Elektrický rušeň 140
| Elektrický rušeň radu 140 | |
 Rušeň 140.004 v Jaroměři | |
| Prevádzkové parametre | |
|---|---|
| Maximálna rýchlosť | 120 km/h |
| Trvalý výkon | 2 032 kW |
| Napájacie sústavy | 3 kV js |
| Regulácia výkonu | odporová |
| Usporiadanie pojazdu | Bo´ Bo´ |
| Trvalá ťažná sila | 110 kN |
| Maximálna ťažná sila | 212 kN |
| Rozchod | 1 435 mm |
| Hmotnosť | 82 t |
| Adhézna hmotnosť | 82 t |
| Dĺžka cez nárazníky | 15 600 mm (140.001 - 017) 15 800 mm (140.018 - 040) 15 740 mm (140.041 - 100) 16 400 mm (140.073) |
| Šírka | 2 950 mm |
| Výška | 4 500 mm |
| Priemer kolies | 1 250 mm |
| Výrobné údaje | |
| Výrobca | Škoda Holding |
| Prevádzkovateľ | (ČSD, ŽSR, ZSSK, ZSSK Cargo), ČD, Ostravská dopravní společnost, Slovenská železničná dopravná spoločnosť, Rail Polska, CTL Logistics |
| Rok výroby | 1953 – 1958 |
| Počet vyrobených kusov | 100 |
| V prevádzke v období | 1953 – súčasnosť |
| Staré označenie ČSD | E 499.0 |
| Továrenské označenie | Škoda 12E |
Elektrický rušeň 140 (predtým E 499.0, továrenské označenie Škoda 12E) je univerzálny rušeň na jednosmernú napájaciu sústavu 3 kV určený pre osobné vlaky, rýchliky aj nákladné vlaky. Vyrábali ho v rokoch 1953 – 1958 vtedajšie závody V. I. Lenina, teda Škoda Holding. Patrí k česko-slovenským elektrickým rušňom tzv. I. generácie. Išlo o prvý v Česko-Slovensku vyrobený elektrický rušeň po vojne, určený pre novo elektrifikované trate sústavou 3 kV js, ktoré sa začali budovať už v roku 1948.
Vývoj a skúšky v prevádzke
[upraviť | upraviť zdroj]Objednávka na nové elektrické rušne pre ČSD prišla už v roku 1946. Bolo rozhodnuté, že sa využijú moderné zahraničné technológie, preto boli k vývoju prizvané tiež švajčiarskej firmy Société Anonyme des Ateliers de Sécheron a Lokomotiv und Maschinefabrik Winterthur, ktoré umožnili licenčnú výrobu niektorých potrebných komponentov. V roku 1953 bol hotový prototypový stroj označený E 499.001, ktorý mohol byť vyskúšaný na tratiach v pražskom železničnom uzle, elektrifikovanom v dvadsiatych rokoch sústavou 1,5 kV js. Rušeň tu teda mohol jazdiť len na polovičný výkon. Preto bol následne postúpený do Žiliny, kde už mohol jazdiť pod plným napätím 3 kV na prvej česko-slovenskej novo elektrifikovanej trati do Vrútok. Pre vyskúšanie v plnej traťovej prevádzke bol prevedený do Poľska, kde sa v tom čase mohol prejsť na dlhších úsekoch a najazdil tu spolu s druhým strojom (E 499.002) bez väčších problémov 100 000 km. Potom sa oba stroje vrátili späť do Česko-Slovenska do depa Praha hlavné nádražie, ale o dva roky (1956) už boli odovzdané do Žiliny. Pri pokračovaní dodávok z výrobného závodu boli nové rušne vždy najskôr deponované na Hlavnom nádraží v Prahe, kde boli oživené a vyskúšané v prevádzke a potom odovzdávané do ďalších dep.
Konštrukcia
[upraviť | upraviť zdroj]U rady 140 je použitá oceľová skriňa s dvoma koncovými stanovišťami rušňovodiča, do ktorých je vstup zvonku dverami vždy z ľavej strany. Medzi stanovišťami sa nachádza strojovňa so šiestimi bočnými kruhovými oknami na každej strane. Pohon zabezpečujú štyri trakčné motory, pre každú nápravu jeden. Regulácia výkonu prebieha marením prebytočného prúdu v odporníku s liatinovými článkami, ktorý je umiestnený na streche medzi pantografmi. Elektromotory sa zapájajú podľa polohy hlavného kontroléra buď sériovo alebo paralelne, vždy sa dvojicou motorov v sérii.
Prevádzka
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvodne boli rušne dodávané do všetkých rušňových dep, kde bola potreba nových elektrických strojov. Preto sa dostávali okrem RD Praha hlavné nádražie aj do RD Ústí nad Labem a dokonca do, neskôr výhradne motorového, depa Nymburk. Ďalej slúžili v Českej Třebovej, Ostrave, Žiline, Spišskej Novej Vsi a Košiciach. Neskôr boli často medzi depami rôzne presúvané, ale v polovici 80. rokov sa všetky ocitli v moravských, sliezskych a slovenských depách.
Pôvodná verzia univerzálneho rušňa pre osobnú aj nákladnú dopravu sa síce u rady 140 nenaplnila, ale rušne sa stali užitočnými strojmi pre dopravu rýchlikov, zastávkových vlakov a ľahších nákladných vlakov. Dodávky nových strojov v 60. a 70. rokoch ich prevádzku neohrozili. S diaľkovými vlakmi zachádzali denne zo Slovenska až do Prahy, v Púchove preberali od motorových rušňov rýchliky z Bratislavy do Košíc. Medzi zaujímavé výkony nesporne patrila vozba vojenského rýchliku Moskva – Milovice, s ktorými jazdili žilinské stroje do Lysej nad Labem, kde bol vlak odovzdaný motorovému rušňu, ktorý ho následne doviezol do neďalekých Milovic. Elektrický stroj potom v Lysej čakal na spiatočný vlak, s ktorým sa vrátil späť na Slovensko.
Až do konca 80. rokov zostávala pozícia radu 140 neotrasiteľná. Ťažisko ich práce sa presúvalo od diaľkových vlakov skôr k osobným, nákladným alebo poštovým rýchlikom (v roku 1978 totiž došlo k dodávke 27 kusov nových rušňov dnešného radu 150 určených práve pre diaľkové vlaky na trase Praha – Košice), ale v prevádzke boli všetky nepoškodené stroje. V 80. rokoch však začali ČSD odoberať nové stroje radov 162 a 163, ktoré začali starší rad 140 rýchlo vytláčať. Po roku 1988, kedy sa turnusová potreba radu 140 znížila, boli najprv odstavené stroje v horšom technickom stave. Ďalšou citeľnou ranou bolo, keď po nehode jedného rušňa na Slovensku v prvej polovici 90. rokov bola odhalená konštrukčná chyba na podvozkoch niektorých strojov. Potom bola zrušená kopa ďalších lokomotív. V Česku prebiehalo rušenie o poznanie rýchlejšie ako na Slovensku, preto ku koncu 90. rokov v depe v Olomouci ostalo len posledných pár mohykánov. Na Slovensku zostávali ešte dlho v prevádzke v depách Žilina a Košice. V rokoch 2004 a 2005 boli dokonca tri stroje upravené pre prevádzku v Poľsku, kam jazdili s rýchlikmi po novo elektrifikovanej trati Čadca – Zwardoń a ďalej až do Katowic.
Niektoré stroje pochádzajúce zo Slovenska sú ešte prevádzkované súkromnými dopravcami v Poľsku (u CTL Logistics ako rad ET13[1] a Rail Polska pod pôvodným označením)[2], na Slovensku (Slovenská železničná dopravná spoločnosť)[3] a v Česku (Ostravská dopravní společnost).
Význam
[upraviť | upraviť zdroj]Rušne radu 140 boli prvými povojnovými elektrickými rušňami, ktoré vyrobila plzenská firma Škoda. Vďaka spolupráci so švajčiarskymi výrobcami znamenala výroba týchto rušňov veľký technologický skok, kvôli ktorému sú tieto stroje porovnateľné so súdobými typmi západnej produkcie. Jej konštrukčné riešenia aj funkčný dizajn sa stali základom pre ďalšie kvalitné rušne Škoda až do 70. rokov. Stroje zo Škody odvodené z česko-slovenského radu 140 boli úspešne vyvezené do Sovietskeho zväzu a KĽDR, kde sú v prevádzke dodnes.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Rada ET13 CTL Logistics. Stránky přátel železnic. Dostupné online [cit. 2014-06-27]. Archivované 2007-10-29 z originálu.
- ↑ Rada 140 Rail Polska. Stránky přátel železnic. Dostupné online.
- ↑ ŠTEFEK, Petr. Oprava „bobiny“ 140.076 pre slovenského dopravcu SŽDS. Stránky přátel železnic, jún 2007. Dostupné online.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- RAAB, Ivo. Elektrické lokomotivy E 449.0 (1). 1. vyd. Praha : Corona, 2004. 184 s. ISBN 80-86116-03-4.
- RAAB, Ivo. Elektrické lokomotivy E 449.0 (2). 1. vyd. Praha : Corona, 2005. 163 s. ISBN 80-86116-04-2.
- RAAB, Ivo. Elektrické lokomotivy E 449.0 (3). 1. vyd. Praha : Corona, 2005. 165 s. ISBN 80-86116-32-8.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Elektrický rušeň 140
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Rušeň radu 140 v atlase lokomotív
- Rušeň radu 140 na stránkach zameraných na prototypy a unikátne stroje
- RAILPAGE.NET, Rad 140 (E 499.0)
- Rušne radu 140 na stránkach Rail.sk
- Elektrický rušeň E 499.047 na stránkach Výhrevne Vrútky
Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Lokomotiva 140 na českej Wikipédii.