Portál:Politika/Odporúčané články/2006

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009

2006[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | - | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | - | - | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2006[upraviť zdroj]

Coat of arms of Slovakia.svg

Politický vývoj Slovenska od roku 1989

Po páde komunistickej vlády v Česko-Slovensku sa v obidvoch republikách mali uskutočniť slobodné parlamentné voľby. 12. decembra 1989 bola na Slovensku vymenovaná nová vláda pod vedením Milana Čiča, ktorej úlohou bolo najmä pripraviť prvé slobodné voľby. Medzi členov vlády patrili okrem iných osobností ponovembrového vývoja Vladimír Lexa, ktorý bol prvým podpredsedom vlády, funkciu podpredsedov vlády vykonávali Jozef Markuš, Vladimír Ondruš a Alexander Varga. Ministrom financií, cien a miezd bol Michal Kováč, ministrom priemyslu Ján Ducký a na poste ministra kultúry sa po krátkom pôsobení Ladislava Chudíka objavil Ladislav Snopko. Ministrom vnútra a životného prostredia bol od januára 1990 Vladimír Mečiar.

Rok 1990 bol prelomový. Počas neho sa po páde komunistického režimu začali klásť základy demokracie, uskutočnili sa po 44 rokoch slobodné parlamentné (8. - 9. júna 1990) a komunálne voľby. Hlavným nositeľom týchto zmien na Slovensku bolo hnutie Verejnosť proti násiliu. Na jeho čele stáli dovtedajší disidenti, ale aj ďalší politicky aktívni občania. Pred voľbami však VPN vzala na svoju kandidátku populárnych a známych bývalých vysokých komunistov. Prispelo to síce k jej víťazstvu, ale neskôr to bola príčina jej rozpadu.


2/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny
vlajka OSN

Organizácia Spojených národov (OSN) je medzinárodná organizácia združujúca väčšinu štátov na Zemi, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri podpore zásad a cieľov vytýčených v jej Charte.

Myšlienka založiť svetovú organizáciu, ktorá by sa snažila o mier, vznikla na konci prvej svetovej vojny. Lídri víťazných mocností založili vo Versailles Spoločnosť národov. Druhá svetová vojna bola dôkazom jej zlyhania. Už v roku 1942 však americký prezident Franklin D. Roosevelt použil termín Spojené národy. S blížiacim sa koncom vojny sa blížil aj vznik OSN. Oficiálne OSN vznikla 24. októbra 1945, potom ako bola Charta ratifikovaná piatimi stálymi členmi Bezpečnostnej rady Čínou, Francúzskom, Sovietskym zväzom, Spojeným kráľovstvom, Spojenými štátmi a väčšinou z ďalších 46 signatárskych krajín.

Od 27. februára 1952 je sídlom OSN New York. Hlavným poradným orgánom je Valné zhromaždenie, ktoré je zložené zo zástupcov všetkých členských krajín, kde každý má jeden hlas. Všetky dôležité rozhodnutia sa prijímajú dvojtretinovou väčšinou. Ostatné veci sa rozhodujú nadpolovičnou väčšinou. Najvplyvnejším orgánom je Bezpečnostná rada, ktorá má hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Má 15 členov: 5 stálych členov (Čínska ľudová republika, Francúzsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty) a 10 nestálych volených vždy na 2 roky. Od 1. januára 2006 sa stalo Slovensko nestálym členom Bezpečnostnej rady za východoeurópsku regionálnu skupinu.


3/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny


Sir Winston Leonard Spencer-Churchill (* 30. november 1874 zámok Blenheim, Woodstock - † 24. január 1965, Londýn) bol britský politik, premiér Spojeného kráľovstva v rokoch 1940-1945. Tiež spisovateľ (Nobelova cena za literatúru 1953), historik, žurnalista, vojak a zákonodarca. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších štátnikov 20. storočia.

Churchillove celé priezvisko znelo Spencer-Churchill, ale po vzore svojho otca Lorda Randolph Churchilla vo verejnom živote používal len priezvisko Churchill. Jeho knihy vychádzajú pod menom Winston S. Churchill alebo Winston Spencer Churchill, pretože pod menom Winston Churchill publikoval už iný autor.

Detstvo a mladé roky[upraviť zdroj]

Narodil sa 30. novembra 1874 na zámku Blenheim v Spojenom kráľovstve ako vnuk 7. vojvodu z Marlboroughu. Jeho otec, Lord Randolph Churchill, bol tým, kto vyviedol britských konzervatívcov z krízy v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Jeho matka, Lady Randolph Churchill (rodená Jennie Jerome), bola dcérou amerického milionára Leonarda Jerome. Žiadny z rodičov nepreukazoval Winstonovi zvláštnu náklonosť alebo lásku, napriek tomu Winston Churchill ako dieťa svoju matku zbožňoval.


4/2006[upraviť zdroj]

Demokratická strana bola politická strana pôsobiaca na Slovensku. Pôsobila v dvoch obdobiach: pred nástupom komunizmu v rokoch 19441948 a po páde komunizmu v rokoch 19892006. V roku 2006 sa zlúčila so Slovenskou demokratickou a kresťanskou úniou. Nová strana dostala názov Slovenská demokratická a kresťanská únia - Demokratická strana.

História[upraviť zdroj]

Pôvodná DS[upraviť zdroj]

Demokratická strana (DS) vznikla v septembri 1944 počas SNP. Medzi jej zakladateľov patrili Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Martin Kvetko,Fedor Hodža a Ján Lichner. Pod jej značkou sa pred voľbami 1946 zjednotili demokratické sily. Vo voľbách Demokratická strana na Slovensku zvíťazila so ziskom 62% hlasov. Nástup komunistov v roku 1948 znamenal jej koniec. Väčšina popredných funkcionárov DS emigrovala do zahraničia. Boli medzi nimi aj Jozef Lettrich, Marián Kvetko a Fedor Hodža. Tí, čo zostali v Česko-Slovensku, boli väznení a prenasledovaní. Zo zbytkov strany bola vytvorená Strana slovenskej obrody, ktorá tvorila súčasť komunistami kontrolovaného Národného frontu. Komunisti tak vytvárali zdanie demokracie v štáte.

Počiatky obnovenej DS[upraviť zdroj]

Po páde komunizmu počas nežnej revolúcie bola DS v decembri 1989 obnovená. Z exilu sa vrátil jeden z jej zakladateľov Martin Kvetko, ktorý sa stal prvým predsedom obnovenej DS. 30. septembra 1990 bol za predsedu strany zvolený Ján Holčík a Martin Kvetko bol zvolený za čestného predsedu.


5/2006[upraviť zdroj]

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn – † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik, diktátor, zakladateľ a organizátor Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár (1933-1934) a „vodca a ríšsky kancelár“ (1934-1945).

Význam[upraviť zdroj]

Vyvolal druhú svetovú vojnu. V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vyvražďovania obyvateľstva a vojenských zajatcov v okupovaných krajinách, osobitne v ZSSR a osobitne Židov, Slovanov, homosexuálov a zdravotne postihnutých osôb. Je osobne zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka na konci druhej svetovej vojny.

Cesta k moci[upraviť zdroj]

Práve pred 73 rokmi sa demokraticky dostal k moci. Jeho strana NSDAP vo voľbách do ríšskeho snemu v roku 1932 získala 37,4 % hlasov a stala sa najsilnejšou stranou. 30. januára 1933 vymenoval ríšsky prezident Paul von Hindenburg Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára. Adolf Hitler sa dostal k moci, ktorú už z rúk nepustil.


6/2006[upraviť zdroj]

Berlínsky múr, Bethaniendamm, s „pásmom smrti“

Berlínsky múr bol najznámejším symbolom studenej vojny a rozdelenia Berlína, Nemecka a celej Európy. Rozdeloval od 13. augusta 1961 do 9. novembra 1989 mesto Berlín na východnú časť patriacu do východoeurópskeho, socialistického bloku a západnú časť patriacu do západoeurópskeho, demokratického bloku. Múr mal celkovú dĺžku 165 km.

Pozadie[upraviť zdroj]

Po skončení vojny bolo Nemecko na základe Jaltskej konferencie rozdelené do štyroch okupačných zón a podobne bolo aj hlavné mesto Berlín rozdelené do štyroch sektorov. Postupne dochádzalo k zvyšovaniu napätia medzi mocenskými blokmi. V roku 1949 bola na území západných okupačných zón založená Nemecká spolková republika (NSR) a onedlho na území sovietskej okupačnej zóny Nemecká demokratická republika (NDR), sovietsky sektor Berlína sa stal jej hlavným mestom.

Stavba múru[upraviť zdroj]

Od roku 1949 do 1961 územie NDR opustili takmer tri milióny obyvateľov, z veľkej časti odborníci s dobrým vzdelaním. Väčšina z nich sa rozhodla opustiť NDR cez Berlín, kde hranica prebiehala stredom mesta a nebola tak kontrolovateľná. Štátne a stranícke orgány NDR rozhodli na základe týchto okolností previesť opatrenia, ktoré mali zabrániť útekom občanov. V noci z 12. augusta na 13. augusta 1961 obsadili ozbrojené sily NDR hranice k Západnému Berlínu a prerušili spojenie medzi východným a Západným Berlínom. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch došlo k vybudovaniu opevnení hraníc medzi NDR a NSR, čo upevnilo nepriepustnosť hraníc medzi štátmi Varšavskej zmluvy a okolitými štátmi. Tieto hranice sa aj z toho dôvodu označujú ako „železná opona“.

Obete[upraviť zdroj]

Aj po vybudovaní múru tam dochádzalo k dramatickým pokusom o útek. Východonemecký režim bránil svojim občanom opustiť republiku aj použitím strelných zbraní. Počas 28-ročnej existencie Berlínskeho múru tu pri pokuse o útek zomrelo najmenej 238 občanov, často aj v dôsledku vykrvácania, pretože východonemecká pohraničná stráž nechala zranených niekoľko hodín v oblasti strážnych pásov bez pomoci ležať. K prvému známemu prípadu zastrelenia utečenca došlo 24. augusta 1961, poslednou obeťou bol vtedy 22-ročný Chris Gueffroy, ktorý zomrel na berlínskom múre pri ceste za slobodou 5. februára 1989). Bolo to iba pred 17 rokmi, 9 mesiacov pred pádom múra. Dnes by mal Chris Gueffroy 37 rokov.


7/2006[upraviť zdroj]

Josif Vissarionovič Stalin (po rusky: Иосиф Виссарионович Сталин), vlastným menom Josif Vissarionovič Džugašvili (po gruzínsky: იოსებ ჯუღაშვილი) (* 21. december 1879, Gori – † 5. marec 1953, Kuncevo pri Moskve) bol sovietsky stranícky a štátny činiteľ gruzínskeho pôvodu.

Po Októbrovej revolúcii 1917 ľudový komisár pre národnosti (do 1923) a robotnícko-roľníckej inšpekcie (1922). V čase občianskej vojny člen Rady robotníckej a roľníckej obrany; 1922 zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru strany a po Leninovej smrti strhol postupne všetku moc na seba. Podriadil si orgány bezpečnosti a najmä tajnú políciu, pomocou ktorej likvidoval skutočnú aj domnelú opozíciu, násilne budovaná autorita prerástla do kultu osobnosti. Stalinovej podozrievavosti padli za obeť tisíce straníckych a vojenských činiteľov (tresty smrti, pracovné tábory) a milióny občanov štátu.

Josif Vissarionovič Stalin stál na čele ZSSR od roku 1922 až do svojej smrti v roku 1953. O zločinoch „milovaného Stalina“ si dovolil prvýkrát verejne hovoriť nový líder Sovietskeho Zväzu Nikita Sergejevič Chruščov až 3 roky po jeho smrti. Bolo to presne pred päťdesiatimi rokmi, 14. februára 1956, na tajnom zasadaní XX. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.


8/2006[upraviť zdroj]

Hammer and sickle.svg

Február 1948 alebo Februárový puč (resp. Víťazný február, alebo Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu, čo sú výrazy používané najmä komunistami) je názov komunistického prevratu v Česko-Slovensku, ktorý sa uskutočnil medzi 17. februárom a 25. februárom 1948. Dnes je vnímaný ako prechod od demokracie k totalite, pripojenie k sovietskemu mocenskému bloku, začiatok útlaku obyvateľstva a ekonomického úpadku. V období totality bol 25. február oslavovaný ako štátny sviatok, "víťazstvo pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou".

Priebeh a následky[upraviť zdroj]

Komunisti sa dlhodobo, už počas 2. svetovej vojny, pripravovali na prevzatie moci v štáte. Úzko spolupracovali so stalinským Sovietskym zväzom a snažili sa narušovať činnosť ostatných politických strán, ktoré boli po roku 1945 združené v tzv. Národnom fronte. V prvých povojnových voľbách v roku 1946 získali v Čechách 40% hlasov a postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Československa Klement Gottwald stal predsedom vlády.

Pred 58 rokmi, vo februári 1948, nastala vládna kríza kvôli uzneseniu vlády o zneužívaní Zboru národnej bezpečnosti komunistami z 13. februára 1948. Následne došlo k sérii udalostí, ktoré viedli k úplnému prevzatiu moci v štáte komunistami. Tieto udalosti boli dovŕšené 25. februára, kedy prezident prijal demisiu nekomunistických ministrov a doplnil vládu kandidátmi navrhnutými komunistami. Prechod moci do rúk komunistov viedol k závislosti vnútornej aj zahraničnej politiky štátu na Sovietskom zväze, politickým procesom, väzneniu politicky a ideologicky nepohodlných osôb, nútenej emigrácii a prenasledovaniu oponentov. Totalitný režim trval nasledujúcich 40 rokov.


9/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny

Michail Sergejevič Gorbačov (rusky: Михаил Сергеевич Горбачёв) (* 2. marec 1931, Privoľnoje, Stavropoľská oblasť), celosvetovo známy aj pod prezývkou Gorby, stál na čele Sovietskeho zväzu od roku 1985 až do jeho zániku v roku 1991. Pod jeho vedením sa začala reformná politika prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť). Gorbačovove reformy v politickej oblasti mali pozitívny dopad na slobodu a rozvoj demokracie v ZSSR a v ďalších krajinách východného bloku. Paradoxne však mali negatívny vplyv na moc komunistickej strany a Gorbačova samotného. Spôsobili kolaps komunistickej nadvlády a rozpad Sovietskeho zväzu.

V medzinárodnopolitickej oblasti umožnili jeho jeho reformy krajinám východnej a strednej Európy rozhodovať samostatne o svojom osude a zbaviť sa dlhoročnej komunistickej nadvlády. S výnimkou Rumunska, prebehli tieto demokratické revolúcie pokojne. Tieto zmeny umožnili ukončenie studenej vojny a zánik bipolárneho delenia sveta, za čo dostal Gorbačov 15. októbra 1990 Nobelovu cenu za mier. Varšavská zmluva (ako vojensko-politický pakt bývalých európskych komunistických spojencov) bola definitívne zrušená na pražskom zasadnutí 1. júla 1991.

Michail Gorbačov v súčasnosti žije v Moskve. Práve sa dožíva 75 rokov.


10/2006[upraviť zdroj]

Tomáš G Masaryk1918.jpg

Tomáš Garrigue Masaryk (* 7. marec 1850, Hodonín – † 14. september 1937, Lány) bol český filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, prvý prezident ČSR (19181935), poslanec rakúskeho ríšskeho snemu (18911893, 19071914).

Narodil sa ako Tomáš Masaryk v Hodoníne, pri dnešných hraniciach medzi Českom a Slovenskom. Jeho otec, Jozef Masaryk, bol Slovák z Kopčian, chudobný kočiš na cisárskom statku. Jeho matka bola Terezia Masaryková, rodená Kropáčková. Podľa niektorých názorov sa Masaryk snažil skryť nemecký pôvod svojej matky. Detstvo Tomáš prežil na Hodonínsku. Neskôr uviedol, že ho v tomto chudobnom prostredí nikdy nenapadlo, že raz bude niečím iným ako chudobným robotníkom.

Nakoniec sa stal uznávaným univerzitným profesorom a filozofom a jedným zo zakladateľov spoločného štátu Čechov a Slovákov, na čele ktorého stál 17 rokov až takmer do svojej smrti. Tomáš Garrigue Masaryk sa narodil práve pred 156 rokmi.


11/2006[upraviť zdroj]

Klement Gottwald (23. november 1896, Dědice – † 14. marec 1953, Praha) bol česko-slovenský politik a prvý komunistický prezident Česko-Slovenska.

Klement Gottwald bol schopným politikom. Bol verným nasledovníkom Josifa Vissarionoviča Stalina. Presadil príklon politiky Komunistickej strany Československa (KSČ) počas Prvej česko-slovenskej republiky k politike Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) – tzv. boľševizáciu strany. Po roku 1945 využil priaznivé okolnosti a dostal komunistickú stranu do vlády. Vo februári 1948 sa pod jeho vedením uskutočnil úspešný komunistický puč. Svojou bezohľadnosťou a dôslednosťou sa mu podarilo úspešne demontovať fungujúci demokratický systém a nastoliť diktatúru jednej strany. Obdobie komunistického diktátu trvalo viac ako 40 rokov. To však už boli na čele strany a štátu jeho nasledovníci.

Klement Gottwald zomrel práve pred 53 rokmi. Iba o niekoľko dní prežil svoj veľký vzor, Josifa Vissarionoviča Stalina.



12/2006[upraviť zdroj]

Fasces2.png

Fašizmus (po taliansky fascismo) je totalitná ideológia, resp. politické hnutie, antidemokratického a antiliberálneho zamerania. Fašistická ideológia vychádza z nacionalizmu, prípadne rasizmu. Fašistická politická teória a prax sa po prvýkrát presadila v medzivojnovom Taliansku vedenom Benitom Mussolinim.

Vznik a príčiny šírenia fašizmu[upraviť zdroj]

Fašistická ideológia je následkom 1. svetovej vojny, prevzala však myšlienky mnohých politických filozofov a teoretikov.

Jedným zo zdrojov bol Aristotelov a Hegelov organicizmus, nadraďujúci záujmy celku nad záujmami jednotlivca. Významnú úlohu zohrala aj Nietzscheho predstava o nadčloveku, vôli k moci a dvojakej morálke, ako aj teória elít Vilfreda Pareta, objasňujúca uplatnenie vodcovského princípu.

Ako teoretici fašizmu sa prejavili predovšetkým Benito Mussolini, Giovani Gentile a Mario Palmieri, ktorý vo svojej Filozofii fašizmu označuje za základné princípy fašizmu jednotu, autoritu a povinnosť.

Za príčinu víťazstva fašizmu v európskych krajinách je možné považovať nestabilitu a nejednotnosť miestnych (väčšinou koaličných) vlád, pretrvávajúca ekonomická a politická kríza, nedôvera verejnosti k demokratickým princípom, nakoniec tiež boľševická revolúcia v Rusku a obavy vyšších a stredných vrstiev z rozšírenia revolúcie do ďalších krajín a s tým súvisiaci rast moci komunistických hnutí.

Fašistické hnutie v Taliansku[upraviť zdroj]

Pojem fašizmus pochádza z latinského slova fascis, ktoré sa prekladá ako zväzok, pôvodne totiž označovalo prúty zviazané červenou páskou s vyčnievajúcou sekerou. Tento znak úradníkov rímskeho impéria si talianski fašisti privlastnili ako symbol svojho hnutia. Prvá fašistická organizácia bola Fasci d'Italiani di Combattimento - Bojové zväzky Talianov. Založil ju Benito Mussolini, práve pred 87 rokmi, 23. marca 1919 v Miláne. Už o tri roky sa Benito Mussolini na čele fašistickej strany stal premiérom Talianska, ktorému vládol až do svojho pádu počas 2. svetovej vojny.


13/2006[upraviť zdroj]

Candleburning.jpg

Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok, bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala pred 18 rokmi, 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola zavŕšením aktivít tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.

Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.



14/2006[upraviť zdroj]

John Paul II Brazil 1997 3.jpg

Ján Pavol II. (vlastným menom Karol Józef Wojtyła Prehrať poľská výslovnosť) (* 18. máj 1920, Wadowice pri Krakove – † 2. apríl 2005, Vatikán) bol 264. pápež (1978 - 2005), prvý netaliansky pápež od roku 1522 a najmladší od roku 1846.

Ján Pavol II. bol jednou z najvýraznejších svetových osobností konca 20. storočia. Jeho viac ako 100 zahraničných ciest pritiahlo enormné davy ľudí. Týmito cestami prešiel väčšiu vzdialenosť ako ostatní pápeži dohromady. Ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá, na čo sa počas svojho pontifikátu najviac sústredil.

Pápež Ján Pavol II. blahorečil a kanonizoval viac ľudí ako hociktorý z jeho predchodcov. Jeho pôsobenie vo funkcii pápeža sa stalo tretím najdlhším v histórii (po Piovi IX. a sv. Petrovi). Dĺžka jeho služby ešte viac kontrastuje s dĺžkou pontifikátu jeho predchodcu Jána Pavla I., ktorý náhle umrel po 33 dňoch po nastúpení na čelo katolíckej cirkvi. Na jeho pamiatku si jeho nástupca Karol Wojtyła zvolil meno Ján Pavol II.

Pápež Ján Pavol II. zomrel po dlhom boji proti Parkinsonovej chorobe a ďalším chorobám pred rokom, v prvú sobotu po Veľkej noci, 2. apríla 2005, o 21:37 miestneho času (19:37 GMT). Svoje posledné slová adresoval mladým ľuďom. Povedal: "Hľadal som vás a teraz ste vy našli mňa. Ďakujem vám".


15/2006[upraviť zdroj]

Akcia K bol krycí názov pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov v roku 1950 v Česko-Slovensku vtedajším komunistickým režimom. Svojou brutalitou sa do histórie zapísala pod názvom barbarská noc.

Príprava akcie[upraviť zdroj]

S likvidáciou kláštorov uvažovali komunisti už od roku 1948, hneď po svojom nástupe k moci. Hľadali len zámienku, ktorou by sa likvidácia ospravedlnila. Akciu K schválilo predsedníctvo KSČ vo februári 1950. Akcia mala prinútiť rehoľníkov, aby sa vzdali rehoľného života a mala oslabiť ich vplyv na ľudí. Bolo rozhodnuté, že sa zasiahne "naraz, počas jednej noci formou dobre pripraveného úderu, ktorý by postavil našu aj zahraničnú verejnosť pred hotovú vec". Akcii predchádzal politický proces s desiatimi predstavenými reholí, ktorí boli obžalovaní z protištátnej činnosti a nenávisti k ľudovodemokratickému zriadeniu, ukrývania nepriateľských agentov a výroby letákov. Prípravné práce akcie boli koordinované s popredným činiteľom KSS Gustávom Husákom.

Priebeh akcie[upraviť zdroj]

Je tomu už 56 rokov, keď presne o polnoci z 13. na 14. apríla 1950 obsadili príslušníci Ľudových milícií, Verejnej bezpečnosti a Štátnej bezpečnosti všetky mužské kláštory v celom Česko-Slovensku. Akcia K sa začala ...


16/2006[upraviť zdroj]

Vladimir Iľjič Lenin (po rusky: Влади́мир Ильи́ч Ле́нин), vlastným menom Vladimir Iľjič Uľjanov (po rusky: Влади́мир Ильи́ч Улья́нов) (* 22. apríl 1870, Simbirsk (dnes Ulianovsk) – † 21. január 1924, Gorki pri Moskve) bol revolucionár a teoretik marxizmu; architekt moderného komunizmu, ruský štátnik, zakladateľ sovietskeho štátu, duchovný iniciátor boľševizmu.

V niektorých bodoch opravil marxistické učenie, pričom sa domnieval, že tieto opravy nie sú duchu marxizmu cudzie a že anticipujú jeho praktické pôsobenie v podmienkach 20. storočia. Kritizoval empiriokriticizmus, špeciálne filozofiu Ernesta Macha a jeho ruských prívržencov.

Všeobecne je označovaný za zakladateľa Sovietskeho zväzu. Stal v čele boľševickej revolúcie (1917) v Rusku.

Lenin bol jeden z jeho revolučných pseudonymov. Nie je vylúčené, že si toto meno zvolil ako dôkaz opozície proti Georgovi Plechanovovi, ktorý používal pseudonym Volgin, podľa rieky Volgy. Uljanov si zvolil Lenu, ktorá je dlhšia a tečie opačným smerom. Napriek tomu, že sa zdá, že Plechanov mal v dotyčnom období na Lenina veľký vplyv, vierohodnosť vysvetlenia je diskutabilná. Existuje rada teórií o pôvode jeho mena a on sám nikdy neprezradil, prečo si ho vybral. Na západe je niekedy mylne označovaný ako “Nikolaj Lenin”, napriek tomu, že sa tak nevolal.

Vladimir Iľjič Lenin sa narodil presne pred 136 rokmi.


17/2006[upraviť zdroj]

Demokracia (po grécky δημοκρατíα = vláda ľudu > z gréckeho δημος (demos)=ľud + κρατειν (kratein)= vládnuť) je:

  • a) forma politického zriadenia, v ktorom je zdrojom všetkej moci ľud. Vo všeobecnej forme demokracie sa menšina v rámci daných politických organizačných štruktúr podriaďuje rozhodnutiam väčšiny a táto väčšina je zároveň zaviazaná k rešpektovaniu neodobrateľných práv menšiny. V dnešnej dobe je demokracia všeobecne považovaná za "najmenej zlý" (Churchill) model vlády.
  • b) historicky politické zriadenie v starovekom Grécku v väčšine jeho mestských štátov, najmä v Aténach v 6. - 4. storočí pred Kr. majúce isté charakteristiky a)
  • c) V širšom slova zmysle termín demokracia označuje aj súbor názorov a postojov jednotlivca k okolnému svetu, ku spoločnosti, v súlade s a).

Druhy demokracie[upraviť zdroj]

Existujú dva základné druhy demokratického systému:

  • priama demokracia – ľud rozhoduje o politických otázkach priamo, tzv. referendom, pre ich zástupcov záväzným (napr. Švajčiarsko). Súčasťou právnej úpravy referenda je tiež ľudová iniciatíva – právo predložiť do referenda záväzný návrh, ktorý má stanovený počet podpisov (napr. 100 000 na spolkovej úrovni Švajčiarska, v kantónoch a obciach je počet podpisov nižší, primerane k počtu občanov).
  • reprezentatívna (tiež nepriama, zastupiteľská) – ľud si volí svojich zástupcov, ktorí potom v jeho mene a v jeho záujme rozhodujú (prevažná väčšina demokratických krajín, napr. Česká republika). V reprezentatívnych demokraciách je najvyšším zastupiteľským orgánom parlament - hovorí sa potom teda o parlamentnej demokracii.


18/2006[upraviť zdroj]

Flag of Europe.svg

Európska únia (EÚ) je medzinárodné spoločenstvo, ktoré od posledného rozšírenia v roku 2004 tvorí 25 členských štátov s celkovým počtom 455 miliónov obyvateľov (približne 7% svetovej populácie).

EÚ bola vytvorená v roku 1992 na základe Zmluvy o Európskej únii, známejšou pod názvom Maastrichtská zmluva, ktorá nadväzovala na predchádzajúce európske aktivity, siahajúce do 50. rokov 20. storočia.

Medzi základné princípy Európskej únie patrí prenášanie právomocí národných štátov na medzinárodné európske inštitúcie. EÚ však nemá právomoc privlastniť si vyššiu právomoc, ako jej udelia jednotlivé štáty, nedá sa preto hovoriť o federácii. Jej spôsob rozhodovania je vo svetovom meradle unikátny, preto je Európska únia považovaná za štátne usporiadanie sui generis. Európska únia sama nemá právnu subjektivitu vzhľadom na citlivosť 2 nových pilierov, túto majú Európske spoločenstvá, ktoré tvoria prvý pilier.

Hlavným cieľom Európskej únie je Európa s výrazným hospodárskym rastom, konkurencieschopnou ekonomikou a zlepšujúcu sa kvalitu životného prostredia. A predovšetkým nové ciele - spoločná zahraničná a bezpečnostná politika a spolupráca v oblasti justície a vnútra. Mnohé jej ciele už boli zrealizované - menová únia a zavedenie občianstva únie.

Posledné rozšírenie EÚ, ktoré sa uskutočnilo pred dvomi rokmi v máji 2004, bolo najväčšie v histórii Únie. Členmi sa stalo týchto 10 krajín: Cyprus, Česko, Estónsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko.


19/2006[upraviť zdroj]

Monsignore Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča (dnes Bytča) – † 18. apríl, 1947, Bratislava, popravený) bol katolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky.

Narodil sa v rodine živnostníka ako druhé zo siedmich detí. Študoval na gymnáziu v Žiline. Potom pokračoval v nitrianskom seminári, odkiaľ ho, ako mimoriadne nadaného, biskup poslal na univerzitu do Viedne (na takzvané Pazmáneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy). Tu absolvoval teológiu v roku 1910, potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou), vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry. Na začiatku 1. svetovej vojny slúžil ako vojenský kňaz (poľný kurát).


20/2006[upraviť zdroj]

Flag of Israel.svg


Vojna za nezávislosť alebo prvá arabsko-izraelská vojna bola vojna, počas ktorej vznikol Izrael ako nezávislý štát. Zvyšné oblasti, ktoré dovtedy patrili pod britský palestínsky mandát, boli rozdelené medzi Egypt a Transjordánsko. Izrael z vojny vyšiel ako víťaz. Podarilo sa mu odraziť útok arabských štátov, ochrániť svoju nezávisloť a rozšíriť svoje územie o ďalšie oblasti.

Korene konfliktu[upraviť zdroj]

Po porážke Osmanskej ríše v 1. svetovej vojne Liga národov ustanovila britskú a francúzsku dočasnú správu pre časti Osmanskej ríše na juh od dnešného Turecka. Tieto dve mocnosti vytvorili na troskách porazenej ríše nové hranice, čím vytvorili 4 spravované územia. Tri z nich - Irak, Sýria a Libanon existujú do dnešných dní.

Štvrtá sekcia bola vytvorená z krajiny vtedy známej ako „južná Sýria“. Oblasť bola oficiálne pomenovaná Britský mandát v Palestíne, nazývaný "Falastin" v arabčine a „Palestina-Eretz-Israel“ v hebrejčine. Británia niekoľkokrát zmenila tvar hraníc. Počas vlády Winstona Churchilla bol región rozdelený pozdĺž rieky Jordán, čím vznikli ďalšie dva administratívne celky. Časť na východ od rieky Jordán sa v tom čase označovala ako Transjordánsko a neskôr sa z nej stalo Jordánske kráľovstvo. Oblasť na západ od Jordánu si zachovala meno Palestína.

Vznik Izraela[upraviť zdroj]

14. mája 1948 vznikol samostatný Izrael zaniknutím britského mandátu nad územím Palestíny. Podľa OSN na území Palestíny mali vzniknúť dva štáty, židovský a arabský. Po vyhlásení samostatného židovského štátu Izrael ihneď bola vytvorená dočasná vláda. Prvým prezidentom nového štátu sa stal Chaim Weizmann. Ešte v túto noc začali egyptské letecké nálety. Po odchode britských vojsk došlo k invázii arabských armád. Otvorený konflikt medzi Arabmi a Židmi začal.


21/2006[upraviť zdroj]

Edvard Beneš.jpg

Edvard Beneš (* 28. máj 1884, Kožlany – † 3. september 1948, Sezimovo Ústí) bol druhý česko-slovenský prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (1940-1945 bol prezidentom v exile), dlholetý minister zahraničia, jeden rok predseda vlády. Bol jedným z vodcov odboja za vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny, predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-Slovenska počas druhej svetovej vojny, sociálnym demokratom, ideológom čechoslovakizmu a autorom Benešových dekrétov.


Edvard Beneš sa narodil práve pred pred 122 rokmi.


22/2006[upraviť zdroj]

John F Kennedy.jpg

John Fitzgerald Kennedy (známy aj ako JFK alebo Jack Kennedy) (* 29. máj 1917, Brookline, Massachusetts - † 22. november 1963, Dallas, Texas) bol 35. prezident USA a štvrtý prezident, ktorý bol zavraždený.

Rodina[upraviť zdroj]

Narodil sa v rodine bankára a obchodníka s nehnuteľnosťami manželom Rose Fitzgerald Kennedyovej a Josephovi Kennedymu. Mal osem mladších súrodencov a jedného staršieho brata. V rodine nezažil správnu atmosféru na formovanie nových malých osobností. Otec bol autoritatívny, ctižiadostivý a nenapraviteľne neverný patriarcha kennedyovského klanu, ktorý dokázal len svojou prítomnosťou vybičovať svoje deti k všemožným spôsobom, ako sa zavďačiť svojmu otcovi. Stal sa veľvyslancom v Británii, no museli ho odvolať pre jeho nadšenie a sympatie k nacizmu a Hitlerovi. Úspešne v deťoch budoval mimoriadnu ctižiadosť, súťaživosť a snahu za každú cenu vyhrať. Ich matka, zbožná katolíčka Rose, na neho nemala lepší vplyv. Jej výchova bola hrozne pedantská a neláskyplná. Miesto výchovy svojej deti len riadila, vštepovala im dobré návyky a rada ich bila. V domácnosti Kennedyovcov sa k sebe správali slušne, ale nemilovali sa, existovali len vedľa seba, žili spolu, deti medzi sebou súťažili o priazeň rodičov. Čiže typická americká rodina, ktorá mala peniaze, ale nearistokratický pôvod zbohatlíckych írskych prisťahovalcov.


23/2006[upraviť zdroj]

1967 Six Day War - conquest of Sinai 7-8 June.jpg

Šesťdňová vojna (resp. Tretia arabsko-izraelská vojna) bol vojenský konflikt medzi Izraelom a koalíciou Egypta, Sýrie a Jordánska v júni 1967. Prepukla 5. júna úderom izraelského letectva proti leteckým základniam Egypta a skončila 10. júna, kedy Izrael ukončil bojové akcie. Arabská koalícia v nej utrpela zdrvujúcu porážku – Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria stratila (Golanské výšiny).

Cesta k vojne[upraviť zdroj]

Zdrvujúca vojenská porážka v priebehu suezskej krízy nepoučila Egypt ani ho neprinútila k uznaniu Izraela. Naopak, Egypt bol ponížený a rozzúrený. Bol rozhodnutý svoju česť získať späť a odstrániť Izrael z mapy Blízkeho východu. (Niekedy sa napriek vojenskej porážke hovorí o politickom víťazstve Egyptu, pretože na nátlak ZSSR a USA sa Izrael stiahol zo Sinajského polostrova.) Egypt mal v tomto ohľade podporu ďalších štátov (Irak, Jordánsko, Sýria), ktoré taktiež neuznali právo Izraela na existenciu a mali svojej vlastné zájmy v oblasti, aj istotu, že ZSSR by nikdy nepripustil definitívnu porážku Egyptu.


24/2006[upraviť zdroj]

Dr. Ernesto Rafael Guevara de la Serna (* 14. jún 1928, Rosario – † 9. október 1967, La Higuera), všeobecne známy ako Che Guevara (vyslov: če gevarrra) bol marxistický revolucionár, vodca kubánskych partizánskych jednotiek.

Životopis[upraviť zdroj]

Detstvo a mladosť[upraviť zdroj]

Ernesto Guevara de la Serna sa narodil 14. júna 1928 v argentínskom Rosariu. Keď mal Ernesto 2 roky, ochorel na astmu. Čítal Freuda, Pabla Nerudu, francúzsku literatúru a neskôr Marxa a Engelsa. V roku 1947 začal študovať medicínu na univerzite v Buenos Aires. Veľa cestoval, v roku 1951 spolu s priateľom podnikol 10 mesiacov trvajúcu cestu po Južnej Amerike. V Peru navštívil slávne Macchu Picchu a istý čas pracovali aj v útulku pre malomocných v San Pablo. Neskôr odcestovali do Kolumbie (práve tam vrcholila občianska vojna), krátko nato sa rozlúčili a Ernesto sa dostal na mesiac do Miami na Floride. Zdá sa, že práve tu sa začali formovať jeho protiamerické postoje. V marci 1953 úspešne promoval na univerzite. Napriek ponuke pracovať na univerzite odišiel do Bolívie, Peru a Venezuely a začiatkom januára 1954 prišiel do Guatemaly, kde sa zoznámil so svojou prvou manželkou Hildou Gadeovou. V septembri 1954 Guevara odišiel z Guatemaly do Mexika, ktoré bolo v tomto období strediskom ľavicových radikálov. Pracoval tam ako lekár.

Ernesto Che Guevara sa narodil práve pred 78 rokmi.


25/2006[upraviť zdroj]

Vaclav-Klaus-01.jpg

Václav Klaus (* 19. jún 1941, Praha) je popredný český politik. Pôvodne bankový úradník a prognostik; po novembri 1989 minister financií ČSFR, v rokoch 19921997 premiér ČR, neskôr predseda Poslaneckej snemovne ČR, od roku 2003 druhý prezident ČR.

Do roku 1989[upraviť zdroj]

V rokoch 19581963 študoval Václav Klaus zahraničný obchod na Vysokej škole ekonomickej v Prahe. Pri štúdiu sa zoznámil so svoju neskoršou manželkou Líviou zo Slovenska. Po úspešnom absolvovaní štúdia dostal tzv. umiestenku do podniku zahraničného obchodu a nastúpil na základnú vojenskú službu – ako ligový basketbalista do Dukly Praha, takže bežnou vojenskou službou prejsť nemusel. V tej dobe sa takisto prihlásil do konkurzu na miesto v Ekonomickom ústave ČSAV a miesto získal. V ústave sa stretol so zahraničnou literatúrou a absolvoval aj dve študijné stáže, v Taliansku (1966) a v USA (1969). V roku 1968 získal titul kandidát ekonomických vied.

V roku 1970 bol, podľa svojej autobiografie, nútený opustiť vedeckú kariéru, odišiel pracovať do Štátnej banky československej, kde sa stretol napríklad s Janom Stráským. Po roku práce na okresnej pobočke v Prahe 1 sa dostal do odboru ekonomicko-matematických výpočtov pri ústredí SBČS. V roku 1987 sa vrátil k akademickej činnosti v Prognostickom ústave ČSAV (založenom o dva roky skôr). Niekoľko dní po 17. novembri 1989 sa dostal do kontaktu s Václavom Havlom, dianím v Občianskom fóre (OF) a teda do politiky.

Václav Klaus oslavuje v týchto dňoch 65. narodeniny.


26/2006[upraviť zdroj]

Krajiny Varšavskej zmluvy

Varšavská zmluva bolo vojenské zoskupenie štátov strednej a východnej Európy pod vedením Sovietskeho zväzu ako odpoveď na vytvorenie Severoatlantickej aliancie pod vedením USA. Bola podpísaná 14. mája 1955 vo Varšave.

Zmluva bola uzatvorená na 20 rokov s automatickým predĺžením o 10 rokov pre štáty, ktoré ju rok pred uplynutím lehoty nevypovedajú. Albánsko sa prestalo zúčastňovať činnosti Varšavskej zmluvy v roku 1962 a 13. september 1968 ju na protest proti intervencii armád 5 členských krajín do Československa vypovedalo. Intervencie sa nezúčastnilo rovnako Rumunsko.

V máji 1985 bola zmluva predĺžená o ďalších 20 rokov, no po rozpade sovietskeho impéria a zániku NDR bola na konferencii hláv 6 zostávajúcich štátov v Moskve 31. marec 1991 k 30. júnu 1991 rozpustená.



27/2006[upraviť zdroj]

Flag of the United States.svg

Spojené štáty, dlhý tvar Spojené štáty americké (skratka USA), (po anglicky United States of America, skratka USA) sú federatívny štát v Severnej Amerike a rozkladajúci sa od Atlantického po Tichý oceán a na niektorých tichomorských ostrovoch (napríklad Havaj).

Spojené štáty sa skladajú z 50 štátov, federálneho územia s hlavným mestom a sídlom vlády a Kongresu (Dištrikt Kolumbia), a ďalších viac či menej samosprávnych území (Portoriko, Severné Mariány, Guam, Americké Panenské ostrovy, Americká Samoa a ďalšie).

Počas 20. storočia sa Spojené štáty stali jedným z najvplyvnejších štátov sveta. V týchto dňoch oslavujú 230. výročie nezávislosti.


28/2006[upraviť zdroj]

Bitka o Kursk alebo Operácia Citadela (v nemčine Unternehmen Zitadelle) bola významnou bitkou na východnom fronte počas 2. svetovej vojny.

Bitku začali nemecké vojská 5. júla 1943 s úmyslom získať späť na svoju stranu strategickú iniciatívu na východnej fronte a pripraviť nepriateľovi natoľko vážne straty, aby nemohol počas roku začať významnejšiu ofenzívu. Vyvrcholila 12.júla 1943 v blízkosti dediny Prochorovka v južnej časti oblúka, kde sa Hothove tankové kliny stretli čelne so Sovietskym protiútokom. Tejto najväčšej tankovej bitky v histórii sa zúčastnilo dohromady 1500 až 2000 tankov. Skončila sa 25. júla, keď Hitler prikázal napriek protestom Mansteina ďalšie bojové operácie ukončiť. Fašistické vojská na východnej fronte už potom nikdy viac neprebrali iniciatívu. Začala sa oslobodzovacia fáza Veľkej vlasteneckej vojny.


29/2006[upraviť zdroj]

EU constitution es 01.png

Zmluva o Ústave pre Európu, bežne označovaná ako európska ústava či euroústava je medzinárodná zmluva, ktorá si kladie za cieľ vytvoriť ústavu pre Európsku úniu. Má najmä nahradiť obsahovo sa prelínajúcu sadu existujúcich zmlúv, ktoré v súčasnosti definujú vzťahy medzi členskými štátmi a nadnárodnými inštitúciami EÚ a zjednodušiť rozhodovanie v organizácii, ktorá má v súčasnosti už 25 členov. Napriek svojmu názvu sa však týka iba Európskej únie, nie celej Európy v geografickom zmysle.

Návrh ústavy zverejnil Konvent 18. júla 2003. Po dlhých rokovaniach návrh schválila aj medzivládna konferencia, ktorá prebiehala od októbra 2003 do júna 2004. Ústavná zmluva bola podpísaná predstaviteľmi členských štátov 29. októbra 2004 v Ríme a v súčasnosti je v procese ratifikácie vo všetkých členských štátoch (podľa niektorých názorov je ratifikácia už prerušená). Pôvodne mala zmluva nadobudnúť účinnosť 1. novembra 2006, čím mala nahradiť existujúce zmluvy, menovite Maastrichtskú a Rímsku. Keďže však v roku 2005 v referende vo Francúzsku (29. máj) a Holandsku (1. jún) občania túto zmluvu odmietli, ďalší osud ústavy zostáva nejasný.


30/2006[upraviť zdroj]

Boj v zákopoch

Prvá svetová vojna bol vojnový konflikt medzi 28. júlom 1914 a 11. novembrom 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Strednom východe a inde.

Pred vojnou[upraviť zdroj]

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor rakúsko-uhorsko-ruský o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperialistických veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemecka a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Taliansko (Trojspolok). Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1894. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali dohodu. Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že Nemecko je na vojnu pripravené, že je lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť nemecká sociálno-demokratická strana vystupovala proti. Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka, čím rozpútal prvú svetovú vojnu.

Zavraždenie rakúsko-uhorského následníka trónu v Sarajeve 28. júna 1914 bola tá očakávaná zámienka pre Nemecko, ktoré teraz začalo poukazovať na vplyv "ruského barbarstva" na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu. Vojna vypukla presne pred 92 rokmi, 28. júla 1914.



31/2006[upraviť zdroj]

Atómová bomba je v širšom zmysle akákoľvek výbušná jadrová zbraň bez vlastného pohonu, alebo v užšom zmysle (a častejšie) len netermonukleárna výbušná jadrová zbraň (čiže jadrový atómový roznecovač). Tento článok je o druhom význame, prvý význam je opísaný pod Jadrové zbrane.

Stanica Urakami v auguste 1945

Zloženie[upraviť zdroj]

Skladá sa z dvoch alebo viacerých spočiatku od seba oddelených kusov čistého štiepneho materiálu (uránu 235 alebo plutónia 239) v podkritickom množstve. Pomocou vyvolanej explózie (pomocou zvyšných častí bomby nazývaných "konvenčná trhavina" a "zariadenie na vyvolanie jadrovej nálože") sa tieto kusy spoja do jedného celku, čím sa dosiahne nadkritické množstvo a lavínovitou reakciou sa vyvolá atómový výbuch.

Reťazová reakcia spôsobí v priebehu 5. 10-6 sekúnd atómovú detonáciu pri teplote 50 miliónov kelvinov a pretlaku 1 milión barov. V prípade 20 kt-ovej bomby dosiahne ohnivá guľa po 1 sekunde svoj maximálny priemer 500 m, potom asi 10 s ostane nezmená, až sa napokon v dôsledku ochladenia zmenší.

Atómová bomba bola prvýkrát prakticky použitá 6. augusta 1945, keď americký bombardér Enola Gay zvrhol atómovú bombu na japonské mesto Hirošima.



32/2006[upraviť zdroj]

32 2006 - Odporúčaný článok nebol použitý

33/2006[upraviť zdroj]

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka) — † 16. august 1938, Ružomberok) bol slovenský kňaz, politik a vedúca osobnosť slovenského národného hnutia.

Hlinka absolvoval teológiu na kňazskom seminári v Spišskej Kapitule v roku 1889 a pracoval ako farár na rôznych miestach, naposledy v Ružomberku. Už v mladých rokoch začal politickú kariéru v kresťanskodemokratickej Ľudovej strane, vedenej grófom Zichym. V čase, keď sa strana vzdala princípu národnostnej tolerancie, Hlinka z nej vystúpil a stal sa významným predstaviteľom pravicového krídla Slovenskej ľudovej strany. V roku 1918 sa Andrej Hlinka stal členom novovytvorenej Slovenskej národnej rady, v prvých okamihoch bol za myšlienku jednotného "československého národa", no túto myšlienku rýchlo zavrhol. Bol aj v delegácii svojej strany v lete 1919 vo Francúzsku na Versailleskej konferencii, kde žiadal autonómiu pre Slovensko. V roku 1925 sa jeho strana premenovala na Hlinkova slovenská ľudová strana (v skratke HSĽS) a do svojej smrti bol Hlinka jej líder, hlavný ideológ a hlavný predstaviteľ.

Po obnovení Česko-Slovenska v roku 1945 a po príchode komunistov k moci bol Hlinka z dôvodu jeho negatívneho postoja ku komunistom a pražskému centralizmu zobrazovaný ako najväčší zločinec slovenskej histórie. Všetky diela, ktore o ňom vznikli v rokoch 1948 až 1989, musíme vidieť v tomto svetle.

V tomto týždni si pripomíname 68. výročie smrti Andreja Hlinku. Jeho podobizeň zdobí dnes aj 1000-korunovú bankovku.


34/2006[upraviť zdroj]

Lev Davidovič Trockij

Lev Davidovič Trockij (po rusky Лев Давидович Троцкий), vlastným menom Bronštejn (* 26. október (alebo 7. november podľa gregoriánskeho kalendára) 1879, Janovka, Ukrajina – † 21. august 1940, Mexiko, Mexiko) bol ruský (sovietsky)revolucionár a politik. Bol zavraždený presne pred 66 rokmi.

Začiatky politickej kariéry[upraviť zdroj]

Narodil sa židovským rodičom na ukrajinskom vidieku, jeho otcom bol bohatý sedliak David Bronštejn. Lev ho neskôr nazýval poľnohospodárskym kapitalistom, ktorý investoval do všetkého, čo vynášalo.

Do školy chodil v Odese. Ocitol sa tam v prostredí, ktoré sa značne odlišovalo od prísneho náboženského života doma. Bol vychovávaný v židovskej viere, ale veľký vplyv to na neho nemalo. Už v detstve sa kvôli náboženstvu s rodičmi často hádal, najmä s matkou. V šestnástich rokoch odišiel z Odesy študovať matematiku do mesta Mykolajiv (Nikolajev). Už veľmi skoro sa stal presvedčeným marxistom a v roku 1897 založil revolučný „Juhoruský robotnícky zväz“.

Za svoje politické aktivity bol vylúčený z vysokej školy a v roku 1902 deportovaný cárskymi úradmi na Sibír. Prvý raz unikol a opustil zem pod menom Trockij (ktoré si požičal od väzenského dozorcu) a vydal sa do Veľkej Británie. Tu sa pridal k V. I. Leninovi, J. O. Martovovi, G. V. Plechanovovi a iným ruským sociálnym demokratom, ktorí v exile vydávali noviny Iskra. Ako redaktor týchto novín, do ktorých písal pod pseudonymom Trockij, rýchlo získal politický vplyv.

Po rozdelení sociálnych demokratov na boľševikov a menševikov najskôr podporoval menševikov, ale napriek názorovým konfliktom s Leninom sa snažil robiť sprostredkovateľa medzi oboma názorovými prúdmi. V tom istom roku bol po návrate domov znovu deportovaný na Sibír. Bol jedným z účastníkov revolúcie v Petrohrade v rokoch 19051906 a znovu bol deportovaný na Sibír, odkiaľ sa mu opäť podarilo ujsť. O rok neskôr bol v exile znovu. Vydržal tam až do roku 1917.


35/2006[upraviť zdroj]

Kolóna povstaleckej techniky pri odpočinku na strednom Slovensku

Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek proti nemeckému Wehrmachtu na konci 2. svetovej vojny. Povstanie bolo útokom proti nemeckým okupačným jednotkám, proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica.

Predohra a prípravy na povstanie[upraviť zdroj]

Boje na východnom fronte v lete 1943 a následný postup Červenej armády na západ boli neklamným znakom toho že Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Jedni na to pozerali so strachom, pretože nevedili čo môžu očakávať od postupujúcich červenoarmejcov, ktorých štátna propaganda zobrazovala ako boľševické bandy vrahov a lúpežníkov, ktorí nebudú váhať znásilniť každú ženu, čo stretnú. Druhí však sovietskych vojakov túžobne očakávali ako osloboditeľov. Napriek tomu, že situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola nijak dramatická, zlepšovala sa životná úroveň, nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla, zostalo ešte veľa občanov oddaných Česko-Slovensku, bolo tu veľa antifašistov, demokratov i komunistov. Boli tu i tajné organizácie podporované exilovou vládou v Londýne. Slovenskú katolícku vládu neprehltlo ani mnoho protestantov, podstatná časť inteligencie a väčšina z tých ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, Schutzzona či okupácia časti krajiny Maďarskom. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku a nezvratné zvrhnutie ľudáckej vlády v Bratislave.



36/2006[upraviť zdroj]

Mao Ce-Tung (毛泽东, nové meno: Rùnzhī 润芝) (* 26. december 1893 – † 9. september 1976) bol od roku 1935 predsedom Komunistickej strany Číny. Zvíťazil v občianskej vojne s nacionalistami a od roku 1949 bol až do svojej smrti najvyšším predstaviteľom Čínskej ľudovej republiky. Mal oficiálnu prezývku Veľký kormidelník (伟大舵手). Je považovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách, nakoľko jeho vláda si vyžiadala obrovský počet obetí.

Životopis[upraviť zdroj]

Narodil sa v dedine Šao-šan v pomerne bohatej roľníckej rodine v provincii Chu-nan, Od detstva prejavoval túžbu po vzdelávaní a vzdeľania sa mu dostalo v Čchang-ša a v Pekingu vyštudoval učiteľský inštitút. Následne sa venoval vyučovaniu a žurnalistike. V roku 1918 začal pracovať v knižnici Pekingskej univerzity a na rozdiel od svojich súčasníkov nevyužil možnosť študovať v cudzine. V čase jeho mladosti bola Čína slabá, v krajine vládla anarchia, využívali ju jednotliví vojenskí vládcovia i v dôsledku tzv. diplomacie delových člnov, praktizovanej cudzími mocnosťami. Mao pochopil, že politické vákuum môže vyplniť sila, čo neskôr vyjadril citátom „moc vyrastá z hlavne pušky“. V Pekingu sa zoznámil s myšlienkami marxismu a v roku 1921 pomáhal budovať Komunistickú stranu Číny.

Ako revolucionár sa venoval organizovaniu roľníkov v politickú silu a roku 1928 sa zúčastnil povstania, po neúspechu ktorého sa uchýlil do Ťiang-si. Obkľúčenie tejto oblasti vojskami viedlo k tomu, že Mao spolu s ďalšími súdruhmi začal tzv. „Dlhý pochod“ – práve počas neho sa Mao presadil ako vodca. V polovici 30. rokov, kedy jeho zdecimované sily dorazili do Jen-anu, už bol Mao schopný ubrániť sa Stalinovmu tlaku na dosiahnutie promoskovského vedenia. V tejto dobe si vytvoril kult osobnosti a vyvinul si vlastnú politickú filozofiu, ktorá sa dostala do povedomia ako Mao Ce-Tungové myslenie. Roku 1945 sa Mao stal predsedom KS Číny.


37/2006[upraviť zdroj]

Útoky z 11. septembra 2001 boli sériou koordinovaných útokov, ktoré sa udiali v USA v utorok 11. septembra 2001. Podľa oficiálneho vyšetrovania 19 mužov spojených so sieťou militantných islamských organizácií al-Káida unieslo 4 komerčné lietadlá. Dve narazili do Svetového obchodného centra v New Yorku, čím spôsobili pád obidvoch veží tejto stavby. Tretie lietadlo narazilo do budovy vedenia Ministerstva obrany USA – Pentagónu vo Virgínii. Štvrté lietadlo spadlo do neobývanej oblasti v Pensylvánii v dôsledku snahy pasažierov ovládnuť lietadlo.

Štatistika počtu obetí[upraviť zdroj]

Tisíce nevinných ľudských životov je najväčšia a najtragickejšia obeť celého systému útokov na ciele v USA v utorok 11. septembra 2001.

Počet obetí teroristických útokov dosiahol 2 999 ľudí, pričom 19 samovražedných únoscov nie je v databáze zahrnutých.

Smrť v budovách WTC našlo spolu 2 629 ľudí, v Pentagone zahynulo 125 ľudí. Obete v unesených lietadlách sa štatisticky evidujú v počte 87 pre let č. 11, 59 pre let č. 77, 40 pre let č. 93 a 59 pre let č. 175.

V dôsledku celej tragédie zahynulo 319 požiarnikov, 50 príslušníkov polície a 36 civilných zamestnancov Pentagonu. Autority, ktorým bola zverená neľahká identifikácia tiel pracovali s vyše 12-tisícmi pozostatkov, niektoré veľké iba ako úlomok kosti či zubu. Technika preverovania DNA sa v mnohých prípadoch nedala vôbec použiť, pretože tieto pozostatky mali často DNA silne poškodenú.


38/2006[upraviť zdroj]

38 2006 - Odporúčaný článok nebol použitý

39/2006[upraviť zdroj]

39 2006 - Odporúčaný článok nebol použitý

40/2006[upraviť zdroj]

Móhandás Karamčand Gándhí (मोहनदास करमचन्द गांधी) (* 2. október 1869, Porbandar, India – † 30. január 1948, Naí Dillí), nazývaný aj Mahátma (Veľká duša), bol indický mysliteľ a politik. Najvýznamnejšia postava indického národnooslobodeneckého hnutia proti britským kolonizátorom. Zakladateľ učenia nazývaného gándhizmus.

Na druhého októbra pripadá 137. výročie narodenia tohto indického mysliteľa.


41/2006[upraviť zdroj]

Dwight D. Eisenhower, White House photo portrait, February 1959.jpg

Dwight David Eisenhower (zvaný tiež Ike) (* 14. október 1890 Denison, Texas- † 28. marec 1969 Washington, D.C.) bol americký vojak, politik a 34. americký prezident.

Začiatky[upraviť zdroj]

Hoci sa narodil v Texase, destvo a mladosť strávil v Abilene, v štáte Kansas, kam sa presťahoval aj s rodičmi. Vzdelanie získal v rokoch 1911 - 1915 na Vojenskej akadémii vo West Pointe, ktorú vyštudoval s nie príliš presvedčivými výsledkami.

Hneď po škole je zaradený k pechote. Hoci sa nezúčastní bojov v prvej svetovej vojne, získava už v roku 1920 hodnosť majora americkej armády. Pokračuje v štúdiu – vo Fort Leavenworth v Kansase absolvuje ako najlepší z triedy veliteľskú akadémiu generálneho štábu.

V roku 1929 pracuje pre generála Johna Pershinga, v roku 1935 potom slúži pod generálom Douglasom MacArthurom v úrade náčelníka štábu pozemného vojska, neskôr MacArthura sprevádza na Filipíny, kde zostáva ako jeho asistent tri roky. Napokon je konečne povýšený na podplukovníka. V roku 1939 sa vracia späť do USA.


42/2006[upraviť zdroj]

Predseda súdneho dvoru britský sudca lord Geoffrey Lawrence

Norimberský proces bol medzinárodný súdny tribunál, ustanovený podľa Londýnskej dohody o prenasledovaní vojnových zločincov z 8. augusta 1945 (medzi USA, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom), pre potrestanie vojnových zločinov spáchaných počas druhej svetovej vojny.

Súdených bolo 22 hlavných predstaviteľov Tretej ríše. Súdny proces sa začal 20. novembra 1945 a ukončilo ho vynesenie rozsudkov 1. decembra 1946.



43/2006[upraviť zdroj]

Lesser coat of arms of Czechoslovakia (1918-1938 and 1945-1961).svg

Prvá česko-slovenská republika alebo predmníchovské Česko-Slovensko je označenie úseku dejín Česko-Slovenska od jeho vzniku do Mníchovskej dohody (30. september 1938) resp. do 6. októbra 1938.

Prvá česko-slovenská republika vznikla po dlhoročnom úsilí Čechov a Slovákov o osamostatnenie od Rakúsko-uhorskej Monarchie. Vojnové udalosti v rokoch 1914 - 1918 urýchlili vznik česko-slovenského zahraničného odboja (T. G. Masaryk, E.Beneš, M.R. Štefánik). Z vojnových zajatcov a dezertérov sa vytvárali vojenské jednotky, tzv. česko-slovenské légie (v Rusku, Taliansku a Francúzsku), ktoré podporili emancipačné úsilie.


44/2006[upraviť zdroj]

Martinská deklarácia alebo Deklarácia slovenského národa je dokument z 30. októbra 1918 prijatý na zhromaždení v Martine, kde sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili SNR ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Vznik[upraviť zdroj]

V Martine (vtedy Turčianskom Svätom Martine) sa už od 29. októbra schádzalo v budove Tatrabanky na uhorskými úradmi povolené zhromaždenie SNS vyše 200 zástupcov z celého Slovenska. O tom, že v Prahe 28. októbra už vyhlásili Česko-Slovensko ešte nič nevedeli. 30. októbra sa doobeda ešte diskutoval stupeň jednoznačnosti prihlásenia sa k česko-slovenskému štátu z obavy pred násilnou reakciou zo strany Maďarov. Napokon sa zhodli na upravenom znení , ktoré predložil Samuel Zoch. O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv Matúš Dula referoval o situácii, potom Andrej Hlinka vyzval Slovákov k jednote a napokon zhromaždenie ustanovilo 20-člennú Slovenskú národnú radu (podľa niektorých názorov „Národnú radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa“), pripravenú už od 12.9.1918, a jej 12-členný výkonný výbor, z ktorého väčšinu tvorili nečlenovia SNR. V mene tejto Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorú potom predniesol Samuel Zoch.


45/2006[upraviť zdroj]

krížnik Aurora, symbol revolúcie

Októbrová revolúcia (alebo komunistami používaný termín Veľká októbrová socialistická revolúcia, inak aj Boľševická revolúcia) bol ozbrojený prevrat v Rusku, ktorý sa odohral 7. novembra 1917 (25. október podľa juliánskeho kalendára, ktorý vtedy v Rusku platil). Z iniciatívy vodcu niekdajšej boľševickej frakcie sociálno-demokratickej strany Ruska V. I. Lenina bola pripravená akcia, ktorá zásadne poznamenala dejiny 20. storočia.

Prevrat bol pomerne jednoduchý, pretože vláda Alexandra Kerenského už aj tak stratila všetok vplyv na udalosti v krajine. Podľa Leninovho bonmotu „strana našla moc pohodenú na ulici a jednoducho ju zdvihla“ boľševikom stačilo ovládnuť hlavné komunikačné uzly v Petrohrade – nástupište, poštu atď. Len okolo Zimného paláca sa rozpútali sporadické konflikty, ale tamojší junkeri a ženský prápor sa čoskoro vzdali. Kerenskij medzitým utiekol, aby sa pokúsil získať na svoju stranu jednotky armády mimo mesta. Zvyšok Dočasnej vlády bol zadržaný v Zimnom paláci.

Pri prevrate využili boľševici aparát petrohradského sovietu, ktorý v septembri ovládli. Pretože v Rusku po februárovej revolúcii vznikol systém tzv. dvojvládia (Dočasná vláda + soviety), znamenalo to, že do svojej moci dostali jednu zo zložiek moci v krajine. Lenin trval na tom, že prevzatie vlády musí byť násilné, pretože vychádzal z marxistických predstáv proletárskej revolúcie.



46/2006[upraviť zdroj]

Prague November89 - Wenceslas Monument.jpg

Nežná revolúcia (v češtine sametová revoluce) (16. november - 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktoré prebehli v Česko-Slovensku s cieľom odstrániť komunistickú vládu a zorganizovať slobodné voľby.


47/2006[upraviť zdroj]

Charles de Gaulle

Charles André Joseph Marie de Gaulle (* 22. november 1890 Lille – † 9. november 1970 Colombey-les-Deux-Églises) bol francúzsky vojak, generál a politik. Bol vodcom Oslobodených francúzskych síl v 2. svetovej vojne a hlavou provizórnej vlády v rokoch 19441946. V roku 1958 bol vyzvaný, aby zostavil vládu a bol prvým prezidentom 5. francúzskej republiky (19581969).

Charles de Gaulle patrí medzi najvýznamnejších francúzskych politikov 20. storočia. Na jeho počesť boli po ňom pomenované medzinárodné letisko Charlesa de Gaulla, lietadlová loď, námestie a veľa ulíc vo Francúzsku. V roku 2005 bol zvolený svojím národom za najväčšiu osobnosť Francúzska, a zaujímavé je, že na prvý desiatich miestach rebríčka sa neumiestnil okrem neho žiaden politik a nedostali sa tam ani také mená ako Napoleon Bonaparte či ktorýkoľvek z francúzskych kráľov.


48/2006[upraviť zdroj]

Winter-War-Overview.png

Zimná vojna (finsky Talvisota) bola súčasťou druhej svetovej vojny. Prepukla 30. novembra 1939, keď ZSSR bez vyhlásenia vojny napadol Fínsko (za čo bol vylúčený zo Spoločnosti národov). Vojna skončila prímerím 13. marca 1940. Fínsko bolo prinútené odstúpiť rozsiahle územia (Rybársky polostrov, Ladožskú Karéliu a Karelskú šiju). Nepresvedčivý výkon Červenej armády v tejto vojne viedol k prudkému prepadu jej prestíže a presvedčil Hitlera, že ZSSR ľahko porazí. Na druhej strane Červená armáda tak dostala šancu vykonať určitú reorganizáciu a nápravu niektorých chýb. Navyše na poste komisára pre obranu nahradil Klimenta Vorošilova Semion Timošenko, čo Červenej armáde veľmi prospelo.


49/2006[upraviť zdroj]

Vláda národného porozumenia je označenie prvej federálnej vlády v Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii, ktorá mala pripraviť slobodné voľby. Označenie sa používa na Slovensku a v Česku, v niektorých prípadoch však môže označovať aj všeobecne vládu, ktorej cieľom je pripraviť všeobecné voľby po zvrhnutí diktatúry.


Hlavné ciele vlády[upraviť zdroj]

Vláda národného porozumenia v Česko-Slovensku bola ustanovená 10. decembra 1989. Predsedom bol Marián Čalfa. V prejave pred Federálnym zhromaždením oboznámil občanov s cieľmi tejto vlády. Okrem iného:

  • zabezpečiť účasť ľudu na správe štátu
  • rozdelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej právomoci
  • pripraviť prechod na trhovú ekonomiku
  • práce na návrhu novej Ústavy
  • pripravíť návrh nového zákona o slobode náboženských vyznaní a o náboženských spoločnostiach

Vláda bola pri moci do 27. júna 1990, keď ju nahradila takzvaná Vláda národnej obete vedená rovnako Mariánom Čalfom.



50/2006[upraviť zdroj]

Tatanka Lyotake.jpg

Sediaci býk (po anglicky Sitting Bull, po siouxky Tatanka Jotanka) (* marec 1831, Grand River – † 15. december, 1890 Standing Rock), bol významný náčelník indiánskeho kmeňa Siouxov (Hunkpapa Lakota).

Sediaci býk sa narodil v rodine náčelníka rovnakého mena, ktoré v jazyku lakota znie Tatanka Yotanka. Otec a strýci z neho vychovali obratného lovca a bojovníka, ktorý už ako desaťročný skolil prvého bizóna. Postupne preukázal svoje schopnosti vo všetkých štyroch vlastnostiach, ktoré Lakotovia považovali za najdôležitejšie: statočnosť, štedrosť, múdrosť a sila.

Sediaci býk sa vo svojej dobe radil medzi najvýznamnejších indiánov. Viedol kmene Siouxov v slávnej bitke pri Little Big Horne 25. júna 1876, kde bola úplne porazená 7. kavaléria generála Custera.



51/2006[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny
Joint statement to the press with Chancellor Willy Brandt of West Germany - NARA - 194398.tif

Willy Brandt (* 18. december 1913 – † 8. október 1992) bol nemecký ľavicový politik a kancelár NSR od roku 1969 do 1974. Sociálny demokrat Brandt (Sociálnodemokratická strana Nemecka, SPD, Sozialdemokratische Partei Deutschlands) dostal Nobelovu cenu mieru v 1971 za prácu na zlepšení vzťahov s NDR, Poľskom a Sovietskym zväzom. V Nemecku sa jeho osoba považuje za veľmi kontroverznú a musel odstúpiť po špionážnej afére.


52/2006[upraviť zdroj]

Harry S. Truman.jpg

Harry S. Truman (* 8. máj 1884, Lamar, Missouri, USA – † 26. december 1972, Kansas City) bol 34. viceprezident a 33. prezident USA v rokoch 19451953.

V dobe kedy zastával prezidentský úrad došlo k množstvu zásadných udalostí. Tesne po nástupe, v auguste1945, dopadla na Hirošimu prvá atómová bomba, v rokoch 1945 – 1947 začala „studená vojna“ a bol to Truman, kto „Trumanovou doktrínou“ vytýčil základný postoj USA voči rozpínajúcemu sa komunizmu. USA sa Marshallovým plánom aktívne podieľali na hospodárskej obnove Európy a zároveň z Európy sťahovali svoje vojenské jednotky. V roku 1945 vznikla Organizácia spojených národov, USA prešli v rokoch 1947 – 1955 obdobím panického strachu z komunizmu (obdobie tzv. „red scare“, čiže červená hrozba).