Spišská Kapitula

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Spišská kapitula)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 49°00′03″S 20°44′27″V / 49,0009127°S 20,7407666°V / 49.0009127; 20.7407666
Spišská Kapitula
mestská časť Spišské Podhradie
Spisska Kapitula-1.jpg
Pohľad na Spišskú Kapitulu
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Prešovský kraj
Okres Levoča
Región Spiš
Nadmorská výška 480 m n. m.
Súradnice 49°00′03″S 20°44′27″V / 49,0009127°S 20,7407666°V / 49.0009127; 20.7407666
Rozloha 24,94 km² (2 494 ha) [1]
Obyvateľstvo 3 985 (31. 12. 2019) [2]
Hustota 159,78 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1209
PSČ 053 04
ŠÚJ 543578
EČV LE
Tel. predvoľba +421-53
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia
Typ pamiatky kultúrna pamiatka
Rok 2003 (#27)
Rok rozšírenia 2009
Číslo 782
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá iv
E-mailová adresa poslať email
Poloha mestskej časti na Slovensku
Red pog.svg
Poloha mestskej časti na Slovensku
Poloha mestskej časti v rámci Prešovského kraja
Red pog.svg
Poloha mestskej časti v rámci Prešovského kraja
Wikimedia Commons: Category:Spišská Kapitula
Webová stránka: https://www.spisskepodhradie.sk/
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:
Pôvodne samostatná obec Spišská Kapitula od roku 1948 je mestskou časťou Spišského Podhradia.
Svetové dedičstvo UNESCO

Spišská Kapitula niekedy označovaná, ako aj Slovenský Vatikán[3][4] (lat. Capitulum Scepusiense, nem. Zipser Kapitel, maď. Szepeshely alebo Szepes Kaptalan) bolo cirkevné mestečko a ešte stále je sídlom spišského biskupa a centrom Spišskej diecézy, dnes je súčasťou mesta Spišské Podhradie. Spišská Kapitula bola niekdajšia samostatná obec na východnom Slovensku v Hornádskej kotline. V 11. storočí stál neďaleko Spišskej Kapituly kláštor, založený pravdepodobne benediktínmi. Vznik Spišskej Kapituly súvisí so založením spišského prepošstva zrejme koncom 12. storočia. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1235. Nachádza sa tu románska Katedrála svätého Martina z rokov 1245 – 1273. V 13. storočí tu bola situovaná tzv. kapitulská škola, od polovice 17. storočia gymnázium. Až do 18. storočia vyvíjali mnohí panovníci a prepošti snahy o povýšenie prepoštstva na biskupstvo. Tento zámer sa podaril až v roku 1776 za panovania Márie Terézie kedy bolo prepošstvo povýšené na biskupstvo a odvtedy je sídlom cirkevnej správy celého Spiša, Liptova a Oravy. Bola jedným z centier cirkevného školstva na Slovensku. V rokoch 1819 – 1950 tu existoval prvý slovenský i uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 1815 – 1849 tu bolo bohoslovecké učilište. V roku 1948 pričlenili Spišskú Kapitulu k mestu Spišské Podhradie a o dva roky neskôr ju vyhlásili za mestskú pamiatkovú rezerváciu. Od roku 1993 je v rámci zápisu Levoče, Spišského hradu a pamiatok okolia v Zozname UNESCO.[3]

História[upraviť | upraviť kód]

Vznik spišského prepošstva 11. – 13. storočie[upraviť | upraviť kód]

Dnešné jadro Spišskej Kapituly je vybudované na vyvýšenine zvanej Mons sancti Martini (Hora svätého Martina). Geografická poloha vzhľadom na okolie, ako je prírodný komplex Sivá Brada, Dreveník, Pažica ako aj blízkosť kráľovského Spišského hradu, bola predurčená stať sa miestom duchovného významu. Dokladom  toho sú zvyšky staršieho opevneného komplexu v blízkosti Spišskej Kapituly za jej západnou hradbou. Archeologický výskum v 60. a 70. rokoch 20. storočia priniesol hypotézu o tom, že stavby pochádzali z 11. storočia a pravdepodobne išlo o kláštor, v ktorom sa dala identifikovať kaplnka, studňa, baptistérium, obytné a aj hospodárske budovy. Dá sa predpokladať, že šlo o benediktínsky kláštor, ktorý bol zasvätený svätému Martinovi. Samotný kláštor ešte v priebehu stredoveku zanikol. Opevnený komplex však nebol jedinou stavbou, ktorá stála pred Katedrálou svätého Martina. Archeologickými výskumami a archívnymi dokladmi sa podarilo identifikovať len niekoľko ďalších sakrálnych stavieb na tom to území. Najnovšie merania georadarom potvrdzujú tieto hypotézy o stavebnom vývoji v okolí Katedrály svätého Martina. Dnes chýbajúci priebeh opevnenia kostola na juhovýchodnej a východnej strane, ktorý kopíroval terén v okolí kostola na juhovýchodnej strane, v mieste dnešného vstupu do komplexu Spišskej Kapituly na južnej strane a ďalej pokračovala na východnej strane  severovýchodným smerom k dnešnému biskupskému palácu. Okrem toho v priestore dnešnej Kapituly medzi vežami katedrály a biskupským palácom boli objavené základy okrúhlej stavby. Kaplnky svätého Ondreja, ktorá pravdepodobne vznikla v druhej polovici 11. storočia. Stála tu aj druhá kaplnka Panny Márie, známa v druhej polovici 13. storočia ako pútnická.[5][6]

Spišské prepošstvo bolo založené pravdepodobne koncom 12. storočia alebo začiatkom 13. storočia ako súčasť Ostrihomskej arcidiecézy. Spišské prepošstvo malo slúžiť duchovnej starostlivosti najmä o nemeckých osadníkov na Spiši, ale aj o ostatných obyvateľov Spiša. Pôvodná listina o založení prepošstva sa nezachovala, ale v listine uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1209, ktorá je zároveň prvou písomnou zmienkou o Spiši, sa spomína spišský prepošt Adolf z významného rodu Andechs – Merano. Kráľ pôvodne daroval spišskému prepoštovi majetky v okolí dnešnej obci Jablonov. Prepošt bol zástupcom arcibiskupa čoskoro vznikol zbor poradcov, čiže kanonikov (kapitula). Prepoštov zo začiatku dosadzoval kráľ. Neskôr prepoštov volila kapitula a po súhlase panovníka ich investoval ostrihomský arcibiskup. Mnohí z prepoštov zastávali na kráľovskom dvore vysoké funkcie. S vznikom prepošstva vznikla potreba vybudovať chrám a prepoštský palác.[7][4] Ústredným objektom v areáli Spišskej Kapituly je Katedrála svätého Martina. Bola postavená v neskororománskom slohu v rokoch 12451273 na mieste staršieho kostola z 12. storočia. Niesla znaky románskej architektúry z nemeckého Bambergu a severovýchodu Talianska, z oblasti Istrie a Friuli. Začali ju stavať ako reprezentatívny chrám spišského prepošstva v súvislosti s usadením Kolomana, syna kráľa Ondreja II. a údelného kniežaťa na Spišskom hrade v roku 1221 a aktivitami uhorského kráľa Ondreja II., ktorý sa výrazne angažoval na Spiši v dôsledku politických záujmov v Haliči a Vladimírsku. Činil tak za výraznej podpory svojej manželky a jej bratov z rodu Andechs-Merano. Keď sa Koloman v roku 1226 stal vojvodom Slavónska, Chorvátska a Dalmácie, jeho podpora výstavby chrámu oslabla, čo malo za následok nedostavanie južnej veže. V roku 1241 Tatári vypálili kostol, pričom najťažšie bol poškodený westwerk. S rekonštrukciou sa začalo až 70. rokoch 13. storočia, keď prepošt kapituly Mutmimír vo svojom testamente odkázal peniaze na túto opravu.[8][9] Donačná listina od kráľa Ondreja II. sa po Tatárskom vpáde stratila. Preto uhorský kráľ Belo IV. v roku 1249 obnovil donačnú listinu spolu s majetkami spišskému prepošstvu. Stavba románskeho chrámu bola dokončená v roku 1273, keď bola postavená druhá veža. Pri prepoštovi vznikla kapitula, ktorá mala pôvodne 4 kanonikov. V roku 1282 prepošt Lukáš ich počet rozšíril na 10. Šlo o kolegiálnu kapitulu na čele s prepoštom, ktorý mal jurisdikciu nad obyvateľstvom Spišskej župy. Kapitula vykonávala aj funkciu takzvaného hodnoverného miesta, teda verejného notárstva. Vydávala a overovala listiny, vyšetrovala majetkové pomery, uschovávala listiny. Zároveň tu už v 13. storočí stála škola. Podľa viacerých dokladov sa tu bohoslužby slúžili v staroslovienskom jazyku.[6][10] Postupne tu vzniklo akési cirkevné mestečko, ktoré okrem prepoštského kostola pozostávalo aj z prepoštského paláca, z domov jednotlivých kanonikov a z niektorých ďalších budov. Najstaršia časť bola už v 13. storočí obohnaná hradbami spodná časť. V rokoch 12881289 prerušili práce vpád Neugerov, osobná stráž uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánského, ktorí katedrálu vyplienili a tak bola rekonštrukcia ukončená až koncom 13. storočia. Vyrabovali katedrálu, vlámali sa do sakristie, ktorá slúžila ako archív hodnoverného miesta a zničil listiny, ukradli pečatidlo kapituly. V rámci rekonštrukcie bola dostavaná južná veža, ktorá však po skúsenostiach s Tatármi a Kumánmi dostala na treťom poschodí dve štrbinové strieľne.[8][9][7]

Neskorý stredovek a pokusy o vytvorenie biskupstva 14. – 17. storočie[upraviť | upraviť kód]

Maľba Petra Pázmanyho, olej na plátne, 17. storočie

V roku 1312 vyplienili Spišskú Kapitulu ustupujúce vojská Matúša Čáka po prehratej bitke v Rozhanovciach. V priebehu 14. storočia sa predpokladá výstavba murovaných kanonických usadlostí s hospodárskymi budovami. Po vyplienení Spišskej Kapituly Kumánmi a neskôr vojskami Matúša Čáka bol archív Spišskej kapituly uložený v Katedrále svätého Martina, kde bol na príkaz jágerského biskupa Šimona Rozgonya prevezený po vpáde husitov. Na konci 14. storočia bol založený mestský špitál v Spišskom Podhradí (Kostol svätého Jána z Boha a kláštor Milosrdných bratov), ktorý pravdepodobne nahradil hospic pri kláštore na Pažici, ktorý pravdepodobne zanikol. Na juhovýchodnej strane Katedrály svätého Martina postavili chudobinec, neskôr bol prestavaný jezuitmi. V roku 1412 Spišské Podhradie sa stalo súčasťou Poľského zálohu, kým Spišská Kapitula zostala pevnou súčasťou Uhorska. Po obsadení Spišského hradu v roku 1433 vojskom Jána Jiskru z Brandýsa sa začína s neskorogotickou prestavbou viacerých kanónií (č. 5, 15, 17), románskej Katedrály svätého Martina a výstavba pohrebnej kaplnky Zápoľských na mieste Kaplnky Tela Kristovho. Rozšírenie a prestavba (južná a západná strana) prepoštského paláca. Počas 14. a 15 storočia prebiehal boj medzi medzi spišskými prepoštmi a ostrihomskými arcibiskupmi o nezávislosť prepošstva od Ostrihomu. Pápež  Pius II. v roku 1458 potvrdil výlučnú právomoc prepošta nad obyvateľmi Spiša a pápež Sixtus IV. ju v roku 1472 rozšíril, keď povolil prepoštom používať na ich území biskupské insígnie.[11]

Od začiatku 16. storočia postupné prestavby kanónií, veže nad stredovekým západným vstupom do areálu Kapituly, spojenú so staršou opevnenou ochodzou. Neskororenesančná prestavba, rozšírenie prepoštského paláca (motív lodžie). Príchodom jezuitov na Spišskú Kapitulu v 17. storočí začala renesančno-baroková prestavba chudobinca na jezuitské kolégium s dostavbou pre novozaložené gymnázium. S prestavbou súvisela aj výstavba opevnenia okolo Kapituly. V roku 1629 arcibiskup Peter Pázmany predložil plán na zriadenie štyroch nových biskupstiev na území Slovenska. Jedným z nich malo byť aj Spišské biskupstvo, do ktorého mali okrem Spiša patriť aj Liptov a Orava. No tento plán sa nepodarilo uskutočniť. S pobytom jezuitov súvisí aj výstavba Spišského Jeruzalema. Pravdepodobne sa inšpirovali výstavbou Kalwarie Zebrzydowskejv Poľsku, ktorá bola postavená analogicky s miestami pobytu Ježiša v jeho posledných dňoch života v Jeruzaleme. Kalváriu pravdepodobne vybudovali v 17. storočí. Postavili niekoľko kaplniek, ktoré majú reprezentovať kalváriu spolu so Spišskou Kapitulou. Pútnici tak mohli prežiť púť. Jezuiti založili v Spišskej Kapitule v roku 1647 školu, viedli morálne a filozofické dišputy v slovenskom jazyku, hrali divadelné predstavenia a mystériá na Pažici. Počiatky kalvárie su spojené s osmanskou hrozbou, ktorá znemožňovala cestu pútnikom do Svätej Zemi, ale aj vlnou reformácií na Spiši a v Uhorsku.[11]

Vznik spišského biskupstva 18. – 19. storočie[upraviť | upraviť kód]

Searchtool.svg Pozri aj: Spišská diecéza
erb Spišskej diecézy

Po skončení poľského zálohu v roku 1772. Pápež Pius VI. bulou Romanus pontifex z 13. marca 1776, na základe dekrétu Márie Terézie z dňa 15. januára 1776, zriadil nové biskupstvá Banskobystrické, Rožňavské a Spišské vyčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Zriadením biskupstva sa prepoštský kostol stal katedrálou a kolegiálna kapitula sa premenila na kapitulu sídelnú. Súčasťou nového biskupstva sa stali vtedajšie župy Spiš, Liptov a Orava. V 18. storočí zažíva Spišská kapitula stavebný rozmach kanónií, dostavba hospodárskych objektov, sýpky, humná oddeľujúce hospodárske dvory od úžitkových záhrad najmä v kanóniach na severnej strane sídla. Prístavba barokovej sakristie na severnej strane Katedrály svätého Martina. Výstavba barokovej Hodinovej veže ako vstup do barokovo upravenej prepoštskej záhrady. Barokizácia prepoštskej rezidencie, neskoršieho biskupského sídla. Výstavba altánkov na baštách opevnenia. Strešná krajina zjednotená šindľovou krytinou na valbových a manzardových strechách. Výstavba bastiónu pred východnou bránou. Pius VII. bulou Super universas orbis terrarum Ecclesias z 9. augusta 1804, na základe dekrétu Františka I. z 5. augusta 1804, ustanovil Košické a Satmarské biskupstvo vyčlenením z Jágerského biskupstva, pričom Jáger bol povýšený na arcibiskupstvo. Sufragánmi Jágerskej provincie sa okrem Košíc stali aj Spišská a Rožňavská diecéza. V roku 1815 tu vznikol kňazský seminár a v roku 1819 najstarší učiteľský ústav v celom Uhorsku so sídlom v rozšírenej budove bývalého jezuitského kolégia. Na konci 19. storočia prechádza Katedrála svätého Martina výraznou regotizáciou a doplnením architektonických článkov (západná balustráda, bočné portály, vitráže, dlažba, interiérová výmaľba od F. Daberta, Jozefa Hanulu).[7][12][11]

20. a 21. storočie[upraviť | upraviť kód]

Dňa 9. mája 1922 vzala Svätá Stolica do vlastnej správy okrem Trnavského biskupstva, Nitrianskeho a Banskobystrického biskupstva aj Spišské biskupstvo. V 20. – 30. rokoch 20. storočia Spišská Kapitula prechádza poslednou výraznou zmenou a to bola výstavba funkcionalistickej budovy učiteľského ústavu (pod vedením architekta J. Šašinka z Popradu), k dvoru rozšíreného jezuitského kolégia, neskôr seminára a prvého sídla učiteľského ústavu v rokoch 1932 – 1934. Vývoj však hrubo zastavili spoločensko-politické udalosti v Československu. Seminár bol zrušený krátko po vypuknutí SNP, nakoľko v seminári bol zriadený nemecký vojenský špitál. Od roku 1948 sa Spišská Kapitula stala mestskou časťou Spišské Podhradie. Komunistický režim po puči vo februári 1948 začal svoj otvorený boj proti katolíckym kňazom a celej cirkvi. V roku 1949 bol dosadený vládny zmocnenec na biskupský úrad a biskup Ján Vojtaššák sa dostal do domáceho väzenia. seminár a aj učiteľský ústav bol poštátnený. V ich priestoroch bola vojenská, neskôr policajná škola a policajný archív a kanonici boli postupne odstránení. Od roku 1950 je Spišská Kapitula súčasťou mestskej pamiatkovej rezervácie.[13] V 70. rokoch 20. storočia bol urobený archeologický prieskum pod vedením Adriána Vallašeka hlavne v oblasti Katedrály svätého Martina.[8] Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Qui divino 30. decembra 1977 zriadil na Slovensku Trnavské arcibiskupstvo a Spišská diecéza sa stala jej súčasťou. V roku 1989 objekty Spišskej Kapituly prevzala späť Cirkev, opäť vznikol kňazský seminár. Dňa 6. – 11. decembra 1993 deklarovaním v Cartagene sa Spišská Kapitula stala súčasťou Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.[13] Pápež Ján Pavol II. bulou Pastorali quidem permoti z 31. marca 1995 vytvoril Košickú cirkevnú provinciu, Košické biskupstvo povýšil na arcibiskupstvo a sufragánmi sa stali Rožňavské a Spišské biskupstvo. V roku 1995 počas druhej pastoračnej návštevy Slovenska pápež Ján Pavol II. navštívil aj Spišskú Kapitolu dňoch 2. – 3. júla 1995. Na konci 20. storočia začiatkom 21. storočia sa začalo so stavebnou obnovou časti kanónií s reštaurátorskými prácami umeleckých architektonických prvkov a výzdoby interiérov. Súčasne došlo k zániku časti hospodárskych objektov ku kanóniam alebo výstavba nových objektov na ich mieste.[12] V rokoch 20092013 sa tu realizoval výskum, ktorý okrem iného odhalil pôvodnú podobu stavby a odkryl staršie hroby pod základmi románskej časti v okolí katedrály. Zároveň stále prebiehajú reštaurátorské práce v celom komplexe Spišskej Kapituly a hlavne na katedrále.[14][11]

Komplex stavieb[upraviť | upraviť kód]

Komplex Spišskej Kapituly (In: Juraj Kucharík, Spiš, Pamiatková rezervácia Spišská Kapitula - Urbanisticko-historický výskum územia a zásady ochrany obnovy a prezentácie hodnôt pamiatkového územia, Pamiatkový úrad Slovenskej republiky) 1. Katedrála sv. Martina, 2. Biskupský palác, 3. Kňazský seminár, 4. Hodinová veža, 5. Kanónia č. 6, 6. Kanónia č. 5, 7. Kanónia č. 3, 8. Kanónia č. 17, 9. Kanónia č. 15, 10. Kanónia č. 14, 12. Nálezy georadarom, č. 13 Kaplnka sv. Ondreja a č. 14 Opevnenie. Sivé časti aj s číslovaniím sú stavby ktoré sa dodnes nezachovali.

Katedrála svätého Martina[upraviť | upraviť kód]

Viac informácií nájdete v hlavnom článku Katedrála svätého Martina (Spišská Kapitula).

Katedrála svätého Martina rímskokatolícka katedrála v Spišskej Kapitule, miestnej časti mesta Spišské Podhradie v okrese Levoča. Je katedrálnym chrámom Spišskej diecézy a zároveň aj farským kostolom. Z architektonického hľadiska sa jedná o románsko-gotickú katedrálu, postavenú v prvej tretine 13. storočia ako románsky chrám trojtaktového priestoru s westwerkom na západe.[5] V roku 1963 bola zapísaná do ústredného zoznamu pamiatkového fondu pod číslom 782/1. V roku 1993 bola zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO ako súčasť súboru Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. V roku 2003 boli v katedrále uložené telesné pozostatky biskupa Jána Vojtaššáka.[15]

Biskupský palác a záhrada[upraviť | upraviť kód]

Biskupský palác

Biskupský palác sa nachádza oproti katedrále. Pôvodne románsky, postavený pravdepodobne v polovici 13. storočia, ako prepoštský palác. Bol vybudovaný s Katedrálou svätého Martina. Stavba prepošstského paláca začala počas pôsobenia spišského prepošta Mutimíra, preto sa tento paláca v písomných zmienkach označuje ako Mutherianum. Počas tejto výstavby sídlil prepošt na Spišskom hrade. Prepoštský palác sa nachádzal severne od katedrály na miernom svahu.[16] Výrazné gotické úpravy boli v 14. a 15. storočí. V roku 1652 bola ukončená renesančná prestavba paláca, ktorá tvorí dodnes jadro paláca. Zachovali sa tu niekoľko miestností zaklenutých krížovou klenbou na stredný stĺp. V 18. storočí bol palác barokizovaný, a túto úpravu reprezentuje schodisko a kaplnka na prízemí. V kaplnke na klenbe sa nachádza maľba Najsvätejšej Trojice s alegorickými postavami. Pri paláci sa v minulosti rozkladal francúzsky park, do ktorého sa vstupovalo cez dodnes stojacu tzv. Hodinovú vežu.[3]

Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka[upraviť | upraviť kód]

Kňazský seminár

Kňazský seminár vznikol spolu so vznikom spišskej diecézy. Ešte pred vznikom seminára a diecézy tu existovala počas celého stredoveku a novoveku veľmi významná kapitulská škola. Kapitulskú školu viedol kanonik, lektor a kantor už od čias spišského prepošta Mateja. Od roku 1647 pôsobili v Kapitule jezuiti, ktorí si tu postavili, na darovanom pozemku bývalého hostinca, konvent s gymnáziom. Gymnázium v roku 1673 presťahovali do Levoče. Potreba vzniku spišského seminára začali až po zriadení diecézy na žiadosť cisárovnej Márie Terézie pápežskou bulou Pia VI. Romanus Pontifex z 13. marca 1776. Povinnosť zriadiť diecézny kňazský seminár vyplývala z predpisov Tridentského snemu (1545 – 1563), ktorý nariaďoval každému biskupovi mať vlastný seminár pre diecézu. Potreba zriadenia spišského seminára sa komplikovala ďalšou dôležitou potrebou a síce zriadiť kňazský domov pre starých kňazov. Keďže chýbala budova vhodná na umiestnenie domu pre starých kňazov a seminár, cisárovná Mária Terézia udelila dekrétom z 29. októbra 1779 na tento účel prvému spišskému biskupovi Karolovi Salbeckovi budovu bývalej jezuitského kláštora a jezuitské majetky v Studenci a želiarstvo vo Vyšnom Slavkove.[3][17]

Priečelie vchodu do seminára z roku 1647.

Vznik spišského seminára však prerušilo nariadenia cisára Jozefa II., ktorým zrušil diecézne semináre zriadil tzv. generálne semináre (pre územie dnešného Slovenska bol v Bratislave). Po smrti cisára generálne semináre zanikli a opäť vynorila snaha o vlastný seminár. Spišský biskup Ján Révayi zvolal dňa 24. októbra 1802 kňazskú radu do kaštieľa v Spišskom Štiavniku (letné sídlo spišského biskupa). Rada sa dohodla na vytvorení tzv. seminárskeho fondu aby sa mohlo začať s výstavbou seminára. Po smrti biskupa Jána Révaya prevzal stavebné práce nový spišský biskup Michal Brigia. V roku 1810 poveril riadením stavby seminára kanonika Juraja Paleša (tvorca prvej slovensky písanej pedagogiky). Začiatok stavby prezrádza nápis na tympanóne: FRANCISCUS I. RELIGIONI ET SCIENTIIS MDCCCX. Práce na seminári sťažovala zložitá finančná situácia. Na naliehanie sa práce ukončili pomerne rýchlo a 12. novembra 1815 bolo slávnostné otvorenie spišského seminára, do ktorého prišlo študovať prvých 27 spišských bohoslovcov z trnavského seminára. Patrónom seminára sa stal svätý Ján Nepomucký. Prvým rektorom seminára bol Daniel Udránsky, ktorý dal smer, ako aj personálne obsadenie profesorov. Dňa 17. novembra 1815 rektor otvoril prvý akademický rok. [17]

Neobarokový stĺp so sochou svätého Jána Nepomuckého.z roku 1866.

V rokoch 1810 – 1815 objekt klasicisticky upravili pre potreby novozaloženého seminára a medzi rokmi 1819 – 1950 tu existoval prvý slovenský aj uhorský ústav pre výchovu učiteľov základných škôl. V rokoch 1815 – 1849 tu bolo bohoslovecké učilište. Profesori seminára boli veľmi progresívni a to vďaka vplyvom nemeckých teológov a preto sa často dostávali do konfliktu. V roku 1822 profesor dogmatiky Anton Majdon bol v spore s kardinálom a ostrihomským arcibiskupom Alexandrom Rudnayom v otázke učenia o dedičnom hriechu. Podobne to bolo aj v prípade profesora biblických vied Dominika Bijacovského, ktorý spochybnil autorstvo Izaiáša v 36 – 39. kapitole. Maďarizačnému tlaku zo strán úradov v roku 1841 odporoval rektor seminára Dominik Bijacovský argumentáciou potreby zachovania latinčiny pre terminologickú nepresnosť maďarčiny. Záujem o umenie a pamiatky v druhej polovici 19. storočia podnietili vznik predmetu kresťanskej archeológie, ktorú prednášal Dr. Ján Vajdovský a vznikol aj Krajciarový spolok. Seminárska knižnica do roku 1890 mala 4 000 zväzkov a bola obohatená zbierkou teologických kníh bývalého špirituála a neskôr administrátora vo Vyšnom Slavkove Alojza Kavača, ktorou spišský seminár získal väčšiu časť Migneho Patrológie. Biskup Alexander Párvy v roku 1905 zrušil predemt filozofie, ktorý bol zavedený v roku 1858. Po skončení prvej svetovej vojny nastal nová situácia pre seminár, kedy sa novým rektorom stal Ján Vojtaššák, ktorý aj po menovaní na biskupa v roku 1920. Po reforme štúdia v seminári v roku 1922 sa filozofia študovala jeden rok a štyri roky teológia. Na popud pápeža Pia XI., ktorý encyklikou Studiorum Ducem z roku 1923 nariadil zasvätiť deň 7. marca všetkým učiteľom na katolíckych škôlách. Od roku 1924 zaviedol seminár slávnostnú akadémiu svätého Tomáša Akvinského. Biskup Ján Vojtaššák 12. apríla 1933 nariadil zriadiť seminársku knižnicu a sústrediť všetky knihy Spišskej Kapituly do seminárskej knižnice. Po násilnom zrušení v roku 1950 mala až okolo 30.000 zväzkov, čím sa radila medzi najbohatšie knižnice na Slovensku. V roku 1937 biskup Ján Vojtaššák zadovážil pre seminár nový orgán od firmy Rieger. V roku 1937 vykonal vizitáciu spišského seminára apoštolský vizitátor, profesor Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Olomouci, neskorší olomoucký biskup Josef Matocha. [17]

V seminári fungovalo viacero spolkov. Medzi najvýznamnejšie patril Literárny spolok svätého Pavla na šírenie teológie v slovenskej reči. V roku 1939 profesorom Jánom Jaloveckým založený Liturgický krúžok svätého Gregora Veľkého, ktorý vydával liturgický časopis Svetlo a Liturgické zošity, ktoré boli priekopníkmi liturgického predkoncilovej reformy na Slovensku. V roku 1935 bola založená aj Mariánska kongregácia bohoslovcov (Congregatio Immaculatae Conceptionis B.V.M et S. Joannis Vianney). Nemeckí bohoslovci sa v roku 1935 zapojili do spolku nemeckých vzdelaných katolíkov Akademische Bonifatius-Einigung zur Pflege des religiösen Lebens katholischer Gebildeter a s ňou spojenú knižnicu, ktorá mala okolo 200 titulov. V seminári bolo aj sídlo redakcie časopisov vysokej kultúrnej úrovne ako: Rozvoj, Kultúra, Obroda, Svetlo, Svätá Rodina, Kráľovná mája a Spišské noviny.[17]

Tento vývoj však hrubo zastavili spoločensko-politické udalosti v Československu. Seminár bol zrušený krátko po vypuknutí SNP, nakoľko v seminári bol zriadený nemecký vojenský špitál. Komunistický režim po puči vo februári 1948 začal svoj otvorený boj proti katolíckym kňazom a celej cirkvi. V roku 1949 bol dosadený vládny zmocnenec na biskupský úrad a biskup Ján Vojtaššák sa dostal do domáceho väzenia. Rektor seminára bol v roku 1950 odvlečený do tábora pre kňazov v Mučeníkoch a vrhnutý do väzenia. Zákonom č. 58/ z 18. 5. 1950 boli kňazské semináre vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/ 1950 zo 14. 7. 1950 boli všetky diecézne kňazské semináre zrušené. Jediným seminárom pre bohoslovcov sa stal Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave.[17]

V budove seminára bola spočiatku zriadená vojenská hudobná škola a neskôr škola Verejnej bezpečnosti. Budova najstaršieho učiteľského ústavu v Uhorsku bola zmenená na ústredný archív štátnej bezpečnosti. Po páde režimu sa podarilo obe budovy získať pre znovuobnovenie spišského kňazského seminára. Prvým rektorom znovu obnoveného seminára sa stal Jozef Jarab a vicerektorom Štefan Sečka, neskorší spišský diecézny biskup. Seminár vo období po prevrate zriadil vlastné vydavateľstvo s bohatou publikačnou činnosťou. Veľké úspechy zožal aj zbor Schola cantorum, ktorý vystupoval na viacerých koncertoch doma i v zahraničí. Najväčším úspechom bolo vystúpenie na Bratislavských hudobných slávnostiach v roku 1996.[17]

Hodinová veža[upraviť | upraviť kód]

Hodinová veža

Baroková hodinová veža bola postavená v roku 1739. Veža bola postavená ako súčasť ohradenia biskupskej záhrady a tvorila zároveň vstup do záhrady. Veža má tri poschodia s zaobleným nárožím, ktoré doplňujú vystupujúce štukové pilastre .Prízemiu dominuje kamenný barokový portál, ku ktorému vedie z hlavnej ulice kamenné schodisko. Poschodie je rozdelené na každej strane vysokým oknom so žalúziami. Prvé poschodie od druhého oddeľuje profilovaná rímsa. Druhé poschodie je osvetlené oválnymi oknami v kamenných rámoch nad ktorými sú umiestnené hodiny. Strecha veže je šindľová a má cibuľovitý tvar s lucernou na vrchu. Po stranách boli pristavané balkóny, ktoré slúžili ako vyhliadkové terasy. Dnes slúži ako informačné centrum pre turistov.[3]

Kanónie[upraviť | upraviť kód]

Kanónie boli vybudované, ako obydlia pre kanonikov po oboch stranách kanonickej uličky smerujúcej do Spišského Podhradia, väčšinou v tvare L. Prvé kanónie boli budované v priebehu 14. až 17. storočia gotickom a renesančnom slohu. V 18. a 19. storočí prešli barokovými úpravami, no aj tak si zachovali pôvodné stavebné prvky. Kanónie zo severnej strany cesty majú rozsiahle záhrady. Pred vybudovaním opevnenie kanóne plnili obrannú funkciu.[18]

Kanónia č. 6[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 6 je renesančná stavba z prvej polovici 17. storočia. Bola postavená na starších základoch kanónie. V kanónií bývajú kňazi slúžiaci v seminári a miestnej farnosti. V roku 1995 počas návštevy Slovenska tu bol ubytovaný pápeža Jána Pavla II.[18]

Kanónia č. 5[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 6 je renesančne prestavaná stavba z 15. storočia. V 17. storočí bola mierne barokizovaná a neskôr upravená v 18. storočí. Na priečelí kanónii sa nachádza maľba svätého Michala.[18]

Kanónia č. 3[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 3 je renesančná stavba zo 17. storočia. Pôvodne bola postavená v staršej gotickej kanónií. Na fasáde je umiestnená socha Panny Márie s Ježiškom.[18]

Kanónia č. 17[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 17 je považovaná za najkrajšiu kanóniu v Spišskej Kapitule. Je to pôvodne gotická stavba s renesančnými úpravami v 17. storočí. V reprezentačnom salóne na poschodí sa zachovala nástenná maľba. Územie kanónie ukončuje hradobný múr so zvyškami iluzívnej barokovej maľby, ktoré mala dotvoriť priestor záhrady.[18]

Kanónia č. 15[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 15 bola pôvodne gotická stavba, ktorá v 18. storočí získala barokovú fasádu. Nad vstupom je umiestené súsošie Panny Márie. Dnes sa v týchto priestoroch nachádza hotel.[18]

Kanónia č. 14[upraviť | upraviť kód]

Kanónia č. 14 bola pôvodne gotická stavba zo 14. storočia. Býval tu väčšinou kanonik alebo lektor. Preto sa označuje skôr ako Lektorská kanónia.[18]


Nálezy georadarom[upraviť | upraviť kód]

Georadarový prieskum historického jadra Spišskej Kapituly bol medzi rokmi 2009 – 2013. Interiérové merania v roku 2009 boli vykonané pre potreby archeologického prieskumu. Meranie odhalilo viaceré časti základového muriva zo starších stavebných fáz katedrály a niekoľko podzemných krýpt. Sondy odhalili taktiež v západnej časti katedrály zamurovaný priestor so schodiskom, ktorý je vnútri samotnej západnej steny. Exteriérové merania odhalili zaniknuté stavebné objekty okolo Katedrály svätého Martina. Archeologický výskum z roku 1975 odkryl severozápadne od Katedrály svätého Martina časť muriva zaniknutej rotundy a mylne určili ako kaplnku Panny Márie. Podľa nového prieskumu sa jedná o kaplnku svätého Ondreja.[14][19]

Kaplnka Panny Márie sa nachádzala na východe. Základy veže a nadväzujúcich murív kaplnky boli objavene georadarovým prieskumom v roku 2013. Spomína sa v testamente prepošta Mutimíra v roku 1273. Pôvodné patrocínium Panne Márie sa zmenilo na svätého Valentína v súvislosti s prístavbou severnej gotickej kaplnky ku katedrále v prvej polovici 14. storočia. K výrazným stavebným úpravám došlo ešte koncom 17. storočia a podľa jednoduchého popisu mala malú vežičku a tri oltáre. Kaplnka bola zbúraná v roku 1781 kvôli jej schátranému stavu. Prieskum odhalil aj neznámy kruhovitý objekt, ktorý bol postavene východne od katedrály. Jeho funkcia je neznáma. Možno sa jednalo osárium, karner alebo cisternu. Na západe medzi Hornou bránou a katedrálou sa našli fragmenty muriva a hroby.[10]

Na Katedrále svätého Martina bola použitý ďalší georadarový prieskum a to 3D meranie štruktúr v murive alebo štrukturálne skeny pomocou inšpekčného systému CX11 a 1,6GHz antény. Nejednalo sa ucelený prieskum skôr to bolo pokusné testovanie na malých plochách na západnej fasáde katedrály nad portálom. Toto meranie prinieslo niekoľko ďalších poznatkov o stavebnom vývoji katedrály.[14]

Kaplnka svätého Ondreja[upraviť | upraviť kód]

V roku 1975 odkryl archeologický výskum vedený Adriánom Vallašekom severozápadne od Katedrály svätého Martina časť muriva zaniknutej rotundy. Pri odkrytí bola stavba mylne stotožnená druhou zaniknutou stavbou a to kaplnky Panny Márie datovanú do rozmedzia od polovice 11. storočia až do polovice 13. storočia. Rotunda nachádzajúca sa medzi katedrálou a biskupským palácom je známa zo správy Samuela Matza z druhej polovice 18. storočia. Novým georadarovým prieskumom v rokoch 2009 – 2013 sa podarilo určiť že šlo o jednoduchú valcovú stavbu bez apsidy (rotunda) menších rozmerov, keď jej priemer bol približne 460 cm s hrúbkou muriva 120 cm. Bola postavená z bielych travertínových kvádrov. Jedná sa pravdepodobne o kaplnku svätého Ondreja, ktorá bola postavená v prvej polovici 13. storočia a zbúrali v roku 1780, keď musela ustúpiť stavebným úpravám a rozširovaním biskupského paláca. Novým výskumom boli vyvrátené hypotézy o tom, že kaplnka plnila funkciu karnera. Základy kaplnky su však založené na starších hroboch.[19][20]

Opevnenie[upraviť | upraviť kód]

Západná alebo Horná brána, portál je goticky a nadstavba v podobe veži je renesančná.
Východná alebo Dolná brána je neskoro renesančná (1662 – 1665) cesta nadol smeruje do Spišského Podhradia.
Južnú bránu postavili v 14. storočí a viackrát ju prestavali, nachádza sa pri južne strane Katedrály svätého Martina teda pri Kaplnke Zápoľských.

Opevnenie okolo Spišskej Kapituly bolo postavené v dvoch etapách. Základ fortifikácie Spišskej Kapituly tvoril hradobný okruh okolo Katedrály svätého Martina a románskeho prepoštského paláca, vo vnútri ktorého sa v minulosti nachádzali dnes už neexistujúce stavby z prvej polovice 13. storočia. Začiatok výstavby tohto opevnenia stotožňujú s gotickou a neskorogotickou prestavbou katedrály a prepoštského paláca v 14. storočí. Opevnenie tvorí jednoduchá hradba s murovanou ochodzou a predprsňou s cimburím, so vstupom cez bránu zo západu bez akejkoľvek veže. Vstup bol cez jednoduchú gotickou bránou, v smere cesty od Levoče a staršej lokality Pažice, s lomeným oblúkom vytvorenou z opracovaných kamenných blokov travertínu. Na základe nových zistení georadarovým prieskumom sa zistilo predpokladané pôvodné románske opevnenie obopínalo  z juhovýchodu a východu na mieste terajšieho múrika. V mieste prevýšenia terénu na strane presbytéria a upínalo sa k záveru Kaplnky Panny Márie a svätého Valentína, ktorá stála v osi medzi chrámom a prepoštským palácom. Tieto nové poznatky vyvracajú pôvodnú hypotézu o ceste, ktorá mala viesť pomedzi chrám a prepoštský palác, ktorá sa výstavbou opevnenia stala pre verejnosť neprejazdnou, a teda aj predmetom sporu so Sasmi zo Spišského Podhradia, riešenom v spomínanej listine z roku 1274. Koncom 16. storočia došlo k menším úpravám to dostavaním veže nad západnou bránou. Z tohto najstaršieho úseku sa dodnes zachovalo opevnenie s mladšou úpravou už iba v juhozápadnej a západnej časti súčasného opevnenia. V rokoch 1662 – 1665 opevnili celú Kapitulu. Opevnenie sa tu skladá z jednoduchého hradobného múru doplneným o strieľne. Malé kruhové bašty boli prístupne priamo zo záhrad jednotlivých kanónií. Na východe strane stojí poschodová vstupná brána, ktorá je prepojená hlavnou osou mesta so západnou bránou. Z juhozápadu je vstup možný menšou bránou prelomenou priamo v hradbe. Neskôr opevnenie stratilo svoj význam a niektorí kanonici prebudovali veže na svojich záhradách na záhradné altánky.[19][18]

Inštitúcie sídliace v Spišskej Kapitule[upraviť | upraviť kód]

  • Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka
  • Diecézny katechetický úrad Spišskej diecézy
  • Diecézny školský úrad
  • Spišská katolícka charita
  • Komisia pre mládež v Spišskej diecéze
  • Univerzitné pastoračné centrum Jána Vojtaššáka
  • Katolícka univerzita v Ružomberku (fakulta teológie)
  • Katolícke biblické dielo
  • Katolícke pedagogické a katechetické centrum

Galéria[upraviť | upraviť kód]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, rev. 2020-03-12, [cit. 2020-03-15]. Dostupné online.
  3. a b c d e KUCHARÍK, Juraj. Spiš. Bratislava : Dajama, 2018. Ďalej len Kucharík. ISBN 978-80-8136-082-4. S. 60.
  4. a b Spišská Kapitula » Spišský hrad – The Spis Castle [online]. www.spisskyhrad.com, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online.
  5. a b Stavebný vývoj Katedrály sv. Martina a jej okolia v Spišskej Kapitule. Prešov: : Krajský pamiatkový úrad Prešov : [s.n.], 2013. (Sanace dřevěných konstrukcí.). ISBN 978-80-87427-97-2. Kapitola Kapitola Sborník příspěvků k odborně-metodickému semináři : s praktickou ukázkou horkovzdušné sanace části objektu národní kulturní památky - kanónie č. 8 ve Spišskej Kapitule - Spišskom Podhradí, s. 6-13.
  6. a b KOZSTA, Lázsló. Benediktínsky kláštor z 11. storočia na Spiši?. Historický časopis, 2009, roč. 57, čís. 2, s. 339-345. ISSN 0018-2575.
  7. a b c Rímskokatolícka cirkev :: Spišská diecéza [online]. dieceza.kapitula.sk, [cit. 2020-05-31]. Dostupné online.
  8. a b c JANOVSKÁ, Magdaléna. Výsledky architektonicko-historického výskumu Katedrály sv. Martina v Spišskej Kapitule (so zameraním na stredovekú podobu). Monumentorum tutela (Bratislava: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, Bratislava), 18.10.2019, roč. 2019, čís. 29, s. 199-211.
  9. a b MENCL, Václav. Stredoveká architektúra na Slovensku. 1. vyd. Praha : Československá grafická Unie, 1937. S. 256-264.
  10. a b JANOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír. Nové zistenia o stavebnom vývoji Spišskej Kapituly. Z Minulosti Spiša (Levoča: Spišský dejepisný spolok v Levoči), 2019, roč. 23. Ďalej len Ibidem.
  11. a b c d LALKOVÁ, Jara; URBANOVÁ, Norma; VAŠČÁK, Martin. Pamiatková rezervácia Spišská Kapitula [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, 2004, [cit. 2020-07-01]. S. 10-18. Urbanisticko-historický výskum územia a zásady ochrany obnovy a prezentácie hodnôt pamiatkového územia. Dostupné online.
  12. a b Rímskokatolícka cirkev :: Spišská diecéza [online]. dieceza.kapitula.sk, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online.
  13. a b Katolicka cirkev na Slovensku [online]. www.kbs.sk, [cit. 2020-07-03]. Dostupné online.
  14. a b c Spišská kapitula | Úvod | Terray [online]. www.terray.sk, [cit. 2020-05-30]. Dostupné online.
  15. CENTRE, UNESCO World Heritage. Levoča, Spišský Hrad and the Associated Cultural Monuments [online]. UNESCO World Heritage Centre, [cit. 2020-05-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  16. Ibidem, str. 15
  17. a b c d e f Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule [online]. ks.kapitula.sk, [cit. 2020-05-23]. Dostupné online.
  18. a b c d e f g h Kucharík. str. 61
  19. a b c JANKOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír. Príspevok k budovaniu opevnení po mongolskom vpáde na Spiši. Archaeologia historica, 2015, roč. 2015, čís. 2, s. 625-630. ISSN 2336-4386.
  20. VANČO, Martin. Stredoveké rotundy na Slovensku. Bratislava : Chronos, 2000. ISBN 80-89027-00-8. S. 144.

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • JANOVSKÁ, Magdaléna; OLEJNÍK, Vladimír. Katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule.. Spišské Podhradie : Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Spišské Podhradie, 2017. ISBN 9788097134150.
  • LABANC, Peter; GLEJTEK, Miroslav. Spišské prepošstvo na prelome stredoveku a novoveku. Trnava, Krakov : Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, Towarzystwo Slowaków w Polsce, 2015. Príspevok k náboženským dejinám Spiša. ISBN 978-83-7490-879-5.
  • JIROUŠEK, Ladislav; CHALUPECKÝ, Ivan. V srdci Spiša. Spišský hrad, Spišská Kapitula a okolie. 2. vyd. Spišská Nová Ves : Lubafotopress, 2010. ISBN 978-80-969302-6-5.
  • GLEJTEK, Miroslav. Nové poznatky k stredovekým pečatiam členov Spišskej Kapituly. Levoča : [s.n.], 2012. In Acta Musaei Scepusiensis 2010 - 2011. ISBN 978-80-85167-53-5. S. 6-21.
  • GLEJTEK, Miroslav. Pečate spišských prepoštov od polovice 15. storočia do roku 1776.. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2010. (Studia theologica Scepusiensia III : Z dejín Spišského prepoštstva. Zborník z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 800. výročia prvej známej písomnej zmienky o Spišskom prepoštstve..) In Hromják, Ľuboslav (ed.) Studia theologica Scepusiensia III. S. 251-271.
  • HLEBA, Edmund. Spišská Kapitula: prameň viery, literatúry a kultúry. [s.l.] : Slovo, 1993. ISBN 9788085291117.
  • HLEBA, Edmund. Školy na Spiši 1918-1938: Levoča, Spišská Nová Ves, Kežmarok, Spišská Kapitula. [s.l.] : Podnik výpočtovej techniky pre Regionálne kultúrne Spiši, 1994. ISBN 9788096703142.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]