Nežná revolúcia: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Bez shrnutí editace
Riadok 243: Riadok 243:


== Dohra ==
== Dohra ==
{{Hlavný článok|Pomlčková vojna}}
⚫
V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990 do [[Voľby do Federálneho zhromaždenia v Česko-Slovensku v roku 1990|federálneho zhromaždenia]] aj do [[Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990|SNR]]). V Česku presvedčivo zvíťazilo Občianske fórum. Vo voľbách do [[Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990|SNR]] vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3 %) pred [[Kresťanskodemokratické hnutie|Kresťanskodemokratickým hnutím]] (19,2 %) a [[Slovenská národná strana (1990)|SNS]] (13,9 %). [[Strana demokratickej ľavice (1990)|Komunistická strana Slovenska]] získala len 13,3 % čo podnietilo vznik jej reformného krídla na jeseň roku 1990 [[Strana demokratickej ľavice (1990)|Stranu demokratickej ľavice]] (SDĽ).
V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu česko-slovenského štátu z [[Československá socialistická republika]] na [[Česko-slovenská federatívna republika]] a po mesiaci na [[Česká a Slovenská Federatívna Republika]]. Podľa reformy slovenského pravopisu sa tiež názov Československo
začal písať so spojovníkom Česko-Slovensko.

⚫
Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990 do [[Voľby do Federálneho zhromaždenia v Česko-Slovensku v roku 1990|Federálneho zhromaždenia]] aj do [[Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990|SNR]]). V Česku presvedčivo zvíťazilo Občianske fórum. Vo voľbách do [[Voľby do Slovenskej národnej rady v roku 1990|SNR]] vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3 %) pred [[Kresťanskodemokratické hnutie|Kresťanskodemokratickým hnutím]] (19,2 %) a [[Slovenská národná strana (1990)|SNS]] (13,9 %). [[Strana demokratickej ľavice (1990)|Komunistická strana Slovenska]] získala len 13,3 % čo podnietilo vznik jej reformného krídla na jeseň roku 1990 [[Strana demokratickej ľavice (1990)|Stranu demokratickej ľavice]] (SDĽ).


== Názov ==
== Názov ==

Verzia z 02:30, 3. január 2020

 Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť.
Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.
Nežná revolúcia
čes. Sametová revoluce

Tribúna demonštrantov pri soche svätého Václava v Prahe
Dátum17. november – 29. december 1989
MiestoČSSR
Príčinanespokojnosť s politicko-spoločenským totalitným komunistickým systémom
Prostriedkypasívny odpor a vyjednávanie
  • demonštrácie a štrajky,
  • šírenie správ rádiom Slobodná Európa,
  • rokovania s predstaviteľmi vládnej moci
    • Výsledokpád totalitného režimu
  • slobodné voľby,
  • demokratizácia verejného života,
  • uplatňovanie ľudských práv a občianskych slobôd,
  • prechod na zmiešanú ekonomiku,
  • amnestia predstaviteľom totalitnej moci
    • Strany
    aktivizovaná verejnosť
    Lídri
    generálni tajomníci Ústredného výboru KSČ

    ministerstvo vnútra

    vrcholoví funkcionári KSČ

    a ďalší

    Nežná revolúcia (čes. sametová revoluce; 17. november – 29. december 1989) je názov pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.

    Politická situácia v Česko-Slovensku

    Pozri aj: Dejiny Slovenska a Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

    Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia – disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť - ŠtB). Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“ a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).

    Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. Pre zabránenie odlivu takzvanej „tvrdej meny“ existovala sieť predajní TUZEX so 170 pobočkami, v ktorej sa dalo nakupovať len za valuty alebo za „bony“, nie však za koruny.

    Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri "koncentračného tábora" (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) viedli mnohých buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku opozičných organizácií ako napríklad Charta 77.

    Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia u nás zastavil. Nový (od roku 1985) generálny tajomník ÚV KSSZ  Michail Gorbačov v narastajúcej systémovej krízy sovietskeho impéria proklamoval demokratizačnú reformu systému.[1] V Sovietskom zväze presadzoval „prestavbu“ (perestrojka) a zásadu „otvorenosti“ (glasnosť), čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968. Vedenie KSČ sa pohybovalo v bludnom kruhu, keď na jednej strane stereotypne po sovietskom vzore hovorilo o nutnosti perestrojkových reforiem a na strane druhej svojou mentalitou nebolo schopné prekročiť vlastný ​​tieň. Hoci od decembra 1987 sa na špičke mocenskej pyramídy začali diať personálne zmeny, nakoniec pre bežného občana nepredstavovali žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu. Naopak, v podobe Jakešovho presláveného prejavu[2] (kůl v plotě) na Červenom Hrádku v júli 1987 symbolizovali skôr pokračujúci úpadok.[1]

    V rovnakom čase, 4. júna 1987 vyšla v Bratislave brožúra Bratislava/nahlas. Napriek tomu, že obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, stala sa predmetom aj politického diskurzu. Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77.

    Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohral viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 Štátna bezpečnosť brutálne rozohnala.

    Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia ČSSR, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Spojené štáty vzápätí prijali balík hospodárskej pomoci pre Poľsko a Maďarsko, vrátane reštrukturalizácie ich zahraničného dlhu, pôžičiek na podporu súkromného podnikania a opatrení na oživenie obchodu s USA.[3]

    Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy 
v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň začal 15. januára[4]).

    V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 „Niekoľko viet“ podpísalo okolo 40 tisíc osôb. Havel predpokladal, že rozhodujúce udalosti sa odohrajú v decembri 1989, pretože Deň ľudských práv sa oslavuje 10. decembra na počesť prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv.[1]

    Predstavitelia nezávislých iniciativ, ako sa samy označovali opozičné orientované disidentské skupiny, navrhovali založenie „koordinačného výboru“, ktorý mal následne začať rokovania so zástupcami vládnúceho režimu o ďalšom vývoji. Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy a zástupcovia Obrody (Klub za socialistickú prestavbu). Proti boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program (zverejnený v októbri 1988 pod názvom „Demokracia pre všetkých!“) obsahoval už výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva. Havel a jeho spolupracovníci 
v atmosfére po páde Berlínskeho múru (9. novembra 1989) pripravovali na december veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“. Ich cieľom bolo donútiť komunistické vedenie k rokovaniu za okrúhlym stolom.[1]

    Situácia v susedných krajinách sovietskeho bloku

    Poľsko

    V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. (Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní poloslobodných volieb. Drvivé víťazstvo Solidarity 
v júni 1989 nakoniec viedlo k vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku).

    Maďarsko

    Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. V marci 1989 opatrná Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom "železnú oponu“. Aj v tomto prípade dostali odpoveď: "V tom nevidíme problém.“[3] V marci 1989 vláda vyhlásila výročie maďarskej revolúcie 1848 za štátny sviatok. Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1956, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 už 250 000 ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal odsun sovietskych vojsk z Maďarska. Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním zmluvy 18. septembera 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. Komunisti premenovali svoju stranu na "maďarskú socialistickú“ a 23. októbra 1989 vyhlásil predseda maďarského parlamentu zánik ľudovej republiky (socialistického štátu) a vznik novej , slobodnej, demokratickej a nezávislej Maďarskej republiky. [5]

    NDR

    V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda.

    ČSSR a Sovietske problémy

    Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.

    15. januára 1989 pricestoval do Moskvy emisár nastupujúceho amerického prezidenta Georgea Busha st, Henry Kissinger. Najprv sa stretol s Alexandrom Jakovlevom, hlavným stratégom politiky perestrojky a potom s Gorbačovom. Podľa jeho správy: „Gorbačovovská perestrojka doma hapruje a sovietsky líder hľadá úspech v zahraničnej politike,“ ... „Gorbačov je pripravený zaplatiť za to určitú rozumnú cenu“ (ZSSR okrem problémov v zásobovaní vnútorného trhu spôsobených hospodárskou stagnáciou až úpadkom mal problémy v Náhornom Karabachu, kde na severe, vtedy ešte sovietskeho Azerbajdžanu už fakticky prebiehala občianska vojna s Arménmi, odstredivé tendencie v Pobaltsku, kde opozičné „národné fronty“ začali boj za nezávislosť). Na 12. februára 1989 zvolal Bush poradu, na ktorej s najbližšími spolupracovníkmi analyzovali situáciu v ZSSR a jeho sfére vplyvu. Podľa Brenta Scowcrofta, vtedy poradcu prezidenta pre otázky národnej bezpečnosti, porada dospela k záveru, že sovietsky líder súhlasí so zmenami vo východnej Európe a že tieto zmeny spôsobia rozpad sovietskeho bloku. „Gorbačov si zrejme neuvedomoval, že komunistické režimy v krajinách bloku nemajú masovú podporu a pri prvej príležitosti sa zrútia.“[3]

    Podrobný priebeh udalostí po dňoch

    16. november 1989 (štvrtok)

    Pamätná tabuľa na bratislavskom Námestí SNP

    V tento deň vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, na ktorej sa zúčastnilo asi 300 osôb. Neohlásené a teda nepovolené zhromaždenie sa začalo na Hodžovom námestí (vtedy Mierové námestie) už za tmy po 17:00.[6] Kým študenti na námestí dospievali študentskú a štátnu hymnu, objavili sa príslušníci a vozidlá Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). Po príchode asi 20 policajtov na 6 autách[7] okolo 150[8] až 250[9] študentov prešlo z námestia podchodom a pokračovalo cez Námestie SNP a zastávku na Šafárikovom námestí[9] k vtedajšiemu ministerstvu školstva na Dobrovičovej (vtedajšej Suvorovovej) ulici. Študenti položili kvety na mieste, kde bola v auguste 1968 zastrelená študentka Danka Košanová.[9] Skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu, .. dialóg, ..reformy! Po ich príchode vyšiel z ministerstva školstva pred budovou tajomník ÚV KSS Gejza Šlapka v sprievode riaditeľa odboru vysokých škôl Jána Porvazníka, ktorý študentom ponúkol dialóg ale nie na ulici, čo zdokumentovala[10] aj prítomná česko-slovenská televízia (redaktor Pavel Jacz). Šlapka na študentov pokrikoval a urážal ich[8] avšak policajti, ktorí z oboch strán ulicu uzavreli sa stiahli a umožnili študentom odísť. Televízia z demonštrácie zverejnila zostrih ešte v ten večer na ČT2, v ktorom za študentov hovorila Henrieta Hrinková, študentka 4. ročníku žurnalistiky UK. Ako ďalších aktivistov neskôr uviedla[8]: Milan Novotný, Maroš Sedílek, Daniel Bútora, Sveťo Bombík, Robo Gál, Rado Števčík. Demonštrácia prerástla do verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí, odkiaľ sa dav neskôr postupne rozišiel. Oficiálnym cieľom bol protest proti vtedajšiemu návrhu vysokoškolského zákona a za akademické slobody[7], rečníci však žiadali aj prepustenie Jána Čarnogurského, skutočnú demokraciu, slobodu cestovania a pod. Demonštranti mali šťastie v tom, že polícia predpokladala nepokoje skôr v piatok (o deň neskôr) a skôr v Prahe. Vyšetrovanie a postih účastníkov dovtedy najväčšej demonštrácie na Slovensku v tom roku však predbehli udalosti nasledujúcich dní.

    17. november (piatok)

    Pamätná tabuľa na Albertove

    V piatok 17. novembra sa v Prahe na Albertove zišli českí aj slovenskí študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte pri príležitosti 50. výročia smrti Jana Opletala a zatvorenia českých vysokých škôl v roku 1939 nacistickým Nemeckom (všetky české vysoké školy v Protektoráte Čechy a Morava zostali zatvorené až do 8. – 9. mája 1945). Zhromaždenie bolo oficiálne pod patronátom mestskej vysokoškolskej rady Socialistický zväz mládeže. O 16:00 bolo prítomných asi 15 000 účastníkov. Študenti niesli štátne zástavy, spievali a skandovali požiadavku na zmenu pomerov v ČSSR (odstúpenie skompromitovaných komunistických politikov, dodržiavanie ľudských a občianskych slobôd, prepustenie politických väzňov, začatie dialógu s nezávislými iniciatívami[1]). Z Albertova sa sprievod vydal na cestu Prahou. Postupne došiel až na Vyšehrad, kde po dvoch hodinách bola oficiálna časť programu ukončená.[1] Po skončení oficiálnej časti sa dav vydal do centra mesta (v súlade s plánmi iniciatívy STUHA vedenou Jiří Dienstbierom ml. a Šimonom Pánkom).[11] V sprievode podľa odhadov pochodovalo nakoniec až okolo 50 tisíc osôb.[1] Približne 10 tisíc demonštrantov sa nakoniec ocitlo za Národným divadlom (na Národnej triede), kde im o 19:30 špeciálne jednotky zahradili cestu. Aby bolo zabránené ďalšiemu pochodu demonštrantov boli uzavreté ulice Mikulandská a Voršilská a tým bol zablokovaný ústup smerom k Národnému divadlu. 10 tisíc ľudí sa tak ocitlo uzatvorených medzi dvoma policajnými kordónmi. Demonštrácia pokračovala na mieste v pokojnej a nenásilnej podobe prevolávaním hesiel ako Máme holé ruce ale aj politických ako Jakeša do koša! V tejto dobe bol ešte demonštrantom umožnený individuálny voľný odchod. Čelo sprievodu stálo voči mladým príslušníkom ZNB, ktorým podávali kvety a chceli s nimi diskutovať. Polícia medzitým uzatvorila aj všetky susedné ulice takže demonštranti boli úplne obkľúčení. Približne o 20:15 došlo ku zmene. Príslušníci ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra (tzv. červené barety) veľmi razantne zakročili. Rozháňanie študentov sa zmenilo na brutálnu bitku. Neskôr nezávislá vyšetrovacia komisia uviedla, že bolo zranených celkom 568 osôb.[1] Študentov bili obuškami, tak, že príslušníci vytvorili medzi sebou uličku, ktorou museli prejsť. Vybraných zatýkali. Jeden zostal ležať na zemi. Ako sa ukázal neskôr bol to agent ŠtB Ludvík Zifčák alias študent Martin Šmíd[12], ktorý len odpadol. Príslušníci rýchlo odniesli jeho nehybné telo do sanitky. Drahomíra Dražská, vrátnička na internáte v Tróji[4], ktorá bola sama ľahko zranená, si to všimla a začala šíriť správu, ktorá sa neskôr ukázala ako fáma, o zabitom študentovi. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie.

    18. november (sobota)

    • Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent. Petr Uhl, disident, ktorý bol zdrojom pre rádio vyhlásil správu za overenú, pretože sa ju dozvedel z viacerých nezávislých zdrojov. Až neskôr sa zistilo, že Dražská, ktorá v ten deň navštívila Uhlovu manželku si smrť vymyslela a potvrdilo sa[12], že agent Zifčák odpadol z psychického vypätia, jeho prevoz do nemocnice bol exkluzívny a jeho ďalší osud mal byť nevypátrateľný (mal letenku do Moskvy[12] avšak ani Štb pravdepodobne nepočítala s fámou o jeho smrti).
    • V Realistickom divadle v Prahe sa zišli herci a študenti. Vznikla výzva na týždenný a generálny štrajk 27. novembra.[13]
    • Cez víkend chodili ľudia zapaľovať sviečky v Prahe na Národnú triedu.
    • Prebehlo viacero stretnutí aktivistov v bytoch v Bratislave (u Soni Szomolányi), v Pukanci u Ivana Kadlečíka a inde, na ktorých odzneli správy o zabití študenta počas demonštrácie v Prahe a diskusie ako na ne reagovať.[14]
    • V Šali v byte Károly Tótha na stretnutí asi 120 príslušníkov maďarskej menšiny vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva (predstavitelia: László A. Nagy, László Öllös, László Szigeti, Lajos Grendel, Imre Molnár, Eleonóra Sándor, Péter Hunčik).[15][14]

    19. november (nedeľa)

    „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a filmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu.“ Miroslav Cipár.[18]

    20. november (pondelok)

    • Od pondelka sa každý deň konali demonštrácie najprv v Prahe, Brne, Bratislave[13] a Žiline[14], potom aj v iných mestách. V ten deň prinieslo prvé tlačené necenzurované informácie oficiálne Svobodné slovo (noviny Československej strany socialistickej).
    • V aule Univerzity Komenského v Bratislave vzniká o 10. hod. prvý slovenský študentský štrajkový výbor. Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave sa na nádvorí zhromaždili študenti a prebiehal zber podpisov za generálny štrajk. K štrajku sa pripájajú aj ďalšie divadlá (Martin, Zvolen, Trnava) a vysoké školy na Slovensku. V bratislavskej Umeleckej besede bol schválený program Verejnosti proti násiliu (VPN). Vo večerných hodinách bratislavskí študenti demonštrovali pred vtedajším Domom ROH (potom Istropolis) na Trnavskom mýte.[14]
    • Občania zhromaždení na Václavskom námestí žiadali zásadné reformy a protestovali proti zásahu na Národnej triede. Vysokoškoláci v Prahe začali týždenný protestný štrajk. Vo svojom vyhlásení vyjadrili zdesenie nad vnútropolitickou situáciou a žiadali nezneužívanie zhromažďovacieho práva a podporili generálny štrajk.
    • Federálna vláda aj obidve národné vlády vyslovujú súhlas s „opatreniami na obnovenie poriadku“.

    21. november (utorok)

    • Demonštrácia a protestné pochody študentov sa uskutočnili v Košiciach, Banskej Bystrici, Trnave, Nitre, Zvolene a Martine.
    • Na niektorých školách začali študentské (okupačné) štrajky. Študenti žiadali utvorenie vyšetrovacej komisie na vyšetrenie zásahu na Národnej triede, odstúpenie skompromitovaných politikov, politickú pluralitu, sprístupnenie masmédií a podporili generálny štrajk.
    • Večer sa uskutočnili protestné zhromaždenia v Bratislave na Gottwaldovom (v súčasnosti Námestie slobody) a Hviezdoslavovom námestí, kde sa verejnosti predstavilo VPN ako hnutie a bolo prečítané Feldekovo „Vyhlásenie radových komunistov“.
    • V Prahe sa na demonštrácii na Václavskom nám., zorganizovanej OF, zúčastnilo 200 000 ľudí.
    • Predsedníctvo SNR na čele s predsedom Viliamom Šalgovičom zaujalo odmietavé stanovisko k udalostiam zo 17. novembra. Policajný zásah označili za primeraný. Miloš Jakeš v televízii vyzýval k ukončeniu štrajku.

    22. november (streda)

    • "V Bratislave sa na Úrade vlády SSR uskutočnilo stretnutie straníckych a Štátnych predstaviteľov SSR so zástupcami bratislavskej vysokoškolskej mládeže. Okrem predsedu vlády SSR Pavla Hrivnáka boli prítomní predstavitelia vedenia vysokých škôl a Socialistického zväzu mládeže. V mene vysokoškolákov prehovoril zástupca sekretariátu koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. Oboznámil účastníkov stretnutia s vyhlásením výboru. Jedna z nich bola v súlade s rozhodím predsedu federálnej vlády" ale ďalšie požiadavky presahovali rámec vysokoškolského života a mali celospoločenský a federálny charakter.[21]
    • Už je vytvorený Celoslovenský koordinačný študentský štrajkový výbor so sídlom v tzv. Mozartovom dome (budove VŠVU) na vtedajšej Jiráskovej ulici (dnešná Ventúrska) v centre Bratislavy.[22] Okrem iného zabezpečuje výrobu a distribúciou plagátov. V rovnakej budove sídli aj VPN.
    • Približne 15 000 ľudí demonštrovalo pred Justičným palácom v Bratislave za prepustenie Jána Čarnogurského, posledného väzneného člena tzv. bratislavskej päťky.[14][23]
    • Študenti a VPN zorganizovali na Námestí SNP v Bratislave prvú masovú demonštráciu (pred bývalou budovou televízie s ozvučením zapožičaným skupinou Tublatanka).[22] Moderovali ju M. Kňažko a J. Budaj. Magda Vášáryová prečítala vyhlásenie hercov SND a organizátori prečítali pozdravný list Václava Havla a výzvu VPN k občanom.[14] Študenti rozdávali a vylepovali svoje požiadavky. Tieto boli zhrnuté do 12 požiadaviek, ktoré VPN prezentovala v programovom vyhlásení v sobotu 25. novembra 1989.
    • Študenti v Košiciach zorganizovali pochod mestom, počas ktorého požadovali slobodu a demokraciu. Skončil sa na vtedajšom Námestí osloboditeľov, kde zapálili sviečky.[14]
    • V Trnave sa na vtedajšom Gottwaldovom (dnes Trojičnom) námestí konala prvá veľká demonštrácia.[14]
    • Študenti v Banskej Bystrici zorganizovali pochod mestom a demonštráciu na Námestí SNP (účasť asi 1 000 ľudí).[14][24]
    • Študenti vo Zvolene zorganizovali demonštráciu v centre mesta, ktorej sa zúčastnilo približne 2 000 ľudí.[14]
    • V Prahe na Václavské námestie prišlo 200 000 ľudí, ku ktorým z balkóna vydavateľstva Melantrich prehovorilo viacero osobností, napríklad Kardinál František Tomášek.
    • Na žiadosť predsedu vlády ČSR začal generálny prokurátor vyšetrovať zásah zo 17. novembra.

    23. november (štvrtok)

    • Podvečer sa v Bratislave opäť konala demonštrácia na Nám. SNP, s tým, že sa tu bude demonštrovať každý deň. Prehovoril na nej aj Alexander Dubček, ktorý vyzval na obrodu spoločnosti.
    • Posledný raz na verejnosti vystúpil šéf KSČ Miloš Jakeš, ktorý odsúdil rozvracanie socializmu v ČSR. Vedenie odborov súhlasilo s vyšetrením udalostí 17. novembra, ale odmietlo generálny štrajk.

    24. november (piatok)

    • Na mimoriadnom zasadnutí Ústredného výboru KSČ bol odvolaný Miloš Jakeš, ktorého nahradil Karel Urbánek. Z vedenia KSČ boli uvoľnení Jozef Lenárt, Miroslav Štěpán, Miroslav Zavadil a iní. Zasadanie ÚV KSČ trvalo do nočných hodín, zvažovalo sa aj použitie armády a bezpečnosti na potlačenie revolúcie. Neskoro v noci ale nakoniec zvolilo ústup (nemohlo sa už spoľahnúť na armádu a bezpečnosť) a nariadilo „čistky“ v strane.
    • Na námestí SNP v Bratislave bolo asi 100 000 ľudí. Slovenská televízia v mimoriadnom vysielacom čase uviedla reláciu Štúdio Dialóg, ktorú deň predtým dohodli Zajac, Bútora, Kučerák, Feldek a Gindl návštevou v Spravodajskom štúdiu na námestí SNP s riaditeľom Jaroslavom Hlinickým.[17] V relácii Kňažko okrem iného prečítal výzvu na generálny štrajk.

    25. november (sobota)

    • Komunistický prezident Gustáv Husák udelil amnestiu siedmim politickým väzňom: JUDr. Ján Čarnogurský, PhDr. Miroslav Kusý, CSc., Jiří Ruml, Ing. Petr Uhl, Rudolf Zeman, Ivan Jirous, Ivan Polanský a amnestovaný bol tiež šéfredaktor časopisu VOKNO František Stárek.
    • V Prahe na Letnej demonštrovalo okolo 750 000 ľudí. Pokúsil sa tam vystúpiť aj predseda komunistickej vlády ČSSR Ladislav Adamec. Vyzýval občanov, aby upustili od plánovaného generálneho štrajku, ale bol vypískaný a musel odísť z tribúny.
    • VPN a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov zverejnili programové vyhlásenie s dvanástimi požiadavkami:[25][26]
      1. Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
      2. Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
      3. Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
      4. Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSS zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
      5. Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
      6. Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočne právny štát.
      7. Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu.
      8. Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
      9. Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
      10. Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práva postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
      11. Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
      12. Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.

    26. november (nedeľa)

    V Prahe sa stretli predstavitelia Občianskeho fóra na čele s Václavom Havlom a vlády ČSSR pod vedením Ladislava Adamca.

    V Bratislave mimoriadne zasadá ÚV KSS. Z jej vedenia odchádzajú Ondrej Šaling, Gejza Šlapka, Elena Litvajová, Viliam Šalgovič a Štefan Rybár. ÚV KSS nečakane oznámil zrušenie 4. článku ústavy „o vedúcej úlohe komunistickej strany“.

    27. november (pondelok)

    V celom Česko-Slovensku sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk, prvý od roku 1948. Štrajkujúci sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív. Štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z úradu prezidenta a demokraciu.

    28. november (utorok)

    V Prahe sa uskutočnilo druhé rokovanie medzi komunistickou vládou na čele s Ladislavom Adamcom, Národného frontu a Občianskym fórom na čele s Václavom Havlom. Strany sa dohodli na zrušení článku ústavy o vedúcej úlohe strany a dohodli sa na novom zložení vlády, ktorá predloží návrh na zmenu ústavného zákona č. 100/1960 o vedúcom postavení Komunistickej strany. V relácii Štúdio Dialóg vystúpili Vladimír Ondruš, Milan Kňažko, Zuzana Mistríková, Ján Budaj a Miroslav Kusý.

    29. november (streda)

    Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 v ústave o vedúcom postavení Komunistickej strany, zmenilo článok 6 o postavení Národného frontu ako záväzku spoločenských organizácií a politických strán pod vedením KS a článok 16, týkajúci sa uplatňovania marxizmu-leninizmu v politike, vzdelaní a výchove. Tieto zmeny ukončili 40-ročný monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality.

    V SND sa uskutočnilo manifestačné zhromaždenie OF a VPN. Za predsedníckym stolom sedeli Ján Budaj, Josef Vavrošuek, Marta Kubišová, Václav Havel, Ivan Havel, Šimon Pánek a Milan Kňažko.[27]

    V televízii vystúpil predseda vlády ČSSR Ladislav Adamec. Predniesol prejav o vnútropolitickej situácii, sľúbil oboznámiť verejnosť so skutočným stavom ekonomiky, otvoril otázku augusta 1968 a rokovania so ZSSR o dočasnom pobyte ich vojsk v ČSSR. Z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia odstúpil Alois Indra.

    30. november (štvrtok)

    Vláda SSR a VPN rokovali v Bratislave o dôsledkoch zrušenia článku 4. Na 17. mimoriadnej schôdzi SNR zvolili za jej nového predsedu Rudolfa Schustera, ktorý nahradil Viliama Šalgoviča. Poslanci schválili komisiu na prešetrenie sviečkovej manifestácie. SNR sa stotožnila so zmenou ústavy.

    V Prahe sa zišla vláda, ktorá ministrovi vnútra rozkázala okamžite odstrániť technické zariadenia na hranici s Rakúskom a Západným Nemeckom. V budove Federálneho zhromaždenia sa zišla komisia na vyšetrenie udalostí zo 17. novembra. Federálne ministerstvo vnútra rozhodlo, že občania môžu od 4. decembra cestovať do zahraničia bez výjazdnej doložky. Skutočný pád železnej opony prišiel však až po nástupe novej nekomunistickej vlády po 10. decembri 1989.

    6. december

    Z Bratislavy cez Žilinu do Košíc išiel mimoriadny Vlak nežnej revolúcie. Bolo v ňom asi 1 000 vysokoškolákov, členovia Radošinského naivného divadla, herci a ďalší aktivisti. Vo väčších mestách potom vystupovali asi 20-členné skupiny, ktoré vystupovali na miestnych mítingoch. 

    10. december

    V Prahe sa utvorila nová vláda na čele s Mariánom Čalfom. Po menovaní vlády odstúpil komunistický prezident Husák. V Čalfovej vláde bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prvými podpredsedami boli Valtr Komárek a Ján Čarnogurský, podpredsedami Josef Hromádka, František Pitra, Vladimír Dlouhý, Oldřich Burský a František Reichl. Ministrom zahraničia bol Jiří Dienstbier, Ministrom financií Václav Klaus, práce a sociálnych vecí Petr Miler, obrany Miroslav Vacek, zahraničného obchodu Andrej Barčák, dopravy a spojov František Podlena, hutníctva a strojárstva Ladislav Vodrážka, palív a energetiky František Pinc, ľudovej kontroly Květoslava Kořínková, cenového úradu Ladislav Dvořák a ministrami Róbert Martinko a Richard Sacher. 12. decembra vznikla aj na Slovensku prvá nekomunistická vláda na čele s Milanom Čičom.

    V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Česko-Slovenska k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, vláda žiadala zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod ruských okupačných vojsk z Česko-Slovenska.

    28. december

    Za predsedu Federálneho zhromaždenia bol zvolený Alexander Dubček.

    29. december

    Za prezidenta Česko-Slovenska bol zvolený Václav Havel. Okrem Václava Havla boli kandidátmi i Alexander Dubček, Ladislav Adamec, Čestmír Císař a Valtr Komárek.

    Dohra

    Bližšie informácie v hlavnom článku: Pomlčková vojna

    V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu česko-slovenského štátu z Československá socialistická republika na Česko-slovenská federatívna republika a po mesiaci na Česká a Slovenská Federatívna Republika. Podľa reformy slovenského pravopisu sa tiež názov Československo začal písať so spojovníkom Česko-Slovensko.

    Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. júna 1990 do Federálneho zhromaždenia aj do SNR). V Česku presvedčivo zvíťazilo Občianske fórum. Vo voľbách do SNR vyhrala Verejnosť proti násiliu (29,3 %) pred Kresťanskodemokratickým hnutím (19,2 %) a SNS (13,9 %). Komunistická strana Slovenska získala len 13,3 % čo podnietilo vznik jej reformného krídla na jeseň roku 1990 Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).

    Názov

    Názov „Sametová revoluce“ sa od jedného českého novinára dostal do zahraničných médií, aby sa neskôr rozšíril aj v Česko-Slovensku. Odtiaľ pochádza anglický preklad „Velvet revolution“. Na Slovensku sa však revolúcia od začiatku udalostí nazývala „Nežná revolúcia“. Tento výraz v kontexte „tá vaša revolúcia je taká iná, taká nežná“ použil prvýkrát verejne Vladimír Mináč v televíznej besede so študentami v novembri 1989.

    Aktérky Nežnej revolúcie

    Nežná revolúcia bola tvorená mužmi aj ženami, avšak dodnes sa v predstavách a prezentáciách udalostí Nežnej revolúcie spomínajú primárne muži. Práve na základe tejto jednostrannej prezentácie Nežnej revolúcie sa spisovateľka Ingrid Hrubaničová, v roku 2009, rozhodla uverejniť výzvu, v ktorej žiadala ženy, ktoré sa participovali na revolúcii, aby vystúpili a podelili sa o ich skúsenosti. Túto výzvu neskôr prebrala feministická organizácia ASPEKT, ktorá ju publikovala na svoju webovú stránku v roku 2009 a v knihe Politiky a političky (2011), autorka Zuzana Maďarová analyzuje a opisuje skúsenosti žien, ktoré na výzvu reagovali.[28] Feministická organizácia ASPEKT dodnes skúma mediálnu prezentáciu žien počas a po Nežnej revolúcií a taktiež aj samotnú sebaprezentáciu revolucionárok, nakoľko o tejto udalosti, podľa spisovateľky a akademičky Zuzany Maďarovej, nemôžeme vedieť všetko, ak ju študujeme, vnímame a preciťujeme, len z pohľadu mužov.[28][29]

    Referencie

    1. ↑ a b c d e f g h BLAŽEK, Petr. Zamatová revolúcia. Historická revue (Bratislava: SAHI), 2015-11-17. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    2. ↑ Milouš Jakeš – Wikicitáty [online]. cs.wikiquote.org, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online. (po česky)
    3. ↑ a b c JANCURA, Vladimír. Začalo sa to Palachovým týždňom. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2019-01-15. Dostupné online [cit. 2019-01-15]. ISSN 1336-197X.
    4. ↑ a b TEST: Jak dobře si pamatujete rok 1989? [online]. Praha: Český rozhlas, 2014-11-16, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    5. ↑ JANCURA, Vladimír. Október 1989: Predohra útoku na Berlínsky múr [online]. Pravda.sk, 2019-10-30, [cit. 2019-10-31]. Dostupné online.
    6. ↑ NESROVNAL, Ivo. 16 november 1989, študentský protest v Bratislave na vlastné oči. blog.sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    7. ↑ a b ŠTEVČÍK, Radoslav. Vysokoškoláci žiadali viac slobody a demokracie. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-362X.
    8. ↑ a b c KOVAČIČOVÁ, Zuzana. Henrieta Hrinková: „Nemusí byť všetko za každú cenu eko a bio.“. JeToTak.sk (Bratislava: Alternatíva Komunikácia Občania), 2009-09-20. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1337-8872.
    9. ↑ a b c SITA. Pamätník vyníma študentský pochod z tieňa 17. novembra. pravda.sk (Bratislava: Perex), 2009-11-16. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-197X.
    10. ↑ Video Pochod bratislavských vysokoškolákov, časť tretia. In: ŠTEVČÍK, Radoslav. Vysokoškoláci žiadali viac slobody a demokracie. Bratislavské noviny (Bratislava: NIVEL PLUS), 2009-11-12. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1336-362X.
    11. ↑ VLČEK, Tomáš. Sametová revoluce 1989 : pátek 17. listopadu 1989 : trasa demonstrace [online]. totalita.cz, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    12. ↑ a b c VLČEK, Tomáš. Sametová revoluce 1989 : Martin Šmíd [online]. totalita.cz, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    13. ↑ a b BALÚN, Peter; STRESŇÁK, Gábor. November : očami ŠtB a ulice. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 263 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-22-0.
    14. ↑ a b c d e f g h i j k Kalendárium k novembrovým udalostiam a pádu komunistického režimu v roku 1989 [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2018-01-12]. Dostupné online.
    15. ↑ Károly Tóth: Vývoj systému inštitúcií maďarskej menšiny [online]. madari.sk, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    16. ↑ a b SUDOR, Karol. Fedor Gál: November 1989 špinia len konšpirátori a hlupáci. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2017-11-15. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1339-844X.
    17. ↑ a b Televízny dokument vysielaný 17.11.2011 prístup: 15.3.2013
    18. ↑ Chceme sa vám poďakovať, hrdinovia Novembra 89 [online]. tvareslobody.sk, [cit. 2018-10-29]. Dostupné online.
    19. ↑ VELIČ, Martin. Zuzana Mistríková: Báli sme sa. JeToTak.sk (Bratislava: Alternatíva Komunikácia Občania), 2009-11-09. Dostupné online [cit. 2018-01-12]. ISSN 1337-8872.
    20. ↑ TACHECÍ, Barbora. Kocáb a Horáček po 20 letech: Klaus si zaslouží čtyři minus. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2009-11-11. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    21. ↑ ČSTK. Vysokoškoláci sa stretli s predstaviteľmi štátu. Nemožno situáciu vyostrovať [online]. Smena, 1989-11-23, [cit. 2018-02-14]. S. 1 – 5. Dostupné online.
    22. ↑ a b ULEJ, Tomáš. Čo písali noviny pred dvadsiatimi rokmi : Začal sa proces s Čarnogurským (Smena, 23. november 1989). sme.sk (Bratislava: Petit Press), 2009-11-23. Dostupné online [cit. 2018-06-21]. ISSN 1335-4418.
    23. ↑ JAŠEK, Peter. 14. august 1989 – Bratislavská päťka [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    24. ↑ Nežná revolúcia v Banskej Bystrici nevypukla 17. novembra ako v Prahe. Dnes24 (Banská Bystrica: Global 24), 2016-11-09. Dostupné online [cit. 2018-06-21].
    25. ↑ Programové vyhlásenie občianskej iniciatívy Verejnosť proti násiliu a koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov, November 1989 [online]. www.memorykontrol.org, [cit. 2018-02-14]. Dostupné online.
    26. ↑ GÁL, Fedor. 1989/4 – Prvých sto dní (časť prvá) [online]. fedorgal.cz, 2009-04-27, [cit. 2018-06-21]. Dostupné online.
    27. ↑ FLAMIK, Juraj. Ako poslanec Budaj rozkráda minulosť Slovenska. Denník N Blog (Bratislava: N Press), 2016-11-17. Dostupné online [cit. 2018-01-12].
    28. ↑ a b Maďarová, Z. (2011). Ženy Novembra: Analýza rozhovorov s aktérkami nežnej revolúcie. In Politiky a političky: Aspekty politickej subjektivity žien (1st ed., pp. 13–50). Bratislava: Záujmové združenie žien ASPEKT.
    29. ↑ Maďarová, Zuzana. 2016. „Ako odvrávať Novembru 1989. Skúmanie naratívov historických udalostí z rodového hľadiska.“ Gender, rovné příležitosti, výzkum, Vol. 17, No. 2: 42–52, DOI: http://dx.doi.org/10.13060/12130028.2016.17.2.281

    Literatúra

    • HANZEL, Vladimír. Zrychlený tep dějin : reálné drama o deseti jednáních : autentické záznamy jednání Občanského fóra a Verejnosti proti násiliu s představiteli státní moci v listopadu a prosinci 1989. 1. vyd. Praha : OK Centrum, 1991. 500 s.
    • BROD, Toman. Proč jsme v listopadu vyšli do ulic. 1. vyd. Brno : Doplněk, 1999. 159 s. ISBN 80-7239-051-1.
    • ŠIMULČÍK, Ján. Katolícka cirkev a nežná revolúcia 1989. Prešov : Michal Vaško, 1999. 88 s. ISBN 80-7165-225-3.
    • SUK, Jiří. Labyrintem revoluce : aktéři, zápletky a křižovatky jedné politické krize. 1. vyd. Praha : Prostor, 2003. 507 s. ISBN 80-7260-099-0.
    • ŽÁČEK, Pavel. V čele ŠtB : pád režimu v záznamoch dôstojníka tajnej polície. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2006. Dostupné online. ISBN 80-969296-3-1.
    • BALÚN, Peter; STRESŇÁK, Gábor. November : očami ŠtB a ulice. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 263 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-22-0.
    • PITHART, Petr. Devětosmdesátý : vzpomínky a přemýšlení : krédo. Praha : Academia, 2009. 284 s. ISBN 978-80-200-1817-5.
    • SPÁČIL, Dušan. Viděno deseti (rozhodující události mocenského zvratu v roce 1989 očima klíčových osobností z obou stran politického spektra: Fojtík, Jakeš, Krejčí, Štěpán, Vacek, Kocáb, Kantor, Dienstbier, Bratinka, Komárek). Praha : Bondy, 2009. 199 s. ISBN 978-80-904471-1-0.
    • BLAHA, Milan. 10 dní, ktoré otriasli Slovenskom : nežná revolúcia v Atómovej elektrárni Jaslovské Bohunice. 1. vyd. Trnava : Y.E.T.Y., 2009. 179 s. ISBN 978-80-970260-8-0.
    • 1988 : Rok pred zmenou : zborník a dokumenty. Ed. Peter Balun. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. 394 s. ISBN 978-80-89335-13-8.
    • 20. výročie Nežnej revolúcie : zborník z vedeckej konferencie : Bratislava 11. – 12. novembra 2009. Ed. Peter Jašek. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2010. 256 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-29-9.
    • KREJČÍ, Oskar. Sametová revoluce. 1. vyd. Praha : Professional Publishing, 2014. 159 s. ISBN 978-80-7431-138-3.
    • 1989 : Rok zmeny : zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava 4. – 5. novembra 2014. Ed. Peter Jašek. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2017. 436 s. ISBN 978-80-89335-78-7.

    Pozri aj

    Iné projekty

    Externé odkazy


    Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nežná_revolúcia&oldid=6960224“