Kyjev

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Kiev)
Kyjev
(Київ – Kyjiv)
hlavné mesto Ukrajiny
Vlajka
Erb
Oficiálny názov: Київ – Kyjiv
Štát Ukrajina Ukrajina
Oblasť Kyjevská oblasť
Rieka Dneper
Nadmorská výška 197 m n. m.
Súradnice 50°27′00″S 30°31′24″V / 50,45°S 30,5233°V / 50.45; 30.5233
Rozloha 847 km² (84 700 ha)
Obyvateľstvo 2 952 301 (2022)
Hustota 3 485,6 obyv./km²
Vznik 5. storočie
Primátor Vitalij Kličko
Časové pásmo VEČ (UTC+2)
 - letný čas VELČ (UTC+3)
PSČ 01xxx-04xxx
Telefónna predvoľba +380 44
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Poloha mesta v rámci Ukrajiny
Wikimedia Commons: Kiev
Webová stránka: http://kievcity.gov.ua/
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Kyjev[1][pozn 1] (do roku 1966: Kijev; ukr. КиївKyjiv, poľ. Kijów, rus. КиевKijev, jidiš קיאבKijav) je hlavné a najväčšie mesto Ukrajiny, správne stredisko Kyjevskej oblasti.

Mesto leží na rieke Dneper v severnej časti krajiny. Má rozlohu 847 km2 a 2,95 milióna obyvateľov (2022).[2] Kyjevská aglomerácia má 4,07 milióna obyvateľov. Je to dopravná križovatka a centrum elektrotechnického priemyslu.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenský názov[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 1902 - 1931 a 1940 - 1966 slovenský kodifikovaný tvar znel Kijev[3][4]. V rokoch 1931 - 1940[5] a potom znova od roku 1966 dodnes bol resp. je znova kodifikovaný tvar Kyjev[6]. Zmena kodifikácie je v Pravidlách slovenského pravopisu z roku 1966 komentovaná nasledovne: "Zmenil sa spôsob písania miestneho mena Kijev na Kyjev (podľa zásad transkripcie z ukrajinčiny)"[7].

V súlade s kodifikáciou v Pravidlách slovenského pravopisu aj Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (v súčasnosti podľa § 18 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii[8]) ustanovil Kyjev ako slovenské štandardizované exonymum pre toto mesto.[1] Tento tvar je právne záväzný pre vydavateľov kartografických diel, odborných publikácií, na používanie v tlači a iných prostriedkoch masovej komunikácie a v úradnej činnosti orgánov verejnej správy.[9]

Po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu v marci 2022 oznámil slovenský Denník N, že bude aj na znak sympatií k brániacemu sa ukrajinskému národu používať názov Kyjiv (tzn. prepis z ukr. Київ), pretože podľa šéfredaktora Matúša Kostolného „naše označenia týchto miest [Kyjev, Ľvov, Charkov] sme prebrali z ruštiny. Sú za tým desaťročia vplyvu Sovietskeho zväzu, v ktorom bola práve ruština centrálnym jazykom“.[10] Toto tvrdenie je v rozpore s faktami (pozri vyššie uvedený prehľad kodifikácie). Potvrdzuje to aj jazykovedkyňa a hlavná redaktorka Slovníka súčasného slovenského jazyka Alexandra Jarošová, poukazujúc na skutočnosť, že názov „Kijev“ uviedol už Samuel CzambelRukoväti spisovnej reči slovenskej (1902),[11] pričom zhruba v 30. rokoch 20. storočia sa jeho písanie zmenilo na „Kyjev“, čo sa priblížilo ukrajinskej výslovnosti.[12] Názov Kyjiv okrem Denníka N používa aj časopis .týždeň,[13] internetový portál Startitup.sk[14]SITA Slovenská tlačová agentúra.[15] Knižne ho použil novinár Petr Koubský v historicko-popularizačnej publikácii Stručné dejiny Ukrajiny od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému (2022).[16]

Etymológia[upraviť | upraviť zdroj]

Etymológia je sporná, názov je možno odvodený od osobného mena „Kyj“, teda znamená „Kyjov, patriaci Kyjovi“.[chýba zdroj]

V starej ruštine (t.j. v stredovekom jazyku, ktorý je priamym predchodcom okrem iného dnešnej ruštiny a ukrajinčiny) znie najstarší doložený tvar názvu mesta Кыѥвъ či Кыевъ (oboje: Kyjev), od 13. storočia aj Киевъ či Кiевъ (oboje: Kijev).[17][18][19] Ako vidno, súčasný kodifikovaný slovenský (a český) názov tohto mesta zodpovedá najstaršiemu doloženému domácemu názvu tohto mesta.

Poloha a prírodné podmienky[upraviť | upraviť zdroj]

Monastier svätého Michala

Historické centrum Kyjeva sa rozkladá na pahorkoch nad pravým (západným) brehom Dnepra, v 20. storočí vyrástli nové štvrte aj na ľavom brehu (napr. Darnyca, Podil). Reliéf mesta je dosť členitý, lesnaté pahorky sú od seba oddelené malými údoliami, zbiehajúcimi sa k Dnepru. Do Dnepra sa pri Kyjeve zľava vlieva rieka Desna, severne od mesta Dneper zadržuje veľká Kyjevská priehrada.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Ulica Chreščatik

Podľa legendy založili Kyjev traja bratia tak, že postavili tri hrady na troch pahorkoch.[20]

Kyjev patrí k starobylým európskym mestám, nakoľko archeologické nálezy posúvajú jeho začiatky na prelom 5.6. storočia. V 9.12. storočí bol Kyjev sídelným mestom rozsiahlej Kyjevskej Rusi. Roku 988 prijal kyjevský veľkoknieža Vladimír I. kresťanstvo, ktoré sa odtiaľ šírilo medzi všetkých východných Slovanov, a Kyjev sa hneď stal jedným z hlavných centier kresťanskej kultúry. Počas 12. storočia sa štát rozpadol na viacero kniežatstiev a Kyjev začal strácať svoj pôvodný význam. Roku 1240 mesto spustošili mongolské vojská Batuchána. Od roku 1363 patril Kyjev Litovskému veľkokniežatstvu (od roku 1471 ako stredisko Kyjevského vojvodstva) a spolu s ním neskôr v rámci Lublinskej úniepoľsko-litovskej ríši. Od roku 1497 mal Kyjev samosprávu podľa magdeburského spôsobu.

Po kozáckych povstaniach v polovici 17. storočia sa Kyjev dostal pod ruskú správu; jeho pridelenie Rusku definitívne potvrdil tzv. Večný mier z roku 1686. Od roku 1797 bol Kyjev strediskom rovnomennej gubernie. Univerzita svätého Vladimíra (dnes Ševčenkova univerzita) bola založená v roku 1834.

Po revolúcii roku 1917 bola v Kyjeve založená ukrajinská Centrálna rada, ktorá vyhlásila nezávislosť Ukrajiny. Po viac ako dvoch rokoch bojov však zvíťazili v občianskej vojne boľševici, a tak bol Kyjev od roku 1920 začlenený do formujúceho sa sovietskeho štátu. Až v roku 1934 sa stal opäť (namiesto „proletárskejšieho“ Charkova) aspoň metropolou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky.

Po útoku na Sovietsky zväz dobyli Nemci 19. septembra 1941 aj Kyjev. Počas bitky o Kyjev došlo v širšom okolí mesta k obrovskému obkľúčeniu sovietskych síl a strate vyše 500 000 sovietskych vojakov. Sovietske jednotky Ľudového komisariátu vnútra (NKVD) pred ústupom z mesta zamínovali časť budov v centre, ktoré vybuchli až po začiatku nemeckej okupácie. Nacisti sa v meste dopustili krutých vojnových zločinov29.30. septembra 1941 zvláštne jednotky SS v rokline Babyj Jar na severozápadnom okraji mesta popravili vyše 33-tisíc kyjevských Židov. Popravy na tomto mieste pokračovali aj neskôr. Spod nacistickej okupácie bolo zničené mesto vyslobodené 6. novembra 1943 jednotkami 1. ukrajinského frontu. Druhej bitky o Kyjev sa zúčastnili aj vojaci 1. československej samostatnej brigády. 8. mája 1965 bol mestu za činnosť počas vojny udelený titul mesto-hrdina.

Od roku 1991 je Kyjev hlavným mestom nezávislej Ukrajiny. Významne sa do dejín zapísal v novembri a decembri 2004, keď veľké demonštrácie proti sfalšovaným výsledkom prezidentských volieb, tzv. Oranžová revolúcia, viedli k čiastočnej zmene režimu v krajine.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Kyjev je rozdelený na 10 správnych obvodov („rajónov“):

  • Darnyckyj (ukr. Дарницький),
  • Desňanskyj (Деснянський),
  • Dniprovskyj (Дніпровський),
  • Holosijivskyj (Голосіївський),
  • Obolonskyj (Оболонський),
  • Pečerskyj (Печерський),
  • Podiľskyj (Подільський),
  • Solomenskyj (Соломенський),
  • Sviatošynskyj (Святошинський),
  • Ševčenkivskyj (Шевченківський).

Doprava[upraviť | upraviť zdroj]

Kostru mestského dopravného systému tvorí metro. Kyjevské metro má tri trasy, pretínajúce sa v centre mesta. Prvá trasa bola uvedená do prevádzky v roku 1960. Dnes má 43 staníc a celkovú dĺžku 54 km, z toho 6 km po povrchu.

Juhovýchodne od Kyjeva sa nachádza medzinárodné letisko Boryspiľ.

Pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Katedrála svätej Sofie

Katedrála svätej Sofie[upraviť | upraviť zdroj]

Katedrála svätej Sofie, resp. Svätej Múdrosti ukr. Софійський собор Sofijskyj sobor, rus. Софийский собор alebo Собор Святой Софии Sofijskij sobor alebo Sobor Svjatoj Sofii) bola postavená v 11. storočí z rozhodnutia Jaroslava I. Múdreho, ktorý ju dal založiť v roku 1037. Názov chrámu je odvodený od starogr. σοφίᾱ sophia – „múdrosť“ po vzore Hagie Sofie v Konštantínopole (dnes Istanbul). Konali sa v ňom korunovačné slávnosti a iné slávnostné ceremónie; kniežatá Kyjevskej Rusi tu udeľovali audienciu zahraničným delegáciám. Za dobu svojej existencie bola katedrála niekoľkokrát zničená, obzvlášť v roku 1240 mongolskými Tatármi.

V rokoch 1685 – 1707 bola katedrála prestavaná v štýle ukrajinského baroka. Kupoly získali hruškovitý tvar a z pôvodných tridsiatich kupol bolo zachovaných iba devätnásť. V roku 1889 došlo k prestavbe západného priečelia a bola vybudovaná chrámová predsieň.

Počas protináboženskej kampane v Sovietskom zväze v roku 1920 bola plánovaná „asanácia“ katedrály, ale nakoniec bola katedrála spolu s priľahlými objektmi z 18. storočia vyhlásená za historicko-architektonickú rezerváciu. Dnes je súčasťou svetového dedičstva UNESCO a jedným zo siedmich divov Ukrajiny.

V interiéri sa nachádza rad fresiek, ktoré v minulosti zaberali plochu zhruba 5000 metrov štvorcových (dnes rôzne zdroje uvádzajú 2 – 3 m štvorcové rôzne zachovalých fresiek z 11. storočia) a mozaík, ktoré v minulosti zaberali plochu 640 metrov štvorcových (dnes 260). Sú na nich vyobrazení vládcovia, náboženské a lovecké motívy. Známe je vyobrazenie Jaroslava Múdreho a jeho rodiny.

V katedrále boli pochovávané ruské kniežatá, dodnes sa však zachovala iba hrobka Jaroslava Múdreho.

Bola vybudovaná s piatimi loďami a jej dĺžka je 37 m, šírka 55 m a výška od podlahy po vrchol centrálnej kupoly je 29 m.

Ostatné pamätihodnosti[upraviť | upraviť zdroj]

Partnerské mestá[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Štandardizovaný názov, pozri bližšie kapitolu Názov.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Kyjev. In: Názvy geografických objektov z územia mimo SR [PDF online]. Bratislava: Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, [s. d.], rev. 2022-03-23, [cit. 2022-09-27]. S. [33]. Dostupné online.
  2. Чисельність наявного населення України на 1 січня / Number of Present Population of Ukraine, as of January 1, Dostupné online
  3. CZAMBEL, S. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 1902, 1915
  4. Pravidlá slovenského pravopisu 1940, 1953, 1966
  5. Pravidlá slovenského pravopisu 1931
  6. Pravidlá slovenského pravopisu 1966, 1971, 1991, 2000, 2013
  7. Pravidlá slovenského pravopisu 1966
  8. § 18 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov (dost. 2022-09-27)
  9. § 18 ods. 7 zákona č. 215/1995 Z. z. o geodézii a kartografii v znení neskorších predpisov (dost. 2022-09-27)
  10. KOSTOLNÝ, Matúš. Kyjev je Kyjiv a v Denníku N ho tak aj budeme písať. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-24. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1339-844X.
  11. CZAMBEL, Samuel. Rukoväť spisovnej reči slovenskej. 1. vyd. Turčiansky Sv. Martin : Kníhkupecko-nakladateľský spolok, 1902. 315 s. Dostupné online.
  12. ČOREJ, Tomáš. Jazykovedkyňa: Ak sa väčšina pridá k vám a začne používať Kyjiv namiesto Kyjeva, rozhodne úzus. Denník N (Bratislava: N Press), 2022-03-25. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1339-844X.
  13. redakcia. Ukrajina ONLINE: V Mariupoli sa do falošného ruského referenda zapojilo 20 % obyvateľov. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2022-03-05. Dostupné online [cit. 2022-09-27]. ISSN 1336-653X.
  14. DARÁKOVÁ, Karina. Cigániková verzus Tabák: Polícia potvrdila, že má na stole trestné oznámenie. Startitup.sk (Bratislava: Startitup), 2022-05-01. Dostupné online [cit. 2022-09-27].
  15. EÚ pomôže Ukrajine „vstať z popoľa“, vyhlásila Von der Leyenová v Kyjeve. WebNoviny.sk (Bratislava: SITA Slovenská tlačová agentúra), 2022-06-11. Dostupné online [cit. 2022-09-27].
  16. KOUBSKÝ, Petr. Stručné dejiny Ukrajiny od Kyjevskej Rusi až k Zelenskému. 1. vyd. Bratislava : N Press, 2022. 86 s. ISBN 978-80-8230-107-9.
  17. DROZDOV, J. N.. O nekotorych narodach drevnej Evropy (О некоторых народах древней Европы). [s.l.] : DrozdovYuN. 182 s. Dostupné online. ISBN 978-5-9906573-9-7. S. 56.
  18. TRUBAČOV, O. N. ed. Etimologičeskij slovar slavjanskich jazykov. 13. Moskva: Nauka. 1987. S. 256, 257
  19. JANIN, V. L. et al. Novgorodskije gramoty na bereste (iz raskopok 2001 - 2014 gg.). zv. 12. Moskva. 2015. S. 115
  20. KYJEV. In: PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. 2. vyd. Praha : Libri, 2004. 259 s. ISBN 80-7277-219-8. S. 117 – 120.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kyjev
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo Kyjev

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • Kyjev – sprievodca po Kyjeve s fotografiami (po česky)