ale tiež medzinárodnej spolupráce a je sídlom viacerych medzinárodných organizácií.

Confœderatio Helvetica (CH), je latinský tvar dlhého oficiálneho názvu krajiny, používaný popri niektorom zo štyroch oficiálnych jazykov; skratka tohoto názvu (ch) je používaná ako švajčiarsky medzinárodný kód, kód motorových vozidiel a ako internetová doména. Latinský názov „Confoederatio Helvetica“ znamená Helvétska konfederácia. Dlhé názvy používané vo francúzštine, taliančine a romanšine môžno preložiť ako Švajčiarska Konfederácia, zatiaľ čo nemecký názov Schweizerische Eidgenossenschaft znamená „prísažné spojenectvo“.

História

Hlavný článok: Dejiny Švajčiarska

Tri pôvodné kantony boli Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré sa v roku 1291 po smrti nemeckého kráľa Rudolfa I. spojili na ochranu svojich «starých práv». Listina k tomuto spojenectvu, takzvaný 'spojenecký list', je datovaná na začiatok augusta 1291. Podľa legendy sa prísaha konala na hore Rütli. Do povedomia verejnosti sa dostala táto legenda po uverejnení divadelnej hry «Wilhelm Tell» v roku 1804 z pera Friedricha Schillera. V 19. storočí sa 1. august 1291 určil ako dátum vzniku starej federácie a tento dátum sa stal národným sviatkom. Spočiatku nebolo smerované proti Habsburgom, ale o spojenectvo pre neisté časy po voľbe nového kráľa. Vskutku po Rudolfovi nasledovala neistá doba s meniacimi sa vládcami.

Opätovné pokusy Habsburgovcov o podrobenie si Federácie stroskotali v bitkách pri Sempachu (1386) a Näfelse (1388). Federácia postupne dobyla ďalšie habsburské územia: Aargau (1415) a Thurgau (1460), ktoré sa začali nazývať Poddanské krajiny alebo aj Spoločné panstvo. Ako tzv. Spojenecké kantóny boli k Federácii pripojené: Oberwallis (začiatok 15. storočia), St. Gallen (1454) a rétske spolky (1497/98). Vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, burgundským vojvodom, v rokoch 1476-77 v bitkách pri Grandsone, Murtene a Nancy zahájila federácia novú expanziu. Ku Švajčiarsku boli pripojené: Unterwallis (1476), Freiburg a Solothurn (1481), Schaffhausen a Bazilej (1501) a Appenzell (1513). Táto federácia pretrvala počas takmer celého 15. storočia (hoci Zürich bol vylúčený z konfederácie v štyridsiatych rokoch 15. storočia pre územný spor) a viedla k významnému rastu sily a bohatstva federácie, najmä vďaka víťazstvám nad Karolom Smelým, vojvodom burgundským v sedemdesiatych rokoch 15. storočia a úspechom švajčiarskych žoldnierov.

Roku 1513 Stará federácia mala už 13 členov: Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern, Zurich, Zug, Glarus, Bern, Freiburg, Solothurn, Bazilej, Schaffhausen a Appenzell.

Tradične sa zoznam švajčiarskych kantónov zoraďuje tak, že najprv sa uvádza práve týchto osem kantónov (tzv. Staré kantóny, mestské štáty sa časom zmenili na kantóny spolu so svojím okolím) nasledovaných v zozname kantónmi, ktoré pristúpili k federácii po roku 1481 v historickom poradí. Pokusy cisára Maximiliána I. na reformu ríše roku 1495, ktoré boli nevýhodné pre Federáciu, spôsobili tzv. Švábsku vojnu. Švajčiarske víťazstvo nad Švábskou ligou (združenie viac než 26 juhonemeckých miest v rokoch 1488–1534) v roku 1499 prinieslo faktickú nezávislosť krajiny na Svätej rímskej ríši (Bazilejský mier). Švajčiarsko fakticky vystúpilo z ríše, čo bolo veľmocami uznané až Vestfálskym mierom roku 1648.

Úspech reformácie vo Švajčiarsku, vedenej najmä Jánom Kalvínom a Ulrichom Zwinglim, viedol k občianskej vojne medzi katolíkmi a protestantmi v rokoch 1529 a 1531. Násilie medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi pretrvávalo i naďalej a vyústilo do Bitky pri Villmergene v roku 1656 a 1712.

V roku 1506 pápež Július II. začal na svoju ochranu používať Švajčiarsku gardu, ktorá ochraňuje každého pápeža až do súčasnosti. Federácia so svojou povesťou nepremožiteľnosti, získanou počas množstva víťazných vojen, utrpela prvú porážku vo vojne proti Francúzsku v bitke pri Marignane v roku 1515, čím sa zastavila jej expanzia. Od tohto roku sa Švajčiarsko začalo správať ako neutrálny štát. V roku 1798 obsadilo krajinu Francúzsko, v roku 1803 vnútil Napoleon Švajčiarsku novú ústavu, ktorá obnovila švajčiarsku nezávislosť. Viedenský kongres, ktorý sa konal po porážke Napoleona, v roku 1815 úplne obnovil nezávislosť Švajčiarska a garantoval jeho neutralitu (tzv. trvalá neutralita). V tomto roku sa Švajčiarsko naposledy rozšírilo a to získaním kantónov Valais, Neuchatel a Ženeva.

V roku 1847 opäť vypukla vojna medzi katolíckymi a protestantskými kantónmi (Sonderbundská vojna), ktorú vyvolala dohoda siedmich katolíckych konzervatívnych kantónov v Sonderbunde. Vojna trvala menej ako mesiac a zahynulo počas nej menej než 100 ľudí. Ak neprihliadame na niekoľko neskorších vzbúr, išlo o posledný vojenský konflikt na území Švajčiarska.

V roku 1848 bola v krajine prijatá nová ústava, ktorá zmenila dovtedajší spolok suverénnych kantónov na unitárny spolkový (federálny) štát. V roku 1874 bola ústava revidovaná. V ústave bola definovaná federálna zodpovednosť napríklad za obranu (do roku 1848 mal každý kantón vlastnú armádu), obchod či právne záležitosti. Ústava krajiny bola roku 1891 opäť revidovaná, novelou sa obmedzili niektoré nezvyčajné prvky priamej demokracie, ktoré sú v porovnaní s ostatnými krajinami sveta jedinečné i v súčasnosti.

Vďaka svojej neutralite sa Švajčiarsko stalo sídlom mnohých medzinárodných inštitúcií, v roku 1864 napríklad Červeného kríža, v medzivojnovom období tu sídlila Spoločnosť národov. Švajčiarsko bolo členom Spoločnosti národov od roku 1920, v roku 1963 sa stalo členom Rady Európy a v roku 2002 občania Švajčiarska v referende 55% väčšinou hlasov súhlasili so vstupom krajiny do OSN. Krajina sa ako jedna z posledných stala členom OSN 10. septembra 2002.

Švajčiarsko ostalo neutrálne počas oboch svetových vojen napriek hrozbe ohlasovanej a očakávanej nemeckej intervencii. Mohutná mobilizácia švajčiarskej armády pod vedením generála Henriho Guisana je často uvádzaná ako rozhodujúci faktor, ktorý zabránil nemeckej intervencii. Súčasní historici zistili, že ďalším faktorom mohol byť aj neprerušený obchod švajčiarskych bánk s nacistickým Nemeckom.

Volebné právo aj pre ženy bolo prvýkrát prijaté 1. februára 1959 v kantóne Vaud, 27. septembra v Neuchateli a 6. marca 1960 v Ženeve. V roku 1971 Švajčiari v referende schválili volebné právo pre ženy aj na federálnej úrovni. V roku 1990 prijal volebné právo pre ženy aj posledný kantón - Appenzel-Innerrhoden, ktorý bol k tomu prinútený švajčiarskym najvyšším súdom 27. novembra, keď volebné právo pre ženy schválil rok predtým kantón Appenzell - Ausserrhoden (30. apríla 1989). V roku 1979 sa krajina rozšírila o ďalší kantón - Jura, keď rok predtým Švajčiari v referende schválili jeho osamostatnenie sa od kantónu Bern. 18. decembra 1998 schválil švajčiarsky parlament novú ústavu, ktorú občania prijali v referende 18. apríla 1999. Ústava vstúpila do platnosti 1. januára 2000.

Švajčiarsko nie je členom Európskej únie, hoci sa o členstvo v EÚ uchádzalo v máji 1992, no občania krajiny v referende vstup do EÚ odmietli. Napriek tomu sa švajčiarske právo prispôsobuje európskemu, keďže krajina podpísala s EÚ množstvo bilaterálnych zmlúv. Švajčiarsko je spolu so susedným Lichtenštajnskom členom EFTA. Obe krajiny sú enklávou v priestore EÚ. 5. júna 2005 Švajčiari 55% väčšinou hlasov v referende schválili pristúpenie krajiny k Schengenskej dohode.

Švajčiarske kantóny

Jazykové oblasti Švajčiarska

Pohľad na Sent v zime, kantón Graubünden

Politika

Pre Švajčiarsko je charakteristický politický systém, aký nenájdeme nikde inde v Európe a ani vo svete.

Dvojkomorový Švajčiarsky parlament, Federálne zhromaždenie, je hlavným nositeľom moci, na rozdiel od Spolkovej rady. Obe komory, Rada štátov a Národná rada, majú vo všetkých ohľadoch rovnakú silu, vrátane legislatívnych právomocí. 200 členná Národná rada je volená sčasti pomerným systémom a sčasti väčšinovým na štyri roky. Od roku 1971 majú volebné právo aj ženy, na kantonálnej až od roku 1990. Na schválenie zákona je potrebný súhlas oboch komôr parlamentu. Parlament však nehlasuje o dôvere k vláde.

Členovia 46 člennej Rady štátov (po dvoch z každého kantónu a po jednom z bývalých polovičných kantónov) sú volení priamo v každom kantóne, kým poslanci 200 člennej Národnej Rady sú volení priamo podľa systému pomerného zastúpenia. Členovia oboch komôr sú volení na 4 roky. Cez referendá môžu občania pripomienkovať každý zákon schválený Federálnym parlamentom a pomocou iniciatív predkladať dodatky k federálnej ústave, čo robí zo Švajčiarska priamu demoraciu.

Podľa ústavy z roku 1999 kantóny majú moc rozhodovať o všetkom, čo nie je priamo podriadené federácii. Majú značné prvky suverenity.

Výkonná moc leží v rukách sedemčlennej Spolkovej rady. Spolková rada spomedzi seba zvolí jedného člena za prezidenta republika na obdobie jedného roka.

V období rokov 1959 - 2003, si štyri švajčiarske strany rozdelili posty v Spolkovej rade nasledovne: 2 kresťanskí demokrati (CVP/PDC), 2 sociálni demokrati (SPS/PSS), 2 liberáli (FDP/PRD), a 1 ľudovci (SVP/UDC). Napriek tomu, že toto rozdelenie postov nie je podopreté ústavou, strany ho dodržiavajú. Od roku 2003, kedy Švajčiarska ľudová strana (SVP/UDC)vyhrala voľby, má v Spolkovej rade 2 posty, kým kresťanskí demokrati len jeden.

Najvyššou súdnou inštanciou je Spolkový súd v Lausanne, ktorý je oprávnený k jednotnému uplatňovaniu spolkového práva. Každý kantón má totiž vlastnú ústavu, právne predpisy a štruktúru súdnictva, ktoré sa medzi sebou čiastočne líšia.

Kantóny

Hlavný článok: Švajčiarske kantóny

Švajčiarska konfederácia je zložená z 26 kantónov:

Aargau Appenzell Innerrhoden * Appenzell Ausserrhoden * Bazilej-mesto * Bazilej-vidiek * Bern (Berne) Fribourg Ženeva Glarus Graubünden (Grigioni, Grischun) Jura Luzern Neuchâtel

Nidwalden * Obwalden * Schaffhausen Schwyz Solothurn St. Gallen Thurgau Ticino Uri Valais Vaud Zug Zürich

[*] 3 kantóny sú rozdelené na tzv. polkantóny, ktoré majú na rozdiel od ostatných v hornej snemovni švajčiarskeho parlamentu nie dvoch, ale len jedného zástupcu.

Vo švajčiarskej ústave, platnej od 29. mája 1874 do 31. decembra 1999, bolo v Článku 1 ako kantóny menovaných 23 kantónov, pričom tri označené sa ďalej delili na polkantóny. V ústave schválenej 18. decembra 1998 parlamentom a 18. apríla 1999 občanmi v referende, je v článku 1 menovaných už všetkých 26 kantónov. Napriek tomu majú tzv. polkantóny v Rade štátov (horná komora parlamentu) len po jednom zástupcovi, kým ostatné kantóny po dvoch. Inak však majú rovnaké právomoci ako ostatné kantóny.

Populácia kantónov je medzi 15000 obyvateľmi v kantóne Appenzell Innerrhoden a 1253500 v Kantóne Zürich, rozloha kantónov od 37 km² v Kantóne Bazilej-mesto a 7105 km² (Graubünden). Kantóny sú zložené z 2889 obcí.

Vo Švajčiarsku sa nachádza enkláva Campione d'Italia, ktorá je súčasťou Talianska (z ktorej sa však dá dostať loďou po Luganskom jazere, oddeľujúcom švajčiarske územie od zvyšku krajiny, do Talianska) a enkláva Büsingen (Bádensko-Württembersko), ktorá je súčasťou Nemecka.

Väčšie kantóny sa delia na okresy. V niektorých oblastiach sú obce nezávislé na kantonálnych úradoch. Do pôsobnosti kantónov patria napríklad výkon spravodlivosti, školstvo a zdravotníctvo.

Kantóny podľa pristúpenia k únii

• 1291 - Uri, Schwyz, Unterwalden (polkantóny Unterwalden ob dem Wald a Unterwalden nid dem Wald)
• 1332 - Luzern
• 1351 - Zurych
• 1352 - Glarus, Zug
• 1353 - Bern
• 1481 - Fribourg, Solothurn
• 1501 - Basel-mesto a Basel-vidiek, Schaffhausen
• 1513 - polkantóny Appenzell Ausserrhoden a Appenzell Innerrhoden
• 1803 - St. Gallen, Graubünden, Aargau, Thurgau, Ticino, Vaud
• 1815 - Valais, Neuchâtel, Ženeva
• 1979 - Jura

Geografia

Hlavný článok: Geografia Švajčiarska

Švajčiarsko so svojou rozlohou 41000 km² je malou krajinou. Populácia krajiny je 7,4 milióna obyvateľov, hustota obyvateľstva je 184/km², čo je porovnanteľné s americkým štátom Maryland.

Vo Švajčiarsku rozpoznávame tri typy horských oblastí: Jura, Švajčiarska plošina a Švajčiarske Alpy.

Jura je úzke, 250 km dlhé vápencové pohorie s výškou až 1700 m n.m.. Jura sa od Álp oddeľuje južne od Ženevského jazera a tiahne sa oblúkom pozdĺž hranice s Francúzskom. Pokrýva zhruba 10% územia krajiny.

Švajčiarske Alpy tvoria viac než 57% územia krajiny, patria prevažne k Západným Alpám. Tiahnu sa prevažne v od juhozápadu k severovýchodu. Rozdeľujú sa na severné a južné pásmo. Severnú časť Švajčiarskych Álp tvoria Bernské Alpy na západe a Glarnské Alpy. Južnú časť tvoria Walliské Alpy, Ticinské Alpy a Bündnerské Alpy. Centrom Švajčiarskych Álp je masív sv. Gottharda. Najvyšším štítom Švajčiarskych Álp je Dufourspitze (Dufourov štít,4,634 m n.m.). Pramenia tu viaceré európske rieky: Aare, Rýn, Rhôna či Inn.

Švajčiarska plošina pokrýva asi 37% územia krajiny. Nachádza sa medzi Jurou a Alpami a medzi Ženevským a Bodamským jazerom. V jej centre leží mesto Bern. Jazerá, doliny a kopce na nej vznikli pôsobením ľadovca. Táto pahrokatina je hospodárskym centrom krajiny.

Fauna a flóra

Švajčiarsku flóru možno zatriediť do troch pásiem, podľa nadmorskej výšky v ktorej sa vyskytuje.

1. Do nadmorskej výšky 600 m n. m. (na juhu až 800 m n. m.) prevládajú zmiešané lesy. V tomto pásme sa darí aj vínnej réve a v najjužnejšom kantóne - Ticino - dokonca aj subtropickým rastlinám: figovníky, palmy, mandľovníky a iné.
2. Do výšky 1 200 m n. m. rastú listnaté lesy (buky, duby, javory) a od tejto výšky ihličnaté lesy (jedle, smreky, smrekovce, borovice, limby). V lesoch hojne rastú rôzne druhy húb.
3. Vo výške 1 600-2 300 m n. m. vzácne rastie kosodrevina a nad týmto pásmom už len trávy, mach, lišajníky a iné vysokohorské rastliny. Zvláštnosťou Švajčiarska je aj minimálny výskyt buriny.

Vo Švajčiarsku žijú kamzíky, svište, zajace, vysoká a srnčia zver, diviaky, orly, supy a sokoly. Na juhu Švajčiarska žijú aj hady, jašterice, rysy a dokonca aj kozorožce. V horských potokoch a jazerách žijú mnohé druhy rýb, najpočetnejšie sú pstruhy.

Dopravná sieť

Vo Švajčiarsku je veľmi rozvinutá cestná aj železničná dopravná sieť. Cesty sú známe svojou kvalitou, a to nielen diaľnice, ale aj regionálne cesty nižších kategórií. Pravidelné autobusové spojenie je snáď do každej alpskej dedinky. Cesty vedú nielen po častých mostoch, ale najmä cez mnohé tunely, ktorých je snáď najviac v celej Európe. Železničná doprava je známa pohodlnosťou, rýchlosťou a najmä presnosťou. Nezabudnuteľným zážitkom je cesta známymi Alpskými expresmi. Po mnohých rozľahlých jazerách premávajú osobné lode ako miestna doprava.

Ekonomika

Švajčiarsko je prosperujúca, stabilná a moderná trhová ekonomika s HDP, ktoré je vyššie ako HDP veľkých západoeurópskych krajín. Po dlhé obdobie dvadsiateho storočia bolo Švajčiarsko najbohatším štátom Európy s nie zanedbateľným náskokom. Avšak od začiatku deväťdesiatych rokov sa jeho rast spomaľoval tak, že v roku 2005 kleslo na štvrté miesto, medzi európskymi krajinami s populáciou nad jeden milión, čo sa týka HDP na občana a PPP, za Írsko, Dánsko a Nórsko. Švajčiarsko je členom EFTA.

Demografia

Švajčiarsko má tri oficiálne jazyky: nemčina, francúzština a taliančina (článok 70 Ústavy), avšak štyri národné jazyky t.j. okrem týchto troch ešte rétoromančinu (článok 4 Ústavy). Nemecky rozpráva 64% obyvateľov prevažne v centrálnej, východnej a severnej časti krajiny. Francúzsky hovorí 19% obyvateľov žijúcich na západe a juhozápade (v kantónoch Fribourg, Jura, Vaud, Valais, Neuchâtel, a Ženeva) a taliansky hovorí 8% obyvateľov žijúcich prevažne v kantóne Ticino a na juhu kantóna Graubünden. Rétorománsky hovorí menej než 1% poplulácie, prevažne v kantóne Graubünden na juhovýchode. Napriek jazykovým rozdielom sa väčšina obyvateľov krajiny považuje za Švajčiarov.

Na oficiálnej úrovni sú používané len tieto tri oficiálne jazyky. V parlamente je zabezpečené simultánne prekladanie medzi týmito jazykmi. Hovorová nemčina, tzv. švajčiarska nemčina, je odlišná od spisovnej nemčiny (je to vlastne švajčiarsky dialekt), oficiálne je ale používaná spisovná nemčina. Švajčiarska francúzština či taliančina sú ďaleko menej odlišné od svojich ,,domovských" jazykov. V školách je výučba aspoň jedného ďalšieho z oficiálnych jazykov povinná, väčšina Švajčiarov je teda bilingválna.

Cudzinci tvoria 21% z obyvateľstva krajiny. Sú prevažne z krajín EÚ (Taliani 4%), ale aj iných krajín (prisťahovalci z bývalej Juhoslávie okolo 5%, Turci 0,6 %, Albánci 1,3 %, Španieli 1,1 % a iní).

Náboženstvo

Sloboda vierovyznania je garantovaná švajčiarskou ústavou (článok 15 Ústavy). Referendom v roku 1973 boli z ústavy vypustené články brániace jezuitskému rádu usadiť sa v krajine, ktoré boli súčasťou ústavy od roku 1848.

V krajine neexistuje oficiálna štátna cirkev, väčšina kantónov (okrem Ženevy a Neuchâtelu) však finančne podporuje buď Rímskokatolícku cirkev, Starokatolícku cirkev alebo Švajčiarsku reformovanú cirkev.

Zastúpenie príslušníkov jednotlivých vierovyznaní: rímski katolíci 41,82 %, švajčiarska reformovaná cirkev 33,04 %, iní protestanti 1,94 %, Svedkovia Jehovovi 0,49 %, moslimovia 4,26 %, pravoslávni 1,80 %, hinduisti 0,38 %, židia 0,25 %, budhisti 0,25 %, starokatolíci 0,18 %, bez vyznania 11,11 % a iní

Sviatky a prázdniny

Oficiálnymi sviatkami Švajčiarska sú:

• Nový rok (1. január)
• Veľkonočné sviatky (od piatku do pondelka)
• Nanebovstúpenie Pána
• Svätodušná nedeľa a pondelok
• Národný deň (1. august)
• Federálny deň modliacich sa (dni vďakyvzdanie v Septembri)
• Vianoce (25. a 26. december)

• vo väčšine kantónov je tiež svatkom Sviatok práce (1. máj) a niektoré dni medzi Vianocami a Novým rokom.

Deň nanebovstúpenia Pána je tiež nazývaný Banntag (hraničný deň), kedy ľudia podľa tradície si skontrolujú svoje hraničné kamene a žehnajú svojim poliam. Táto tradícia je stále živá a v mnohých obciach sú ľudia doprevádzaní hudobníkmi.

Vianoce sú najpopulárnejším sviatkom v krajine. Na štedrý večer mávajú ľudia bohatú večeru a dávajú si darčeky, 26. decembra sa navzájom navštevujú. Na Silvestra budia posledného člena rodiny, ktorý ešte nevstal z postele pokrikom Silvester!. Príchod nového roka oslavujú podobne ako väčšina kresťanského sveta.

Kultúra

Ukážka ľudových tancov v Lausanne

Hlavný článok: Kultúra Švajčiarska

Švajčiarska kultúra vznikala na rozhraní okolitých kultúrnych oblastí, ktorými bola ovplyvnená. Časom sa však vyvinula ako samostatná kultúra. Niekedy je ťažké hovoriť o švajčiarskej kultúre ako o homogénnej, keďže sa sama delí podľa jazykových oblastí.

Pre krajinu je typické najmä vzájomné ovpyvňovanie s Francúzskom, Nemeckom a Talianskom, mnoho švajčiarskych umelcov je pokladaných v týchto krajinách za ich vlastných. Vznik kultúrnych pamiatok v krajine mala spočiatku na svedomí cirkev, neskôr mešťania a patriciát, keďže krajina nebola na rozdiel od zvyšku Európy ovládaná feudálmi. Podporované bolo hlavne staviteľstvo (románske katedrály v Benre, Sione, Chure, Ženeve, gotická katedrála v Lausanne, renesančné kostoly v Ticine či radnice v Luzerne, Solothurne a Brigu, barokové kláštory v Einsiede a St. Gallene), cudzí stavitelia, priťahovaní i väčšou slobodou krajiny vybudovali krásne centrá miest ako Bern, Freiburg, Luzern či St. Gallen.

Švajčiarsko prispelo podstatným dielom k rozvoju modernej architektúry (Le Corbusier, Mix Bill), maliarstva (Felix Vallotton, Paul Klee) a sochárstva (Alberto Giacometti, Jean Tinguely).

Švajčiarska hudba nikdy nebola celosvetovo známa, v krajina sa však podobne ako na Slovensku vyvinula folklórna hudba spolu s ľudovými tancami typická pre jednotlivé regióny. Hudobným nástrojom zvláštnym pre Švajčiarsko je dýchový nástroj alphorn, v minulosti používaný pastiermi.

Súbor:Swiss playing an alphorn.jpg

Švajčiar hrajúci na alphorn, hudobný nástroj pastierov

Čo sa týka literatúry, je rozdelené podľa jazykových oblastí na štyri časti: nemeckú, francúzsku, taliansku a rétorománsku. Jej vznik sa datuje do obdobia 15. - 16. storočia. K najznámejším dielam švajčiarskej literatúry patrí dráma Viliam Tell od Friedricha Schillera. Zo Švajčiarska však pochádzali aj iní autori: Jean-Jacques Rousseau bol zo Ženevy, kritik a historik Jacob Burckhardt, či ďalší spisovatelia ako Gottfried Keller, Conrad Ferdinand Meyer, Jeremias Gotthelf a Charles Ferdinand Ramuz. Hermann Hesse a Carl Spitteler získali za svoje diela Nobelovu cenu.

V 20. storočí to boli najmä Friedrich Dürrenmatt a Max Frisch.

V krajine vychádzajú regionálne periodiká (taktiež podľa jazykových oblastí), ale i niekoľko celoštátnych, napríklad Neue Zürcher Zeitung. Švajčiarska verejná vysielacia spoločnosť SRG SSR idée suisse vysiela televízny program v jazykových mutáciách pre každú jazykovú skupinu (okrem rétorománskej) a rozhlasové programy (vrátane rétorománskej).

K známym vedcom žijúcim vo Švajčiarsku patril Albert Einstein, ktorý sa do krajiny prisťahoval roku 1895 a občianstvo získal v roku 1901.

Pozri aj

• Zoznam švajčiarskych prezidentov

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Švajčiarsko

Externé odkazy

• orgány Švajčiarskej konfederácie
• Švajčiarsko (de)
• Portál Slovákov vo Švajčiarsku (sk)
• navigačná mapa Švajčiaska so satelitným záberom (de, fr, en, it)
• Informácie o európskych krajinách > Švajčiarsko - stručne (sk, en)
• Informácie o európskych krajinách > Švajčiarsko - podrobne (sk, de, en, fr)