Portál:Biológia/Odporúčané články/2010

2006 až 2008 | 2009 | 2010

2010[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

Bielkoviny alebo proteíny sú vysokomolekulárne prírodné látky zložené prevažne z (istých) aminokyselín. Chemická definícia znie : kopolyméry (kombinované polyméry) z monomerných jednotiek L-alfa-aminokyselín prepojených peptidovými väzbami.

Molekulová hmotnosť jednoreťazcových bielkovín je medzi 10 000 a 100 000, u viacreťazcových bielkovín až do niekoľkých miliónov.

Často sa ako bielkovina chápe len taká bielkovina, ktorá obsahuje peptid s viac ako 100 aminokyselinami v molekule. Terminologickým opakom sú potom menšie „polypeptidy“ (v užšom zmysle) a „oligopeptidy“, ale terminológia tu nie je celkom ustálená. Polypeptid v širšom zmysle je každý väčší peptid, a teda aj napríklad každá bielkovina.

Úloha

Sú nevyhnutnými zložkami všetkých rastlinných a živočíšnych buniek a majú v nich tak z hľadiska množstva (50%), ako aj funkcie veľmi významné postavenie.

Ako enzýmy sú nenahraditeľné pri regulácii biochemických reakcií, ako hormóny pri sprostredkúvaní reakcií, ako stavebné látky v stavbe bunky, ako protilátky pri obrane organizmu a sú to aj dôležité transportné a rezervné látky. Dôležité sú aj pri zrážaní krvi a mlieka, pri druhu krvnej skupiny a pri pamäti.

2 2010[upraviť zdroj]

Kukurica siata (Zea mays ssp. mays) je kultúrna plodina pôvodne domestikovaná Indiánmi na území dnešného Mexika. Je to rastlina z čeľade lipnicovitých.

História

Kukurica je veľmi stará rastlina. Spôsob jej domestikácie je jednou z najväčších záhad genetiky. Predpokladá sa, že kukurica vznikla vývojom a selekciou z teosintu (skupina amerických tráv z rodu Zea), s ktorým si však dnes kultúrna kukurica nie je vzhľadovo príliš podobná. Na rozdiel od ostatných kultúrnych plodín nie sú známe žiadne medzistupne medzi divokým predchodcom kukurice a kultúrnou plodinou. Kukurica nie je schopná samostatnej existencie bez pomoci poľnohospodára. Záhadu ešte umocňuje fakt, že dávni obyvatelia Ameriky nemali na domestikáciu kukurice príliš veľa času. Súčasné teórie predpokladajú, že kukurica "vznikla" niekedy medzi rokmi 4000-3000 pred Kr. v údolí rieky Balzas. Vedú sa spory o tom, či išlo o postupný proces alebo o šťastnú udalosť. S niektorými druhmi teosintu sa môže kukurica krížiť, kríženci majú väčšinou zníženú životaschopnosť. Napriek tomu sa predpokladá, že v Strednej Amerike dochádza k prenosu génov medzi populáciami teosintu a kukurice.

3 2010[upraviť zdroj]

Bunka je najmenšia stavebná a funkčná jednotka všetkých živých organizmov (okrem vírusov, viroidov a vírusoidov, pokiaľ sú aj tieto považované za živé organizmy), ktorá má všetky základné vlastnosti života.

Môže byť samostatným organizmom alebo len časťou celku neschopnou samostatného života (napr. nervová bunka). V prvom prípade hovoríme o jednobunkovom organizme, v druhom o mnohobunkovom organizme.

Bunky rôznych skupín živých organizmov sú veľmi rozmanité z hľadiska veľkosti a stavby, ale niektoré vlastnosti majú spoločné. Vnútorný živý obsah každej bunky (protoplast) je ohraničený dvojitou fosfolipidovou membránou (tzv. cytoplazmatickou membránou). Vo vnútri bunky sa nachádza genetický materiál vždy vo forme DNA, na rozdiel od vírusov, ktoré v niektorých prípadoch majú len RNA. Všetky bunky obsahujú tiež ribozómy, malé organely slúžiace na syntézu proteínov (bielkovín).

Poznáme dva základné typy bunky, takzvané prokaryotické a eukaryotické.

4 2010[upraviť zdroj]

Obrúčkavce (lat. Annelida) sú kmeň špirálovcov. Sú to červovité živočíchy s vonkajšou i vnútornou segmentáciou, ktorá zodpovedá coelomu (vzácne môže byť druhotne potlačená). Každý pravý coelomový somit okrem akronu a pygidia obsahuje primárne 1 pár coelomových dutiniek a nesie 1 pár dvojvetvových parapódií so štetinami. Tento stav môže byť vyvinutý iba embryonálne (parapódiá u mnohých skupín a štetiny u Hirudinea druhotne chýbajú), segmentálne coelomové dutinky sú však vytvorené takmer vždy i v dospelosti.

Anatómia

Telo sa skladá primárne z hlavy a zo skoro rovnakých telových segmentov alebo somitov (homonómna segmentácia), v procese fylogenézy sa prejavuje tendencia k narušeniu pôvodnej homonómnosti – vzniká heteronómna segmentácia.

Povrch tela

Povrch tela tvorí pokožka (epidermis) s množstvom žľazových buniek, niekedy vylučuje tenkú kutikulu. U najprimitívnejších typov je na povrchu obrvený epitel, ktorý slúži na pohyb (Dinophilus). Pod pokožkou je svalový vak tvorený vrstvou cirkulárnej (okružnej) a longitudálnej (pozdĺžnej) svaloviny, ktorý umožňuje peristaltický pohyb. Okružná svalovina je kožného, ektodermálneho pôvodu, kým pozdĺžne svalstvo je pôvodu mezodermálneho.

5 2010[upraviť zdroj]

Kosatka dravá (Orcinus orca), v angličtine známa ako killer whale čiže veľryba zabijak, je najväčším členom čeľade delfínovité. Ide o druhého najrozšírenejšieho cicavca na zemi (po človeku), možno ju nájsť vo všetkých svetových oceánoch. Je všestranným dravcom, požiera ryby, korytnačky, vtákov, tulene, žraloky a tiež iné malé a mladé veľryby. To stavia kosatku na vrchol morského potravinového reťazca. Názov "veľryba zabijak" odráža jej povesť veľkolepého a obávaného morského cicavca ako bola opísaná už v Prírodopise Plínia Staršieho. Dnes už vieme, že kosatka nie je ani veľryba (iba v najširšom zmysle, čiže príslušník radu Cetacea), ani nebezpečná pre človeka; vo voľnej prírode nebol nikdy zaznamenaný žiadny nevyprovokovaný útok kosatky na človeka, výnimočne sa však vyskytli prípady, keď zajatá kosatka napadla obsluhu morského parku.

6 2010[upraviť zdroj]

Stromatolity - patria medzi najstaršie formy života

Evolučná abiogenéza je v súčasnosti prírodovedcami všeobecne najviac akceptovaná teória vzniku života, spočívajúca v postupnom a zákonitom vývoji (preto "evolučná") živej hmoty (organických zlúčenín) pôvodne z neživej hmoty. Ak navyše predpokladáme, že k tomuto vzniku došlo priamo na Zemi, hovoríme o autochtónnej (evolučnej) abiogenéze. Autorom autochtónnej evolučnej abiogenézy bol pôvodne v roku 1924 sovietsky biológ a biochemik A. I. Oparin (1894 - 1980).

Podmienky na Zemi

Planéta Zem bola od svojho vzniku až po obdobie pred približne 3,8 miliardami rokov nehostinným prostredím pre vznik života. Panovali vysoké teploty, ktoré organické zlúčeniny neznášajú, intenzívne žiarenie, kým planéta samotná bola zrejme bombardovaná veľkými objektami z vesmíru. Pred približne 3,8 miliardami rokov začali byť podmienky priaznivejšie, hoci stále odlišné od dnešných. Hlavným rozdielom bola neprítomnosť vzdušného kyslíka (O₂), prípadne jeho prítomnosť v stopových množstvách. V takých podmienkach mohli na Zemi vznikať organické látky a zlúčeniny aj bez pomoci živých organizmov (tento proces sa nazýva abiotická syntéza). Syntézu organických látok tohto typu prvýkrát preukázal Stanley Miller v roku 1953, keď sa mu pomocou elektrických výbojov podarilo vytvoriť z vody, metánu a amoniaku množstvo organických látok (aminokyseliny, cukry ale aj puríny a pyrimidíny - zložky RNA a DNA). Neskôr ju potvrdili aj iné laboratóriá v rôzne modifikovaných podmienkach.

7 2010[upraviť zdroj]

Jasoň červenooký (lat. Parnassius apollo Linnaeus, 1758) je druh motýľa z čeľade vidlochvostovité (Papilionidae). Je to vzácny a chránený druh motýľa, ktorý je jedným z najznámejších druhov hmyzu v Európe. Patrí spoločne s viac ako šesťdesiatimi ďalšími druhmi motýľov do rodu jasoň (Parnassius Latreille, 1802).

Vzhľad druhu

Jasoň červenooký patrí k najväčším denným motýľom Európy. Je bielo sfarbený, s hyalínnym tmavým lemom predných krídel. Na predných krídlach má okrem tohto lemu ešte 10 čiernych škvŕn, ktoré mávajú rôzny tvar a veľkosť, ale vo všeobecnosti sú dosť konštantne uložené. Na zadných krídlach má okrem rôzne naznačeného čierneho lemu krídel ešte štyri červené, čierno lemované škvrny, v ktorých sa zvyčajne nachádza ešte biela bodka. Pri brušku z análnej strany býva ešte niekoľko čiernych (jedna až tri), niekedy červeno vyplnených škvrniek. Tykadlá sú šedočierne, krátke a na konci ukončené čiernym kyjakovitým zhrubnutím. Povrch tela je hlavne u samčekov pokrytý oranžovo – hnedými chĺpkami. Má tri páry plnohodnotných nôh. Tento štandardný vzhľad sa môže u niektorých jedincov rôzne meniť, čo dalo základ vzniku a popisu rôznych individuálnych odchýliek a foriem. Celkove môžeme povedať, že sa ani na jednej lokalite prakticky nedajú nájsť dva celkom rovnaké jedince.

8 2010[upraviť zdroj]

Ľuľok zemiakový (lat. Solanum tuberosum), v bežnej reči len zemiak, je viacročná hľuznatá plodina z čeľade ľuľkovitých. Zemiaky patria medzi najvýznamnejšie poľnohospodárske plodiny; väčší význam pre ľudskú výživu majú len pšenica, ryža a kukurica. Za svoju obľubu vďačia nenáročnosti na prírodné podmienky a predovšetkým mimoriadne vysokým hektárovým výnosom. Ich široké uplatnenie v európskom poľnohospodárstve na začiatku 19. storočia ochránilo Európu od cyklických hladomorov a „epidémií“ skorbutu. Český botanik a buditeľ Jan Svatopluk Presl ich vo svojom Rostlinopise považuje za „najväčší úžitok, ktorý ľudstvo z objavenia Ameriky malo“ a určite nebol ďaleko od pravdy, aspoň vo svojej dobe.

Vzhľad

Zemiak rastie ako bylina s hranatou, bohato rozvetvenou stonkou, priamou alebo poliehavou, porastenou krátkymi chĺpkami. Dorastá do výšky 60 až 100 cm, výnimočne až 1,5 m. Listy sú striedavé, mierne ochlpené, s drobnými žliazkami, stopkaté, pomerne veľké, 30 až 50 cm dlhé. Kvety sú najčastejšie biele, ružové alebo fialové so sýto žltými až oranžovými peľnicami. Plody sú zelené alebo žltozelené bobule s priemerom 2 až 4 cm obsahujúce biele semená.

9 2010[upraviť zdroj]

Úhor európsky alebo úhor riečny (staršie úhor obyčajný, ešte staršie úhor sťahovavý; lat. Anguilla anguilla) je druh rýb z čeľade úhorovité (Anguillidae).

Jeho typickým znakom je pretiahnuté, valcovité telo pripomínajúce skôr hada než rybu. Na rozdiel od väčšiny ostatných sladkovodných rýb nemá brušnú plutvu a chrbtová, chvostová a análna plutva splývajú do jedného celistvého lemu. V sladkých vodách je jeho sfarbenie tmavé a koža sa javí bez šupín, v období nástupu trenia sa však jeho farba mení na kovovo striebornú.

Spôsob rozmnožovania úhorov bol pre ľudstvo po storočia záhadou. Najväčší posun v tomto smere nastal na konci 19. a v prvej polovici 20. storočia, kedy boli objavené jeho larvy a miesto trecieho aktu v Sargasovom mori. Dodnes však nie je biológia úhora známa v potrebnej úplnosti.

Ľudská činnosť spôsobila, že počty úhorov v európskych riekach značne poklesli. Môžu za to stavby neprekonateľných prekážok v tokoch, znečistenie, rozšírenie nepôvodných chorôb a tiež nadmerný rybolov, pretože mäso úhora je veľmi chutné a v mnohých prímorských štátoch je súčasťou tradičnej kuchyne. Z tohto dôvodu sa odborníci usilujú o jeho ochranu a umelé rozmnožovanie.

10 2010[upraviť zdroj]

Muchotrávka zelená alebo muchotrávka hľuznatá (lat. Amanita phalloides) sa považuje za najjedovatejšiu a najnebezpečnejšiu hubu Európy a Severnej Ameriky. Nielenže je prudko jedovatá, ale naviac sa prvé príznaky otravy objavujú až v okamihu, keď je jed vstrebaný v organizme a sú už ťažko zasiahnuté dôležité orgány (najmä pečeň). Amatérski hubári si ju často pletú so šampiňónmi a inými druhmi jedlých húb.

Vzhľad

Klobúk je bieložltý, žltozelený až zelenohnedý, najprv takmer zvoncovito klenutý, potom plocho klenutý až napokon plocho rozložený. Hlúbik, dužnina aj lupene sú belavé (šampiňóny majú lupene svetlé až tmavo hnedé). Hlúbik (noha) je hrubý, takmer valcovitý, hore trochu stenčený, vyrastá z tzv. vajíčka (cípovito roztrhaná pošva niekedy nazývaná kalich smrti, u šampiňónov chýba) a vo svojej hornej časti má biely prstenec. Výtrusy sú mierne elipsovité s rozmermi 8–10×7–8 μm. Amanita phalloides var. alba je čisto biela.

Výskyt

Muchotrávka zelená preferuje najmä teplejšie oblasti mierneho pásma. Na severnej pologuli rastie predovšetkým v listnatých lesoch od júla do jesene. Doprevádza predovšetkým duby, ale taktiež hraby a buky. Vzácnejšie sa dá nájsť aj v borovicových lesoch.

11 2010[upraviť zdroj]

Článkonožce (Arthropoda) sú najpočetnejší živočíšny kmeň. Je to obrovská, dosť starobylá a vnútorne veľmi diferencovaná skupina článkovaných živočíchov, ktoré fylogeneticky nadväzujú na Polychaeta. V procese fylogenézy však získali znaky, ktoré im umožnili osídliť všetky suchozemské i sladkovodné ekosystémy a vrátiť sa aj nazad do mora, z ktorého vzišli. Všade, kde sa vyvíjali, dosiahli mimoriadnu mnohorakosť foriem a prekvapujúcu diverzitu (na súši tvoria podľa niektorých odhadov dokonca až 95 % živočíšnych druhov).

Anatómia

Telo sa skladá v najjednoduchších prípadoch (Myriapoda) z hlavy a takmer rovnakých článkov, u väčšiny je však segmentácia výrazne heteronómna. Stavbu tela a telových príveskov odvodzujeme z hypotetického východiskového modelu, ktorý mal na každom segmente (okrem akronu a pygidia) 1 pár článkovaných, s takmer stopercentnou istotou dvojvetvových končatín – tomuto modelu sú najbližšie trilobity, ale nie sú mu príliš vzdialené ani primitívne Crustacea a Myriapoda; druhá skupina však už má končatiny druhotne jednovetvové. Telo vyšších článkonožcov sa primárne člení na tri oddiely: hlavu (caput), hruď (thorax) a bruško (abdomen). Končatiny sú u podstatnej väčšiny vyvinuté len na hrudi (sú to primárne kráčavé nohy), na hlave z nich vznikajú špecializované prívesky, a na brušku zanikajú alebo prekonávajú zložitú modifikáciu.

12 2010[upraviť zdroj]

Sauropoda je skupina veľkých bylinožravých dinosaurov. Vyznačovali sa predĺženým krkom, štvornohou chôdzou, malou veľkosťou lebky a dlhým chvostom. Vyskytovali sa od konca triasu do úplného konca druhohôr po celom svete.

Vývoj

Sauropody vznikli koncom triasu. Kedy sa tak stalo, presne nevieme, keďže nie je jasné, ktorých zástupcov Sauropodomorpha už môžeme považovať za primitívne sauropody. Prvé milióny rokov, koncom triasu až začiatkom jury, sauropody spolunažívali s príbuznou skupinou Prosauropoda. Obe skupiny zastupovali zovňajškom veľmi podobné živočíchy, s podobnými proporciami a rozmermi. Už v tomto čase predstavovali sauropody veľké a mohutné živočíchy (7-10 m dlhé s váhou niekoľkých ton).

Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa prvé ozrutné sauropody. Skamené odltlačky stôp nájdené v Maroku (pomenované rodovým menom „Breviparopus“) svedčia o gigantickom druhu, dosahujúcom odhadujúc podľa stôp dĺžku snáď až okolo 50 metrov - pravda, ak proporciami tela zodpovedal väčšine vtedajších sauropodov (Mareš 1993, s. 124).

13 2010[upraviť zdroj]

Bunková stena je pevný organický materiál na povrchu buniek baktérií, archeí, húb, rastlín a rias, ktorý plní ochrannú funkciu a funkciu vonkajšej kostry bunky.

Ide o prvú pozorovanú bunkovú štruktúru na mikroskopickej úrovni – pomocou jednoduchého svetelného mikroskopu ju na priečnom reze korkom sledoval Robert Hooke v roku 1665.

Bunková stena rastlín

Bunková stena rastlín má veľa funkcií:

tvorí vonkajšiu kostru bunky, ktorá bráni jej expanzii v dôsledku osmózy a jej vznikajúceho turgoru
tvorí mechanické štruktúry v rámci celej rastliny
tvorí ochranný obal, chrániaci rastlinu pred prostredím a patogénmi
tvorí sklad určitých makromolekulárnych látok

Zloženie bunkovej steny u rastlín

Základnú štruktúrnu kostru bunkovej steny tvoria celulózy, hemicelulózy a pektíny. Okrem týchto základných látok existujú ďalšie, ktorými bunka inkorpuruje bunkovú stenu.

14 2010[upraviť zdroj]

Termity (Isoptera) je rad eusociálneho hmyzu, niekedy nesprávne nazývaný aj „biele mravce“. Z taxonomického hľadiska majú termity s mravcami málo spoločného, najbližšími príbuznými termitov sú šváby (z rodu Cryptocercus). Príkladom príbuzenského vzťahu k švábom sú niektoré spoločné znaky najprimitívnejšieho žijúceho druhu austrálskeho termita Mastotermes darwiniensis.

Termity, ktorých najstaršie fosílne nálezy pochádzajú z obdobia ranej kriedy (dokonca niektoré štruktúry z neskorého triasu sú považované za fosílie termitích hniezd) sú rozšírené v tropickom a subtropickom pásme. Udávané počty rodov tohto radu kolíšu medzi dvoma až troma tisíckami.

15 2010[upraviť zdroj]

Boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum) je rastlina z čeľade zelerovité (Apiaceae).

Pochádza centrálnej Ázie (Kaukaz a z juhu priľahlé oblasti). V súčasnosti je to v Európe a Severnej Amerike významný invázny druh.

Na Slovensku a v mnohých ďalších krajinách severnej pologule je vedený ako obzvlášť nebezpečný druh, ktorý je schopný ničiť pôvodné ekosystémy na danom území. Naviac môže ohroziť ľudské zdravie, pretože obsahuje rôzne fototoxické furanokumaríny, ktoré u človeka spôsobujú ťažké fotodermatitídy.

Taxonómia

Boľševník obrovský bol vedecky popísaný až v roku 1895, a to pod platným názvom Heracleum mantegazzianum. Má však niekoľko synoným, ku ktorým patria:

Heracleum circassicum Mandenova, 1970
Heracleum grossheimii Mandenova, 1950

16 2010[upraviť zdroj]

Schéma usporiadania karboxylovej skupiny (-COOH) a aminoskupiny (-NH2) v alfa-aminokyselinách. (Písmeno "R" označuje variabilnú časť molekuly, t.j. odlišnú pre každú alfa-aminokyselinu) — Schéma usporiadania karboxylovej skupiny (-COOH) a aminoskupiny (-NH₂) v alfa-aminokyselinách. (Písmeno "R" označuje variabilnú časť molekuly, t.j. odlišnú pre každú alfa-aminokyselinu)

Aminokyseliny alebo aminokarboxylové kyseliny sú organické zlúčeniny obsahujúce v molekule aminoskupinu (primárnu, sekundárnu či terciárnu) a karboxylovú skupinu (niekedy aj druhú aminoskupinu, druhú karboxyskupinu a ďalšie substinenty).

Podľa vzájomnej polohy aminoskupiny a korboxyskupiny sa rozlišujú a-, b-, g-aminokyseliny atď. Aminokyseliny kódované (proteinogénne, bielkovinotvorné) sú stavebnými jednotkami bielkovín. Ich zabudovanie do peptidového reťazca pri proteosyntéze je riadené genetickým kódom (preto kódované). Do tejto skupiny patrí 20 a-aminokyselín. Okrem glycínu ktorý nie je chirálny, majú všetky kódované aminokyseliny konfiguráciu L. Aminokyseliny nekódované nie sú pravidelnou súčasťou bielkovín. V organizme majú rôzne biologické funkcie, sú napr. súčasťou niektorých koenzýmov. Esencialne aminokyseliny si telo nevie samo syntetizovať, musí ich získavať z potravy. Pre človeka sú esenciálne valín, leucín, izoleucín, fenylalanín, tryptofan, lyzín, metionín a treonín; ostatné sú neesenciálne.

17 2010[upraviť zdroj]

Endemit (gr.) je druh alebo iná systematická jednotka (rod, trieda...), ktorá sa vyskytuje len na určitom malom území a nikde inde. Do úvahy sa berie iba jeho prirodzený výskyt.

Areály výskytu jednotlivých endemitov sú rozdielne. Niekedy ide o lokalitu s rozlohou iba niekoľkých m². Príkladom je lipnica jesenická (Poa riphaea) či zvonček jesenícky (Campanula gelida) na Petrových kameňoch v Hrubom Jeseníku. Endemit vyskytujúci sa na tak malom území sa nazýva stenoendemit. Iné endemity majú areál širší, a môže zaberať celé pohorie, ostrov a pod.

Jednu z najstarších známych definícií endemizmu publikoval Palacký v roku 1894. Podľa nej „endemizmus znamená v botanike a zoológii, v paleontológii a zemepise rodisko a rozšírenie bylín a zvierat, žijúcich aj vyhynutých, obmedzených na určitý kraj alebo miesto". Z definície jednoznačne vyplýva, že endemizmus je jav nielen geografický, ale aj vývojový.

18 2010[upraviť zdroj]

Replikácia DNA alebo reduplikácia - zdvojenie DNA je proces, pri ktorom sa z materskej molekuly DNA (deoxyribonukleovej kyseliny) vytvoria dve rovnaké dcérske molekuly DNA. Genetická informácia sa replikáciou prenáša z jednej molekuly DNA (templát, matrica) do inej rovnakej molekuly (tzv. replika).

Celý proces je semikonzervatívny, tzn. každá novo vytvorená molekula DNA má jeden reťazec z pôvodnej molekuly a jeden nový, syntetizovaný. Pri replikácii dochádza pomocou zložitého enzymatického procesu k radeniu deoxyribonukleotidov (základných stavebných častíc DNA) jeden za druhým, a to podľa vzorovej pôvodnej molekuly DNA. Výsledkom tohto radenia nukleotidov je nakoniec kompletná DNA daného organizmu, v podstate identická kópia pôvodnej DNA. Replikácia DNA je nevyhnutným predpokladom pre delenie bunky a množenie jej semiautonómnych organel.

Do tajomstva tohto procesu začali vedci bližšie prenikať až v 60. a 70. rokoch minulého storočia a dodnes boli odhalené do pomerne veľkých podrobností molekulárne pochody, ktoré sa pri replikácii odohrávajú. Je napríklad známe, že u baktérií prebieha replikácia mierne odlišne, ako u eukaryotických organizmov, ako je napríklad človek, rastliny či huby.

19 2010[upraviť zdroj]

Nepohlavné rozmnožovanie (alebo asexuálne, vegetatívne rozmnožovanie, monogónia) je také rozmnožovanie, pri ktorom sa z rodičovského organizmu oddelí nejaká časť a stane sa z nej priamo nový organizmus, ktorý je z hľadiska dedičnej informácie identický s rodičom, čiže klon rodičovského organizmu.

Pojem vegetatívne rozmnožovanie sa používa najmä pre rastliny a v literatúre sa niekedy obmedzuje len na niektorú podskupinu nepohlavného rozmnožovania, najčastejšie na akékoľvek nepohlavné rozmnožovanie rastlín okrem spór výtrusných rastlín, semien semenných rastlín a partenogenézy, alebo na akékoľvek nepohlavné rozmnožovanie rastlín okrem prostého bunkového delenia.

Nový jedinec pri tomto type rozmnožovania vzniká z telových (somatických) buniek a je geneticky zhodný s rodičovským organizmom. Vývin jedinca vzniknutého nepohlavným rozmnožovaním (blastogenéza) býva jednoduchší ako vývin oplodneného vajíčka (embryogenéza) a do určitej miery sa podobá regenerácii. V ontogenéze takto vzniknutého indivídua sa neprejavujú známky fylogenézy (E. Haeckel, 1866 – Biogenetický zákon: „Ontogenéza je skrátenou rekapituláciou fylogenézy.“). Tento spôsob rozmnožovania dovoľuje, aby určitý druh za priaznivých podmienok obsadil v krátkom čase rozsiahle územie, ale neumožňuje, aby sa takto vzniknuté jedince prispôsobili meniacim sa podmienkam, respektíve dovoľuje to iba v obmedzenej forme.

20 2010[upraviť zdroj]

Eukaryoty (Eukaryota alebo ako doména aj Eukarya) alebo jadrové organizmy alebo nukleobionty sú organizmy, ktorých bunky (tzv. eukaryotické bunky) majú hlavnú genetickú informáciu uloženú v bunkovom jadre izolovanom od okolitého prostredia (cytoplazmy) fosfolipidovou membránou. Všetky mnohobunkové organizmy v užšom zmysle slova, ako napríklad všetky rastliny, huby a živočíchy, ale aj niektoré jednobunkové organizmy (prvoky) sú eukaryoty. Eukaryoty sú jedným zo základných taxónov (nazývaných niekedy domény, nadríše alebo impériá) živých organizmov.

Bunky eukaryotov obsahujú menšie štruktúry, organely, ktoré sú tiež obalené fosfolipidovými membránami, preto ich nazývame organely endomembránovej sústavy. Okrem jadra sú to napríklad mitochondrie, plastidy a ďalšie. Toto je jeden z hlavných znakov, ktorým sa odlišujú od organizmov s jadrom neobaleným membránou, tzv. prokaryotov. Ďalší rozdiel medzi prokaryotmi a eukaryotmi je v ich ribozómoch (malých organelách slúžiacich na syntézu bielkovín): Cytoplazmatické ribozómy eukaryotov sú väčšie a ťažšie ako ribozómy prokaryotov. Ribozómy eukaryotov v plastidoch a mitochondriách sú však veľkosťou a hmotnosťou podobné ribozómom prokaryotov. Táto skutočnosť je jedným z dôkazov podporujúcich endosymbiotickú teóriu vzniku eukaryotických organizmov. Ďalší zásadný odlišný znak prokaryotov a eukaryotov je, že dedičná látka eukaryotov (DNA) je naviazaná na bázické bielkoviny.

Podľa často uvádzanej endosymbiotickej teórie vznikli eukaryotické bunky evolučne z prokaryotických buniek. Eukaryoty dosiahli od svojho vzniku pred 1,8 až 1,3 miliardami rokov značné množstvo foriem a patria medzi ne najväčšie organizmy na Zemi. Z taxonomického hľadiska ide spravidla o jednu zo základných skupín živých organizmov.

21 2010[upraviť zdroj]

Cicavica obrovská (iné názvy: motolica obrovská, cicavica veľká, motolica veľká; lat. Fascioloides magna) je 4–8 cm dlhý a 2,5–3,5 cm široký červ patriaci do triedy motolice (Trematoda), ktorý parazituje v pečeni voľne žijúcich, ale aj domácich prežúvavcov. Má dorsoventrálne sploštené telo a dve prísavky. Cicavica sa živí krvou definitívneho hostiteľa a jej zložitý vývojový cyklus prebieha cez medzihostiteľa – vodného ulitníka.

Cicavica sa pôvodne vyskytovala v Severnej Amerike, kde k hlavným hostiteľom patrí jeleník bielochvostý, wapiti a karibu. V druhej polovici 19. storočia bol však parazit zavlečený na územie Európy spoločne s importom zvierat. Cicavica sa v európskych podmienkach dobre adaptovala a našla si tu nových definitívnych hostiteľov aj medzihostiteľov.

Ochorenie, ktoré tento parazit spôsobuje, sa nazýva fascioloidóza. K terapii voľne žijúcich prežúvavcov sa používa triklabendazol alebo rafoxanid.

Dejiny

Napriek tomu že je pôvodným areálom výskytu F. magna Severná Amerika, bola cicavica paradoxne prvýkrát popísaná v Taliansku, kde okolo roku 1865 bol pozorovaný masívny úhyn jeleňov lesných v kráľovskom národnom parku La Mandria neďaleko Turína. Bassi vo svojej práci uvádza, že príčinou týchto úhynov bol nový druh motolice, ktorú pomenoval ako Distomum magnum. V práci ďalej zmieňuje, že na farmách v okolí parku boli touto motolicou infikované ďalšie druhy zvierat ako je dobytok, ovce, koza, prasa a kôň. Bassi správne usúdil, že motolica pochádzala z jeleňov wapiti, ktoré boli do parku La Mandria introdukované pár rokov pred prvými úhynmi zveri.

22 2010[upraviť zdroj]

Ribozómy sú bunkové organely nachádzajúce sa vo všetkých známych bunkách, čiže vo všetkých živých organizmoch. Sú uložené voľne v cytoplazme alebo viazané na endoplazmatické retikulum. Obsahujú RNA a bielkoviny. Prebieha v nich syntéza bielkovín (proteínov) - proteosyntéza.

Ribozómy obsahujú cca 1/3 bielkovín. Odlišujeme 2 základné typy týchto organel (pre prokaryoty a eukaryoty), pričom ribozóm sa delí na dve podjednotky s odlišnými veľkosťami. K ribozómu sa napája tzv. mediátorová ribonukleová kyselina (mRNA), ktorá obsahuje prepis genetickej informácie z deoxyribonukleovej kyseliny (DNA). Ribozóm potom podľa tejto informácie nasyntetizuje polypeptid resp. proteín v procese, ktorý sa nazýva translácia. V prokaryotických bunkách sa ribozóm pohybuje po mRNA rýchlosťou 30-60 nukleotidov za sekundu, v eukaryotických je to len 9 až 15 nukleotidov/sek.

Počet ribozómov v bunkách je veľmi variabilný. V baktérii Escherichia coli ich napríklad môže byť od 5 000 do 10 000. Jedna molekula mRNA môže byť súčasne translatovaná viacerými ribozómami. V prípade, že je na jednu mRNA naviazaných viac ribozómov, hovoríme o polyribozóme alebo o polyzóme.

23 2010[upraviť zdroj]

Červené riasy (lat. Rhodophyta) je taxonomická kategória (spravidla oddelenie) eukaryotických organizmov schopných fotosyntézy, tradične zaraďovaných medzi rastliny (a v rámci nich medzi riasy).

Fylogenéza červených rias

Vznikli endosymbiózou eukaryotickej bunky a sinice, ktorá sa stala predkom chloroplastov. Červené riasy sa oddelili od Zelených rias krátko po vzniku endosymbiózy a ďalší vývoj chloroplastov červených rias (tvz. "červená línia chloroplastov") bol nezávislý od predkov zelených rias a rastlín (tvz. "zelená línia chloroplastov"), preto sú červené riasy od nich dosť odlišné. V chloroplastoch obsahujú chlorofyl a a chlorofyl d. Kvôli odlišnostiam niekrí autori vyčlenili Červené riasy z ríše rastlín, ale posledné výskumy ich genetického kódu (DNA) poukazujú na existenciu ich spoločného predka.

Najstaršie skameneliny červených rias sú známe spred 750 – 1250 milionov rokov a patria v najstarším mnohobunkovým organizmom. Ide o vláknité riasy Bangiomorpha pubescens, podobné súčasným druhom rodu Bangia. Súčasné vývojové línie červených rias sa vztvorili približne pred 550 mil. rokov. Mnohé druhy tvorili dôležitú súčasť koralových útesov od neskorého paleozoika (napr. Soleopra, známa z Kambria až jury). Počas jury sa zvyšovala ich diverzita a ostali významnou súčasťou koralových útesov aj V súčasnosti.

24 2010[upraviť zdroj]

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce.

Vlastnosti

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

25 2010[upraviť zdroj]

Bakteriofág (názov zložený zo slov "baktéria" a gréckeho φᾰγεῖν - phagein = "jesť, požierať") je vírus, ktorý je schopný infikovať baktérie. Zaužívaný je i skrátený názov fág. Bakteriofágy patria medzi nejrozšírenejšie organizmy planéty. Obyčajne sa bakretiofág skladá z vonkajšieho proteínového kapsidu, v ktorom je genetický materiál. Týmto genetickým materiálom môžu byť ssRNA, dsRNA, ssDNA, alebo dsDNA (predpony 'ss-' a 'ds-' označujú jednoduché a dvojité vlákno) okolo 5000 a 500 000 nukleotidov dlhé, s buď kruhovým alebo lineárnym usporiadaním. Bakteriofágy sú oveľa menšie ako nimi napádané baktérie. Obyčajne dosahujú veľkosť medzi 20 a 200 nm. V roku 1930 bola udelená Nobelová cena molekulárnemu biológovi Maxovi Delbrückovi za výskum bakteriofágov.

Predpokladá sa, že fágy sú najviac distribuovaná a rozmanitá entita v biosfére. Fágy sú všadeprítomné a možno ich nájsť vo všetkých rezervoároch bakteriálnych hostiteľov, ako je pôda alebo vnútornosti živočíchov. Jeden z najhustejších prírodných zdrojov pre fágy a ostatné vírusy je morská voda, kde bolo nájdených až 9×108 viriónov na mililiter v mikrobiálnom povlaku na hladine, a až 70% z morských baktérií môže byť nakazených fágmi. Bakretiofágy boli využívané približne 60 rokov v Sovietskom zväze a Východnej Európe ako alternatíva k antibiotikám. Dnes ich vidíme ako možnú liečbu proti kmeňom multirezistentných baktérií.

26 2010[upraviť zdroj]

Schematické vzťahy medzi biochémiou, genetikou a molekulárnou biológiou

Molekulárna biológia je vedný odbor zaoberajúci sa biológiou na úrovni molekúl. Skúma zmeny v molekulárnej stavbe zložiek organizmu a ich účinky na životné procesy. Jej pole pôsobnosti sa prekrýva s inými oblasťami biológie a chémie, konkrétne najmä s genetikou a biochémiou. Molekulárna biológia sa zaoberá predovšetkým porozumením vzťahov medzi rôznymi bunkovými systémami, zahŕňajúc napríklad vzájomné vzťahy medzi DNA, RNA, proteosyntézou (tvorbou bielkovín), biosyntézou enzýmov, porozumeniu ako sú tieto interakcie regulované a skúma aj zákonitosti genetickej regulácie a genetický kód.

W.T. Astbury v odbornom časopise Nature opísal molekulárnu biológiu ako:

"...nie až tak technika ako koncepcia, koncepcia z hľadiska takzvaných jednoduchých vied s hlavnou ideou nájsť pod rozsiahlymi manifestáciami klasickej biológie zodpovedajúci molekulový plán. Zaoberá sa najmä formou biologických molekúl a .... je prevažne trojrozmerná a štruktúrna- čo však neznamená, že je iba rafináciou morfológie- musí tiež v rovnakú dobu skúmať aj vznik a funkciu."

Príbuznosť s ostatnými „molekulárnymi“ vednými odbormi biológie

Výskumníci v molekulárnej biológií využívajú techniky typické pre molekulárnu biológiu, no v čoraz väčšej miere ich kombinujú s technikami a myšlienkami používanými a obsiahnutými v genetike, biochémii a biofyzike. V súčasnosti už neexistuje pevná hranica medzi týmito disciplínami ako kedysi.

27 2010[upraviť zdroj]

Ihličnatý les je les, v ktorom rastú prevažne ihličnaté stromy. Predstavujú najstaršie dodnes existujúce suchozemské spoločenstvo na svete. Za ihličnaté lesy môžeme označiť lesy, ktoré obsahujú minimálne 80-percentný podiel ihličnatých stromov. Preto sa k nim nezaraďujú napríklad dažďové pralesy mierneho pásma rastúce na Novom Zélande, v Tasmánii alebo v Južnej Amerike.

Ihličnaté stromy majú štíhle kmene, sú pružné, mnohé druhy dokážu odolať silnému vetru. Ihličiny sa dobre prispôsobili chladnému počasiu. Tvar týchto stromov umožňuje kĺzanie snehu z konárov. Vďaka štíhlym kmeňom i korunám dokážu rásť ihličnaté stromy blízko seba a tak sú tieto lesy pomerne husté. Na miestach kde preniká svetlo až na zem rastú borievky, machy, trávy, lišajníky. Pôda tu nie je veľmi bohatá na živiny. Chlad, veľa vlahy a menej úrodná pôda vyhovuje smrekom.

Ihličnatý les sa vyskytuje v dvoch hlavných oblastiach - severovýchodnoeurópsko-sibírskej a kanadskej. Ide o oblasti s kontinentálnym podnebím, silnými mrazmi, dlhotrvajúcou snehovou pokrývkou a mierne teplými letami. Tento typ ihličnatých lesov je tiež označovaný ako tajga.

Ihličnaté lesy prevládajú vo vyšších polohách hôr a na najchladnejšom severe. Ihličnaté lesy boli ako monokultúry vysádzane aj na území Slovenska z ekonomických dôvodov, keďže z nich možno rýchlo získať úžitkové drevo.

28 2010[upraviť zdroj]

Sepia apama (druh objavil a opísal John Edward Gray v roku 1849) je hlavonožec z čeľade sépiovitých predstavujúci najväčšieho zástupcu z približne 100 známych druhov sépií.

V dospelosti dorastá do dĺžky až 1,5 metra aj s chápadlami a váži až 10,5 kg (iné zdroje uvádzajú hmotnosť len medzi 5 až 6,5 kilogramov), samotná dĺžka plášťa je 520 milimetrov. Vyskytuje sa len v pribrežných vodách Austrálie, kde obýva všetky oblasti až do hĺbky 100 metrov.

V období rozmnožovania vytvára sépia spoločenstvá o niekoľko tisícoch jedincoch neďaleko juhoaustrálskeho mesta Whyalla, kde sú často hlavným predmetom zájmu potápačov a vedcov skúmajúcich ich chovanie. Jej koža má schopnosť meniť sfarbenie v závislosti na svojom okolí, čo jej dáva schopnosť vytvárať dokonalú kamufláž pred prípadnými predátormi. V núdzi je schopná vypustiť do vody veľké množstvo tmavého farbiva, ktoré sťaží jej zameranie, zmätie útočníka a umožní únik do bezpečia.

Ide o veľmi inteligentného dravca, ktorý požiera menšie ryby, kraby či iné kôrovce, ktoré chytí dvojicou dlhších chapadiel. Zvláštnosťou je, že Sepia apama má tri srdcia a modrú krv obsahujúcu hemocyanín.

29 2010[upraviť zdroj]

Eukaryotická bunka je základná stavebná a funkčná jednotka eukaryotických organizmov. Je to typ bunky, ktorej hlavná genetická informácia je uložená v bunkovom jadre izolovanom od okolitého prostredia (cytoplazmy) fosfolipidovou membránou. Je zložitejšie štruktúrovaná a spravidla aj väčšia ako prokaryotická bunka.

Eukaryotická bunka vznikla v procese eukaryogenézy približne pred 2 – 1,3 miliardami rokov.

Veľkosť

Bunky eukaryotov majú priemerne desaťkrát väčšie (lineárne) rozmery než bunky prokaryotických organizmov, hoci toto pravidlo platí len zhruba. Väčšina eukaryotických buniek vrátane napr. telesných buniek človeka je však stále príliš malá na to, aby sa dala pozorovať voľným okom, čiže bez optických prístrojov ako napríklad mikroskop. Najmenšie eukaryotické bunky má zelená riasa Ostreococcus tauri, a to približne jeden μm, tzn. sú menšie ako napr. bunka baktérie Escherichia coli. Napriek tomu, poznáme aj mnohé obrovské eukaryotické bunky. Značné rozmery dosahujú hlavne niektoré mnohojadrové bunky vo vnútri tiel veľkých živočíchov (ako napr. niektoré nervové bunky), ktoré sú však neschopné samostatnej existencie. Taktiež žĺtok vo vajciach pštrosa či vyhynulého vtáka Aepyornis dosahuje obrovských rozmerov, hoci pred oplodnením predstavuje tiež len jedinú bunku. Pokiaľ sa však zameriame na najväčšiu bunku schopnú samostatnej existencie, existujú aj mimoriadne veľké jednobunkové organizmy. Veľmi veľká (až jeden meter) je jednobunková zelená riasa rodu Caulerpa. Mnohojadrové plazmódiá prvokov, ako je Physarum polycephalum, môžu tiež dosahovať veľkosť niekoľko metrov – boli zaznamenaní jedinci vo vnútri tiel veľkých živočíchov s plochou 5,54 m².

30 2010[upraviť zdroj]

Pestroň vlkovcový (Zerynthia polyxena Denis et Schiffermüller, 1775) je druh denného motýľa z čeľade vidlochvostovitých (Papilionidae).

Opis druhu

Druh opísal Ignaz Schiffermüller v svojej práci: Ankündung eines systematischen Werkes von den Schmetterlingen der Wienergegend v roku 1775 na strane 162. Za ďalšieho autora tejto práca sa pokladá i Johann Denis, ale jeho účasť na tejto práci je podľa niektorých autorov sporná.

Vzhľad

Patrí k stredne veľkým denným motýľom. Rozpätie krídel je od 4,6 cm až do 5,5 cm. Hlava je malá, okrúhleho tvaru, zvyčajne čierno sfarbená, tykadlá sú krátke, dosahujú obyčajne menej ako 1/2 predného okraja predného krídla. Hruď je čierna, žlto–hnedo ochlpená, s úzkym červeným krčným lemom. Druh má tri páry plnohodnotných nôh, ktoré slúžia na chôdzu. Krídla sú pestrofarebné, základná farba krídel je žltá, až okrovožltá s početnými tmavými kresbami. Na vonkajšom okraji všetkých štyroch krídel je typická vlnovitá kresba. Na leme zadných krídel je v jeho priebehu ešte rad červených a modrých škvrniek. Samičky sú zvyčajne podobne sfarbené, ale sú o niečo väčšie a tmavšie vyfarbené. Bruško (abdomen) je tiež čierno sfarbené, hnedo–žlto ochlpené. Na bočnej strane bruška sú červené škvrny, ktoré vytvárajú kresbu rôzneho tvaru. Žilnatina krídel je u tohoto druhu čierno sfarbená.

31 2010[upraviť zdroj]

Rozsievky (lat. Bacillariophyceae) sú veľká trieda rôznobičíkatých rias. Sú to jednobunkové mikroskopické riasy s kremičitanovými schránkami - frustulami žijúce v sladkých aj morských vodách, výnimočne aj v pôde. Vyskytujú sa jednotlivo, alebo vytvárajú kolónie rôznych tvarov (vláknité, pásikovité, retiazkovité, vejárovité, kríčkovité, trsovité a iné). V nich bunky k sebe priliehajú, môžu byť spojené pomocou slizovitých vankúšikov či dlhých, vidlicovito delených stopiek. Nietkoré môžu byť uložené v slize alebo tuhých slizových rúrkach.

Schránka (frustula) je inkrustovaná oxidom kremičitým a je rozdelená na dve tvarovo rovnaké časti (misky): vrchnú epitéku a spodnú menšiu hypotéku. Každá polovica má plochú voľnú časť - valvu a prekrývajúci sa bočný pás - pleuru. Ten, na rozdiel od valvy, zvyčajne nebýva štruktúrovaný. Pri mikroskopovaní rozlišujeme pohľad na misku zhora, z valválnej strany (pozoruje sa epivalva alebo hypovalva) a pohľad bočný, z pleurálnej strany (pozoruje sa epipleura a hypopleura).

Ich odumieraním sa tvoria usadené horniny diatomity. Niektoré druhy sa pohybujú vďaka prúdeniu cytoplazmy v špeciálnej ryhe raphe. Podľa tvaru schránky sa delia na centrické a penátne. Rozsievky sú rozšírené na celom svete, patria medzi významných producentov biomasy. Doteraz bolo opísaných skoro tristo rodov a 10 až 12 tisíc druhov. Množstvo autorov sa však domnieva, že drvivá väčšina druhov rozsievok nebola dodnes opísaná, a že ich počet bude vyše milión, možno až 10 miliónov, a sú pravdepodobne najrozšírenejšími vodnými eukaryotmi na svete.

32 2010[upraviť zdroj]

Cytoplazmatická membrána alebo vonkajšia bunková membrána je druh biologickej membrány. Je to 6-10 nm tenká kožkovitá vrstva ohraničujúca živý obsah buniek a tvoriaca hranicu medzi bunkou a jej okolím, a zároveň zabezpečujúca kontakt s vonkajším prostredím. Prokaryotické bunky, bunky rastlín a húb majú medzi cytoplazmatickou membránou a okolím ešte bunkovú stenu.

V prokaryotický bunkách sa nazýva plazmatická membrána. V rastlinných bunkách sa membrána nazýva aj plazmalema alebo plazmolema, ale niekedy sa toto slovo používa ako synonymum pre akúkoľvek cytoplazmatickú membránu.

Štruktúra

O základnej štruktúre pozri biologická membrána. Hlavnými enzýmami plazmatickej membrány sú 5'-nukleotidáza a Na-K-transport-ATPáza. Lipidová dvojvrstva pozostáva v ľudských a živočíšnych bunkách z fosfolipidov, glykolipidov a cholesterolu a zvonka sú do nej vpustené glykoproteíny a proteíny, z vnútornej strany len proteíny. Na povrch plazmatickej membrán

33 2010[upraviť zdroj]

Kvasinky sú jednobunkové hubové mikroorganizmy. Väčšina kvasiniek patrí do triedy vreckatých húb, niektoré však aj do triedy bazídiových húb, a preto spoločne netvoria taxonomickú skupinu. Netvoria plodnice, množia sa hlavne nepohlavne a je pre ne charakteristický spôsob delenia buniek, takzvané pučanie. Môžu sa množiť aj sexuálne tvorbou vreciek, ktoré však nie sú uzavreté v žiadnych plodniciach (teda askokarpoch).

Netvoria žiadne pravé myceliálne štruktúry, len pseudomycélium, ktoré sa podobá kolóniám jednobunkových organizmov.

Kvasinky sa hojne využívajú v potravinárstve a biotechnológiách. Používajú sa napríklad pri výrobe vína, piva alebo chleba. Využíva sa ich schopnosť kvasenia. Sú ale medzi nimi aj pôvodcovia chorôb, ako je napr. Candida albicans.

34 2010[upraviť zdroj]

Lipidy (z gréc. slova lipos - tuk) sú látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, málo rozpustné alebo nerozpustné vo vode. Lipidy sú estery vyšších karboxylových kyselín (nasýtených alebo nenasýtených) a alkoholov, respektíve ich derivátov. Patria do skupiny nepolárnych molekúl biogénneho pôvodu.

Z biochemického hľadiska sú lipidy estery (prípadne zložené amidy) vyšších karboxylových kyselín (mastných kyselín) a alkoholov.

Karboxylové kyseliny

Pozri aj: Karboxylová kyselina

Nepolárnou zložkou lipidov sú vyššie monokarboxylové kyseliny. Môžu to byť

alifatické nasýtené karboxylové kyseliny (zdrojom sú živočíšne tuky)
- s lineárnym reťazcom (CH₃-(CH₂)_n-COO⁻)
- s rozvetveným reťazcom (kys. izovalérová (CH₃)₂CH-CH₂-COO⁻)
alifatické nenasýtené karboxylové kyseliny
- s jednou dvojitou väzbou (kys. palmitoolejová)
- s dvomi dvojitými väzbami (kys. linolová)
aromatické karboxylové kyseliny (kys. hydrokarpová)
hydroxykarboxylové kyseliny (kys. ricínoolejová)

35 2010[upraviť zdroj]

Spermia oplodňujúca vajíčko je začiatkom vzniku nového jedinca s jedinečnou genetickou výbavou

Pohlavné rozmnožovanie alebo sexuálne rozmnožovanie alebo generatívne rozmnožovanie je rozmnožovanie, pri ktorom vzniká dcérsky organizmus, ktorý zvyčajne nesie konbináciu genetického materiálu dvoch iných (rodičovských) organizmov. Pri pohlavnom rozmnožovaní väčšinou vzniká organizmus s novou, unikátnou genetickou výbavou, ktorá nikdy nie je úplne totožná s genetickou výbavou rodičov. Pohlavné rozmnožovanie výrazne urýchľuje priebeh evolúcie.

V prípade pohlavného rozmnožovania je často nevyhnutné splynutie dvoch špecializovaných buniek - gamét. Ich splynutím vzniká zygota, oplodnené vajíčko, ktoré sa ďalej mitoticky delí a stáva sa z neho embryo. Gaméty zvyčajne nesú polovičnú (haploidnú) sadu chromozómov. Splynutím dvoch gamét vzniká opäť úplná (diploidná) chromozómová sada. Keďže pri bežnom delení buniek je väčšinou genetická výbava materských a dcérskych buniek rovnaká, pohlavné bunky vznikajú iným spôsobom ako telové (somatické) bunky a to redukčným delením - meiózou. Existujú aj prípady, pri ktorých pohlavné bunky nevznikajú meiózou, pretože jedinec má vo všetkých somatických bunkách polovičnú sadu chromozómov (napr. gametofyt machu, alebo samec včely).

Pri izogamii sú gaméty rovnakej veľkosti a tvaru. Naopak pri oogamii je samičia pohlavná bunka vajíčko výrazne väčšia a tvarovo odlišná ako samčia pohlavná bunka spermia.

36 2010[upraviť zdroj]

Kosť (lat. os) alebo kostné tkanivo je najtvrdšie podporné tkanivo alebo oporný orgán sformovaný z tohto tkaniva. Nachádza sa u mnohých živočíchov. Kostné tkanivo tvorí podstatnú časť kostry stavovcov.

Kosti spolu vytvárajú štruktúru a tvar tela, ochraňujú vnútorné orgány a spolu so svalmi zabezpečujú pohyb. Sú tvorené z väčšej časti anorganickou hmotou a menšej časti organickou (bunky, organické molekuly).

Proces tvorby kosti sa všeobecne nazýva osteogenéza, proces premeny tkaniva na kosť sa nazýva osifikácia. Náuka o kostiach sa nazýva osteológia.

Minerálne látky

Základná kostná hmota je silne mineralizovaná, čím toto tkanivo získava značnú tvrdosť. Hlavnými minerálnymi zložkami kosti sú:

hydroxyapatit (Ca₁₀(PO₄)₆(OH)₂)
hydrogénfosforečnan vápenatý (CaHPO₄)
hydrogénfosforečnan horečnatý (MgHPO₄)
uhličitan vápenatý (CaCO₃)

Minerálna zložka predstavuje až 65 % hmotnosti kosti. Prítomnosť vlákien kolagénu dodáva kostnému tkanivu potrebnú pružnosť. Okrem podpornej funkcie slúži kostné tkanivo ako zásobáreň minerálnych látok, ktoré sú podľa potreby vydávané do krvného obehu

37 2010[upraviť zdroj]

Kyslý dážď vzniká následkom úniku oxidu siričitého a oxidov dusíka do atmosféry, kde prejdú chemickými premenami a sú rozpustené v kvapkách vody v oblakoch. Kvapky padajú na zem vo forme dažďa, alebo snehu, čo môže zvýšiť kyslosť pôdy a ovplyvniť chemickú rovnováhu v jazerách a vodných tokoch. Pojem kyslý dážď je niekedy použitý vo všeobecnejšom význame, ktorý zahŕňa všetky formy kyslého spádu - mokrý spád, kedy kyselinotvorné plyny a častice sú splachované dažďom a inými zrážkami, a suchý spád, keď sa plyny a častice ukladajú na povrch Zeme bez prítomnosti zrážok.

Počiatkom 19. storočia, vynálezca menom Janakan objavil chemickú podstatu kyslého dažďa (UofT Acid Rain Catalogue, 1997). Zistil, že kyslý dážď sa dá definovať ako akýkoľvek výskyt zrážok s neobvykle nízkou hodnotou pH (Brimblecombe, 1996). Pri typickej koncentrácii CO₂ vo vzduchu sa oxid uhličitý rozpúšťa vo vode za vzniku slabej kyseliny uhličitej, s hodnotou pH približne 5,6 (Seinfeld and Pandis, 1998). Preto sa kyslý dážď niekedy definuje hodnotou pH < 5,6. Prirodzené zdroje kyslosti však spôsobujú, že v rôznych oblastiach sú hodnoty pH dažďa v rozsahu 4,5 až 5,6 s priemernou hodnotou 5,0, takže dážď s hodnotou pH < 5 je vhodnejšou definíciou.

Kyslý dážď urýchľuje zvetrávanie uhličitanových hornín a urýchľuje aj koróziu budov. Prispieva tiež ku kyslosti riek, potokov a ničí stromy vo vyšších polohách. Na boj s týmto javom sa vynakladá v súčasnosti značné úsilie.

celý článok...

38 2010[upraviť zdroj]

Za rastliny (Plantae, zast. Vegetabilia) sa spravidla považujú eukaryotické organizmy, ktoré majú primárne (na rozdiel od živočíchov a húb) autotrofný spôsob výživy. Zjednodušene povedané ide teda o organizmy, ktoré budujú a vyživujú svoje telo spravidla premenou anorganických látok na organické.

Z predchádzajúcej definície vyplýva, že dnes rastliny a živočíchy vymedzujeme skôr z hľadiska výživovej fyziológie, čiže nie tak ako prv jednoducho intuitívne (všetko zelené a nepohybujúce sa), či jednoducho ako hlavnú taxonomickú jednotku - ríšu. Veda, ktorá sa rastlinami zaoberá je botanika.

Zo systematického hľadiska dnes rastliny spravidla tvoria ríšu v rámci domény eukaryoty. Znamená to, že ich bunky majú jadro obklopené jadrovou membránou a ďalšie znaky typické pre eukaryoty, napr. bunkové organely. Organela chloroplast sa dokonca vyskytuje výlučne u rastlín a prebieha v nej fotosyntéza, nevyhnutný proces pre existenciu všektých ostatných eukaryotov. Fotosyntézy sú schopné iba rastliny a niektoré baktérie. Rastliny sú jedinou autotrofnou eukaryotickou ríšou (aj keď v symbióze s inými organizmami môžu byť autotrofné aj huby alebo živočíchy). Napriek tomu sú vo výžive smaostatné len do určitej miery, pretože mnoho z nich rastie v médiu (napríklad v pôde), na ktorého tvorbe sa podieľajú iné skupiny organizmov. Ďalšie rastliny napriek autotrofii nedokážu prežiť bez symbiózy s inými organizmami (príkladom sú stromy a huby, ktoré žijú v mykoríznej symbióze).

39 2010[upraviť zdroj]

Ekosystém (z angl. ecosystem z ecology + system) je ucelená časť prírody (biosféry), ktorá nie je uzavretá a komunikuje s ostatnými časťami prírody. Je to základná jednotka funkčného celku živej prírody Zeme. Príkladom ekosystému je napr. listnatý les, alebo vlhké nekosené lúky. V ekosystéme dochádza k prenosu a obehu hmoty, energie a informácií.

Nie je špecifikované, akú približnú veľkosť má mať ekosystém, a tak sa za ekosystém môže považovať hoci aj celá biosféra alebo naopak, napr. aj tráviaca sústava psa (vyskytujú sa tu rôzne baktérie, nálevníky, atď...), mláka, ktorá sa čas od času vytvorí po daždi, alebo aj celý oceán. Stanoviť hranice ekosystému je veľmi ťažké. Vo všeobecnosti sa stanovujú tam, kde sa vyskytuje veľa nespojitostí, ako napr. v typoch pôdy, povodiach alebo hĺbke vodných nádrží, či v distribúcií organizmov. Často sú ekosystému hodnotené tak, ako často sa vyskytujú základné štruktúre prvky.

Termín ekosystém sa prvýkrát objavil v roku 1935 v publikácií Brity ecologist. Autor bol Arthur Tansley. Termín však vytvorili už v roku 1930. Použil ho kolega Tansleyho, Roy Clapham, keď sa snažil nájsť vhodné slovo naznačujúce fyzické a biologické prostredie ako jedinú jednotku.

Ekosystémy, ktoré sa vyznačujú spoločnými znakmi, sa volajú bióm.

40 2010[upraviť zdroj]

Krokodíl dlhohlavý (staršie aj krokodíl americký;lat. Crocodylus acutus) je druh krokodíla z čeľade krokodílovité. Je najrozšírenejším zo štyroch druhov amerických krokodílov.

Rozšírenie

Obýva pobrežie Atlantického a Tichého oceánu na území Belize, Kolumbie, Kostariky, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Salvádoru, Guatemaly, Haiti, Hondurasu, Nikaragui, Mexika, Panamy, Peru, Spojených štátov a Venezuely). Množí sa aj na Kube, Jamajke a Hispaniole. Na Floride v USA sa počet voľne žijúcich krokodílov dlhohlavých odhaduje na zhruba 2 000 jedincov. Vďaka ilegálnemu lovu a strate svojho prirodzeného biotopu je v mnohých oblastiach krokodíl dlhohlavý považovaný za ohrozeného. Oficiálne je však v Červenom zozname IUCN zaradený do kategórie zraniteľných druhov.

41 2010[upraviť zdroj]

Prvok Paramecium aurelia v optickom mikroskope

Prvoky (Protozoa) alebo jednobunkovce (Monocytozoa) sú „živočíšne“ (teda spravidla heterotrofné, pohyblivé a podobne) eukaryotické jednobunkové organizmy. Tradične patria aj medzi Protista.

Charakteristika

Sú to drobné organizmy, veľké od tisícin milimetra po niekoľko milimetrov, prípadne centimetrov; voľným okom je však viditeľné len malé percento druhov. Telo je zložené z jednej bunky, ktorá vykonáva funkcie celého organizmu. U niektorých druhov však vidíme tendenciu vytvárať agregácie rovnakých (Gonium, Pandorina), ale i kolónie diferencovaných buniek (Volvox), a práve tu niekde prebieha prirodzená hranica medzi jednobunkovými a mnohobunkovými eukaryotickými organizmami.

História

Prvoky boli objavené až po vynáleze mikroskopu Anthony von Leuvenhookom (1675). V 18. storočí boli nazývané animacula infusoria – „zvieratká z nálevov“. Ich systematické postavenie bolo dlho nejasné a nie je celkom jasné ani dnes. V minulosti prevládali dva extrémne názory – prvoky boli považované buď za larválne štádiá neznámych (vyhynutých?) živočíchov, alebo za „zmenšeniny“ bežných zvierat s príslušnými orgánmi ako sú oči, ústa so zubami, atď. Bol to dôsledok nedokonalej optiky a mikroskopovacej techniky.

42 2010[upraviť zdroj]

Schéma chloroplastu, pod číslom 11 je chloroplastová DNA

Plastidová DNA (pDNA) je súhrnné označenie pre DNA nachádzajúcu sa v plastidoch, čiže vo zvláštnych organelách niektorých eukaryotických buniek. Niekedy sa používa aj konkrétnejší termín chloroplastová DNA (cpDNA či ctDNA), ktorý označuje DNA len v chloroplastoch, v plastidoch s pretrvávajúcou fotosyntetickou funkciou. Plastidová DNA Tvorí súčasť mimojadrovej dedičnosti, podobne ako mitochondriálna DNA.

U všetkých plastidových DNA ide o pozostatok prokaryotického genómu (nukleoidu) sinice, ktorá bola kedysi v procese eukaryogenézy pohltená eukaryotickou bunkou. Niekedy vznikajú plastidy sekundárnou endosymbiózou, ktoré však obsahujú tiež genóm sinice. Zvláštnosťou u niektorých skupín je tzv. nukleomorf – zvyškový genóm iného eukaryota po sekundárnej endosymbiotickej udalosti. Veľkosť pDNA je veľmi rozmanitá. Redukované plastidové genómy sa nachádzajú najmä u druhov, ktoré stratili svoju fotosyntetickú funkciu.

Plastidy sú špeciálne organely, ktoré sú prítomné v niektorých eukaryotických bunkách, čiže v bunkách so zložitejšou štruktúrou a istou vnútornou hierarchiou. Pôvodnou funkciou plastidov je fotosyntéza, hoci poznáme aj plastidy neschopné fotosyntetizovať.

43 2010[upraviť zdroj]

Chameleónovité (lat. Chamaeleonidae) je čeľaď infraradu leguány.

Výskyt

Táto čeľaď sa pravdepodobne vyvinula vo Východnej Afrike, odkiaľ sa rozšírila okrem územia celej Afriky aj na Madagaskar, Kanárskych ostrovoch, na ostrove Maurícius, Zanzibare, Arabský polostrov, Áziu a juh Európy (hlavne Cyprus, Kréta, Malta, Sicília, Španielsko, Portugalsko), kde sa vyskytujú druhy Chamaeleo Chameleon a Chamaeleo africanus.

Chameleóny obývajú všetky druhy tropických a horských dažďových pralesov, savany, vyskytujú sa aj na okrajoch polopúští a stepí. Väčšina druhov žije na stromoch a kroch, niektoré malé druhy prežívajú na zemi pod napadaným lístím.

Opis

V čeľadi Chamaeleontidae je v súčasnosti asi 150 druhov chameleónov. Absolútne presný počet sa nedá určiť, nakoľko sú zverejňované nové revízie systematického členenia ich druhov a a poddruhov. Jednotlivé druhy chameleónov môžu dosahovať rôznu veľkosť.

44 2010[upraviť zdroj]

Louis Pasteur (čítaj lui pastör) (* 27. december 1822, Dole – † 28. september 1895, Villeneuve l´Etang pri Paríži) bol francúzsky chemik, biológ a lekár. Zakladateľ mikrobiológie, lekárskej imunológie a stereochémie.

Význam

Učinil objavy na poli kryštalografie, stanovil princípy závislosti medzi molekulárnou stavbou a jej kryštalickou mriežkou, tým objasnil princíp polarizácie svetla. Vynašiel pasterizáciu, objasnil fermentačný proces, zasadil sa za zavedenie očkovania, pripravil vakcínu proti besnote. Taktiež objavil princíp profylaxie proti baktériam.

Jeho vedecké práce a štúdia pomohli mnohým nasledujúcim vedcom, napríklad aj Alexandrovi Flemingovi.

45 2010[upraviť zdroj]

Transpirácia je výdaj čistej (destilovanej) vody rastlinou vo forme vodnej pary. Túto vlastnosť má každá živá suchozemská rastlina. Transpirácia sa skutočňuje v dôsledku poklesu vodného potenciálu medzi transpirujúcim povrchom a priľahlou vrstvou vzduchu. Najintenzívnejšie transpirujú listy.

Transpiráciou sa rastlina zbavuje prebytočnej vody a ochladzuje sa. Intenzita transpirácie závisí od množstva vonkajších a vnútorných podmienok (vek rastliny, druh, obsah vody v bunkách a iné). Ak faktory okolitého prostredia (veľká vlhkosť vzduchu) neumožňujú, aby prebiehala transpirácia, rastlina prejde na výdaj vody v kvapalnom skupenstve: gutáciu. Tanspiráciu rozdeľujeme na kutikulárnu a prieduchovú. Transpirovaná voda sa v rastline nahrádza vodou prijatou koreňmi.

Kutikulárna (pokožková) transpirácia

Voda z listov sa vyparuje cez kutikulu. Je zvyčajne oveľa menej intenzívna, ako prieduchová transpirácie a na rozdiel od prieduchovej je neregulovateľná. Znížením vlhkosti vzduchu z 95 % na 50 % sa kutikulárna transpirácia zvýši 5 až 6-krát.

46 2010[upraviť zdroj]

Živočíchy (Animalia) alebo zast. mnohobunkovce (Polycytozoa, Metazoa; hovorovo a najmä ak sú väčšie: zvieratá) sú mnohobunkové eukaryotické organizmy živiace sa prevažne heterotrofne a spravidla schopné aktívneho pohybu aspoň v niektorej fáze svojho života (hoci niektoré druhy zostávajú na jednom mieste po celý život - sú prisadnuté). Inými slovami sú to všetky mnohobunkové eukaryoty, ktoré nie sú klasifikované ako rastliny, huby ani Chromista.

V minulosti pojem živočíchy zahŕňal často aj prvoky (jednobunkovce, Monocytozoa, Protozoa).

Živočíšna bunka

Živočíšna bunka je najmenšou stavebnou a funkčnou jendotkou živočíchov. Napriek veľkej rozmanitosti, ktoré živočíchy dosahujú, ich bunky nesú mnohé spoločné znaky. Na rozdiel od rastlín, húb a baktérií živočíšne bunky nikdy nie sú obalené bunkovou stenou. Povrch bunky ohraničuje cytoplazmatická membrána, pod ktorou sa nachádza cytoplazma. Genetická informácia je uložená v bunkovom jadre v podobe chromozómov, ktoré môžu byť v haploidnom alebo diploidnom stave. Na jadro je napojené endoplazmatické retikulum.

47 2010[upraviť zdroj]

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné postavenie. Išlo väčšinou o suchozemské stavovce.

Vlastnosti

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili).

Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

48 2010[upraviť zdroj]

Mitochondria alebo chondriozóm je organela, ktorá je obalená dvojitou membránou, ktorá má vlastnú genetickú sústavu, a ktorá sa vo veľkom množstve vyskytuje v cytoplazme eukaryotických buniek. Slúži prevažne na získavanie energie tzv. bunkovým dýchaním (aeróbnou oxidáciou). Mitochondrie sa však podieľajp aj na ďalších procesoch, ako je bunková diferenciácia, bunková smrť a kontrola bunkového cyklu a rastu. Na druhej strane poruchy ich funkcie môžu mať za následok rôzne mitochondriálne choroby.

V prokaryotických bunkách sa mitochondrie nenachádzajú a enzýmy potrebné na získavanie energie sa v nich nachádzajú v plazmatickej membráne alebo jej záhyboch. Vo veľa baktériách ich funkciu vykonávajú mezozómy, ktorých funkcia nie je celkom objasnená.

Zo živočíšnych somatických (telových) eukaryotických buniek chýbajú iba u extrémne špecializovaných parazitov, napr. Haemosporidia a Microspora. U Pelomyxozoa ich funkciu vykonávajú symbiotické baktérie.

49 2010[upraviť zdroj]

Anatómia mačky domácej popisuje stavbu tela mačky domácej a s ňou súvisiace vlastnosti. Mačka domáca patrí svojím zoologickým zaradením medzi malé mačkovité šelmy. Má predĺžené telo, na pomerne nízkych nohách, s krátkym krkom a širokou, pomerne krátkou hlavou, stredne dlhým chvostom a krátkou, rovnou a priľahlou srsťou. U ušľachtilých plemien mačiek sú potom zámerne vyšľachtené niektoré odlišné telesné tvary a znaky.

Mačka je predátor. Jej telo je prispôsobené k lovu. Dokonale vyvinuté zmyslové orgány jej umožňujú zaznamenať korisť na väčšiu vzdialenosť a obratne ju chytiť. Telo mačky je plné sily, elegantné a dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť a vysoko skákať. Má ostré zuby a drápy, lapenú korisť dokáže rýchlo zabiť.

Kostra a chrup

O ohybnosť, rýchlosť a pohyblivosť mačky sa stará 244 kostí a 512 svalov. Chrbticu tvorí 7 krčných, 13 hrudných, 7 bederných stavcov, kosť krížová (3 stavce zrastené) a 20 až 26 stavcov chvosta. U bezchvostých mačiek stavce chvosta chýbajú, alebo sú vyvinuté len prvé štyri. Stavce chrbtice sú spojené tak, že mačka sa dokáže prakticky ohnúť až o 180 stupňov.

Mačka došľapuje na spodné plochy prstov, ktoré majú pružné vankúšiky. Tie umožňujú mačke elegantnú a hlavne tichú chôdzu. Prsty a vankúšiky sú v chovateľskej terminológii označované spoločne „labka alebo tlapka“. Na hrudných končatinách má mačka po päť a na panvových po štyri zatiahnuteľné pazúry. S výnimkou geparda vedia všetky mačkovité šelmy zatiahnuť pazúry.

50 2010[upraviť zdroj]

Cievnaté rastliny (lat. Tracheophyta, niekedy stotožňované s vyššími rastlinami - Cormobionta) sú mnohobunkové zelené rastliny, u ktorých sú vyvinuté vodivé pletívá súvisiace s adaptáciou na súš. Primárne sú to teda suchozemské fotosyntetizujúce rastliny, z ktorých niektoré sa druhotne vrátili do vody, alebo stratili chlorofyl a stali sa heterotrofnými.

Na rozdiel od stielkatých rastlín je telo cievnatých rastlín už rozlíšené na dve základné časti: koreň a výhonok. Výhonok sa môže ďalej deliť na stonku a listy, pričom tieto časti môžu byť zmenené (metamorfované) alebo zakrpatené. Cievne zväzky v tele sú rozdelené na drevitú časť (xylém) a lykovú časť (floém). Cievy umožňujú prúdenie vodných roztokov v rastline a to hlavne v podobe transpiračného prúdu (od koreňov k vrcholu rastliny) a asimilačného prúdu (z listov do koreňov). Ich telá sú väčšinou chránené pokožkou - epidermou, ktorá obsahuje prieduchy a ktorá môže byť ešte pokrytá kutikulou. Ďalším znakom, ktorý ich oddeľuje od nižších rastlín, je prevládajúci sporofyt v životnom cykle.

Prvé cievnaté rastliny sa na Zemi objavili asi pred 420 miliónmi rokov. Boli to rýniorasty (Rhyniophyta).

51 2010[upraviť zdroj]

Hlavonožce (lat. Cephalopoda) sú trieda schránkovcov. Sú to bilaterálne súmerné morské mäkkýše s priamym vývinom.

Považujú sa za klasický príklad konvergentného vývoja v živočíšnej ríši. Vo viacerých aspektoch sa veľmi priblížili anatomickej úrovni evolučne najpokročilejších živočíchov – stavovcom. Noha je premenená na svalový lievik s vencom ramien alebo tenkých tentakúl. Schránku majú len fylogeneticky starobylé hlavonožce, u vyšších je silná tendencia k jej redukcii. Veľká hlava je zrastená s premenenou nohou v jeden celok. Majú veľmi dobre rozvinuté zmysly, hlavne hmat, čuch a zrak. Všetky hlavonožce sú predátory a žijú prevažne samotársky bez sociálnych prejavov.

V roku 2004 bolo odhadom známych 1000 až 1200 druhov. Počet vymretých hlavonožcov je však mnohonásobne vyšší, približne viac než 11 000 druhov.

52 2010[upraviť zdroj]

Zvonček jesenícky (lat. Campanula gelida) je stenoendemická, kriticky ohrozená vytrvalá bylina z čeľade zvončekovitých, rastúca v Hrubom Jeseníku v Česku.

Vyvinul sa diferenciáciou izolovanej populácie zvončeka Scheuchzeroveho (Campanula scheuchzeri), alpského druhu, ktorý sa rozšíril do oblasti Sudet v priebehu niektorého z chladnejších období, pravdepodobne poslednej ľadovej doby. Je blízky príbuzný s krkonošským endemitom zvončekom českým (Campanula bohemica). Niekedy sa označuje ako jeho poddruh a uvádza sa ako zvonček český jesenícky (Campanula bohemica subsp. gelida). Oba druhy sú súčasťou príbuzenského komplexu Campanula rotundifolia agg.