Preskočiť na obsah

Daniel Lipšic

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok je potrebné aktualizovať, pretože môže obsahovať zastarané informácie.
Prosím, pozrite si stránky v kategórii návody a článok vhodne aktualizujte.
Daniel Lipšic
slovenský advokát a konzervatívny politik
Daniel Lipšic pri podpise dohody o spolupráci s Dnepropetrovskou oblasťou, 2011
Daniel Lipšic pri podpise dohody o spolupráci s Dnepropetrovskou oblasťou, 2011
Bývalý špeciálny prokurátor SR
V úrade
15. február 2021 – 20. marec 2024
Predchodca Dušan Kováčik úrad zanikol Nástupca
Bývalý poslanec NR SR
V úrade
23. marca 2016 – 30. septembra 2016
Bývalý minister vnútra SR
V úrade
9. júla 2010 – 4. apríla 2012
Predchodca Robert Kaliňák Robert Kaliňák Nástupca
Bývalý minister spravodlivosti SR
V úrade
16. októbra 2002 – 8. februára 2006
Predchodca Ján Čarnogurský Lucia Žitňanská Nástupca
Biografické údaje
Narodenie8. júl 1973 (51 rokov)
Bratislava, ČSSR
Politická stranaKDH (1998 – 2012)
NOVA (od 2012)
Alma materPrávnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave,
Harvard Law School
Profesiaadvokát, poslanec NR SR
Národnosťslovenská
Vierovyznanierímskokatolík
Rodina
Manželka
Beáta Lipšicová, rod. Oravcová
DetiAlexander Lipšic
Peter Lipšic
Odkazy
www.lipsic.sk
Spolupracuj na CommonsDaniel Lipšic
(multimediálne súbory)

JUDr. Daniel Lipšic, LL.M. (* 8. júl 1973, Bratislava) je slovenský právnik (advokát), prokurátor a bývalý konzervatívny politik. V rokoch 2021 – 2024 zastával funkciu špeciálneho prokurátora SR.

Vykonával funkciu poslanca Národnej rady, člena Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť, podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti a ministra vnútra.

Do 28. mája 2012 bol členom KDH, v ktorom zastával funkciu podpredsedu, následne s poslankyňou NR SR Janou Žitňanskou a žurnalistom Gáborom Grendelom založili politickú stranu Nová väčšina – Dohoda (D. Lipšic).

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Štúdium

[upraviť | upraviť zdroj]

Daniel Lipšic sa narodil 8. júla 1973 v Bratislave v lekárskej rodine.[1] Stredoškolské vzdelanie získal na Gymnáziu Grösslingová 18 v Bratislave.[2] V rokoch 1991 – 1996 absolvoval štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, v rámci ktorého sa zúčastnil študijných pobytov na právnickej škole na Univerzite v Minneapolise a v Centre práva Univerzity v Georgetowne, Washingtone D.C. v USA (1994).

V roku 1997 nastúpil na doktorandské štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave, ktoré však predčasne ukončil neodovzdaním dizertačnej práce.[3] Postgraduálne štúdium na Harvard Law School v rokoch 1998 – 2000 ukončil obdržaním titulu Master of Laws (LL.M.).[4]

Právnická kariéra

[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1996 – 1997 bol riaditeľom projektu konkurzného práva v Poradenskom stredisku pre slovenské podniky a banky. Počas základnej vojenskej služby (1997 – 1998) pôsobil na Vojenskej obvodnej prokuratúre v Prešove. Následne bol v období rokov 1997 – 1998 členom Rady expertov Inštitútu konkurzného práva. V advokátskej kancelárii Valko & Partners pracoval v roku 1998 a neskôr od 1. apríla do 15. októbra 2002.

Ako vedúci úradu Ministerstva spravodlivosti SR zložil 22. novembra 2001 justičné skúšky[5] a 28. januára 2002 bol zapísaný do zoznamu Slovenskej advokátskej komory ako advokát s odborným zameraním na všeobecnú prax.[6]

Lipšic je partnerom v šiestej najväčšej právnickej kancelárii na Slovensku, Dentons.[7]

Politická činnosť

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas vysokoškolského štúdia zastával funkciu predsedu (1991 – 1995) pravicovo orientovanej mládežníckej organizácie Občiansko-demokratická mládež, ktorá bola založená roku 1991. Ako predseda ODM sa taktiež zúčastnil 6. celoslovenského Snemu Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý prebiehal 23. – 24. októbra 1993 v Ružomberku.[8] Na 12. Sneme KDH, 21. októbra 2000 v Trenčine, bol za účasti 448 delegátov zastupujúcich všetky zložky tohto hnutia zvolený za podpredsedu KDH pre vnútornú politiku.[9]

Ako nominant KDH zastával 9. decembra 1998 až 31. marca 2002 funkciu vedúceho úradu Ministerstva spravodlivosti SR. Na vlastnú žiadosť bol z tejto pozície odvolaný, v súvislosti so začatím účinnosti zákona o štátnej službe, podľa ktorého sú miesta vedúcich úradov na ministerstvách apolitické. Podľa vlastných vyjadrení sa kvôli funkcii na ministerstve nechcel vzdať členstva v strane.[10]

Voľby Poradie na kandidátnej listine Platné preferenčné hlasy
(počet)		 Platné preferenčné hlasy
(podiel)		 Poradie v počte preferenčných hlasov
2002 6. miesto 42 727 18,01 % 4. miesto[11]
2006 3. miesto 86 536 45,20 % 2. miesto[12]
2010 3. miesto 75 961 35,21 % 2. miesto[13]
2012 3. miesto 104 635 46,43 % 1. miesto[14]

Minister spravodlivosti 2002 – 2006

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo voľbách do NR SR 2002 kandidoval zo 6. miesta a získal 42 727 preferenčných hlasov (podiel 18,01 %), teda sa umiestnil na štvrtom mieste za Pavlom Hrušovským, Jánom Figeľom a Vladimírom Palkom.[11] Mandát poslanca NR SR neuplatnil, pretože sa stal členom vlády SR. Od 15. októbra 2002 zastával post podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti SR.

V súvislosti s odchodom strany KDH z vládnej koalície, 7. februára 2006, podali demisiu všetci jej ministri. Následne bol 8. februára nahradený na poste ministra spravodlivosti nominantkou SDKÚ-DS Luciou Žitňanskou.[15] Tento politický krok KDH súvisel s neschválením návrhu zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, ktorá sa týkala oblastí ozbrojených síl, zdravotníctva, výchovy a vzdelávania, právnych služieb a pracovnoprávnych vzťahov.

V predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 17. júna 2006, sa KDH stalo súčasťou opozície. Lipšic v týchto voľbách získal druhý najvyšší počet preferenčných hlasov – 86 536 (45,20 %).[12] Ako poslanec opozície pripravil návrh novely trestného zákona, ktorým by popieranie holokaustu už nebolo trestným činom, novela však nebola prijatá.[16]

Minister vnútra 2010 – 2012

[upraviť | upraviť zdroj]

Po voľbách do NR SR 2010 sa stal sa členom vlády SR ako minister vnútra SR. Do tejto funkcie bol vymenovaný 9. júla 2010.[17]

Volebné obdobie 2012 – 2016

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo voľbách do NR SR 2012 získal Daniel Lipšic najvyšší počet preferenčných hlasov spomedzi kandidátov KDH – 104 635 (46,43 %), čo bolo o 633 hlasov viac než predseda strany Ján Figeľ.[14] V tomto volebnom období sa stal členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť[18] a do mája 2012 zastával aj pozíciu predsedu Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS.

Na tlačovej konferencii 27. mája 2012 spolu s poslankyňou NR SR Janou Žitňanskou oznámili vystúpenie z KDH. Nasledujúcim dňom sa skončilo jeho členstvo v tejto politickej strane.[19][20] Taktiež sa vzdal funkcie predsedu Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti SIS, v ktorej ho nahradil Pavol Abrhan z KDH.[21] Svoj odchod odôvodnil chýbajúcou víziou KDH a celkovo zlou situáciou pravice. Predseda strany Ján Figeľ s týmto krokom nesúhlasil, ale prípadnú budúcu spoluprácu nevylúčil.[22]

2. septembra 2012 oznámili Lipšic a Žitňanská vytvorenie novej politickej strany, ktorá bola zaregistrovaná na Ministerstve vnútra 25. októbra 2012 ako Nová väčšina.[23] Od 8. júla 2013 fungovalo pod názvom Nová väčšina – Dohoda (D. Lipšic).

V roku 2015 prebiehali rokovania medzi vtedajšími pravicovými opozičnými stranami vrátane Lipšicovej NOVY o možnej predvolebnej koalícii či aspoň spolupráci strán. K vytvoreniu de iure koalície nedošlo, avšak Lipšic sa dohodol v decembri 2015 s Igorom Matovičom na premenovaní jeho strany OĽANO na OĽANO-NOVA.[24] To navonok vyzeralo stále ako koalícia, hoci Matovič iba poskytol miesta na kandidátnej listine pre nominantov strany NOVA, zároveň tak strane na vstup do parlamentu stačilo 5 a nie 7 % hlasov. Lipšic kandidoval zo 14. miesta kandidátky.

Volebné obdobie 2016 – 2020

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo voľbách v marci 2016 získal Lipšic 83 915 prednostných hlasov (13. najvyšší počet spomedzi poslancov, druhý v rámci OĽANO-NOVA) a stal sa opäť poslancom NR SR.[25]

V septembri 2016 sa stal účastníkom dopravnej nehody, na následky ktorej zomrel chodec. Súd ho uznal vinným z prečinu usmrtenia a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní tri roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu päť rokov. Lipšic sa rozhodol vzdať sa svojho mandátu v Národnej rade k 30. septembru, pretože by svoj mandát nemohol vykonávať naplno. Chcel sa venovať právnej praxi.[26] 30. januára 2017 na funkciu predsedu strany rezignoval. Novým predsedom strany NOVA sa v júni 2017 stal Gábor Grendel.[27]

Špeciálny prokurátor

[upraviť | upraviť zdroj]

V decembri 2020 bolo oznámené, že Právnická fakulta Univerzity Komenského nominuje Lipšica ako kandidáta na špeciálneho prokurátora. Informáciu po schválení Akademickým senátom fakulty potvrdil dekan Eduard Burda. Lipšic nomináciu svojej alma mater ocenil a o svojom rozhodnutí kandidovať na vedúceho generálnej prokuratúry Lipšic uviedol: „Považujem ju za kľúčovú inštitúciu na boj proti korupcii, organizovanému zločinu, akejkoľvek mafii. Zvlášť v tejto dobe môže zohrávať mimoriadne dôležitú úlohu pri prinavrátení dôvery ľudí v právny štát, v to, že platí rovnosť pred zákonom, že ktokoľvek, pokiaľ poruší zákon, nech je akokoľvek vplyvný alebo bohatý, bude niesť trestnú zodpovednosť.“ [28]

Transparency International Slovensko odporučilo iného kandidáta. Štvorročný odstup od politickej činnosti považovali za dostatočný, ale podľa organizácie má stále silné väzby na stranu OĽaNO. Mohol by tak „ohroziť vnímanie nestrannosti prokuratúry nad únosnú mieru“.[7] Organizácia si všimla aj dočasný konflikt záujmov keď Lipšic pri viacerých dôležitých kauzách prejde zo strany obhajcu na stranu prokurátora. Súčasne však vyzdvihli vysoké morálne kvality, kvalitné vzdelanie a manažérske schopnosti kandidáta.[7]

Na 26. schôdzi ho Národná rada zvolila 5. februára 2021 na funkčné obdobie 7 rokov.[29] To začalo plynúť zložením sľubu predsedovi Národnej rady. Na hlasovaní bolo prítomných 117 poslancov. Za Lipšica hlasovalo 79, proti bolo 12 a voľby sa zdržalo 26 poslancov.[30] Úrad začal vykonávať po zložení sľubu do rúk predsedu Národnej rady 15. februára 2021.[31]

15. feburára 2021 Lipšic podporil zlúčenie oddelenie boja s extrémizmom s oddelením boja s organizovaným zločinom a terorizmom.[32]

Podľa prieskumu konaného 17. až 24. februára 2021 Lipšicovi dôverovalo 33% a nedôverovalo 62% respondentov.[33]

Lipšic 5. decembra 2023 vyhlásil, že sa vzdá funkcie špeciálneho prokurátora „ak vláda verejne garantuje, že nezasiahne do postavenia Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) a jeho prokurátorov“.[34]

Osobný život

[upraviť | upraviť zdroj]

13. októbra 2007 sa oženil s novinárkou Beátou Oravcovou.[35][36] 3. decembra 2009 sa im narodil syn Alexander[37] a 5. októbra 2011 syn Peter. Lipšic v súčasnosti býva v Bratislave. Má jedného brata, MUDr. Erika Lipšica, PhD., ktorý pôsobí ako špecialista na intervenčnú kardiológiu v nemocničnom centre Groningenskej univerzity v holandskom meste Groningen.[38][39]

Dielo

[upraviť | upraviť zdroj]
  • LIPŠIC, Daniel. Dvojkomorový parlamentný systém. Bratislava : Inštitút pre verejné otázky, 2000. 43 s. ISBN 80-8893-516-4.
  • LIPŠIC, Daniel; PROCHÁZKA, Radoslav. Ústava Európskej únie: áno či nie?. Bratislava : Konzervatívny inštitút M.R.Štefánika, 2002. 28 s. Dostupné online.
  • LIPŠIC, Daniel. Slušné Slovensko potrebuje lídra. Bratislava : NOVA, 2013. 174 s. ISBN 978-80-8940-262-5.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ LIPŠIC, Daniel. O mne [online]. Lipšic.sk, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online. Archivované 2013-10-19 z originálu.
  2. ↑ Absolventi [online]. Gymnázium Grösslingová 18, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  3. ↑ LIPŠIC: „Nadpráca“ denníka Plus1deň [online]. Bratislava: SITA, 2013-12-10, [cit. 2020-03-04]. Dostupné online.
  4. ↑ LIPŠIC, Daniel. CV : JUDr. Daniel Lipšic LL.M. [online]. Lipšic.sk, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  5. ↑ Lipšic zložil justičné skúšky s vyznamenaním [online]. TASR; SME, 2001-11-22, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  6. ↑ LIPŠIC Daniel JUDr. [online]. Slovenská advokátska komora, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  7. ↑ a b c Hodnotíme kandidátov na špeciálneho prokurátora: Prečo by Daniel Lipšic nemal uspieť. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2021-01-31. Dostupné online [cit. 2021-02-06].
  8. ↑ BOBULA, Peter. História KDH [online]. [Bratislava]: Kresťanskodemokratické hnutie, [cit. 2013-10-14]. S. 29. Dostupné online. Archivované 2012-10-17 z originálu.
  9. ↑ BOBULA, Peter. História KDH [online]. [Bratislava]: Kresťanskodemokratické hnutie, [cit. 2013-10-14]. S. 157–158. Dostupné online. Archivované 2012-10-17 z originálu.
  10. ↑ ŽEMLOVÁ, Monika. Lipšic odišiel z úradu, Sopira z vedenia SDĽ [online]. SME, 2002-03-28, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  11. ↑ a b Voľby do NR SR 2002: Výsledky prednostného hlasovania [online]. Bratislava: ŠÚ SR. Dostupné online.
  12. ↑ a b Voľby do NR SR 2006: Výsledky prednostného hlasovania (archív) [online]. Bratislava: ŠÚ SR, 2006-06-18. Dostupné online.
  13. ↑ Voľby do NR SR 2010: Výsledky prednostného hlasovania (archív) [online]. Bratislava: ŠÚ SR, 2010-06-13. Dostupné online.
  14. ↑ a b Voľby do NR SR 2012: Výsledky prednostného hlasovania (archív) [online]. Bratislava: ŠÚ SR, 2012-03-11. Dostupné online.
  15. ↑ MAŤKO, Martin, et al. SDKÚ-DS : Strana reforiem a modernízácie Slovenska. [Bratislava] : Inštitút pre moderné Slovensko, 2012. 226 s. ISBN 978-80-9712-150-1. S. 74.
  16. ↑ Lipšic zopakoval, že popieranie holokaustu by sa nemalo trestať
  17. ↑ Prezident Ivan Gašparovič vymenoval členov vlády SR [online]. Tlačové oddelenie Kancelárie prezidenta SR, 2010-07-09, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  18. ↑ Výbor NR SR pre obranu a bezpečnosť [online]. Národná rada SR, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  19. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Daniel Lipšic vystupuje z KDH [online]. SME, 2012-05-27, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  20. ↑ PRUŠOVÁ, Veronika. Lipšic končí v KDH, založenie novej strany odsúva na leto [online]. SME, 2012-05-27, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  21. ↑ Osobitný kontrolný výbor NR SR na kontrolu činnosti SIS [online]. Národná rada SR, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  22. ↑ Figeľ: KDH je sklamané z rozhodnutia Daniela Lipšica [online]. SME; TASR; SITA, 2012-05-28, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online.
  23. ↑ Výpis z registra strán [online]. Ministerstvo vnútra SR, 2012-10-25, rev. 2013-07-08, [cit. 2013-10-17]. Dostupné online. Archivované 2018-04-21 z originálu.
  24. ↑ MIKUŠOVIČ, Dušan. Matovič s Lipšicom sľubujú, že ak nedostanú 7 percent, nebudú poslanci. Denník N (Bratislava: N Press), 2015-12-03. Dostupné online [cit. 2021-02-02]. ISSN 1339-844X.
  25. ↑ JUDr. Daniel Lipšic, LL.M. [online]. Bratislava: Národná rada SR, [cit. 2021-02-02]. Dostupné online.
  26. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Daniel Lipšic sa po nehode vzdá poslaneckého mandátu (+ video) [online]. N Press, 2016-09-22, [cit. 2016-10-30]. Dostupné online.
  27. ↑ Gábor Grendel sa dnes stal novým predsedom hnutia NOVA. Rozhodli.... Denník N. Dostupné online [cit. 2017-09-21].
  28. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Daniel Lipšic bude kandidovať za špeciálneho prokurátora. Denník N (Bratislava: N Press), 2020-12-16. Dostupné online [cit. 2020-12-18]. ISSN 1339-844X.
  29. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Po Kováčikovi príde Lipšic. Parlament zvolil nového špeciálneho prokurátora. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-02-05. Dostupné online [cit. 2021-02-05]. ISSN 1339-844X.
  30. ↑ TASR. Za špeciálneho prokurátora poslanci zvolili D. Lipšica. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2021-02-05. Dostupné online [cit. 2021-02-05].
  31. ↑ Novozvolený špeciálny prokurátor Daniel. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-02-15. Dostupné online [cit. 2021-02-15]. ISSN 1339-844X.
  32. ↑ Daniel Lipšic podporuje zlúčenie oddelenie boja [online]. Bratislava: N Press, 2021-02-15, [cit. 2021-02-18]. Dostupné online.
  33. ↑ Novému generálnemu prokurátorovi Marošovi. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-03-21. Dostupné online [cit. 2021-03-27]. ISSN 1339-844X.
  34. ↑ TASR. D. Lipšic sa vzdá funkcie, ak vláda garantuje, že nezasiahne do ÚŠP. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2023-12-05. Dostupné online [cit. 2023-12-05].
  35. ↑ zh. Lipšic sa v sobotu oženil s Beatou Oravcovou [online]. TASR; ČTK; SME, 2007-10-15, [cit. 2013-10-16]. Dostupné online.
  36. ↑ KERNOVÁ, Mirka. Keď polovičky novinárov vstúpia do politiky [online]. Mediálne.Trend.sk, 2010-07-21, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online.
  37. ↑ Daniel Lipšic má syna! [online]. Markíza TV noviny, 2009-12-03, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online. Archivované 2014-02-22 z originálu.
  38. ↑ Erik Lipsic [online]. LinkedIn, [cit. 2014-02-14]. Dostupné online.
  39. ↑ Erik Lipsic : University of Groningen, University Medical Center Groningen [online]. [Cit. 2014-02-14]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Daniel_Lipšic&oldid=7905317“