Portál:Kozmonautika/Náhodné články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Archív: 2007 - 2008 - 2009 - 2010 (univerzálne články) - 2011 (univerzálne články) - 2012 (náhodné články)

Tento rok[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53 | 54 | 55 | 56 | 57 | 58 | 59 | 60 | 61 | 62 | 63 | 64 | 65 | 66 | 67 | 68 | 69 | 70 | 71 | 72 | 73 | 74 | 75 | 76 | 77 | 78 | 79 | 80 | 81 | 82 | 83 | 84 | 85 | 86 | 87 | 88 | 89 | 90 | 91 | 92 | 93 | 94 | 95 | 96 | 97 | 98 | 99 | 100

1[upraviť zdroj]

Letecký pohľad na Edwards AFB

Edwards Air Force Base (doslovne letecká základňa Edwards) je letecká základňa Vzdušných síl Spojených štátov, ktorá leží na hranici okresov Kern a Los Angeles v údolí Antelope v Kalifornii, 11 km (7 míľ) priamo na východ od Rosamondu. Leteckou základňou bola Edwardsova základňa od roku 1933, dlho bola miestom pre letecký výskum a testovanie a postupne aj pre najdôležitejšie a najodvážnejšie lety letectva. V súčasnosti je základňa domovom pre 412. testovaciu peruť (412th Test Wing) a pre riadiacu 95. leteckú peruť (95th Air Base Wing).

Základňa bola pôvodne známa ako Letisko vojenského letectva Muroc (Muroc Army Air Field), ale premenovali ju 8. decembra 1949 na počesť testovacieho pilota Glena Edwardsa, ktorý zahynul pri teste bombardéra Northrop YB-49. Základňa je strategicky umiestnená pri jazere Rogers Lake, bezodtokovom púštnom slanom jazere, ktorého tvrdý priehlbinový povrch poskytuje prirodzené predĺženie pristávacej (vzletovej) dráhy. Táto veľká pristávacia plocha kombinovaná s výborným celoročným počasím tvorí túto základňu výborným miestom pre letecké testovanie.

celý článok

2[upraviť zdroj]

Explózia raketoplánu Challenger STS-51-L: nad oblakom dymu môžeme vidieť kondenzačnú stopu za motorom SRB

STS-51-L bola posledná misia raketoplánu Challenger. Cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-2 a astronomické pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete.

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Družica TDRS-B mala byť druhá zo skupiny družíc, ktoré mali zaisťovať lepšie spojenie nízko letiacich družíc a teda aj raketoplánov so Zemou. Aby sa TDRS-B po vypustení z raketoplánu dostala na dostatočne vysokú, geostacionárnu dráhu, bola pripojená na raketový stupeň IUS (Inertial Upper Stage).

Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do vesmíru. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež astronomická družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať Halleyovu kométu a vykonať mikrogravitačné experimenty v západoeurópskom laboratóriu Spacelab. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých Spojených štátov. Návrat na Zem sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

celý článok

3[upraviť zdroj]

Spitzerov vesmírny ďalekohľad - umelecká predstava

Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility - SIRTF, niekedy sa používa aj skratka Spitzer) je kozmické observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA. Je určené na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. Ide o najväčší infračervený teleskop, aký bol kedy vypustený do vesmíru. Urobil množstvo objavov, medzi ktoré patrí napr. priame zachytenie svetla exoplanét HD 209458 b a TrES-1, potvrdenie teórie, že Galaxia Mliečna cesta je v skutočnosti špirálová galaxia s priečkou, alebo zmapovanie atmosféry exoplanéty HD 189733 b. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej cesty skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.

Základná misia trvala dva a pol roka, potom bola predlžovaná až do tej doby, kým by sa úplne vyčerpala zásoba chladiaceho hélia, bez ktorého pozorovanie v určitých častiach spektra nie je možné. Po vyčerpaní zásob hélia pokračuje tzv. „teplá“ misia Spitzera, počas ktorej sa ďalekohľad zohrial vplyvom okolitého prostredia o 30 K. Pozorovacie možnosti ďalekohľadu už síce nie sú také ako pred vyčerpaním hélia, no ukázalo sa, že aj napriek tomu je pre vedu stále veľmi prínosný. Predpokladá sa, že misia môže pokračovať najmenej do konca septembra 2014.

celý článok

4[upraviť zdroj]

Umelcova predstava sondy Rosseta vo vesmíre

Rosetta bola kometárna sonda Európskej kozmickej agentúry (ESA). Pôvodne mala skúmať kométu 46P/Wirtanen, ale po havárii rakety Ariane 5 v roku 2002 sa zmenil dátum štartu aj cieľ sondy. Namiesto toho zamierila ku kométe 67/P Čurjumov-Gerasimenko, na ktorej povrch spustila ako prvá sonda v histórii pristávací modul - Philae.

Vedeckú výbavu sondy Rosetta tvorilo celkove 16 prístrojov s celkovou hmotnosťou 150 kg. Modul Philae s celkovou hmotnosťou 100 kg niesol 8 prístrojov, ktoré boli určené na skúmanie povrchu kométy. Časť sondy vyvíjal aj košický Ústav experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied. Sonda bola pomenovaná po známej Rosettskej doske.

Ku kométe 67/P Čurjumov-Gerasimenko Rosetta doletela po desaťročnom putovaní, v roku 2014. V priebehu misie absolvovala niekoľko preletov okolo Zeme (uskutočnili sa v rokoch 2005, 2007 a 2009), Marsu a planétok 2867 Šteins a 21 Lutetia. Sonda bola navedená na obežnú dráhu okolo kométy a vysadila na jej povrch malé pristávacie puzdro Philae vybavené prístrojmi na priame skúmanie kometárneho jadra. 30. septembra 2016 dosadla na povrch kométy aj samotná sonda, čím sa jej misia skončila.

celý článok...

5[upraviť zdroj]

Satelit GPS na obežnej dráhe

Global Positioning System, zvyčajne nazývaný GPS (armáda USA ho označuje ako NAVSTAR GPS - NAVigation Signal for Timing And Ranging), je satelitný navigačný systém používaný na zistenie presnej pozície a poskytujúci veľmi presnú časovú referenciu takmer kdekoľvek na Zemi alebo zemskej orbite. Používa zostavu aspoň 24 satelitov na strednej zemskej orbite.

Je schopný poskytovať údaje o polohe nezávisle na počasí 24 hodín denne. Ide o pasívny družicový dĺžkomerný systém. Cieľom prevádzkovateľa tohto systému, Ministerstva obrany USA, pôvodne bolo, aby vojenské jednotky mohli presne určovať polohu, rýchlosť a čas v jednotnom referenčnom systéme. Z uvedeného vyplýva, že systém bol vyvíjaný najmä pre vojenské účely, ale americký kongres neskôr schválil jeho využitie s určitými obmedzeniami aj pre civilný sektor.

celý článok...

6[upraviť zdroj]

Atlas III Centaur pri štarte v roku 2000

Atlas je dlhá vývojová línia nosných rakiet pôvodne vyrábaných divíziou Convair spoločnosti General Dynamics, neskôr firmou Lockheed Martin.

Pôvodne bola raketa Atlas koncom päťdesiatych rokov 20. storočia navrhnutá ako medzikontinentálna balistická raketa. Išlo o jeden a pol stupňovú raketu spaľujúcu kvapalný kyslík a kerozín (RP-1). Raketa bola vybavená dvoma motormi Rocketdyne LR-89 a jedným LR-105, pričom dva LR-89 sa počas vzostupu odhadzovali (preto jeden a pol stupňová). Spolu s raketami Redstone a Vanguard tvorila chrbticu amerického vesmírneho programu v jeho začiatkoch na prelome 50. a 60. rokov. V porovnaní so svojimi súčasníkmi bola najsilnejšia a to ju predurčilo na vynášanie ťažších nákladov. Medzi jej prvenstvo patrí úspešný orbitálny let s ľudskou posádkou, vypustenia prvých špionážnych satelitov, prvých sond k Mesiacu, Venuši, Merkúru, Marsu, Jupiteru a Saturnu. Neskôr boli pridané horné stupne Agena a potom Centaur.

Rakety Atlas sú historicky najúspešnejšie komerčne využívané nosné rakety používané prevažne na vynášanie komunikačných satelitov. V dnešnej dobe je v aktívnej službe iba Atlas V a jeho štarty sú naplánované až do roku 2018.

celý článok...

7[upraviť zdroj]

Emblém misie STS-120

STS-120 bola misia amerického raketoplánu Discovery. Hlavnou úlohou misie bolo dopravenie modulu Harmony (Node 2) na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS). Tento modul umožní neskoršie rozšírenie ISS o európske laboratórium Columbus a japonský experimentálny modul Kibō. Pri tomto lete bol tiež premiestnený solárny panel P6 na svoju finálnu pozíciu. Astronaut Clayton Anderson sa vrátil na Zem a v posádke stanice ho vystriedal Daniel M. Tani. V priebehu letu sa plánovalo 5 výstupov do otvoreného priestoru (EVA), ale prebehli len 4 výstupy.

Na počesť 30. výročia udelenia licencie na natáčanie legendárnej série filmov Hviezdne vojny režiséra George Lucasa letel do vesmíru na palube raketoplánu Discovery svetelný meč, ktorý použil herec Mark Hamill ako Luke Skywalker v roku 1983 vo filme Hviezdne vojny: Epizóda VI – Návrat Jediho.

Na palube raketoplánu bol tiež disk s 500 000 podpismi študentov, ktorí sa v roku 2007 zúčastnili programu Študentské podpisy vo vesmíre, ktorý bol sponzorovaný NASA a firmou Lockheed Martin.

celý článok...

8[upraviť zdroj]

Voyager 2

Voyager 2 (označovaný niekedy ako VGR 77–3, či Mariner Jupiter/Saturn B alebo 10271) je medziplanetárna kozmická sonda vypustená v roku 1977 určená na prieskum vonkajších planét slnečnej sústavy, ktorá ako prvá a zatiaľ jediná sonda preletela okolo planét Urán a Neptún. Pôvodne mala byť súčasťou programu Mariner ako Mariner 12. Sonda je úplne identická so svojim dvojčaťom Voyagerom 1 (ten sa mal volať Mariner 11). Voyager 2 sa stal prvou a dosiaľ jedinou sondou, ktorá skúmala 4 planéty Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a to vďaka priaznivému usporiadaniu planét, ktoré nastáva raz za 175 rokov, a súčasne jedinou, ktorá skúmala Urán a Neptún.

Voyager 2 sa 19. mája 2010 nachádzal 92,21 AU (13 794,42 miliónov kilometrov) od Slnka a vzďaľoval sa rýchlosťou 15,533 km/s smerom do súhvezdia Ďalekohľad. Sonda sa tak radí na tretie miesto medzi najvzdialenejšími objektmi, ktoré kedy človek do kozmického priestoru vypustil. Pred ňou sa nachádzajú sondy Voyager 1 a Pioneer 10. V súčasnosti je sonda stále funkčná a je s ňou udržiavané rádiové spojenie pomocou celosvetovej siete teleskopov v projekte Deep Space Network, prevádzkovaných Laboratóriom prúdového pohonu (Jet Propulsion Laboratory – JPL) s hlavnými centrami v Kalifornii, Španielsku a Austrálii.

celý článok...

9[upraviť zdroj]

Schéma znázorňujúca dráhu telies vystrelených vodorovne rôznymi rýchlosťami

Obežná dráha alebo orbita je dráha, po ktorej obieha kozmické teleso okolo ťažiska sústavy. Ťažisko je v blízkosti centrálneho telesa (napríklad v sústave Zem - Mesiac je asi 1 400 km pod povrchom Zeme). Aby sa teleso dostalo z povrchu väčšieho telesa na jeho obežnú dráhu, musí vyvinúť prvú únikovú rýchlosť, napr. prostredníctvom raketových motorov. Aby teleso dopadlo, resp. pristálo na povrchu centrálneho telesa, musí časť svojej rýchlosti stratiť. Po navedení na obežnú dráhu sa teleso pohybuje už len zotrvačnosťou, bez činnosti motorov a nachádza sa v stave blízkom dynamickému stavu beztiaže.

Nijaké hmotné teleso neobieha presne okolo ťažiska iného telesa. Aj keď je hmotnosť ľahšieho telesa oveľa menšia ako hmotnosť hmotnejšieho, v skutočnosti obe telesá obiehajú spoločné ťažisko, ktoré je spravidla pod povrchom hmotnejšieho telesa. Stred Zeme preto obieha okolo spoločného ťažiska obehu s Mesiacom, čo z vonkajšieho pohľadu spôsobuje kývavý pohyb Zeme počas jej obehu okolo Slnka. Ak je rozdiel hmotností centrálneho a obiehajúceho telesa príliš veľký, alebo ak je obiehajúce teleso od centrálneho veľmi ďaleko, môže sa ťažisko ich spoločného obehu dostať mimo obidve telesá. V prípade, že sú vzájomne sa obiehajúce telesá planéty, hovoríme o dvojplanéte; v prípade planétok ide o dvojplanétky, v prípade hviezdy o dvojhviezdu, atď.

celý článok...

10[upraviť zdroj]

Štart rakety Sojuz s kozmickou loďou Sojuz

Kozmodróm Bajkonur (rus. Космодром Байконур) je hlavný ruský kozmodróm, používaný od začiatku kozmickej éry. Jeho stred sa nachádza v bode so zemepisnými súradnicami 46°00' s. š. a 63°40' v. d.

Postavený bol v Kzyl-Ordinskej a Karagandskej oblasti na území Kazašskej SSR (teraz Kazachstan) medzi mestami Kazalinsk a Džusaly na základe rozhodnutia vlády ZSSR č. 292-181 zo dňa 12. februára 1955 ako 5. Naučno-issledovateľskij ispytateľnyj poligon (5-NIIP, 5й Научно-исследовательский испытательный полигон, 5-НИИП) Ministerstva obrany ZSSR pre skúšky balistických rakiet. Organizačná štruktúra vojenskej správy strelnice bola ustanovená direktívou Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR zo dňa 2. mája 1955; tento deň bol neskôr rozkazom ministra obrany ZSSR č. 00105 zo dňa 3. augusta 1960 oficiálne označený za dátum zriadenia kozmodrómu. Správou kozmodrómu boli poverené raketové vojská RVSN (Raketnyje vojska strategičeskogo naznačenija, Ракетные войска стратегического назначения), neskôr rampy pre kozmické nosiče spravovali VKS (Vojenno-kosmičeskie sily, Военно-космические силы), ktoré v roku 1996 prešli naspäť do RVSN. V roku 1999 bolo rozhodnutím ruskej vlády zriadené stredisko FGUP Federaľnyj kosmičeskij centr „Bajkonur“ (ФГУП Федеральный космический центр „Байконур“) a v súvislosti s tým prebrala postupne rampy do svojej opatery ruská kozmická agentúra RAKA (Rossijskoje aviacionno-kosmičeskoje agentstvo, Российское авиационно-космическое агентство, РАКА) alebo skrátene Rosaviakosmos (Росавиакосмос), teraz FKA (Federaľnoje kosmičeskoje agentstvo, Федеральное космическое агентство, ФКА).

celý článok...

11[upraviť zdroj]

Galileo počas predštartovných príprav vo Vertical Processing Facility (VPF)

Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a doteraz jedinou umelou družicou tejto planéty.

Súčasťou sondy bol aj atmoférický modul, ktorý vstúpil do atmosféry Jupitera a vysielal údaje, až kým ho okolité podmienky nezničili. Orbitálna časť sondy fungovala viac ako 7 rokov, čo bol viac než osemnásobok jej pôvodne plánovanej životnosti. Po skončení činnosti bola taktiež navedená do atmosféry Jupitera, aby v nej zhorela.

Sonda bola pomenovaná na počesť renesančného talianskeho vedca a technika Galilea Galileiho, ktorý ako prvý zamieril ďalekohľad na Jupiter a objavil jeho štyri najväčšie mesiace.

Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko).

celý článok...

12[upraviť zdroj]

Znak misie Apollo 11

Let Apollo 11 bol piatym pilotovaným letom programu Apollo a prvým, ktorého posádka pristála na Mesiaci. Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem.

Prvé miesto pristátia pre lunárny modul programu Apollo, v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis) okolo 20 km juhozápadne od krátera Sabine D, bolo vybrané sčasti preto, lebo bolo automatickými pristávacími sondami Ranger 8 a Surveyor 5 ako aj orbitálnou mapovacou sondou Lunar Orbiter charakterizované ako relatívne ploché a hladké a tým pádom si nevyžadovalo nejaké namáhavé povrchové aktivity posádky. Armstrong ho pohotovo hneď po pristátí nazval „Tranquillity Base“ (Základňa Tranquility/Základňa pokoja).

13[upraviť zdroj]

Gravitačný manéver okolo Jupitera

Gravitačný manéver alebo gravitačný prak v kozmonautike a nebeskej mechanike znamená využitie preletu planetárnej sondy gravitačným poľom planéty na zmenu smeru a rýchlosti umelého kozmického telesa. Tento manéver sa spravidla používa na let k vonkajším planétam, pričom klasický pohon by bol veľmi nákladný alebo nemožný. Používa sa aj na dosiahnutie iných telies Slnečnej sústavy, vrátane vnútorných planét.

Gravitačný manéver okolo planéty mení rýchlosť sondy voči Slnku, ale zachováva jej rýchlosť voči planéte samotnej, v súlade so zákonom zachovania energie. Pri pohľade z veľkej vzdialenosti sa zdá, že sonda sa od planéty odrazila.

Uvažujme o planetárnej sonde na dráhe, ktorá ju zavedie tesne k planéte, povedzme k Jupiteru. Len čo sa sonda priblíži k planéte, Jupiterova gravitácia ju bude priťahovať a zrýchľovať. Po prelete pericentrom dráhy okolo planéty, keď sonda bude mať vzhľadom na planétu najväčšiu rýchlosť, bude gravitácia planéty pokračovať v priťahovaní sondy a spomalí ju. Celkový efekt na zmenu veľkosti rýchlosti je nulový, zmení sa iba smer letu.

V čom je teda užitočnosť manévru? Kľúčové je uvedomiť si, že planéty nikdy nezostávajú na mieste, ale pohybujú sa na svojich obežných dráhach okolo Slnka. Takže zatiaľ čo rýchlosť sondy zostáva rovnaká (merané vzhľadom na Jupiter), počiatočná a konečná rýchlosť sa môžu veľmi líšiť vo vztažnej sústave Slnka (heliocentrickej inerciálnej sústave).

celý článok...

14[upraviť zdroj]

Posledný štart Saturnu V, ktorý vyniesol kozmickú stanicu Skylab na nízku obežnú dráhu Zeme

Saturn V (nazývaná aj Raketa na Mesiac) je americká viacstupňová nosná raketa, používaná v programe Apollo a Skylab. Bola to najväčšia raketa typu Saturn, aj keď NASA mala pripravené návrhy aj väčších a silnejších rakiet (ako napríklad raketa Nova). Saturn V bola navrhnutá a vyvinutá v Marshall Space Flight Center pod vedením Wernhera von Brauna, ktorý počas druhej svetovej vojny pracoval na nemeckom programe raketových striel V2. Hlavnými dodávateľmi boli firmy Boeing, North American Aviation, Douglas Aircraft a IBM.

Od 1967 do 1973 NASA vypustila trinásť rakiet Saturn V bez toho aby stratila čo len jednu (aj keď Apollo 6 a Apollo 13 mali poruchy motorov, palubné počítače to dokázali eliminovať tým, že zostávajúce motory nechali bežať dlhšie). Hlavnou úlohou týchto rakiet bolo vyniesť kozmickú loď Apollo, ktorá potom dopravila astronautov NASA na Mesiac. Tieto rakety tiež vyniesli kozmickú stanicu Skylab a boli plánované aj ako hlavné nosné rakety pre neskôr zrušený program kozmických sond na Mars, Voyager. Tento projekt bol v roku 1976 nahradený programom Viking.

celý článok...

15[upraviť zdroj]

Portrét posádky Apolla 13 (zľava: Lovell, Swigert a Haise)

Let Apollo 13 bol siedmym pilotovaným letom programu Apollo. Jeho cieľom bolo uskutočniť tretie pristátie ľudskej posádky na povrchu Mesiaca, tentokrát v oblasti Fra Mauro.

Počas letu však došlo k výbuchu jednej z kyslíkových nádrží, ktorý vážne poškodil servisný modul. Následky výbuchu boli veľmi vážne. Nielen, že zabránili posádke splniť úlohu letu, ale ohrozili životy jej členov. Riadiace stredisko v Houstone (vtedy s názvom Manned Spacecraft Center, dnes Lyndon B. Johnson Center) muselo v priebehu nasledujúcich štyroch dní s vynaložením nesmierneho úsilia vyvinúť núdzové scenáre, vďaka ktorým sa podarilo posádku dopraviť živú naspäť na Zem. Napriek tomu, že misia Apollo 13 nesplnila zadanú úlohu, stal sa jej let legendou. Na motívy tejto udalosti, ktorú Jim Lovell popísal vo svojej knihe Lost Moon (doslova Stratený Mesiac), natočil režisér Ron Howard v roku 1995 film s názvom Apollo 13, v ktorom hlavnú úlohu Jima Lovella stvárnil herec Tom Hanks.

Hlavná posádka pripravovaná pre let Apolla 13 mala pôvodne iné zloženie. Pilotom veliteľského modulu mal totiž byť Ken Mattingly. Tri dni pred štartom však ochorel na rubeolu a bol nahradený Johnom Swigertom, ktorý sa pripravoval na rovnaký post ako člen záložnej posádky. Ken Mattingly sa neskôr zúčastnil vo funkcii pilota veliteľského modulu letu Apolla 16.

celý článok

16[upraviť zdroj]

Posádka raketoplánu Columbia STS-107 na orbite v bezváhovom stave. V hornom rade (modrá zmena, Ľ-P): Brown, McCool, Anderson. V dolnom rade (červená zmena Ľ-P): Chawlaová, Husband, Clarková a Ramon

STS-107 bola poslednou misiou raketoplánu Columbia. Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. 1. februára 2003, počas pokusu o pristátie, keď kvôli poškodeniu tepelnej ochrany na krídle do raketoplánu vnikla žeravá plazma a spôsobila jeho deštrukciu, zahynuli všetci siedmi členovia posádky. Príčinou poškodenia tepelného štítu bol kus izolačnej peny, ktorý odpadol z externej palivovej nádrže počas štartu raketoplánu. (viac informácií v hlavnom článku Havária raketoplánu Columbia).

Cieľom letu boli predovšetkým vedecké biologické experimenty v mikrogravitácii. Dôraz sa kládol na lekárske experimenty, ale realizované boli aj pokusy z oblasti technologického a materiálového výskumu. V nákladovom priestore raketoplánu sa nachádzalo laboratórium Spacehab, model RDM (Double Research Module - doslova dvojitý výskumný modul) slúžiace na experimenty v mikrogravitácii a externá prístrojová plošina FREESTAR (Fast Reaction Experiments Enabling Science Technology Applications and Research).

celý článok...

17[upraviť zdroj]

)Start raketoplánu Columbia STS-1, prvej misie space shuttle

Space Shuttle bol americký pilotovaný kozmický raketoplán používaný na lety do vesmíru vládnou organizáciou NASA. Mal sa stať jednou zo súčastí projektovaného komplexného kozmického dopravného systému STS (Space Transportation System), ktorý však nebol realizovaný.

Raketoplán projektovala a postavila, päť plne prevádzkyschopných exemplárov, firma Rockwell International, Space Systems Group (teraz Boeing North American), Palmdale, Kalifornia (USA). Lety sú riadené z riadiaceho strediska MCC (Mission Control Center) v Johnsonovom kozmickom stredisku (NASA Lyndon B. Johnson Space Center) v Houstone, Texas (USA) pre NASA Office of Space Flight, Washington (USA).

Celková dĺžka zostavy raketoplánu Space Shuttle pri vzlete bola 56,14 m. Vzletová hmotnosť sa pri jednotlivých exemplároch a ich misiách líšila a pohybovala sa približne okolo 2 050 ton. Pristávacia hmotnosť tiež kolísala a závisela najmä na množstve nákladu, dopravovaného naspäť na Zem; zvyčajne sa pohybovala od 90 do 115 ton.

celý článok...

18[upraviť zdroj]

Sojuz TMA-6 sa približuje k Medzinárodnej vesmírnej stanici

Sojuz (po rusky Союз čiže zväz) je označenie radu sovietskych resp. ruských pilotovaných transportných kozmických lodí rôznych variánt. Vyvinulo, vyrábalo a prevádzkovalo ich Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM) (Центральное конструкторское бюро экспериментального машиностроения /ЦКБЕМ/), teraz RKK „Energija“ im. S. P. Koroljova (РКК „Энергия“ имени С. П. Королёва), Koroljov (predtým Kaliningrad), Moskovská oblasť, RSFSR (ZSSR).

Tieto lode s celkovou dĺžkou 6,98 m a maximálnym priemerom 2,72 m sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA (spuskajemyj apparat, спускаемый аппарат), z obytnej sekcie BO (bytovoj otsek, бытовой отсек) a prístrojovej sekcie PAO (priborno-aggregatnyj otsek, приборно-аггрегатный отсек). Keď slúžia ako transportné lode, majú v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktívne stykové zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku kozmickej stanici alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie je umiestnený zdvojený korekčný motor, ktorý slúži jednak na manévrovanie na obežnej dráhe, jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na Zem. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi fotovoltaických (solárnych) batérií. Jednotlivé varianty sa od seba líšia podľa účelu, na ktorý boli určené. Vzletová hmotnosť lodí sa pohybovala podľa typu od 6 560 kg do 7 250 kg.

celý článok...

19[upraviť zdroj]

Rez raketou na tuhé pohonné látky

Raketový motor na tuhé pohonné látky (tiež raketa na tuhé palivá) je druh raketového motora, ktorého palivo aj okysličovadlo sa nachádza v tuhom stave (nejedná sa iba o pevné skupenstvo). Ide o najdlhšie známy druh raketového pohonu. Prvé zmienky pochádzajú z 13. storočia z Číny a Arábie, kde bývali rakety poháňané strelným prachom používané na tvorbu ohňostrojov a ako zbraň. Tuhé palivá boli jediným druhom raketového pohonu až do začiatku 20. storočia, kedy boli podniknuté prvé pokusy s tekutým palivom. V dnešnej dobe je hlavnou oblasťou využitia rakiet na tuhé palivá vojenstvo, ohňostroje a kozmický priemysel. Pre vesmírne aplikácie sa využívajú hlavne ako urýchľovacie a pomocné motory, ale niekoľko typov rakiet využíva tuhé palivá aj ako hlavné palivo.

Základnými súčasťami motora sú plášť, dýza, palivová náplň a zapaľovače. Plášť slúži ako spaľovacia komora, je vyplnený palivom. Jednoduché rakety majú celý priemer vyplnený palivom a "odhorievajú" odspodu, moderné a výkonné rakety majú rôznu geometriu výplne s rôzne tvarovaným kanálikom pre dosiahnutie požadovanej plochy horenia a palivo tak horí po celej dĺžke. Palivová náplň je kompozíciou okysličovadla, paliva a rôznych ďalších prímesí, ktorá sa za bežných teplôt chová ako tuhé teleso. Po zapálení začne horiace palivo produkovať veľké množstvo plynov. Plyny vystupujú zo spaľovacej komory dýzou, ktorej tvar je prispôsobený pre udržanie tlaku v komore.

celý článok...

20[upraviť zdroj]

Trojica motorov SSME pri štarte misie STS-110

Raketový motor na kvapalné pohonné látky je druh raketového motora, ktorý používa na pohon palivo a oxidačné činidlo v kvapalnom skupenstve. Tento typ motorov je často využívaný, pretože palivo v kvapalnom skupenstve poskytuje relatívne vyšší špecifický impulz. Používajú sa varianty na jednozložkové palivo (napr. hydrazín) a binárne, klasicky palivo (kerozín, kvapalný vodík) a oxidačné činidlo (LOX). Motory na kvapalné pohonné látky sú veľmi rozšírené, využívajú ich okrem iného i hlavné motory raketoplánu Space Shuttle, prvý stupeň rakiet Delta, Atlas, Saturn, Proton, Sojuz, Ariane a veľa ďalších.

Dosahujú veľmi vysoké pomery ťahu a hmotnosti, sovietsky/ruský motor NK-33 dosahuje až 133:1. Hustota používaných kvapalných pohonných látok je podobná ako hustota vody 700 - 1400 kg/m3 a pretlak potrebný k prevencii spontánneho odparenia je tiež relatívne nízky, to umožňuje použitie tenkých a ľahkých nádrží. Pre husté látky ako napríklad kerozín tvorí hmotnosť nádrže iba 1 % celkovej hmotnosti, u nádrží na kvapalný vodík je okolo 10 % (kvôli jeho nízkej hustote je potrebná solídna izolácia).

celý článok...

21[upraviť zdroj]

Posádka misie STS-121

Misia STS-121 raketoplánu Discovery bola druhou misiou raketoplánu po havárii raketoplánu Columbia. Hlavným cieľom letu bolo otestovať nové bezpečnostné prvky vyvinuté a pridané po havárii ako aj dopraviť materiál, zariadenia a kozmonauta Thomasa Reitera na ISS.

Počas misie STS-121 na Medzinárodnú kozmickú stanicu (ISS) posádka raketoplánu Discovery pokračovala v testovaní nových zariadení a procedúr pri kontrole a oprave tepelného štítu, ktoré boli navhnuté na zvýšenie bezpečnosti raketoplánov. Takisto priviezla množstvo materiálu a zásob pre budúce rozširovanie ISS.

Po havárii raketoplánu Columbia NASA rozhodla, že budú nasledovať dva testovacie lety a že pôvodné úlohy misie STS-114 budú kvôli tomu rozdelené do dvoch misií. Pred haváriou bola Columbia pridelená na misiu STS-118 a STS-121. Misia STS-118, takisto k ISS, bola pôvodne tiež pridelená raketoplánu Discovery, ale neskôr pripadla raketoplánu Endeavour.

Misia STS-121 bola pre Columbiu pôvodne plánovaná na opravu Hubblovho teleskopu. Táto misia však bola zrušená ešte pred haváriou a tak označenie STS-121 bolo znova voľné. Označenia od STS-115 do STS-120 boli už pridelené pre existujúce misie, takže NASA vybrala najnižšie voľné označenie pre tento druhý testovací let. Preto STS-121 nasleduje po misii STS-114.

celý článok...

22[upraviť zdroj]

Snímka pristávajúceho raketoplánu Columbia (zospodu) urobený zo základne Kirtland AFB. Ľavé krídlo vykazuje jasné stopy poškodenia a za ním sa tiahne plameň

Havária raketoplánu Columbia bola havária, ktorá nastala 1. februára 2003 v závere vedeckej misie STS-107. Bola už druhou haváriou amerického raketoplánu. Stroj sa rozpadol pri vstupe do atmosféry a zahynulo všetkých sedem členov posádky.

Spolu s haváriou Challengeru sa zaraďuje medzi najtragickejšie udalosti pilotovanej kozmonautiky. Na rozdiel od tragédie raketoplánu Challenger, nastala havária Columbie nie pri štarte, ale pri jej pristávaní, v okamihu, keď už do bezpečného pristátia ostávalo iba 16 minút. Sled udalostí smerujúcich k havárii sa však začal odohrávať už pri štarte, keď sa v čase 15:40:21 UT odtrhla časť tepelnej izolácie nádrže ET a zasiahla ľavé krídlo raketoplánu na jeho nábežnej hrane. Na zasiahnutom mieste vznikla trhlina v tepelnej izolácii, ktorou pri pristávaní začala prúdiť do vnútra stroja plazma s teplotou presahujúcou 1 000 °C vznikajúca trením riedkych vrstiev vzduchu o povrch raketoplánu. Plazma pôsobila postupnú deštrukciu stroja a viedla k jeho zániku. Columbia sa rozpadla vo výške 63 kilometrov nad štátom Texas pri rýchlosti 5,5 km/s.

Havária znamenala približne 907-dňové pozastavenie letov všetkých raketoplánov. Lety sa obnovili až potom, ako sa realizovali opatrenia na zvýšenie bezpečnosti letov raketoplánov. Raketoplány aj pozemské zariadenia a personál prešli celým radom úprav, testov a zdokonalení, aby sa zabránilo opakovaniu podobnej katastrofy v budúcnosti.

celý článok...

23[upraviť zdroj]

Jupiter IRBM mobile missile

Jupiter bola balistická raketa stredného doletu vyvinutá pre United States Air Force. Bola to raketa na tekuté palivo (tekutý kyslík a RP-1) s jedným motorom vyvíjajúcim ťah 667 kN. Raketa Jupiter bola druhou americkou raketou stredného doletu po rakete Thor. Na jej základe bola postavená aj nosná raketa.

V septembri 1955, Dr. Wernher von Braun, informoval vtedajšieho ministra obrany, že logickým rošírením rakety Redstone bude raketa s doletom 2 400 km. V decembri 1955, ministerstvá armády a námorníctva ohlásili spoločný projekt na vytvorenie rakety stredného doletu schopnej štartovať z pevniny aj z mora. Kvôli zámeru štartovať z mora bola raketa Jupiter navrhnutá tak, aby sa s ňou dalo ľahko manipulovať na palube lode. V novembri 1956 ale námorníctvo kvôli projektu balistickej rakety na tuhé palivo Polaris zo spoločného projektu vycúvalo. Napriek tomu ostal návrh rakety so skráteným telom. Výsledkom bolo, že raketa bola príliš široká, aby sa dala prevážať vtedajšími nákladnými lietadlami americkej armády.

celý článok...

24[upraviť zdroj]

Raketoplán Atlantis práve pristáva a tým ukončuje misiu STS-110

Družicový stupeň raketoplánu nazývaný aj vlastný raketoplán alebo orbiter je najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého amerického raketoplánu. Zároveň to bola jediná časť raketoplánu, ktorá sa dostala do vesmíru a potom pristala. Z hľadiska leteckej terminológie je to jednoplošník so samonosným krídlom v tvare dvojitej delty. Slúžil na dopravu nákladu a osôb na obežnú dráhu okolo Zeme a späť. Štartoval ako klasická raketa, návrat prebiehal riadeným kĺzavým pristátím.

Orbiter má celkovú dĺžku 37,24 m, výšku 17,25 m a rozpätie krídel 23,79 m. Jeho prázdna hmotnosť je rôzna pri jednotlivých exemplároch (Columbia bola najťažšia) a pohybuje sa okolo 90 ton. Trup stroja tvorí konštrukcia z hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti je použitá oceľ a titánové zliatiny. Skladá sa z troch hlavných konštrukčných častí:

  • predná časť – dvojpodlažná kabína pre posádku;
  • stredná časť – trup s nákladovým priestorom;
  • zadná časť – motorový priestor s motormi SSME.
celý článok...

25[upraviť zdroj]

Fotomontáž Opportunity v kráteri Endurance

Opportunity (angl. "príležitosť", oficiálne: MER-B) je kozmická sonda, ktorej hlavná časť je druhým z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Opportunity pristála na Marse 25. januára 2004 v pristávacom module.

Štart sa uskutočnil 7. júla 2003 v čase 03:18:15 UT s nosnou raketou Delta 7925. Po 203-dňovom lete pristávací modul pristál na povrchu Marsu v oblasti Meridiani Planum podobným spôsobom ako jeho predchodca Mars Pathfinder.

Pristávací modul po pristátí zaistil otočenie vozidla (roveru) do pracovnej polohy a rover z neho bezpečne zišiel na povrch Marsu. Rover je vlastne mobilné geologické laboratórium, ktoré sa pohybuje k vybraným povrchovým útvarom a detailne ich analyzuje. Jeho pohyb zabezpečuje šesťkolesový podvozok, ktorý je schopný prekonať aj prekážky väčšie ako priemer kolies. Na rozdiel od svojho dvojčaťa Spirita je Opportunity aj po ôsmich rokoch práce na Marse stále činná, čím mnohonásobne prevýšila svoju pôvodne plánovanú 90-dňovú životnosť.

26[upraviť zdroj]

Gennadij Padalka, kapitán Expedície 9, 26. apríla 2004 formálne preberá stanicu od Michaela Foaleho, veliteľa Expedície 8. Zľava: Foal, Alexandr Kaleri, Michael Fincke, André Kuipers, Padalka.

Posádka Medzinárodnej vesmírnej stanice je niekoľkočlenný tím kozmonautov zabezpečujúcich trvalé obývanie stanice. Všetky základné posádky sú pomenované "Expedícia n", kde n je poradové číslo, zvyšujúce sa s každou základnou posádkou.

Medzinárodná vesmírna stanica (ISS) je trvalo obývaná od novembra 2000. Členovia posádky sa striedajú zvyčajne po šiestich mesiacoch. Okrem základných posádok prichádzajú na ISS na krátkodobé pobyty návštevnícke posádky loďami Sojuz a Space Shuttle, všetky pilotované lety k stanici sú uvedené v Zozname pilotovaných letov na ISS. Nepilotované lety sú uvedené v Zozname nepilotovaných letov na ISS.

Miesta v posádkach si NASA a Roskosmos delia paritne, pričom Američania i Rusi eventuálne prepúšťajú svoje miesta astronautom ďalších krajín zúčastnených na programe ISS. Napríklad prvý člen základnej posádky ISS z tretej krajiny, nemecký astronaut ESA Thomas Reiter, bol zaradený do Expedícia 13 na úkor ruskej kvóty na základe dohody Roskosmosu s ESA. Na ruskej strane je zostavovanie posádok sťažené existenciou viacerých oddielov kozmonautov. Miesta v posádkach sa preto ešte delia medzi kozmonautov oddielu CPK a oddielu spoločnosti Energija.

27[upraviť zdroj]

Astronaut Bruce McCandless II pri misii STS-41-B používa manévrovaciu jednotku

Kozmonaut je člen posádky vesmírnej lode.

Termín kozmonaut používa na označenie člena posádky vesmírnej lode Rusko. Spojené štáty používajú termín astronaut. Čína používa termín taikonaut.Všetky tieto tri termíny možno chápať ako synonymá, aj keď v ich doslovnom preklade je rozdiel. Zatiaľ čo „kozmonaut“ znamená „plavec vo vesmíre“, „astronaut“ je „plavec medzi hviezdami“.

V širšom zmysle sa termínom kozmonaut alebo astronaut označuje každý človek, ktorý sa dostal do kozmického priestoru, tj. do vrchných vrstiev zemskej atmosféry alebo nad ňu. V užšom zmysle sa tento termín používa len pre profesionálneho kozmonauta, napríklad pilota vesmírnej lode. Rôzne klasifikácie termínu kozmonaut majú aj jednotlivé štáty či organizácie. Vojenské letectvo Spojených štátov považuje za kozmonauta (astronauta) každého, kto sa dostal nad výškovú hranicu 80,5 km (50 míľ), Medzinárodná letecká federácia zas toho, kto prekročil tzv. Kármánovu hranicu (100 km). Rusko klasifikuje ako kozmonauta iba človeka, ktorý uskutočnil orbitálny let, teda dosiahol minimálne prvú kozmickú rýchlosť a zároveň uskutočnil aspoň jeden oblet okolo Zeme. Túto definíciu uznáva aj medzinárodná Komisia pre výskum vesmíru (COSPAR), vo vedeckých kruhoch je preto považovaná za najkorektnejšiu.

Prvým človekom vo vesmíre bol Rus Jurij Alexejevič Gagarin, ktorý 12. apríla 1961 na lodi Vostok 1 jedenkrát obletel Zem. Prvý Američan, ktorý vykonal orbitálny let okolo Zeme, bol John Herschel Glenn (20. februára 1962). Už pred ním však do vesmíru letel po balistickej dráhe Alan Bartlett Shepard na vesmírnej lodi Freedom 7. Prvou ženou vo vesmíre sa stala Valentina Vladimirovna Tereškovová. Od tej doby do 18. augusta 2011 sa do vesmíru pozrelo celkove 520 ľudí z 38 štátov.

celý článok...

28[upraviť zdroj]

Počítačová simulácia umelých objektov v okolí Zeme

Kozmický odpad predstavuje zbierku objektov na obežnej dráhe okolo Zeme, ktoré boli vytvorené ľudskou činnosťou, no už neslúžia žiadnemu užitočnému účelu. Tieto objekty sa skladajú predovšetkým z vyhorených stupňov nosných rakiet, nefunkčných satelitov a trosiek vzniknutých explóziami a vzájomnými kolíziami týchto objektov. V súčasnosti sú ich v kozmickom priestore evidované tisíce a ich množstvo neustále narastá. Majú potenciál ohroziť fungujúce umelé družice i pilotované kozmické lety a v budúcnosti môžu predstavovať vážnu prekážku pri ďalšom využívaní kozmického priestoru.

Veľkú časť kozmického odpadu tvoria vyhorené posledné stupne nosných rakiet, ktoré vynášajú užitočné satelity na obežnú dráhu. Po splnení svojej úlohy sú tieto raketové stupne už zväčša nepotrebné a prakticky okamžite sa stavajú kozmickým odpadom.

Ďalšou podstatnou zložkou kozmického odpadu sú staré a nefunkčné satelity. Súčasné satelity (napr. telekomunikačné, vojenské, či meteorologické) sú zvyčajne stavané tak, aby ich bolo možné využívať čo najdlhšie a ich aktívna činnosť bežne trvá 10 – 15 rokov, kým sa stanú kozmickým odpadom. Najstaršími kusmi kozmického odpadu stále sa nachádzajúcimi na obežnej dráhe sú v roku 1958 vypustená druhá americká družica Vanguard 1 spolu s posledným stupňom svojej nosnej rakety.

29[upraviť zdroj]

Umelecké znázornenie Chandry vo vesmíre

Röntgenové observatórium Chandra je röntgenový ďalekohľad, ktorý pracuje na obežnej dráhe Zeme. Je pomenovaná prezývkou indického astrofyzika Subrahmanyana Chandrasekhara, ktorý študoval záverčné štádiá evolúcie hviezd. V staroidnickom jazyku sanskrit znamená slovo chandra "jasnosť", ale aj "mesiac". Observatórium vyniesol na obežnú dráhu raketoplán Columbia v roku 1999 a odvtedy poskytuje veľmi cenné pozorovania a merania.

Chandru postavila firma TRW Space & Electronics Group, Redondo Beach (USA). Prevádzkovateľom je stredisko NASA Marshall Space Flight Center (MSFC) v Huntsville (USA). Chandra patrí medzi najväčšie projekty NASA. Celkové náklady na jej vývoj sa vyšplhali na jeden a pol miliardy dolárov. Spolu s Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom, Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom a observatóriom Compton GRO sa zaraďuje medzi Veľké kozmické observatóriá. So svojimi rozmermi 13,8 x 19,5 m a hmotnosťou 4 800 kg je to najväčší náklad, aký kedy Columbia na obežnú dráhu vyniesla.

30[upraviť zdroj]

Pohľad na kompletný Mir z paluby raketoplánu Discovery pri misii STS-91

Mir (Мир, čiže svet alebo mier) bola prvá ruská permanentne obývaná vesmírna stanica. Bola vybudovaná na obežnej dráhe prepojením modulov Mir, Kvant-1 (typový rad 37), Kvant-2, Kristal, Spektrum, Priroda a DM, ktoré boli do vesmíru oddelene vypustené v rokoch 19861996. Mir bol založený na základoch vesmírnych staníc Saľut, skôr vypustených a prevádzkovaných Sovietskym zväzom. Počas programu Shuttle-Mir spojil ruský Mir svoje skúsenosti s raketoplánmi Spojených štátov amerických. Mir vo vesmíre predstavoval veľké a živé kozmické vedecké laboratórium, ktorú obsluhovali pilotované transportné kozmické lode Sojuz a automatické nákladné lode Progress. Tiež navštevujúce raketoplány dodávali zásoby a dočasne zväčšovali obytné a pracovné priestory, čím vzniklo v tej dobe najväčšie umelé kozmické teleso s celkovou hmotnosťou 250 ton. Celkový počet experimentov a pozorovaní vykonaných na jeho palube bol vyše 23 000.

Mir bol veľký ako šesť školských autobusov. Vo vnútri vyzeral ako labyrint plný hadíc, drôtov a vedeckých nástrojov, ako aj každodenných predmetov ako sú fotografie, detské kresby, knižky a gitara. Bežne v ňom žili traja ľudia, ale niekedy poskytol útočisko až šiestim osobám, vrátane prvého afganského kozmonauta menom Abdul Ahad Mohmand. Až na tri krátke obdobia bol Mir nepretržite obývaný do októbra 1999. Na palube Miru sa celkove vystriedalo 104 kozmonautov, z toho 62 cudzincov (inej, ako ruskej národnosti). Riadiace stredicko Miru, CUP (Centr upravlenija poljotom), sídlilo v Kaliningrade (Koroljove).

31[upraviť zdroj]

Emblém misie STS-125

STS-125 alebo HST-SM4 bola misia amerického raketoplánu Atlantis. Išlo o piatu a poslednú servisnú misiu k Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu (HST) a zároveň o jediný let raketoplánu po havárii Columbie, ktorého cieľom nebola Medzinárodná vesmírna stanica (ISS).

Bol to jediný let orbitera Atlantis k HST, pretože predchádzajúce štyri misie absolvoval dvakrát Discovery, raz Endeavour a raz Columbia. Pôvodne malo ísť aj o poslednú misiu raketoplánu Atlantis, ktorý ako jediný zo zostávajúcich orbiterov nemal systém SSPTS (Station-to-Shuttle Power Transfer System) na čerpanie elektrickej energie zo stanice. NASA však svoje rozhodnutie zmenila a po tejto misii Atlantis absolvoval ešte tri lety k ISS. Hlavným cieľom tejto misie bolo zvýšiť obežnú dráhu ďalekohľadu, nainštalovať nové prístroje (Cosmic Origins Spectrograph a Wide Field Camera 3), gyroskopy a batérie, zvýšiť tepelnú ochranu a zaistiť tak ďalekohľadu životnosť minimálne do roku 2013. V priebehu letu prebehlo päť výstupov do otvoreného vesmíru a všetky hlavné úlohy misie boli splnené.

Kvôli tomu, že Hubblov vesmírny ďalekohľad obieha po dráhe s iným sklonom a výškou, ako Medzinárodná vesmírna stanica, v prípade problémov počas misie sa Atlantis nemohol s ISS spojiť. Z tohto dôvodu na rampe 39-B nachádzal druhý raketoplán (Endeavour), aby mohol prípadne odštartovať na pomoc posádke Atlantisu. Prípadná záchranná misia Endeavouru bola pomenovaná STS-400 a mala mať štvorčlennú posádku. Nijaké vážne problémy sa však v priebehu letu nevyskytli a misia STS-400 preto neprebehla.

32[upraviť zdroj]

Letecký pohľad na Štartovací komplex 39

Štartovací komplex 39 (angl. Launch Complex 39 (LC-39)) je rozsiahla oblasť so súborom zariadení vo Vesmírnom stredisku Johna F. Kennedyho na Merrittskom ostrove na Floride v USA. Vybudovaný bol pre program Apollo, neskôr bol upravený pre potreby programu Space Shuttle. Ďalšie úpravy od roku 2007 pripravovali LC-39 na účely programu Constellation, ktorý však bol v roku 2010 zrušený, a tak po predstavení novej koncepcie americkej kozmonautiky v roku 2011, prebiehajú úpravy komplexu na účely projektu Space Launch System a od roku 2014 prvú rampu pre účely spoločnosti SpaceX.

História

Prvotný návrh Štartovacieho komplexu 39 obsahoval 5 rámp s rozostupom 8 700 stôp (2,6 km) aby sa zabránilo havárii v prípade výbuchu. Tri boli plánované na výstavbu, dve boli rezervované na používanie do budúcna. Číslovanie rámp bolo v tom čase zo severu na juh, najsevernejšia bola LC39A, a najjužnejšia LC39C. LC39A nebola nikdy postavená a LC39C sa stala v roku 1963 rampou LC39A.

33[upraviť zdroj]

Kozmická loď Apollo pri lete pred prestavbou lode: Lunárny modul, servisný modul a veliteľský modul

Apollo je názov kozmickej lode, vyvinutej v rámci programu Apollo, ktorého cieľom, ktorý deklaroval prezident John Fitzgerald Kennedy, bolo pristátie ľudí na Mesiaci pred rokom 1970 a ich bezpečný návrat na Zem.

Loď sa skladá troch hlavných častí: veliteľského modulu, servisného modulu a lunárneho modulu. Loď štartovala s raketami Little Joe II, Saturn I, Saturn IB a Saturn V, pričom iba s raketami Saturn IB a Saturn V štartovala s ľudskou posádkou do vesmíru. Počas štartu sa vesmírna loď s celkovou dĺžkou 26 metrov nachádza na vrchole stupňa štartovacej rakety, a na vrchole veliteľského modulu je ešte umiestnená záchranná veža LES (Launch Escape System). Celková hmotnosť troch základných častí bola 44 ton, pri misiách Apollo 15, 16 a 17 dokonca 47 ton.

Prevádzkový atmosférický tlak v kabíne bol 0,35 atmosfér. Aby sa astronauti pri takom nízkom tlaku nezadusili, atmosféra sa skladala z čistého 100% kyslíka.

celý článok

34[upraviť zdroj]

Posádka Apollo 1 – Grissom, White, Chaffee

Apollo 1, pôvodne označované ako AS-204, mala byť prvá z pilotovaných misií amerického kozmického programu Apollo. Skončila tragickou nehodou na štartovacej rampe počas predletovej skúšky. Dňa 27. januára 1967 sa posádka pripravovala vo vnútri kabíny nachádzajúcej sa na vrchole nosnej rakety Saturn IB vztýčenej na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli.

V roku 1967 bol nevyhlásený súboj o Mesiac medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v plnom prúde. Preto vývoj novej kozmickej lode na mesačnú výpravu prebiehal vo veľkej rýchlosti. Prvá vesmírna loď bola na kozmodróm na Cape Canaveral dodaná už v auguste 1966. Dodávku získala firma North American Aviation napriek tomu, že nevyhrala výberové riadenie. Dokázala si pomôcť vďaka zákulisným jednaniam.

Oficiálny výcvik posádok pre program Apollo sa začal 1. mája 1966. Ako prvá začala trénovať posádka Apolla 1, v tom čase známeho pod označením AS-204 (AS = Apollo-Saturn). Na rozdiel od predchádzajúceho programu Gemini mali byť misie programu Apollo dlhšie (12 – 14 dní), ale predbežne sa na rozdiel od Gemini nepočítalo s nijakými výstupmi do otvoreného priestoru. Okrem toho, že AS-204 mal byť prvý americký let s trojčlennou posádkou, na jeho palube mala byť po prvýkrát použitá televízna kamera RCA.

35[upraviť zdroj]

Umelcova predstava o sonde NEAR Shoemaker v blízkosti planétky Eros

NEAR Shoemaker (Near Earth Asteroid Rendezvous) bola kozmická sonda NASA, ktorá skúmala planétku 433 Eros a stala sa jeho umelou družicou. Bola to prvá sonda vypustená v rámci programu Discovery. Zároveň to bola prvá sonda, ktorá pristála na povrchu planétky. Asteroid Eros se tak stal po Mesiaci, Marse a Venuši štvrtým vesmírnym telesom, na ktorom pristála kozmická sonda a vykonala merania.

Jej hlavným cieľom bolo stanovenie veľkosti, tvaru, hmotnosti, rozloženia gravitačného poľa, mineralogického zloženia, geológiu, morfológiu a zloženie povrchu, rozloženie hmoty vo vnútri telesa a existenciu prípadného magnetického poľa. Pred dosiahnutím svojho hlavného cieľa, asteroidu Eros, sonda preletela okolo planétky Mathilde.

Sonda NEAR bola plne stabilizovaná sonda v troch osiach. Energiu získavala za pomoci štyroch solárnych panelov s rozmermi 1,8 × 1,2 m, ktoré v pásme planétok dodávali výkon 400 W a dobíjali akumulátor. Na záznamy údajov slúžili dve polovodičové veľkokapacitné pamäte 0,67 Gbit a 1,1 Gbit. Na spojenie so Zemou sa používala parabolická anténa s priemerom 1,5 metra. Na korekcie dráhy bola sonda NEAR vybavená motorom na kvapalné pohonné hmoty a jej stabilizáciu zaisťovali štyri gyroskopy. Vzletová hmotnosť sondy bola 805 kg.

36[upraviť zdroj]

Hubblov vesmírny ďalekohľad z raketoplánu Discovery počas druhej servisnej misie STS-82

Hubblov vesmírny ďalekohľad (skratka HST, z angl. Hubble Space Telescope; niekedy sa používa len skrátený názov Hubble) je ďalekohľad na obežnej dráhe okolo Zeme. Pretože je umiestnený mimo zemskej atmosféry, získava ostrejšie obrázky veľmi slabých a matných objektov ako ďalekohľady na zemskom povrchu. Na obežnú dráhu bol vynesený raketoplánom Discovery pri misii STS-31 v roku 1990. Od svojho vypustenia sa stal jedným z najdôležitejších ďalekohľadov v dejinách astronómie. Je zodpovedný za mnoho priekopníckych objavov a pomohol astronómom lepšie pochopiť základné problémy astrofyziky. Pomocou ďalekohľadu sa podarilo získať niekoľko snímok, tzv. Hubblových hlbokých polí (angl. Hubble ultra deep fields), tých najvzdialenejších objektov vo vesmíre.

Od svojej prvotnej koncepcie až po vypustenie sa projekt potýkal s množstvom rozpočtových problémov a odkladov. Ihneď po vypustení sa zistilo, že hlavné zrkadlo má sférickú aberáciu. Predsa len sa po servisnej misii STS-61 v roku 1993 podarilo ďalekohľad dostať do plánovaného stavu a stal sa tak znovu nástrojom schopným prevádzky.

Hubblov vesmírny ďalekohľad je súčasťou série Veľké kozmické observatóriá, ktorú vypracovala NASA. Ďalšími observatóriami sú Comptonove gama observatórium (Compton Gamma Ray Observatory), Röntgenové observatórium Chandra (Chandra X-ray Observatory) a Spitzerov vesmírny ďalekohľad (Spitzer Space Telescope).

celý článok...

37[upraviť zdroj]

Umelecká predstava o pristávaní sondy Phoenix na Marse

Phoenix je robotická sonda, ktorá skúmala povrch planéty Mars od mája do novembra 2008. Vedci riadiaci Phoenix používali nástroje na palube sondy, aby zistili, či sú prírodné podmienky na Marse vhodné pre mikroskopický život. Sonda tiež skúmala históriu vody. Jej údaje potvrdili, že v polárnych oblastiach Marsu sa pod niekoľkocentrimetrovou vrstvou prachu nachádza vodný ľad. Sonda zaznamenala aj sneženie na Marse (hoci vločky nedosahovali povrch).

Zariadenie bolo vypustené 4. augusta 2007 pomocou rakety Delta II. Pristátie na Marse prebehlo 25. mája 2008. Phoenix pristál na severnej polárnej čiapočke Marsu v oblasti bohatej na ľad. Disponoval robotickou rukou schopnou odberu vzoriek zmrznutej pôdy, ktorú potom analyzoval. S prichádzajúcou zimou na Marse a so znižujúcou sa výškou slnka klesalo množstvo elektrickej energie, ktoré boli solárne panely schopné vyrobiť, až sa napokon 2. novembra 2008 sonda definitívne odmlčala.

Program bol riadený Arizonskou univerzitou pod dohľadom NASA. Išlo o spoločný projekt univerzít z USA, Kanady, Švajčiarska a Nemecka, NASA, Kanadskej kozmickej agentúry a leteckého priemyslu.

38[upraviť zdroj]

Nádrž ET pre misiu STS-130 počas prepravy do haly VAB (v pozadí)

Space Shuttle External Tank (skratka ET) bola externá (vonkajšia) palivová nádrž amerického raketoplánu. Obsahovala dve oddelené nádrže na kvapalné pohonné látky. V hornej (prednej) časti to bola nádrž na kvapalný kyslík, v spodnej (zadnej) nádrž na kvapalný vodík. Pohonné hmoty boli privádzané do troch hlavných motorov raketoplánu SSME. Po vyhorení paliva, cca 15 až 18 sekúnd po vypnutí hlavných motorov sa nádrž oddeľovala od družicového stupňa a padala do zemskej atmosféry, kde z veľkej časti alebo celá zhorela. Ako jediná časť raketoplánu nebola znovu použiteľná.

Odhazovaciu nádrž ET vyvinula firma Martin Marietta (teraz Lockheed Martin) a bola vyrábaná v továrni Michoud Assembly Facility v blízkosti New Orleans, LA (USA).

Externá palivová nádrž mala tvar valca so sférickým dnom a zašpicatenú prednú časť. Jej celková dĺžka bola 46,8 m a maximálny priemer 8,4 metra. Bola najrozmernejšou časťou raketoplánu. Vyrobená bola z hliníkovej zliatiny hrubej 5 cm. Na špici nádrže sa nachádzal hromozvod.

39[upraviť zdroj]

Vyťahovanie motorov SRB z mora pri misii STS-116

Space Shuttle Solid Rocket Booster je druh solid rocket boostera (skr. SRB). Boli to štartovacie motory amerického raketoplánu. Ich úlohou bolo udeliť raketoplánu počiatočný impulz pri štarte. Išlo o dva identické motory na pevné pohonné hmoty, ktoré sa pripájali k hlavnej palivovej nádrži External Tank a oddeľovali sa od nej približne 2 minúty po štarte vo výške asi 45 kilometrov. Podobne ako družicový stupeň, aj motory SRB boli znovu použiteľné. Obidva motory spoločne poskytovali 71,4% vztlaku pri štarte a v priebehu prvej fázy výstupu.

SRB sa prevážali po železnici do firmy Thiokol v Utahu kvôli rozmerom demontované a po naplnení a prevezení späť na Floridu boli znova zmontované.

Štartovacie stupne a ich motory vyvinula a vyrába firma Thiokol (teraz Morton Thiokol, súčasť koncernu Alliant Techsystems, Inc.), Brigham City, Utah (USA). Prvé návrhy konštrukcie raketoplánu počítali s družicovým a štartovacím stupňom. Z finančných dôvodov však bol tento návrh zmenený a štartovací stupeň nahradili dva motory na tuhé pohonné látky. Technické požiadavky na realizáciu SRB napísalo v roku 1973 Marshallove výskumné stredisko NASA. Z ekonomických dôvodov bolo potrebné, aby sa motor dal niekoľkonásobne použiť. Z tohoto dôvodu bolo rozhodnuté, že po oddelení motorov od ET a ukončení ich funkcie budú motory pristávať za pomoci padákov na morskú hladinu, aby mohli byť vytiahnuté a pripravované na nové použitie.

celý článok...

40[upraviť zdroj]

Bell X-1

Bell X-1 bolo experimentálne lietadlo poháňané raketovým motorom, ktoré ako prvé 14. októbra 1947 prekonalo rýchlosť zvuku vlastnou silou vo vodorovnom lete. Výskumné metódy použité v programe X-1 sa stali vzorom pre nasledujúce experimentálne projekty X. Metódy a personál NACA, ktoré vznikli pri projekte X-1, pomohli neskôr položiť základy amerického vesmírnemu programu v 60. rokoch.

Typ vznikol v šiestich exemplároch, ktoré podnikli celkom 236 letov, pri ktorých boli tri X-1 zničené (bez strát na životoch). Bell X-1 dosiahol maximálnu rýchlosť M = 2,44 (12. decembra 1953) a najvyššiu výšku 27 565 m (26. augusta 1954).

Výkony lietadiel počas 2. svetovej vojny prudko vzrástli, ale konštruktérom sa do cesty postavil málo známy jav – stlačiteľnosť vzduchu. Koncom vojny najvýkonnejšie stíhacie lietadlá dosahovali pri strmhlavom lete rýchlosti okolo 800 km/h. Pri nich nastávali vážne problémy so zmenami vo vyvážení a náhlym nárastom odporu, ktoré skončili niekedy deštrukciou draku lietadla. V tej dobe sa viedli spory o tom, či pilotované lietadlo môže lietať nadzvukovou rýchlosťou.

celý článok...

41[upraviť zdroj]

Štart sondy MESSENGER s nosnou raketou Delta II

MESSENGER (MErcury Surface, Space ENvironment, GEochemistry and Ranging – doslova "povrch Merkúra, kozmické prostredie, geochémia a meranie"; zároveň messenger – posol) bola planetárna kozmická sonda NASA k Merkúru, prvá po 35 rokoch. Odštartovala v auguste 2004; po zložitej trajektórii s dvoma preletmi okolo Venuše a troma okolo Merkúru prešla v marci 2011 na jeho obežnú dráhu a začala štyri roky trvajúci výskumný program.

Misia bola riadená a kontrolovaná z riadiaceho strediska MOC (Mission Operations Center) na Johns Hopkins University Applied Physics Laboratory v Laurelu (USA), kde bola sonda navrhnutá a skonštruovaná. Vedecké pozorovania boli riadené a koordinované zo strediska SOC (Science Operations Center) nachádzajúceho sa v rovnakej lokalite. Celkové náklady na misiu vrátane stavby sondy, vývoja prístrojov, nosnej rakety, riadenia letu a spracovania údajov sa odhadujú na 427 mil. USD.

celý článok...

42[upraviť zdroj]

Titan 23 štartuje z Vandenberg Air Force Base

Titan boli nosné rakety vesmírnej agentúry NASA a USAF, ktoré sa používali od roku 1959 až do roku 2005. Projekt začal roku 1955 a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu medzikontinentálnych balistických striel SM-65 Atlas v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od Atlasu, išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný kyslík a RP-1. Mal mať nosnosť až 1 800 kg na nízku obežnú dráhu. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený Titanom 2, ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako ICBM. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý oxid dusičitý a Aerozín 50, vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo.

Vývoj Titanu v 60. rokoch prebiehal súčasne so Saturnom I. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. Titan 3 bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15 000 kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, Agena, Centaur, Transtage, a ďalšie.

celý článok...

43[upraviť zdroj]

Emblém misie STS-135

STS-135 (ISS ULF-7) bola posledná misia v programe raketoplánu. Let bol pôvodne zamýšľaný ako STS-335- prípadná záchranná misia pre let STS-134, schválený a pridaný do plánu bol až neskôr. Misiu absolvoval raketoplán Atlantis. Cieľom letu bolo doplnenie zásob pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu vo viacúčelovom logistickom module MPLM Raffaello (bol to jediný let pri ktorom Atlantis viezol MPLM). Počas misie sa uskutočnil jeden výstup do otvoreného priestoru (EVA), ktorý ale vykonala posádka ISS.

Atlantis odštartoval aj pristál hneď v prvom plánovanom termíne. Pristátie sa uskutočnilo ešte pred východom Slnka, celkovo to bolo 26. nočné pristátie programu. Po prvýkrát od roku 1983 (misia STS-6) letela na palube raketoplánu len štvorčlenná posádka.

NASA oznámila členov posádky STS-335/135 dňa 14. septembra 2010. Zníženie počtu posádky umožnilo zväčšenie nákladu pre ISS a tiež umožnilo v prípade potreby záchranu loďami Sojuz.

celý článok

44[upraviť zdroj]

Opica Baker použitá pri suborbitálnom lete rakety Jupiter

Toto je článok o živočíchoch vysielaných v kozmických lodiach a raketách do vesmírneho priestoru v rámci vedecko-technického výskumu.

Pred prvými letmi človeka do vesmíru sa používali hlavne na základný výskum možnosti prežitia organizmov v podmienkach kozmického letu, neskôr sa využívajú na detailný výskum rôznych biologických procesov v špecifickom prostredí mikrogravitácie a na iné ciele.

Priamo na obežnú dráhu vyslali zvieratá Sovietsky zväz (Rusko), USA, Čína a Japonsko. Pri suborbitálnych letoch nad 100 km (Kármánova hranica) preukázateľne použili zvieratá vrátane týchto štyroch krajín ešte aj Francúzsko a Irán.

celý článok

45[upraviť zdroj]

Gennadij Ivanovič Padalka

Gennadij Ivanovič Padalka (rus. Геннадий Иванович Падалка, * 21. jún 1958, Krasnodar, RSFSR, ZSSR, dnes Rusko) je bývalý sovietsky, resp. ruský vojenský pilot a kozmonaut. Členom oddielu Strediska prípravy kozmonautov J. A. Gagarina bol od apríla 1989 do apríla 2017. Na prelome rokov 1998/99 absolvoval polročný vesmírny let na stanicu Mir a roku 2004 strávil opäť pol roka na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS). Od marca 2009 do októbra 2009 bol vo vesmíre tretíkrát, opäť na šesťmesačnom pobyte na ISS. Pôsobil vo funkcii veliteľa 20. stálej posádky ISS. Od 15. mája do 17. septembra 2012 bol vo vesmíre štvrtý raz.

Gennadij Padalka je ruskej národnosti, narodil sa v robotníckej rodine žijúcej v Krasnodare na juhu Ruska. Po ukončení strednej školy vyštudoval Jejskú vojenskú vysokú leteckú školu V. M. Komarova, potom od roku 1979 slúžil v sovietskom vojenskom letectve v NDR a na Ďalekom východe.

46[upraviť zdroj]

Saturn I na odpaľovacej rampe

Saturn I (pôvodné označenia Juno V Super-Jupiter a C-1) bola prvá raketa série Saturn a zároveň prvá americká raketa navrhnutá výlučne na vynášanie nákladov do vesmíru. Všetky predchádzajúce americké nosné rakety boli upravené verzie vojenských balistických rakiet (napríklad Redstone – Juno I, Atlas, Titan).

Vývoj sa spočiatku prebiehal v Army Ballistic Missile Agency (ABMA) v Redstone Arsenal v Alabame pod vedením hlavného konštruktéra Wernhera von Brauna a na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov prešla ABMA, celý von Braunov tím a projekt rakety pod NASA. Konštrukcia prvého stupňa využívala palivové nádrže z rakiet Redstone a Jupiter spojené do jedného stupňa. Saturn I mal byť univerzálny vesmírny nosič, ale pre rýchly pokrok vo vývoji raketovej techniky bol čoskoro zastaraný a nahradený silnejšou verziou Saturn IB. Uskutočnilo sa len desať štartov, štyri skúšobné, tri testovacie lety programu Apollo a posledné tri rakety vyniesli výskumné satelity Pegasus. Skúsenosti získané pri stavbe Saturnu I boli použité pri konštrukcií rakety pre lunárne misie, Saturn V.

47[upraviť zdroj]

Komplex L3 na ceste k Mesiacu

Sovietsky mesačný program bol sovietsky kozmický program pilotovaných letov na Mesiac prebiehajúci v rokoch 19641974. Bol náprotivkom amerického kozmického programu Apollo, na rozdiel od ktorého však bol neúspešný a prísne utajený až do roku 1989. Napriek tomu bol svojho času dôležitou, až prioritnou súčasťou sovietskeho komického programu a bolo v rámci neho vyvinutých a otestovaných viacero nových technológii, vrátane dodnes používanej kozmickej lode Sojuz.

Po prvotných úspechoch, ako bolo napr. vypustenie prvej umelej družice Sputnik 1 a let prvého človeka J. Gagarina do kozmu, začal sovietsky kozmický program za americkým zaostávať. Aby sa potvrdil náskok sovietskej vedy a technológie, bol v polovici roku 1964 sovietskou vládou oficiálne schválený program pilotovaných letov na Mesiac. Hoci sa neoficiálne projektové práce na ňom začali už skôr, celkovo sa s jeho prípravou začalo oproti americkému programu so značným sklzom.

Sovietsky program bol rozdelený na dve základné fázy. Prvá fáza bola nazývaná L1 a predstavoval ju pilotovaný oblet Mesiaca dvoma kozmonautmi. Druhú fázu L3 predstavovalo samotné pristátie kozmonauta na mesačnom povrchu. S obidvoma fázami bol priamo spätý aj vývoj novej kozmickej lode Sojuz (ktorá sa mala podobne ako americká loď Apollo stať hlavnou oporou programu) a tiež vývoj superťažkej nosnej rakety N-1 (náprotivok amerického Saturn 5). Ak by všetko išlo tak, ako bolo plánované, mal prvý sovietsky kozmonaut pristáť na mesačnom povrchu už v septembri 1968 (s týmto plánom sa počítalo ešte na začiatku roku 1967).

48[upraviť zdroj]

Sonda Magellan pred vypustením z nákladového priestoru raketoplánu Atlantis

Magellan bola kozmická sonda vyslaná za účelom prieskumu k Venuši. Bola to prvá z troch planetárnych sond, ktoré boli vynesené raketoplánom (ďalšími boli Ulysses - sonda na prieskum Slnka a Galileo - sonda na prieskum planéty Jupiter). Taktiež bola prvou sondou, ktorá použila techniku na zníženie orbity zvanú aerobraking – technika využíva odpor prostredia na spomalenie družice, čím šetrí palivo.

Ako umelá družica Magellan vytvorila prvú (a doteraz najlepšiu) mapu povrchu planéty s vysokým rozlíšením. Detailné radarové snímky zobrazovali krátery, hory, pohoria a ďalšie geologické formácie v podobnej kvalite akú poznáme z iných sond. Magellanová radarová mapa zostane najdetailnejšou mapou Venuše v dohľadnej budúcnosti.

Sonda bola pomenovaná po portugalskom bádateľovi šestnásteho storočia Magalhãesovi.

Sonda Magellan bola umiestnená v nákladovom priestore raketoplánu Atlantis, ktorý odštartoval 4. mája 1989 z Kennedyho vesmírneho strediska na misiu STS-30.

Atlantis vyniesol Magellan na nízku obežnú dráhu okolo Zeme, kde bola sonda uvoľnená z nákladového priestoru raketoplánu. Zážih urýchľovacej rakety (IUS na pevné palivo, sondu naviedol na dráhu k Venuši. Magellan po pätnásťmesačnej ceste dorazil 10. augusta 1990 k svojmu cieľu.

celý článok...

49[upraviť zdroj]

N1 white.svg

N-1 bol projekt sovietskej nosnej superrakety, ktorá mala byť používaná pre program sovietskych pilotovaných letov na Mesiac. V rokoch 19691972 boli uskutočnené celkovo 4 štarty, ani jeden však nebol úspešný a projekt bol ukončený.

Prvé plány na vytvorenie superťažkej nosnej rakety N-1 siahajú už do konca 50. rokov, oficiálne bol vývin N-1 schválený v roku 1962. Spočiatku bola raketa primárne určená k vypusteniu 75 ton ťažkej orbitálnej stanice, ktorá mala na obežnej dráhe zabezpečiť montáž medziplanetárnej pilotovanej lode TMK (Tiažolij mežplanetarnij korabľ) určenej na oblet Venuše a Marsu na začiatku 70. rokov. Po tom, ako sa v USA rozbehol projekt pilotovaného letu na Mesiac, bol vývin rakety urýchlený a ako protiváha k americkému Saturnu 5 sa mala stať hlavným nástrojom pre dopravu kozmonautov na mesačný povrch, pričom mala byť nosičom sovietskej mesačnej pilotovanej lode L3 (Sojuz 7K-LOK). Tá mala dopraviť na mesačnú orbitu dvoch ľudí, z ktorých jeden mal v pristávacom module zostúpiť na mesačný povrch.

Raketa bola primárne vyvíjaná v konštrukčnej kancelárii OKB-1 pod vedením Sergeja Koroľova, po jeho smrti v roku 1966 vedenie projektu prevzal jeho zástupca Vasilij Mišin. Po sérii neúspešných štartov v rokoch 1969 – 1972 a ukončení sovietskeho pilotovaného mesačného programu v roku 1974 bol projekt rakety N-1 definitívne ukončený v roku 1976. Celý program mesačných letov bol v ZSSR prísne utajený (takmer žiadne znalosti o ňom nemali ani západné tajné služby) a vôbec prvé informácie o rakete N-1 vyšli na verejnosť až v roku 1989.

celý článok...

50[upraviť zdroj]

sonda Mariner 9

Mariner 9 (Mariner Mars '71 / Mariner-I) bola americká planetárna sonda určená pre prieskum planéty Mars v rámci programu Mariner. V katalógu COSPAR bola označená ako 1973-085A.

Sonda bola vyslaná k planéte 30. mája 1971 z Cape Caneveral a na Mars dorazila 14. novembra 1971. Po brzdiacom manévri a navedeniu na obežnú dráhu sa stala prvou ľudskou sondou, ktorá sa nachádzala na orbite inej planéty, len tesne pred tým, než sa pri Marse objavili sovietske sondy Mars 2 a Mars 3. Po mesiacoch, počas ktorých zúrila v atmosfére Marsu prachová búrka, zaslala sonda prekvapivo jasné fotografie povrchu, ktoré slúžili pre neskoršie plánovania výskumných misií.

Sonda robila pozorovania planéty počas 698 obehov, počas ktorých sa jej podarilo spraviť 7 329 snímok a zmapovať okolo 80 % povrchu (iné zdroje uvádzajú 100 %. Sonda prestala pracovať 27. októbra 1972, keď došiel plyn pre orientačné trysky a bolo rozhodnuté ju vypnúť.

Mariner 9 zostal na obežnej dráhe, kde bude krúžiť okolo Marsu asi do roku 2022, keď sa dostane do hustejších vrstiev marsovskej atmosféry. Vplyvom zvyšujúceho sa trenia sa potom rozpadne a jednotlivé časti zhoria alebo dopadnú na povrch planéty.

Náklady na misiu dosiahli 137 miliónov amerických dolárov z celkových 554 miliónov dolárov, ktoré boli použité na program Mariner od sond Mariner 1 až po Mariner 10.


celý článok...

51[upraviť zdroj]

2001 mars odyssey wizja.jpg

Mars Odyssey alebo 2001 Mars Odyssey je americká kozmická sonda obiehajúca planétu Mars. Jej úlohou je použitím spektrometrov a elektronických zobrazovačov odhaliť dôkazy o prítomnosti vody a sopečnej činnosti na Marse v minulosti alebo v súčasnosti. Predpokladá sa, že dáta ktoré Mars Odyssey získa, pomôžu odpovedať na otázku, či na Marse niekedy existoval život. Funguje a fungovala tiež ako stanica pre komunikáciu medzi vozidlami Mars Exploration, Mars Science Laboratory, a sondou Phoenix a Zemou. Misia bola pomenovaná na počesť Arthura C. Clarkeho, a jeho diela 2001: A Space Odyssey.

Mars Odyssey odštartovala 7. apríla 2001 na rakete Delta II z Cape Canaveral Air Force Station, a dosiahla obežnú dráhu Marsu 24. októbra 2001 o 02:30 UTC. Sonda použila svoj hlavný motor na spomalenie, aby bola zachytená na obežnú dráhu okolo Marsu. Mars Odyssey použila techniku zvanú aerobraking, pri ktorej sa kozmická sonda postupne s každým obehom približovala k Marsu. Použitím jeho atmosféry na spomalenie namiesto motorov, bola Mars Odyssey schopná ušetriť viac ako 200 kg paliva. Aerobraking sa skončil v januári, a Odyssey začala svoju vedeckú misiu 19. februára 2002.

15. decembra 2010 sonda prekonala rekord pre najdlhšie fungujúcu sondu pri Marse. S 3 340-dňovou prevádzkou odobrala titul sonde Mars Global Surveyor. V súčasnosti drží rekord pre najdlhšie fungujúcu družicu na obežnej dráhe inej planéty ako je Zem - 17 rokov a 84 dní.

celý článok

52[upraviť zdroj]

Medzinárodná vesmírna stanica pri pohľade z odlietajúceho raketoplánu Endeavour počas misie STS-134, máj 2011

Medzinárodná vesmírna stanica (angl. International Space Station, skrátene ISS; nesprávne Alpha) je v súčasnosti (rok 2015) jediná trvalo obývaná vesmírna stanica. Skladá sa z viacerých modulov. Jej výstavba začala vypustením prvého modulu Zarja 20. novembra 1998. Prvá stála posádka na ňu vstúpila 2. novembra 2000 a odvtedy sa približne každých 6 mesiacov posádky menia.

Vesmírna stanica je na obežnej dráhe okolo Zeme vo výške okolo 410 km. Tento typ dráhy sa zvyčajne nazýva nízka obežná dráha. Obehne Zem raz za 92 minút, čo je 15,54x za jeden deň. Na orbite ju udržujú manévre pomocou motorov modulu Zvezda alebo práve prítomných kozmických lodí. V súčasnosti predstavuje najväčšie umelé teleso na obežnej dráhe viditeľné voľným okom.

ISS slúži ako výskumné stredisko s mikrogravitáciou a vesmírným prostredím, v ktorom posádka vykonáva experimenty z biológie, fyziky, astronómie a iných oblastí. Stanica je pripravená na testovanie vybavenia a vesmírnych plavidiel potrebných pre misie na Mesiac a Mars.

celý článok

53[upraviť zdroj]

Falcon 9 v1.2 štartuje s prvými desiatimi komunikačnými satelitmi Iridium NEXT

Falcon 9 je dvojstupňová nosná raketa americkej firmy SpaceX. Stala sa známou ako prvá nosná raketa, ktorej raketový stupeň je schopný za pomoci vlastných motorov mäkko pristáť na Zemi a dá sa opäť použiť. Svojím ťahom a nosnosťou sa Falcon 9 vyrovná raketám Angara, Proton, H-2A, H-2B, Delta IV, Atlas V a Dlhý Pochod 5. Je navrhnutá ako nosič lode Dragon. Spaľuje RP-1 a kvapalný kyslík. Priemer aerodynamického krytu je 3,6 – 5,2 metrov.

Na nízku obežnú dráhu (LEO) do výšky približne 600 km vynesie od 22,8 ton (F9 v1.2). Na geostacionárnu dráhu (GTO) vo výške 35 500 km vynesie od 8,3 tony (F9 v1.2). Falcon 9 štartuje z komplexu 40 na Cape Canaveral, kalifornskej základne Vandenberg Air Force Base rampy SLC-4E a po úpravách aj z rampy LC-39A v Kennedyho vesmírom stredisku (štartovali z nej aj americké raketoplány a mesačné rakety Saturn V), odkiaľ sa bude štartovať aj s pilotovanou loďou Dragon 2.

Prvý stupeň má 9 motorov Merlin (v1.0 Merlin 1C, v1.1 a v1.2 Merlin 1D) spaľujúcich LOX/RP-1 (toto palivo používa celá raketa).

celý článok

54[upraviť zdroj]

OSIRIS-REx spacecraft.png

OSIRIS-REx (Origins, Spectral Interpretation, Resource Identification, Security, Regolith Explorer) je americká kozmická sonda, určená na skúmanie a odber vzoriek z asteroidu. Štart sa uskutočnil 8. septembra 2016. Misia je zameraná na skúmanie a odber vzoriek z uhlíkatého asteroidu 101955 Bennu. V roku 2023 sa má puzdro s odobranými vzorkami vrátiť späť na Zem, kde bude podľa plánu medzi rokmi 2023 – 2025 detailne skúmané odborníkmi. Vďaka skúmaniu týchto vzoriek sa môžeme dozvedieť viac o vzniku slnečnej sústavy, kdeže asteroid pochádza práve z tohto obdobia. Ak bude sonda OSIRIS-REx úspešná, tak to bude prvá americká misia, ktorá privezie na Zem vzorky z asteroidu.

Náklady na misiu sú približne 800 mil. USD. V cene nie sú zahrnuté náklady na štart a samotnú nosnú raketu Atlas V, čo je ďalších zhruba 183,5 miliónov. Ide o tretiu misiu v programe americkej NASA pre planetárny výskum New Frontiers (nové hranice), pod ktorý patria aj už prebiehajúce misie sond New Horizons a Juno.

celý článok...

55[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/55

56[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/56

57[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/57

58[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/58

59[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/59

60[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/60

61[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/61

62[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/62

63[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/63

64[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/64

65[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/65

66[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/66

67[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/67

68[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/68

69[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/69

70[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/70

71[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/71

72[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/72

73[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/73

74[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/74

75[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/75

76[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/76

77[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/77

78[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/78

79[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/79

80[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/80

81[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/81

82[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/82

83[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/83

84[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/84

85[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/85

86[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/86

87[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/87

88[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/88

89[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/89

90[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/90

91[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/91

92[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/92

93[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/93

94[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/94

95[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/95

96[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/96

97[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/97

98[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/98

99[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/99

100[upraviť zdroj]

Portál:Kozmonautika/Odporúčaný článok/100