Franklin Delano Roosevelt

Franklin D. Roosevelt
Oficiálny portrét z kampane, 1944
32. prezident USA
V úrade 4. marec 1933 – 12. apríl 1945
Viceprezident	John N. Garner (1933 – 41) Henry A. Wallace (1941 – 45) Harry S. Truman (1945)
Herbert C. Hoover Harry S. Truman
44. guvernér štátu New York
V úrade 1. január 1929 – 31. december 1932
Alfred E. Smith Herbert H. Lehman
Námestník ministra námorníctva
V úrade 17. marec 1913 – 26. august 1920
Prezident	Woodrow Wilson
Beekman Winthrop Gordon Woodbury
Člen Senátu štátu New York z 26. obvodu
V úrade 1. január 1911 – 17. marec 1913
John F. Schlosser James E. Towner
Biografické údaje
Narodenie	30. január 1882 Hyde Park, New York, USA
Úmrtie	12. apríl 1945 (63 rokov) Warm Springs, Georgia, USA
Politická strana	demokrat
Alma mater	Harvard University, Columbia Law School
Profesia	právnik
Vierovyznanie	episkopál
Rodina
Manželka	Eleanor Rooseveltová
Odkazy
	Franklin Delano Roosevelt (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Franklin Delano Roosevelt (* 30. január 1882, Hyde Park, New York – † 12. apríl 1945, Warm Springs, Georgia), všeobecne známy ako FDR, bol americký politik, ktorý bol 32. prezidentom Spojených štátov od roku 1933 až do svojej smrti v roku 1945. Bol členom Demokratickej strany a je jediným prezidentom USA, ktorý bol vo funkcii viac ako dve funkčné obdobia. Jeho prvé dve funkčné obdobia boli zamerané na boj proti veľkej hospodárskej kríze, zatiaľ čo v treťom a štvrtom sa zameral na americkú účasť v druhej svetovej vojne.

Po ukončení štúdia na univerzite začal vykonávať právnickú prax v New Yorku. V rokoch 1911 až 1913 bol zvolený za člena senátu štátu New York a potom bol námestníkom ministra námorníctva za prezidenta Woodrowa Wilsona počas prvej svetovej vojny. Bol protikandidátom Jamesa M. Coxa na kandidátke Demokratickej strany v prezidentských voľbách v USA v roku 1920, ale Cox prehral s republikánskym kandidátom Warrenom G. Hardingom. V roku 1921 ochorel na paralytickú chorobu, ktorá mu natrvalo ochromila nohy. Čiastočne vďaka podpore svojej manželky Eleanor Rooseveltovej sa vrátil do verejnej funkcie ako guvernér štátu New York v rokoch 1929 až 1933, počas ktorých presadzoval programy na boj proti veľkej hospodárskej kríze. V prezidentských voľbách v roku 1932 s prehľadom porazil republikánskeho prezidenta Herberta Hoovera.

Počas prvých 100 dní vo funkcii prezidenta stál na čele bezprecedentnej federálnej legislatívy a riadil federálnu vládu počas väčšiny obdobia Veľkej hospodárskej krízy, pričom v reakcii na najvýznamnejšiu hospodársku krízu v americkej histórii zaviedol program New Deal (Nový údel). Vytvoril tiež koalíciu New Deal, ktorá preorientovala americkú politiku na systém piatich strán a definovala americký liberalizmus v polovici 20. storočia. Vytvoril množstvo programov na poskytnutie pomoci nezamestnaným a farmárom a zároveň sa snažil o oživenie hospodárstva prostredníctvom Národnej správy pre obnovu a ďalších programov. Zaviedol tiež významné regulačné reformy týkajúce sa financií, komunikácií a práce a predsedal ukončeniu prohibície. V roku 1936 zvíťazil v opätovných voľbách, pričom ekonomika sa oproti roku 1933 zlepšila, ale v rokoch 1937 a 1938 sa ekonomika prepadla do hlbokej recesie. V roku 1937 sa mu nepodarilo rozšíriť Najvyšší súd, v tom istom roku sa vytvorila konzervatívna koalícia, ktorá zablokovala realizáciu ďalších programov a reforiem New Deal. Medzi hlavné programy a právne predpisy, ktoré prežili a boli zavedené za jeho prezidentovania, patria Komisia pre cenné papiere a burzu, Národný zákon o pracovných vzťahoch, Federálna spoločnosť pre poistenie vkladov a Sociálne zabezpečenie. V roku 1940 sa úspešne uchádzal o znovuzvolenie a stal sa jediným americkým prezidentom, ktorý zastával funkciu viac ako dve funkčné obdobia.

Keďže po roku 1938 sa okrem japonskej invázie do Číny a agresie nacistického Nemecka blížila druhá svetová vojna, poskytol silnú diplomatickú a finančnú podporu Číne, Spojenému kráľovstvu a Sovietskemu zväzu, zatiaľ čo USA zostali oficiálne neutrálne. Po japonskom útoku na Pearl Harbor 7. decembra 1941 docielil vyhlásenie vojny Japonsku, Nemecku a Taliansku. Úzko spolupracoval s ostatnými národnými lídrami pri vedení spojencov proti mocnostiam Osi. Dohliadal na mobilizáciu amerického hospodárstva na podporu vojnového úsilia a realizoval stratégiu Európa na prvom mieste. Inicioval tiež vývoj prvej atómovej bomby a spolu s ostatnými spojeneckými lídrami pracoval na vytvorení základov pre Organizáciu Spojených národov a ďalšie povojnové inštitúcie, pričom dokonca vytvoril pojem "Spojené národy". Opätovne vyhral voľby v roku 1944, ale zomrel v roku 1945 po tom, ako sa jeho fyzické zdravie počas vojnových rokov vážne a neustále zhoršovalo. Odvtedy sa viaceré jeho kroky stali terčom značnej kritiky, vrátane jeho príkazu na internáciu japonských Američanov v koncentračných táboroch. Napriek tomu ho historické rebríčky neustále zaraďujú medzi najväčších amerických prezidentov.

Raný život a manželstvo

Detstvo

Malý Roosevelt v roku 1884, keď mal 2 roky

Franklin Delano Roosevelt sa narodil 30. januára 1882 v mestečku Hyde Park v Hudson Valley v štáte New York podnikateľovi Jamesovi Rooseveltovi I. a jeho druhej manželke Sáre Ann Delanovej. Jeho rodičia, ktorí boli bratranec a sesternica zo šiesteho kolena, pochádzali zo zámožných, uznávaných newyorských rodín - Rooseveltovcov, Aspinwallovcov a Delanovcov. Jeho predok z otcovej strany sa v 17. storočí prisťahoval do Nového Amsterdamu a Rooseveltovci uspeli ako obchodníci a vlastníci pôdy. Patriarcha rodiny Delano, Philip Delano, odcestoval do Nového sveta na lodi Fortune v roku 1621 a Delanovcom sa darilo ako obchodníkom a staviteľom lodí v Massachusetts. Franklin mal nevlastného brata Jamesa Roosevelta "Rosyho" Roosevelta z otcovho predchádzajúceho manželstva.

Jeho otec James v roku 1851 vyštudoval právo na Harvardovej univerzite, ale po získaní dedičstva po svojom starom otcovi sa rozhodol nepraktizovať právo. James, prominentný bourbonský demokrat, raz vzal Franklina na stretnutie s prezidentom Groverom Clevelandom, ktorý mu povedal: "Môj malý muž, mám pre teba zvláštne želanie. Je to, aby si sa nikdy nestal prezidentom Spojených štátov." Franklinova matka, ktorá mala dominantný vplyv v jeho prvých rokoch života, raz vyhlásila: "Môj syn Franklin je Delano, vôbec nie Roosevelt." Jamesa, ktorý mal 54 rokov, keď sa Franklin narodil, niektorí považovali za vzdialeného otca, hoci životopisec James MacGregor Burns uvádza, že James komunikoval so svojím synom viac, než bolo v tom čase bežné.

Vzdelanie a začiatok kariéry

Roosevelt v roku 1893 vo veku 11 rokov

Ako dieťa sa naučil jazdiť na koni, strieľať a plachtiť, hrať pólo, tenis a golf. Časté cesty do Európy - od dvoch rokov a od siedmich do pätnástich rokov - mu pomohli naučiť sa nemecký a francúzsky jazyk. Okrem toho, že v deviatich rokoch navštevoval štátnu školu v Nemecku, do svojich 14 rokov sa učil doma pod vedením učiteľov. Potom navštevoval Groton School, episkopálnu internátnu školu v Grotone v štáte Massachusetts. Nepatril medzi populárnejších študentov z Grotonu, ktorí boli lepšími športovcami a mali rebelantské sklony. Jej riaditeľ Endicott Peabody hlásal povinnosť kresťanov pomáhať menej šťastným a nabádal svojich študentov, aby vstúpili do verejnej služby. Peabody mal silný vplyv počas celého Rooseveltovho života, slúžil na jeho svadbe a navštevoval ho ako prezidenta.

Roosevelt v roku 1900 vo veku 18 rokov

Podobne ako väčšina jeho spolužiakov z Grotonu, aj on chodil na Harvard College. Bol členom bratstva Alpha Delta Phi a Fly Clubu a pôsobil ako školská roztlieskavačka. Roosevelt bol ako študent alebo športovec pomerne nevýrazný, ale stal sa šéfredaktorom denníka The Harvard Crimson, čo si vyžadovalo ambície, energiu a schopnosť riadiť ostatných. Neskôr povedal: "Na vysokej škole som štyri roky navštevoval kurzy ekonómie a všetko, čo ma učili, bolo nesprávne."

Jeho otec zomrel v roku 1900, čo mu spôsobilo veľké utrpenie. V nasledujúcom roku sa prezidentom Spojených štátov stal jeho bratranec z piateho kolena Theodore Roosevelt. Theodorov energický štýl vedenia a reformátorský zápal z neho urobili Franklinov vzor a hrdinu. V roku 1903 ukončil trojročné štúdium histórie na Harvarde s titulom bakalár. Zostal tam ešte štvrtý rok a navštevoval postgraduálne kurzy.

V roku 1904 nastúpil na právnickú fakultu Columbia Law School, ale v roku 1907 ju opustil po zložení newyorských advokátskych skúšok. V roku 1908 sa zamestnal v prestížnej právnickej firme Carter Ledyard & Milburn, kde pracoval v oddelení admirality.

Manželstvo, rodina a manželské záležitosti

Eleanor a Franklin s prvými dvoma deťmi, 1908

Počas druhého ročníka vysokej školy sa zoznámil s Alice Sohirovou, ktorá ho odmietla. Franklin sa potom začal uchádzať o priazeň svojej známej z detstva a sesternice z piateho kolena, Eleanor Rooseveltovej, netere Theodora Roosevelta. V roku 1903 ju Franklin požiadal o ruku. Po odpore jeho matky sa Franklin a Eleanor Rooseveltová 17. marca 1905 zosobášili. Jej otec Elliott bol už po smrti; nevestu oddal Theodore, ktorý bol v tom čase prezidentom. Mladý pár sa presťahoval do Springwoodu. Franklin a Sara Rooseveltovci poskytli novomanželom aj mestský dom v New Yorku a Sara si popri tomto dome dala postaviť dom pre seba. Eleanor sa v domoch v Hyde Parku ani v New Yorku nikdy necítila ako doma, milovala však rodinný prázdninový dom na ostrove Campobello, ktorý manželom darovala Sara. Burns naznačuje, že mladý Franklin Roosevelt bol sebavedomý a cítil sa vo vyššej triede dobre. Na druhej strane Eleanor bola plachá a nemala rada spoločenský život. Spočiatku zostávala Eleanor doma, aby vychovávala ich deti. Podobne ako jeho otec, aj Franklin prenechal starostlivosť o deti svojej manželke a Eleanor túto úlohu delegovala na opatrovateľky. Neskôr povedala, že nevedela "absolútne nič o zaobchádzaní s dieťaťom ani o jeho kŕmení". Mali šesť detí. Anna, James a Elliott sa narodili v rokoch 1906, 1907 a 1910. Druhý syn páru, Franklin, zomrel v detskom veku v roku 1909. Ďalší syn, tiež menom Franklin, sa narodil v roku 1914 a najmladší John sa narodil v roku 1916.

Roosevelt mal niekoľko mimomanželských afér. Krátko po jej prijatí do zamestnania v roku 1914 začal románik s Eleanorinou spoločenskou sekretárkou Lucy Mercerovou. Túto aféru odhalila Eleanor v roku 1918. Franklin uvažoval o rozvode, ale Sara mala námietky a Mercerová sa nechcela vydať za rozvedeného muža s piatimi deťmi. Franklin a Eleanor zostali manželmi a Franklin sľúbil, že Mercerovú už nikdy neuvidí. Eleanor mu aféru nikdy neodpustila a ich manželstvo sa zmenilo na politické partnerstvo. Eleanor si čoskoro zriadila samostatný dom v Hyde Parku vo Val-Kille a venovala sa spoločenským a politickým záležitostiam nezávisle od svojho manžela. Citový zlom v ich manželstve bol taký vážny, že keď Franklin v roku 1942 - vzhľadom na svoje zhoršujúce sa zdravie - požiadal Eleanor, aby s ním opäť žila, odmietla. Franklin nenavštívil Eleanorin newyorský byt až do konca roka 1944.

Franklin porušil svoj sľub daný Eleanor v súvislosti s Lucy Mercerovou. S Mercerovou udržiavali formálnu korešpondenciu a v roku 1941 sa opäť začali stretávať. Rooseveltov syn Elliott tvrdil, že jeho otec mal 20-ročný pomer so svojou osobnou sekretárkou Marguerite LeHandovou. Ďalší syn, James, uviedol, že "existuje reálna možnosť, že medzi jeho otcom a nórskou korunnou princeznou Märthou, ktorá počas časti druhej svetovej vojny bývala v Bielom dome, existoval romantický vzťah". Asistenti ju v tom čase označovali za "prezidentovu priateľku" a v novinách sa objavili klebety, ktoré ich romanticky spájali.

Začiatky politickej kariéry (1910 – 1920)

Senátor štátu New York (1910 – 1913)

Roosevelt v roku 1912

Roosevelt sa o právnickú prax veľmi nezaujímal a priateľom povedal, že plánuje vstúpiť do politiky. Napriek obdivu k bratrancovi Theodorovi zdieľal Franklin otcovu väzbu s Demokratickou stranou a v rámci príprav na voľby v roku 1910 ho strana naverbovala, aby sa uchádzal o miesto v newyorskom štátnom zhromaždení. Bol presvedčivým regrutátorom: mal osobnosť a energiu na vedenie kampane a peniaze na zaplatenie vlastnej kampane. Rooseveltova kampaň do štátneho zhromaždenia sa však skončila po tom, ako sa súčasný demokrat Lewis Stuyvesant Chanler rozhodol usilovať o znovuzvolenie. Namiesto toho, aby upustil od svojich politických nádejí, sa uchádzal o kreslo v štátnom senáte. Senátny obvod, ktorý sa nachádzal v okresoch Dutchess County, Columbia County a Putnam County, bol silne republikánsky. Roosevelt sa obával, že Theodorova opozícia by mohla ukončiť jeho kampaň, ale Theodore jeho kandidatúru podporoval napriek ich straníckym rozdielom. Roosevelt, ktorý pôsobil ako manažér svojej vlastnej kampane, cestoval po celom senátnom obvode autom v čase, keď si len málokto mohol dovoliť auto. Vďaka svojej agresívnej kampani, známosti svojho mena v Hudson Valley a prevahe demokratov vo voľbách v Spojených štátoch v roku 1910 prekvapivo zvíťazil.

Napriek krátkym legislatívnym zasadnutiam považoval svoju novú funkciu za kariéru na plný úväzok. Svojho mandátu sa ujal 1. januára 1911 a čoskoro sa stal vodcom skupiny "povstalcov", ktorí boli v opozícii voči Tammany Hall mašinérii, ktorá ovládala štátnu Demokratickú stranu. Vo voľbách do Senátu USA v roku 1911, ktoré sa rozhodovali na spoločnom zasadnutí zákonodarného zboru štátu New York, Roosevelt a devätnásť ďalších demokratov spôsobili dlhotrvajúcu patovú situáciu tým, že sa postavili proti viacerým kandidátom podporovaným organizáciou Tammany. Tammany podporila Jamesa A. O'Gormana, vysoko uznávaného sudcu, ktorý bol pre Roosevelta prijateľný, a O'Gorman koncom marca voľby vyhral. Roosevelt sa tak stal populárnou osobnosťou medzi newyorskými demokratmi. Novinové články a karikatúry zobrazovali "druhý príchod Roosevelta", z čoho Tammany "behali zimomriavky po chrbte".

Roosevelt sa postavil proti Tammany Hall tým, že podporil guvernéra New Jersey Woodrowa Wilsona v jeho úspešnej kandidatúre na post demokrata v roku 1912. Voľby sa stali súbojom troch strán, keď Theodore Roosevelt opustil Republikánsku stranu a začal kampaň tretej strany proti Wilsonovi a úradujúcemu republikánskemu prezidentovi Williamovi Howardovi Taftovi. Franklinovo rozhodnutie podporiť vo všeobecných voľbách Wilsona namiesto svojho bratranca si znepriatelilo časť jeho rodiny, okrem Theodora. Prekonal záchvat brušného týfusu a s pomocou novinára Louisa McHenryho Howa bol vo voľbách v roku 1912 opätovne zvolený. Po voľbách pôsobil ako predseda poľnohospodárskeho výboru; jeho úspech s poľnohospodárskymi a pracovnými zákonmi bol predzvesťou jeho neskoršej politiky New Deal. Vtedy sa stal dôslednejšie progresívnym, podporoval pracovné a sociálne programy.

Námestník ministra námorníctva (1913 – 1919)

Roosevelt ako asistent ministra námorníctva, 1913

Vďaka jeho podpore Wilsona bol vymenovaný v marci 1913 za námestníka ministra námorníctva, druhého najvyššieho úradníka na ministerstve námorníctva po ministrovi Josephovi Danielsovi. Roosevelt mal náklonnosť k námorníctvu, bol dobre sčítaný v tejto oblasti a bol horlivým zástancom veľkých a účinných ozbrojených síl. S Wilsonovou podporou Daniels a Roosevelt zaviedli systém povyšovania na základe zásluh a rozšírili civilnú kontrolu nad autonómnymi oddeleniami námorníctva. Roosevelt dohliadal na civilných zamestnancov námorníctva a získal si rešpekt odborových predákov pre svoju spravodlivosť pri riešení sporov. Počas jeho vyše sedemročného pôsobenia v úrade nedošlo k žiadnemu štrajku, pretože získal cenné skúsenosti v pracovnoprávnych otázkach, vojnovom riadení, námorných záležitostiach a logistike.

V roku 1914 sa uchádzal o miesto republikánskeho senátora Elihu Roota z New Yorku. Hoci mal podporu ministra financií Williama Gibbsa McAdooa a guvernéra Martina H. Glynna, čelil silnému protikandidátovi Jamesovi W. Gerardovi z Tammany Hall. Nemal ani Wilsonovu podporu, keďže prezident potreboval sily Tammany pre svoju legislatívu a znovuzvolenie v roku 1916. Gerard ho v demokratických primárkach jednoznačne porazil a vo všeobecných voľbách zasa prehral s republikánom Jamesom Wolcottom Wadsworthom ml. Presvedčil sa, že len federálna záštita bez podpory Bieleho domu nemôže poraziť silnú miestnu organizáciu. Po voľbách sa so šéfom Tammany Hall Charlesom Francisom Murphym snažil dohodnúť a stali sa z nich spojenci.

Keď v auguste 1914 vypukla v Európe prvá svetová vojna, Roosevelt sa opäť zameral na ministerstvo námorníctva. Hoci naďalej verejne podporoval Wilsona, sympatizoval s Hnutím za pripravenosť, ktorého vodcovia výrazne podporovali spojenecké mocnosti a vyzývali na budovanie vojenských síl. Wilsonova administratíva iniciovala rozšírenie námorníctva po potopení lode RMS Lusitania nemeckou ponorkou a Roosevelt pomohol zriadiť námornú rezervu Spojených štátov a Radu národnej obrany. V apríli 1917, po tom, ako Nemecko vyhlásilo, že sa zapojí do neobmedzenej ponorkovej vojny a napadlo niekoľko amerických lodí, Kongres schválil Wilsonovu výzvu na vyhlásenie vojny Nemecku.

Roosevelt ho požiadal, aby mohol slúžiť ako námorný dôstojník, ale Wilson trval na tom, aby pokračoval ako asistent ministra. Nasledujúci rok zostal vo Washingtone, aby koordinoval nasadenie námorníctva, ktoré sa štvornásobne rozšírilo. V lete 1918 odcestoval do Európy, aby skontroloval námorné zariadenia a stretol sa s francúzskymi a britskými predstaviteľmi. V septembri sa vrátil do Spojených štátov na palube lode USS Leviathan. Počas 11-dňovej plavby zasiahla loď pandémia chrípky a zabila mnohých ľudí na palube. Roosevelt ťažko ochorel na chrípku a komplikovaný zápal pľúc, ale kým loď pristála v New Yorku, zotavil sa. Po tom, ako Nemecko v novembri 1918 podpísalo prímerie, Daniels a Roosevelt dohliadali na demobilizáciu námorníctva. Napriek radám starších dôstojníkov, ako bol admirál William Benson - ktorý tvrdil, že si nevie "predstaviť žiadne využitie letectva pre flotilu" - Roosevelt osobne nariadil zachovanie leteckej divízie námorníctva. Keď sa Wilsonova vláda blížila ku koncu, Roosevelt plánoval svoju ďalšiu kandidatúru. Oslovil Herberta Hoovera, aby sa uchádzal o prezidentskú nomináciu Demokratickej strany v roku 1920, pričom on by bol jeho protikandidátom.

Kampaň na viceprezidenta (1920)

Cox a Roosevelt v Ohiu, 1920

Rooseveltov plán, aby Hoover kandidoval, stroskotal po tom, ako sa Hoover verejne prihlásil k republikánom, avšak Roosevelt sa rozhodol uchádzať o nomináciu na viceprezidenta v roku 1920. Po tom, ako guvernér James M. Cox z Ohia získal na Národnom konvente Demokratickej strany v roku 1920 prezidentskú nomináciu, vybral si Roosevelta za svojho protikandidáta a konvent ho aklamáciou nominoval. Hoci jeho nominácia väčšinu ľudí prekvapila, ako umiernený, wilsonovec a zástanca prohibície so slávnym menom vyvažoval kandidátku. Roosevelt, vtedy 38-ročný, po zjazde Demokratickej strany odstúpil z funkcie asistenta ministra a viedol kampaň po celej krajine v prospech straníckej kandidátky.

Počas kampane Cox a Roosevelt obhajovali Wilsonovu administratívu a Ligu národov, ktoré boli v roku 1920 nepopulárne. Roosevelt osobne podporoval členstvo USA v Lige, ale na rozdiel od Wilsona uprednostňoval kompromis so senátorom Henrym Cabotom Lodgeom a ďalšími "rezervistami". Republikáni Warren G. Harding a Calvin Coolidge porazili v prezidentských voľbách Coxovu a Rooseveltovu kandidátku s veľkým náskokom, pričom získali všetky štáty mimo Juhu. Roosevelt túto prehru prijal a neskôr sa zamýšľal nad tým, že vzťahy a dobrá vôľa, ktoré si vybudoval v kampani v roku 1920, sa ukázali ako hlavný prínos v jeho kampani v roku 1932. Vo voľbách v roku 1920 sa prvýkrát verejne zúčastnila aj Eleanor Rooseveltová, ktorá sa s podporou Louisa Howa etablovala ako cenný politický hráč. Po voľbách sa vrátil do New Yorku, kde vykonával právnickú prax a pôsobil ako viceprezident spoločnosti Fidelity and Deposit Company.

Dôsledky sexuálneho škandálu v Newporte (1921)

Rooseveltova budúca politická kariéra sa ocitla v ohrození, keď sa na verejnosť dostala jeho úloha vedúceho sekcie A Úradu asistenta ministra námorníctva USA v rámci sexuálneho škandálu v Newporte. Minister Daniels vytvoril sekciu A, všeobecne známu ako Newportský sexuálny oddiel, v roku 1919 na vyšetrovanie homosexuálnych aktivít na americkej námornej základni v Newporte na Rhode Islande. Vyšetrovanie námornej vyšetrovacej komisie aj výboru amerického Senátu pre námorné záležitosti odhalilo model uväznenia a zastrašovania zo strany štyridsaťjeden operatívcov konajúcich pod Rooseveltovým vedením. V záverečnej správe senátneho výboru z roku 1921 sa dospelo k záveru, že Roosevelt bol "pod priamym dohľadom", čo ho robilo "morálne zodpovedným" za toto zneužívanie, a dokonca sa navrhovalo, aby nebol spôsobilý zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Na titulnej strane správy v denníku The New York Times z 23. júla 1921 sa objavil titulok: "Škandál v námorníctve pripisujú F. D. Rooseveltovi — podrobnosti sa nesmú publikovať".

Ochrnutie a politický návrat (1921 – 1928)

Vzácna fotografia Roosevelta na invalidnom vozíku s Falou a Ruthie Bieovou, dcérou správcov jeho sídla Hyde Park, február 1941

Roosevelt sa snažil získať podporu pre svoj politický návrat vo voľbách v roku 1922, ale jeho kariéru zmarila choroba, ktorá sa začala necelé tri týždne po tom, ako Výbor Senátu USA pre námorné záležitosti vydal záverečnú správu o sexuálnom škandále v Newporte. Začalo sa to počas dovolenky manželov Rooseveltovcov na ostrove Campobello v auguste 1921. Jeho hlavnými príznakmi boli horúčka; symetrická, vzostupná paralýza; paralýza tváre; dysfunkcia čriev a močového mechúra; necitlivosť a hyperestézia; a zostupný priebeh zotavovania. Zostal natrvalo ochrnutý od pása nadol a bola mu diagnostikovaná detská obrna. Štúdia z roku 2003 sa jednoznačne priklonila k diagnóze Guillainovho-Barrého syndrómu, ale historici naďalej opisovali jeho ochrnutie podľa pôvodnej diagnózy.

Hoci jeho matka bola za jeho odchod z verejného života, Roosevelt, jeho manželka a jeho blízky priateľ a poradca Louis Howe boli rozhodnutí, aby pokračoval v politickej kariére. Mnohých ľudí presviedčal, že sa jeho stav zlepšuje, čo považoval za nevyhnutné pred kandidatúrou. Pracne sa naučil chodiť na krátke vzdialenosti, pričom nosil železné ortézy na bedrách a nohách, otáčaním trupu, pričom sa opieral o palicu. Dával si pozor, aby ho na verejnosti nikdy nevideli používať invalidný vozík, a veľmi sa snažil zabrániť akémukoľvek zobrazeniu v tlači, ktoré by zdôraznilo jeho postihnutie. Jeho zdravotné postihnutie však bolo dobre známe pred a počas jeho prezidentovania a stalo sa hlavnou súčasťou jeho imidžu. Na verejnosti sa zvyčajne objavoval vzpriamene, podopieraný na jednej strane pomocníkom alebo jedným zo svojich synov.

Od roku 1925 trávil väčšinu času na juhu Spojených štátov, najprv na svojom hausbóte Larooco. Zaujatý potenciálnymi výhodami vodoliečby založil v roku 1926 rehabilitačné centrum v meste Warm Springs v Georgii, kde zhromaždil personál fyzioterapeutov a väčšinu svojho dedičstva použil na kúpu hotela Merriweather Inn. V roku 1938 založil Národnú nadáciu pre detskú paralýzu, čo viedlo k vývoju vakcín proti detskej obrne.

Zostal aktívny v newyorskej politike a zároveň v 20. rokoch 20. storočia nadviazal kontakty na Juhu, najmä v Georgii. Vydal otvorený list, v ktorom podporil úspešnú kampaň Ala Smitha v newyorských guvernérskych voľbách v roku 1922, čo pomohlo Smithovi a zároveň ukázalo, že Roosevelt je stále dôležitou politickou osobnosťou. Roosevelt a Smith pochádzali z odlišných prostredí a nikdy si úplne nedôverovali, ale Roosevelt podporoval Smithovu progresívnu politiku, zatiaľ čo Smith bol rád, že má Rooseveltovu podporu.

Roosevelt predniesol nominačné prejavy za Smitha na národných zjazdoch Demokratickej strany v rokoch 1924 a 1928; prejav na zjazde v roku 1924 znamenal jeho návrat do verejného života po chorobe a rekonvalescencii. V tom roku boli demokrati výrazne rozdelení medzi mestské krídlo, ktoré viedol Smith, a konzervatívne, vidiecke krídlo, ktoré viedol William Gibbs McAdoo. V 101. kole hlasovania získal nomináciu John W. Davis, kompromisný kandidát, ktorý v prezidentských voľbách v roku 1924 utrpel drvivú porážku. Podobne ako mnohí v celých Spojených štátoch, ani Roosevelt počas obdobia prohibície neabstinoval od alkoholu, ale verejne sa snažil nájsť kompromis v otázke prohibície prijateľný pre obe krídla strany.

V roku 1925 ho Smith vymenoval do komisie pre štátny park Taconic a jeho kolegovia ho zvolili za predsedu. V tejto funkcii sa dostal do konfliktu s Robertom Mosesom, Smithovým chránencom, ktorý bol hlavnou silou v Komisii pre štátny park Long Island a v Rade parkov štátu New York. Roosevelt obvinil Mosesa, že využíva známosť mien významných osôb vrátane Roosevelta na získanie politickej podpory pre štátne parky, ale potom presmeruje finančné prostriedky do tých, ktoré Moses na Long Islande uprednostňoval, zatiaľ čo Moses sa snažil zablokovať vymenovanie Howa do platenej funkcie tajomníka Taconickej komisie. Roosevelt pôsobil v komisii do konca roka 1928 a jeho sporné vzťahy s Mosesom pokračovali aj počas ich kariéry.

V roku 1923 založil Edward Bok americkú mierovú cenu vo výške 100 000 dolárov pre najlepší plán na dosiahnutie svetového mieru. Roosevelt mal voľný čas a záujem, a tak vypracoval návrh plánu pre túto súťaž. Nikdy ho nepredložil, pretože za porotkyňu ceny bola vybraná Eleanor. Jeho plán požadoval vytvorenie novej svetovej organizácie, ktorá by nahradila Spoločnosť národov. Hoci bol v roku 1920 kandidátom na viceprezidenta na kandidátke Demokratickej strany, ktorá podporovala Ligu, v roku 1924 bol pripravený ju zrušiť. Jeho návrh "Spoločnosti národov" akceptoval výhrady, ktoré navrhol Henry Cabot Lodge v rozprave v Senáte v roku 1919. Nová Spoločnosť sa nemala angažovať na západnej pologuli, kde platila Monroeova doktrína. Nemala by žiadnu kontrolu nad vojenskými silami. Hoci Rooseveltov plán nebol nikdy zverejnený, Roosevelt o probléme veľa premýšľal a niektoré zo svojich myšlienok z roku 1924 zahrnul do návrhu Organizácie Spojených národov v rokoch 1944 - 1945.

Guvernér štátu New York (1929 – 1932)

Guvernér Roosevelt a jeho predchodca Al Smith, 1930

Smith, prezidentský kandidát Demokratickej strany vo voľbách v roku 1928, požiadal Roosevelta, aby kandidoval na post guvernéra štátu New York vo voľbách v roku 1928. Roosevelt spočiatku odmietal, pretože sa mu nechcelo opustiť Warm Springs a obával sa republikánskej prevahy. Vedenie strany ho nakoniec presvedčilo, že len on môže poraziť republikánskeho kandidáta na guvernéra, newyorského generálneho prokurátora Alberta Ottingera. Aklamáciou získal guvernérsku nomináciu strany a opäť sa obrátil na Howea, aby viedol jeho kampaň. K Rooseveltovi sa v kampani pridali jeho spolupracovníci Samuel Rosenman, Frances Perkinsová a James Farley. Zatiaľ čo Smith prehral v prezidentských voľbách a bol porazený vo svojom domovskom štáte, Roosevelt bol zvolený za guvernéra s jednopercentným náskokom a stal sa uchádzačom v nasledujúcich prezidentských voľbách.

Navrhol výstavbu vodných elektrární a riešil pretrvávajúcu poľnohospodársku krízu v 20. rokoch 20. storočia. Vzťahy medzi ním a Smithom utrpeli po tom, ako sa rozhodol neponechať si kľúčových Smithových nominantov, ako bol napríklad Moses. So svojou manželkou Eleanor sa dohodol na porozumení pre zvyšok svojej kariéry; ona bude poslušne slúžiť ako guvernérova manželka, ale zároveň bude môcť slobodne presadzovať svoj vlastný program a záujmy. Začal tiež organizovať "rozhovory pri ohni", v ktorých sa prostredníctvom rozhlasu priamo obracal na svojich voličov a často vyvíjal tlak na zákonodarný zbor štátu New York, aby presadzoval jeho program.

V októbri 1929 došlo ku krachu na Wall Street a v Spojených štátoch sa začala veľká hospodárska kríza. Roosevelt videl vážnosť situácie a zriadil štátnu komisiu pre zamestnanosť. Stal sa tiež prvým guvernérom, ktorý verejne podporil myšlienku poistenia v nezamestnanosti.

Keď sa Roosevelt v máji 1930 začal uchádzať o druhé funkčné obdobie, zopakoval svoju doktrínu z kampane spred dvoch rokov: "že pokroková vláda musí byť živá a rastúca, že boj o ňu je nekonečný a že ak na jeden jediný okamih alebo rok poľavíme, nielenže zostaneme stáť na mieste, ale v pohybe civilizácie sa prepadneme späť." Jeho platforma požadovala pomoc poľnohospodárom, plnú zamestnanosť, poistenie v nezamestnanosti a starobné dôchodky. Bol zvolený na druhé funkčné obdobie so 14%-ným náskokom.

Roosevelt navrhol balíček hospodárskej pomoci a zriadenie Dočasnej správy pre núdzovú pomoc, ktorá mala tieto prostriedky rozdeľovať. Agentúra, ktorú viedol najprv Jesse I. Straus a potom Harry Hopkins, pomohla v rokoch 1932 až 1938 viac ako tretine obyvateľov New Yorku. Začal tiež vyšetrovať korupciu v New Yorku v súdnictve, polícii a organizovanom zločine, čo viedlo k vytvoreniu Seaburyho komisie. Seaburyho vyšetrovanie odhalilo vydieračskú skupinu, viedlo k odvolaniu mnohých verejných činiteľov z funkcií a spôsobilo, že úpadok Tammany Hall bol nevyhnutný. Podporil zalesňovanie Hewittovým dodatkom z roku 1931, ktorý dal vzniknúť systému newyorských štátnych lesov.

Prezidentské voľby v roku 1932

Roosevelt na začiatku 30. rokov 20. storočia

Keď sa blížili prezidentské voľby v roku 1932, zameral sa na celoštátnu politiku, vytvoril volebný tím pod vedením Howea a Farleyho a "brain trust" politických poradcov zložený najmä z profesorov Kolumbijskej a Harvardovej univerzity. Niektorí jeho šance nehodnotili tak optimisticky, ako napríklad Walter Lippmann, dekan politických komentátorov, ktorý poznamenal: "Je to príjemný muž, ktorý by sa bez akejkoľvek dôležitej kvalifikácie na tento úrad veľmi rád stal prezidentom."

Rooseveltove snahy o riešenie dôsledkov krízy v jeho vlastnom štáte ho však ako guvernéra presadili do čela demokratickej prezidentskej nominácie v roku 1932. Zhromaždil progresívnych stúpencov Wilsonovej vlády a zároveň oslovil mnohých konzervatívcov, čím sa stal hlavným kandidátom na juhu a západe. Hlavnú opozíciu voči jeho kandidatúre predstavovali konzervatívci zo severovýchodu, predseda Snemovne reprezentantov John Nance Garner z Texasu a Al Smith, demokratický prezidentský kandidát z roku 1928.

Na zjazd vstupoval s náskokom delegátov vďaka svojmu úspechu v demokratických primárkach v roku 1932, ale väčšina delegátov vstupovala na zjazd bez viazanosti na konkrétneho kandidáta. Pri prvom prezidentskom hlasovaní získal hlasy viac ako polovice, ale menej ako dvoch tretín delegátov, pričom Smith skončil s odstupom na druhom mieste. Roosevelt potom prisľúbil viceprezidentskú nomináciu Garnerovi, ktorý kontroloval hlasy z Texasu a Kalifornie; Garner ho po treťom hlasovaní podporil a Roosevelt získal nomináciu vo štvrtom hlasovaní. Keď sa Roosevelt dozvedel, že získal nomináciu, priletel z New Yorku do Chicaga a stal sa prvým prezidentským kandidátom hlavnej strany, ktorý nomináciu osobne prijal. Jeho vystúpenie bolo nevyhnutné, aby sa napriek svojmu telesnému postihnutiu ukázal ako vitálny.

Vo svojej ďakovnej reči vyhlásil: "Sľubujem vám, sľubujem sám sebe, že budem mať nový údel (new deal) pre americký ľud... Toto je viac ako politická kampaň. Je to výzva do zbrane." Roosevelt sľúbil reguláciu cenných papierov, zníženie ciel, pomoc farmám, verejné práce financované vládou a ďalšie vládne opatrenia na riešenie veľkej hospodárskej krízy. Demokratická platforma odrážala meniacu sa verejnú mienku a obsahovala výzvu na zrušenie prohibície; Roosevelt sám pred zjazdom nezaujal k tejto otázke verejné stanovisko, ale prisľúbil, že bude podporovať stranícku platformu. Inak bola jeho hlavná stratégia kampane opatrná, s úmyslom vyhnúť sa chybám, ktoré by odvrátili pozornosť od Hooverových nedostatkov v oblasti hospodárstva. Jeho vyhlásenia útočili na úradujúceho prezidenta a neobsahovali žiadne ďalšie konkrétne politiky alebo programy.

Výsledky volebného hlasovania v roku 1932

Po zjazde získal podporu viacerých progresívnych republikánov vrátane Georgea W. Norrisa, Hirama Johnsona a Roberta La Follettea ml. Zmieril sa aj s konzervatívnym krídlom strany a dokonca aj Ala Smitha presvedčil, aby podporil demokratickú kandidátku. Hooverov postup v súvislosti s bonusovou armádou ešte viac poškodil popularitu úradujúceho prezidenta, keďže noviny po celej krajine kritizovali použitie sily na rozohnanie zhromaždených veteránov.

Roosevelt získal 57 % hlasov voličov a zvíťazil vo všetkých štátoch okrem šiestich. Historici a politológovia považujú voľby v rokoch 1932 - 36 za politické preskupenie. Rooseveltovo víťazstvo umožnilo vytvorenie koalície New Deal (nový údel), drobných farmárov, južanských belochov, katolíkov, politických strojov veľkých miest, odborových zväzov, černošských Američanov zo severu (južanskí boli stále bez volebného práva), Židov, intelektuálov a politických liberálov. Vytvorenie koalície New Deal zmenilo americkú politiku a odštartovalo to, čo politológovia nazývajú "systém strán New Deal" alebo systém piatej strany. Od občianskej vojny do roku 1929 demokrati len zriedkavo kontrolovali obe komory Kongresu a vyhrali len štyri zo sedemnástich prezidentských volieb; v rokoch 1932 až 1979 demokrati vyhrali osem z dvanástich prezidentských volieb a spravidla kontrolovali obe komory Kongresu.

Prechod na prezidentský úrad a pokus o atentát

Roosevelt bol zvolený v novembri 1932, ale podobne ako jeho predchodcovia sa ujal úradu až v marci nasledujúceho roka. Po voľbách sa ho prezident Hoover snažil presvedčiť, aby sa vzdal veľkej časti svojej predvolebnej platformy a podporil politiku Hooverovej vlády. Roosevelt odmietol Hooverovu žiadosť o vypracovanie spoločného programu na zastavenie hospodárskeho úpadku s tým, že by mu to zväzovalo ruky a že Hoover by mal právomoc rozhodovať.

Počas prechodu si vybral Howea za šéfa svojho štábu a Farleyho za generálneho poštmajstra. Frances Perkinsová sa ako ministerka práce stala prvou ženou vymenovanou do vládnej funkcie. Za ministra financií bol vybraný William H. Woodin, republikánsky priemyselník jemu blízky, a za ministra zahraničných vecí si Roosevelt vybral senátora Cordella Hulla z Tennessee. Harold L. Ickes a Henry A. Wallace, dvaja progresívni republikáni, boli vybraní za ministra vnútra a ministra poľnohospodárstva.

Vo februári 1933 unikol pokusu o atentát, ktorý spáchal Giuseppe Zangara, ktorý vyjadril "nenávisť voči všetkým vládcom". Keď sa Zangara pokúšal Roosevelta zastreliť, zasiahol ženu s kabelkou; namiesto toho smrteľne zranil starostu Chicaga Antonína Čermaka, ktorý sedel vedľa Roosevelta.

Prezidentovanie (1933 – 1945)

Burns pri analýze prezidentovho administratívneho štýlu dospel k záveru:

Prezident si udržal riadenie svojej administratívy... tým, že naplno využil svoje formálne a neformálne právomoci šéfa exekutívy; tým, že zvyšoval ciele, vytváral dynamiku, vzbudzoval osobnú lojalitu, dostával z ľudí to najlepšie... tým, že medzi svojimi spolupracovníkmi zámerne podporoval zmysel pre súťaženie a stret vôle, ktorý viedol k zmätku, zlomeniu srdca a hnevu, ale zároveň spúšťal impulzy výkonnej energie a iskry tvorivosti. ...tým, že rozdeľoval jednu prácu viacerým ľuďom a viacero prác jednému človeku, čím posilňoval svoje vlastné postavenie odvolacieho súdu, depozitára informácií a nástroja koordinácie; tým, že ignoroval alebo obchádzal kolektívne rozhodovacie orgány, ako napríklad kabinet... a vždy presviedčal, lichotil, žongloval, improvizoval, preskupoval, harmonizoval, zmieroval, manipuloval.

Prvé a druhé funkčné obdobie (1933 – 1941)

Keď bol Roosevelt 4. marca 1933 inaugurovaný, Spojené štáty sa nachádzali na vrchole najhoršej krízy vo svojej histórii. Štvrtina pracovnej sily bola nezamestnaná a farmári mali veľké problémy, keďže ceny klesli o 60 %. Priemyselná výroba sa od roku 1929 znížila o viac ako polovicu. Dva milióny ľudí boli bez domova. Do večera 4. marca zatvorilo svoje banky 32 zo 48 štátov - ako aj District of Columbia.

Historici kategorizovali jeho program ako "pomoc, obnovu a reformu". Úľavu naliehavo potrebovali nezamestnaní. Ozdravenie znamenalo obnovenie normálneho stavu hospodárstva a reforma bola potrebná vo finančnom a bankovom systéme. Prostredníctvom 30 "rozhovorov pri ohni" prezentoval svoje návrhy priamo americkej verejnosti ako sériu rozhlasových prejavov. Nabitý energiou z vlastného víťazstva nad paralytickou chorobou využíval vytrvalý optimizmus a aktivizmus na obnovu národného ducha.

Prvý Nový údel (1933 – 1934)

V druhý deň svojho pôsobenia v úrade vyhlásil štvordňové celonárodné "bankové prázdniny", aby ukončil útek vkladateľov, ktorí si chceli vybrať finančné prostriedky. Na 9. marca zvolal mimoriadne zasadnutie Kongresu, na ktorom Kongres takmer nepozorovane prijal zákon o núdzovom bankovníctve. Tento zákon, ktorý prvýkrát vypracovala Hooverova administratíva a bankári z Wall Street, dal prezidentovi právomoc rozhodovať o otvorení a zatvorení bánk a oprávnil Federálne rezervné banky vydávať bankovky. Počas "prvých 100 dní" 73. volebného obdobia Kongresu Spojených štátov sa prijalo nevídané množstvo právnych predpisov a stanovilo sa meradlo, s ktorým sa porovnávali budúci prezidenti. Keď sa v pondelok 15. marca opäť otvorili banky, ceny akcií vzrástli o 15 % a v nasledujúcich týždňoch sa do bankových trezorov vrátilo viac ako 1 miliarda USD, čím sa ukončila banková panika. Dňa 22. marca podpísal Cullenov-Harrisonov zákon, ktorým sa ukončila prohibícia.

Zaviedol množstvo agentúr a opatrení, ktoré mali poskytnúť pomoc nezamestnaným a iným osobám. Federálny úrad pre núdzovú pomoc pod vedením Harryho Hopkinsa rozdeľoval pomoc štátnym vládam. Úrad pre verejné práce (Public Works Administration - PWA) pod vedením ministra vnútra Harolda Ickesa dohliadal na výstavbu rozsiahlych verejných prác, ako sú priehrady, mosty a školy. Správa pre elektrifikáciu vidieka (Rural Electrification Administration - REA) po prvýkrát priniesla elektrinu do miliónov vidieckych domácností. Najpopulárnejšou zo všetkých agentúr Nového údelu - a Rooseveltovou najobľúbenejšou - bola agentúra Civilian Conservation Corps (CCC), ktorá zamestnávala 250 000 nezamestnaných mužov na vidieckych projektoch. Roosevelt tiež rozšíril Hooverovu spoločnosť Reconstruction Finance Corporation, ktorá financovala železnice a priemysel. Kongres udelil Federálnej obchodnej komisii široké regulačné právomoci a poskytol miliónom farmárov a majiteľov domov úľavy na hypotékach. Zriadil aj Úrad pre úpravu poľnohospodárstva (Agricultural Adjustment Administration), ktorý mal zvýšiť ceny komodít tým, že platil farmárom za to, že nechali pôdu neobrábanú a znížili stavy dobytka. V mnohých prípadoch bola úroda zaoraná a dobytok zabitý, zatiaľ čo mnohí Američania umierali od hladu a boli nedostatočne oblečení; kritici označili takúto politiku za "úplne idiotskú".

Cieľom zákona o národnej priemyselnej obnove (NIRA) z roku 1933 bola reforma hospodárstva. Jeho cieľom bolo skoncovať s bezohľadnou konkurenciou tým, že prinútil priemyselné odvetvia zaviesť pravidlá, ako sú minimálne ceny, dohody o nekonkurovaní a obmedzenia výroby. Vedúci predstavitelia priemyslu rokovali o pravidlách s úradníkmi NIRA, ktorí pozastavili platnosť protimonopolných zákonov výmenou za lepšie mzdy. Najvyšší súd v máji 1935 vyhlásil NIRA za protiústavnú, čo Roosevelta veľmi mrzelo. Reformoval finančné predpisy Glass-Steagallovým zákonom, ktorým vytvoril Federálnu korporáciu pre poistenie vkladov, ktorá mala ručiť za sporivé vklady. Zákon tiež obmedzil prepojenie medzi komerčnými bankami a firmami obchodujúcimi s cennými papiermi. V roku 1934 bola vytvorená Komisia pre cenné papiere a burzu, ktorá regulovala obchodovanie s cennými papiermi, a Federálna komisia pre komunikácie, ktorá regulovala telekomunikácie.

Zbierka videoklipov o Rooseveltovi

NIRA zahŕňala 3,3 miliardy dolárov (čo zodpovedá 74,6 miliardy dolárov v roku 2022) výdavkov prostredníctvom Správy verejných prác na podporu obnovy. Roosevelt v spolupráci so senátorom Norrisom vytvoril najväčší štátom vlastnený priemyselný podnik v americkej histórii - Tennessee Valley Authority (TVA), ktorý budoval priehrady a elektrárne, kontroloval povodne a modernizoval poľnohospodárstvo a domáce podmienky v chudobou postihnutom údolí Tennessee Valley. Miestni obyvatelia však TVA kritizovali za to, že kvôli týmto projektom vysťahovala tisíce ľudí. Služba na ochranu pôdy školila farmárov v správnych metódach obrábania pôdy a vďaka TVA sa Roosevelt stal otcom ochrany pôdy. Výkonným nariadením 6102 sa vyhlásilo, že všetko súkromne držané zlato amerických občanov sa má predať ministerstvu financií USA a cena sa má zvýšiť z 20 na 35 dolárov za uncu. Cieľom bolo bojovať proti deflácii, ktorá paralyzovala hospodárstvo.

Roosevelt sa pokúsil splniť svoj predvolebný sľub znížením federálneho rozpočtu. To zahŕňalo zníženie vojenských výdavkov zo 752 miliónov dolárov v roku 1932 na 531 miliónov dolárov v roku 1934 a 40 % zníženie výdavkov na dávky pre veteránov. Zo zoznamov dôchodcov bolo vyradených 500 000 veteránov a vdov a zvyšným boli dávky znížené. Znížili sa federálne platy a výdavky na výskum a vzdelávanie. Veteráni boli dobre organizovaní a dôrazne protestovali, takže väčšina dávok bola do roku 1934 obnovená alebo zvýšená. Skupiny veteránov, ako napríklad Americká légia a Veteráni zahraničných vojen, vyhrali svoju kampaň za zmenu ich dávok z platieb splatných v roku 1945 na okamžitú hotovosť, keď Kongres prelomil prezidentovo veto a v januári 1936 schválil zákon o prémiách. Do spotrebiteľskej ekonomiky sa vďaka nemu dostali sumy vo výške 2 % HDP a mal významný stimulačný účinok.

Druhý Nový údel (1935 – 1936)

Roosevelt podpisuje zákon o sociálnom zabezpečení, 14. august 1935.

Roosevelt očakával, že jeho strana vo voľbách do Kongresu v roku 1934 stratí kreslá, ako sa to stalo prezidentovej strane vo väčšine predchádzajúcich volieb v polovici volebného obdobia; namiesto toho demokrati kreslá získali. Posilnený dôverou verejnosti bol prvým bodom Rooseveltovho programu v 74. Kongrese vytvorenie programu sociálneho poistenia. Zákonom o sociálnom zabezpečení sa zriadilo sociálne zabezpečenie a prisľúbilo sa ekonomické zabezpečenie pre starších, chudobných a chorých ľudí. Trval na tom, že by mal byť financovaný z daní zo mzdy, a nie zo všeobecného fondu: "Tieto príspevky zo mzdy sme tam vložili preto, aby sme prispievateľom dali právne, morálne a politické právo poberať dôchodky a dávky v nezamestnanosti. Keď tam budú tieto dane, žiaden prekliaty politik nikdy nebude môcť zlikvidovať môj program sociálneho zabezpečenia." V porovnaní so systémami sociálneho zabezpečenia v západoeurópskych krajinách bol zákon o sociálnom zabezpečení z roku 1935 pomerne konzervatívny. Po prvýkrát však federálna vláda prevzala zodpovednosť za ekonomické zabezpečenie starých ľudí, dočasne nezamestnaných, nezaopatrených detí a zdravotne postihnutých osôb. Oproti pôvodnému Rooseveltovmu zámeru univerzálneho pokrytia zákon vylúčil poľnohospodárov, domácich robotníkov a ďalšie skupiny, ktoré tvorili približne štyridsať percent pracovnej sily.

Zlúčil rôzne humanitárne organizácie, hoci niektoré, ako napríklad PWA, naďalej existovali. Po získaní povolenia Kongresu na ďalšie financovanie pomoci zriadil Správu pre pokrok v práci (Works Progress Administration - WPA). Pod vedením Harryho Hopkinsa zamestnala WPA v prvom roku svojej činnosti viac ako tri milióny ľudí. V spolupráci s miestnymi samosprávami uskutočnila množstvo rozsiahlych stavebných projektov. Založila tiež Národnú správu pre mládež a umelecké organizácie.

Rooseveltov predvolebný leták z roku 1936 propagujúci jeho hospodársku politiku

Národný zákon o pracovných vzťahoch zaručil pracovníkom právo na kolektívne vyjednávanie prostredníctvom odborov podľa vlastného výberu. Týmto zákonom sa tiež zriadila Národná rada pre pracovné vzťahy (National Labor Relations Board - NLRB), ktorá mala uľahčovať uzatváranie mzdových dohôd a potláčať opakované pracovné nepokoje. Zákon nenútil zamestnávateľov, aby sa dohodli so svojimi zamestnancami, ale otvoril možnosti pre americké robotníctvo. Výsledkom bol obrovský nárast počtu členov odborových zväzov, najmä v odvetví masovej výroby. Keď štrajk vo Flinte ohrozil výrobu spoločnosti General Motors, Roosevelt porušil precedens mnohých predchádzajúcich prezidentov a odmietol zasiahnuť; štrajk nakoniec viedol k odborovej organizácii spoločnosti General Motors aj jej konkurentov v americkom automobilovom priemysle.

Zatiaľ čo prvý Nový údel z roku 1933 mal širokú podporu väčšiny sektorov, druhý Nový údel bol výzvou pre podnikateľskú komunitu. Konzervatívni demokrati na čele s Alom Smithom sa bránili prostredníctvom Americkej ligy slobody, ktorá ostro útočila na Roosevelta a prirovnávala ho k socializmu. Smith to však prehnal a jeho búrlivá rétorika umožnila Rooseveltovi izolovať svojich oponentov a stotožniť ich s bohatými záujmovými skupinami, ktoré sa postavili proti Novému údelu, čo posilnilo Roosevelta na víťazstvo v roku 1936. Naopak, odborové zväzy, ktorým dodala energiu pracovná legislatíva, zaregistrovali milióny nových členov a stali sa hlavným podporovateľom Rooseveltových opätovných volieb v rokoch 1936, 1940 a 1944.

Burns naznačuje, že Rooseveltove politické rozhodnutia sa riadili skôr pragmatizmom než ideológiou a že "bol ako generál partizánskej armády, ktorej kolóny, bojujúce naslepo v horách cez husté rokliny a húštiny, sa zrazu zbližujú, napoly podľa plánu a napoly náhodou, a debutujú na rovine pod nimi". Roosevelt tvrdil, že takáto zdanlivo náhodná metodika je nevyhnutná. "Krajina potrebuje, a ak sa nemýlim v jej náture, krajina si vyžaduje odvážne, vytrvalé experimentovanie," napísal. "Je zdravým rozumom vziať nejakú metódu a vyskúšať ju; ak zlyhá, úprimne to priznať a skúsiť inú. Ale predovšetkým niečo treba skúšať."

Voľby v roku 1936

Výsledky volebného hlasovania v roku 1936

V roku 1936 zostalo osem miliónov nezamestnaných, a hoci sa hospodárske podmienky od roku 1932 zlepšili, zostali naďalej nedostatočné. V roku 1936 Roosevelt stratil podporu, ktorú mal kedysi v podnikateľskej komunite, pretože podporoval NLRB a zákon o sociálnom zabezpečení. Republikáni mali len málo alternatívnych kandidátov a nominovali guvernéra Kansasu Alfa Landona, málo známeho nevýrazného kandidáta, ktorého šance poškodil opätovný vzostup stále nepopulárneho Herberta Hoovera na verejnosti. Zatiaľ čo Roosevelt viedol kampaň na základe svojich programov Nového údelu a pokračoval v útokoch na Hoovera, Landon sa snažil získať voličov, ktorí schvaľovali ciele Nového údelu, ale nesúhlasili s jeho realizáciou.

Pokus louisianského senátora Hueyho Longa zorganizovať ľavicovú tretiu stranu stroskotal po Longovej vražde v roku 1935. Zvyšky, ktorým pomáhal otec Charles Coughlin, podporili Williama Lemkeho z novovytvorenej Strany únie. Roosevelt získal opätovnú kandidatúru bez väčšej opozície na Národnom konvente Demokratickej strany v roku 1936, pričom jeho spojenci prekonali odpor Juhu, aby zrušili dlho zaužívané pravidlo, podľa ktorého museli demokratickí kandidáti na prezidenta získať hlasy dvoch tretín delegátov, a nie jednoduchú väčšinu.

Vo voľbách proti Landonovi a kandidátovi tretej strany získal Roosevelt 60,8 % hlasov a získal všetky štáty okrem Maine a Vermontu. Demokratická kandidátka získala najvyšší podiel hlasov voličov. Demokrati rozšírili svoju väčšinu v Kongrese a kontrolovali viac ako tri štvrtiny kresiel v každej snemovni. Vo voľbách sa tiež upevnila koalícia Nového údelu; demokrati síce stratili niektorých tradičných spojencov z radov veľkých podnikov, ale nahradili ich skupiny ako organizované robotníctvo a Afroameričania, z ktorých títo volili demokratov prvýkrát od občianskej vojny. Roosevelt stratil voličov s vysokými príjmami, najmä podnikateľov a profesionálov, ale dosiahol veľké zisky medzi chudobnými a menšinami. Získal 86 % židovských hlasov, 81 % katolíkov, 80 % členov odborov, 76 % južanov, 76 % černochov v severných mestách a 75 % ľudí na podpore. Z celkového počtu 106 miest v krajine so 100 000 a viac obyvateľmi získal 102 hlasov.

Boj na Najvyššom súde a legislatíva na druhé funkčné obdobie

Najvyšší súd sa stal hlavnou témou Rooseveltovej domácej politiky počas jeho druhého funkčného obdobia po tom, ako súd zrušil mnohé jeho programy vrátane NIRA. Konzervatívnejší členovia súdu podporovali zásady z Lochnerovej éry, v ktorej boli zrušené mnohé hospodárske predpisy na základe zmluvnej slobody. Roosevelt navrhol zákon o reforme súdnych postupov z roku 1937, ktorý by mu umožnil vymenovať ďalšieho sudcu za každého úradujúceho sudcu staršieho ako 70 rokov; v roku 1937 bolo šesť sudcov Najvyššieho súdu starších ako 70 rokov. Počet sudcov bol stanovený na deväť od prijatia zákona o súdnictve v roku 1869 a Kongres zmenil počet sudcov ešte šesťkrát v histórii USA. Rooseveltov plán na "doplnenie súdu" narazil na intenzívny politický odpor jeho vlastnej strany na čele s viceprezidentom Garnerom, keďže narúšal deľbu moci. Proti návrhu zákona sa postavila dvojstranícka koalícia liberálov a konzervatívcov oboch strán a predseda Najvyššieho súdu Charles Evans Hughes porušil precedens tým, že verejne obhajoval zamietnutie návrhu zákona. Akákoľvek šanca na prijatie zákona sa skončila smrťou vodcu senátnej väčšiny Josepha Taylora Robinsona v júli 1937.

Počnúc prípadom West Coast Hotel Co. v. Parrish z roku 1937 začal súd priaznivejšie posudzovať hospodárske predpisy. Historici to označujú ako "zmenu v čase, ktorá zachránila deviatku". V tom istom roku Roosevelt po prvýkrát vymenoval sudcu Najvyššieho súdu a do roku 1941 vymenoval sedem z deviatich sudcov súdu. Po Parrishovi sa súd preorientoval zo súdneho preskúmania hospodárskych predpisov na ochranu občianskych slobôd. Štyria Rooseveltovi nominanti Najvyššieho súdu, Felix Frankfurter, Robert H. Jackson, Hugo Black a William O. Douglas, mali mimoriadny vplyv na zmenu judikatúry súdu.

Po neúspechu zákona o reforme súdnych postupov v roku 1937 Rooseveltov vplyv upadal a konzervatívni demokrati sa spojili s republikánmi, aby zablokovali realizáciu ďalších programov Nového údelu. Rooseveltovi sa podarilo prijať niektoré právne predpisy vrátane zákona o bývaní z roku 1937, druhého zákona o úprave poľnohospodárstva a zákona o spravodlivých pracovných normách (FLSA) z roku 1938, ktorý bol posledným významným právnym predpisom Nového údelu. Zákon FLSA zakazoval detskú prácu, stanovil federálnu minimálnu mzdu a vyžadoval platenie nadčasov pre niektorých zamestnancov, ktorí pracujú viac ako štyridsať hodín týždenne. Prijal tiež zákon o reorganizácii z roku 1939 a následne vytvoril Výkonný úrad prezidenta, ktorý sa stal "nervovým centrom federálneho administratívneho systému". Keď sa v polovici roka 1937 začala ekonomika opäť zhoršovať, spustil rétorickú kampaň proti veľkým podnikom a monopolnej moci, tvrdil, že recesia je dôsledkom štrajku kapitálu, a dokonca nariadil Federálnemu úradu pre vyšetrovanie, aby hľadal zločinecké sprisahanie (žiadne nenašli). Potom požiadal Kongres o 5 miliárd dolárov (čo v roku 2022 zodpovedá 101,78 miliardy dolárov) na pomoc a financovanie verejných prác. Vďaka tomu sa do roku 1938 vytvorilo až 3,3 milióna pracovných miest v rámci WPA. Projekty realizované v rámci WPA siahali od nových federálnych súdnych budov a poštových úradov až po zariadenia a infraštruktúru pre národné parky, mosty a inú infraštruktúru v celej krajine, ako aj architektonické prieskumy a archeologické vykopávky - investície do výstavby zariadení a zachovania dôležitých zdrojov. Okrem toho však Roosevelt na mimoriadnom zasadnutí Kongresu odporučil len trvalý zákon o národnom poľnohospodárstve, administratívnu reorganizáciu a opatrenia regionálneho plánovania, ktoré boli pozostatkom z riadneho zasadnutia. Podľa Burnsa tento pokus ilustroval Rooseveltovu neschopnosť dohodnúť sa na základnom hospodárskom programe.

Bol odhodlaný prekonať odpor konzervatívnych demokratov v Kongrese a zapojil sa do demokratických primárok v roku 1938, pričom aktívne viedol kampaň za protikandidátov, ktorí viac podporovali reformu Nového údelu. Rooseveltovi sa veľmi nedarilo, podarilo sa mu poraziť len jedného z desiatich kandidátov. Vo voľbách v novembri 1938 stratili demokrati šesť kresiel v Senáte a 71 kresiel v Snemovni reprezentantov, pričom straty sa sústredili medzi demokratmi podporujúcimi Nový údel. Keď sa Kongres v roku 1939 opäť zišiel, republikáni pod vedením senátora Roberta Tafta vytvorili konzervatívnu koalíciu s južanskými demokratmi, čím prakticky ukončili Rooseveltovu možnosť presadiť svoje domáce návrhy. Napriek svojmu odporu voči Rooseveltovej domácej politike mnohí z týchto konzervatívnych kongresmanov poskytli rozhodujúcu podporu jeho zahraničnej politike pred druhou svetovou vojnou a počas nej.

Ochrana prírody a životného prostredia

Roosevelt sa celý život zaujímal o životné prostredie a ochranu prírody, a to už od mladosti, keď sa venoval lesníctvu na svojom rodinnom majetku. Hoci nikdy nebol outdoorovým ani športovým nadšencom v rozsahu Theodora Roosevelta, jeho rast národných systémov bol porovnateľný. Keď bol Franklin guvernérom štátu New York, dočasná správa pre núdzové situácie bola v podstate štátnym predchodcom federálnych Civilných ochranárskych zborov. 10 000 alebo viac mužov budovalo protipožiarne chodníky, bojovalo proti erózii pôdy a vysádzalo sadenice stromov v okrajových poľnohospodárskych oblastiach v New Yorku. Ako prezident sa aktívne podieľal na rozširovaní, financovaní a podpore systému národných parkov a národných lesov. Ich popularita prudko vzrástla z troch miliónov návštevníkov ročne na začiatku desaťročia na 15,5 milióna v roku 1939. Do Civilných ochranárskych zborov sa prihlásilo 3,4 milióna mladých mužov a vybudovalo sa 21 000 kilometrov chodníkov, vysadili sa dve miliardy stromov a zmodernizovalo 201 000 kilometrov poľných ciest. Každý štát mal svoje vlastné štátne parky a Roosevelt sa postaral o to, aby sa v rámci projektov WPA a CCC zmodernizovali aj tieto parky a národné systémy.

HNP a miera nezamestnanosti

Miera nezamestnanosti

Rok	Lebergott	Darby
1929	3,2	3,2
1932	23,6	22,9
1933	24,9	20,6
1934	21,7	16,0
1935	20,1	14,2
1936	16,9	9,9
1937	14,3	9,1
1938	19,0	12,5
1939	17,2	11,3
1940	14,6	9,5

Vládne výdavky sa za Hooverovej vlády zvýšili z 8,0 % hrubého národného produktu (HNP) v roku 1932 na 10,2 % v roku 1936. Štátny dlh ako percento HNP sa za Hooverovej vlády viac ako zdvojnásobil zo 16 % na 40 % HNP na začiatku roka 1933. Na jeseň 1941 sa udržal na úrovni takmer 40 %, potom počas vojny rýchlo rástol. V roku 1936 bol HNP o 34 % vyšší ako v roku 1932 a v predvečer vojny v roku 1940 o 58 %. To znamená, že hospodárstvo vzrástlo o 58 % v rokoch 1932 až 1940 a potom o 56 % v rokoch 1940 až 1945 počas piatich rokov vojny. Nezamestnanosť počas prvého Rooseveltovho funkčného obdobia dramaticky klesla. V roku 1938 sa zvýšila ("depresia v depresii"), ale po roku 1938 neustále klesala. Celková zamestnanosť sa počas jeho funkčného obdobia rozšírila o 18,31 milióna pracovných miest, pričom priemerný ročný nárast pracovných miest počas jeho vlády bol 5,3 %.

Zahraničná politika (1933 –1941)

Roosevelt s brazílskym prezidentom Getúliom Vargasom a ďalšími hodnostármi v Brazílii, 1936

Hlavnou zahraničnopolitickou iniciatívou Rooseveltovho prvého funkčného obdobia bola politika dobrého susedstva, ktorá predstavovala prehodnotenie politiky USA voči Latinskej Amerike. Spojené štáty po vyhlásení Monroeovej doktríny v roku 1823 často zasahovali v Latinskej Amerike a v banánových vojnách, ktoré nasledovali po španielsko-americkej vojne v roku 1898, v ktorej obsadili niekoľko latinskoamerických štátov. Po jeho nástupe do úradu stiahol americké sily z Haiti a uzavrel nové zmluvy s Kubou a Panamou, čím ukončil ich štatút protektorátov USA. V decembri 1933 podpísal Dohovor z Montevidea, ktorým sa vzdal práva jednostranne zasahovať do záležitostí latinskoamerických krajín. Roosevelt tiež normalizoval vzťahy so Sovietskym zväzom, ktorý Spojené štáty od 20. rokov 20. storočia odmietali uznať. Dúfal, že sa mu podarí znovu prerokovať ruský dlh z prvej svetovej vojny a otvoriť obchodné vzťahy, ale ani v jednej z týchto otázok sa nedosiahol žiadny pokrok a "oba národy boli z dohody čoskoro rozčarované".

Odmietnutie Versaillskej zmluvy v rokoch 1919 - 1920 znamenalo prevahu neintervencionizmu v americkej zahraničnej politike. Napriek Rooseveltovmu wilsonovskému zázemiu on a minister zahraničných vecí Cordell Hull konali veľmi opatrne, aby nevyvolali izolacionistické nálady. Izolacionistické hnutie posilnil začiatkom až v polovici 30. rokov 20. storočia senátor Gerald Nye a ďalší, ktorí uspeli vo svojom úsilí zastaviť "obchodníkov so smrťou" v USA pri predaji zbraní do zahraničia. Táto snaha mala podobu zákonov o neutralite; prezidentovi bolo odmietnuté ustanovenie, ktoré požadoval a ktoré mu dávalo možnosť povoliť predaj zbraní obetiam agresie. Na začiatku až do polovice 30. rokov 20. storočia sa vo veľkej miere podriadil neintervenčnej politike Kongresu. Medzitým fašistické Taliansko pod vedením Benita Mussoliniho pokračovalo v prekonávaní Etiópie a Taliani sa pridali k nacistickému Nemecku pod vedením Adolfa Hitlera a podporovali generála Francisca Franca a nacionalistov v španielskej občianskej vojne. Keď sa tento konflikt začiatkom roka 1939 blížil ku koncu, Roosevelt vyjadril ľútosť nad tým, že nepomohol španielskym republikánom. Keď Japonsko v roku 1937 napadlo Čínu, izolacionizmus obmedzil jeho schopnosť pomôcť Číne, a to aj napriek zverstvám, ako bol masaker v Nankingu a incident na USS Panay.

Rooseveltovci s kráľom Jurajom VI. a kráľovnou Alžbetou, ktorí sa plavia z Washingtonu do Mount Vernonu vo Virgínii na lodi USS Potomac počas prvej návštevy britského panovníka v USA (9. júna 1939)

Nemecko anektovalo Rakúsko v roku 1938 a čoskoro sa zameralo na svojich východných susedov. Roosevelt dal jasne najavo, že v prípade nemeckej agresie proti Československu zostanú USA neutrálne. Po podpísaní Mníchovskej dohody a realizácii Krištáľovej noci sa americká verejná mienka obrátila proti Nemecku a Roosevelt sa začal pripravovať na možnú vojnu s Nemeckom. Spoliehajúc sa na intervencionistickú politickú koalíciu južanských demokratov a obchodne orientovaných republikánov, dohliadal na rozširovanie amerických vzdušných síl a vojnových výrobných kapacít.

Keď sa v septembri 1939 začala druhá svetová vojna, keď Nemecko napadlo Poľsko a Británia a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu, Roosevelt hľadal spôsoby, ako vojensky pomôcť Británii a Francúzsku. Izolacionistickí vodcovia ako Charles Lindbergh a senátor William Borah úspešne mobilizovali opozíciu proti jeho návrhu na zrušenie zákona o neutralite, avšak Roosevelt získal súhlas Kongresu s predajom zbraní na základe princípu cash-and-carry. V septembri 1939 začal aj pravidelnú tajnú korešpondenciu s prvým lordom britskej admirality Winstonom Churchillom - išlo o prvý z 1 700 vzájomných listov a telegramov. Roosevelt nadviazal blízky osobný vzťah s Churchillom, ktorý sa v máji 1940 stal premiérom Spojeného kráľovstva.

Zahraničné cesty Roosevelta počas jeho prezidentovania

Pád Francúzska v júni 1940 šokoval americkú verejnosť a izolacionistické nálady poklesli. V júli 1940 Roosevelt vymenoval dvoch intervencionistických republikánskych lídrov, Henryho L. Stimsona a Franka Knoxa, za ministrov vojny a námorníctva. Obe strany podporili jeho plány na rýchle vybudovanie americkej armády, ale izolacionisti varovali, že Roosevelt zatiahne národ do zbytočnej vojny s Nemeckom. V júli 1940 skupina kongresmanov predložila návrh zákona, ktorý by povolil prvý národný mierový odvod, a s podporou Rooseveltovej administratívy bol v septembri prijatý zákon o selektívnom výcviku a službe z roku 1940. Veľkosť armády sa zvýšila zo 189 000 mužov na konci roka 1939 na 1,4 milióna v polovici roka 1941. V septembri 1940 Roosevelt otvorene porušil zákony o neutralite uzavretím dohody o výmene torpédoborcov za základne, na základe ktorej výmenou za práva na vojenské základne na britských Karibských ostrovoch odovzdal Británii 50 amerických torpédoborcov.

Voľby v roku 1940

V mesiacoch pred Národným zhromaždením Demokratickej strany v júli 1940 sa veľa špekulovalo o tom, či sa Roosevelt bude uchádzať o bezprecedentné tretie funkčné obdobie. Tradíciu dvoch funkčných období, hoci ešte nebola zakotvená v ústave, zaviedol George Washington, keď v roku 1796 odmietol kandidovať na tretie funkčné obdobie. Roosevelt sa odmietol definitívne vyjadriť a niektorým ambicióznym demokratom, ako napríklad Jamesovi Farleymu, dokonca naznačil, že sa nebude uchádzať o tretie funkčné obdobie a že sa môžu uchádzať o demokratickú nomináciu. Farley a viceprezident John Garner s ním neboli spokojní, keď sa nakoniec rozhodol odstúpiť od washingtonského precedensu. Keď sa Nemecko v polovici roka 1940 prehnalo západnou Európou a ohrozovalo Veľkú Britániu, Roosevelt sa rozhodol, že len on má potrebné skúsenosti a schopnosti, aby národ bezpečne previedol cez nacistickú hrozbu. Pomáhali mu politickí šéfovia strany, ktorí sa obávali, že žiadny demokrat okrem Roosevelta nedokáže poraziť Wendella Willkieho, populárneho republikánskeho kandidáta.

Výsledky volebného hlasovania v roku 1940

Na zjazde Demokratickej strany v júli 1940 v Chicagu Roosevelt ľahko zvládol súboj s Farleym a viceprezidentom Garnerom, ktorí sa proti nemu obrátili počas jeho druhého funkčného obdobia kvôli jeho liberálnej hospodárskej a sociálnej politike. Na miesto Garnera na kandidátke sa Roosevelt obrátil na ministra poľnohospodárstva Henryho Wallacea z Iowy, bývalého republikána, ktorý silne podporoval Nový údel a bol populárny v poľnohospodárskych štátoch. Proti tejto voľbe ostro vystúpili mnohí konzervatívci strany, ktorí mali pocit, že Wallace je príliš radikálny a v súkromnom živote "výstredný". Roosevelt však trval na tom, že bez Wallacea na kandidátke odmietne opätovnú nomináciu, a Wallace získal viceprezidentskú nomináciu, keď porazil predsedu Snemovne reprezentantov Williama B. Bankheada a ďalších kandidátov.

Podľa prieskumu Gallupovej agentúry z konca augusta boli výsledky v podstate vyrovnané, ale Rooseveltova popularita v septembri prudko vzrástla po vyhlásení dohody Destroyers for Bases. Willkie podporoval veľkú časť Nového údelu, ako aj zbrojenie a pomoc Británii, ale varoval, že Roosevelt zatiahne krajinu do ďalšej európskej vojny. V reakcii na Willkieho útoky Roosevelt sľúbil, že krajinu udrží mimo vojny. Počas posledného mesiaca sa kampaň zvrhla na sériu nehoráznych obvinení a hádzania špiny medzi stranami. Roosevelt vyhral voľby v roku 1940 so ziskom 55 % hlasov ľudu, 38 zo 48 štátov a takmer 85 % hlasov voličov.

Tretie a štvrté funkčné obdobie (1941 – 1945)

Druhá svetová vojna dominovala Rooseveltovej pozornosti a svetovým záležitostiam venoval oveľa viac času ako kedykoľvek predtým. Domácu politiku a vzťahy s Kongresom do veľkej miery formovalo jeho úsilie dosiahnuť úplnú mobilizáciu hospodárskych, finančných a inštitucionálnych zdrojov národa pre vojnové úsilie. Dokonca aj vzťahy s Latinskou Amerikou a Kanadou sa riadili vojnovými požiadavkami. Udržiaval si úzku osobnú kontrolu nad všetkými dôležitými diplomatickými a vojenskými rozhodnutiami, úzko spolupracoval so svojimi generálmi a admirálmi, ministerstvami vojny a námorníctva, Britmi a dokonca aj so Sovietskym zväzom. Jeho kľúčovými poradcami v oblasti diplomacie boli Harry Hopkins v Bielom dome, Sumner Welles na ministerstve zahraničných vecí a Henry Morgenthau ml. na ministerstve financií. Vo vojenských záležitostiach najtesnejšie spolupracoval s ministrom Henrym L. Stimsonom na ministerstve vojny, náčelníkom štábu armády Georgeom Marshallom a admirálom Williamom D. Leahym.

Príprava na vojnu

Koncom roka 1940 bolo prezbrojovanie v plnom prúde, čiastočne s cieľom rozšíriť a prezbrojiť armádu a námorníctvo a čiastočne sa stať "arzenálom demokracie" pre Britániu a ďalšie krajiny. Vo svojom prejave o štyroch slobodách v januári 1941 Roosevelt predložil argumenty pre spojenecký boj za základné práva na celom svete. Za asistencie Willkieho získal súhlas Kongresu s programom Lend-Lease, ktorý smeroval masívnu vojenskú a hospodársku pomoc Británii a Číne. Na rozdiel od pôžičiek z prvej svetovej vojny sa tieto pôžičky nemali splácať. Keď Roosevelt zaujal tvrdší postoj voči Japonsku, Nemecku a Taliansku, americkí izolacionisti ako Charles Lindbergh a výbor America First prudko naňho útočili ako na nezodpovedného vojnového štváča. Keď Nemecko v júni 1941 napadlo Sovietsky zväz, súhlasil s rozšírením Lend-Lease na Sovietov. Roosevelt tak zaviazal USA na strane Spojencov politikou "všetkej pomoci bez vojny". V júli 1941 schválil vytvorenie Úradu koordinátora pre medziamerické záležitosti, ktorý mal čeliť vnímaným propagandistickým snahám Nemecka a Talianska v Latinskej Amerike.

V auguste 1941 sa uskutočnilo tajné bilaterálne stretnutie Roosevelta a Churchilla, na ktorom vypracovali návrh Atlantickej charty, v ktorej sa koncepčne načrtli globálne vojnové a povojnové ciele. Bola to prvá z viacerých vojnových konferencií; Churchill a Roosevelt sa osobne stretli ešte desaťkrát. Hoci Churchill naliehal na americké vyhlásenie vojny Nemecku, Roosevelt veril, že Kongres odmietne akýkoľvek pokus o zapojenie USA do vojny. V septembri nemecká ponorka vystrelila na americký torpédoborec Greer a Roosevelt vyhlásil, že americké námorníctvo prevezme úlohu sprievodu spojeneckých konvojov v Atlantiku až po Britániu a bude strieľať na nemecké lode alebo ponorky Kriegsmarine, ak vstúpia do zóny amerického námorníctva. Podľa historika Georgea Donelsona Mossa Roosevelt "zavádzal" Američanov tým, že o incidente s Greerom informoval ako o nevyprovokovanom nemeckom útoku na mierovú americkú loď. Táto politika "strieľať na mieste" v skutočnosti vyhlásila Nemecku námornú vojnu a Američania ju podporovali v pomere 2:1.

Pearl Harbor a vyhlásenie vojny

Roosevelt a Winston Churchill na palube lode HMS Prince of Wales na stretnutí Atlantickej charty v roku 1941

Po nemeckej invázii do Poľska sa Roosevelt aj jeho najvyšší vojenský štáb sústredili predovšetkým na vojnu v Európe, ale Japonsko tiež predstavovalo problém pre zahraničnú politiku. Vzťahy s Japonskom sa od jeho invázie do Mandžuska v roku 1931 neustále zhoršovali a Rooseveltova podpora Číny ich ešte zhoršila. Keďže vojna v Európe zamestnávala pozornosť hlavných koloniálnych mocností, japonskí predstavitelia sa zamerali na zraniteľné kolónie, ako napríklad Holandskú východnú Indiu, Francúzsku Indočínu a britské Malajsko. Po tom, čo Roosevelt oznámil Číne pôžičku vo výške 100 miliónov dolárov (v roku 2022 ekvivalent 2,1 miliardy dolárov) ako reakciu na japonskú okupáciu severnej časti Francúzskej Indočíny, Japonsko podpísalo trojstranný pakt s Nemeckom a Talianskom. Pakt zaväzoval každú krajinu brániť ostatné krajiny pred útokom a Nemecko, Japonsko a Taliansko sa stali známymi ako mocnosti Osi. Vrchné velenie japonskej armády, ktoré prekonalo zástancov napadnutia Sovietskeho zväzu, úspešne presadzovalo dobytie juhovýchodnej Ázie, aby si zabezpečilo trvalý prístup k surovinám. V júli 1941, po tom, ako Japonsko obsadilo zvyšok Francúzskej Indočíny, Roosevelt prerušil predaj ropy Japonsku, čím ho pripravil o viac ako 95 % zásob ropy. Podriadil tiež filipínsku armádu americkému veleniu a generála Douglasa MacArthura opätovne zaradil do aktívnej služby, aby velil americkým silám na Filipínach.

Roosevelt podpisuje vyhlásenie vojny Japonsku 8. decembra 1941

Roosevelt podpisuje vyhlásenie vojny Nemecku 11. decembra 1941

Japoncov embargo rozzúrilo a japonskí vodcovia boli odhodlaní zaútočiť na Spojené štáty, ak embargo nezrušia. Rooseveltova administratíva nebola ochotná zmeniť túto politiku a minister zahraničných vecí Hull zablokoval potenciálny summit medzi Rooseveltom a premiérom Fumimarom Konoem. Po neúspechu diplomatických snáh schválila japonská Tajná rada úder proti Spojeným štátom. Japonci verili, že zničenie Ázijskej flotily Spojených štátov (umiestnenej na Filipínach) a Tichomorskej flotily Spojených štátov (umiestnenej v Pearl Harbor na Havaji) je nevyhnutné na dobytie juhovýchodnej Ázie. Dňa 7. decembra 1941 Japonci prekvapivo zaútočili na Pearl Harbor, vyradili hlavnú americkú flotilu bojových lodí a zabili 2 403 amerických vojakov a civilistov. Súčasne samostatné japonské operačné skupiny zaútočili na Thajsko, britský Hongkong, Filipíny a ďalšie ciele. Roosevelt vyzval na vojnu vo svojom "neslávnom prejave" v Kongrese, v ktorom povedal: "Včera, 7. decembra 1941 - dátum, ktorý zostane neslávne známy - boli Spojené štáty americké náhle a zámerne napadnuté námornými a leteckými silami Japonského cisárstva." Kongres takmer jednomyseľne vyhlásil Japonsku vojnu. Po Pearl Harbore sa protivojnové nálady v Spojených štátoch zo dňa na deň do značnej miery vyparili. Dňa 11. decembra 1941 Hitler a Mussolini vyhlásili vojnu Spojeným štátom, ktoré odpovedali rovnakou mincou.

Väčšina vedcov odmietla konšpiračné teórie o tom, že Roosevelt alebo iní vysokí vládni predstavitelia vedeli vopred o útoku na Pearl Harbor. Japonci svoje tajomstvá prísne strážili. Vysokí americkí predstavitelia si boli vedomí, že vojna sa blíži, ale útok na Pearl Harbor neočakávali. Roosevelt očakával, že Japonci zaútočia buď na Holandskú východnú Indiu, alebo na Thajsko.

Vojnové plány

Územie kontrolované Spojencami (modrá a červená) a mocnosťami Osi (čierna) v júni 1942

Koncom decembra 1941 sa Churchill a Roosevelt stretli na konferencii v Arcadii, na ktorej sa stanovila spoločná stratégia USA a Veľkej Británie. Obaja sa dohodli na stratégii Európa na prvom mieste, ktorá uprednostňovala porážku Nemecka pred Japonskom. USA a Veľká Británia zriadili Kombinovaný výbor náčelníkov štábov na koordináciu vojenskej politiky a Kombinovanú radu pre prideľovanie munície na koordináciu prideľovania zásob. Dosiahla sa aj dohoda o zriadení centralizovaného veliteľstva v tichomorskom priestore s názvom ABDA, pomenovaného podľa amerických, britských, holandských a austrálskych síl v tomto priestore. Dňa 1. januára 1942 Spojené štáty a ostatné spojenecké mocnosti vydali Deklaráciu Spojených národov, v ktorej sa každý národ zaviazal poraziť mocnosti Osi.

V roku 1942 Roosevelt vytvoril nový orgán, Joint Chiefs of Staff, ktorý prijímal konečné rozhodnutia o americkej vojenskej stratégii. Admirál Ernest J. King ako šéf námorných operácií velil námorníctvu a námornej pechote, zatiaľ čo generál George C. Marshall viedol armádu a nominálne riadil vzdušné sily, ktorým v praxi velil generál Hap Arnold. Zjednoteným náčelníkom štábov predsedal admirál William D. Leahy, najvyšší dôstojník v armáde. Roosevelt sa vyhýbal mikromanagementu vojny a väčšinu rozhodnutí nechával na svojich najvyšších vojenských dôstojníkov. Jeho civilní nominanti sa starali o odvody a obstarávanie ľudí a vybavenia, ale žiadni civilisti - dokonca ani ministri vojny alebo námorníctva - nemali možnosť vyjadriť sa k stratégii. Roosevelt sa vyhýbal ministerstvu zahraničných vecí a diplomaciu na vysokej úrovni viedol prostredníctvom svojich pomocníkov, najmä Harryho Hopkinsa, ktorého vplyv posilňovala kontrola nad fondmi Lend-Lease.

Jadrový program

V auguste 1939 Leó Szilárd a Albert Einstein poslali Rooseveltovi Einsteinov-Szilárdov list, v ktorom varovali pred možným nemeckým projektom vývoja jadrových zbraní. Szilard si uvedomoval, že nedávno objavený proces jadrového štiepenia by sa mohol použiť na vytvorenie zbrane hromadného ničenia. Roosevelt sa obával dôsledkov toho, že by Nemecko získalo výhradné vlastníctvo tejto technológie, a povolil predbežný výskum jadrových zbraní. Po útoku na Pearl Harbor Rooseveltova administratíva zabezpečila finančné prostriedky na pokračovanie výskumu a vybrala generála Leslieho Grovesa, aby dohliadal na projekt Manhattan, ktorého úlohou bolo vyvinúť prvé jadrové zbrane. Roosevelt a Churchill sa dohodli na spoločnom pokračovaní projektu a Roosevelt pomohol zabezpečiť spoluprácu amerických vedcov s ich britskými kolegami.

Vojnové konferencie

Čankajšek, Roosevelt a Winston Churchill na konferencii v Káhire

Roosevelt zaviedol pojem "štyria policajti" na označenie "veľkej štvorky" spojeneckých mocností druhej svetovej vojny" - Spojených štátov, Spojeného kráľovstva, Sovietskeho zväzu a Číny. "Veľká trojka" Roosevelt, Winston Churchill a sovietsky vodca Josif Stalin spolu s čínskym generalissimom Čankajškom neformálne spolupracovali na pláne, v ktorom sa americké a britské vojská sústreďovali na Západe; sovietske vojská bojovali na východnom fronte; a čínske, britské a americké vojská bojovali v Ázii a Tichomorí. Spojené štáty tiež pokračovali v posielaní pomoci prostredníctvom programu Lend-Lease Sovietskemu zväzu a ďalším krajinám. Spojenci formulovali stratégiu na sérii konferencií na vysokej úrovni, ako aj prostredníctvom kontaktov cez diplomatické a vojenské kanály. Od mája 1942 Sovieti naliehali na anglo-americkú inváziu do Nemcami okupovaného Francúzska, aby odklonili vojská z východného frontu. Churchill a Roosevelt sa v obave, že ich sily ešte nie sú pripravené, rozhodli odložiť takúto inváziu minimálne do roku 1943 a namiesto toho sa sústrediť na vylodenie v severnej Afrike, známe ako operácia Torch.

Churchill, Roosevelt a Stalin na Jaltskej konferencii, február 1945, dva mesiace pred Rooseveltovou smrťou

V novembri 1943 sa Roosevelt, Churchill a Stalin stretli, aby prediskutovali stratégiu a povojnové plány na Teheránskej konferencii, kde sa Roosevelt prvýkrát stretol so Stalinom. Británia a Spojené štáty sa zaviazali otvoriť druhý front proti Nemecku v roku 1944, zatiaľ čo Stalin sa zaviazal vstúpiť do vojny proti Japonsku v bližšie neurčenom termíne. Následné konferencie v Bretton Woods a Dumbarton Oaks vytvorili rámec pre povojnový medzinárodný menový systém a OSN, medzivládnu organizáciu podobnú neúspešnej Lige národov. Roosevelt, ktorý prevzal Wilsonov kabát, presadzoval zriadenie Organizácie Spojených národov ako svoju najvyššiu povojnovú prioritu. Očakával, že ju budú kontrolovať Washington, Moskva, Londýn a Peking a že bude riešiť všetky hlavné svetové problémy.

Roosevelt, Churchill a Stalin sa druhýkrát stretli na Jaltskej konferencii vo februári 1945 na Kryme. S blížiacim sa koncom vojny v Európe sa Roosevelt sústredil predovšetkým na presvedčenie Stalina, aby vstúpil do vojny proti Japonsku; náčelníci štábov odhadovali, že americká invázia do Japonska by spôsobila až milión amerických obetí. Na oplátku bola Sovietskemu zväzu prisľúbená kontrola nad ázijskými územiami, napríklad nad ostrovom Sachalin. Títo traja lídri sa dohodli, že v roku 1945 usporiadajú konferenciu s cieľom založiť Organizáciu Spojených národov, a dohodli sa aj na štruktúre Bezpečnostnej rady OSN, ktorej úlohou bude zabezpečiť medzinárodnú bezpečnosť. Roosevelt nepresadil okamžitú evakuáciu sovietskych vojakov z Poľska, ale dosiahol vydanie Deklarácie o oslobodenej Európe, ktorá sľubovala slobodné voľby v krajinách, ktoré boli okupované Nemeckom. Samotné Nemecko nemalo byť rozkúskované, ale malo byť spoločne okupované Spojenými štátmi, Francúzskom, Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom. Proti sovietskemu tlaku Roosevelt a Churchill odmietli súhlasiť s tým, aby sa Nemecku po vojne uložili obrovské reparácie a deindustrializácia. Rooseveltova úloha na Jaltskej konferencii bola kontroverzná; kritici mu vyčítajú, že naivne dôveroval Sovietskemu zväzu, že umožní slobodné voľby vo východnej Európe, zatiaľ čo zástancovia tvrdia, že vzhľadom na sovietsku okupáciu a potrebu spolupráce so Sovietskym zväzom mohol Roosevelt pre východoeurópske krajiny urobiť len málo.

Priebeh vojny

Spojenci v novembri 1942 vtrhli do francúzskej severnej Afriky a v priebehu niekoľkých dní po vylodení zabezpečili kapituláciu vichystických francúzskych síl. Na konferencii v Casablance v januári 1943 sa Spojenci dohodli, že porazia sily Osi v severnej Afrike a potom začnú inváziu na Sicíliu, pričom útok na Francúzsko sa uskutoční v roku 1944. Roosevelt na konferencii tiež oznámil, že prijme len bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, Japonska a Talianska. Vo februári 1943 dosiahol Sovietsky zväz veľké víťazstvo v bitke o Stalingrad a v máji 1943 Spojenci zabezpečili kapituláciu viac ako 250 000 nemeckých a talianskych vojakov v severnej Afrike, čím sa skončila severoafrická kampaň. Spojenci začali inváziu na Sicíliu v júli 1943 a nasledujúci mesiac ostrov dobyli. V septembri 1943 Spojenci získali od talianskeho premiéra Pietra Badoglia prímerie, ale Nemecko rýchlo obnovilo Mussoliniho moc. Spojenecká invázia do kontinentálneho Talianska sa začala v septembri 1943, ale talianska kampaň pokračovala až do roku 1945, keďže nemecké a talianske jednotky kládli spojeneckému postupu odpor.

Spojenci (modrá a červená) a mocnosti Osi (čierna) v decembri 1944

Za veliteľa invázie do Francúzska si Roosevelt vybral generála Dwighta D. Eisenhowera, ktorý úspešne velil mnohonárodnej koalícii v severnej Afrike a na Sicílii. Eisenhower začal operáciu Overlord 6. júna 1944. Spojenci s podporou 12 000 lietadiel a najväčších námorných síl, aké kedy boli zhromaždené, úspešne vytvorili predmostie v Normandii a potom postupovali ďalej do Francúzska. Hoci sa Roosevelt zdráhal podporiť nezvolenú vládu, v júli 1944 uznal Dočasnú vládu Francúzskej republiky Charlesa de Gaulla za faktickú vládu Francúzska. Po oslobodení väčšiny Francúzska v októbri 1944 oficiálne uznal de Gaullovu vládu. V nasledujúcich mesiacoch Spojenci oslobodili ďalšie územia a začali inváziu do Nemecka. Do apríla 1945 sa nacistický odpor zrútil tvárou v tvár postupu západných spojencov aj Sovietskeho zväzu.

V prvých týždňoch vojny Japonsko dobylo Filipíny a britské a holandské kolónie v juhovýchodnej Ázii. Japonský postup dosiahol svoj maximálny rozsah v júni 1942, keď americké námorníctvo dosiahlo rozhodujúce víťazstvo v bitke o Midway. Americké a austrálske sily potom začali pomalú a nákladnú stratégiu nazývanú preskakovanie ostrovov alebo skok cez tichomorské ostrovy s cieľom získať základne, z ktorých by bolo možné na Japonsko nasadiť strategické letectvo a z ktorých by bolo možné Japonsko napokon napadnúť. Na rozdiel od Hitlera sa Roosevelt priamo nezúčastňoval na taktických námorných operáciách, hoci schvaľoval strategické rozhodnutia. Čiastočne ustúpil naliehavým požiadavkám verejnosti a Kongresu, aby sa proti Japonsku venovalo viac úsilia, ale vždy trval na tom, aby bolo na prvom mieste Nemecko. Sila japonského námorníctva bola zdecimovaná v bitke pri Leytskom zálive a do apríla 1945 Spojenci znovu získali veľkú časť strateného územia v Tichomorí.

Domáci front

Domáci front podliehal dynamickým sociálnym zmenám počas celej vojny, hoci vnútroštátne otázky už neboli Rooseveltovým najnaliehavejším politickým záujmom. Vojenská výstavba podnietila hospodársky rast. Nezamestnanosť klesla zo 7,7 milióna na jar 1940 na 3,4 milióna na jeseň 1941 a na 1,5 milióna na jeseň 1942 z 54 miliónov pracovných síl. Narastal nedostatok pracovných síl, čo urýchlilo druhú vlnu veľkého sťahovania Afroameričanov, farmárov a vidieckeho obyvateľstva do výrobných centier. Afroameričania z Juhu odchádzali do Kalifornie a ďalších štátov západného pobrežia za novými pracovnými miestami v obrannom priemysle. Na zaplatenie zvýšených vládnych výdavkov v roku 1941 navrhol, aby Kongres uzákonil daň z príjmu vo výške 99,5 % na všetky príjmy nad 100 000 USD; keď návrh neprešiel, vydal nariadenie, ktorým zaviedol daň z príjmu vo výške 100 % na príjmy nad 25 000 USD, ktoré Kongres zrušil. Zákon o príjmoch z roku 1942 zaviedol najvyššie daňové sadzby až 94 % (po zohľadnení dane z nadmerných ziskov), výrazne zvýšil daňový základ a zaviedol prvú federálnu zrážkovú daň. V roku 1944 Roosevelt požiadal Kongres, aby prijal zákon o zdanení všetkých "neprimeraných" ziskov, a to tak právnických, ako aj fyzických osôb, a podporil tak ním deklarovanú potrebu vyše 10 miliárd USD príjmov na vojnu a iné vládne opatrenia. Kongres prelomil Rooseveltovo veto a schválil menší zákon o príjmoch, ktorý priniesol 2 miliardy dolárov.

V roku 1942 sa vojnová výroba výrazne zvýšila, ale nedosiahla Rooseveltove ciele, čiastočne kvôli nedostatku pracovných síl. Úsilie brzdili aj početné štrajky, najmä v uhoľnom a železničnom priemysle, ktoré trvali až do roku 1944. Napriek tomu Spojené štáty v rokoch 1941 až 1945 vyrobili 2,4 milióna nákladných automobilov, 300 000 vojenských lietadiel, 88 400 tankov a 40 miliárd nábojov. Výrobná kapacita Spojených štátov zatienila výrobnú kapacitu ostatných krajín; napríklad v roku 1944 Spojené štáty vyrobili viac vojenských lietadiel ako kombinovaná produkcia Nemecka, Japonska, Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu. Biely dom sa stal najvyšším miestom pre sprostredkovanie, zmierovanie alebo arbitráž v oblasti práce. Jedna konkrétna šarvátka sa odohrala medzi viceprezidentom Wallaceom, ktorý stál na čele Rady pre hospodársku vojnu, a Jesse H. Jonesom, ktorý mal na starosti Rekonštrukčnú finančnú korporáciu; obe agentúry prevzali zodpovednosť za nákup gumárenských zásob a dostali sa do sporu o financovanie. Roosevelt spor vyriešil rozpustením oboch agentúr. V roku 1943 zriadil Úrad pre vojnovú mobilizáciu, ktorý mal dohliadať na domáci front; agentúru viedol James F. Byrnes, ktorý sa vďaka svojmu vplyvu stal známym ako "asistent prezidenta".

Roosevelt oznámil plán zákona o sociálnych a hospodárskych právach v prejave o stave Únie, ktorý bol odvysielaný 11. januára 1944 (úryvok).

Roosevelt vo svojom prejave o stave únie v roku 1944 obhajoval myšlienku, že Američania by mali považovať základné hospodárske práva za druhú listinu práv. Uviedol, že všetci Američania by mali mať právo na "primeranú lekársku starostlivosť", "dobré vzdelanie", "slušný domov" a "užitočnú a platenú prácu". V najambicióznejšom domácom návrhu svojho tretieho funkčného obdobia navrhol zákon o vojenskom dôchodku, ktorý by vytvoril rozsiahly program dávok pre vracajúcich sa vojakov. Výhody zahŕňali post-sekundárne vzdelávanie, lekársku starostlivosť, poistenie v nezamestnanosti, pracovné poradenstvo a lacné pôžičky na domy a podniky. Návrh zákona G.I. Bill bol jednomyseľne schválený v oboch komorách Kongresu a v júni 1944 bol podpísaný ako zákon. Z pätnástich miliónov Američanov, ktorí slúžili v druhej svetovej vojne, viac ako polovica využila možnosti vzdelávania, ktoré poskytoval G.I. Bill.

Zhoršujúci sa zdravotný stav

Zdravotný stav Roosevelta, ktorý počas celého dospelého života fajčil, sa zhoršoval minimálne od roku 1940. V marci 1944, krátko po svojich 62. narodeninách, sa podrobil vyšetreniam v nemocnici Bethesda Hospital a zistilo sa, že má hypertenziu, aterosklerózu, ischemickú chorobu srdca spôsobujúcu angínu pektoris a kongestívne zlyhanie srdca.

Nemocniční lekári a dvaja externí špecialisti mu nariadili odpočinok. Jeho osobný lekár, admirál Ross McIntire, vytvoril denný rozvrh, ktorý zakazoval obchodným hosťom obedovať a zahŕňal dve hodiny odpočinku denne. Počas predvolebnej kampane v roku 1944 McIntire niekoľkokrát poprel, že by Rooseveltovo zdravie bolo zlé; 12. októbra napríklad vyhlásil, že "prezidentovo zdravie je úplne v poriadku. Nemá absolútne žiadne organické ťažkosti." Roosevelt si uvedomoval, že jeho zhoršujúci sa zdravotný stav by mu nakoniec mohol znemožniť pokračovať vo funkcii prezidenta, a v roku 1945 povedal dôverníkovi, že po skončení vojny možno odstúpi z prezidentského úradu.

Voľby v roku 1944

Výsledky volebného hlasovania v roku 1944

Hoci niektorí demokrati boli proti Rooseveltovej nominácii v roku 1940, prezident mal len malé problémy s opätovnou nomináciou na Národnom zhromaždení Demokratickej strany v roku 1944. Pred zjazdom dal jasne najavo, že sa uchádza o ďalšie funkčné obdobie, a v jedinom prezidentskom hlasovaní na zjazde získal drvivú väčšinu delegátov, hoci menšina južanských demokratov hlasovala za Harryho F. Byrda. Vedúci predstavitelia strany ho presviedčali, aby z kandidátky vynechal viceprezidenta Wallacea, pretože ho považovali za volebnú príťaž a zlého potenciálneho nástupcu v prípade jeho smrti. Roosevelt uprednostňoval Byrnesa ako Wallaceovho náhradníka, ale nechal sa presvedčiť, aby podporil senátora Harryho S. Trumana z Missouri, ktorý sa preslávil vyšetrovaním neefektívnosti vojnovej výroby a bol prijateľný pre rôzne frakcie strany. V druhom hlasovaní o viceprezidentovi na zjazde Truman porazil Wallacea a získal nomináciu.

Republikáni nominovali Thomasa E. Deweyho, guvernéra štátu New York, ktorý mal vo svojej strane povesť liberála. Obviňovali Rooseveltovu administratívu z domácej korupcie a byrokratickej neefektívnosti, ale Deweyho najúčinnejším ťahom bolo nenápadne nastoliť otázku veku. Napadol prezidenta ako "unaveného starca", ktorý má vo svojom kabinete "unavených starcov", a dôrazne naznačil, že prezidentova nevýraznosť spôsobila menej než výrazné oživenie hospodárstva. Roosevelt bol v roku 1944 unaveným mužom, ako to mohla väčšina pozorovateľov vidieť z jeho úbytku hmotnosti a ošumelého vzhľadu. Keď však Roosevelt koncom septembra 1944 vážne vstúpil do kampane, prejavil dostatok vášne, aby rozptýlil väčšinu obáv a odvrátil útoky republikánov. Keďže vojna stále zúrila, vyzýval voličov, aby "nemenili kone uprostred prúdu". Odbory, ktoré počas vojny rýchlo rástli, Roosevelta plne podporovali. Vo voľbách v roku 1944 zvíťazili Roosevelt a Truman, ktorí porazili Deweyho a jeho protikandidáta Johna W. Brickera so ziskom 53,4 % hlasov voličov a 432 z 531 hlasov voliteľov. Prezident viedol kampaň v prospech silnej Organizácie Spojených národov, takže jeho víťazstvo symbolizovalo podporu budúcej účasti národa v medzinárodnom spoločenstve.

Posledné mesiace a smrť

Posledná Rooseveltova fotografia z 11. apríla 1945, deň pred jeho smrťou

Keď sa Roosevelt vrátil z Jaltskej konferencie do Spojených štátov, mnohí boli šokovaní, keď videli, ako staro, vychudnuto a chabo vyzerá. Hovoril sediac v miestnosti snemovne, čo bol bezprecedentný ústupok jeho fyzickej neschopnosti. V priebehu marca 1945 poslal Stalinovi ostro formulované správy, v ktorých ho obvinil z porušenia svojich jaltských záväzkov týkajúcich sa Poľska, Nemecka, vojnových zajatcov a ďalších otázok. Keď Stalin obvinil západných spojencov, že za jeho chrbtom plánujú separátny mier s Hitlerom, Roosevelt mu odpovedal: "Nemôžem sa vyhnúť pocitu trpkej nevraživosti voči vašim informátorom, nech je to ktokoľvek, za takéto ohavné prekrúcanie mojich činov alebo činov mojich dôveryhodných podriadených." Dňa 29. marca 1945 odišiel Roosevelt do Malého bieleho domu vo Warm Springs v Georgii, aby si oddýchol pred očakávaným vystúpením na zakladajúcej konferencii Organizácie Spojených národov.

Popoludní 12. apríla 1945 v meste Warm Springs v Georgii, keď sedel pri portréte od Elizabeth Shoumatoffovej, povedal: "Strašne ma bolí hlava." Potom sa v bezvedomí zrútil dopredu v kresle a odniesli ho do jeho spálne. Prezidentov ošetrujúci kardiológ Howard Bruenn diagnostikoval masívne vnútromozgové krvácanie. O 15:35 Roosevelt zomrel vo veku 63 rokov.

Rooseveltov pohrebný sprievod vo Washingtone, D.C., sledovaný 300 000 divákmi, 14. apríla 1945

Nasledujúce ráno bolo jeho telo uložené do rakvy s vlajkou a naložené do prezidentského vlaku na cestu späť do Washingtonu. Na trase sa zhromaždili tisíce ľudí, aby mu vzdali úctu. Po pohrebe v Bielom dome 14. apríla ho previezli vlakom z Washingtonu do jeho rodného domu v Hyde Parku. Dňa 15. apríla bol na svoje želanie pochovaný v ružovej záhrade svojho sídla Springwood.

Rooseveltovo zhoršujúce sa fyzické zdravie bolo pred verejnosťou utajované. Jeho smrť vyvolala šok a smútok na celom svete. Počas 30-dňového smútku Nemecko kapitulovalo, ale Harry Truman (ktorý nastúpil po Rooseveltovi na prezidentský post) nariadil, aby vlajky zostali na pol žrde; Rooseveltovej pamiatke venoval aj Deň víťazstva v Európe a jeho oslavy. Druhá svetová vojna sa skončila podpísaním kapitulácie Japonska v septembri.

Občianske práva, repatriácia, internácia a Židia

Oficiálny portrét prezidenta Roosevelta od Franka O. Salisburyho, okolo roku 1947

Roosevelt bol vnímaný ako hrdina mnohými Afroameričanmi, katolíkmi a Židmi a bol veľmi úspešný pri získavaní veľkej väčšiny týchto voličov do svojej koalície Nového údelu. Od jeho prvého funkčného obdobia až do roku 1939 pokračovala za Roosevelta mexická repatriácia, ktorú začal prezident Herbert Hoover a o ktorej dnes vedci tvrdia, že bola formou etnickej čistky voči Američanom mexického pôvodu. Roosevelt ukončil federálnu účasť na deportáciách. Po roku 1934 sa počet deportácií znížil približne o 50 %. Nepokúsil sa však potlačiť deportácie na miestnej alebo štátnej úrovni. Mexickí Američania boli jedinou skupinou, ktorá bola výslovne vylúčená z výhod Nového údelu. Odňatie práva na spravodlivý proces Mexičanom sa uvádza ako precedens pre Rooseveltovu internáciu japonských Američanov v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny. Získal silnú podporu Američanov čínskeho a filipínskeho pôvodu, ale nie japonských Američanov, keďže počas vojny predsedal ich internácii. Afroameričanom a pôvodným obyvateľom Ameriky sa darilo v dvoch programoch pomoci v rámci Nového údelu, a to v programe Civilian Conservation Corps a v programe Indian Reorganization Act. Sitkoff uvádza, že WPA "poskytla v 30. rokoch 20. storočia ekonomické zázemie pre celú černošskú komunitu a ako hlavný zdroj príjmov konkurovala poľnohospodárstvu aj domácim prácam".

Životopisné diela o F.D. Rooseveltovi

• Blahož, Josef: Opuštěná cesta (Mladá fronta, 1983)
• Blahož, Josef: F.D. Roosevelt (1985)
• Blundell, Nigel: Franklin Delano Roosevelt (Columbus, 1997)
• Budín, Stanislav: F.D. Roosevelt (Orbis, 1965)

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Franklin Delano Roosevelt

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Franklin D. Roosevelt na anglickej Wikipédii.