Portál:Česko/Osobnosti týždňa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Obsah[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53

1[upraviť zdroj]

Ella Junková.jpg

Eliška Junková-Khásová, narodená ako Alžběta Pospíšilová (* 16. november 1900, Olomouc, Česko – † 5. január 1994, Praha, Česko) bola česká automobilová pretekárka. Bola najúspešnejšou ženou v histórii automobilového športu. V 20. rokoch bola najrýchlejšou ženou sveta a ako jediná žena v histórii Grand Prix sa dokázala vyrovnať najlepším jazdcom tejto súťaže.

Pretekala na vozidlách Bugatti najprv ako spolujazdkyňa svojho manžela Čeňka Junka a potom sama. Jej najväčším úspechom bolo piate miesto na pretekoch Targa Florio v roku 1928. Vyhrala aj niekoľko ďalších pretekov (LochotínTřemošná, alebo preteky do vrchu Klausenpass). Medzinárodné preteky ZbraslavJiloviste vyhrala v roku 1926 v absolútnej klasifikácii a stala sa tak prvou ženou na svete, ktorej sa to podarilo. Pretekársku kariéru ukončila v roku 1928 po tragickej smrti manžela a ďalej sa venovala organizačnej práci v motoristickom športe. Podieľala sa napríklad na prípravách výstavby brnianskeho Masarykovho okruhu. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia písala motoristické stĺpiky do časopisu Za volantom a v roku 1972 vydala v nakladateľstve Olympia knihu Moja spomienka je Bugatti. Za svoje úspechy získala ocenenie zaslúžilá majsterka športu.

celý článok...



2[upraviť zdroj]

Nositeľ Nobelovej ceny
Jaroslav Seifert 1981 foto Hana Hamplová.jpg

Jaroslav Seifert (* 23. september 1901, Praha – † 10. január 1986, Praha) bol český básnik, spisovateľ a prekladateľ, signatár Charty 77, laureát Nobelovej ceny za literatúru (1984).

Narodil sa do chudobných pomerov v dnešnej Bořivojovej (vtedy Riegrovej) ulici na pražskom Žižkove a bol pokrstený 5. októbra ako Jaroslav Václav. Na rodnom dome je umiestnená pamätná doska. Jeho otec, pôvodne úradník, potom nie príliš úspešný obchodník s obrazmi a rámami a neskôr robotník, bol „uvedomelý socialista“, zatiaľ čo matka bola zbožná katolíčka. Seifert sa o tom neskôr vyjadril: "Tieto protiklady mi tiež trochu zostali – v živote aj v poézii". Počas jeho detstva sa rodina niekoľkokrát sťahovala po rôznych, napospol chudobných podnájmoch v rámci Žižkova.

Stredoškolské štúdium absolvoval najprv na vyššom gymnáziu na Žižkove, neskôr ako súkromný žiak gymnázia na Vinohradoch. Hoci patril k bystrým žiakom, štúdium nedokončil pre veľa neospravedlnených hodín, ktoré trávil napospol túlaním sa po Prahe, účasťou na robotníckych demonštráciách a horlivým čítaním. Od roku 1919 mu začali vychádzať prvé básne v rôznych časopisoch a novinách, napr. pod patronátom Josefa Horu v Práve lidu. Jeho prvá básnická zbierka, Město v slzách, bola vydaná v roku 1921. V tom istom roku vstúpil do práve založenej Komunistickej strany Česko-Slovenska a stal sa pravidelným prispievateľom jej novín Rudé právo.

celý článok...



3[upraviť zdroj]

Vratislav II 140x190.jpg

Vratislav II. (* 1032/1035 – † 14. január 1092) bolo olomoucké údelné knieža, české knieža a od roku 1085 prvý český kráľ.

Pochádzal z rodu Přemyslovcov, bol druhorodeným synom kniežaťa Břetislava I. a Judity zo Schweinfurtu. V mladosti dostal údel v Olomouci, ktorý spravoval v rokoch 10541056. Onedlho nato musel spolu s matkou utiecť pred bratom Spytihněvom do Uhorska na dvor kráľa Ondreja I.. Späť sa mohol vrátiť až v roku 1058. Po predčasnej Spytihněvovej smrti v roku 1061 usadol na český kniežací stolec.

Ako knieža rozdelil Moravu medzi bratov - brniansky údel zveril staršiemu Konrádovi a mladší Oto dostal olomoucký údel. Ďalší brat Jaromír, Břetislavom určený na cirkevnú dráhu, odišiel do Poľska. Vratislav veľmi dbal na rozvoji hospodárskeho a cirkevného života v krajine. V roku 1063 zriadil olomoucké biskupstvo a v nasledujúcom roku povolal späť do sázavského kláštora slovanských mníchov. Po smrti pražského biskupa v roku 1067 obsadil úrad svojím kaplánom, Nemcom Lancom. V roku 1068 sa však proti tomu postavili jeho bratia spolu s niektorými veľmožmi a vynútili si vymenovanie Jaromíra za biskupa.

Ďalšie obdobie jeho panovanie bolo poznačené blízkymi vzťahmi s cisárom Henrichom IV.

celý článok...



4[upraviť zdroj]

Bozena Nemcova.jpg

Božena Němcová, rod. Barbora (Novotná) Panklová (* 4. február 1820, Viedeň – † 21. január 1862, Praha) bola česká spisovateľka, jedna zo zakladateľov modernej českej prózy. Mala záujem o folklór, vrchol jej diela tvoria poviedky a rozsiahlejšie prózy z vidieckeho prostredia. Známa sa stala predovšetkým prózou Babička. Táto najčítanejšia česká kniha, ktorá sa dočkala vyše 300 vydaní v češtine a bola preložená do ďalších 21 jazykov, patrila medzi povinné školské čítanie aj na Slovensku. Němcovej dielo spolutvorí vrcholné obdobie českého národného obrodenia.

Božena Němcová pobudla aj na Slovensku a bola to práve ona, ktorá v knihe Slovenské pohádky a pověsti zachytila najznámejšie slovenské rozprávky ako Valibuk; Mahulena, krásná panna; Vlkolak; Sluncový kôň; Pamodaj šťastia, lavička, O dvanástich mesiačikoch a iné. Z tatranského prostredia pochádza aj próza Chyža pod horami.

celý článok...



5[upraviť zdroj]

Vlast Burian.JPG

Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian (* 9. apríl 1891, Liberec, Česko – † 31. január 1962, Praha, Česko), známy ako Kráľ komikov, bol český herec, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový režisér, spisovateľ a imitátor, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti, odhodlanosti a nebojácnosti vypracoval medzi skutočné hviezdy českého filmu a divadla. Bol jedným z najpopulárnejších hercov za prvej česko-slovenskej republiky a jeho obľúbenosť trvá dodnes, o čom svedčia víťazstvá v ankete o „Kráľa komikov“.

Narodil sa v rodine libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1900 sa jeho rodina presťahovala do Prahy, kde sa neskôr vyučil za obchodníka na obchodnej škole. Ako syn krajčíra sa od detstva stretával s ľuďmi, ktorí mali záujem o divadlo a mal možnosť počúvať príbehy z tohto prostredia. Sám ako dieťa spieval a mal rád operu. Mladý Vlasta Burian mal takisto veľkú záľubu v športe. Vynikal najmä vo futbale (bol brankárom ligového klubu A. C. Sparta), ale takisto v cyklistike a rád hral tenis. Časom však väčšina športových aktivít ustúpila divadlu. Svoje bavičské nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Jeho nadanie mu však postupne otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu.

celý článok...



6[upraviť zdroj]

Josef Masopust official photo.jpg

Josef Masopust (* 9. február 1931, Střimice, Česko – † 29. jún 2015, Praha, Česko) bol český futbalista a tréner, najlepší európsky futbalista roku 1962. V tom istom roku obdržal aj významnú cenu Zlatá lopta. Českomoravský futbalový zväz ho vyhlásil Najlepším českým futbalistom posledných 50 rokov. V roku 2000 vyhral anketu Česká futbalová osobnosť storočia a krátko potom ho odborníci zvolili Českým futbalistom storočia.

Prvú ligu začal hrať na futbalovom štadióne Na drožďárně v Tepliciach. Potom prestúpil do klubu Dukly Praha, za ktorý hral takmer celú svoju kariéru a v ktorého drese, vedľa reprezentačného, tiež získaval futbalovú slávu. Krátko po druhej svetovej vojne sa stal hráčom dorasteneckého mužstva Mostu, kam sa rodina po vojne presťahovala. Ako sedemnásťročný už hral za A-mužstvo. V roku 1949, v osemnástich rokoch, podpísal prestup do ligových Teplíc, za ktoré hral od začiatku sezóny 1950 dva roky. Keď nastúpil na vojenskú základnú službu prešiel do novo sa tvoriaceho klubu ATK Praha, ktorý neskôr pôsobil pod názvami ÚDA a Dukla Praha. V armádnom mužstve zostal pätnásť rokov. Po celú dobu hral na mieste ľavého záložníka. Stal sa tvorcom hry a spolu s tímom získal sedem ligových titulov.

Česko-Slovensko reprezentoval prvýkrát v roku 1954. Mal veľký podiel na treťom mieste česko-slovenských futbalistov na majstrovstvách Európy 1960 vo Francúzsku a najmä na striebornom umiestnení na majstrovstvách sveta 1962 v Čile. O pol roka neskôr získal Zlatú loptu, ktorá je každoročne určená pre najlepšieho futbalistu Európy.

celý článok...



7[upraviť zdroj]

Jaromír Jágr Russia vs. Czech Republic 2010 Olympics.jpg

Jaromír Jágr (* 15. február 1972, Kladno, Česko) je český hokejista, hrajúci v zámorskej NHL za klub Florida Panthers. Predtým v NHL pôsobil v kluboch New Jersey Devils, Boston Bruins, Pittsburgh Penguins, Washington Capitals, New York Rangers, Philadelphia Flyers, Dallas Stars a potom hral KHL za Avangard Omsk. V NHL vyhral dvakrát Stanleyho pohár, päťkrát bol víťazom kanadského bodovania a stal sa historicky najlepším Európanom hrajúcim v NHL. Jágr je v súčasnej dobe v historickej tabuľke produktivity na 2. mieste za legendárnym Wayne Gretzkym a medzi všetkými aktívnymi hokejistami pôsobiacimi v NHL je čo do počtu gólov, asistencií i kanadských bodov najlepší.

S reprezentáciou Česka získal titul majstra sveta na majstrovstvách sveta v roku 2005 a 2010, bronzovú medailu na majstrovstvách sveta v roku 2011 a 1990, zlatú olympijskú medailu na zimných olympijských hrách 1998 v Nagane a bronzovú na zimných olympijských hrách 2006 v Turíne. Obliekal reprezentačný dres s číslom 68.

celý článok...


8[upraviť zdroj]

Emmy Destinn.jpg

Ema Destinnová (vlastným menom Emílie Věnceslava Pavlína Kittlová) (* 26. február 1878, Praha, Česko – † 28. január 1930, České Budějovice, Česko) bola česká operná speváčka - sopranistka, herečka a spisovateľka. Patrila medzi najvýznamnejších predstaviteľov českého interpretačného umenia a získala svetovú slávu.

Pochádzala zo zámožnej rodiny, dobre známej a váženej v pražskej vlasteneckej spoločnosti. Mala štyroch súrodencov a nádherný hlas zdedila po matke, ktorá spev študovala a krátko i vystupovala v parížskej opere. Ema začínala pôvodne študovať hru na husle a klavír, a venovala sa cudzím jazykom. Jej otec Emanuel Kittel jej zaobstaral najlepších učiteľov – učiteľku spevu Marie Destinnová-Löwelová (podľa ktorej si zvolila svoje umelecké meno) a v dramatickej škole Národného divadla sa jej ujala herečka Otylie Sklenářová-Malá. Ema sa na javisku cítila ako doma, napísala niekoľko hier pre ochotníkov, ktoré boli v Prahe a Stráži aj naštudované a hrané.

Napriek nespornému talentu a skvelým učiteľom v pražskom Národnom divadle v Prahe neuspela, rovnako ako ani v Drážďanoch ale uchytila sa až v berlínskej Dvornej opere. Jej prvou rolou bola rola Santuzzy v Mascagniho opere Sedliak gavalier. Jej účinkovanie prinieslo úspech a nové role (Alžbeta vo Wagnerovej opere Tannhäuser, Carmen v Bizetovej opere Carmen, Mignon v rovnomennej Thomasovej opere atď.). 10. októbra 1898 potvrdil cisár Viliam II. Emu Destinnovú ako prvý dramatický soprán v berlínskej Dvornej opere. Tu za 10 sezón stihla naštudovať 43 rolí a spievala 706 úspešných predstavení, medzi nimi i svetovú premiéru Straussovej Salome.

celý článok...


9[upraviť zdroj]

Smetana.jpg

Bedřich Smetana (* 2. marec 1824, Litomyšl, Česko – † 12. máj 1884, Praha, Česko) bol český hudobný skladateľ, tvorca českej národnej hudby. Jeho otec František Smetana mal rád hudbu, nadšene amatérsky pestoval komornú hudbu a syna Bedřicha zasvätil do jej tajov už v štyroch rokoch. Neskôr ho zveril do starostlivosti obchodníka Jana Chmelíka, ktorý riadil hudobné produkcie pre grófa Valdštejna. Smetana sa učil hrať na husliach a neskôr na klavíri. Svoje prvé verejné vystúpenie absolvoval v Litomyšli v šiestich rokoch. Ešte v Litomyšli začal komponovať i jednoduché kúsky, prvá dochovaná skladba – nedokončený kvapík D dur – však vznikla až v Jindřichovom Hradci.

Po roku 1847 sa chcel uplatniť ako klavírny virtuóz, to mu malo poslúžiť najmä na získanie peňazí a slávy k tomu, aby sa mohol stať kapelníkom, dirigentom alebo učiteľom, či dokonca vytvoriť vlastný orchester. Jeho plánovaná koncertná cesta po západočeských kúpeľných mestách sa však skončila fiaskom: plzenský koncert bol slušne navštívený, ale v Chebe sa zišli len štyria diváci a vystúpenia v Mariánských Lázních, Františkových Lázních a Karlovych Varoch musel odvolať. Rozhodol sa teda založiť v Prahe hudobný ústav a 8. augusta 1848 otvoril klavírnu školu na Staromestskom námestí v Prahe. Škola zo začiatku značne prosperovala a získala si dobré meno žiackymi koncertmi

celý článok...


10[upraviť zdroj]

AnezkaPremyslovna.jpg

Svätá Anežka Česká (* okolo 1211, Praha, Česko – † 2. marec 1282, Praha, Česko) bola česká princezná z rodu Přemyslovcov, najmladšia dcéra českého kráľa Přemysla Otakara I. a jeho druhej manželky Konštancie Uhorskej, česká svätica.

Už v detstve žila v niekoľkých prostrediach, ktoré formovali jej osobnosť; rozhodujúci vplyv mala u nej francúzska dvorská kultúra reprezentovaná jej matkou. V troch rokoch sa ocitla na výchove v cisterciánskom kláštore v sliezskej Třebnici. Ďalšia jej výchova bola zverená premonštrátkam v kláštore v Doksanoch, ktorý založil jej starý otec Vladislav II. Tu intenzívnejšie priľnula k rehoľnému a duchovnému životu.

V ôsmich rokoch sa Anežka stala objektom politických úvah svojho otca. Jeho cieľom bolo dynastické spojenie Přemyslovcov a Štaufovcov a tak sa Anežka mala vydať za syna rímskonemeckého cisára Fridricha II. Henricha, predpokladaného dediča rímskeho trónu. Z tohto dôvodu bola poslaná na výchovu na dvor rakúskeho vojvodu Leopolda VI. Babenberského. Z plánovaného zväzku zišlo, keď Henrich Anežku odmietol. V roku 1225 sa štrnásťročná Anežka vrátila do Prahy. Už v nasledujúcom roku prišlo do Čiech posolstvo anglického kráľa Henricha III. Anežkin otec si okrem spojenia s anglickými Plantagenetovcami sľuboval i posilnenie českého vplyvu u cisára a pápežskej kúrie. I tento plán stroskotal, keď v roku 1229 Henrich III. zasnúbenie zrušil. Začiatkom tridsiatych rokov 13. storočia sa opäť na scéne objavil ako Anežkin nápadník Henrich VII. Napriek svojmu dlhoročnému zväzku s Margarétou Babenberskou plánoval manželstvo s už raz odmietnutou Anežkou. Anežka však ponuku neprijala.

celý článok...



11[upraviť zdroj]

Jan Vilímek - Alois Jirásek.jpg

Alois Jirásek (* 23. august 1851, Hronov, Česko – † 12. marec 1930, Praha, Česko) bol český prozaik a dramatik, autor mnohých historických románov a predstaviteľ realizmu v literatúre.

Pochádzal zo starého sedliackeho rodu. Otec bol pôvodne tkáčom, neskôr sa začal venovať pekárskemu remeslu. Alois navštevoval nemecké piaristické gymnázium v Broumove, české gymnázium v Hradci Královom a na pražskej univerzite vyštudoval históriu. Po úspešnom ukončení štúdia žil štrnásť rokov v Litomyšli, kde pôsobil ako profesor dejepisu na miestnom gymnáziu. Potom sa presťahoval do Prahy, pokračoval tu v pedagogickej práci i literárnej činnosti. Obnovil osobné styky s priateľmi zo študentských čias – maliarom Mikolášom Alešom, s ktorým zdieľal obdobné umelecké predstavy a plány, a so spisovateľmi lumírovského kruhu (Josefom Václavom Sládkom, Jaroslavom Vrchlickým a Josefom Thomayerom). Nadviazal blízke priateľstvo so Zikmundom Winterom a Karlom Václavom Raisom, trvalé kontakty mal tiež s mladšou generáciou (Josefom Svatoplukom Macharom, Jaroslavom Kvapilom a Zdeňkom Nejedlým). Od roku 1909 bol na penzii a venoval sa výhradne literatúre. Z Prahy často cestoval do rodného Hronova, ale podnikal i študijné cesty do miest, kde umiestňoval dej svojich diel. Niekoľkokrát navštívil aj Slovensko, jeho sochu možno nájsť v Bardejove.

celý článok...



12[upraviť zdroj]

Head of statue of John of Nepomuk in Třebíč, Třebíč District.jpg

Svätý Ján Nepomucký (* okolo 1340, Pomuk (dnes Nepomuk), Česko20. marec 1393, Praha, Česko) bol generálny vikár pražského arcibiskupa, mučeník katolíckej cirkvi a jeden z českých patrónov.

Narodil sa v dedine Pomuk, ktorá patrila neďalekému cisterciánskemu kláštoru pod Zelenou Horou. V mieste, kde dnes stojí barokový kostol sv. Jána Nepomuckého, stál podľa ústneho podania domček, kde sa Ján narodil. Jánov otec Velfín (či Welfin) bol v Pomuku v rokoch 1355 – 1367 richtárom, o matke nie je nič známe. Základne vzdelanie získal zrejme v škole zriadenej v roku 1344 pri kostole sv. Jakuba. Ďalšie štúdiá nie sú s istotou doložené, ďalej študoval na pražskej Karolovej univerzite.

Od roku 1369 pôsobil ako verejný notár v Prahe a od roku 1380 bol u sv. Víta oltárnikom. Medzi rokmi 1383 a 1387 študoval cirkevné právo v Padove. Po návrate sa stal kanonikom u sv. Jiljí a doktorom dekrétov. O dva roky neskôr sa stal kanonikom vyšehradskej kapituly a generálnym vikárom pražského arcibiskupa vo veciach duchovných. V nasledujúcom roku zmenil svoju farnosť u sv. Havla za úrad žateckého arcidiakona. Dňa 20. marca 1393 zomrel počas mučenia (v dnešnom dome č. 12 na rohu ulíc Rytířská a Na Můstku), pravdepodobne okolo pol deviatej. Jeho telo bolo zhodené z dnešného Karolovho mosta do Vltavy. 17. apríla našli jeho telo zachytené na pravom brehu Vltavy (v mieste dnešného Čechovho mosta) cyriaci, ktorí ho pochovali v kostole sv. Kríža pri svojom kláštore.

celý článok...


13[upraviť zdroj]

Jan Vilímek - Prokop Diviš.jpg

Prokop Diviš, vlastným menom Václav Divíšek, (* 26. marec 1698, Helvíkovice, Česko – † 21. december 1765, Znojmo-Přímětice, Česko), bol český rímskokatolícky kňaz, člen rádu premonštrátov, prírodovedec a vynálezca.

Za kňaza bol vysvätený v roku 1726.Zaoberal sa štúdiom elektrických javov, využíval elektrinu na liečenie ľudí, čím sa stal predchodcom súčasnej elektroliečby. Keď bol farárom v juhomoravskej farnosti Přímětice, zostrojil prvý bleskozvod v Čechách, ktorý v roku 1754 postavil na streche farskej budovy. Miestni sedliaci ho zničili v presvedčení, že bleskozvod je príčinou sucha a neúrody. Neskôr, keď si tí istí sedliaci uvedomili význam bleskozvodu, postavil ho Diviš priamo na veži kostola. Diviš sa venoval aj teórii hudby. Dokonca je autorom ešte jedného slávneho vynálezu – hudobného nástroja, nazvaného Denis d´or („Zlatý Diviš“). Zostrojil ho v roku 1753. Nástroj bol poháňaný elektrinou. Po Divišovej smrti tento nástroj previezli do Viedne. Tam sa však stratil a nikdy ho už nikto nenašiel.

celý článok...


14[upraviť zdroj]

Tomas Bata.jpg

Tomáš Baťa (3. apríl 1876 Zlín, Česko – † 12. júl 1932 Otrokovice, Česko) bol zakladateľ obuvníckej firmy Baťa a jeden z najväčších podnikateľov svojej doby.

Spolu s bratom Antonínom ml. a sestrou Annou založil v roku 1894 v Zlíne obuvnícku firmu Baťa a postupne z nej vytvoril rozsiahly komplex výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií. Bol jedným z najväčších podnikateľov svojej doby, pričom zaviedol originálne metódy riadenia výroby a obchodu a taktiež systém motivácie pracovníkov (Baťova sústava riadenia), dokázal ovplyvniť množstvo budúcich ekonómov. Jeho postupy boli na vtedajšie podnikanie revolučné a sú stále používané ako príklady top manažmentu. Rozsahom svojich aktivít (35 úsekov výroby, obchodu, dopravy, služieb a financií) pôsobil na úroveň podnikania v Česko-Slovensku, nízkymi cenami svojich topánok ovplyvnil profil spotrebného priemyslu. Spolu s budovaním svojho továrenského areálu dokázal podľa svojich predstáv prebudovať mesto Zlín. Ako jeho starosta presadil koncepciu záhradného mesta s originálnou funkcionalistickou architektúrou; zo Zlína sa tento štýl šíril spolu s Baťovými továrňami do ďalších miest v Česko-Slovensku, Európe a Severnej Amerike. Vytvoril rozvetvený vzdelávací systém. Svojich zamestnancov motivoval k využívaniu zdokonaľovacích kurzov celoživotného vzdelávania, zriadil pre nich odbornú školu (Baťova škola práce pre mladých mužov a mladé ženy). Ako starosta Zlína presadil zavedenie experimentálnych foriem verejného školstva (zlínske pokusné školstvo). Zriadením nemocnice v Zlíne položil základy modernej starostlivosti v meste a regióne. Presadzovaním projektov diaľkovej železničnej, leteckej, riečnej a cestnej dopravy mieril k zlepšeniu sústavy komunikácií v rámci zlínskeho regiónu i celého Česko-Slovenska.

celý článok...


15[upraviť zdroj]

Nová Včelnice - pamětní deska R-Hrušínský st-cropped.jpg

Rudolf Hrušínský (* 17. október 1920, Nový Etynk, Česko - † 13. apríl 1994, Praha, Česko) bol významný český herec. Okrem toho tiež pôsobil aj ako divadelný a filmový režisér, je takisto autorom jednej detektívnej divadelnej hry První případ z roku 1944, začiatkom 90. rokov krátko zasadal ako poslanec Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.

Ide o potomka významného hereckého rodu Červíčkov a Budínských. Narodil sa v juhočeskom Novom Etynku (dnes Nová Včelnice) doslova za javiskom po predstavení Taneček panny Márinky. Cestoval s kočovnou spoločnosťou svojej babičky Anny Budínskej-Červíčkovej. Už v detstve hral niekoľko rolí v divadle. Neskôr sa rodina usadila v Prahe. Študoval na gymnáziu, ale pre časté absencie kvôli divadelnej činnosti bol vylúčený. Uvažoval o rôznych povolaniach (napr. právnik), ale nakoniec sa stal hercom. Jeho prvým profesionálnym pôsobiskom sa stalo Lidové divadlo Uranie (1935) a Burianove Déčko. V tej dobe začal vystupovať v prvých filmoch, do svojich 25 rokov hral v 17 filmoch. V období 19401943, 19451948 a znova potom v rokoch 19491950 pôsobil v Divadle na Vinohradoch, v rokoch 19501960 v Mestských divadlách pražských. Od roku 1960 bol členom Národného divadla v Prahe.

V roku 1968 bol medzi prvými päťdesiatimi signatármi článku Ľudovíta Vaculíka 2000 slov. Pretože ani po silnom nátlaku v čase normalizácie svoj podpis neodvolal, bol niekoľko rokov bez práce a mal zakázanú činnosť. Prišiel tým nielen o rad filmových a televíznych rolí, ale aj o miesto pedagóga na DAMU, o významné zahraničné filmové ponuky a mal aj zákaz pracovať v rozhlase a režírovať v divadlách.

Oženil sa v decembri 1945, v roku 1946 sa narodil syn Rudolf, v roku 1955 Jan, obaja sa stali tiež hercami, herci sú aj jeho vnuci Kristýna Hrušínská a Rudolf Hrušínský najmladší.

celý článok...


16[upraviť zdroj]

Tomáš Špidlík.jpg

Jeho Eminencia, Prof. ThDr. Tomáš Josef kardinál Špidlík (* 17. december 1919, Boskovice, Česko – † 16. apríl 2010, Rím, Taliansko) bol český katolícky teológ, kňaz, jezuita a kardinál (nebol však biskupom). Bol považovaný za odborníka na kresťanský Východ a jeho spiritualitu.

Tomáš Špidlík absolvoval základnú školu a gymnázium v rodných Boskoviciach. V roku 1938 začal študovať latinčinu a českú literatúru na filozofickej fakulte v Brne. Po uzatvorení českých vysokých škôl nacistami na jeseň roku 1939 vstúpil 23. septembra 1940 do jezuitského noviciátu v Benešove. Keď aj tento obsadili nacisti, pokračoval v rokoch 1942 – 1945 v štúdiu filozofie na Velehrade. Tu zložil 24. septembra 1942 rehoľné sľuby. Jeho prípravu niekoľkokrát prerušili nútené práce nariadené najprv nemeckými, potom rumunskými a nakoniec ruskými vojakmi.

Po skončení štúdia sa Špidlík stal prefektom velehradského gymnázia. Vyučoval tu češtinu a ruštinu. V roku 1946 ho poslali na štúdium teológie do holandského Maastrichtu, kde 22. augusta 1949 prijal kňazské svätenie. V roku 1950 doplnil svoje jezuitské formačné štúdiá v talianskej Florencii. V roku 1951 už bolo zrejmé, že sa do vlasti nebude môcť vrátiť. Prizvali ho k spolupráci s Vatikánskym rozhlasom.

celý článok...


17[upraviť zdroj]

Jaroslav Hašek.gif

Jaroslav Hašek (* 30. apríl 1883, Praha, Česko – † 3. január 1923, Lipnice nad Sázavou, Česko) bol český spisovateľ, humorista, publicista a novinár.

Ako dvanásťročnému mu zomrel otec, a keďže pochádzal z chudobnej rodiny, zamestnal sa najprv ako predavač, potom písal články do časopisov a novín. Vyučil sa za drogistu, absolvoval gymnázium a potom nastúpil na obchodnú akadémiu, ktorú nedokončil. Stal sa zamestnancom banky Slavia. V tom čase sa zoznámil s českými anarchistami a postupne sa dostal do ich čela. Začal viesť bohémsky a tulácky život, s kamarátom a bratom prešiel peši okrem iného Slovensko, Halič, Uhorsko, Bavorsko a Švajčiarsko. V tom čase sa začal živiť len literatúrou a ako novinár. Začal mať problémy s alkoholom, ktoré sa časom zväčšovali. Zoznámil sa s Jarmilou Mayerovou, s ktorou sa neskôr oženil. V roku 1907 bol krátky čas väznený za svoju anarchistickú činnosť.

V roku 1915 dobrovoľne narukoval v Českých Budejoviciach k 91. pluku a s ním odišiel na haličský front.V septembri 1915 sa nechal zajať a roku 1916 vstúpil do česko-slovenských légií. V marci roku 1918 v Moskve vstúpil do česko-slovenskej sekcie Ruskej komunistickej strany (boľševikov). V roku 1918 vstúpil aj do Červenej armády, bol riaditeľom armádnej tlačiarne v Ufe, náčelníkom oddelenia pre prácu s cudzincami a iné. Čo viedlo Haška k zanechaniu myšlienky anarchizmu a prijatiu socialistických myšlienok, nikde neobjasnil. Na základe jeho diela však možno povedať, že k anarchii mal rozhodne bližšie. V Rusku sa 15. mája 1920 oženil s typografkou Alexandrou Gavriľovnou Ľvovou, s ktorou sa zoznámil v Ufe. Po návrate do Čiech nebol súdený za mnohoženstvo len vďaka tomu, že v Rusku nebol práve poriadok a neuznávali sa vzájomne rôzne zmluvy. 19. decembra 1920 prišiel do Prahy, kde sa vrátil k svojmu bohémskemu spôsobu života.

Základom jeho próz boli jeho skutočné zážitky, to vnáša do znalostí o jeho živote zmätok, pretože nie je vždy jasné čo je pravda a čo je iba básnický výmysel. Hašek nenávidel pretvárku, sentimentalitu, usadlosť, ironicky reagoval na sociálne verše. Ďalším typickým znakom jeho tvorby je odpor k mravným a literárnym konvenciám.


celý článok...


18[upraviť zdroj]

Dvorak.jpg

Antonín Dvořák (* 8. september 1841, Nelahozeves, Česko – † 1. máj 1904, Praha, Česko) bol český hudobný skladateľ obdobia romantizmu. Je svetovo najznámejším a najhranejším českým skladateľom vôbec.

Hoci bol mladý Dvořák očarený Richardom Wagnerom, jeho diela poukazujú skôr na romantiku tradičného zamerania. V neskoršom období ho ovplyvnil i jeho priateľ Johannes Brahms, s ktorým ho môžeme zaradiť do prúdu tzv. klasicko-romantickej syntézy. Zásadným inšpiračným zdrojom bola česká ľudová pieseň a slovanská tematika. Skladateľ sa pridŕžal tradičných foriem a postupov, jeho inštrumentácia taktiež vychádza zo zaužívaných modelov, hoci treba povedať, že je veľmi účinná a na výbornej úrovni. Najsilnejšou skladateľovou stránkou bola však mimoriadna a prakticky nevyčerpateľná melodická invencia, ktorá poukazuje na veľkého génia. Charakter Dvořákových diel je prevažne optimistický, s veľkou mierou spontánnosti a vrúcnosti.

Antonín Dvořák sa svojou tvorbou zaradil k vrcholným svetovým skladateľským zjavom. Neustály dopyt po jeho dielach a ich všeobecná obľúbenosť sú dôkazom jeho kompozičného majstrovstva a umeleckej nadčasovosti. Húževnatosť, s akou systematicky zdokonaľoval svoje skladby a vášnivá láska k hudbe, ktorú pretavuje i do svojich piesní, je obdivuhodná i dnes. Skladateľ aj teraz po vyše 100 rokoch po smrti zostáva mohutným pilierom, o ktorý sa opiera vývoj novodobej českej i slovenskej hudby, nachádzajúc v ňom podnety obzvlášť plodné a všestranné. Zostane bohatým zdrojom krásy, z ktorej sa ľudstvo bude môcť tešiť a poučovať v každom čase.

celý článok...


19[upraviť zdroj]

Petr janda.jpg

Petr Janda (* 2. máj 1942, Praha, Česko) je český rockový spevák, skladateľ a gitarista. Je vlastníkom nahrávacieho štúdia a vydavateľstva a dlhoročným frontmanom skupiny Olympic, je autorom jej viacerých hitov: „Únos“, „Slzy tvý mámy“ a patrí medzi legendy v histórii česko-slovenskej populárnej hudby.

Petr Janda pochádzal z typickej hudobníckej rodiny, jeho matka hrala na klavír a otec na husle. S bratom Jirkom chodil Petr dva roky spievať do zboru Bambini di Praga, Bohumila Kulínského a ako deväťročný sa začal skôr s otcom neskôr u huslistu Symfonického orchestru Československého rozhlasu, Vojtěcha Freita, učiť hrať na husliach. Časom Petr Janda vystupoval s husľovým kvartetom, potom, ako 14-15 ročný, s jedným kúpeľným orchestrom. V tomto období začínala vo svete stúpať popularita rokenrolu. Keď mal Petr 14 rokov, doniesol mu jeho učiteľ gitaru. Peter ako šestnásťročný skúšal s kamarátom vybrnkávať inštrumentálne piesne. Peter nemal učiteľa hry na gitaru, bol samouk, akordy sa učil intuitívne. Jeho kamarátom bol neskorší redaktor rádia Slobodná Európa, Milan Langr, ktorý dostával z Anglicka hudobné albumy. Od neho mal svoj prvý rokenrolový singel „Hound Dog“ od Elvisa Presleyho. Petr s ďalšími kamarátmi organizoval v týchto časoch večierky, ktoré sa nazývali rockabilly party. Večierky im neskôr zarazila polícia, no záujem o rokenroll Petrovi zostal.

Chvíľu hrával s jedným dixielandovým súborom na gitaru, a s druhým na klarinet. Prvá rokenrolová skupina, do ktorej sa dostal mala názov Sputnik, neskôr to bol Big-Beat Quintet (Pavel Chrastina, Jan Antonín Pacák, Jan Reiner a saxofónista Jan Obermayer). Po asi dvoch rokoch Reiner odišiel na základnú vojenskú službu a Chrastina šiel hrať do hudobného združenia, hrávajúceho po ľudových zábavách, ktoré malo názov „Karkulka“ (Karlínský kulturní kabaret). Janda pôvodne do tejto kapely ísť hrať nemienil, no nakoniec sa k nej pripojil. Karkulka, ktorá si zmenila názov na Olympic.

celý článok...


20[upraviť zdroj]

Iva Janžurová 2010-10-19.jpg

Iva Janžurová (* 19. máj 1941, Žirovnice u Pelhřimova, Česko) je populárna česká herečka.

Pôvodne chcela byť učiteľkou, ale neskôr prešla na DAMU, ktorú absolvovala v roku 1963. V rokoch 19641987 bola členkou Divadla na Vinohradech, od roku 1987 Národního divadla v Prahe. Od 90. rokov hrá s manželom a dcérami v rodinnom zájazdovom divadle. Z divadelných rolí: Nina (M. J. Lermontov Maškaráda), Jana (J. Anouilh Skřivánek), Charlota Steinová (P. Hacks Rozhovor v domě Steinových o nepřítomném panu Goethovi), Médea (R. Jeffers), Gina (H. Ibsen Divoká kachna), Stařenka (E. Ionesco Židle). V roku 1998 získala Cenu Alfréda Radoka za postavu Winnie v Beckettovej hre Šťastné dni.

Vo filme sa prvý raz objavila v 60. rokoch 20. storočia. Po niekoľkých epizódnych úlohách jej dal veľkú príležitosť režisér Karel Kachyňa v roku 1966 vo svojom filme Kočár do Vídně. Neskôr vo filmoch stvárnila výrazné komické a groteskné postavy i hrdinky so zložitou psychológiou. Často bola obsadzovaná aj v televízii (Eliška a její rod, Mandarinkový pokoj, Sňatky z rozumu, Nemocnice na kraji města), kde hrala dramatické i komediálne postavy.

celý článok...


21[upraviť zdroj]

PalackyLitho.jpg

František Palacký (* 14. jún 1798, Hodslavice, Česko – † 26. máj 1876, Praha, Česko) bol český historik, politik a kultúrny činiteľ, autor prvej syntézy českých národných dejín Dějiny národu českého v Čechách i v Moravě, v ktorej sa prejavuje jeho osobitná koncepcia dejín: české dejiny vidí ako neustály boj českého živlu s nemeckým. Za vrchol českých dejín považuje husitstvo.

Politicky bol Palacký predstaviteľom konzervatívneho, štátoprávne orientovaného krídla českého národného hnutia (staročesi) a dospel od austroslavizmu ku značne kritickému hodnoteniu mnohonárodnostnej habsburskej monarchie. V prvom období svojej činnosti sa významne podieľal na budovaní Národného múzea v Prahe.

celý článok...



22[upraviť zdroj]

Josef Suk(1).jpg

Josef Suk starší (* 4. január 1874, Křečovice, Česko – † 29. máj 1935, Benešov, Česko) bol český hudobný skladateľ, huslista a pedagóg, žiak a zať Antonína Dvořáka, veľký lyrik českej hudby na prelome neskorého romantizmu a moderny 20. storočia. Spolu s Vítězslavom Novákom patrí k najvýraznejším predstaviteľom Dvořákovej kompozičnej školy a je jedným zo zakladateľov českej hudobnej moderny.

V rokoch 18851892 študoval na pražskom konzervatóriu hru na husle u Antonína Bennewitza, skladbu najprv u Karla Steckera a neskôr v majstrovskej triede Antonína Dvořáka. V roku 1898 sa oženil s Dvořákovou dcérou Otíliou. V roku 1901 sa im narodil syn Josef, ale Otília už štyri roky nato (rok po svojom otcovi) zomrela na následky vrodenej chyby srdca. Táto udalosť zásadne ovplyvnila obsah druhej časti jeho tvorby. Spoločne s tromi spolužiakmi z konzervatória Karlom Hoffmannom, Oskarom Nedbalom a Ottom Bergerom založil v roku 1892 České kvarteto, ktoré umeleckou úrovňou a medzinárodnými úspechmi dosiahlo svetový význam a ktorého vznik bol v českej komornej interpretácii historickým medzníkom. Pôsobil v ňom ako druhý huslista až do roku 1933 a absolvoval s ním po svete vyše štyri tisíc koncertov.

celý článok...



23[upraviť zdroj]

Jaromir nohavica.JPG

Jaromír Nohavica (* 7. jún 1953, Ostrava, Česko) je český folkový spevák, textár, hudobný skladateľ, gitarista a hráč na heligónku.

Prvú pieseň napísal už v ôsmich rokoch. Na gitaru hrá od svojich trinástich rokov, pričom pôvodne jeho otec chcel aby hral na husle, k tým ale nepriľnul. Začal študovať na Vysokej škole banskej, ale štúdium prerušil, diaľkovo študoval na Strednej knihovníckej škole v Brne (1978 – 1981). Vystriedal niekoľko zamestnaní než sa stal textárom na voľnej nohe. Skladal texty pre ostravských spevákov a kapely. V tejto oblasti sa preslávil textom „Lásko, voníš deštěm“ (v origináli „She's Gone“ od skupiny Black Sabbath) pre Mariu Rottrovú, ale písal tiež napr. pre Věru Špinarovú. Prvá LP platňa Darmoděj mu vyšla pomerne neskoro, až v roku 1988. S elektrifikovanou sprievodnou kapelou spieval prvýkrát na koncertnej platni Jaromír Nohavica a Kapela: Koncert (1998). Postupne sa stal jedným z najpopulárnejších českých spevákov a v roku 2004 získal aj niekoľko ocenení. Časopis Rock & pop vyhodnotil Nohavicove Divné století ako najlepší český hudobný album od roku 1989. Akadémia populárnej hudby zaradila pri vyhlasovaní výsledkov ceny Anděl 2003 Nohavicu do Siene slávy a bol nominovaný v dvoch ďalších kategóriách.

V súčasnosti žije v Českom Tešíne, je ženatý a má dve deti. Jeho literárnym obľúbencom je Bohumil Hrabal. V roku 2006 Nohavica priznal v rozhovore s českým týždenníkom Respekt, že bol koncom osemdesiatych rokov tri roky spolupracovníkom ŠtB.

celý článok...



24[upraviť zdroj]

Václav Klaus Praha 2015 (2) (cropped).JPG

Prof. Ing. Václav Klaus, CSc., Dr. h. c. (* 19. jún 1941, Praha, Česko) je český politik. Pôvodne bankový úradník a prognostik; po novembri 1989 minister financií Česko-Slovenska, v rokoch 1992 – 1997 český premiér, neskôr predseda Poslaneckej snemovne ČR a v rokoch 2003 – 2013 prezident Českej republiky.

Klaus bol v Občianskom fóre jednou z prvých osobností z iného okruhu ako disidentského a umeleckého. Už veľmi skoro sa Klaus dostal do názorových stretov s vedúcou osobnosťou OF Václavom Havlom. V decembri 1989 sa stal česko-slovenským ministrom financií, nominovaným OF do vlády Mariána Čalfu. Na konci roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra, čo bolo potom vnímané ako porážka predchádzajúceho liberálne-sociálneho vedenia. Klausovi sa jeho koncepcia OF ako pravicovej strany (v kontraste s predstavou široko stredového „hnutia“) nepodarilo spočiatku presadiť. V januári 1991 získal Klaus pre svoju predstavu fungovania strany aj zmien vo vláde ešte silnejšiu podporu delegátov ďalšieho zjazdu, ale pokračujúce nezhody viedli k zániku OF v apríli roku 1991, respektíve k rozštiepeniu na Občiansku demokratickú stranu (ODS) a Občianske hnutie (OH). Klaus bol jedným zo spoluzakladateľov ODS, zamýšľanej a budovanej ako strana s jasnou štruktúrou a pravicovým politickým programom. Naopak OH bolo skôr ľavicovo-liberálne a aj názov vyjadroval odpor k negatívne vnímanej straníckosti.

celý článok...



25[upraviť zdroj]

Vladislav Vancura.jpg

Vladislav Vančura (* 23. jún 1891, Háj ve Slezsku, Česko – † 1. jún 1942, Praha, Česko) bol český spisovateľ, dramatik a filmový režisér, pôvodným povolaním lekár.

Pracoval ako lekár v Zbraslavi (od roku 1974 časť Prahy). Bol členom a prvým predsedom Devětsilu (1920), prívržencom poetizmu. Od roku 1919 publikoval v mnohých časopisoch – Červen, Kmet, Host, Panorama. Bol predsedom českej filmovej spoločnosti. Počas okupácie viedol spisovateľskú sekciu "Výboru inteligence" – ilegálna odbojová organizácia pri Národnom revolučnom výbore. V máji 1942 bol zatknutý počas heydrichiády a 1. júna popravený v Kobylisách. Jeho prozaické dielo je ovplyvnené prvou svetovou vojnou, expresionizmom, obsahuje celý rad experimentov – hľadá nové spôsoby umeleckého vyjadrenia. Pre jeho diela je typický špecifický jazyk a sloh, ktorý napodobňuje vetnú stavbu starej češtiny, usiluje sa o zvukomaľbu. Vančurov literárny jazyk je celkovo bohatý.

celý článok...



26[upraviť zdroj]

František Tomášek.jpg

Prof. František kardinál Tomášek (* 30. jún 1899, Studénka, Česko – † 4. august 1992, Praha, Česko) bol katolícky kňaz, pedagóg a teológ, 34. pražský arcibiskup a český prímas. Podieľal sa na príprave prvej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Česko-Slovenskej republike v roku 1990.

Maturoval v roku 1918 na Slovanskom gymnáziu v Olomouci a po krátkom pobyte v armáde (pred odchodom na front ochorel na tuberkulózu a bol ako invalid prepustený) vstúpil do kňazského seminára. 5. júla 1922 bol olomouckým arcibiskupom Antonínom Cyrilom Stojanom vysvätený za kňaza. V rokoch 1927 – 1934 pôsobil ako katechét v okolí Olomouca. V roku 1934 sa stal asistentom katechetiky a pedagogiky na Cyrilometodskej teologickej fakulte Palackého univerzity v Olomouci. V rokoch 19401945 zastával miesto učiteľa na Arcidiecéznom bohosloveckom učilišti v Olomouci a post inšpektora vyučovania náboženstva v okresoch olomouckej arcidiecézy. Potom opäť pôsobil na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte, v roku 1946 sa stal docentom a v roku 1947 profesorom katechetiky a pedagogiky. 14. októbra 1949 ho olomoucký arcibiskup Josef Matocha tajne vysvätil za biskupa. Stal sa titulárnym butským biskupom a tajným olomouckým svätiacim biskupom. Ako biskupské heslo si zvolil: Laxabo rete! (po slovensky: Rozprestriem siete). 23. júla 1951 bol zatknutý a uväznený v koncentračnom tábore pre kňazov v Želivi. Bol posielaný na nútené práce do kameňolomu. 28. mája 1954 bol bez súdu prepustený. Následne mu bolo dovolené pôsobiť ako administrátor farnosti v Moravskej Huzovej (1954 – 1965).

celý článok...



27[upraviť zdroj]

Janáček ca 1890.jpg

Leoš Janáček (* 3. júl 1854 Hukvaldy, Česko – † 12. august 1928 Ostrava, Česko) bol český hudobný skladateľ. Spolu s Antonínom Dvořákom a Bedřichom Smetanom patrí k najvýznamnejším českým skladateľom.

Už ako sedemročný spieval v chóre. Neskôr ho prijal učiteľ Pavol Křížkovský za fundatistu augustínskeho kláštora na Starom Brne. Janáček pod jeho vedením nadobudol základy hudobného vzdelania, lebo osnova a spôsob vyučovania boli podobné ako neskôr na konzervatóriu. Popri hudobnom vzdelaní vo fundácii dostával Janáček aj všeobecné vzdelanie absolvovaním troch tried reálky a učiteľského ústavu, kde sa v roku 1872 stal učiteľom. Teoretické vzdelanie získal v rokoch 18741890 na pražskej organovej škole u Františka Blažka a u Zdeňka Skuherského, neskôr tieto štúdiá dokončil v rokoch 18791890 na konzervatóriách v Lipsku a Viedni. Po štúdiách sa vrátil do Brna, kde dirigoval spevokol Svätopluk, neskôr súbor Brněnskej besedy a zaoberal sa štúdiom ľudovej hudby.

Generačne ho zaraďujeme do línie Antonín Dvořák a Zdeněk Fibich, avšak Janáček slohovými znakmi svojej hudby hlboko prerástol do 20. storočia. Česká hudba práve v Janáčkovi dostala impulz, ktorý rozvinul pojem česká hudba a zasiahol do európskej hudby. Janáčka môžeme orientáciou tvorby prirovnať k Stravinskému,Bartókovi i Hindemithovi. Podobne ako Bartók bol uznávaný veľmi dlho ako folklorista. Nielenže zbieral piesne, ale ich aj študoval a poukázal na ich zvláštnosti. Spolu s Františkom Bartošom spolupracoval na dvoch vydaniach zbierky Národní písně moravské a práve túto zbierku podložil i teoretickou štúdiou O hudobní stránce písně moravské. Janáček na základe folklóru vytvoril systém nazývaný nápevková teória. Od roku 1922 používal v záznamoch nápevov Hippov chronoskop, čím dosiahol efektívnejšiu metódu záznamu.

celý článok...



28[upraviť zdroj]

Ales Portrait.jpg

Mikoláš Aleš (* 18. november 1852, Mirotice, Česko – † 10. júl 1913, Praha, Česko) bol český maliar, kresliar, dekoratér a ilustrátor, jedna z najvýznamnejších osobností takzvanej generácie Národného divadla, klasik českého umenia 19. storočia. V skorom ranom období tvoril v neskoro romantickom štýle, pričom vychádzal z odkazu Josefa Mánesa, neskôr smeroval skôr k secesii.

Mikoláš Aleš začal kresliť už ako štvorročný. V roku 1862 nastúpil na školu v Písku a v roku 1865 na gymnázium, ktoré však kvôli nezhodám s jedným z profesorov musel opustiť. Začal sa teda učiť za maliara a neskôr, v roku 1867 vstúpil do druhej triedy Píseckej reálky, kde študoval až do roku 1869, kedy odišiel do Prahy na Akadémiu umení. Počas štúdia si privyrábal vyučovaním kreslenia a drobnými ilustráciami. Jeho profesormi boli Josef Matyáš Trenkwald a J. Sweerts. V roku 1876 sa zúčastnil demonštrácie proti profesorovi A. Woltmannovi, ktorý poprel existenciu českého umenia, za čo bol Aleš potrestaný väzením a vylúčený z akadémie.

V roku 1879 spoločne s Františkom Ženíškom zvíťazil s cyklom „Vlast“ v konkurze na výzdobu foyera Národného divadla v Prahe. 29. apríla v tom istom roku sa oženil so svojou detskou láskou Marinou rodenou Kailovou a spoločne začali bývať na Malej Strane v Prahe. Následne odišiel na študijnú cestu do Talianska a po návrate, v rokoch 18801881, pracoval na štrnástich veľkých lunetách pre Národné divadlo a ilustráciách pre Arbesov časopis Šotek. V roku 1889 vytvoril cyklus ilustrácií národných piesní „Osiřelo dítě“ a nasledovali ďalšie cykly. Jeho posledným dielom bol akvarel „Svätý Václav“, ktorý namaľoval na jar roku 1913.

celý článok...



29[upraviť zdroj]

Kg-foto13.jpg

Karel Gott (* 14. júl 1939, Plzeň, Česko) je český spevák, najvýznamnejší a najpopulárnejší spevák v dejinách česko-slovenskej populárnej hudby. Pôsobí na hudobnej scéne viac ako 50 rokov, je držiteľom 40 slávikov, vlastní okolo 60 zlatých platní, 2 strieborné platne, 7 diamantových platní. Počas svojej kariéry predal viac ako 135 mil. nosičov, vydal okolo 400 platní, nahral viac ako 2 600 piesní z toho okolo 300 duetov.

Je vyučený elektrikár. Začiatok jeho kariéry sa viaže k roku (1958), kedy sa prihlásil do súťaže „Hľadáme nové talenty“. U poroty operný lyrický tenor oproti hlasom z tej doby na plnej čiare prepadol, no vyvolal záujem publika. Pre neprestávajúce ohlasy ľudí sa porota rozhodla, že dá nakoniec angažmán Karlovi Gottovi v jednej kaviarni v Prahe. Neskôr začal študovať operný spev na Pražskom konzervatóriu. Jeho popularita stúpa už od roku 1960. V roku 1962 ho prijala k sebe úspešná hudobná firma Supraphon a za rok 1963 dostal prvého Zlatého slávika. V roku 1967 vyrazil na 7-mesačný angažmán do hotela Frontier v Las Vegas. Po návrate domov vydal nemeckú platňu Gold Prague, ktorú si kúpilo 450 000 poslucháčov. Túto platňu odborníci označili za jeho najúspešnejšiu a najpredávanejšiu platňu 60. rokov. V nemecky hovoriacich krajinách Karlovi Gottovi pripísali titul „Zlatý hlas z Prahy" alebo „Sinatra Východu“. Od tých čias patrí Gott medzi uznávaných a úspešných spevákov aj v zahraničí. Ďalší prevrat v jeho kariére sa uskutočnil v roku 1971, kedy bolo viac ako 1 mil. platní porozvážaných po celej Európe. Za tento úspech dostal diamantovú platňu. Karel Gott často koncertoval v zahraničí: Paríž, Paraguaj, Las Vegas, Hollywood, Moskva, Brusel, Berlín, Rím, Londýn, New York, Sydney.

Jeho najúspešnejšia pieseň Lady carneval z roku 1968 dostala vždy nejakú cenu. Lady carneval spieval Gott vo viac ako 60 štátoch sveta. V zahraničí sa stretol aj so svetovými legendami Cher, Barbra Streisandová, Tom Jones, Frank Sinatra, Sonny Bono, Diana Rossová a mnoho ďalších. V roku 1999 bol jeho koncert pred Zakázaným Mestom v Číne vysielaný do mnohých štátov a sledovalo ho viac než 600 mil. ľudí. Je zapísaný do Guinessovej knihy rekordov ako stálica popmusic a tiež ako spevák s najpestrejším repertoárom. V roku 1969 nahral platňu Vánoce ve zlaté Praze, ktorej sa predalo cez 13 mil. nosičov. V roku 1977 získal titul zaslúžilý umelec a v roku 1985 titul národný umelec. Za rok 2011 Karel Gott dostal 37. Českého slávika.

celý článok...



30[upraviť zdroj]

Jan Evangelista Purkyne 2 140x190.jpg

Jan Evangelista Purkyně (* 18. december 1787, Libochovice, Česko – † 28. júl 1869, Praha, Česko) bol významný český fyziológ, lekár a entomológ. Je jedným z prvých zakladateľov cytológie vďaka svojmu objavu zloženia živočíšnych buniek s jadrami.

Keď mal Jan Evangelista šesť rokov, zomrel mu otec. V jedenástich rokoch odišiel za vzdelaním k piaristom. V dvadsiatich však z rádu odišiel. Živil sa ako vychovávateľ v urodzených rodinách a jeden zo zamestnávateľov ho usmernil k lekárstvu. Už v prvom ročníku štúdia v Prahe mu vo Viedni vyšla prvá báseň Orážení obrazu bez konce. Doktorskú prácu O zření v ohledu subjektivním obhájil v roku 1818 a stal sa asistentom na pražskej lekárskej fakulte Karolova Karolovej univerzity. Pre vlastenecké názory sa ale márne uchádzal o profesúru. Až na príhovor vplyvného Goetheho, ktorý tiež študoval proces videnia, získal profesúru mimo Rakúska v pruskom Vroclavi.

V roku 1850 sa Purkyně vrátil na pražskú lekársku fakultu. Založil fyziologický ústav, avšak nad výskumom už prevládala činnosť organizačná a buditeľská. Stal sa členom londýnskej Kráľovskej spoločnosti, viedenskej a parížskej akadémie vied, poslancom zemského snemu, nositeľom Leopoldovho rytierskeho rádu. V roku 1853 založil známy prírodovedecký časopis Živa. Zomrel koncom júla 1869. Pochovaný je na vyšehradskom cintoríne. Bola po ňom pomenovaná Universita Jana Evangelisty Purkyně v Brne medzi rokmi 19601990. V súčasnosti jeho meno nesie Univerzita Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem. Významnou súčasťou 1. lekárskej fakulty UK v Prahe je tiež Purkyňov ústav.

celý článok...



31[upraviť zdroj]

Havlíček.jpg

Karel Havlíček Borovský vlastným menom Karel Havlíček (* 31. október 1821, Borová, Česko – † 29. júl 1856, Praha, Česko) bol český básnik a novinár. Pripisuje sa mu výrazný vplyv pri vzniku a formovaní českej žurnalistiky, satiry a literárnej kritiky. Prívlastok Borovský, ktorým podpisoval svoje diela, odvodil od svojho rodiska. Bol prívržencom ideológie austroslavizmu.

Od roku 1833 študoval na gymnáziu v Nemeckom Brodě. V roku 1838 gymnázium dokončil a začal študovať filozofiu v Prahe. Vstúpil do kňazského seminára, ten však v roku 1841 opustil a stal sa kritikom rímskokatolíckej cirkvi. Najskôr bol pod vplyvom Jána Kollára zástancom rusofilstva a všeslovanskej vzájomnosti. Svoj názor výrazne korigoval po ročnom pobyte v Rusku, kde pôsobil ako vychovávateľ. V roku 1844 sa vrátil s presvedčením, že slovanská vzájomnosť je úplne nereálna. Po návrate z Ruska vyšlo v prílohe Pražských novín jeho prvé tlačené dielo - Obrazy z Rus. V roku 1846 sa na odporúčanie Františka Palackého stal redaktorom Pražských novín a ich prílohy Česká včela.

celý článok...



32[upraviť zdroj]

Ludek Marold 1892 Mukarovsky.png

Luděk Marold (* 7. august 1865, Praha, Česko – † 1. december 1898, Praha, Česko) bol český maliarilustrátor, ktorý vytvoril panorámu Bitka pri Lipanoch.

Luděk Marold osirel veľmi skoro, jeho otec zomrel v rakúsko-pruskej vojne roku 1866 a matka o šesť rokov neskôr. Už v 16 rokoch ho prijali na pražskú Akadémiu výtvarných umení, kde však vydržal len rok. Jeho ďalším študijným miestom bol Mníchov. Stretol sa tu s mnohými Čechmi (Alfons Mucha a ďalší) a zaznamenával prvé úspechy s kresbami, ktoré zachytávajú výstižne skutočnosť. Okrem publikovania v českých (Světozor) a nemeckých časopisoch sa ako dvadsaťjedenročný pokúsil ilustrovať román Pan markýz od Serváca Hellera.

V roku 1887 sa Marold vrátil do Prahy, kde pracoval v ateliéri Maxa Pirnera a stal sa redaktorom Spolku Mánes, ktorému predsedal Mikoláš Aleš. O rok neskôr zaujal svojim pozorovacím talentom, ktorý využil v niekoľkých obrazoch (olejomaľba Z vaječného trhu) a v roku 1889 odišiel do Paríža, kde čoskoro prišiel kvôli svojej nestálosti o štátne štipendium a spriatelil sa s Vojtěchom Hynaisom. Rýchlo sa uchytil vďaka svojim ilustráciám cudzojazyčnej a českej literatúry (Erbenov Vodník). Na medzinárodnej výstave v Mníchove ho v roku 1892 za ilustrácie ocenili zlatou medailou. Ani v Paríži však nezabúdal Marold na obrazy, na ktorých tentokrát zobrazoval momentky z francúzskeho prostredia. Priblížil sa dekoratívnemu štýlu secesie, bez toho aby sa stával len popisným. Začal dostávať aj ponuky na tvorbu plagátov. V roku 1898 dostal medailu za akvarely, ktoré zakúpila pruská vláda. V tom čase sa už znova nachádzal v Prahe, kde vytvoril plagát Náš dom v asanácii pre spevohru. Výstavu architektúry a inžinierstva ozdobila jeho panoráma Bitka pri Lipanoch. V rovnakom roku ale zomrel a súborná výstava jeho prác sa uskutočnila v Česku až v roku 1899.

celý článok...



33[upraviť zdroj]

Zverina Josef 01.jpg

Prof. ThDr. Josef Zvěřina (* 3. máj 1913, Střítež, Česko – † 18. august 1990, Nettuno, Taliansko) bol český rímskokatolícky kňaz, teológ, historik umenia, filozof a vysokoškolský pedagóg.

Narodil sa na Českomoravskej vysočine, rodina sa ale čoskoro presťahovala do Viedne, kde otec pracoval ako strojný zámočník. V roku 1918 sa vrátil s rodičmi do Stříteže. Na odporúčanie miestneho farára sa odhodlal k štúdiu a zhodou okolností sa dostal 1924 do Prahy. V roku 1932 maturoval na Arcibiskupskom gymnáziu. Potom bol poslaný na rímske pápežské kolégium Nepomucénum študovať teológiu a filozofiu. Na kňaza bol vysvätený 11. júla 1937 v Ríme a rok tam bol predstaveným slovenskej koľaje. Roku 1938 sa vrátil do vlasti a bol kaplánom najprv vo vtedajšom Falknove (Sokolov), kde zažil národnostné napätia i nenávisť, naposledy u svätého Mikuláša na Malej Strane v Prahe. Po zrušení českých vysokých škôl v roku 1939 prednášal na náhradnom teologickom učilišti, pre protinemecký postoj bol však v rokoch 19421943 13 mesiacov internovaný v Zásmukách.

Po vojne nastúpil na obnovenú teologickú fakultu (spolu s Alexandrom Heidlerom) ako asistent prof. Josefa Cibulku pre odbor kresťanskej archeológie a dejín umenia. Jeho záujem síce smeroval k dogmatike, ale tú mu na fakulte nebolo dopriate prednášať. Nebol pre neho však problém sa zahryznúť do akéhokoľvek odboru. Počas ročného študijného pobytu v Paríži v rokoch 1946 – 1947 stihol spísať dizertáciu o freskách v juhofrancúzskom Tavant, ktorá bola pochvalne prijatá na medzinárodnom fóre. Doktorát mu dala Karolova univerzita.

celý článok...



34[upraviť zdroj]

Jiří Paroubek 2013-08-07.jpg

Ing. Jiří Paroubek (* 21. august 1952, Olomouc, Česko) je český sociálno-demokratický politik. V rokoch 20052006 bol predsedom českej vlády.

V roku 1970 sa stal členom Českej strany národne sociálnej. V novembri 1989 vstúpil do Českej strany sociálnodemokratickej a na jej obnovovacom zjazde v roku 1990 bol zvolený do funkcie ústredného tajomníka. Medzi rokmi 19901996 a potom od roku 2001 bol členom ústredného výkonného výboru strany, 16. apríla 2006 sa stal jej štvrtým predsedom. V tejto funkcii pôsobil až do marca 2011, keď ho vystriedal Bohuslav Sobotka.

V rámci tzv. opozičnej zmluvy bol v roku 1998 zvolený do funkcie námestníka primátora Prahy pre oblasť finančnej politiky. V roku 2000 neuspel pri voľbách do senátu. Vo vláde Stanislava Grossa od 4. augusta 2004 zastával post ministra pre miestny rozvoj. Po Grossovom odstúpení z funkcie nastúpil na jeho miesto, keďže bol stranou určený ako jeho následník. 25. apríla 2005 ho prezident Václav Klaus vymenoval za predsedu vlády. Zostavil nový vládny kabinet, s ktorým vládol do 16. augusta 2006, keď podal demisiu. Vo funkcii zostal vykonávať svoje právomoci do 4. septembra, keď prezident vymenoval nového predsedu vlády Mirka Topolánka.

celý článok...



35[upraviť zdroj]

Vera Caslavska.JPG

Věra Čáslavská (* 3. máj 1942, Praha, Česko – † 30. august 2016, Praha, Česko) bola česká športová gymnastka, trénerka a významná športová funkcionárka, sedemnásobná olympijská víťazka, štvornásobná majsterka sveta, jedenásťnásobná majsterka Európy a štvornásobná športovkyňa roka Česko-Slovenska. Po nežnej revolúcii bola v rokoch 1990 – 1996 predsedníčkou Českého olympijského výboru a v rokoch 1995 – 2001 tiež členkou Medzinárodného olympijského výboru.

Spolu s Ruskou Larisou Latyninovou je jednou z dvoch gymnastiek histórie, ktorým sa podarilo získať zlaté medaily vo viacboji na dvoch po sebe idúcich olympijských hrách. Zlato z viacboja tiež vyhrala na majstrovstvách sveta v roku 1966 a Majstrovstvách Európy 1965 a 1967. Cez štyridsať rokov už drží medzi gymnastami rekord v absolútnom počte individuálnych zlatých olympijských medailí. V rokoch 1964 až 1968 nebola na veľkom závode vo viacboji porazená.

Od svojho detstva sa venovala gymnastike. Svoju športovú kariéru začala vo svojich 16 rokoch na majstrovstvách sveta v športovej gymnastike v Moskve, kde česko-slovenske gymnastky obsadili v súťaži družstiev druhé miesto. Vo viacboji jednotlivcov skončila ôsma. Toho istého roku obsadila na majstrovstvách Česko-Slovenska druhé miesto. O rok neskôr získala na majstrovstvách Európy v Krakove svoju prvú zlatú medailu za cvičenie na kladine a striebornú za preskok. V roku 1960 bola členkou strieborného česko-slovenského olympijského družstva na OH v Ríme, v individuálnych súťažiach skončila vo viacboji žien ôsma a na kladine šiesta. V roku 1962 na majstrovstvách sveta v Prahe vyhrala preskok, vo viacboji jednotlivcov skončila druhá a tretia v prostných. Česko-slovenské družstvo získalo striebornú medailu. Ďalším vrcholom jej kariéry bol rok 1964 predovšetkým potom Letné olympijské hry 1964 v Tokiu, kde získala zlatú medailu vo viacboji jednotlivcov, v preskoku a na kladine. Česko-slovenské družstvo skončilo druhé. O rok neskôr na majstrovstvách Európy v Sofii získala päť zlatých medailí.

celý článok...



36[upraviť zdroj]

Jan Vilímek - Jaroslav Vrchlický.jpg

Jaroslav Vrchlický, vlastným menom Emil Frida (* 17. február 1853, Louny, Česko – † 9. september 1912, Domažlice, Česko), bol český spisovateľ, básnik, dramatik a prekladateľ. Svojim dielom pripravil pôdu pre symbolizmus. Jeho cieľom bolo vytvoriť poéziu, ktorá by sa vyrovnala európskemu básnictvu a stelesňovala harmonický ideál človeka. Zaujímali ho historické námety, predovšetkým vývoj ľudstva. Pokúšal sa vytvoriť zbierky, ktoré by zachytávali vývoj ľudstva. Inšpiráciu čerpal v Legende vekov od Victora Huga. Pri tomto mapovaní histórie nachádzal najväčšiu inšpiráciu v antike.

Pochádzal z Loun, jeho otec bol kupcom. Detstvo strávil v Ovčároch pri Kolíne. Gymnázium študoval v Slanom (od roku 1862) v Prahe a Klatovoch, po jeho ukončení (1872) študoval, na želanie rodičov na bohosloveckej fakulte. Už v roku 1873 prestúpil na filozofickú fakultu v Prahe, kde študoval dejepis, filozofiu a francúzsku literatúru, ktorú neskôr prekladal. Počas štúdií sa zoznámil so Zikmundom Winterom, Josefom Václavom Sládkom a Aloisom Jiráskom a spolu založili skupinu Lumírovcov. Od roku 1875 pracoval ako vychovávateľ a tajomník grófskej rodiny v Taliansku. Po návrate pôsobil ako učiteľ a v roku 1877 bol vymenovaný za tajomníka na českej technike, neskôr sa stal profesorom moderných vied a získal čestný doktorát.

celý článok...



37[upraviť zdroj]

Tomáš Garrigue Masaryk 1925.PNG

Tomáš Garrigue Masaryk (* 7. marec 1850, Hodonín, Česko – † 14. september 1937, Lány, Česko) bol český filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, poslanec rakúskeho ríšskeho snemu a prvý prezident Česko-Slovenska.

Narodil sa ako Tomáš Masaryk v Hodoníne, pri dnešných hraniciach medzi Českom a Slovenskom. Jeho otec, Jozef Maszárik, bol Slovák z Kopčian, chudobný kočiš na cisárskom statku. Jeho matka bola Theresia Kopaczek. Podľa niektorých názorov sa Masaryk neskôr snažil skryť nemecký pôvod svojej matky. Detstvo Tomáš prežil na Hodonínsku. Neskôr uviedol, že mu v tomto chudobnom prostredí nikdy nenapadlo, že raz bude niečím iným ako chudobným robotníkom.

Po skončení ľudovej školy v Hodoníne a krátkom štúdiu na strednej škole v Hustopeči sa krátko učil vo Viedni za zámočníka a za kováča. Potom na popud bývalých učiteľov navštevoval gymnázium v Brne a neskôr vo Viedni, kde aj roku 1872 zmaturoval.

celý článok...



38[upraviť zdroj]

Ludvík Svoboda (Author - Stanislav Tereba).JPG

Ludvík Svoboda (* 25. november 1895, Hroznatín, Česko – † 20. september 1979, Praha, Česko) bol český generál a politik. Počas druhej svetovej vojny velil 1. česko-slovenskému armádnemu zboru na východnom fronte. Slúžil ako minister národnej obrany v rokoch 1945 až 1950 a v rokoch 19681975 bol prezidentom Československej socialistickej republiky. Patril k predstaviteľom reformného hnutia Pražskej jari.

Pochádzal zo starej sedliackej rodiny. Otec mu zomrel, keď mal jeden rok a matka sa po druhýkrát vydala. Vyrastal so starším bratom a sestrou z prvého manželstva a troma súrodencami z druhého manželstva matky. Po absolvovaní meštianskej školy navštevoval Zemskú poľnohospodársku školu vo Veľkom Meziříčí, kde získal agronomické vzdelanie, ktoré si doplnil praxou vo vinárstve v Rakúsku. V roku 1914 mu zomrel aj otčim. V roku 1915 boli obaja bratia Josef aj Ludvík odvedení do rakúsko-uhorskej armády. Starší Jozef bol poslaný na srbský front, mladší Ludvík na ruský front. Ešte toho istého roku 18. septembra padol pri Tarnopoli do zajatia. V Rusku najskôr vstúpil do hasičského zboru mesta Kyjeva, kde absolvoval odborný výcvik. 5. augusta 1916 sa prihlásil do česko-slovenských légií. Bojoval pri Zborove, Bachmači a zúčastnil sa bojov o sibírsku magistrálu. Kurz poddôstojníckej školy ukončil 26. decembra 1917. Kurz dôstojníckej školy absolvoval na jar 1919. Do vlasti sa vrátil s jedným z posledných lodných transportov cez Japonsko, Tichý oceán, Panamský prieplav a USA. V septembri 1920 sa v hodnosti kapitána vrátil s 3. plukom Jána Žižku z Trocnova do jeho posádky v Kroměříži.

celý článok...



39[upraviť zdroj]

Václav Malý 2015.JPG

Mons. Václav Malý (* 21. september 1950, Praha, Česko) je rímskokatolícky kňaz a pomocný biskup pražský.

V rokoch 19691976 študoval na Cyrilometodějskej bohosloveckej fakulte v Litoměřiciach. Za kňaza ho vysvätil 26. júna 1976 v Prahe banskobystrický biskup Jozef Feranec. V roku 1977 podpísal Chartu 77 a o rok neskôr bol jedným zo 17 zakladateľov Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných. V januári 1979 bol zbavený štátneho súhlasu a od 22. mája do 22. decembra 1979 bez súdu väznený (obvinený z rozvracania republiky). V rokoch 19801989 pracoval ako kurič a zememeračský figurant, zároveň však pôsobil tajne ako kňaz a podieľal sa na tvorbe katolíckeho samizdatu. Rok bol hovorcom Charty 77 (13. januára 1981 – 7. januára 1982). Od roku 1988 bol členom Československého helsinského výboru.

Verejne známym sa stal počas zamatovej revolúcie v roku 1989, kedy moderoval veľké ľudové zhromaždenia, napríklad zhromaždenie trištvrte milióna ľudí na Letenskej pláni 25. novembra či niekoľko zhromaždení na Václavskom námestí. Bol spoluzakladateľom a prvým hovorcom Občianskeho fóra. V rokoch 19901996 pôsobil ako kňaz v Prahe, 1. decembra 1996 bol menovaný za kanonika Metropolitnej kapituly u sv. Víta, 3. decembra ho pápež Ján Pavol II. menoval za titulárneho biskupa marcelliánskeho a pomocného biskupa pražského. Vysvätený bol 11. januára 1997. Jeho biskupské heslo znie Pokora a pravda.

celý článok...



40[upraviť zdroj]

Wenceslaus I Duke of Bohemia equestrian statue in Prague 1.jpg

Václav I. alebo svätý Václav (* okolo 907 – † 28. september 929/935, Stará Boleslav, Česko) bolo české knieža z rodu Přemyslovcov, neskoršie svätec a hlavný patrón Čiech.

V detstve bol starší syn Vratislava I. a Drahomíry vychovávaný na Tetíne svojou babičkou svätou Ľudmilou, ktorá mu za učiteľa vybrala slovanského kňaza Pavla. Keď sa jeho otec stal českým kniežaťom, poslal svojho syna na Budeč študovať latinčinu. Po Vratislavovej smrti vo februári 921 sa začala krátka poručnícka vláda Ľudmily. Tá však skončila ešte v septembri toho roku, keď bola Ľudmila zavraždená a opatery neplnoletého kniežaťa sa ujala jeho matka Drahomíra. Po prevzatí vlády vyhnal Václav svoju matku z kniežacieho dvora, po čase ju však zavolal späť. Václavova vláda bola od počiatku charakteristická podporou kresťanskej cirkvi. V roku 929 bol Václav nútený podrobiť sa rímskemu cisárovi Henrichovi I. Vtáčnikovi, ktorý so svojím vojskom pritiahol až k Prahe. S týmto aktom bolo spojené i platenie poplatku, ktorý mal český panovník odvádzať rímskemu cisárovi.

Václav založil na Pražskom hrade kostol zasvätený saskému patrónovi sv. Vítovi. Časť ostatkov tohto svätca získal Václav práve od cisára Henricha. Tento smer Václavovej politickej orientácie sa nepáčil strane, ktorá nechcela prijať uvedené nábožensko-politické väzby. Jej reprezentantom bol Václavov mladší brat Boleslav, ktorý sídlil vo svojom údelnom kniežatstve v Starej Boleslavi. Obaja bratia sa dostávali do čoraz ostrejších osobných sporov, ktoré vyvrcholili pozvaním Václava do Starej Boleslavi na slávnosť vysvätenia kostola. Na nej bol ráno 28. septembra 929 (v novších prameňoch je uvádzaný rok 935) knieža Václav zavraždený. Boleslav so svojou družinou obsadil Pražský hrad a stal sa českým kniežaťom. Čoskoro dal previezť bratove ostatky do Prahy a uložiť ich do novopostavenej svätováclavskej kaplnky v kostole sv. Víta, kde sú dodnes.

celý článok...



41[upraviť zdroj]

Jan Vilímek - Jan Žižka z Trocnova.jpg

Ján Žižka z Trocnova a Kalicha (* okolo 1360, Trocnov, Česko – † 11. október 1424, Žižkovo Pole, Česko) bol český husitský vojvodca, tvorca vojenskej defenzívnej taktiky opierajúcej sa o vozovú hradbu, jedna z najväčších vojenských osobností českých dejín.

Pochádzal zo zemianskej rodiny. O prvých štyridsiatich rokoch jeho života sa zachovali iba torzovité správy. Nemal viac ako 12 rokov, keď utrpel ťažké zranenie mečom, prišiel o ľavé oko a polovicu tváre mu od tej doby hyzdila dlhá jazva. V Trocnove začal okolo roku 1378 hospodáriť na približne 15 ha polí. Erbom s rakom a spôsobom života sa nelíšil od lepších sedliakov v okolí. Asi v dvadsiatich rokoch sa oženil s Katarínou, dcérou zemana z neďalekého Čeřejova. Zo Žižkových detí je známa jedna dcéra. Jeho majetok postupne strácal na hodnote a Žižka bol nútený neustále sa zadlžovať.

Zo záznamu rožmberských a jihlavských popravných kníh je zrejmé, že počas rokov 1406 - 1409 pôsobil v bratstve cestných zbojníkov istého Mateja, ktorý bol roku 1409 obesený v Českých Budějoviciach. V roku 1408 vypovedal nepriateľstvo juhočeským Rožmberkovcom. Postavil sa na čelo opozície drobných slobodných zemanov v oblasti od Soběslavi po Novú Bystřicu. Tieto roky bojov, v ktorých viedol s vojensky nepripravenými spolubojovníkmi vojnu proti oveľa silnejšiemu nepriateľovi, boli výbornou prípravou na jeho vojnové umenie, ktoré ho neskôr preslávilo. Na záver tohto obdobia zrejme prišiel na stranu Rožmberkovcov, pretože v júli 1409 vydal kráľ Václav IV. amnestný list, v ktorom mu odpúšťa všetko, čo spáchal zlého voči kráľovi aj korune.

celý článok...



42[upraviť zdroj]

Martina Navrátilová 2011.jpg

Martina Navrátilová (* 18. október 1956, Řevnice, Česko) je česko-americká tenistka, bývalá svetová jednotka v ženskom tenise. Je všeobecne považovaná za jednu z najlepších tenistiek vôbec. Pochádza z Česko-Slovenska, ale v roku 1975 emigrovala do USA a v roku 1981 sa stala americkou občiankou. Počas svojej kariéry vyhrala 18 grandslamových titulov v dvojhre a 40 titulov v štvorhre (z toho 31 v ženskej štvorhre a 9 v zmiešanej štvorhre). V ženskej dvojhre získala vo Wimbledone rekordných 9 titulov. Je taktiež známa ako otvorená lesbička, čo priznala v čase, keď priznávanie sa k homosexualite nebolo bežné.

Narodila sa ako Martina Šubertová v roku 1956. Jej rodičia sa rozviedli, keď mala Martina tri roky. Jej matka Jana si v roku 1962 vzala Miroslava Navrátila, ktorý sa potom stal jej prvým tenisovým trénerom. Po svojom nevlastnom otcovi dostala priezvisko Navrátilová. V roku 1972, keď mala 15 rokov, vyhrala tenisové majstrovstvá Česko-Slovenska a o rok neskôr, ako 16-ročná, sa stala profesionálkou. Svoj prvý profesionálny titul v dvojhre získala v roku 1974 na turnaji v Orlande. V roku 1975 hrala dve grandslamové finále, ale prehrala ho tak na Australian Open s Evonne Goolagongovou, ako aj na French Open s Chris Evertovou. Na US Open prehrala s Evertovou v semifinále a požiadala v New Yorku o americké občianstvo. Zelenú kartu získala za jeden mesiac. Prvý grandslamový turnaj vyhrala Navrátilová v roku 1978, keď v trojsetovej bitke porazila vo Wimbledone Evertovú a dostala sa súčasne na prvé miesto tenisového rebríčka.

celý článok...



43[upraviť zdroj]

Hana Hegerová, foto Jovan Dezort IMG 2624a crop.JPG

Hana Hegerová (* 20. október 1931, Bratislava, Slovensko) je slovenská a česká speváčka – šansonierka a herečka.

V roku 1950 zmaturovala na gymnáziu v Komárne. Chcela pokračovať v štúdiu na vysokej škole, no z kádrových dôvodov jej to nebolo umožnené. Krátko chodila do baletnej prípravky SND v Bratislave. Potom navštevovala súkromné hodiny spevu u profesora Rosnera. Krátko pracovala ako účtovníčka v Škodových závodoch v Komárne i ako pedagóg na miestnom odbornom učilišti. V rokoch 1951 – 1953 absolvovala dramatický odbor na konzervatóriu v Bratislave. V rokoch 1953 – 1958 mala angažmán v Divadle Petra Jilemnického v Žiline. V roku 1957 si ju všimol Juraj Berczeller, kapelník orchestra bratislavskej Tatra revue. Ponúkol jej post speváčky a tak ju vlastne objavil pre túto scénu. Potom prišiel konkurz do pražského divadla Rokoko, kde pôsobila v rokoch 1958 – 1961. Ako divadelná a filmová herečka využívala šansón tak od domácich ako aj zahraničných autorov, ako boli napríklad Édith Piaf, Jacquesa Brela a ďalší.

V rokoch 1961 – 1966 pôsobila v pražskom divadle Semafor. V roku 1965 mala s Miroslavom Horníčkom recitál H & H´65. Po skončení angažmánu v divadle sa venovala sólovým koncertom najmä v zahraničí (Belgicko, SRN, Švajčiarsko). V roku 1963 v čitateľskej ankete Zlatý slávik, ktorú každoročne vyhlasoval český hudobný mesačník Melodie, sa umiestnila na druhom mieste, hneď za Evou Pilarovou. V roku 1964 účinkovala v legendárnom českom muzikálovom filme Kdyby tisíc klarinetů, ktorý režíroval Ján Roháč.

celý článok...



44[upraviť zdroj]

Jan Werich (* 6. február 1905, Smíchov, Česko – † 31. október 1980, Praha, Česko) bol český filmový a divadelný herec, spevák, spisovateľ, dramatik a filmový scenárista, významný predstaviteľ medzivojnovej divadelnej avantgardy a povojnovej českej divadelnej a filmovej kultúry; tvoril umeleckú dvojicu s Jiřím Voskovcom.

Werich vyštudoval gymnázium v Prahe, kde sa zoznámil so svojím neskorším divadelným partnerom Jiřím Voskovcom. Po maturite študoval právo na Karolovej univerzite. V roku 1926 vytvorili s Voskovcom dvojicu, najprv spolupracovali v redakcii časopisu Přerod a onedlho začala ich divadelná spolupráca v Osvobozeném divadle, ktorá vyústila do hry: Vest pocket Revue – mysleli tým malú revue do vrecka vo veste. Werich bol na plagátoch uvedený ako J. W. Rich. V rokoch 19271938 ich divadelná spolupráca pokračovala, do roku 1935 pôsobili v Osvobozeném divadle, v rokoch 19351937 pôsobili pod hlavičkou takzvaného Spoutaného divadla, kde uviedli svoju najodvážnejšiu hru Balada z hadrů. V roku 1937 sa vrátili k Osvobozenému divadlu, ktoré bolo v roku 1938 zatvorené a Werich s Voskovcom a s ich dlhoročným hudobným autorom Jaroslavom Ježkom boli nútení opustiť Česko-Slovensko.

Druhú svetovú vojnu strávil Werich v USA, kde pracoval ako herec. V roku 1945 spolu s Voskovcom obnovili Osvobozené divadlo, ale vzhľadom na politickú situáciu už nebolo možné robiť politickú satiru. Po roku 1948 Werich pôsobil v mnohých pražských divadlách. V rokoch 19561961 bol riaditeľom Divadla ABC. Werich založil Divadlo Voskovce a Wericha, kde sa jeho novým partnerom stal Miroslav Horníček. Z ich spoločnej divadelnej tvorby tých čias sa stali najznámejšie takzvané Forbíny tj. predscény.

celý článok...



45[upraviť zdroj]

Marta Kubišová 2010-10-19.jpg

Marta Kubišová (* 1. november 1942, České Budějovice, Česko) je česká speváčka a herečka, trojnásobná víťazka čitateľskej ankety časopisu Mladý svět Zlatý slávik.

Narodila sa v rodine lekára-internistu a ženy v domácnosti, neskôr predavačky gramofónových platní v Prahe, odkiaľ sa v roku 1952 presťahovali do Poděbrad. Pretože sa po absolvovaní gymnázia nedostala na vysokú školu, nastúpila do práce v Poděbradských sklárňach. Svoju spevácku kariéru začala s tanečnou skupinou, spievala v Poděbradoch a v Nymburku pri poobedných „čajoch“. V roku 1962 sa dostala v súťaži „Hledáme nové talenty“ až do finále. V roku 1962 vyhrala konkurz do Stop divadla v Pardubiciach. O rok neskôr prešla do plzeňského Divadla Alfa (hrala napr. v inscenáciách Ukradený měsíc od Ludvíka Aškenazyho, Černej sen). V septembri 1964 sa dostala vďaka Janovi Schneiderovi do pražského divadla Rokoko, kde malo na jeseň premiéru pásmo Jana Schneidera Chan & Son'. V decembri 1965 začala jej spolupráca s Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkovou, keď pripravovali predstavenie Čekání na slávu. V roku 1967 vyhrala prvýkrát Zlatého slávika.

Jej pieseň Modlitba pro Martu sa stala pri okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 symbolom národného odporu. 1. novembra 1968 vzniklo populárne trio Golden Kids (Marta Kubišová, Václav Neckář, Helena Vondráčková). V roku 1969 vyhrala svojho druhého Zlatého slávika a vydala sa za režiséra Jana Němca. O rok neskôr opäť vyhrala Zlatého slávika, avšak cenu musela prevziať v ústraní redakcie časopisu Mladý svět kvôli začínajúcej normalizácii. Posledné vystúpenie Golden Kids sa konalo 27. januára 1970 v Ostrave, od februára mala zakázanú umeleckú činnosť.

celý článok...



46[upraviť zdroj]

Johan amos comenius 1592-1671.jpg

Jan Amos Komenský (* 28. marec 1592, juhovýchodná Morava – † 15. november 1670, Amsterdam, Nizozemsko) bol český pedagóg, jazykovedec, prírodovedec, humanista, filozof a politik.

Vyštudoval teológiu a bol vysvätený za kňaza Jednoty bratskej. Táto cirkev patrila k protestantským cirkvám v Čechách a hlásila sa k husitským tradíciám. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore sa Komenský musel skrývať pred cisárskymi vojskami. V tom čase mu na mor zomrela manželka i dve deti. Východisko z trpkej situácie hľadal v práci. Vtedy začal pracovať na svojej knihe Labyrint světa a ráj srdce.

V roku 1628 opustil Moravu a pustil sa putovať po Európe. Finančne ho pri tom podporovali bohatí mecenáši, ktorí si vážili jeho prácu. Zavádzal úplne nové spôsoby v školskej dochádzke. Hlásal, že školská dochádzka musí byť povinná pre každé dieťa, či je bystré alebo hlúpe, bohaté alebo chudobné. Preslávil sa na svoju dobu revolučnými pojmami „opakovanie je matkou múdrosti“ a „škola hrou“. Jeho filozofia sa nazýva pansofia. Ústrednou filozofickou ideou J. A. Komenského je myšlienka jednej harmónie ovládajúcej celý kozmos. Komenského filozofické otázky sa sústreďujú na súvislosť zmyslu všetkého bytia.

celý článok...



47[upraviť zdroj]

Fotothek df roe-neg 0006305 003 Emil Zátopek.jpg

Emil Zátopek (* 19. september 1922, Kopřivnice, Česko – † 21. november 2000, Praha, Česko) bol český atlét a reprezentant Česko-Slovenska, štvornásobný olympijský víťaz vo vytrvalostnom behu, manžel atlétky Dany Zátopkovej.

Zátopek bol prvým človekom na svete, ktorý ubehol 10 km pod 29 minút (28:54,2 1. júna 1954 v Bruseli) a 20 km pod jednu hodinu (59:51,8 29. septembra 1951 v Starej Boleslavi). Najviac sa ale preslávil behom počas olympijských hier 1952 v Helsinkách, kde vyhral beh na 5 km, 10 km a dokonca i maratón, ktorý vtedy bežal po prvýkrát v živote. V každej z týchto disciplín vtedy zároveň vytvoril nový olympijský rekord. Tento „trojboj“ sa dodnes žiadnemu vytrvalcovi nepodarilo zopakovať. Zátopek, známy svojim vypracovaným štýlom behu, sprevádzaný kŕčovitými grimasami, bol v cudzine prezývaný „česká lokomotíva“.

celý článok...



48[upraviť zdroj]

Charles IV-John Ocko votive picture-fragment.jpg

Karol IV. Luxemburský (* 14. máj 1316, Praha, Česko – † 29. november 1378, Praha, Česko) bol český kráľ a rímsko-nemecký cisár.

Narodil sa ako najstarší syn českého a poľského kráľa Jána Luxemburského a českej kráľovnej Elišky Přemyslovny. Bol pokrstený ako Václav. Ako sedemročného ho dal otec odviezť na dvor francúzskeho kráľa Karola IV. Pekného jednak na výchovu, jednak – a to hlavne – aby bol vzdialený z krajiny a nemohol by tak prípadne byť zvolený domácimi veľmožmi za vzdorokráľa. Svoju matku Václav viac nikdy nevidel. Počas svojho francúzskeho pobytu prijal 15. mája 1323 sviatosť birmovania. Podľa starobylej obyčaje si za svoje birmovné meno zvolil meno svojho kmotra, kráľa Karola IV. Od toho času používal výlučne meno Karol. V neskoršom veku mu pripisoval mimoriadny symbolický význam spočívajúci v tom, že obe svoje mená, krstné Václav i birmovné Karol, spájal so splynutím oboch tradícií, tvoriacich základ jeho politiky, českej svätováclavskej a francúzskej tradície Karola Veľkého.

V roku 1330 Ján Luxemburský odvolal svojho syna z Francúzska do Luxemburska, kde ho mal zastupovať pri správe grófstva a súčasne získavať prvé skúsenosti v praktickej politike. Po takmer ročnom pobyte ho otec povolal do Talianska. Potreboval tu svojho správcu novozískaných signorií v Lombardsku, Emilii a Toskánsku, ktorými chcel doplniť rodové panstvo Luxemburgovcov a zvýšiť svoje mocenské postavenie v Európe. Týmto činom uviedol Karola na mocenské kolbisko. Karolovo talianske správcovstvo sa často pod vplyvom okolností menilo na vojvodcovstvo. Odpor proti luxemburskej moci vrcholil v množiacich sa sprisahaniach a rebéliách (napr. povstanie v Miláne na čele s predákom milánskej signorie vojvodom Azzone Viscontim). Pod vplyvom daných okolností prišiel Ján Luxemburský k presvedčeniu o neudržateľnosti severotalianskeho panstva. Karol sa v roku 1333 rozhodol pre návrat do Čiech, uvedomiac si mimoriadny význam českého kráľovstva pre rodové záujmy Luxemburgovcov.

celý článok...



49[upraviť zdroj]

Josef Mánes, 1860.jpg

Josef Mánes (* 12. máj 1820, Praha, Česko – † 9. december 1871, Praha, Česko) bol český maliar a ilustrátor, významný predstaviteľ romantizmu.

Je považovaný za zakladajúcu osobnosť českého výtvarníctva a najväčšieho majstra českej maľby a krajinárstva. Študoval na pražskej Akadémii, v Mníchove a v mladosti podnikol niekoľko študijných ciest, okrem iného do Drážďan, Poľska a Sliezska.

Jeho tvorba vychádza z romantizmu, inšpiroval ho život vidieckého ľudu, ktorý pre neho predstavoval ideál čistoty a ľudstva. Jedným z jeho najznámejších diel je kalendárna doska z roku 1865 na Staromestskom orloji (je to len kópia, originál je uložený v múzeu hl. m. Prahy). Zobrazuje alegóriu 12 mesiacov.

celý článok...



50[upraviť zdroj]

Charles IV-John Ocko votive picture-fragment.jpg

Přemysl Otakar I. (* po 1155 – † 15. december 1230, Praha, Česko) bol moravský markgróf, české knieža a český kráľ.

Bol prvorodený syn kráľa Vladislava II. a jeho druhej manželky Judity Durínskej, celkovo bol však až jeho štvrtým synom po troch synoch z prvého manželstva. Mladosť prežil v dobe politického úpadku českého štátu, kedy časté striedanie členov přemyslovského rodu na tróne poskytovalo nemeckým panovníkom príležitosť k zasahovaniu do pomerov v Čechách. Svoje prvé politické skúsenosti získaval pod dohľadom najstaršieho nevlastného brata, kniežaťa Bedřicha. Přemyslovým menovaním moravským markgófom sledoval Fridrich I. Barbarossa možnosť ovplyvňovať dianie na Morave. Tu sa však jeho mocenské ambície skrížili so zámermi znojemského a brnianskeho kniežaťa Konráda II. Ota, ktorý vládu v moravských údelných kniežatstvách považoval iba za odrazový stupeň k titulu českého kniežaťa.

Vzrast jeho politickej kariéry nastal v roku 1192 po zosadení kniežaťa Václava II., kedy z rúk cisára Henricha VI. prijal kniežaciu hodnosť. Stalo sa tak s výraznou podporou pražského biskupa Jindřicha Břetislava. Cisár si od nástupu Přemysla Otakara sľuboval posilnenie svojho vplyvu v Čechách a úplnú podriadenosť českého kniežaťa. Přemysl sa však čoskoro prejavil ako vládca, ktorého prvoradým záujmom bola situácia vo vnútri krajiny. Necítil sa byť Henrichovi nijako zaviazaný. Oddanosť, na ktorú boli nemeckí Hohenstaufovci zo strany českých kniežat zvyknutí, tak začínala mať trhliny. V porovnaní so svojimi predchodcami, Bedřichom i Konrádom II. Otom si Přemysl Otakar počínal samostatnejšie a záujmy cisára a jeho ríšskej politiky mu boli ľahostajné. Jeho podpora zo strany ríše klesala, čo vo svoj prospech obratne využil Jindřich Břetislav. Po tom ako Henrich VI. na dvorskom sneme vo Wormse v júni 1193 zbavil Přemysla vlády, ujal sa moci sám. Přemyslova pozícia po zbavení vlády nebola jednoduchá. Vzhľadom na to, že na kniežacom stolci sa udržal iba niečo vyše roka, mal málo času a príležitostí upevniť si svoje postavenie. No okolnosti mu spočiatku priali. Mnoho veľmožov, pobúrených zásahmi cisára do práv Čechov, sľubovali Přemyslovi vernosť proti vierolomnému biskupovi. Situácia sa však zmenila, keď Jindřich Břetislav koncom leta 1193 vtrhol do Čiech s úmyslom ujať sa vlády. Přemysl zhromaždil silné vojsko a vytiahol mu oproti. Pri Zdiciach neďaleko dnešného Berouna prišlo k stretu. Tu však Přemysla začali opúšťať jeho spojenci a pridávali sa na biskupovu stranu. To Přemysla prinútilo opustiť bojisko a stiahnuť sa na Pražský hrad. Jindřich Břetislav hrad obľahol a po takmer štvormesačnom obliehaní i dobyl. Přemysl utiekol. Takmer päť rokov bol nútený žiť v exile v nemeckých krajinách. Svojho nároku na kniežací stolec sa však nemienil vzdať.

celý článok...



51[upraviť zdroj]

Václav Havel

Václav Havel (* 5. október 1936, Praha, Česko – † 18. december 2011, Hrádeček, Česko) bol český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Česka.

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať.

celý článok...



52[upraviť zdroj]

Heyrovsky Jaroslav.jpg

Jaroslav Heyrovský (* 20. december 1890, Praha, Česko – † 27. marec 1967, Praha, Česko) bol český fyzikálny chemik ocenený v roku 1959 Nobelovou cenou za chémiu. Venoval sa hlavne polarografii.

Narodil sa v Prahe ako piate dieťa Leopolda Heyrovského, profesora rímskeho práva na českej univerzite v Prahe, a jeho manželky Kláry, rodenej Hanlovej. Do roku 1909 študoval na gymnáziu, potom odišiel študovať do Londýna v rokoch 1910 1914 na University College, kde bol vedený sirom W. Ramsayom. V roku 1918 získal doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Počas 1. svetovej vojny slúžil vo vojenskej nemocnici ako lekárnik a rádiológ.

Svoju univerzitnú kariéru začal ako asistent profesora Bohuslava Braunera v Ústave analytickej chémie Karlovej univerzity, v roku 1922 bol povýšený na docenta a v roku 1926 sa stal prvým profesorom fyzikálnej chémie na univerzite. Bol členom mnohých zahraničných vedeckých inštitúcií a čestným doktorom niekoľkých svetových univerzít. Založil Polarografický ústav ČSAV a ako jeho profesor a riaditeľ vychoval veľký počet žiakov. Vytvoril vo svete uznávanú vedeckú školu. Už ako mladý začal z podnetu profesora fyziky na Karolovej univerzite v Prahe B. Kučeru teoreticky riešiť problém anomálie na elektrokapilárnych krivkách. Zdokonalil Kučerovu metódu, ktorá spočívala v tom, že sa za pomoci špeciálnych elektród, tvorených ortuťovou kvapkou a platinovým drôtikom, dalo v roztoku určiť i nepatrné množstvo prímesí. Ďalej objavil originálny spôsob výskumu elektrolytických dejov, ktorý bol založený na použití ortuťovej kvapkovej elektródy v spojení s vyrovnávacou elektródou a na meraní priebehu intenzity elektrického prúdu, ktorý prechádza elektrolytickým roztokom v závislosti na napätí.

V roku 1925 spoločne so svojím japonským žiakom M. Shikatem zostrojil prístroj pre automatický záznam kriviek v závislosti intenzity prúdu a napätia, ktorý nazvali polarograf. Od tej doby sa taktiež táto nová záznamová metóda nazýva polarografia a Heyrovský ju v päťdesiatych rokoch doplnil oscilografickou polarografiou. Stal sa jediným česko-slovenským občanom, ktorý dostal Nobelovu cenu za chémiu a jeho vedecká práca preslávila česko-slovenskú vedu na celom svete. Po svojej smrti v roku 1967 bol pochovaný v Prahe na Vyšehrade.

celý článok...



53[upraviť zdroj]

Portál:Česko/Osobnosť týždňa/53