Španielsko

Španielske kráľovstvo
Vlajka Znak
Národné motto: Plus Ultra (lat.) (Ešte ďalej (za nejakú hranicu))
Štátna hymna: Marcha Real (Kráľovský pochod)
Miestny názov
• dlhý	Reino de España (šp.), Regne d'Espanya (kat.), Reino de España (gal), Espainiako Erresuma (bask.)
• krátky	España (šp., gal.), Espanya (kat.), Espainia (bask.)
Hlavné mesto	Madrid 40°26′ s.š. 3°42′ z.d.
Najväčšie mesto	Madrid
Úradné jazyky	kastílčina, katalánčina / valencijčina (v Katalánsku, Valencii a na Baleárskych ostrovoch), arančina (v Katalánsku), galícijčina (v Galícii) a baskičtina (v Baskicku a Navarre)
Štátne zriadenie Kráľ Predseda vlády	konštitučná monarchia Juan Carlos I. José Luis Rodríguez Zapatero
Vznik	1512/1516/1700/1716/1812
Susedia	Francúzsko, Andorra, Portugalsko, Gibraltár
Rozloha  • celková  • voda (%)	505 9921 km² (50.)   5 240 km² (1,04 %)
Počet obyvateľov  • odhad (august 2009)  • sčítanie (2001)  • hustota (august 2009)	46 662 000 (27.) 40 847 371 92/km² (86.)
HDP  • celkový  • na hlavu (PKS)	2005 1 089 103 mil. $ (12.) 26 320 $ (24.)
Index ľudského rozvoja (2003)	0,928 (21.) – vysoký
Mena	Euro (€)
Časové pásmo  • Letný čas	CET (UTC+1) CEST (UTC+2)
Medzinárodný kód	ESP / ES
Medzinárodná poznávacia značka	E
Internetová doména	.es
Smerové telefónne číslo	+34
1Zahŕňa aj Kanárske ostrovy, autonómne mestá Ceuta a Melilla a 3 miesta suverenity na pobreží Maroka - Chafarinas, Peñón de Vélez de la Gomera a Peñón de Alhucemas.

Španielsko (špa. España), dlhý tvar Španielske kráľovstvo (špa. Reino de España), je krajina v juhozápadnej Európe na Pyrenejskom polostrove. Jeho pevnina hraničí na juhu a východe so Stredozemným morom (s výnimkou malej pozemnej hranice s Gibraltárom), na severe s Francúzskom, Andorrou, na severozápade s Biskajským zálivom a západe s Atlantickým oceánom a Portugalskom. K územiu Španielska patria aj Baleárske ostrovy v Stredozemnom mori, Kanárske ostrovy v Atlantickom oceáne pri pobreží Afriky a dve enklávy v severnej Afrike, Ceuta a Melilla pri Maroku. S plochou 504 030 km² je Španielsko druhou najväčšou krajinou západnej Európy a Európskej únie po Francúzsku.

Španielsko je demokracia vo forme parlamentnej vlády v rámci konštitučnej monarchie. Jedná sa o rozvinutú krajinu s dvanástou najväčšou ekonomikou HDP a vysokou životnou úrovňou (Španielsko 15. najvyššie HDI). Je členom Organizácie Spojených národov, Európskej únie, NATO, OECD a WTO.

Dejiny

Dejiny územia súčasného Španielska

Neolit

Neolit je charakteristický zmenou spôsobu života: z kočujúceho lovca-zberača sa stáva poľnohospodár, ktorý sa usadzuje v blízkosti vodných tokov a zakladá prvé stabilnejšie sídla. Objavujú sa prvé nálezy tkanín, kovových predmetov a nástrojov, ale najmä keramiky. Tento spôsob života a nové zručnosti sa sem dostávajú z Mezopotámie, no má i svoje lokálne osobitosti: vzniká tu napríklad kultúra zvoncovitých pohárov, známa neskôr aj v západnej Európe. Objavuje sa zreteľný kult uctievania mŕtvych a typické pohrebiská pre toto obdobie: dolmeny.

Bronzová doba

Okolo roku 2000 pred Kr. sa v oblasti Pyrenejského polostrova rozvíja výroba bronzu - bohaté náleziská cínovca boli najmä na severozápade. Najvýznamnejšie vykopávky z tohoto obdobia sa nachádzajú v Los Millares (provincia Almería). Nastáva pomerne pokojné obdobie s rozvojom poľnohospodárstva a keramiky. Okolo roku 1100 pred Kr. sa sem z Blízkeho východu dostávajú Feničania. Usadzujú sa v Gadire (súčasný Cádiz) a začínajú ovplyvňovať dianie v tejto oblasti. Súčasne prekračujú stredoeurópske národy (najmä Kelti) Pyreneje a usadzujú sa na juhu od nich (údolie Ebra, stredomorské pobrežie). Následkom je postupné zvýrazňovanie kultúrnych rozdielov medzi jednotlivými oblasťami polostrova: juhovýchod sa dostáva pod vplyv stredomorských národov, atlantické pobrežné pásmo je pod vplyvom západnej Európy a vnútrozemie ovplyvňujú prisťahovalci zo severu, ktorý so sebou prinášajú znalosti nového kovu - železa.

Najvýznamnejší vplyv na oblasť Pyrenejského polostrova v období posledného tisícročia pred Kr. mali mesto Tartessos a Kartágo, Iberovia, Feničania, Gréci a Kelti. Najmä Kartágo tu po strate Sicílie, Sardínie a Korziky získalo vďaka generálovi Hamilkarovi Barkasovi a jeho zaťovi Hasdrubalovi veľké územné zisky: podarilo sa im dobyť celú južnú časť Pyrenejského polostrova až po rieku Ebro a potvrdiť ich podpisom tzv. „Dohody o Ebre“ s Rímom v roku 226 pred Kr. Hasdrubalov nástupca Hannibal sa rozhodol získané územie ešte viac rozšíriť; jeho vojenský úder na Saguntum vyvolal druhú púnsku vojnu, ktorej dôsledkom bolo v roku 206 pred Kr. vyhnanie Kartágincov Rimanmi z Pyrenejského polostrova.

Grécky vplyv sa uplatňoval najmä prostredníctvom obchodu: Gréci mali na pobreží Stredozemného mora niekoľko prístavov (najvýznamnejším bol pravdepodobne Emporion) ktoré čulo obchodovali s vnútrozemím. Ich vplyv však po príchode Kartága do oblasti postupne zanikol.

Kelti pôsobili na území polostrova vo viacerých skupinách; najvýznamnejšiu z nich tvorili Keltiberi, ktorí tu žili ako samostatné spoločenstvo až do roku 133 pred Kr., kedy Rimania dobili ich hlavnú baštu, Numanciu.

Barbari

Obdobie príchodu barbarov na Pyrenejský polostrov je chaotické a historicky málo preskúmané. Známa je zmluva medzi barbarskými národmi a Constantiom III., zrejme z roku 411. V nej si zmluvné strany rozdelili polostrov na štyri oblasti: tarragonskú (ktorá zostala pod rímskym velením), Gallaeciu, luzitánsko-kartáginskú oblast a Baetiku, ktoré boli priznané barbarom. Vplyvy a územia obsadené jednotlivými národmi sa rýchlo menili, okrem Svébov významnú úlohu zohrávali Vizigóti. Príčinou tejto nestability a častých zmien boli hlavne občianske vojny. Na konci vlády Vizigótov došlo v dejinách tohoto územia k ďalšiemu zásadnému prelomu: jedna z bojujúcich strán požiadala o pomoc moslimov. Kalif al-Walid I. sa tak stal právoplatným nástupcom posledných vizigótských kráľov, čo malo v ďalšom období za následok masívne a dobrovoľné prestupovanie obyvateľov na moslimskú vieru.

Stredoveké Španielsko

Rozsah moslimského vplyvu v stredovekej Európe.

Začiatok tohoto obdobia kladú niektorí historici do 5. storočia (príchod barbarov), iní do až 8. storočia (príchod moslimov na Pyrenejský polostrov v roku 711). V každom prípade sa toto územie na dlhé storočia stalo moslimskou krajinou (známou ako Al-Andalus), čo výrazne ovplyvnilo miestne aj európske dejiny. Islam priniesol na polostrov jedno z vrcholných období španielskej kultúry a nastolil unikátnu politickú i hospodársku situáciu, ktorá nikde v Európe nemala obdoby. Významným faktom je aj to, že hoci sa tieto územia islamizovali, nedošlo k ich arabizácii - arabskí prisťahovalci tvorili totiž len veľmi malé percento celkového obyvateľstva. I to dokazuje, že súžitie islamu a kresťanstva bolo pokojné, islamizácia nenásilná a dobrovoľná. Kresťania v islamskom Španielsku sa nazývali mozarabi - pod podmienkou platenia určitých poplatkov mohli vyznávať svoju vieru a mať vlastné náboženské inštitúcie; moslimovia ich vo viere podporovali, prinášala im totiž zisk. Ako napísal jeden moslimský kronikár - kresťania prestupovali na moslimskú vieru len z troch dôvodov: ak chceli uniknúť kresťanskej spravodlivosti, nechceli platiť dane, alebo chceli mať viac manželiek. Navyše otroci dostali slobodu.

Kresťanské kráľovstvá, ktoré na polostrove vznikli ako reakcia na moslimský vpád, boli rovnako v porovnaní so svojimi náprotivkom na východe unikátne. Panovník tu mal oveľa vyššiu, takmer absolútnu moc; šľachta a duchovenstvo nevlastnili pôdu (všetka neobrábaná pôda patrila kráľovi) a žili len z toho, čo im on sám poskytol. Navyše na hranici medzi kresťanským a moslimským svetom v tomto období existovala hranica (la frontera) - akési „územie nikoho“, kde žila veľká skupina slobodných roľníkov, ktorí tu na vlastné riziko obrábali dostupnú pôdu - pritom v ostatnej Európe vládlo nevoľníctvo. Moslimovia žijúci na kresťanskom území sa nazývali mudejári - dosiahli vysokú kultúrnu vyspelosť: v neskorom stredoveku mali v Zaragoze dokonca vlastnú univerzitu.

Vo včasnom stredoveku existovali na Pyrenejskom polostrove dve úplne odlišné skupiny: kresťanská s vidieckym, nerozvinutým a primitívnym hospodárstvom, ktorého základom bolo poľnohospodárstvo a chov dobytka, a moslimská. Tá mala výrazne obchodný charakter, s prosperujúcim hospodárstvom mestského typu, s dostatkom pevnej meny, kontrolujúca celý európsky trh so zlatom.

O znovudobití moslimských území sa začalo v kresťanských oblastiach vážnejšie uvažovať až v 11. storočí, kedy boli kresťania už dostatočne silní: zrodila sa myšlienka reconquisty. Príčinou bolo náboženský ideál „šírenia viery s mečom v ruke,“ ktorý sa v Európe objavil a viedol k vzniku prvých krížových výprav. Dovtedy na boj nebol dôvod, pretože moslimovia na svojich územiach umožňovali slobodné vyznávanie kresťanskej viery.

Od 11. storočia prúdilo veľké množstvo moslimského zlata do kresťanských pokladníc prostredníctvom daní, ktoré moslimskí vládcovia platili vládcom kresťanským. Tieto dane, známe ako vazalské dávky (parias), sa s prestávkami vyberali až do polovice 15. storočia. V tom čase priplávali Portugalci do Guinejského zálivu a začali so strediskami v severnej Afrike (Sudán), produkujúcimi zlato obchodovať priamo. Tovar vyrábaný v moslimskej Granade stratil svoje odbytisko a Granada nebola ďalej schopná platiť. Katolícki králi potom tento štát zlikvidovali.

Hoci je Pyrenejský polostrov považovaný za veľmi príjemnú a úrodnú oblasť, skutočnosť je odlišná. Veľké výkyvy teploty a časté obdobia sucha sú tu bežné. Početné hladomory z neúrody tak výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny, architektúru i umenie Španielska. Rovnako slová Hispánia a „España“ (Španielsko) nemali vždy rovnaký význam. Za vlády Vizigótov slovo označovalo celý polostrov, potom do 12. storočia sa slovom „España“ v stredovekých kronikách označovali len moslimami ovládané územia. Potom sa znovu začal takto označovať celý polostrov bez ohľadu na územné členenie a aktuálnu politickú situáciu.

Stredoveký obyvateľ Pyrenejského polostrova bol vždy veriaci: či už kresťan alebo moslim. Náboženské vedomosti obyčajných ľudí však boli veľmi slabé. Navyše vieru v tomto období veľmi výrazne ovplyvňovali povery, pričom nezáležalo na postavení.

Raný stredovek (8. - 11. storočie)

Mapa Európy v roku 814

Bolo to obdobie rozkvetu moslimských území na Pyrenejskom polostrove; ich postupný úpadok je zároveň jeho koncom. V ôsmom storočí boli vizigótski králi nahradení moslimským emirom, kresťanstvo islamom a vidiecke hospodárstvo mestským. Tento proces začal 28. apríla 711, kedy sa v oblasti Gibraltaru vylodil moslim Tárik ibn Zijád, aby pomohol stúpencom Witiza proti vizigótskemu kráľovi Roderichovi. Tárik zvíťazil v bitke pri rieke Guadalete (19. - 26. júl 711, pri meste Lakka), v ktorej Roderich zahynul; to ho však nezastavilo a pokračoval v obsadzovaní ďalších území, až 11. novembra 711 dobil Toledo. V auguste 712 sa spája s Músá ibn Nusajrom, ktorý sa vylodil v Algecirase, dobil Sevillu a Méridu a spoločne s Tárikom obsadil Zaragozu (714) a Lugo. Al-Hurr se v rokoch 716-719 zmocnil oblasti dnešného Katalánska; as-Samh dobil Narbonne (720) a Anbasa dokončil v tom istom roku obsadenie vizigótskej Septimánie.

Zábor území mal dve formy:

• sulh - násilné zabratie (kresťania na nich boli považovaní za chránencov)
• ahd - nenásilné zabratie po vyjednávaní (uznával vlastníctvo pôdy, zachovával slobodu vyznania a politickú autonómiu; kresťania boli považovaní za spojencov)

V oboch prípadoch mohli kresťania - ak platili dane - slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Moslimské sily boli malé, odhadujú sa dnes asi na 10 000 mužov; väčšinu tvorili Berberi zo severnej Afriky, Arabov bolo málo. Neskôr prišli Sýrčania v počte asi 30 000.

Hranice medzi kresťanskými a moslimskými územiami v 8. storočí tvorila línia vedúca údolím Miˆa a Duera, navarrsko-aragonským krajom Las Bárdenas, Cinco Villas, pustinou Violada, oblasťou Los Monegros a La Litera a léridskou nížinou. Tieto územia boli väčšinou pusté, velmi riedko obývané, a medzi obomi skupinami tak zostali len dve významejšie styčné oblasti: stredné povodie rieky Ebra a katalánske pobrežie. Kresťania v týchto miestach postavili veľké množstvo opevnení a hradov, podľa ktorých dostali neskôr svoje mená – Kastília (lat. castella - hrad) a Katalánsko (krajina castlans, hradných pánov).

Podrobnejšie informácie sú v článkoch o Córdobskom emiráte a kalifáte, Astúrskom kráľovstve.

Neskorý stredovek (13. - 15. storočie)

Toto obdobie bolo charakteristické rozmachom kresťanstva a vznikli tu základy budúceho zjednoteného Španielska.

Novovek

Španielsko ako štát vzniklo postupným zjednocovaním viacerých kráľovstiev v 15. a 16. storočí. Ako štátny útvar malo najväčší svetový vplyv v 16. a 17. storočí, kým nepodľahlo v boji o nadvládu nad morom Anglicku. Následné nezachytenie obchodnej a vedeckotechnickej revolúcie malo za následok ďalší pokles bohatstva i politického vplyvu až za Francúzsko a Nemecko. Krajina v oboch svetových vojnách zostala neutrálna, výrazne však utrpela v občianskej vojne (1936 - 1939). Po smrti diktátora Francisca Franca v roku 1975 nastúpila krajina cestu k rýchlej demokratizácií a ekonomickému rastu. Tento proces vyvrcholil vstupom Španielska do EU v roku 1986. V súčasnosti bojuje najmä s vysokou nezamestnanosťou a útokmi teroristickej organizácie Baskicko a jeho sloboda (ETA).

Geografia

Fyzická mapa Španielska (bez Kanárskych ostrovov)

Španielsko leží v juhozápadnej časti Európy, na Pyrenejskom polostrove. Jeho severné hranice tvorí pobrežie s Biskajským zálivom, severovýchodne susedí s Francúzskom, kde tvoria prírodnú hranicu Pyreneje, južne a juhovýchodne je hranicou pobrežie Stredozemného mora, severnú hranicu tvorí pobrežie Atlantického oceánu a hranica s Portugalskom.

Jeho hranice majú celkovo 1 917,8 km a hraničí s nasledovnými krajinami:

• Andorra - 63,7 km
• Francúzsko - 623 km
• Gibraltar - 1,2 km
• Portugalsko - 1 214 km
• Maroko - provincia Ceuta 6,3 km a provincia Melilla 9,6 km

Pobrežie má celkovú dĺžku 4 964 km.

Krajina leží v miernom klimatickom pásme. Najnižším bodom je Atlantický oceán - 0 metrov nad morom, najvyšším Pico de Teide na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy) - 3 718 metrov nad morom.

Vnútrozemiu Španielska dominujú vysoké náhorné plošiny (špa. mesetas) ako Meseta León a La Mancha a pohoria Pyreneje, Sierra Nevada a Kantaberské pohorie. Z týchto pohorí vytekajú rieky Tajo, Ebro, Duero, Guadiana a Guadalquivir. Údolné nivy sú pozdĺž pobrežia, najväčšia z nich leží pri Guadalquivir v Andalúzii, na východe sú údolia riek Segura, Júcar a Turia. Z východu Španielsko omýva Stredozemné more, v ktorom sa nachádzajú Baleárske ostrovy; zo severu Biskajský záliv, zo západu Atlantický oceán, v ktorom sa nachádzajú Kanárske ostrovy.

Najvyššou horou je Pico de Teide (3 718 m) na ostrove Tenerife, jedna z najväčších sopiek sveta. Na pevninskom Španielsku náleží prvenstvo hore Mulhacén (3 478 m) pri Granade, následuje Pico de Aneto (3 404 m), najvyšší vrchol Pyrenejí.

Španielsko je vcelku bohaté i na prírodné zdroje - uhlie, železnú a medenú rudu, olovo, zinok, urán, ortuť, wolfrám, magnezit, kaolín a ďalšie. Má veľké plochy ornej pôdy - viac ako 27%, trvalo je obrábaných cca 10%.

Podnebie

Španielsko možno rozdeliť podľa podnebia do štyroch oblastí:

• Pobrežie Stredozemného mora: najteplejšie na východnej a južnej časti krajiny; dažďové obdobia sú jaro a jeseň. Kľudné leta s príjemnými teplotami.

• Vnútrozemie: Veľmi studené zimy (na severe a v Madride často so snehom,teploty až -10 °C) a veľmi horúce a suché leta (teploty až 40 °C).

• Severné atlantické pobrežie: ostré zimy s pokojnými letami (trošku chladnejšími).

• Kanárske ostrovy: subtropické počasie, s príjemnými teplotami (18 °C až 24 °C) po celý rok.

Vláda a politika

Najvyššími štátnymi orgánmi sú kráľ, parlament a vláda.

Kráľ je hlavou štátu, reprezentuje štát navonok, zvoláva a rozpúšťa parlament. Má právomoc schvaľovať a vyhlasovať zákony. Je hlavou štátu na základe systému primogenitúry.

Parlament je dvojkomorový, skladá sa z Poslaneckej snemovni a Senátu. Poslanecká snemovňa je volená na 4 roky na základe pomerného zastúpenia, volebným obvodom je provincia. Senát je volený na 4 roky a každá provincia tu má svojich 4 zástupcov.

Výkonná a nariaďovacia moc je zverená vláde. Jej poradným orgánom je Štátna rada. Predseda vlády môže byť zastúpený kráľom alebo parlamentom.

Územné nároky

Územia nárokované Španielskom

Španielsko žiada o navrátenie Gibraltáru, malej britskej dŕžavy na južnom pobreží. Bol obsadený počas Vojny o španielske dedičstvo v roku 1704 a bol priznaný Británii roku 1713 Utrechtskou zmluvou.

Španielske územia nárokované inými štátmi

Maroko nárokuje španielske mestá Ceuta a Melilla a neobývané Španielske severoafrické dŕžavy na severnom pobreží Afriky. Maroko prehlasuje, že tieto územia boli získane neoprávnene a Maroko nemohlo nijako zabrániť obsadeniu týchto území a nikdy neboli podpísané zmluvy o predaní.

Portugalsko neuznáva španielsku suverenitu nad územím Olivenza. Portugalsko si podľa Viedenskej zmluvy (1815), ktorú Španielsko podpísalo, vyhradzuje navrátenie územia. Španieli uvádzajú, že Viedenská zmluva je neplatná a podľa Badajozskej zmluvy patrí územie Španielsku a iba povzbudzuje obe strany k diplomatickému riešeniu.

Administratívne členenie

Španielsko sa delí na 17 autonómnych spoločenstiev (Comunidades Autónomas) a dve autonómne mestá (Ciudad Autónoma).

Galícia

Navarra

Madrid

La Rioja

Aragónsko

Katalánsko

Španielsko — Administratívne
členenie Španielska

Valencia

Kastília-
La Mancha

Extremadura

Kastília-León

Astúria

Kantábria

Baskicko

Murcia

Andalúzia

Ceuta

Melilla

Baleáry

Kanárske ostrovy

Portugalsko

Francúzsko

Andorra

Stredozemné more

Biskajský záliv

Atlantický
oceán

Atlantický
oceán

• Andalúzia (Andalucía)
• Aragónsko (Aragón)
• Astúria (Asturias)
• Baleáry (Islas Baleares)
• Extremadura (Extremadura)
• Galícia (Galicia)
• Kantábria (Cantabria)
• Kastília-La Mancha (Castilla La Mancha)
• Kastília-León (Castilla y León)
• Katalánsko (Cataluña)
• Baskicko (País Vasco)
• La Rioja (La Rioja)
• Madrid (Madrid)
• Murcia (Murcia)
• Navarra (Navarra)
• Valencia (Valencia)
• Kanárske ostrovy (Islas Canarias)

Súčasťou Španielska sú aj dve autonómne mestá, španielske enklávy v severnej Afrike:

• Ceuta (Ceuta)
• Melilla (Melilla)

Autonómne spoločenstva Španielska sa ďalej delia na 50 provincií.

Demografia

K 1. januáru 2008 obývalo Španielsko 46 063 511 obyvateľov; priemerná hustota zaľudnenia činila 91,2 obyvateľov na km², čo je mierne pod priemerom EU. Rozloženie obyvateľstva je silno nerovnomerné: zatiaľčo pobrežné oblasti a ostrovy sú veľmi husto zaľudnené, centrálne Španielsko je takmer pusté (kastílska provincia Soria má len 9 obyv./km²), trpiace dlhodobým stárnutím obyvateľstva a jeho odchodom hlavne do Madridu, v ktorého aglomerácii žije 14 % obyvateľstva krajiny.

Veľa Španielov žije v západnej Európe, predovšetkým vo Francúzsku, Nemecku a Švajčiarsku, ďalej v USA, Kanade, latinskoamerických krajinách a v Maroku. Naopak v Španielsku žije početná kolónia Maročanov, Latinoameričanov, Afričanov čiernej pleti, Číňanov, Rumunov a ďalších prisťahovalcov. Prirodzený demografický rast je nízky, prírastky obyvateľstva tvoria imigranti (pozri nižšie). S ohľadom na rozlohu krajiny a ďalšie vlivy u obyvateľov existujú určité rozdiely fyziologické, charakterové, náboženské, jazykové aj vo všeobecnom vzdelaní.

Obyvatelia krajiny sa označujú ako Španieli; časť obyvateľov hovoriacich inými jazykmi než kastílčinou považujú za Španielov len Kastílčanov a sami sa často prehlasujú za Galícijčanov, Baskov a Kataláncov. Cez tri štvrtiny obyvateľov sa hlási k rímskokatolíckej cirkvi, podiel ostatných náboženstiev je veľmi nízký.

Jazyky

Jazyková mapa Španělska

     Španielčina (kastílčina), úradný jazyk na celom území

     Katalánčina, úradný

     Baskičtina, úradný

     Galícijčina, úradný

     Arančina, úradný

     Astúrčina/Leónčina

     Aragónčina

     Extremadurčina

     Fala

Najvýznamnejším a zároveň úradným jazykom Španielska je španielčina, označovaná tu ako kastílčina. K ďalším úradným jazykom patria regionálne jazyky katalánčina (používaná na východe Španielska), baskičtina, galícijčina a arančina. Vedľa týchto jazykov sa v Španielsku vyskytujú tiež astúrčina (nie je síce regionálny úradný jazyk, ale v Astúrii je chránena miestnými zákonmi), aragónčina, extremadurčina, leónčina a rôzne prechodné dialekty, ktoré však úradnými jazykmi nie sú.

Prisťahovalectvo

Zatiaľčo v 20. storočí bolo Španielsko krajinou, odkiaľ emigranti odchádzali (pred občianskou vojnou, frankizmom či ekonomickými krízami), na prelome 20. a 21. storočia zaznamenala silnú vlnu migrácie, ktorá, aj keď už o niečo slabšia, pokračuje dodnes. S čistou mierou imigrácie 1,5 % v roku 2005 bolo po Cypruse na druhom mieste v EU. V súčasnosti zaujíma s hodnotou 0,99 % 15. miesto v únii. V roku 2008 tvorilo 5 220 000 cudzincov 11,8 % obyvateľstva Španielska.

Spočiatku prevažovali medzi imigrantmi obyvatelia Afriky a Južnej Ameriky (hlavne Maročania a Ekvádorci), v posledných rokoch však medzi prichádzajúcimi prevážili Európania. Najväčšie zastúpenie majú Rumuni (729 000), rýchlo stúpa podiel Britov (352 000) a ďalších občanov starých štátov Európskej únie. Najviac imigrantov sa usadzuje v Madride a na pobreží Stredozemného mora, naopak Galícia či Astúria príliv cudzincov takmer nepocítili.

Najväčšie mestá a aglomerácie

Mapka s aglomeráciami nad 300 000 obyvateľov

10 najväčších miest por. mesto obyvateľstvo 1 Madrid 3 232 463 2 Barcelona 1 595 110 3 Valencia 797 654 4 Sevilla 699 145 5 Zaragoza 654 390 6 Málaga 561 250 7 Murcia 422 861 8 Palma de Mallorca 413 781 9 Las Palmas de Gran Canaria 377 203 10 Bilbao 353 168

10 najväčších metropolitných oblastí por. aglomerácia obyvateľstvo 1 Madrid 5 883 521 2 Barcelona 3 150 380 3 Valencia 1 810 663 4 Sevilla 1 438 451 5 Málaga 965 371 6 Bilbao 949 939 7 Oviedo-Gijón 857 495 8 Alicante-Elche 725 395 9 Zaragoza 688 643 10 Vigo 659 632

Pozri aj

• Zoznam vládcov Španielska

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Španielsko

Zdroje

• CIA - The World Factbook