Slovenská republika (1939 – 1945)

Slovenská republika

Štátny znak Prvej Slovenskej republiky od súčasného ho odlišujú vypuklé strany dvojkríža] (Štátna vlajka 1. SR) (Štátny znak 1. SR)
Národné motto: Nie je
Hymna: Hej, Slováci
Úradný jazyk	Slovenčina
Hlavné mesto	Bratislava
Najväčšie mesto	Bratislava
Susedné krajiny	Protektorát Čechy a Morava, Tretia ríša, Poľsko (neskôr Generálny Gouvernement), Maďarsko
Rozloha	38 055 km2
Existencia	14. marec 1939 - 8. máj 1945
Počet obyvateľov	2 655 053 (1940)
Mena	Koruna slovenská
TLD Doména
Medzinárodný kód
Medzinárodná poznávacia značka
Telefónny kód

Prvá slovenská republika alebo tzv. slovenský štát, oficiálne Slovenská republika, bol štátny útvar v časti územia dnešného Slovenska v rokoch 1939–1945. Bol to prvý samostatný štát Slovákov v moderných dejinách, jedna z najmenších krajín vo vtedajšej Európe.

Názov

Oficiálny názov od prijatia ústavy 21. júla 1939 znel Slovenská republika, dovtedy sa štát polooficiálne označoval ako slovenský štát (najprv malým s, potom s veľkým S). V socialistickom Česko-Slovensku sa prevažne používal názov slovenský štát (ale napríklad Encyklopédia Slovenska, či Dejiny Slovenského národného povstania 1944 vydané SAV štát uvádzali pod názvom „Slovenská republika“). Prívlastok „prvá“ sa používa na odlíšenie od súčasnej (druhej) Slovenskej republiky. No bola to chujovina a velká ale kto si povedal ved PAĽKO je čierny a ten tiež patril do koncentráku

Vznik

Hlavný článok:Vznik prvej Slovenskej republiky

Vznikla na území dnešného Slovenska (bez oblastí, ktoré patrili po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku a spočiatku aj bez drobných území pripojených k Poľsku) dňa 14. marca 1939 po predchádzajúcom Hitlerovom rozhovore (dohode resp. pohrození) s Jozefom Tisom a Ferdinandom Ďurčanským dňa 13. marca 1939 v Berlíne. Dovedna nový štát medzinárodne uznalo 31 štátov, medzi nimi aj Sovietsky zväz.

Vznik 1. SR je rôznymi skupinami hodnotený negatívne aj pozitívne. Každopádne to však bol historický míľnik.

Vzťah k Nemecku

Územie 1. SR; sivým je vyznačená ochranná zóna Nemecka; červeným územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži; modrým územie zabraté Maďarskom po Malej vojne; zeleným Jarovce, Rusovce, Čunovo - územie, ktoré aj počas 1. čs. republiky a do roku 1947 patrilo k Maďarsku; žltým Petržalka a Devín - územie zabraté Nemeckom

Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát, v dôsledku okolností svojho vzniku s Nemeckom. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktoré uznali de facto et de iure Slovenský štát. Nemecko sa zároveň postavilo do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska.

18. marca 1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné. Nad Slovenskom držím ochrannú ruku a nikto na svete nesmie kradmou rukou siahnuť na územie Slovenska, na Slovenský štát, kde Slováci budú žiť plným svojským životom.“ Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.

Výsledkom rokovaní bolo podpísanie „Zmluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (jednalo sa o územie na pravom brehu Váhu - tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež shutzzona, ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V 3. a 4. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ (aj na základe tohto ustanovenia Slovensko vstúpilo do vojny s Poľskom, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a USA). Zmluva mala platiť 25 rokov.

Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Avšak neadekvátnym určením vzájomného pomeru meny Nemecka utrpelo Slovensko veľké hospodárske straty. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše. Jednými z najväčších a najdôležitejších podnikov na Slovensku sa stali Nemcami ovládané monopoly Siemens, Göringove závody, I.G. Farben, Mannesmann a iné. 8. decembra bola navyše uzavretá medzištátna dohoda medzi Nemeckom a Slovenskom o poskytovaní dobrovoľných pracovných síl na územie Nemecka, prípadne Protektorátu.

V samotnej štátostrane HSĽS, prebiehal skrytý boj o moc, do ktorého výrazne zasahovalo Nemecko. Umiernení predstavitelia strany, združení najmä okolo prezidenta Tisu, v určitej miery vzdorovali radikálnym nacistickým tlakom. Pre Nemcov bolo obzvlášť trúfalé, že sa minister zahraničia Ferdinand Ďurčanský pokúša uskutočňovať vlastnú politiku, nezávislú od nacistického Nemecka.

Nemecký vplyv na Slovensku bol ešte v roku 1939 menší a krajina mohla uplatňovať relatívnu slobodu, ale salzburské rokovania, 28. júla 1940 spôsobili, že sa na Slovensku postupne začala presadzovať ideológia národného socializmu. Hitler pozval prezidenta Tisa, ale aj Tuku a Macha do Salzburgu. Ďurčanský nebol pozvaný, cestoval na vlastnú žiadosť a nesmel sa ani zúčastniť na rokovaniach. Tisovi nanútili zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, čo bez výhrad prijal. Na tieto miesta boli dosadení horliví prívrženci národného socializmu podľa Nemeckého vzoru - Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Tuka jednal s Ribbentropom aj o otázke nemeckých poradcov, ktorí mali pôsobiť na Slovensku a mohli zasahovať do politických, hospodárskych aj administratívnych otázok správy krajiny. S touto myšlienkou prišiel predtým pravdepodobne Franz Karmasin. Už 29. júla sa Ribbentrop dohodol s novovymenovaným nemeckým veľvyslancom na Slovensku Killingerom o vymenovaní poradcov pre políciu, židovskú otázku, propagandu, hospodárstvo a Hlinkovu gardu. Spolupráca medzi nimi a niektorými slovenskými úradmi však nebola taká ako by si Nemci predstavovali. Napr. nemeckí poradcovia, ktorí mali účinkovať na slovenskej polícií sa asi po mesiaci vzdali svojej činnosti pretože sa im nepodarilo nadviazať spoluprácu so slovenskými orgánmi. Napriek tomu sa za pomoci Tuku a účasti Abwehru podarilo na vytvoriť zlúčením IV. oddelenia ministerstva vnútra a spravodajského oddelenia Policajného riaditeľstva v Bratislave Ústredňu štátnej bezpečnosti, ktorá začala fungovať 1. januára 1940.

Slovenská republika pristúpila aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce. 24. novembra 1940 pristúpila k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenskej republiky k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.

Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov. Koncom júna 1942 komunista Viliam Široký navrhoval „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života“.

V júli 1944 piate ilegálne vedenie KSS vypracovalo správu o vývoji na Slovensku po 6. októbri 1938, kde sa okrem iného uvádza: „Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná vo vojne. Niet sporu o tom, že vznikla z milosti Hitlera, a že z tejto milosti ešte existuje. Už tisíckrát nastala panika, že Nemci obsadia Slovensko. Dodnes sa tak nestalo. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad Gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.“

Ba dokonca Slovensko ako jediný štát v Európe si dovolilo vznášať územné požiadavky voči Nemeckej ríši, aj keď bez úspechu. Keď istý člen slovenskej vlády požiadal nemeckého vyslanca, či nebolo možné vrátiť Devín Slovensku, pretože je to národný symbol, ten mu doslova povedal, že len slobodné národy môžu mať národné symboly. ^{[chýba zdroj]}

Jednotky prvej Slovenskej republiky sa počas jeho existencie fyzicky zúčastnili na troch vojnách. Vo vojnovom stave boli však s viacerými štátmi.

Vojny

Malá vojna

23. marca 1939 maďarské vojská bez vyhlásenia vojny vtrhli v troch prúdoch z Podkarpatskej Rusi (ktorú krátko predtým začali okupovať) na územie Slovenskej republiky. Minister národnej obrany ešte v ten deň dostal správu o vpáde maďarských vojsk a vyhlásil protiútok. Slovenská vláda ihneď ostro protestovala, do Budapešti zaslala diplomatickú nótu a obrátila sa na Nemeckú ríšu, aby zasiahla v zmysle ochrannej zmluvy. Postup maďarských vojsk sa podarilo zastaviť vďaka rýchlej mobilizácii slovenských vojsk, Hlinkovej gardy, ale aj početných dobrovoľníkov z ľudu. Na druhý deň maďarské letectvo bombardovalo letisko otvoreného mesta Spišská Nová Ves, čím zabilo 13 osôb. Malá vojna si dokopy vyžiadala asi 36 obetí.

Výsledok konfliktu bol ale taký, že slovenská vláda bola nútená prijať ultimátum ohľadom „úpravy hraníc“, čím Slovensko stratilo ďalšie územia s takmer 70 000 obyvateľmi, z ktorých Maďari tvorili len zanedbateľnú menšinu (menej ako 4 000 osôb).

Vojna proti Poľsku

Nemecko, ktorého vojská nastupovali do vojny aj cez slovenské územie, ponúklo Slovensku účasť na ťažení proti Poľsku v septembri 1939, za čo malo garantovať hranicu s Maďarskom ako aj prinavrátiť územia odobraté Poľskom v rokoch 1920 a 1938.

Predstavitelia Slovenska návrh prijali a 1. septembra 1939, slovenské vojská prekročili štátnu hranicu spolu so svojimi nemeckými spojencami, čím sa zúčastnili na rozpútaní druhej svetovej vojny. Väčšina slovenských jednotiek operovala najmä na spomínaných územiach odňatých Slovensku v rokoch 1918-1920 a 1938. Poľsko bolo porazené rýchlo, posledné jednotky kapitulovali 5. októbra. Za účasť na vojne Slovensko získalo späť územia, ktoré Poľsko obsadilo v rokoch 1918-1920, 1924 a 1938. Hitler ponúkol Tisovi dokonca aj Zakopané s okolím, no ten to odmietol so slovami, že tam nežijú Slováci a táto oblasť nikdy nepatrila Slovensku.

Vojna proti Sovietskemu zväzu

22. júna 1941 Nemecko napadlo ZSSR. Na tomto ťažení, ktoré oficiálna propaganda vyhlasovala za „križiacku výpravu proti boľševizmu“, sa okrem Nemcov zúčastnili aj príslušníci ďalších európskych národov ako boli Fíni, Taliani, Maďari, Rumuni a tiež Slováci. Súčasťou mnohých zahraničných jednotiek SS boli aj Francúzi, Belgičania, Španieli, dokonca i Rusi a mnoho iných národností. Slovenská vláda už deň po začiatku útoku vyhlásila, že prerušuje diplomatické styky so ZSSR a 24. júna vyslala vojenské jednotky, ktoré sa pripojili k ťaženiu proti ZSSR. Takúto rýchlu mobilizáciu a podporu nemeckého ťaženia inicioval najmä Vojtech Tuka s cieľom predbehnúť Maďarov a dokázať svoju vernosť Nemecku, čím si pripravoval pôdu na budúcu možnosť revízie Viedenskej arbitráže.

Slovenská armáda najprv nasadila do bojov dve brigády - jednu pešiu a jednu motorizovanú, neskôr sa tieto jednotky rozrástli na dve divízie. Okrem toho bola na východnom fronte nasadená aj časť slovenského letectva. Slovenskí vojaci sa vo vojne osvedčili ako bojaschopní, boli dokonca medzi prvými vyznamenanými medailami „za hrdinstvo“. Najlepší slovenskí piloti slúžili ako jedna z letiek kvalitnej nemeckej perute a mnohí z nich získali železné kríže I. a II. triedy, či nemecké kríže v zlate.

Koncom októbra 1941 Adolf Hitler povedal na adresu slovenských vojakov: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“ V roku 1942 slovenská Rýchla divízia dosiahla vďaka svojej motorizácii ako prvá z jednotiek osi Rostov-na-Donu a rýchlo napredovala až k severným predhoriam Kaukazu. Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade začiatkom roku 1943 však bola Rýchla divízia stiahnutá na Krym, pričom prišla o podstatnú časť svojho delostrelectva. Mnohí slovenskí vojaci nasadení do protipartizánskych akcií v Bielorusku a na Ukrajine vo veľkej miere pomáhali partizánom, nielen marením snáh svojich veliteľov, ale aj materiálne alebo k nim priamo prebehli.

Avšak prevažná časť slovenského obyvateľstva prijímala vojnu proti ďalšiemu slovanskému národu s nevôľou, vyskytli sa aj prípady prebehlíkov na druhú stranu. Ku koncu vojny bola morálka slovenských vojakov taká nízka, že boli úplne stiahnutí z východného frontu. Hoci údaje sa rôznia, celkové straty slovenskej armády počas ťaženia proti ZSSR činili asi 2 500 mužov.^{[chýba zdroj]}

Vojnový stav so západnými mocnosťami

12. decembra 1941 predseda vlády a zároveň minister zahraničných vecí Vojtech Tuka vyhlásil, že na základe Paktu troch mocností Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými.

16. júna 1944 jednotky Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických podnikli prvý letecký útok na územie Slovenskej republiky. Počas náletu na Bratislavu v troch vlnách bombardovali rafinériu Apollo, ale aj iné objekty v meste. Údaje o obetiach sa rôznia. Rôzne zdroje stanovili množstvo zabitých na 300 osôb, podľa Civilnej protileteckej obrany počet obetí dokonca presiahol číslo 770.

Politika

Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu do ktorej sa koncom roka 1938 zlúčili všetky významnejšie slovenské a československé strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany. Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potlačovali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS. V boji o charakter HSĽS, ako aj prvej SR samotnej, proti sebe stáli dve krídla - radikálne pronacistické na čele s Vojtechom Tukom a umiernené na čele s J. Tisom. Po salzburských rokovaniach v 27. - 28. júla 1940 bol na nemecký zásah z politiky odstránený minister vnútra a zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský, ktorý sa usiloval robiť politiku menej závislú na Nemecku. Radikáli získali v Salzburgu post ministra vnútra (A. Mach) a ministra zahraničných vecí (V. Tuka). Na Slovensko prišli nemeckí poradcovia. V riešení židovskej otázky sa realizovala predstava radikálov úplným zbavením ich práv a ich deportáciou.

Umiernená skupina politikov sa presadila aktivizáciou HSĽS a zavedením vodcovského princípu v tejto strane v októbri roku 1942. Od roku 1943 začalo silnieť odbojové hnutie, ktoré bolo orientované na anglo-amerických a sovietskych spojencov. Usilovalo sa o obnovenie ČSR.

Postoj umelcov k režimu

Mnohé významné osobnosti kultúrneho života podporovali režim Slovenskej republiky, čo sa prejavilo napríklad v tzv. Lomnickom manifeste z 31. augusta 1940, kde sa konštatuje okrem iného: „Slovenský národný socializmus a jeho uplatňovanie u nás znamená organické pokračovanie v rozvíjaní slovenských národných síl v duchu našich tradícií. Národný socializmus je sústava, ktorá najlepšie vyhovuje potrebám slovenského života, lebo umožňuje plné rozriešenie všetkých problémov politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych.“ Lomnický manifest podpísali: Ján Smrek, Valentín Beniak, Andrej Žarnov, Milo Urban, Tido J. Gašpar, Stanislav Mečiar, František Hrušovský a iní.

Spisovateľ Jozef Cíger Hronský podporoval režim Slovenskej republiky a po vojne na protest emigroval. V exile napísal román Svet na trasovisku, v ktorom odsúdil povstanie. Tido J. Gašpar stál na čele Úradu propagandu. Valentín Beniak bol jedným z najbližších spolupracovníkov ministra vnútra Alexandra Macha. Milo Urban bol šéfredaktorom radikálneho denníka Gardista. Rudolf Fabry pracoval na ministerstve obrany. Ján Hrušovský bol pracovníkom Úradu propagandy.

Na druhej strane, existovala aj skupina umelcov, často sympatizantov komunizmu, ktorí sa aj aktívne zúčastnili na povstaní v roku 1944. Medzi nich patrili Ľudo Ondrejov, Rudolf Jašík, Andrej Plávka (KSČ), František Švantner, Vladimír Mináč (KSČ), Ladislav Mňačko (KSČ), Dominik Tatarka, Ladislav Novomeský (KSS), Alexander Matuška (KSS) a ďalší.

2. októbra 1944 Spolok slovenských spisovateľov vydal Ohlas, v ktorom odsúdil prebiehajúce povstanie. Ohlas vlastnou rukou podpísali osobnosti ako Valentín Beniak (predseda SSS), Ľudo Zúbek (tajomník SSS), tiež Dobroslav Chrobák, Ján Poničan, Rudolf Dilong, Andrej Žarnov, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Kostra, Karol Strmeň a ďalší.

Židovská a rómska otázka

Likvidácia Židov

Likvidácia Židov na území prvej Slovenskej republiky bola dlhodobým procesom, ktorý iniciovali členovia radikálneho krídla HSĽS spolu s príslušníkmi Hlinkovej gardy a členmi Deutsche Partei, ktorí upozorňovali na nebezpečenstvo veľkého židovského vplyvu na ekonomiku ako aj potreby „riešenia židovskej otázky“ podľa Nemeckého vzoru. K tomu mali dopomôcť aj nemeckí poradcovia pre židovskú problematiku Dieter Wisliceny a Alois Brunner. Tí s pomocou Augustína Morávka realizovali plán arizácie, čiže konfiškácie židovských majetkov, ktorý bol prvým krokom na odstránenie Židov z krajiny. 16. septembra 1940 bol pre lepšie riadenie tejto činnosti zriadený Ústredný hospodársky úrad. Úrad rozdeľoval židovský majetok zväčša na základe protekcionárstva a korupcie medzi významných členov HSĽS, DP a HG. Na neskoršie deportácie dozeralo 14. oddelenie prezídia Ministerstva vnútra, ktoré viedol Anton Vašek.

V prvej polovici júla 1941 slovensko-nemecká komisia podnikla cestu do Horného Sliezska, kde navštívila židovský pracovný tábor Sosnowiecz. Napriek tomu, že niektorí členovia komisie označili tento spôsob nasadenia za „nekresťanský a neľudský“ nepostavil sa nikto proti takémuto riešeniu. Slovenskí politici začali čoskoro Židov označovať za problém národnej existencie Slovákov. 9. septembra 1941 bolo vydané Nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov známe skôr ako Židovský kódex. Židia boli týmto rasistickým nariadením, schváleným vládou bez prerokovania v Slovenskom sneme, zbavení všetkých občianskych, ľudských aj hospodárskych práv a odsunutí na okraj spoločnosti. Už onedlho na to sa začalo so sústredením židovského obyvateľstva do táborov v Seredi, Novákoch a Oremovom laze, odkiaľ mali byť postupne vysídlení na územie Nemeckej ríše. Neskôr boli vybudované aj ďalšie vo Vyhniach, Žiline, Nitre, Lábe, Zohore a inde. Proti odsunu Židov z územia Slovenska sa nepostavil žiadny člen vlády.

V roku 1942 prejavili nemecké úrady na základe dohody o poskytovaní pracovných síl záujem o 20 000 mladých práceschopných mužov. Slovenskí predstavitelia nedokázali tejto žiadosti vyhovieť, a preto Izidor Koso navrhol poslať do Nemecka rovnaký počet Židov. Prvá Slovenská republika tak ako prvá z nemeckých spojencov deportovala zo svojho územia rasovo prenasledovaných vlastnými silami. Sprvu bolo preto do pracovných táborov v Poľsku deportovaných v apríli a marci 1942 20 000 mladých ľudí židovskej národnosti. Prvý transport so slovenskými Židmi odišiel v noci z 25. na 25. marca 1942. Krátko na to sa Tuka opytoval nemeckého poradcu pre židovské otázky Wislicenyho, či by nebolo možné vyviezť aj ostatných slovenských Židov. Deportáciu všetkých však zatiaľ z logistických dôvodov neschválil ani Eichmann, jeden z hlavných vykonávateľov Holokaustu. To však bola iba krátka niekoľkotýždňová prestávka, pretože už onedlho slovenská vláda na čele s Tukom po odobrení prezidentom Tisom, prejavila kresťanské milosrdenstvo, keď vyjadrila názor, „že rodina sa nemá trhať“ a od 11. apríla 1942 poslala do koncentračných táborov v Poľsku ďalších vyše 30 000 Židov. Prvý z rodinných transportov odišiel z Trnavy. Celkovo prvá vlna deportácií, ktorá sa skončila v októbri 1942, postihla asi 57 752 Židov, ktorí smerovali do najbrutálnejších nacistických táborov v Majdanku (Lublin), Osvienčime. Podľa správ A. Wetzlera z ôsmych slovenských transportov od 17. apríla do 11. júla 1942 z 3695 mužov, ktorí prešli selekciou prežilo do 15. augusta len 360. Z transportu 634 mužov, ktorý prišiel 13. apríla zostalo po 10 dňoch len 25 živých. Bezradná židovská komunita sa snažila zachrániť slovenských Židov pred deportáciami aj pomocou úplatkov vysokých úradníkov, ich činnosť však nebola efektívna. Väčšinu zostávajúcich Židov tvorili ľudia s prezidentskou alebo ministerskou výnimkou alebo ukrývajúce sa osoby. Asi o sedem mesiacov neskôr začala vláda opäť rokovať o odsune zbytku Židov z krajiny. Zvyšní Židia boli opäť koncentrovaní v predtým používaných zberných táboroch. Deportácie zvyšných 16 - 18 000 Židov sa mali začať 1. apríla 1944. Niekoľko (prvých) tisíc Židov sa však stále vyhýbalo deportáciám, jednak životom v ilegalite, jednak platnými výnimkami. Politická situácia sa v tej dobe začínala meniť, slovenská vláda zareagovala na početné intervencie Vatikánu, ako aj na množiace sa informácie medzi obyvateľstvom prinesené najmä slovenskými vojakmi vracajúcimi sa z východného frontu, o tom, čo sa so Židmi za hranicami Slovenska skutočne deje. V tej istej dobe však bez prekážok povolila prechody transportov s tisíckami Židov z Maďarska.

Po vypuknutí SNP sa podarilo mnohým Židom zo slovenských internačných táborov uniknúť. Časť z nich však nacisti spolu s HG opäť pochytali. Nemci, po komplikáciách, ktoré robili niektorí slovenskí predstavitelia nakoniec začali organizovať deportácie zo slovenského územia aj bez zvolenia miestnych orgánov. Koncom septembra 1944 navštívil Tisa veliteľ nemeckej bezpečnosti a SS Himmler, jeho nátlaku na odsun Židov a ďalších „protištátnych živlov“, ako boli zajatí povstalci, politickí väzni či Rómovia, sa prezident nijak neprotivil a slovenské úrady, už viac nacistom nekládli prekážky. Do marca 1945 bolo odsunutých 12 306 - 13 500 Židov, z ktorých asi 10 000 zahynulo. Celkovo zahynulo v nacistických koncentračných táboroch zahynulo asi 71 000 slovenských Židov, čo predstavovalo asi 75% ich pôvodného počtu.

Administratívne členenie

K 1. januáru 1940 boli zavedené župy (údaje k 1.1.1940):

• Bratislavská (3667 km², 455 728 obyvateľov)
  • 6 okresov: Bratislava, Malacky, Modra, Senica, Skalica, Trnava
• Nitrianska (3546 km², 335 343 obyvateľov)
  • 5 okresov: Hlohovec, Nitra, Prievidza, Topoľčany, Zlaté Moravce
• Trenčianska (5592 km², 516 698 obyvateľov)
  • 12 okresov: Bánovce nad Bebravou, Čadca, Ilava, Kysucké Nové Mesto, Myjava, Nové Mesto nad Váhom, Piešťany, Považská Bystrica, Púchov, Trenčín, Veľká Bytča, Žilina
• Podtatranská (sídlo Ružomberok, 9222 km², 463 286 obyvateľov)
  • 13 okresov: Dolný Kubín, Gelnica, Kežmarok, Levoča, Liptovský Svätý Mikuláš, Námestovo, Poprad, Ružomberok, Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves, Stará Ľubovňa, Trstená, Turčiansky Svätý Martin
• Šarišsko-zemplínska (sídlo Prešov, 7390 km², 440 372 obyvateľov)
  • 10 okresov: Bardejov, Giraltovce, Humenné, Medzilaborce, Michalovce, Prešov, Sabinov, Stropkov, Trebišov, Vranov nad Topľou
• Pohronská (sídlo Banská Bystrica, 8587 km², 443 626 obyvateľov)
  • 12 okresov: Banská Bystrica, Banská Štiavnica, Brezno nad Hronom, Dobšiná, Hnúšťa, Kremnica, Krupina, Lovinobaňa, Modrý Kameň, Nová Baňa, Revúca, Zvolen

Územným vymedzením nadväzovali na župy z rokov 1923-1928.

Zánik

Prvá slovenská republika začala od leta 1944 upadať. Vojnová situácia sa zhoršovala a osud nacistického Nemecka a jeho spojencov bol spečatený. Preto sa časť obyvateľstva začala odvracať od stále lojálneho režimu Slovensku republiky a hľadalo možnosti prechodu na druhú stranu. Najmä na strednom Slovensku, kde boli podmienky najpríhodnejšie, sa začalo spontánne rozvíjať partizánske hnutie. 12. augusta Bratislavská vláda vyhlásila na celom Slovensku štatárium - stanné právo, no čoskoro stratila kontrolu nad veľkou časťou krajiny. Tento proces urýchlilo najmä Slovenské národné povstanie. Už na jeseň roku 1944 sa na východných a severovýchodných hraniciach Slovenskej republiky rozpútali boje medzi nemeckými jednotkami a postupujúcou Červenou armádou.

Od začiatku roku 1945 Červená armáda, rumunské vojská a česko-slovenským armádny zbor postupne prenikli hlbšie na slovenské územie. 19. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom). Ustupujúce nemecké vojsko pri svojom ústupe dovŕšilo likvidáciu dopravnej infraštruktúry. Toto bolo spôsobené jednak prebiehajúcimi bojmi, ako aj činnosťou partizánov, ktorí sa zameriavali práve na rušenie nemeckej dopravy. Poškodené boli všetky dopravné tepny; pojazdných bolo iba 900 osobných automobilov v celej republike (predtým 8 000); prejazdná len asi polovica železničnej siete; funkčné necelé 4% rušňov; nepoužiteľných bolo 1 500 mostov; celkovo výrobná kapacita priemyslu v porovnaní s rokom 1943 bola iba 45% .

Väčšina obyvateľstva očakávala prechod frontu s pochopiteľnými obavami. Škody na miestach kde postup sovietskych vojsku ustrnul boli v dôsledku ťažkých bojov veľké. Ukázalo sa tiež, že správy o brutalite postupujúcej armády vydávané štátnou propagandou, boli prehnané. Pravdou však je, že jednotky, ktoré oslobodzovali krajinu sa v niektorých prípadoch k obyvateľstvu chovali hrubo (známe sú krádeže, či znásilnenia žien). Vo väčšine prípadov takto jednali príslušníci tylových jednotiek.

Ján Masaryk opísal reakciu Stalina na stretnutí predstaviteľov ČSR so Sovietmi v Moskve po tom, čo Ludvík Svoboda nekriticky velebil hrdinstvo Červenej armády: „Stalin sa obrátil na Beneša a prehlásil, že Červená armáda nie je tým, čím bola na začiatku vojny. Stratila mnoho ľudí, medzi nimi aj najlepších dôstojníkov, a na Slovensku lúpi, vraždí, znásilňuje ženy a robí iné neprístojnosti. Stalin žiadal Beneša, aby mu odpustil.“ .

Keď Červená armáda v marci 1945 obsadila Liptovský Mikuláš, hovorilo sa, že „oslobodzuje Mikuláš od hodiniek, šatstva, potravín a všetkého, čo sa odniesť dá“.

Koncom marca a začiatkom apríla pred záplavou sovietskeho boľševizmu a na protest proti obnoveniu československého štátu odišlo zo Slovenska na západ asi 5 000 Slovákov a Sloveniek. Okrem slovenskej vlády a prezidenta to boli aj významní predstavitelia slovenského kultúrneho života, napr. správca Matice slovenskej Jozef Cíger Hronský, básnik Andrej Žarnov, historik František Hrušovský, literárny kritik Stanislav Mečiar, spisovatelia Mikuláš Šprinc, Konštantín Čulen, Rudolf Dilong, Milo Urban, Gorazd Zvonický, rektor Slovenskej vysokej školy technickej Anton Bugan a ďalší.

V marci 1945 prekonávajúc nemecký odpor postupne sovietske vojská dobyli Banskú Štiavnicu, Zvolen. 25. marca Banskú Bystricu, Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli hlavné mesto krajiny - Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného Československého štátu. Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok. 3. mája Sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch) a sústredila sa na postup na územie Moravy. O popularite režimu a celkovému názoru väčšiny obyvateľstva na zdiskreditovaný režim svedčí aj fakt, že zo strany Slovenska nebol Červenej armáde kladený prakticky žiadny ozbrojený odpor. Niektorí to síce prirovnávajú k pasivite, ktorá na väčšine územia zavládla po príchode okupačných nemeckých vojsk, ale v tomto prípade to bolo za celkom iných okolností. Armáda bola už od povstania v hlbokom rozklade, zapríčinenom tým, že mnohí dôstojníci prevrátili kabát a prešli na stranu Spojencov. V roku 1945 už prakticky, neexistovala riadna armáda Slovenska, takže je pochopiteľné, že sovietske jednotky nenarazili na žiadny odpor zo slovenskej strany.

Tienistou stranou oslobodenia boli deportácie. Ešte v priebehu roka 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli sovietske orgány za tichého súhlasu československej vlády 7 422 občanov Česko-slovenska a umiestnili ich hlavne do pracovných táborov najmä v Donbase a na Kaukaze. Zámienkou na ich zatknutie bol často výkon práce alebo výsluch. Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. zboru 3. americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenskej republiky z hľadiska medzinárodného práva.

Právna kontinuita

Po vojne sa ku kontinuite s prvou Slovenskou republikou nehlásil žiaden štát. Obnovená Česko-slovenská republika nadväzovala na predmníchovskú republiku, ako aj exilovú česko-slovenskú vládu. Súčasná Slovenská republika sa k vojnovej Slovenskej republike taktiež nehlási, v ústave naopak zdôrazňuje pamiatku SNP, ktoré proti prvej Slovenskej republike otvorene vystúpilo.

Iné projekty

Wikizdroje

Commons

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom

Externé odkazy

• Niekoľko úradných dokumentov vydaných v období 1939 - 1945