Portál:Politika/Odporúčané články/2016

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie


2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2016 - 2017 - 2018 - 2019 - 2020

2016[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 9 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2016[upraviť zdroj]

Portál:Politika/Odporúčaný článok/1 2016

2/2016[upraviť zdroj]

Juan Carlos I.

Juan Carlos I. alebo Ján Karol I. (po španielsky Juan Carlos I.; celým menom Juan Carlos Alfonso Víctor María de Borbón y Borbón-Dos Sicilias), (*5. január 1938, Rím, Taliansko) je od roku 1975 španielsky kráľ z rodu Burbonovcov.

V roku 1947, za vlády Franca bola v Španielsku formálne obnovená monarchia, ale jej právoplatnému predstaviteľovi nebolo dovolené nastúpiť na trón. Roku 1969 bol však princ Ján Karol určený za Francovho posmrtného nástupcu a 22. novembra 1975, dva dni po smrti diktátora Franca, bol princ Ján Karol vyhlásený za kráľa podľa vôle Franca o nástupnictve po jeho smrti. Po nástupe na trón úspešne doviedol krajinu na cestu zmeny z diktatúry na parlamentnú monarchiu a demokraciu. Ako dedič kráľovskej rodiny z Neapola užíva titul kráľ Jeruzalemský. Ján Karol je potomkom britskej kráľovnej Viktórie, Ludovíta XIV. Francúzskeho, rímsko-nemeckého cisára Karola V., talianskych kráľov, atď.

14. mája 1977, sa jeho otec, Juan de Borbón gróf Barcelóny, vzdal svojich dedičných práv, čím sa Ján Karol I. definitívne stal kráľom a jeho syn Filip, sa týmto na základe Pragmatickej sankcie z roku 1830 stal následníkom trónu.

3/2016[upraviť zdroj]

SMER – sociálna demokracia, skrátene SMER-SD, je slovenská ľavicová sociálnodemokratická politická strana. Stranu založil v roku 1999 Robert Fico po odchode zo Strany demokratickej ľavice.

Po voľbách v septembri 2002 sa SMER so ziskom 13,6 % voličských hlasov stal treťou najsilnejšou politickou stranou, nestal sa však súčasťou vládnej koalície. V nasledujúcich voľbách v roku 2006 strana zvíťazila so ziskom 29,14 % voličských hlasov a vytvorila vládu pod vedením svojho predsedu Roberta Fica spoločne so SNS a ĽS-HZDS. Vo voľbách v roku 2010 SMER-SD opäť zvíťazil, dokonca so ziskom 34,80 % voličských hlasov, čo bolo o viac ako 5 % viac ako v posledných voľbách. Na vytvorenie vlády to však nestačilo a strana odišla do opozície. V predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 sa však strane podarilo získať historicky najväčšiu podporu voličov, a to 44,41%, a obsadila 83 miest v parlamente. Tento výsledok je umožnil prvýkrát po páde komunizmu na Slovensku zostaviť jednofarebnú vládu. Podľa všetkých prieskumov verejnej mienky opäť zvíťazí aj v nastávajúcich parlamentných voľbách v roku 2016. Lídrom kandidátky strany SMER-SD je jeho zakladateľ a doteraz jediný predseda Robert Fico.

4/2016[upraviť zdroj]

#SIEŤ je slovenská stredopravicová politická strana založená v prvej polovici roku 2014. Stranu založil bývalý poslanec Národnej rady SR Radoslav Procházka po svojom odchode z KDH a úspešnej kandidatúre na prezidenta republiky. Pri zakladaní strany s ním spolupracovali bývalý člen SDKÚ-DS a poslanec národnej rady Miroslav Beblavý a primátor mesta Martin a bývalý poslanec národnej rady za MOST – HÍD Andrej Hrnčiar, ktorý sa spoločne s Procházkom po májovej schôdzi vzdal mandátuposlaneckého.

Na ustanovujúcom sneme strany v septembri 2014 v Žiline bol za predsedu zvolený zakladateľ Radoslav Procházka, za prvého podpredsedu bol zvolený Andrej Hrnčiar. Podpredsedami sa tiež stali primátorka Prievidze Katarína Macháčková, prodekanka Fakulty medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave Katarína Cséfalvayová, poslanec Miroslav Beblavý a bývalý riaditeľ kardioústavu v Košiciach Eduard Adamčík. Strana #Sieť má podľa prieskumov verejnej mienky šancu stať sa druhou najúspešnejšou stranou v nasledujúcich parlamentných voľbách na Slovensku.

5/2016[upraviť zdroj]

Béla Bugár

MOST – HÍD je regionálnou a etnickou pravicovou politickou stranou pôsobiacou na Slovensku.

Stranu založil bývalý predseda Strany maďarskej koalície a poslanec Národnej rady SR Béla Bugár dňa 7. júna 2009. Strana sa deklaruje za stranu spolupráce a uzmierenia medzi Maďarmi a Slovákmi, medzi Maďarmi navzájom ako aj medzi ostatnými národnostnými menšinami a etnickými skupinami, a za svoje charakteristické piliere označuje vzájomnú dôveru, toleranciu a porozumenie. Slovenskú republiku vníma ako mnohonárodnostnú, viacjazyčnú a multikultúrnu krajinu, čomu aj prispôsobuje svoj program a pôsobenie na politickej scéne SR. Predsedom strany je Béla Bugár, podpredsedami Zsolt Simon, László Sólymos, Ivan Švejna a Lucia Žitňanská.

Vo voľbách do národnej rady v roku 2010 strana získala 8,12 % hlasov a stala sa súčasťou vládnej koalície. V predčasných parlamentných voľbách v roku 2012 získala strana 6,89 % hlasov a bola nútená odísť do opozície. Podľa všetkých prieskumov verejnej mienky je takmer isté, že MOST – HÍD zostane aj po nasledujúcich parlamentných voľbách na Slovensku parlamentnou stranou.

6/2016[upraviť zdroj]

Ján Figeľ

Kresťanskodemokratické hnutie, skratka KDH, je pravicová politická strana pôsobiaca v Česko-Slovensku a na Slovensku, ktorá vo svojich stanovách sa deklaruje za hnutie konzervatívne a demokratické, usilujúce sa o uplatnenie kresťanských a konzervatívnych hodnôt v politickom živote spoločnosti, štátu a medzinárodného spoločenstva. Súčasným predsedom strany je Ján Figeľ.

Kresťanskodemokratické hnutie vzniklo 17. februára 1990 ustanovujúcim snemom v Nitre (registrácia Ministerstvom vnútra SR od 23. februára 1990), čím sa stalo jedným z najstarších subjektov na politickej scéne Slovenska po roku 1989. Vznik podnietila výzva z dňa 30. novembra 1989 na zakladanie kresťanskodemokratických klubov (KDK) na Slovensku. Pri zakladaní a profilácii KDH zohrali významnú úlohu najmä ľudia z katolíckeho disentu, ale aj ľudia blízki VPN. Hnutie si v prvej polovici roku 1990 vytvorilo záujmové organizácie a zväzy, vznikli Kresťanskodemokratická mládež Slovenska (KDMS), Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov (ZKLaZ), Združenie kresťanskodemokratických poľnohospodárov Slovenska (ZKDPS), Kresťanskodemokratický zväz pracovníkov vedy a školstva (KDZPVŠ), Kresťanskodemokratický zväz žien Slovenska a Kresťanskodemokratické združenie ekológov Slovenska.

Kresťanskodemokratické hnutie je parlamentnou stranou nepretržite od svojho vzniku. Bolo súčasťou 1. vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1990 – 1991, vlády Jána Čarnogurského v rokoch 1991 – 1992, vlády Jozefa Moravčíka v roku 1994, vlády Mikuláša Dzurindu v rokoch 1998 – 2002 aj v rokoch 2002 – 2006 a vlády Ivety Radičovej v rokoch 2010 – 2012. Predsedom strany je od roku 2009 Ján Figeľ, podpredsedami sú Peter Belinský, Július Brocka, Ján Hudacký, Miloš Moravčík, Miroslava Szitová a Pavol Zajac.

7/2016[upraviť zdroj]

Slovenská národná strana (skratka: SNS) je nacionalistická mimoparlamentná politická strana pôsobiaca na Slovensku. Bola založená 7. marca 1990 a hlási k myšlienkovému odkazu historickej Slovenskej národnej strany pôsobiacej v rokoch 1871 – 1938.

Ustanovujúci snem strany SNS sa konal 19. mája 1990 v Žiline. Prvým predsedom strany sa stal Viťazoslav Móric. Ten bol predsedom do septembra 1990, kedy sa svojej funkcie vzdal a 23. marca 1991 bol spolu so zmenou stanov strany za predsedu zvolený Jozef Prokeš. Na IV. sneme SNS sa predsedom stal vtedajší minister hospodárstva Ľudovít Černák, ktorý zaviazal ministrov, vedenie a poslanecký klub zastaviť prenikanie maďarskej iredenty a násilnú maďarizáciu Slovákov a názvov na juhu Slovenska. Na mimoriadnom sneme SNS 6. septembra. 2014 bola za predsedu strany zvolený Andrej Danko a za podpredsedov Jaroslav Paška (1. podpredseda), Anton Hrnko, Vladimír Chovan, Martina Stodolová a Štefan Zelník.

SNS bola súčasťou vlády Vladimíra Mečiara v rokoch 1992 – 1994 a 1994 – 1998 a vlády Roberta Fica v rokoch 2006 – 2010. V ostatných parlamentných voľbách v roku 2012 získala SNS 4,55 % hlasov a nedostala sa do parlamentu. V nasledujúcich voľbách v roku 2016 má podľa prieskumov verejnej mienky veľkú šancu stať sa opäť parlamentnou stranou.

8/2016[upraviť zdroj]

OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (predtým len Obyčajní ľudia, skr. OĽaNO) je slovenská stredopravicová konzervatívna politická strana, ktorá oficiálne vznikla 11. novembra 2011 registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Strana sa prezentuje ako hnutie, v ktorom majú priestor nezávislé osobnosti a odborníci. V ich politike je značne zastúpený konzervativizmus či kresťanskodemokratické prvky, predsedom strany je Igor Matovič.

Štyria členovia občianskeho združenia Obyčajní ľudia a to Igor Matovič, Martin Fecko, Jozef Viskupič a Erika Jurinová pred parlamentnými voľbami roku 2010 prijali ponuku Richarda Sulíka, predsedu strany SaS kandidovať v parlamentných voľbách 2010 na kandidátke SaS. Štvorici sa podarilo z posledných miest na 150-člennej kandidátke prekrúžkovať do parlamentu, kde začali pôsobiť ako platforma v rámci SaS vo vládnej pravicovej koalícii spolu s SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD.

Po rozporoch v poslaneckom klube SaS si založili štyria Obyčajní ľudia vlastnú politickú stranu a v predčasných parlamentných voľbách 2012 kandidovali samostatne. Získali 8,55 % hlasov a 16 poslaneckých mandátov. Počas volebného obdobia však viacerí poslanci poslanecký klub OĽaNO opustili. Vo voľbách do európskeho parlamentu 2014 získala strana 7,46 % hlasov a jeden poslanecký mandát, ktorý zastáva Branislav Škripek.

Zvláštnosťou strany je, že od svojho založenia až doteraz má iba štyroch členov a že jej štyria členovia v každých voľbách kandidujú na posledných miestach kandidátky. V parlamentných voľbách 2016 chcela strana pôvodne kandidovať v koalícii so stranou NOVA, ale vzhľadom na zvýšené kvórum pre koalície a nepriaznivý vývoj preferencií nakoniec členovia strany NOVA kandidujú na kandidátke OĽaNO. Lídrom kandidátky OĽaNO je aktivistka Veronika Remišová.

9/2016[upraviť zdroj]

Richard Sulík

Sloboda a Solidarita (skratka SaS) je slovenská pravicová liberálna politická strana, zaregistrovaná 27. februára 2009. Od jej založenia je predsedom strany Richard Sulík, súčasnými (2014) podpredsedami sú Ľubomír Galko, Jozef Mihál a Jana Kiššová.

Po parlamentných voľbách 2010, v ktorých získala 12,14 % hlasov a 22 poslaneckých mandátov, zostavila SaS vládnu koalíciu na čele s Ivetou Radičovou spolu so stranami SDKÚ-DS, KDH a Most – Híd. Dňa 11. októbra 2011 Iveta Radičová spojila v parlamente hlasovanie o eurovale s hlasovaním o dôvere vláde. Opozícia a poslanecký klub SaS nepodporili jej návrh, čo malo za následok pád vlády a vypísanie predčasných parlamentných volieb. V predčasných parlamentných voľbách 2012 získala SaS 5,88 % hlasov a 11 poslaneckých mandátov a ocitla sa v opozícii voči vládnej strane Smer-SD. Vo voľbách do Európskeho parlamentu na Slovensku 2014 získala SaS 6,66 % hlasov a jeden poslanecký mandát, ktorý uplatňuje jej predseda Richard Sulík.

Preferencie strany pred parlamentnými voľbami 2016 sa dlhodobo pohybujú okolo 5 %, čo je hranica potrebná na vstup do parlamentu. Lídrom kandidátky SaS do volieb je predseda Richard Sulík, ktorý vyhlásil, že v prípade volebného úspechu pravicových strán sa vzdá mandátu europoslanca a prijme ponuku na členstvo vo vláde.

10/2016[upraviť zdroj]

Andrej Kiska in Senate of Poland.jpg

Ing. Andrej Kiska (* 2. február 1963, Poprad, Slovensko) je štvrtý prezident Slovenskej republiky, do funkcie zvolený ako občiansky kandidát 29. marca 2014, do úradu bol inaugurovaný 15. júna 2014. Filantrop a bývalý podnikateľ, vzdelaním elektrotechnický inžinier, je spoluzakladateľom splátkových spoločností Tatracredit, Triangel a Quatro a spoluzakladateľom charitatívnej neziskovej organizácie DOBRÝ ANJEL. V novembri 2006 získal od časopisu Trend titul Manažér roka a v roku 2011 sa stal držiteľom ocenenia Krištáľové krídlo za filantropiu.

Narodil sa 2. februára 1963 v Poprade, v rodine učiteľov. Jeho otec bol členom Komunistickej strany Československa a istý čas podpredsedom okresného národného výboru, do ktorého kompetencie spadali záležitosti školstva, kultúry a náboženských otázok. Podľa vzoru otca chcel vstúpiť do KSČ. V roku 1986 ukončil inžinierske štúdium v odbore mikroelektronika na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave a po absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade. V roku 1990 odišiel na jeden a pol roka do Spojených štátov, kde vykonával manuálne práce na stavbách, čerpacej stanici a v k nej prislúchajúcom obchode so sendvičmi. Skoro celý zárobok investoval do akcií americkej brokerskej spoločnosti obchodujúcej na komoditnej burze, ktorá ale po troch týždňoch zbankrotovala. Podľa vlastných vyjadrení, tento pobyt v USA ovplyvnil jeho budúcu kariéru: „Z Ameriky som si priniesol nesmiernu chuť podnikať.“Kiska sa na Slovensko vrátil v decembri 1991. 18. februára 1992 spolu so svojim bratom Ing. Jaroslavom Kiskom a bratrancom Ing. Bystríkom Kiskom založili spoločnosť s ručením obmedzeným TRIANGLE GROUP INTERNATIONAL so sídlom v Kežmarku.

11/2016[upraviť zdroj]

Coat of arms of Slovakia.svg

Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2016, skrátene parlamentné voľby 2016, sa uskutočnili 5. marca 2016. Konali sa od 7:00 do 22:00 hodiny. Kandidovalo v nich 22 strán alebo hnutí, jedna koalícia a 2 914 kandidátov. Volebná účasť dosiahla 59,82%. Vo voľbách zvíťazila vládna strana SMER – sociálna demokracia, ktorá získala 28,28% hlasov a 49 poslaneckých mandátov. Oproti voľbám v roku 2012 stratila 34 poslaneckých kresiel. Na druhom mieste sa umiestnila strana Sloboda a Solidarita. Získala 12,10% hlasov a 21 mandátov, čo je o 10 viac ako v predchádzajúcich voľbách. Na treťom mieste skončilo hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti, koré na svojej kandidátke ponúklo miesta okrem nezávislých osobností aj členom strany NOVA. Hnutie získalo 11,02% hlasov a 19 mandátov, čo je o 3 viac ako v predchádzajúcich voľbách. Na štvrtom mieste skončila Slovenská národná strana, ktorej sa podarilo po štyroch rokoch opäť vrátiť do parlamentu. Získala 8,64% hlasov a 15 mandátov. Na piatom mieste skončila doteraz mimoparlamentná strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, ktorá získala 8,04% hlasov a 14 mandátov. Na šiestom mieste sa umiestnila strana SME RODINA – Boris Kollár, založená iba niekoľko mesiacov pre voľbami. Získala 6,62% hlasov a 11 mandátov. Tesne za ňou skončil MOST – HÍD s 6,50% a tiež s 11 mandátmi, čo je o 2 menej ako v predchádzajúcich voľbách. Ako posledná sa do parlamentu dostala doteraz mimoparlamentná strana #SIEŤ. Získala 5,60% hlasov a 10 poslaneckých kresiel. Tesne pred bránami parlamentu zostalo Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré získalo iba 4,94% a prvýkrát od svojho vzniku v roku 1990 nebude mať svojich zástupcov v parlamente. Do parlamentu sa tak ako v dvoch predchádzajúcich voľbách opäť nedostala Strana maďarskej komunity – Magyar Közösség Pártja, keď získala iba 4,04% hlasov. Ani jedna z ďalších kandidujúcich strán nezískala viac ako 1% hlasov.

Prezident Andrej Kiska zostavením vlády poveril predsedu víťaznej strany SMER – sociálna demokracia Roberta Fica.

12/2016[upraviť zdroj]

Angela Merkel 2013 (cropped).jpg

Angela Dorothea Merkelová, rodená Kasnerová (* 17. júl 1954, Hamburg, Nemecko) je od 22. novembra 2005 spolkovou kancelárkou Nemecka. Angela Merkelová predsedá Kresťanskodemokratickej únii Nemecka (CDU) od roku 2000.

Angela Merkelová býva označovaná aj ako faktická líderka Európskej únie a časopis Forbes ju opakovane označil za najmocnejšiu ženu sveta. V roku 2012 ju označil tiež ako druhého najmocnejšieho človeka na planéte, čo znamenalo historicky najvyššie postavenie ženy. Magazín Time ju v roku 2015 označil za Osobnosť roka. Nemecká politička je známa hlavne ako prvá ženská kancelárka Nemecka a spolutvorca princípov Európskej únie. Vzdelaním fyzička vstúpila do politiky v roku 1989 po páde Berlínskeho múra. Najskôr bola súčasťou kabinetu Helmuta Kohla ako ministerka pre ženy a mládež, a neskôr pôsobila tiež ako ministerka ochrany postredia, prírody a bezpečnosti jadrových reaktorov. Po Kohlovej porážke sa stala predsedkňou CDU. Do volieb v roku 2002 vstupovala ako líderka strany, avšak vzdala sa postu spolkovej kancelárky v prospech bavorského premiéra Edmunda Stoibera.

Počas Európskej migračnej krízy čelí ostrej kritike za otvorený prístup k prijímaniu imigrantov.

13/2016[upraviť zdroj]

František Mikloško

Sviečková manifestácia alebo Sviečková demonštrácia alebo Bratislavský veľký piatok bola pokojná manifestácia občanov za náboženské a občianske práva a slobody v socialistickom Česko-Slovensku, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Je dnes s odstupom času považovaná za jedno z najdôležitejších vystúpení občanov a veriacich proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku. Táto manifestácia bola zavŕšením aktivít tajnej cirkvi v komunistickom Česko-Slovensku.

Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, vyjadrila však aj požiadavku za úplné dodržiavanie občianskych práv v Česko-Slovensku pre všetkých občanov – veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989. Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý ČSSR prijala v roku 1976 a tiež boli porušené závery helsinského Záverečného aktu KBSE z roku 1975 a Záverečného dokumentu následnej madridskej konferencie z roku 1983.

14/2016[upraviť zdroj]

Secretary Kerry Shakes Hands With Ukrainian President-elect Poroshenko Before Meeting in Warsaw 03.jpg

Petro Olexijovyč Porošenko (ukr. Петро Олексійович Порошенко; * 26. september 1965, Bolhrad, Odeská oblasť, ZSSR) je ukrajinský politik a podnikateľ. Od roku 2014 prezident Ukrajiny.

Narodil sa roku 1965 v meste Bolhrad v Odeskej oblasti. Vyrastal v meste Vinnycia. Povinnú vojenskú službu absolvoval v rokoch 1984-1986 v Kazachstane. V rokoch 1982 - 1989 absolvoval vysokoškolské štúdium na Fakulte medzinárodných vzťahov a práva na Kyjevskej štátnej univerzite. Špecializoval sa na problematiku medzinárodných obchodných vzťahov. Následne v rokoch 1989 až 1992 absolvoval na škole postgraduálne štúdium v tom istom odbore. Venoval sa džudu a sambu. V roku 1984 sa oženil so študentkou medicíny Mariou Pervedencevou. Spolu majú 4 deti: Alexeja (1985), Jevgeniu (2000), Alexandra (2000) a Michaila (2001).

Začiatkom 90. rokov začal podnikať vo sfére predaja kakaových bôbov. Ešte ako študent viedol firmu, ktorá sprostredkovávala nákup kakaových bôbov pre celý sovietsky cukrárenský priemysel. Neskôr kúpil niekoľko firiem zaoberajúcich sa výrobou a predajom cukrárenských výrobkov. Vlastní okrem iného firmu Rošen, ktorá je najväčším ukrajinským výrobcom čokolády. V dôsledku svojich aktivít v cukrárenskom priemysle je známy pod prezývkou čokoládový kráľ. Okrem potravinárskych firiem vlastní alebo má podiel v spoločnostiach zaoberajúcich sa rôznymi odvetviami. Podľa údajov časopisu Forbes z marca 2014 je siedmym najbohatším Ukrajincom.

15/2016[upraviť zdroj]

Margaret Thatcher cropped1.png

Margaret Hilda Thatcherová, barónka Thatcherová, LG, OM, PC, FRS (rod. Robertsová; * 13. október 1925, Grantham, Spojené kráľovstvo – † 8. apríl 2013, Londýn, Spojené kráľovstvo) bola britská politička, predsedníčka britskej vlády a Konzervatívnej strany. Vďaka svojej nekompromisnosti a rozhodnosti získala prezývku „Železná lady“.

Do aktívnej politiky sa zapojila v 50. rokoch 20. storočia. V roku 1959 bola zvolená do Dolnej snemovne ako poslankyňa za britskú Konzervatívnu stranu. Následne pôsobila v niekoľkých konzervatívnych vládach. V roku 1974 podrobila svoju stranu po prehratých voľbách kritike a bola následne zvolená jej predsedníčkou. V roku 1979 sa stala po predčasných voľbách premiérkou, ktorou zostala viac ako jedenásť rokov až do roku 1990. Po skončení politickej kariéry sa stala členkou Snemovne lordov, ale v posledných mesiacoch života sa už jej zasadnutia nezúčastnila.

Vo svojom pôsobení v čele britských vlád po dobu troch volebných období presadzovala konzervatívne hodnoty spojené s ekonomickým liberalizmom, politiku nízkych daní, obmedzovanie imigrácie a vplyvu odborov a tiež silnú a samostatnú zahraničnú politiku Spojeného kráľovstva, ktorej výrazom bola najmä vojna o Falklandy v roku 1982.

16/2016[upraviť zdroj]

Jozef Tiso.jpg

ThDr. Jozef Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča, Slovensko – † 18. apríl, 1947, Bratislava, Slovensko) bol rímskokatolícky kňaz, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (1938 – 1945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (1925 – 1939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (1927 – 1929) a po vyhlásení Slovenského štátu jediný prezident tohto satelitného štátu Tretej ríše. Po vojne bol odsúdený za vlastizradu a popravený.

Narodil sa v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa a Terézie, rod. Budíškovej ako druhé z desiatich detí. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. Ako usilovného žiaka s talentom na reči ho rodičia v r. 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pázmaneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. 14. júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu. V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy.

17/2016[upraviť zdroj]

Elizabeth II.jpg

Alžbeta II. (angl. Elizabeth II., celým menom Elizabeth Alexandra Mary Windsorová) (* 21. apríl 1926, Mayfair, Spojené kráľovstvo) je od 6. februára 1952 kráľovná Spojeného kráľovstva z windsorskej dynastie.

Podľa dynastického práva nastúpila kráľovná Alžbeta na trón po smrti svojho otca Juraja VI. V deň jeho smrti bola na štátnej návšteve v Keni a Rada trónneho nástupcu ju vyhlásila za kráľovnú. 2. júna 1953 bola korunovaná vo Westminsterskom opátstve. Dňa 9. septembra 2015 sa stala najdlhšie vládnucim monarchom Spojeného kráľovstva, keď v dĺžke vládnutia prekonala svoju praprastarú matku kráľovnú Viktóriu.

Jej úplný titul ako kráľovnej Spojeného kráľovstva znie: Elizabeth the Second, by the Grace of God, of the United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland and of Her other Realms and Territories Queen, Head of the Commonwealth, Defender of the Faith. Po slovensky: Alžbeta Druhá, z milosti Božej Kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska a jej iných ríš a území, Hlava Spoločenstva, Ochrankyňa viery".

18/2016[upraviť zdroj]

Adolf Hitler cropped restored.jpg

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko – † 30. apríl 1945, Berlín, Nemecko) bol nemecký politik, diktátor, člen a neskôr líder Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár a vodca.

V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Agresívnou politikou voči okolitým krajinám vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vraždenia obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, osobitne v Sovietskom zväze. Za nepriateľov Nemecka považoval nielen politických oponentov, ale aj rôzne skupiny obyvateľstva, najmä Židov, Slovanov, homosexuálov a iných. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka v priebehu vojny.

Hitler sa narodil v Braunau am Inn ako štvrté zo šiestich detí (4 zomreli v detskom veku) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Klary (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Hitlerova sestra z tohto manželstva Paula, ktorá sa dožila dospelosti, bola od neho mladšia o 7 rokov. Alois mal navyše ešte ďalšieho syna a dcéru so svojou druhou manželkou. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Podľa niektorých názorov pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec roku 1903 umrel a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa.

19/2016[upraviť zdroj]

Harry S. Truman.jpg

Harry S. Truman (* 8. máj 1884, Lamar, Missouri, USA – † 26. december 1972, Kansas City, Missouri, USA) bol 34. viceprezident a v rokoch 1945 – 53 bol 33. prezident Spojených štátov.

V dobe, kedy zastával prezidentský úrad, došlo k množstvu zásadných udalostí. Tesne po nástupe, v auguste 1945 dopadla na Hirošimu prvá atómová bomba, v rokoch 1945 – 1947 začala „studená vojna“ a bol to Truman, kto „Trumanovou doktrínou“ vytýčil základný postoj USA voči rozpínajúcemu sa komunizmu. USA sa Marshallovým plánom aktívne podieľali na hospodárskej obnove Európy a zároveň z Európy sťahovali svoje vojenské jednotky. V roku 1945 vznikla Organizácia Spojených národov, USA prešli v rokoch 1947 – 1955 obdobím panického strachu z komunizmu (obdobie tzv. „red scare“, čiže červená hrozba).

Truman pochádzal zo strednej vrstvy a v mladosti prešiel na rozdiel od Roosevelta strasťami bežného Američana. Počas celej kariéry si zachoval ľudový imidž a napriek počiatočnej nedôvere v jeho schopnosti (tlač ho nazývala „malým mužom z Missouri“) si dokázal získať rešpekt a povesť silného a rozhodného štátnika. Bola pre neho (tak v poste sudcu ako aj prezidenta) typická tiež veľká usilovnosť a zodpovednosť, ktorú voči svojej práci pociťoval.

20/2016[upraviť zdroj]

Володимир Гройсман (cropped).jpg

Volodymyr Borysovyč Hrojsman (ukr. Володи́мир Бори́сович Гро́йсман; * 20. január 1978, Vinnycia, Ukrajina) je ukrajinský politik. Od 14. marca 2016 premiér Ukrajiny.

Narodil sa v meste Vinnycia vo vtedajšom Sovietskom zväze v rodine sústružníka a dielenského majstra Borisa Issakoviča Hrojsmana. Od roku 1994, ako 16 ročný zastával funkciu obchodného riaditeľa vo firme svojho otca. V roku 2003 ukončil štúdium na súkromnej vysokej škole Medziregionálna akadémia riadenie personálu so špecializáciou jurisprudencia. Vo februári 2010 absolvoval štúdium na Národnej akadémii verejnej správy pri úrade prezidenta Ukrajiny a získal magisterský titul v odbore Riadenie sociálneho rozvoja a špecializácii manažment na regionálnej a miestnej úrovni. Je ženatý a má tri deti.

V rokoch 2006 až 2014 pôsobil ako starosta mesta Vinnycia na západe Ukrajiny. V rokoch 2010 – 2014 pôsobil ako viceprezident Zväzu miest na Ukrajine pre obytno-komunálne záležitosti. Od roku 2014 podpredseda vlády Ukrajiny a zároveň minister pre miestny rozvoj, stavebníctvo a bývanie (od 27. februára do 2. decembra 2014). 12. predseda Najvyššej rady Ukrajiny (27. november 2014 – 14. apríl 2016) za stranu Blok Petra Porošenka. Premiér Ukrajiny od 14. apríla 2016. Na post premiéra bol zvolený po odvolaní svojho predchodcu Arsenija Jaceňuka v dôsledku ústavnej krízy, ktorá vznikla po rozpade vlády a hrozbe predčasných volieb.

21/2016[upraviť zdroj]

Josip Broz Tito uniform portrait.jpg

Josip Broz Tito, vlastným menom Josip Broz (* 7. máj 1892, Kumrovec, Chorvátsko – † 4. máj 1980, Ľubľana, Slovinsko) bol juhoslovanský politik.

Narodil sa v obci Kumrovec v Rakúsko-Uhorsku, (dnes obec leží v Chorvátsku). Bol jedným z 15 detí chorvátskeho kováča Franja Broza a Slovinky Marije rodenej Javeršeková. Po skončení základnej päťročnej školy a neúspechoch pri ďalšom štúdiu odišiel pracovať ako kovorobotník do mesta Sisak. V tejto pozícii sa začal aktivizovať v Sociálno demokratickej strane. V roku 1913 bol povolaný do armády. Bojoval v prvej svetovej vojne. Bol povýšený do hodnosti desiatnika a velil čate. V roku 1915 padol na ruskom fronte do zajatia. Po októbrovej revolúcii v Rusku sa pridal na stranu boľševikov. Bojoval v občianskej vojne a do vlasti sa vrátil až v roku 1920. Podieľal sa na organizácii Komunistickej strany Juhoslávie. V tomto období začal používať pseudonym Tito. V rokoch 1929 až 1934 bol kvôli svojej politickej činnosti väznený. V roku 1937 bol poverený vedením Komunistickej strany Juhoslávie.

Počas 2. svetovej vojny bol organizátorom juhoslovanského komunistického odporu proti nemeckým a talianskym okupantom. Okrem boja proti okupantom však bolo cieľom aj nastolenie komunistického režimu. Bojoval aj proti konkurenčnému, prevažne Srbskému odbojovému hnutiu Četnikov, ktorých viedol Draža Mihailović. Postupne sa Titovi podarilo získať okrem sovietskej podpory aj podporu zo strany Spojeného kráľovstva. Jeho partizánska armáda s viac ako 800 000 osôb postupne svojpomocne oslobodila podstatnú časť krajiny. Tito sa na konci vojny dokonca pokúsil anektovať časť rakúskeho pohraničia, ale skorý príchod britských vojsk mu v tom zabránil.

22/2016[upraviť zdroj]

Vladimir Putin - 2012.jpg

Prehrať Vladimir Vladimirovič Putin (rus. Влади́мир Влади́мирович Пу́тин; * 7. október 1952, Leningrad, ZSSR; dnes Petrohrad, Ruská federácia) je ruský politik, súčasný prezident Ruska a bývalý predseda vlády. Vo funkcii prezidenta pôsobil od 31. decembra 1999, po náhlom odstúpení Borisa Jeľcina prvé štyri mesiace ako úradujúci prezident a potom v dvoch štvorročných funkčných obdobiach až do 7. mája 2008.

V prezidentských voľbách v roku 2012 bol tretí raz zvolený do funkcie prezidenta, tentoraz na dobu 6 rokov počnúc 7. májom 2012. V prezidentskom úrade môže byť až do roku 2024, za predpokladu znovuzvolenia vo voľbách v roku 2018.

Narodil sa v sovietskom Leningrade, dnešnom Petrohrade, 7. októbra 1952. Jeho otec Vladimir Spiridonovič bol robotník, bojoval počas druhej svetovej vojny. Jeho matka Marija Ivanovna, dievčenským menom Šelomovová, bola tiež robotníčka, prežila blokádu Leningradu. Vladimír Putin mal pôvodne dvoch starších bratov, ktorí sa narodili ešte v 30. rokoch. Jeho najstarší brat však zomrel niekoľko mesiacov po narodení a druhý brat zomrel počas obliehania Leningradu na záškrt.

V roku 1975 skončil právnickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity, potom mu ponúkli službu v KGB. Už na škole vstúpil do Komunistickej strany, ktorej členom zostal až do roku 1991. Istý čas pracoval na personálnom oddelení so Sergejom Ivanovom.


23/2016[upraviť zdroj]

Carl Gustaf Emil Mannerheim 1940.jpg

Barón Carl Gustaf Emil Mannerheim (* 4. jún 1867, zámok Louhisaari Manor, Fínsko – † 27. január 1951, Lausanne, Švajčiarsko) bol fínsky politik, diplomat a vojvodca, Fínmi uctievaný ako národný hrdina a tvorca a ochranca samostatnosti Fínska. Je považovaný za jedného z najlepších vojvodcov 20. storočia a vynikajúceho stratéga obranných, zdržiavacích a ústupových bojov.

Mannerheim pochádzal z významného šľachtického rodu Mannerheimovcov. Jeho starý otec, gróf Carl Gustaf Mannerheim, bol významný entomológ a sudca a jeho otec, gróf Carl Robert Mannerheim, neúspešný obchodník, ktorý zbankrotoval a krátko po narodení Carla Gustava rodinu opustil a odišiel do Paríža, kde sa živil ako umelec. Matka Carla Gustafa, Hedvig Charlotta (Hélène) von Julin, bola dcérou obchodníka. Ako v poradí tretí syn grófa dostal po narodení titul barón.

Detstvo prežil na rodinnom zámku Louhisaari Manor, ktorý ale v roku 1880 musela rodina predať, aby pokryla najväčšie otcove dlhy. Roku 1881 zomrela Mannerheimova matka a dozor nad siedmimi deťmi prevzal strýko z matkinej strany, Albert von Julin. V roku 1882 pätnásťročného Carla Gustafa poslali do Kadetnej škole v Hamine. V roku 1886 ho zo školy vylúčili kvôli porušeniu disciplíny. Potom študoval na súkromnom lýceu v Helsinkách a keď v júni 1887 zložil prijímacie skúšky na univerzitu, nastúpil ako dvadsaťročný na Nikolajevského jazdeckú školu v Petrohrade. Po absolvovaní (1889) dostal hodnosť korneta a umiestnili ho v radách jazdeckého pluku, ktorý pôsobil v Poľsku, kde čakal, kým sa uvoľní miesto v rytierskej garde.

24/2016[upraviť zdroj]

Vylodenie amerických vojakov na pláži Omaha

Operácia Overlord je názov vylodenia v Normandii, 6. júna 1944, ktoré po štyroch rokoch otvorilo západný front. Bolo jednou z najväčších vojenských operácií druhej svetovej vojny. Tejto operácie sa zúčastnili jednotky z dvanástich spojeneckých národov: Austrália, Belgicko, Kanada, Česko-Slovensko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Nový Zéland, Nórsko, Poľsko, Spojené kráľovstvo a Spojené štáty. Operácia Overlord začala počas noci, keď v Normandii pristáli výsadkové oddiely. Zároveň spojenecké námorné a vzdušné sily bombardovali nemecké jednotky. Na ďalší deň ráno (6. júna), bol podniknutý spojený útok. Tento deň je označovaný aj ako Deň-D.

O myšlienke otvoriť druhý front v Európe sa uvažovalo okamžite po vzniku protihitlerovskej koalície. Jeho cieľom malo byť rozdelenie vojenských síl nacistického Nemecka na dva veľké fronty a urýchliť tak jeho porážku. Vlády Spojených štátov a Spojeného kráľovstva sa na konferencii 12. júna 1942 zaviazali otvoriť druhý front ešte toho roku. Uskutočňovanie potrebných operácií však za pôvodným plánom veľmi pokrivkávalo. Pôsobili na to i politické zásahy Winstona Churchilla, ktorý sprvu uprednostňoval vedenie bojovej činnosti v Stredomorí (Severnej Afrike a potom Taliansku) a inváziu na Balkán. K odďaľovaniu uskutočnenia vylodenia prispeli aj mnohé objektívne prekážky a ťažkosti. V dôsledku snáh o kvalitné maskovanie a krytie celej operácie bola všetka činnosť spojená so zhromažďovaním vojska a jeho prípravou na nadchádzajúce boje vedená vo veľkej tajnosti. Spojenci využívali všetky možné prostriedky na dezinformáciu nepriateľa. Najmä Hitler bol do poslednej chvíle presvedčený že Spojenci zaútočia v oblasti Pas-de-Calais, kde je Lamanšský prieliv najužší. Anglo-americké sily napríklad pre dezinformáciu presúvali z miesta na miesto veľké množstvá plavidiel, zhromažďovali v oblasti Kentu, hlavne blízko Doveru makety tankov a iných vozidiel, ktoré vydávali za Pattonovu tankovú armádu. Pre dezinformáciu bolo pre túto fiktívnu armádu prijaté označenie 1. americká armádna skupina, známa tiež pod označením FUSAG. Spolu s ďalšími trikmi a kontrašpionážnou činnosťou tak ušetrili mnoho životov svojich vojakov. Veľkú vážnosť otvoreniu druhého frontu v Európe dával Stalin už od roku 1941. Jeho otvorenie pred rokom 1944 by sovietskym vojskám v výrazne uľahčilo situáciu.

25/2016[upraviť zdroj]

Vaclav Klaus headshot.jpg

Prof. Ing. Václav Klaus, CSc., Dr. h. c. (* 19. jún 1941, Praha) je popredný český politik. Pôvodne bankový úradník a prognostik; po novembri 1989 minister financií ČSFR, v rokoch 1992 – 1997 premiér ČR, neskôr predseda Poslaneckej snemovne ČR a v rokoch 2003 – 2013 prezident Českej republiky.

Klaus bol v Občianskom fóre jednou z prvých osobností z iného okruhu ako disidentského a umeleckého. Už veľmi skoro sa Klaus dostal do názorových stretov s vedúcou osobnosťou OF, Václavom Havlom, ktoré sprevádzali celú jeho ďalšiu politickú kariéru. V decembri 1989 sa stal česko-slovenským ministrom financií, nominovaným OF do vlády Mariána Čalfu.

Na konci roku 1990 sa stal predsedom Občianskeho fóra, čo bolo potom vnímané ako porážka predchádzajúceho liberálne-sociálneho vedenia. Klausovi sa jeho koncepcia OF ako pravicovej strany (v kontraste s predstavou široko stredového „hnutia“) nepodarilo spočiatku presadiť. V januári 1991 získal Klaus pre svoju predstavu fungovania strany aj zmien vo vláde ešte silnejšiu podporu delegátov ďalšieho zjazdu, ale pokračujúce nezhody viedli k zániku OF v apríli roku 1991, respektíve k rozštiepeniu na Občiansku demokratickú stranu (ODS) a Občianske hnutie (OH). Klaus bol jedným zo spoluzakladateľov ODS, zamýšľanej a budovanej ako strana s jasnou štruktúrou a pravicovým politickým programom. Naopak OH bolo skôr ľavicovo-liberálne a aj názov vyjadroval odpor k negatívne vnímanej straníckosti.

26/2016[upraviť zdroj]

podpis Versaillskej zmluvy

Versaillská (mierová) zmluva bola mierová zmluva uzatvorená vo Versailles 28. júna 1919 a vstúpila do platnosti 10. januára 1920. Bola výsledkom šesťmesačného rokovania na Parížskej mierovej konferencii, ktorá oficiálne ukončila prvú svetovú vojnu medzi Ústrednými veľmocami a štátmi Dohody.

Rokovanie na Versaillskej zmluve bolo pokračovaním prímeria, ktoré sa uzavrelo v Compiègnskom lese. Zmluva požadovala, aby Nemecko prijalo plnú zodpovednosť za vypuknutie prvej svetovej vojny, a aby zaplatilo značné vojnové reparácie štátom Dohody (Nemecko muselo splácať 132 miliárd mariek). Ďalej Nemecko stratilo časť svojho územia a všetky svoje kolónie v Afrike. Nemecká armáda bola obmedzená na 100 000 mužov. Zmluva ďalej definovala povojnové hranice európskych štátov.

Zmluva bola podpísaná 28. júna 1919 a ratifikovaná Spoločnosťou národov 10. januára 1920. V Nemecku zmluva spôsobila šok, ktorý následne nepriamo prispel ku kolapsu Weimarskej republiky a následne k prevzatiu moci Adolfom Hitlerom.

27/2016[upraviť zdroj]

Schengenská dohoda vystavená v Múzeu Schengenskej dohody v Schengene

Dohoda uzatvorená medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach, skrátene Schengenská dohoda (neoficiálne aj Schengenská zmluva) je súčasť práva Európskej únie, ktoré umožňuje spoločnú imigračnú politiku a spoločný hraničný režim. Dohoda bola uzavretá Francúzskom, Nemeckom, Belgickom, Holandskom a Luxemburskom 14. júna 1985 v obci Schengen na juhovýchode Luxemburska, blízko hraníc s Nemeckom a Francúzskom. V Schengene bola 19. júna 1990 podpísaná zmluva o vykonaní Schengenskej dohody. Táto zmluva podrobnejšie opisuje princípy Schengenského priestoru a Schengenského informačného systému. Schengenský priestor sa postupne rozrastal a jeho súčasťou sa tak stali ďalšie krajiny, od roku 2007 aj Slovensko.

Pre celú oblasť Schengenu členské krajiny zaviedli spoločnú vízovú politiku a dohodli sa na zavedení hraničných kontrol na vonkajších hraniciach Schengenského priestoru. Vnútorné hranice z hľadiska pohybu osôb a tovaru fakticky neexistujú. Štáty však na nich môžu obnoviť hraničné kontroly na obmedzenú dobu, ak si to vyžaduje zachovanie verejného poriadku alebo vnútroštátnej bezpečnosti. Občania hociktorého členského štátu Schengenského priestoru môžu slobodne cestovať v rámci celého Schengenského priestoru a prekračovať vnútorne hranice na ktoromkoľvek mieste bez zdržovania a kontroly. To platí aj pre cudzincov, ktorý majú takzvané schengenské vízum – vízum oprávňujúce k vstupu do jedného štátu Schengenu. Toto vízum im umožňuje cestovať aj do všetkých ostatných štátov Schengenského priestoru.

28/2016[upraviť zdroj]

Andrzej Duda (9851867824) (cropped).jpg

Andrzej Duda (* 16. máj 1972, Krakov, Poľsko) je poľský politik a právnik, od 6. augusta 2015 prezident Poľskej republiky. Prezidentský mandát získal vo voľbách v máji 2015, keď v druhom kole porazil vtedajšieho prezidenta Bronisława Komorowského. V rokoch 2014 – 2015 bol poslancom Európskeho parlamentu. Je členom strany Právo a spravodlivosť.

Narodil sa v Krakove v rodine Jana Tadeusza Dudu, inžiniera, informatika a profesora technických vied na Banícko-hutníckej akadémii Stanisława Staszica v Krakove, a jeho manželky Janiny Milewskej-Dudovej, profesorky chémie na rovnakej akadémii. V rokoch 1984 – 1990 sa venoval skautingu. Roku 1996 dokončil štúdium práva na krakovskej Jagelovskej univerzite. O rok neskôr začal na tejto univerzite pracovať v oblasti výučby vedy a technológie a od roku 2001 ako tunajší asistent v oblasti práva. V roku 2000 sa stal členom stredovej politickej strany Únia Slobody (Unia Wolności), po parlamentných voľbách v roku 2005 začal spolupracovať so stranou Právo a spravodlivosť. V rokoch 2006 a 2007 pracoval na Ministerstve spravodlivosti, kde mal na starosti legislatívu, medzinárodnú spoluprácu a proces informatizácie súdov. Roku 2008 začal pracovať v prezidentskej kancelárii ako poradca Lecha Kaczyńského a z tejto funkcie odišiel po zvolení nového prezidenta Bronisława Komorowského v roku 2010. V rovnakom roku kandidoval na starostu Krakova, ale bol zvolený len do rady mesta. O rok neskôr bol zvolený za poslanca Sejmu.

29/2016[upraviť zdroj]

Republikánske medzinárodné brigády na tanku T-26 počas bitky o Belchite

Španielska občianska vojna (špa. Guerra Civil Española) patrí k najkrvavejším, ale aj najneprehľadnejším konfliktom 20. storočia. Zároveň ide o vojnu, ktorá na veľmi dlhú dobu hlboko rozdelila nielen španielsku spoločnosť. Vypukla v momente, keď proti demokraticky zvolenej republikánskej vláde vojensky vystúpila armáda pod vedením generála Francisca Franca.

Vo vojne sa z neprehľadného spoločenského a politického spektra španielskej spoločnosti vyprofilovali dve strany: prevažne ľavicoví Republikáni bojujúci na strane oficiálnej vlády Španielskej republiky a pravicoví Nacionalisti, ktorí boli neskôr nazývaní frankisti podľa generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny vyprofiloval v hlavného povstaleckého vodcu.

Hoci Spoločnosť národov obhajovala politiku nezasahovania a vyhlásila aj zbraňové embargo, do konfliktu na oboch stranách významne zasiahli zahraničné sily. Na strane frankistov to od prvopočiatku konfliktu boli Nemecko a Taliansko a na strane republikánov od októbra 1936 ZSSR a Mexiko. Mimo toho na strane republikánov pôsobili aj dobrovoľnícke jednotky z ďalších štátov – tzv. interbrigády.

30/2016[upraviť zdroj]

Hw-bolivar.jpg

Simón José Antonio de la Santísima Trinidad Bolívar Palacios y Blanco [bolibar] (* 24. júl 1783, San Mateo, Venezuela – † 17. december 1830, Santa Marta, Kolumbia) bol venezuelský generál a politik, jeden z hlavných predstaviteľov juhoamerického boja za nezávislosť od Španielska.

Bol synom šľachtica španielskeho pôvodu; po smrti rodičov odišiel roku 1799 študovať do Španielska, kde sa roku 1802 oženil. Na krátku dobu sa vrátil do vlasti v rokoch 1803 - 1804 a definitívne roku 1807. Zapojil sa do hnutia, ktoré sa snažilo o oslobodenie od španielskej nadvlády, a keď v roku 1810 junta v Caracase vyhlásila nezávislosť, vyslala Bolívara ako vyjednávača do Anglicka. V roku 1812 sa zúčastnil na neúspešnom povstaní venezuelských republikánov pod vedením Franciska de Mirandy. Po Mirandovej kapitulácii potom v Cartagene organizoval ozbrojené sily, ktoré sa v roku 1813 zmocnili Caracasu; Bolívar získal titul Osloboditeľ (El Libertador).

31/2016[upraviť zdroj]

Bill Clinton.jpg

William (Bill) Jefferson Clinton, rodným menom William Jefferson Blythe III (* 19. august 1946, Hope, Arkansas, USA) je americký politik. V dvoch volebných obdobiach od roku 1993 do 2001 bol 42. prezident Spojených štátov. Predtým bol guvernérom Arkansasu.

Do úradu prezidenta sa dostal vo veku 46 rokov ako tretí najmladší prezident v dejinách USA. Bolo obdobie konca Studenej vojny a Clinton bol prvý prezident z generácie „baby boom“. Bol označovaný ako nový demokrat. Značná časť jeho politiky je označovaná ako stredná tretia cesta filozofie vládnutia. Predtým ako sa stal prezidentom bol dvakrát guvernérom Arkansasu (v rokoch 1979 – 1981 a 1983 – 1992). V rokoch 1977 až 1979 bol generálnym prokurátorom štátu Arkansas.

Vyrastal v Arkansase. Počas štúdia patril medzi študentských lídrov a venoval sa hre na saxofón. Študoval na Georgetown University (B.S.), University College Oxford a Yalovej univerzite (J.D.). Na Yalovej univerzite spoznal svoju budúcu manželku Hillary Rodhamovú Clintonovú. Ako guvernér prebudoval štátny vzdelávací systém a slúžil ako predseda organizácie National Governors Association. V roku 1992 porazil v prezidentských voľbách G. H. W. Busha.

32/2016[upraviť zdroj]

Milan Rastislav Štefánik.jpg

Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Rakúsko-Uhorsko – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko) bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garriguom Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Česko-slovenskej republiky. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej vláde československej a následne aj v novovzniknutej Česko-slovenskej republike.

Dňa 23. apríla 1990 bol schválený Zákon č. 117/1990 Zb. o zásluhách M. R. Štefánika, ktorý oficiálne uznal, že „sa zaslúžil o vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov“. Na jeho počesť bolo pomenované štátne vyznamenanie Slovenskej republiky, Kríž Milana Rastislava Štefánika, ako aj medzinárodné letisko v Bratislave, akadémia ozbrojených síl SR a veľké množstvo ulíc, námestí, škôl atď.

33/2016[upraviť zdroj]

Andrej Hlinka 1937.jpg

Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka, Slovensko – † 16. august 1938, Ružomberok, Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Bol tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919.

Andrej Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Narodil sa v Černovej č. p. 92 zo slovenských, roľníckych, robotníckych rodičov, pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rod. Šulíkovej (v matrike "Schulik"). Mal osem súrodencov.

Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 1877 – 1880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 1881 – 1883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.

34/2016[upraviť zdroj]

horiaci okupačný tank v uliciach Prahy

Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska, komunistickou stranou označovaný za vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom (ZSSR, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko), ktorý znamenal nasledovnú okupáciu trvajúcu viac ako 30 rokov.

Vojská Nemeckej demokratickej republiky sa síce na inváziu tiež pripravili, ale v poslednej chvíli bola ich účasť odvolaná z Moskvy. Invázne vojská, ktoré na územie Česko-Slovenska vstúpili 21. augusta 1968, obsadili väčšinu strategických miest po celej krajine. Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna mužov a okolo 5 000 tankov. Operácii velil sovietsky armádny generál I.G. Pavlovskij. Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Alexander Dubček, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. spriatelených krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz prezidenta Ludvíka Svobodu do bojov nezasiahla. Dôsledkom vpádu bolo potlačenie česko-slovenského pokusu o reformu socializmu, obrodného procesu známeho ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991. Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.

35/2016[upraviť zdroj]

pamätník SNP v Banskej Bystrici

Slovenské národné povstanie bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny na jar 1945.

Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a takisto ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla. V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli k Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom. V priebehu roku 1940 však už F. Ďurčanský začal hľadať diplomatické cesty ako dosiahnuť aby sa z krajiny stal neutrálny štát, tieto snahy však Hitler rázne prerušil. Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944. Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne dopomohla odbojovým skupinám.

36/2016[upraviť zdroj]

postupujúce nemecké tanky Tiger pri Kursku

Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.

37/2016[upraviť zdroj]

Bashar al-Assad (cropped).jpg

Baššár Háfiz al-Asad (* 11. september 1965, Damask, Sýria) je súčasný prezident Sýrie a zároveň generálny tajomník sýrskej odnože strany BAAS. V oboch funkciách vystriedal svojho otca, Háfiza al-Asada, ktorý krajinu viedol 29 rokov do svojej smrti v roku 2000.

Narodil sa ako druhorodený syn do rodiny alavitov, vetvou vyznávačov šiitskeho islamu, ktorí sú v Sýrii síce menšinou, no zastávajú všetky významné funkcie v štáte. Pôvodne jeho otec, Háfiz al-Asad pripravoval syna Basila ako svojho nástupníka, keďže bol prvorodený. Samotný Bašár bol oproti svojim trom súrodencom tichej povahy a o politiku a vojenstvo sa pôvodne vôbec nezaujímal. Preto vyštudoval medicínu na Damaskej univerzite v roku 1988, na čo 4 roky pracoval v najväčšej sýrskej vojenskej nemocnici, potom odišiel do Anglicka, kde sa špecializoval ako oftalmológ. Jeho starší brat, plánovaný nástupca otca, zahynul pri autonehode v roku 1994, a tak sa Bašár vrátil do Sýrie a nastúpil na vojenskú akadémiu. V roku 1998 sa postavil na čelo vedenia sýrskej okupácie Libanonu. 10. júna 2000, po smrti svojho otca, bol ako jediný kandidát zvolený do úradu prezidenta.

38/2016[upraviť zdroj]

1franci2.jpg

Slovenské povstanie alebo slovenské dobrovoľnícke výpravy bolo ozbrojené vystúpenie dobrovoľníckych skupín organizovaných Slovenskou národnou radou so sídlom vo Viedni na území Slovenska v období september 1848 – marec 1849 v rámci revolúcie v rokoch 1848 – 1849.

Začiatkom septembra 1848 sa Ľudovít Štúr vrátil zo Záhrebu do Viedne a začal pripravovať ozbrojené povstanie na Hornej zemi v snahe napomôcť Jelačičovmu postupu medzičasom zastavenému uhorskou armádou. 16. septembra 1848 sa vo Viedni na zhromaždení asi 200 Slovanov pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu formálne utvoril najvyšší národný revolučný a vojenský orgán slovenského národného hnutia – Slovenská národná rada (SNR). Tvorili ju Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža ako politickí predstavitelia, Bohuslav Nosák a Jaroslav Bórik ako tajomníci a moravskí dôstojníci Bedřich Bloudek, František Zach a Bernard Janeček ako vojenská zložka. Prvá Slovenská národná rada bol vrcholný národný orgán, ktorý organizoval povstanie v rámci revolúcie 1848/49, ako aj výkonnú moc na územiach Slovenska obsadených spojenými slovensko-rakúskymi jednotkami v boji proti Maďarom. Bola prvým slovenským národným reprezentačným politickým orgánom.

39/2016[upraviť zdroj]

Ioannes Claudius Juncker die 7 Martis 2014.jpg

Jean-Claude Juncker (* 9. december 1954, Redange, Luxembursko) je luxemburský politik a v súčasnosti predseda Európskej komisie. Je predsedom strany Chrëschtlech Sozial Vollekspartei (Kresťansko-sociálnej ľudovej strany). Juncker sa stal predsedom vlády Luxemburska 20. januára 1995, jeho predchodcom bol Jacques Santer. Okrem toho zastával niekoľko pozícií ako minister. V rámci štruktúr Európskej únie bol predsedom Euroskopiny ministrov financií eurozóny v rokoch 2005 – 2013. Dvakrát bol počas obdobia šesť mesiacov predsedom Rady EÚ ( v rokoch 1997 a 2005). Juncker je známy pre svoje proeurópske presvedčenie. Euroskeptikmi je kritizovaný najmä pre potlačovanie národných záujmov a tvrdé pretláčanie agendy EÚ.

40/2016[upraviť zdroj]

Shimon Peres in Brazil (cropped 2).jpg

Šimon Peres (hebr.: שמעון פרס‎‎, narodený ako Szymon Perski; * 2. august 1923, Wiszniew, Poľsko – † 28. september 2016, Ramat Gan, Izrael) bol izraelský politik a štátnik. Bol deviatym prezidentom Izraela v rokoch 20072014. Dvakrát pôsobil ako predseda vlády Izraela a dvakrát ako minister vnútra. 12 krát bol členom vlády a v politike pôsobil 66 rokov. Prvýkrát bol do izraelského parlamentu Knesetu zvolený v roku 1959 a okrem 3 mesačnej prestávky v roku 2006 tam pôsobil nepretržite do roku 2007, kedy bol zvolený za prezidenta, v tejto funkcii pôsobil ďalších 7 rokov. V roku 2014, kedy odišiel do dôchodku, bol vtedajšou najstaršou hlavou štátu na svete. Bol považovaný za posledného aktívneho predstaviteľa generácie politikov, ktorá zakladala Izrael. Zomrel po masívnej mŕtvici, po dvoch týždňoch hospitalizácie v lekárskom centre Sheba v blízkosti Tel Avivu 28. septembra 2016.

41/2016[upraviť zdroj]

Michal Kováč.jpg

Ing. Michal Kováč, CSc. (* 5. august 1930, Ľubiša, Slovensko – † 5. október 2016, Bratislava, Slovensko) bol slovenský bankár a politik. V rokoch 19931998 bol prvým povojnovým prezidentom Slovenskej republiky.

Vyštudoval vtedajšiu Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po ukončení školy pracoval v bankovníctve až do roku 1989. Bol členom Komunistickej strany Slovenska, z ktorej ho v roku 1970 vylúčili v rámci čistiek po augustovej okupácii Česko-Slovenska. Od roku 1989 bol poslancom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, pričom bol v roku 1992 opätovne zvolený do snemovne a stal sa jej predsedom. V rokoch 19891991 bol ministrom financií cien a miezd. 15. februára 1993 bol zvolený vtedajším parlamentom a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta Slovenskej republiky.

42/2016[upraviť zdroj]

Miroslav Lajcak 2014 (11981540724).jpg

JUDr. Miroslav Lajčák (* 20. marec 1963, Poprad, Slovensko) je slovenský diplomat rusínskeho pôvodu. V rokoch 2006 – 2009 zastával funkciu vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu. Od 4. apríla 2012 zastáva v druhej vláde Roberta Fica funkciu podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.

Lajčák študoval jeden rok právo na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Pred novembrom 1989 bol členom KSS. V roku 1988 začal pracovať na česko-slovenskom ministerstve zahraničia. Medzi rokmi 1991 a 1993 pracoval na veľvyslanectve v Moskve, najprv na česko-slovenskom a neskôr slovenskom. Medzi rokmi 1993 a 1994 bol šéfom kabinetu slovenského ministerstva zahraničia. V rokoch 1994 a 1998 bol slovenským veľvyslancom v Japonsku, medzi rokmi 2001 a 2005 podobnú funkciu zastával i vo vtedajšej Juhoslávii (Srbsku a Čiernej Hore od roku 2003), Albánsku a Macedónsku. Od 30. júna 2007 vystriedal vo funkcii vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu Christiana Schwarz-Schillinga.

43/2016[upraviť zdroj]

zničený sovietsky tank v Budapešti

Maďarské povstanie alebo Maďarské ľudové povstanie alebo Maďarská revolúcia bolo násilne potlačené ľudové povstanie v Maďarsku v roku 1956 proti vláde komunistickej strany a pomerom, ktoré vnucoval Sovietsky zväz. Po východonemeckom povstaní z roku 1953 a povstaní robotníkov v poľskej Poznani v roku 1956 išlo o v poradí tretí veľký a násilne potlačený konflikt ľudu s komunistickým režimom alebo priamo s okupačnými mocnosťami v bývalých európskych satelitoch Sovietskeho zväzu.

Povstanie vypuklo 23. októbra 1956, kedy pokojná demonštrácia solidarity s Poľskom prerástla v spontánny výbuch odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu. Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. Od druhej hodiny rannej nasledujúceho dňa vyrazili sovietske vojská do budapeštianskych ulíc. Došlo k prvým bojom medzi maďarskými povstalcami a sovietskymi okupantmi. 25. októbra prebehla pred budovou parlamentu obrovská demonštrácia za odstúpenie Ernő Gera. Príslušníci tajnej polície ÁVH ukrytí na strechách začali strieľať do bezbranného davu. Imre Nagy neskôr predstavil novú vládu, v ktorej figurovali aj niektorí bývalí vodcovia pravicovej FKgP ako Zoltán Tildy a Béla Kovács. O deň neskôr 28. októbra uznal povstanie za národno-demokratické hnutie. 30. októbra sa sovietske jednotky začali sťahovať z hlavného mesta, zároveň sa však sovietske velenie tajne pripravovalo na ďalší ozbrojený útok. 31. októbra vedenie Sovietskeho zväzu rozhodlo o potlačení revolúcie vojenskou cestou. Keď bol Imre Nagy informovaný o aktivizácii sovietskych jednotiek, naliehal na OSN a 1. novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy. Za svitania 4. novembra začala ofenzíva proti hlavnému mestu. Zúrivé boje povstalcov pokračovali v Budapešti aj v ďalších mestách asi týždeň. János Kádár pricestoval 7. novembra, na čele svojej promoskovskej vlády, na sovietskych tankoch do Budapešti. Húževnaté boje Maďarov trvali až do 10. alebo 11. novembra.

44/2016[upraviť zdroj]

Indira Gandhi 1977.jpg

Indira Prijadaršini Gándhiová (इन्दिरा प्रियदर्शिनी गान्धी) (* 19. november 1917 – † 31. október 1984) vykonávala funkciu ministerskej predsedníčky Indie od 19. januára 1966 do 24. marca 1977 a tiež od 14. januára 1980 po jej zavraždenie v roku 1984. Patrila medzi najvýznamnejších politických lídrov modernej indickej histórie.

Narodila sa ako jediné dieťa indického predsedu vlády Džaváharlála Néhrúa (na čele vlády v rokoch 19471964) a jeho manželky Kamaly. Rodičia ju volali Prijadaršini. Jej starý otec bol právnikom. Ich dom bol centrom politického diania, preto sa k politike dostala už ako 3 či 4 ročná. Jedným z častých návštevníkov otcovej rezidencie bol aj Maháthma Gándhí. Študovala na univerzite v Pune a potom ju poslali do Shantiniketanu. Tu sa naučila viesť veľmi prísny a vysoko disciplinovaný život. Odtiaľ ju poslali študovať do Švajčiarska a potom do Anglicka na univerzitu v Oxforde, ale nikde nezískala vysokoškolský titul.

Po matkinej smrti v roku 1936 zastávala miesto hostiteľky v otcovom dome a cestovala s ním navštevovať dôležité politické osobnosti. V roku 1938 vstúpila do Indickej národnej strany, a onedlho potom sa vydala za novinára a politika Feroz Gándhiho, ktorému porodila dvoch synov (Sandžaja a Rádžíva), no neskôr s manželom nežila, pretože sa starala o domácnosť svojho otca. Jej manžel zomrel v roku 1960 a štyri roky po ňom (1964) aj jej otec. V roku 1976 pri havárii lietadla zahynul jej prvý syn Sandžaj a v roku 1991 sa stal obeťou atentátu jej druhý syn Rádžív.

45/2016[upraviť zdroj]

Charles de Gaulle-1963.jpg

Charles André Joseph Marie de Gaulle (* 22. november 1890, Lille, Francúzsko – † 9. november 1970, Colombey-les-Deux-Églises) bol francúzsky vojak, generál a politik. Bol vodcom Oslobodených francúzskych síl v 2. svetovej vojne a hlavou provizórnej vlády v rokoch 1944 – 1946. V roku 1958 bol vyzvaný, aby zostavil vládu a bol prvým prezidentom 5. francúzskej republiky a spolukniežaťom Andorry (1958 – 1969).

Narodil sa v rodine právnika a profesora filozofie. Strednú školu absolvoval v Paríži a v roku 1911 odišiel na vojenské učilište École Spéciale Militaire v Saint-Cyre. Promoval v roku 1912 a pripojil sa k pechote. V 1. svetovej vojne bol v marci 1916 ťažko zranený a zajatý v bitke pri Verdune, a zo zajatia sa neúspešne niekoľkokrát pokúsil utiecť. Keď vojna skončila, ostal v armáde. Počas poľsko-boľševickej vojny v rokoch 1919 – 1920 sa ponúkol poľskej armáde, ktorá ho prijala za inštruktora. V rokoch 1920 – 1921 pôsobil v Poľsku ako člen francúzskej misie počas vojny so sovietskym Ruskom. Bol povýšený a ponúkala sa mu možnosť ďalšej kariéry v Poľsku, ale vybral si miesto toho návrat do Francúzska.

46/2016[upraviť zdroj]

dav na Václavskom námestí v Prahe

Nežná revolúcia (čes. sametová revoluce) (16. november – 29. december 1989) označuje nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa potom uskutočnili v júni 1990.

47/2016[upraviť zdroj]

Donald Trump August 19, 2015 (cropped).jpg

Donald John Trump (* 14. jún 1946, Queens, New York, New York, USA) je americký obchodný magnát, televízna osobnosť a zvolený prezident Spojených štátov amerických za republikánsku stranu. Je predsedom a generálnym riaditeľom Trump Organization, ktorá podniká v oblasti nehnuteľností. Trump je tiež zakladateľom spoločnosti Trump Entertainment Resorts, ktorá prevádzkuje mnoho kasín a hotelov po celom svete. Podľa zoznamu Forbes 400 bol Donald Trump v roku 2008 134. najbohatší človek v USA. Vďaka svojej reality show, The Apprentice (Učeň), na americkom televíznom kanáli NBC, sa stal Trump ešte slávnejším. Tento televízny program viedol od roku 2004 do roku 2015.

V júni 2015 oznámil svoju kandidatúru na post prezidenta USA za Republikánsku stranu. Formálne nomináciu do všeobecných volieb, ktoré sa konali 8. novembra 2016, získal na zjazde Republikánskej strany, ktorý sa uskutočnil 18. až 21. júla 2016 v Clevelande. V prezidentských voľbách 8. novembra porazil demokratickú kandidátku Hillary Clintonovú.

48/2016[upraviť zdroj]

Fidel Castro5 cropped.JPG

Fidel Alejandro Castro Ruz (* 13. august 1926, Birán, Kuba – † 25. november 2016, Havana, Kuba) bol kubánsky právnik a revolucionár, dlhoročný politický líder a prezident Kuby.

Vládol nepretržite od roku 1959, keď jeho revolučné hnutie zosadilo vládu Fulgencia Batistu a vytvorilo na Kube prvý komunistický štát na západnej pologuli, až do roku 2008, keď sa z vlastnej vôle (hlavne kvôli zdravotnému stavu) odmietol uchádzať o post prezidenta na nasledujúce volebné obdobie. 19. februára 2008 (päť dní pred vypršaním mandátu) oznámil, že sa už nebude uchádzať o úrad prezidenta a hlavného veliteľa armády a ako svojho nástupcu odporučil svojho brata Raúla Castra. Castro patril medzi najdlhšie pôsobiace hlavy štátu na svete. Hoci sa v apríli 2011 vzdal aj svojho posledného (skôr symbolického) postu prvého tajomníka Komunistickej strany Kuby a vystúpil aj z ústredného výboru strany, stále bol považovaný za najvplyvnejšieho muža krajiny až do jeho smrti.

49/2016[upraviť zdroj]

Nelson Mandela-2008 (edit).jpg

Nelson Rolihlahla Mandela, vlastným menom Rolihlahla Dalibhunga Mandela (* 18. júl 1918, Mvezo, Južná Afrika – † 5. december 2013, Johannesburg, Južná Afrika) bol prezident Juhoafrickej republiky a jedným z jej hlavných bojovníkov proti apartheidu.

Jeho otec Henry Mandela, náčelník kmeňa Thembu, bol hlavným poradcom Najvyššieho náčelníka Thembulandu. Odtiaľ aj pochádza Mandelov neskorší záujem o právnickú kariéru. Už ako mladý študent sa zapojil do politickej opozície proti režimu bielej menšiny, ktorá potlačovala politické, sociálne a ekonomické práva juhoafrickej čiernej väčšiny. V roku 1942 sa stal členom Afrického národného kongresu (ANK), kde o dva roky neskôr spoločne s Waltrom Sisulu, Oliverom Tambom a ďalšími spoluzakladal dynamickejšiu Ligu mladých.

Nelson Mandela bol spočiatku presvedčený o nenásilnom odpore proti vládnej politike apartheidu. V roku 1955 bol zatknutý, ale po dlhotrvajúcom procese (1956 – 1961) bol oslobodený z obvinenia z vlastizrady. Koncept ozbrojeného odboja prijal spolu so svojimi kolegami potom, ako bolo v roku 1960 v Sharpeville zastrelených 69 demonštrantov a ANK a ďalšie skupiny bojujúce proti apartheidu boli následne zakázané. V roku 1961 sa stal veliteľom Umkhonto we Sizwe („Kópia národa“), ozbrojeného krídla ANK. V auguste 1962 bol zatknutý a odsúdený na päť rokov za nelegálnu cestu do zahraničia a za podnecovanie k štrajku. Počas roku 1963 boli zatknutí ďalší predstavitelia Umkhonto we Sizwe a Mandela bol spolu s nimi postavený pred súd za sprisahanie proti vláde. V júni 1964 bol Mandela a sedem ďalších obvinených v tzv. Rivonijskom procese odsúdení na doživotie za plánovanie ozbrojenej akcie na zvrhnutie vlády.

50/2016[upraviť zdroj]

Brezhnev-color.jpg

Leonid Iľjič Brežnev (* 19. december 1906, Kamenskoje (dnes Dneprodzeržinsk, Ukrajina) – † 10. november 1982, Moskva) od roku 1964 prvý tajomník (od 1966 generálny tajomník ÚV KSSZ) a predseda Prezídia Najvyššieho sovietu od 1960 do 1964 a tiež od 1977 do roku 1982.

Narodil sa v obci Kamenskoje na dnešnej Ukrajine v rodine kovorobotníka. V oficiálnych dokumentoch uvádzaný ako príslušník prevažne ukrajinskej národnosti. Začal pracovať ako robotník, po skončení strednej aj vysokej metalurgickej školy roku 1935 bol inžinierom v metalurgickom závode v Kurskej oblasti. V 17 rokoch vstúpil do Komsomolu (Komunistického zväzu mládeže) a o 6 rokov neskôr do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ), kde zastával stranícke funkcie na oblastnej úrovni. V mladosti bol považovaný za sympatického a vtipného človeka. Počas druhej svetovej vojny pôsobil vo funkcii politického komisára na Kaukaze, Kryme, Ukrajine, v Poľsku. Ako politický činiteľ Sovietskej armády sa zúčastnil na oslobodzovaní Česko-Slovenska.

51/2016[upraviť zdroj]

Václav Havel cut out.jpg

Václav Havel (* 5. október 1936, Praha, Česko – † 18. december 2011, Hrádeček, Česko) bol český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky.

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického.

52/2016[upraviť zdroj]

President Woodrow Wilson portrait December 2 1912.jpg

Woodrow Wilson (* 28. december 1856, Staunton, Virgínia, USA – † 3. február 1924, Washington D.C., USA) bol 28. prezidentom Spojených štátov.

Narodil sa vo Virgínii v rodine popredného presbyteriánskeho pastora, ktorý sa angažoval v občianskej vojne na strane Konfederácie. V rodine panovala prísna disciplína. Tú, rovnako ako pevnú náboženskú vieru, si Wilson odniesol i do ďalšieho života. Študoval na niekoľkých školách politológiu, dejiny USA a právo. Krátko sa živil advokátskou praxou, než pokračoval v postgraduálnom štúdiu politológie. V roku 1885 vydal svoju najznámejšiu knihu „Vláda Kongresu“, v ktorej obhajoval prezidentovu právomoc koordinovať prácu kongresu. V tom istom roku sa oženil s Ellen Axonovou, neskôr sa im narodili spolu tri dcéry.

Wilson, pre ktorého bola poctivosť absolútnym zákonom, vzbudzoval mnohé nádeje na spravodlivejšiu budúcnosť. Preto keď demokratická strana hľadala kandidáta na úrad guvernéra New Jersey, rektor Princeton University bol i napriek svojej nulovej praktickej politickej skúsenosti jednoznačne zvolený za najvhodnejšieho kandidáta. Vzhľadom na svoju praktickú neskúsenosť v práci pre štátnu inštitúciu sa spočiatku spoliehal hlavne na zbor lojálnych poradcov. Hlavne na Eduarda Housa, dorovnával Wilsonov nedostatok taktu a pomáhal mu od jeho nástupu do úradu guvernéra až do konca druhého prezidentského obdobia.