Portál:Vedy o Zemi/Odporúčané články

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie


Archív[upraviť | upraviť zdroj]

2006 - 2007

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52 | 53

1[upraviť | upraviť zdroj]

The Earth seen from Apollo 17.jpg

Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.

V strede Zeme je umiestnené horúce husté jadro, ktoré obklopuje chladnejší plášť z roztavených hornín. Na povrchu je kôra, ktorá dosahuje rôznu hrúbku v závislosti od miesta (pod oceánmi je všeobecne tenšia ako pod kontinentmi). Vďaka pevnému povrchu a vnútornému zloženiu Zem zaraďujeme medzi terestriálne planéty. Zem je najväčšia spomedzi terestriálnych planét slnečnej sústavy a tiež jediná známa planéta, na ktorej sa nachádza voda vo všetkých troch skupenstvách. Väčšina jej povrchu je pokrytá kvapalným oceánom, čo jej pri pohľade zo vzdialeného vesmíru dáva charakteristickú modrú farbu. V blízkosti rotačných pólov je oceán, resp. pevný povrch trvale zamrznutý a vytvára biele polárne čiapočky. Zem je obklopená atmosférou, ktorá vo veľkých vzdialenostiach od povrchu pozvoľna prechádza do medziplanetárneho prostredia. Po prvýkrát Zem ako celok na vlastné oči videli astornauti kozmickej lode Apollo 8, ktorá ako prvá opustila obežnú dráhu Zeme a vzdialila sa od nej natoľko, že sa zmestila do zorného poľa ľudského oka.

celý článok...


2[upraviť | upraviť zdroj]

Marmolada glacier.jpg

Ľadovec je homogénne, nepriepustné a plastické teleso tvorené ľadovými kryštálmi v oblastiach s negatívnou teplotnou bilanciou po väčšinu roka (vysokohorské údolia nad snežnou čiarou alebo časti pevnín ležiace v polárnych oblastiach) s vysokými zrážkami. Ľadovce predstavujú najväčšie zásobárne sladkej vody a po oceánoch sú aj druhé najväčšie v celkových zásobách vody. Veda, zaoberajúca sa ľadovcami sa nazýva glaciológia.

Neprítomnosť vyššieho množstva zrážok bolo aj príčinou nezaľadnenia Sibíri, centrálnej časti Aljašky a Mandžuska v poslednej ľadovej dobe napriek ich vysokej zemepisnej polohe. V súčasnosti je tento jav dobre pozorovateľný v čilskej vysokohorskej oblasti nad extrémne suchou púšťou Atacama, kde sa ľadovce nanachádzajú ani v nadmorskej výške 6300 m.

Ľadovce sa rozdeľujú na: vysokohorské (vyskytujú sa vo vysokohorských oblastiach nad snežnou čiarou) a pevninské (pokrývajú kontinenty, často súvisia s ľadovými dobami). Menšie vysokohorské ľadovce sa nazývajú údolné, väčšie, často pokrývajúce celý vrch kopca, horskej reťaze, príp. vulkánu ľadové čiapky. Z ľadových čiapok odchádzajú malé, radiálne ľadovce.

Najväčšie ľadové čiapky pokrývajú celé kontinenty (hlavne v ľadových dobách), v súčasnosti ľadovce pokrývajú takmer celú Antarktídu a Grónsko. Objem ľadu v týchto ľadovcoch je obrovský, ak by sa roztopil grónsky ľadovec, hladina svetového oceánu by stúpla o 6 metrov, v prípade antarktických ľadovcov až o 65 metrov.

celý článok...


3[upraviť | upraviť zdroj]

Im Salar de Uyuni.jpg

Zvetrávanie je súbor fyzikálno-chemických, alebo aj biologických procesov, pri ktorých dochádza k rozrušovaniu pevných horninových celkov na malé úlomky (klasty). Tieto procesy sú často vzájomne previazané, aj keď v chladnejších podmienkach prebieha skôr fyzikálne a v teplejších chemické zvetrávanie. Zvetrávanie nemožno stotožniť s eróziou, to je len proces transportu zvetralinových úlomkov pôsobením vody, ľadu, vzduchu, alebo gravitácie. Rýchlosť zvetrávania závisí od viacerých faktorov (tvrdosť horniny, poveternostné podmienky, atď.) a jeho konečným produktom je pôda.

V miestach s veľkými rozdielmi medzi dennými a nočnými teplotami (napríklad púšťe) sa horniny vplyvom tepla cez deň rozťahujú, kým v noci sa naopak zmršťujú. Keďže horniny sa skladajú z minerálov s rôznou tepelnou rozťažnosťou, aj toto rozťahovanie sa v rôznych smeroch líši. Kolísanie teploty potom spôsobuje medzi zrnami minerálov v hornine napätie, ktoré zapríčiňuje vznik mikrotrhlín. Tie sa postupne zväčšujú až sa hornina nakoniec rozpadne na jednotlivé zrná. Vzhľadom na to, že horniny sú všobecne veľmi zlými vodičmi tepla, náhle ohriateie povrchu môže zapríčiniť postupné odpadávanie, či olupovanie vonkajších vrstiev (horninový blok vyzerá ako cibuľa). Podobne môže pôsobiť i prudké ochladenie.

celý článok...


4[upraviť | upraviť zdroj]

Rapakivigranite ss.jpg

Granit, alebo žula je jedna z najbežnejšie sa vyskytujúcich vyvretých hornín na Zemi. Granitovými horninami sú budované celé horské masívy. Názov pochádza z lat. slova grannum, čo znamená zrno, teda termín používaný na označenie zrnitých, kryštalických hornín. Súhrnný názov pre granit a jemu podobné horniny (granodiorit a kremitý diorit) je granitoid.

Farba horniny je zvyčajne svetlá (biela, sivá) s odtieňmi zelenkastej, ružovej, alebo modrej, ale, ak je prítomné väčšie množstvo tmavo sfarbených minerálov, môže byť aj aj tmavá. Minerály v granitoch sú väčšinou dobre vykryštalizované, niekedy sa vyskytujú aj výrastlice - daná hornina sa volá granitový porfýr. Granity sú relatívne pevné a tvrdé, často sa využívajú ako stavebný, prípadne, vďaka svojej odolnosti voči zvetrávaniu aj ako obkladový a dekoračný kameň. Hustota je stanovená v rozpätí 1,74 až 2,8 kg.dm-3.

Granit je hlbinná vyvretá hornina. Je ním tvorená väčšia časť kontinentálnej kôry, hrúbka granitovej vrstvy je od 1,5 až do 50 km. Ako už bolo spomenuté vyššie, granitmi je tvorená prevažná časť pevninskej zemskej kôry. Sú nimi vybudované celé horské pásma (Alpy, Karpaty), alebo sú utuhnuté vo forme batolitov - obrovských intruzívnych telies. Niekedy sa vyskytujú aj ako žilky (jemnozrnné sa nazývajú aplity, hrubozrnné pegmatity). Väčšina granitov sa vytvorila už v prekambriu.

celý článok...


5[upraviť | upraviť zdroj]

World geologic provinces.jpg

Zemská kôra je najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Rozdeľuje sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa nachádza plášť, od ktorého je oddelená rozhraním: Mohorovičićovou diskontinuitou, kde sa radikálne menia fyzikálne charakteristiky. Hmotnosť kôry je 2,8×1022 kg (z toho 21 % tvorí oceánska kôra a zvyšok kontinentálna), čo predstavuje 0,473 % celkovej hmotnosti Zeme. Kôra, spolu s vrchnou časťou plášťa tvorí pevnú vrstvu povrchu Zeme: litosféru, ktorá je rozlámaná na viacero platní, „plávajúcich“ na plastickej vrstve: astenosfére.

Pevninská kôra sa zvykne nazývať aj SiAl (podľa latinských názvov najčastejšie sa vyskytjúcich prvkov kremíka a hliníka). Tvorená je prevažne alkalickými kremičitanmi a hlinitokremičitanmi. Z petrologického hľadiska ide prevažne o granity ich variácie. Častý je aj výskyt sedimentárnych hornín (vápencov a dolomitov). Oceánska kôra, na rozdiel od pevninskej je monotónnejšia, tvoria ju bazalty, na ktorých sa nachádza vrstva sedimentov. Nazýva sa aj SiMa (kremík a horčík). Je podstatne mladšia (najstaršie oceánske bazalty majú okolo 200 mil. rokov).

celý článok...


6[upraviť | upraviť zdroj]

Tarbosaurus museum Muenster.jpg

Dinosaury (Dinosauria) je nadrad plazov rôznej veľkosti, ktorí predstavovali pred 200 až 65 miliónmi rokov (teda počas takmer celých druhohôr) dominantné suchozemské stavovce.

Napriek enormnej rôznorodosti je nadrad charakterizovaný napríklad týmito anatomickými znakmi: absencia postfrontálnych kostí, takmer alebo úplne otvorené acetabulum a bedrová jamka s dutinou. Podľa niektorých odborníkov však mohli poniektoré znaky vzniknúť až druhotne ako prispôsobenie dvojnohej chôdzi. Medzi ďalšie znaky dinosaurov patria napríklad zuby, ktoré sa im vymieňali po celý život (pokiaľ zuby druhotne nestratili). Napriek skutočnosti, že dinosaury bývajú tradične ponímané ako plazy, kam z vývojového hľadiska aj patria, disponovali mnohými pre plazy netypickými znakmi. Ich nohy totiž netrčali do strán, ale boli umiestnené pod telom ako u dnešných cicavcov a vtákov, čo je energeticky oveľa výhodnejšie. Všetky dostupné dôkazy tiež svedčia o aktívnom a nezriedka vysoko organizovanom spôsobe života. Plazie ponímanie dinosaurov narúšajú aj stále ďalšie a ďalšie nálezy operených dinosaurov.

Dinosaury sa patria spolu s pterosaurami, krokodílmi a „tekodontami“ do skupiny Archosauria, čo boli vyspelé diapsidné plazy (mali teda dva spánkové otvory). Dinosaury a pterosaury boli pravdepodobne blízko príbuzné a vytvárali skupinu Ornithodira.

celý článok...


7[upraviť | upraviť zdroj]

Domica Cave 14.jpg

Jaskyňa je prírodný podzemný dutinový priestor, ktorý vzniká buď v krase postupným odplavovaním horniny, vo vulkanických horninách ako dutina po plynoch, alebo na pobreží pôsobením prílivových vĺn (abrázna jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá odvetvie geomorfológie - speleológia.

Jaskyne sú tvorené geologickými procesmi, ktoré môžu ešte obsahovať kombinácie chemických procesov, tektonických síl a atmosferického pôsobenia. Niektoré jaskyne vznikajú zároveň s horninou. Nazývame ich pôvodné alebo primárne jaskyne, napríklad Ochtinská aragonitová jaskyňa. Podobne vznikajú aj lávové jaskyne. Sekundárne jaskyne vznikajú neskoršou postupnou eróziou už vzniknutej horniny, napríklad Domica.

Jaskyne sú jednými z najnehostinnejších miest na Zemi. Celý rok v nich panuje tma a zima, niekedy teploty po celý rok neprekročia 0 °C. Aj napriek tomu jestvujú rozmanité formy života, ktoré sa na takéto prostredie prispôsobili. Slepé, bezfarebné a skoro priehľadné garnáty, červy, hmyz, mloky a jaskynné ryby. Odborný názov živočícha žijúceho v jaskynnom spoločenstve je troglobiont. Z rastlín to bývajú rôzne druhy jednoduchých plesní a machov. Jaskyne slúžia aj ako prechodné útočisko pre netopiere, zdržujúce sa v nich iba počas dňa, no niktoré druhy v nich aj prezimuvávajú. Pri povrchu si tu nachádzajú úkryt dočasne aj niektoré cicavce.

celý článok...


8[upraviť | upraviť zdroj]

Conglomerate Death Valley NP.jpg

Usadená hornina alebo sedimentárna hornina je hornina, ktorá vznikla premiestnením a následným spevnením zvetraných úlomkov (fyzikálny proces), alebo vyzrážaním z roztokov (chemický proces), alebo usadením zvyškov biologickej aktivity (biologický proces). Tieto tri procesy zvyčajne pôsobia v prírodnom prostredí všetky naraz, pričom charakter výsledného sedimentu ovplyvňuje dominantný proces.

Usadené horniny sa vyskytujú na zemskom povrchu, kde je ich objem dominantný v porovnaní s inýmmi typmi hornín (vyvretých a premenených). Kým celkový objem sedimentov v zemskom telese je približne 5 %, na povrchu pokrývajú až 75 % a v moriach a oceánoch takmer 100 % ich dna.

Na základe vyššie spomenutých procesov sa usadené horniny rozdeľujú na:

  • Siliciklastické sedimenty vznikli zvetrávacími procesmi z iných hornín a sú tvorené ich úlomkami (klastami), prípadne úlomkami minerálov. Rozrušené úlomky sú následne prenesené na miesto uloženia fluidnými médiami (voda, vzduch) a spevnené.
  • Biogénne sedimenty vznikli z pevných schránok rastlín a živočíchov, prípadne vyzrážaním z vodných roztokov za pomoci organizmov.
  • Chemické sedimenty vznikajú vyzrážaním z roztokov bez pôsobenia živých organizmov. Sú to hlavne železné a mangánové sedimenty (kde dochádza vplyvom zmeny pH k zmene rozpustnosti železitých, resp. mangánatých iónov) a evapority.
  • Vulkanoklastické sedimenty sú úlomkové sedimenty, ktorých vznik je bezprostredne spojený s vulkanickou činnosťou (nie s procesmi zvetrávania).
  • K zvyšným sedimentom sa priraďujú rôzne kataklazity (vzniknuté v dôsledku tektonických prejavov) a impaktné brekcie (ktoré vznili po páde meteoritov).
celý článok...


9[upraviť | upraviť zdroj]

Rain on grass2.jpg

Dážď je forma zrážok, iné formy sú sneh, krúpy, ľadovec a rosa. O daždi hovoríme, keď oddelené kvapky vody padajú z mrakov na zemský povrch. Nie každý dážď dosiahne povrch, niektoré kvapky sa vyparia počas pádu cez suchý vzduch. Tento druh zrážok sa volá virga. Dážď hrá hlavnú úlohu v hydrologickom cykle, v ktorom voda vyparená z oceánov kondenzuje do mrakov a vyzráža sa na zemský povrch, z ktorého sa cez potoky a rieky vráti naspäť do oceánov, aby celý cyklus znova zopakovala.

Množstvo dažďových zrážok sa meria použitím dažďomera. Je vyjadrené ako hĺbka vody, ktorá sa nazbiera na plochom povrchu a meria sa s presnosťou na štvrtinu milimetra (0,25 mm) alebo stotinu palca (0,01 in). Niekedy sa udáva v litroch na meter štvorcový (1 L/m² = 1 mm).

Padajúce kvapky dažďa sa často na obrázkoch vykresľujú v tvare slzy, dole okrúhlej a zužujúcej sa smerom nahor. Tento tvar je nesprávny (kvapky vody majú tento tvar iba v čase formovania a iba z niektorých zdrojov). Malé kvapky dažďa sú takmer guľaté. Väčšie sa splošťujú ako hamburgerové žemle; veľmi veľké majú tvar ako padáky. Zvyčajne majú dažďové kvapky priemer 1 až 2 mm. Najväčšie kvapky, ktoré dopadli na zem boli zaznamenané nad Brazíliou a Marshalovými ostrovmi v roku 2004 - niektoré mali priemer až 10 mm. Veľkosť bola vysvetlená kondenzáciou vodnej pary okolo veľkých čiastočiek dymu alebo stretom viacerých kvapiek.

celý článok...


10[upraviť | upraviť zdroj]

Okraje tektonickych platni.png

Teória platňovej tektoniky (alebo nesprávne doskovej tektoniky alebo globálnej tektoniky) sa rozvinula pre potreby objasnenia geologického fenoménu pohybu kontinentov a v súčasnosti je uznávaná väčšinou odborníkov pracujúcich v tejto oblasti. Táto teória hovorí o tom, že najvrchnejšia časť zemského telesa je tvorená dvoma vrstvami: vrchná litosféra je pevná a zložená prevažne z kyslíka (46,6 %), kremíka (27,7 %), hliníka (8,1 %) a železa (5,0 %). Pod ňou sa nachádza astenosféra, ktorá je plastická.

Litosféra „pláva“ na astenosfére a je rozlámaná na viacero veľkých (africká, antartická, austrálska, eurázijská, severoamerická, juhoamerická, pacifická a indická platňa) a niekoľko menších platní (alebo krýh), nazývaných aj tektonické platne. Tieto platne sa voči ostatným pohybujú, pričom môže dochádzať k ich stretom: konvergentné (dve platne do seba narážajú), divergentné (dve platne sa od seba vzdaľujú), alebo transformačné (platne sa pohybujú vedľa seba opačnými smermi), pričom nastávajú rôzne geologické fenomény: zemetrasenia, sopečná činnosť, vznik pohorí, vznik riftových zón a morských priekop.

Platňová tektonika sa vyvinula zo štúdia dvoch geologických procesov: pohybu kontinentov, pozorovaného už začiatkom 20. storočia a rozchádzania sa oceánskeho dna (pozorovaného v 60. rokoch 20. storočia). Samotná teória bola vypracovaná koncom šesťdesiatych rokov a jej široká akceptácia geologickou verejnosťou spôsobila revolúciu v geologických vedách (podobne ako objavenie periodického zákona v chémii, kvantovej mechaniky vo fyzike a objavenie DNA v biológii).

celý článok...


11[upraviť | upraviť zdroj]

Neuropteris.JPG

Paleobotanika (z gr. paleon - starý + botanikos - rastlinný), alebo fytopaleontológia je vedný odbor, zaoberajúci sa identifikáciou, rekonštrukciou a systematikou rastlín v minulosti Zeme, fylogenénzou jednotlivých skupín rastlín a tiež rekonštrukciou ich životného prostredia. Paleobotanika študuje suchozemské, ako aj vodné rastlinstvo. Príbuzný vedný odbor je palynológia, ktorá sa zaoberá štúdiom peľu a rastlinných semien. Paleobotanika je základ pri štúdiu vývoja rastlín a tiež dôležitý prvok pri rekonštrukcii prehistorických klimatických modelov.

Samotný vznik rastlín súvisí z evolúciou fotosyntézy. V súčasnosti prevláda názor, že prvé organizmy sa vyvíjali v horúcich podmienkach (pri podmorských sopečných komínoch, v horúcich prameňoch a podobne) a boli chemoautotrofné, závislé od sopečnej činnosti. Z nich sa vyvunili prvé fotoautotrofné organizmy, ktoré pre fotosyntézu využili svoje systémy citlivé na svetlo, ktoré boli pravdepodobne pôvodne určené na ochranu proti svetlu (hlavne UV). Prvých fotosyntetizujúcim organizmom sa v súčasnosti najviac podobajú:

  • zelené sírne baktérie
  • zelené nesírne baktérie
  • heliobaktérie (ich systém nepostačuje na autotrofiu, ale vykazuje podobnosť so sinicami (t.j. cyanobaktériami)

Fotosyntéza týchto organizmov je anoxigénna. Nerozkladajú molekuly vody a neuvoľňujú kyslík, pretože obsahujú bakteriochlorofyly, ktoré nedokážu zo svetla získavať dostatočnú energiu. Ako donor elektrónov však môžu využiť železo (prípadne aj peroxid vodíka). Ďalším dôležitým predchodcom rastlín boli sinice, ktoré už majú chlorofyly bežné aj u rastlín, ktoré získavajú zo svetla dostatočnú energiu na štiepenie vody. Sinice pravdepodobne vznikli pred približne 3,2 miliardami rokov. Vďaka svojej fotosyntetickej schopnosti produkovali kyslík, ktorý bol veľmi toxickým biologickým odpadom. Aby jeho koncentrácia v ovzduší dosiahla hodnoty podobné súčasnosti, uplynulo ešte 1-2 miliardy rokov. To bol dostatočne dlhý čas na to, aby sa organizmy naučili s kyslíku odolávať a dokonca ho aj využiť vo svoj prospech.

celý článok...


12[upraviť | upraviť zdroj]

Geyser exploding 3 large.jpg

Gejzír je druh termálneho prameňa, ktorý periodicky vystrekuje horúcu vodu a paru do vzduchu. Názov pochádza z isl. slova gjósa - tiecť, striekať. Existencia gejzírov je spätá s vulkanizmom, aj keď existujú výnimky. Špeciálnou formou gejzírov sú výtrysky tekutého dusíka na Neptúnovom mesiaci Triton. tieto však nie sú poháňané getermálnou, ale slnečnou energiou.

Mechanizmus činnosti je jednoduchý: voda, presakujúca cez nadložné vrstvy do vnútra Zeme sa vplyvom vnútrozemského tepla prehreje (skoro až k bodu varu) a následne zmiešaná s vodnou parou vystrekne na povrch. Okrem zdroja tepla a prítomnosti vody musia byť splnené ďalšie podmienky. V podzemí sa musí nachádzať vodný rezervoár (čosi ako kotol, kde sa voda prehrieva) a výstupný komín musí úzky, aby sa zabránilo cirkulácii chladnej vody z povrchu.

Celý cyklus prebieha nasledovne: voda v rezervoári sa ohrieva, zvyšuje sa tlak vodných pár. Chladná voda vo výstupnom kanáli, nemôže klesnúť nadol, čím ešte viac zvyšuje tlak v rezervoári, pri jeho zvýšení sa posúva aj bod varu - voda sa prehrieva (niečo podobné ako v tlakovom hrnci). Nakoniec pri dosiahnutí určitej hodnoty je pretlak dostatočný na to, aby vodný stĺpec vytlačil, prerazil hladinu a vystrekol. Po vyprázdnení kanála sa rezervoár znova naplní studenou vodou a cyklus sa opakuje.

Činnosť gejzírov je citlivá na podmienky, aj pri malých zmenách sa stávajú nefunkčnými (tzv. „umrú“). Často je príčinou zániku gejzíru ľudská činnosť, či už upchatie prívodného kanála rôznymi suvenírmi (odpadkami), ktoré do nich hádžu, prípadne odčerpávanie spodnej vody geotermálnymi elektrárňami. Nezriedka nastáva ukončenie činnosti vplyvom seizmickej činnosti, keď dôjde k posunu vrstiev a zablokovaniu prívodných ciest, no sú známe aj opačné prípady (obnovenie aktivity po zemetrasení).

celý článok...


13[upraviť | upraviť zdroj]

Earth Western Hemisphere.jpg

Hydrosféra (z gr. hydro - voda) je názov zahŕňajúci všetko vodstvo (či už na povrchu, pod povrchom alebo nad povrchom) a v akejkoľvek forme (vodná para, tekutina, ľad) Zeme, vo všeobecnosti aj akejkoľvek inej planéty. Vedné odbory, zaoberajúce sa hydrosférou sú hydrológia, hydrogeografia, hydrogeológia a oceánografia.

Voda na Zemi zaberá asi 2/3 celkového povrchu, menej na severnej pologuli, a viac na južnej. Celkový objem vôd je asi 1 385 mld. km3. Najviac vody je obsiahnutej v moriach a oceánoch - až 96,54 %. Zvyšok pripadá na rieky, jazerá, umelé nádrže, podzemnú vodu, vodné pary, vodu v živých organizmoch a ľadovce (tieto predstavujú najväčšiu zásobáreň sladkej vody). Voda v pevnom skupenstve sa vyčleňuje do kryosféry a zaoberá sa ňou glaciológia. Voda na Zemi nie je v stacionárnom stave, neustále sa premieňa. Tento proces sa nazýva kolobeh vody.

Orbit Zeme je za hranicou existencie vody v kvapalnom skupenstve, ale vďaka skleníkovému efektu sa v tejto forme na povrchu udrží. Približne v čase vzniku života však bol celý povrch Zeme zamrznutý (čo bolo spôsobené kolapsom skleníkového efektu kyanobaktériami, ktoré sa rozšírili v moriach) po dobu asi 10 až 100 mil. rokov. Táto udalosť sa nazýva zamrznutá Zem.

Voda na povrchu Zeme je v neustálom pohybe (presnejšie nielen v pohybe, ale aj v prechodoch z jedného skupenstva do druhého). Tento pohyb je riadený tepelnou energiou dopadajúcou zo Slnka, gravitáciou a reliéfom Zeme. Začína sa ohriatím a následným odparením vody z povrchu Zeme, príp. oceánu. vodné pary sa v atmosfére koncentrujú do podoby oblakov, ktoré sú unášané vzdušnými prúdmi. Pri poklese teploty začnú vodné pary kondenzovať a v podobe kvapiek (alebo snehu) dopadajú späť na povrch (či už na pevninu, alebo naspäť do oceánu).

celý článok...


14[upraviť | upraviť zdroj]

Teplota 1860 2000.png

O globálnom otepľovaní hovoríme, keď sa priemerná teplota oceánov a atmosféry počas viacerých rokov zvýši v mierke celej planéty. Vo všeobecnom význame sa tento termín používa na klimatické zmeny pozorované na konci 20. storočia.

Priemerné ročné teploty sa zvýšili od konca 19. storočia o 0.6 ± 0.2°C. Vedeckým konsenzom je, že na tomto zvýšení sa výraznou mierou, najmä v posledných 25-50 rokov, podieľajú emisie ľudských činností, a to skleníkových plynov, ako oxidu uhličitého (CO2). Alternatívnym názorom je, že hlavnou, dokonca jedinou príčinou sú prírodné cykly, ako napríklad kolísanie slnečnej aktivity. Tento názor zastáva určitá časť žurnalistov a politikov, ale len malá časť uznávaných vedcov.

Rôzne klimatické modely predpovedajú, že teploty sa zvýšia v rozmedzí 1.4°C to 5.8°C medzi rokom 1890 a 2100. Hoci diskusie ohľadom globálneho otepľovania sa často sústreďujú najmä na teplotu, klimatické zmeny môžu priniesť aj zmeny iných geografických prvkov, zahřňjúc zvýšenie hladiny morí, extrémne zrážky a iné. Tieto zmeny môžu spustiť rôzne ničivé javy, ako potopy, suchá, veľké horúčavy a zníženie poľnohospodárskych výnosov, ale aj extrémne okolnosti spôsobujúce masové vyhladenie populácie.

Termín globálne otepľovanie vo všeobecnosti zahŕňa ľudský faktor. Neutrálnejší termín klimatické zmeny sa používa pre zmeny v klíme, bez predpokladu príčin a bez charakteristiky typu zapríčinených zmien. Je potrebné tiež poznamenať, že existuje výnimka tomuto pravidlu : Rámcová dohoda OSN o zmene klímy (en:United Nations Framework Convention on Climate Change – UNFCCC) používa termín klimatické zmeny pre ľudskými činnosťami vynútené zmeny a klimatické kolísanie pre zmeny bez ľudského pričinenia. Niekedy sa pre naznačenie predpokladu ľudského vplyvu používa termín antropogénne klimatické zmeny.

celý článok...


15[upraviť | upraviť zdroj]

Earthquake wave paths.gif

Zem má tvar splošteného sféroidu, s priemerom 12 742 km. Rotácia spôsobuje, že rovník je vydutý oproti pólom (v priemere o 43 km). Najväčšie odchýlky od zemského povrchu sú Mount Everest (8 850 m nad morskou hladinou) a Mariánska priekopa (10 911 m pod hladinou mora). Keďže Zem nemá pravidelný tvar, navzdialenejším miestom od stredu je Chimborazo v Ekvádore. Hmotnosť Zeme je približne 5,98×1024 kg.

Zem okrem tepla, ktoré získa od Slnka a tepla nadobudnutého pri svojom vzniku, produkuje svoje vlastné teplo. Toto teplo pochádza z hlavných zdrojov:

Od povrch smerom do hĺbky narastá teplota. Na Moho dosahuje približne 375 °C, vo vrchnom plášti 800 °C a v spodnom plášti (hĺbka 2 000 km) odhadom na 2 250 °C. V jadre môže byť teplota od 3 000 do 5 000 °C. Teplo sa na zemský povrch dostáva konvekčným prúdením (v kvapalnom, alebo plastickom prostredí) a vedením (v pevnom prostredí), tak, že teplejší materiál stúpa k povrchu a chladnejší klesá. V jednotlivých vrstvách sú tieto pohyby nerovnomerné. Vo vonkajšom jadre sú rýchlosti pohybu okolo 10 km.h-1 (je predpoklad že tento pohyb zapríčiňuje zemský magnetizmus), kým v plášti rádovo 10 000 krát nižšie (okolo 1 cm/rok). Napriek tomu, že je tento pohyb omnoho pomalší má priamy vplyv na tvar povrchu Zeme. Keďže na plastickej astenosfére, v ktorej prebieha tento pohyb, leží pevná litosféra, je táto týmto pohybom unášaná a tým dochádza k formovaniu kontinentov (platňová tektonika).

Poznatky o stavbe hlbších zemských obalov získavame štúdiom zemetrasných vĺn. Tieto, ak prechádzajú cez horniny s odlišnou hustotou, na ich rozhraní sa ohýbajú podobne ako svetlo, keď prechádza cez sklo. Ak narazia na rozhranie pod ostrým uhlom, odrazia sa. Vlny zo vzdialených zemetrasení prechádzajú kôrou pod tupými uhlami, zatiaľ čo vlny z blízkych zemetrasení vnikajú pod ostrými uhlami. Ak teda poznáme uhly šírenia sa zemetrasných vĺn, ich rýchlosť a vzdialenosť, ktorú prekonali, môžme vypočítať hĺbku v ktorej sa odrazili a z meraní zmien rýchlosti odhadnúť hustotu jednotlivých vrstiev (obalov).

celý článok...


16[upraviť | upraviť zdroj]

Agiospavlos DM 2004 IMG003 Felsenformation nahe.JPG

Vrása je vlnovité, periodicky sa opakujúce prehnutie vrstiev zemskej kôry, alebo iných štruktúrnych plôch. Vzniká skracovaním priestoru pôvodne horizontálne uložených vrstiev pri tangenciálnych poruchách zemskej kôry vyvolaných bočným tlakom. Každá vrása je všeobecne zložená z časti vyklenutej nahor (antiklinála), z časti prehnutej nadol (synklinála) a z ramien spájajúcich vrcholy antiklinál a synklinál.

Pri poznávaní a ďalšej klasifikácii vrás je dôležité poznať niektoré ich geometrické prvky. Vrásy môžu mať rôznu veľkosť od niekoľkých centimetrov až do obrovských niekoľko kilometrových rozmerov (megaantiklinála, megasynklinála, veľvrása). Priamo v teréne ale nemožno vždy pozorovať celé vrásy, väčšinou možno na odkryvoch sledovať iba priečny profil, prípadne pozorovať len niektoré prvky, ktoré presahujú cez sediementy na povrch. V priečnom profile možno pozorovať dve základné časti vrásy, ktoré určujú jej tvar, nahor vyklenutú Antiklinálu a nadol prehnutú Synklinálu. Podľa stratigrafického vývoja zvrásnených vrstiev je antiklinálou taká vyklenutá vrása, ktorá má vo svojom jadre staršie vrstvy, synklinála má vo svojom preliačenom jadre zvrásnené naopak mladšie vrstvy. V prírode počas vrásnenia bežne dochádza k mnohonásobnému prevrásneniu, čo má za následok usporiadanie vrstiev synklinál a antiklinál do rôznych kombinovaných štruktúr, v ktorých nie je rozloženie vrstiev na prvý pohľad zrejmé. Medzi ďalšie prvky patria:

  • zámok vrásy je miesto najväčšieho zakrivenia vrásy, na antiklinále sa zámková časť nazýva vrchol a na synklinlinále je to dno vrásy. V prípade že vrása nie priama (napr. ak je uklonená na bok a podobne), možno pozorovať aj hrebeň, ktorý je hypsometricky (výškovo) najvyšším bodom antiklinály, prípadne kýl, čo je najnižší bod synklinály. Pozícia zámku je dôležitá pri ďalšej klasifikácii vrás.
  • rameno vrásy je spojnica antiklinálneho a synklinálneho zámku vrásy. Ak spája antiklinálnu a synklinálnu časť jednej vrásovej vlny, nazýva sa stredné rameno vrásy. Na ramene sa tiež nachádza inflexný bod najmenšieho zakrivenia vrásy. Dve priľahlé ramená vrásy zvierajú medziramenný uhol, na základe veľkosti ktorého možno odvodiť veľkosť deformácie, ktorá sprevádzala vznik vrásy. Čím je medziramenný uhol menší, tým intenzívnejšie sily museli pôsobiť pri stláčaní vrásnenej plochy. Osou medziramenného uhla je takzvaná os vrásy.
celý článok...


17[upraviť | upraviť zdroj]

Rough diamond.jpg

Diamant je kubická kryštalická forma uhlíka (ďalšími formami uhlíka sú grafit (tuha) a synteticky pripravené fullerény). Diamanty sú známe svojimi výnimočnými fyzikálnymi vlastnosťami, najmä tvrdosťou (slovo diamant je odvodené z gréckeho slova αδάμας, adamas, nepremožiteľný) a vysokou disperziou svetla. Vďaka týmto a ďalším vlastnostiam je diamant veľmi žiadaný v klenotníctve a na priemyselné použitie. Pretože k vzniku diamantu je potrebný obrovský tlak a vysoké teploty, nachádzajú sa predovšetkým tam, kde žeravá magma z hĺbky aspoň 150 km pod povrchom Zeme vystúpila k povrchu a stuhla. Väčšina diamantov sa ťaží v strednej a južnej Afrike, aj keď významné náleziská boli tiež objavené v Kanade, Rusku, Brazílii a Austrálii. Ročne sa vyťaží asi 130 miliónov karátov (26 000 kg) diamantov v celkovej hodnote takmer 9 miliárd dolárov. Navyše sa ročne umelo vyrobí štyrikrát viac priemyselných diamantov.

Vďaka svojej tvrdosti a optickým vlastnostiam sú diamanty veľmi žiadané na výrobu šperkov. Diamanty používané ako drahokamy sú zrezané a vybrúsené do tvaru špeciálneho mnohostenu, ktorý zvýrazní ich atraktívny vzhľad. Nakoľko sú diamanty veľmi tvrdé, dajú sa výborne leštiť a sú odolné voči poškriabaniu (iba iný diamant môže poškriabať diamant). V priemysle sa diamanty používajú hlavne pre svoju tvrdosť, vďaka ktorej nájdu uplatnenie v pílach, vrtákoch a brúskach. V súčasnosti sa však objavujú aj ďalšie využitia diamantov: niektoré modré diamanty sú prirodzené polovodiče, kým väčšina ostatných diamantov sú výborné rezistory. V priemysle sa používajú buď syntetické diamanty alebo prírodné diamanty, ktoré nie sú vhodné na použitie v klenotníctve. Vďaka tomu je ich cena nižšia. Diamanty sa používajú na vŕtanie a vyrezávanie už od staroveku.

Ťažba, spracovanie a distribúcia diamantov je ovládaná malým počtom spoločností. Obchod s diamantami sa sústreďuje v tradičných centrách, z ktorých najdôležitejšie sú Antverpy. Spoločnosť De Beers so sídlom v Johannesburgu (Južná Afrika) a v Londýne (Anglicko) je už sto rokov najvýznamnejším hráčom na trhu s diamantmi. Firma a jej pobočky vlastnia bane, v ktorých sa vyťaží 40% celosvetovej produkcie diamantov a ovládajú distribúciu takmer dvoch tretín diamantov používaných ako drahokamy. De Beers boli v minulosti obvyňovaní z monopolistického správania, napríklad z manipulácie cien. Niektoré africké ozbrojené skupiny získavajú financie predajom diamantov.

celý článok...


18[upraviť | upraviť zdroj]

L'Etna vista dalla campagna di Randazzo.JPG

Etna je aktívna sopka nachádzajúca sa na východnom pobreží Sicílie. S výškou 3 350 metrov je to najväčšia sopka v Európe. Názov pochádza z rímskeho slova Aetna, prevzatého od grékov - aitho (horieť), alebo od feničanov - attano. Arabi ju nazývajú Gibel Utlamat (hora ohňa), skomolenina tohto názvu (Mongibeddu) je tiež lokálne používaná. Sopka bola v antike objektom mytologických povier. Boh vetra Eól v jaskyniach na Etne zajal vetry, Vulkán, boh kováčov mal svoju dielňu v jej útrobách (taktiež ju mal aj na sopke Vulcano). Etna je izolovaný kopec, ležiaci približne 29 km od Catanie. Na jej úpätí sa nachádzajú vinice, olivové, figové a citrusové sady, vyššie polohy sú pokryté píniovými hájmi a vrchol je odlesnený, pokrytý lávovými prúdmi a vulkanickým popolom. Väčšiu časť roka sa na vrchole drží snehová pokrývka.

Sopka je trochu tažšie klasifikovateľná, nesie znaky aj štítových sopiek, aj stratovulkánu. Príčina vulkanickej činnosti Etny ostáva stále nejasná, nakoľko vulkanizmus Etny priamo nesúvisí so žiadnou subdukčnou zónou (tá je však príčinou vulkanizmu nedaľekých Liparských ostrovov), ani riftovou zónou, ani s vulkanizmom horúcich škvŕn. Mechanizmov objasňujúcich pôvod vulkanizmu je niekoľko:

  • Asymetrický riftový systém medzi Maltsko-sicískym blokom a panvou Iónskeho mora
  • Spätný posun litosférickej dosky v subdukčnej zóne pod Tyrrhenským morom, prípadne výstup magmy cez tzv. „doskové okno“
  • Priesečník veľkých zlomových systémov (Maltský zlomový systém a zlomová zóna Messina-Giardini)
  • Napätie spôsobené rozťahovaním Sicílsko-Kalábrijskej riftovej zóny

Počiatky sopečnej činnosti sa datujú na dobu pred pol miliónom rokov, emisiami tholeitických magime v morskom a neskôr pobrežnom prostredí severne od dnešnej Catanie. Pred 300 000 rokmi pokračoval vývoj etapou tholeitických erupcií v juhozápadnom sektore Etny. Neskôr (približne pred 170 000 rokmi) pokračovali erupcie mafických magiem z centier Calanna a Trifoqulietto a vytvorila sa tzv. stará Etna. Pred 35 000 - 15 000 rokmi boli erupcie obzvlášť explozívne, popol z nich sa našiel až v Ríme - 800 km severne.

celý článok...


19[upraviť | upraviť zdroj]

Andrusov1.jpg

Dimitrij Andrusov (* 7. november 1897, Jurijev (dnes Tartu) – † 1. apríl 1976, Bratislava) bol slovenský geológ ruského pôvodu, zakladateľ modernej slovenskej geológie. Bol vnukom Heinricha Schliemanna - objaviteľa Tróje. Bol zakladateľom a v rokoch 1957-1958 prvým riaditeľom Geologického ústavu. Od roku 1932 doc., univerzitný profesor (1940), akademik SAV (1953), DrSc. (1956).

Bol synom ruského geológa, člena Ruskej akadémie vied a univerzitného profesora N. I. Andrusova a dcéry archeológa Heinricha Schliemanna. V rokoch 19151918 študoval na univerzite v Petrohrade. Neskôr v rokoch 19201922 na univerzite v Sorbonne v Paríži. Ďalej pokračoval v štúdiu na Chemicko-technologickej fakulte ČVUT v Prahe v rokoch 19221923 a Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v rokoch 19231925, kde aj pracoval od roku 1929 do roku 1938.

Po likvidácii českého vysokého školstva počas nemeckej okupácie odišiel na Slovensko, kde od roku 1938 pracoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Od roku 1940 začal zároveň pracovať na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského vo funkcii prednostu Geologicko-paleontologického ústavu. Okrem toho bol v rokoch 19401945 riaditeľom Štátneho geologického ústavu. V roku 1952 sa stal Andrusov vedúcim katedry geológie na Prírodovedeckej fakulte UK a vo funkcii zotrval až do roku 1970.


celý článok...


20[upraviť | upraviť zdroj]

Iceberg at Baffin Bay.jpg

Kryosféra (z gr. kryos - ľad, mráz) označuje tú časť zemského telesa, ktorá je trvalo pokrytá ľadom, alebo snehom. Zahŕňa oceánsky ľad na póloch, snehovú pokrývku v zimných mesiacoch, ľadové čiapky na vrcholoch vysokých hôr, trvalo zamrznutú pôdu (permafrost) a ľadovce. V Antarktíde sa nachádza najväčší objem ľadu na Zemi, konkrétnejšie na Východoantarktickom ľadovom štíte. Na severnej pologuli je najväčšie pokrytie ľadom a snehom v januári - až 23 % povrchu. Kryosféra je súčasťou globálnej klímy, hrá dôležitú úlohu v systéme zrážok, pri tvorbe oblakov, v hydrologickom cykle a vzniku vzdušných prúdov.

Voda v tuhom skupenstve sa na povrchu Zeme vyskytuje v podobe snehu, ako ľad v jazerách, riekach, ľadovcoch a v podobe večne zamrznutej pôdy - permafrost. Čas, po aký vydrží voda v tuhom skupenstve v jednotlivých systémoch je rôzny. Od sezónnych záležitostí, ako je snehová pokrývka a zamrznutá voda vo väčšine riek a jazier, cez niekoľko rokov sa roztápajúce ľadové kryhy v oceánoch až po 10 000 - 1 mil. rokov staré ľadovce (najstaršie pochádzajú z Antarktídy).

Veľké územia, trvalo pokryté snehom a ľadom majú vyššiu odrazivosť slnečného žiarenia (albedo), priemerné hodnoty odrazivosti sú ~80 - 90 %. Vo vyšších zemepisných je vysoké albedo v jarných a jesenných mesiacoch príčinou častých zmien počasia ("bláznivý apríl"). Veľké klimatické dopady má aj nižšia tepelná vodivosť ľadu a snehu oproti vzduchu (poznajú a využívajú to eskymáci, ktorí si stavajú svoje zimné obydlia zo snehu, vo vnútri sa udržuje prijateľná teplota). Znížená tepelná vodivosť výrazne ovplyvňuje hydrologický cyklus. V netrvalo zamrznutých oblastiach sa to prejavuje nezamŕzaním pôdy pod určitou hranicou (napr. preto sa vodovodné potrubia ukladajú približne meter pod zem). Jarné topenie sa snehu vyžaduje veľké množstvo energie, čo vyvoláva odozvy v atmosférických systémoch a pravdpodobne zapríčiňuje letnú monzúnovú aktivitu v Eurázii a juhozápade USA.

celý článok...


21[upraviť | upraviť zdroj]

DachsteinkalkBivalvia.jpg

Vápenec je sedimentárna hornina tvoriaca spolu s dolomitom štyri pätiny všetkých sedimentov na povrchu Zeme. V prevažnej miere (nad 80 %) je zložená z uhličitanu vápenatého (CaCO3) či už vo forme kalcitu, alebo aragonitu. Ako prímesi sa vyskytujú dolomit, siderit, kremeň, ílové minerály a úlomky skamenelín. Čisté vápence sú biele. Chemicky čistý organodetrický kalový vápenec sa nazýva krieda. Rôzne prímesi ich zafarbujú do šeda, červena (oxidy železa), najmä ak sú vystavené zvetrávaniu.

Vápence sa rozdeľujú podľa miesta vzniku na:

  • plytkomorské vápence
  • hlbokomorské vápence
  • vápence asociované s evaporitmi
  • sladkovodné vápence (travertíny)
  • eolické vápence

Vápence sú v prevažnej miere tvorené kalcitom, príp. aragonitom. Kalcit sa podieľa na zložení primárnej aj sekundárnej zložky vápencov. Ak si horninotvorné organizmy svoje schránky stavajú z kalcitu, tento býva dosť čistý, v prípade aragonitu sa vyskytujú prímesi horčíka. Ak sú vysoké (viac ako 4 mol.% MgCO3), hovoríme o vysoko-magnéziovom kalcite. Vysoké obsahy Mg sú však v kalcite nestabilné, preto staršie, druhohorné vápence majú nízky obsah horčíka. Vysoko-magnéziové kalcity používajú na schránky napr. hlavonožce a koraly.

celý článok...


22[upraviť | upraviť zdroj]

Partially illuminated Ac with shadows.JPG

Altokumulus alebo vysoká kopa (po latinsky altocumulus, skratka Ac) je oblak strednej výškovej hladiny. Nad polárnymi oblasťami sa vyskytuje vo výškach od 2000 do 4000 metrov, nad trópmi do 6000 metrov. Pozostáva hlavne z vodných kvapiek. Jeho vzhľad je veľmi premenlivý, často máva tvar valčekov usporiadaných do línií, vĺn, „baránkov“ či výrazne zaoblených útvarov. Možno si ho ľahko pomýliť s cirikumulom alebo kumulom. Rozoznáme ho od ostatných typov tak, že pokiaľ je vo väčšej výške ako 30° nad obzorom, jednotlivé oblaky majú veľkosť 1° až 5°. Okraje bývajú výrazné, niekedy však môžu byť mraky tak natesno vedľa seba, že splynú do súvislej vrstvy. Altokumulus býva biely alebo sivý. Slnko a Mesiac cezeň vidno len ako rozmazanú škvrnu, prípadne ich vôbec nevidno. Tento typ oblaku sa vyskytuje celosvetovo a je spojený so studenými frontami.

Vznik altokumulu spôsobujú slabé vertikálne pohyby vzduchu. Základňou aj vrcholom absorbuje teplo, preto vzduch stúpa a vodné kvapky kondenzujú. Keď však dosiahnu vrchol mraku, sú vystavené priamemu slnečnému žiareniu, takže sa opäť vyparia. Altokumulus často vzniká v noci, keď je rovnováha vyžarovania iná ako cez deň. Oblak ešte stále absorbuje teplo z povrchu pod ním, ale súčasne toto teplo vyžaruje svojím povrchom. Vzduch stúpa, vodná para kondenzuje na kvapôčky, ktoré sa na vrchole ochladia a klesajú do oblaku. Keď Slnko ráno zohreje vrchol oblaku a kvapôčky sa odparia, tento typ altokumulu sa rozplynie.

celý článok...


23[upraviť | upraviť zdroj]

Old Harry rocks cliff.jpg

Krieda je geologická perióda, posledná v ére mezozoika, po nej sa začína najstaršia perióda kenozoika - paleogén. Predchádzala jej jura. Je to najdlhšia geologická perióda, trvala asi 80 mil. rokov (skoro polovicu mezozoika) so začiatkom pred 145,5 mil. a koncom pred 65,5 mil. rokmi).

Kriedu prvýkrát definoval belgický geológ Jean Baptiste d'Omalius d'Halloy v roku 1822. Pomenoval ju podľa mohutných vrstiev bieleho vápenca (kriedy) v súvrstviach Parížskej panvy, v ktorej sa nachádzajú početné skameneliny schránok druhohorných mäkkýšov.

Spodná hranica kriedy nie je presne stanovená, odchýlka može byť až niekoľko miliónov rokov. Je definovaná prvým výskytom amonita Berriasella jacobi. Koniec kriedy je ohraničený masovým vymieraním najrozšírenejších druhohorných živých formiem - veľkých plazov, spôsobeného najpravdepodobnejšie dopadom veľkého meteoritu. Túto teóriu potvrdzuje irídiová vrstva, nachádzajúca sa na celom svete nad kriedovými sedimentami, ktorej pôvodcom je meteoritový kráter na polostrove Yucatan v Mexickom zálive a jej vek bol stanovený na 65,5 mil. rokov. Iná teória hovorí o obrovskom náraste vulkanizmu a s tým spojenými veľkými zmenami klimatických podmienok.

celý článok...


24[upraviť | upraviť zdroj]

Soilprofile.PNG

Pedológia (z gréc. pedon - pôda, logos - náuka, veda) alebo pôdoznalectvo je prírodná veda, zaoberajúca sa štúdiom pôdy, jej vznikom, klasifikáciou, fyzikálnymi, chemickými a biologickými vlastnosťami. Vedci, zaoberajúci sa pôdou sa nazývajú pedológovia. Praktickým využitím pôdy sa zaoberá agronómia.

Pôda nie je len zdroj živín pre vegetáciu, je to aj zóna(pedosféra), kde prebiehajú početné interakcie medzi atmosférou, hydrosférou, organizmami žijúcimi v pôde (mikroorganizmy, rastliny, živočíchy) a ich zvyškami, vrstvou hornín (litosférou), zvetralinovým plášťom (regolit) a jeho minerálnymi zložkami. Počas vývoja pôdneho profilu sa vytvýrajú charakteristické vrstvy, zvané horizonty. Ich veľkosť (hrúbka) je závislá na okolitých podmienkach a je v rovnováhe s prostredím v ktorom vznikli.

Agronómovia, vo všeobecnosti užívatelia pôdy, sa zaujímajú hlavne o fyzikálno-chemicko-biologické charakteristiky pôdy, kým pedológovia a geológovia sa primárne zaujímajú o jej vznik a vzťahy k svojmu okoliu. Táto diferenciácia sa však v posledných rokoch stráca (vďaka rozvíjajúcim sa ekologickým pohľadom na využitie pôdy).

celý článok...


25[upraviť | upraviť zdroj]

Obeh vody USGS.jpg

Kolobeh vody (alebo vodný či hydrologický cyklus) je termín označujúci stály obeh vody na Zemi, poháňaný slnečným žiarením a gravitačnými silami Zeme. Cyklus v sebe zahŕňa vodu v atmosfére v podobe vodných pár, na povrchu v podobe riečnej, jazernej a morskej vody, ako aj pod povrchom v podobe podzemných vôd. Ako voda prechádza jednotlivými fázami cyklu mení sa jej skupenstvo od plynnej, kvapalnej až po tuhú fázu. Vodný cyklus je hlavným predmetom skúmania hydrológie.

Kolobeh vody nemá jasne definovaný štart a koniec. Molekuly vody sa pohybujú spojito cez celú hydrosféru rôznymi fyzikálnymi procesmi a nemusia nutne absolvovať všetky etapy cyklu. Od vyparovania v oceánoch a moriach cez tvorbu oblakov, kondenzáciu vody v nich do podoby dažďových kvapiek, alebo snehových vločiek a následný pád na zemský povrch v podobe zrážok. Celý cyklus sa uzatvára transportom vody v riečnych tokoch naspäť do morí. Celkové množstvo vody v cykle je konštantné, teda, množstov vody, ktorá odchádza z určitého zdroja (rezerováru) sa rovná množstu vody, ktoré doňho vstúpi.

celý článok...


26[upraviť | upraviť zdroj]

Manganknolle.jpg

Diagenéza predstavuje súbor všetkých chemických a fyzikálnych, ale aj biologických zmien v nespevnených sedimentoch, ktoré vedú k jeho premene na pevnú sedimentárnu horninu. Celý diagenetický proces prebieha pri nízkych teplotách, bez minerálnych zmien v jednotlivých úlomkoch.

Diagenetické zmeny začínajú bezprostredne po procese usadzovania a horná hranica diagenézy je ohraničená začiatkom metamorfných procesov. Samotná metamorfóza, ako aj zvetrávacie procesy, prebiehajúce na povrchu sedimentu, nie sú súčasťou diagenézy. Štúdium diagenetických procesov je dôležité na objasnenie tektonickej histórie horniny, jej materského sedimentu a typu fluíd, ktoré tento proces ovplyvnili. Z ekonomického hľadiska má štúdium diagenézy pomocnú funkciu pri odhade ekonomického významu ložísk ropy a iných prírodných uhľovodíkov, ako aj niektorých ložísk minerálov.

Staršie delenie definuje diagenézu ako proces, prebiehajúci od uloženia sedimentu, až tesne pred jeho spevnenie (kompakciu). Neskoršie procesy (po spevnení), až do hranice s metamorfózou, sa nazývajú epigenéza. Podľa novšej definície sa diagenéza delí na nasledovné etapy: syndiagenéza, anadiagenéza a epidiagenéza.

Niekedy sa toto rozdelenie zjednodušuje na skorú (syndiagenézu) a neskorú (anadiagenéza podľa novšieho, alebo epigenéza podľa staršieho delenia). Diagenetické zmeny končia pri teplotách okolo 200 °C, keď dochádza k minerálnym zmenám (napr. v ílových sedimentoch objavenie sa laumontitu a pyrofylitu) - vtedy sa už uvažuje o nízkom stupni metamorfózy.

celý článok...


27[upraviť | upraviť zdroj]

Pieniny Trzy Korony.jpg

Pieninské bradlové pásmo niekedy skrátene bradlové pásmo (angl. klippen belt) je tektonicky a orograficky výrazné pásmo Západných Karpát. Bradlové pásmo je oblúkovitého tvaru a tvorí hranicu medzi Vonkajšími a Centrálnymi Západnými Karpatmi. Utvára úzku (19 až 0,4 km), ale až 600 km dlhú tektonickú jazvu (sutúru) po subdukcii a kolízii časti zemskej kôry, v ktorej sú zachované iba fragmentálne sledy vrstiev a fácií. Vyznačuje sa výskytom pevnejších, hlavne vápencových skalísk - bradiel, vyčnievajúcich zo spravidla menej odolných slienitých a flyšových súvrství tvoriacich bradlový obal. Bradlá sú k svojmu obalu zväčša v tektonickom vzťahu, ktorý však môže mať rozmanitý charakter. Bloky majú zväčša šošovkovitý, alebo izometrický tvar a sú uložené vo flyšových paleogénnych vrstvách ako doskovité telesá.

Bradlová stavba je zakorenená pravdepodobne v strednokôrových úrovniach, prípadne prechádza celou kôrou a zasahuje až MOHO. Vytvára výrazné rozhranie, označované ako peripieninský lineament. Je takmer vertikálne, no jeho sklon sa v priebehu pásma mení. Geofyzikálnym prejavom tejto zóny je napr. silne záporná Bougerova anomália. Bradlové pásmo patrí k seizmoaktívnym oblastiam.

Názov klippe (bradlo, útes) použili už prví geológovia, ktorí toto pásmo skúmali. V tej dobe totiž prevažoval názor, že pásmo je zvyyškom ostrovov, či skál, ktoré kedysi v tejto oblasti vytŕčali z mora.

celý článok...


28[upraviť | upraviť zdroj]

Sand und Brandung.jpg

Piesok je nespevnený zrnitý materiál, pozostávajúci z úlomkov minerálnych zŕn (prevažne z kremeňa) veľkosti od 0,064 do 2 mm. Sedimenty s menšími úlomkami sa nazývajú prach, úlomky väčšie ako 2 mm sú štrky. Spevneným ekvivalentom pieskov sú pieskovce. Spolu tvoria približne štvrtinu všetkých úlomkových usadenín z geologických formácií. Piesky sú dôležitá surovina pre chemický, sklársky a stavebný priemysel, ako aj zdroj akumulácie niektorých minerálov (aj drahokamov) a prírodný rezervoár ropy, zemného plynu a vody.

Najrozšírenejšia zložka pieskov je kremeň (tvorí v priemere dve tretiny objemu pieskov), nakoľko je aj najbežnejšia zložka väčšiny zdrojových hornín a je dostatočne odolný voči chemickému zvetrávaniu, ako aj mechanickému rozrušovaniu počas transportu. Bežná súčasť sú aj sľudy, či už svetlé (muskovit), alebo tmavé (biotit). Prítomnosť muskovitu poukazuje na metamorfný pôvod materskej horniny, nakoľko tento sa viac vyskytuje v metamorfitoch, piesky s vyšším obsahom biotitu majú naopak na vulkanický pôvod. Glaukonit sa vyskytuje v morských pieskoch, alebo pieskovcoch.

celý článok...


29[upraviť | upraviť zdroj]

1974 Japan Sakurajima.jpg

Sopka alebo vulkán je geomorfologický útvar vytvorený magmou vystupujúcou na zemský povrch. Na našej planéte sa sopky vyskytujú pozdĺž hraníc litosférických dosiek a v takzvaných horúcich škvrnách. Názov vulkán je odvodený od názvu sopky Vulcano v Tyrrhenskom mori, prenesene od rímskeho boha Vulkána. Veda, skúmajúca sopečnú činnosť sa nazýva vulkanológia. Iné formy sú bahnové sopky (tieto, až na pár výnimiek nesúvisia so sopečnou činnosťou) a ľadové sopky (vyskytujú sa na niektorých mesiacoch slnečnej sústavyEuropa, Enceladus, Triton, Titan).

Tak ako väčšina procesov vo vnútri Zeme, aj dynamika magmy je zle preskúmateľná priamymi pozorovaniami. Napriek tomu je však známe, že erupcia môže nasledovať po prechode magmy cez kôru pod sopku, kde vypĺňa miesto, zvané magmatický krb. Výstup magmy z krbu na povrch môže byť pokojný – efuzívny, alebo môže mať explozívny charakter (ak dôjde k rýchlemu poklesu teploty, z magmy sa rýchlo uvoľnia rozpustené plyny, čo vyvolá obrovský tlak, prípadne je tento tlak spôsobený premenou vody z okolia výstupu na vodnú paru). Produktmi efuzívnej erupcie sú hlavne lávové prúdy, pri explozívnej sa pridávajú rôzne vulkanoklasty (sopečný popol, pemza, lávové bomby).

celý článok...


30[upraviť | upraviť zdroj]

Turquoise with quartz.jpg

Tyrkys je minerál kryštalizujúci v triklinickej sústave, chemicky hydratovaný zásaditý fosforečnan medi a hliníka - CuAl6(PO4)4(OH)8·4H2O peknej modrozelenej farby. Známy je už od staroveku, používa sa ako polodrahokam a ozdobný kameň. Názov pochádza pravdepodobne z fr. slova pierre turquoise, znamenajúceho turecký kameň. Tyrkys sa však v Turecku nenachádza, názov vznikol pravdepodobne tak, že Turci s ním obchodovali a boli jeho hlavným dovozcom na západ.

Tvrdosť tyrkysu je niečo menej ako 6 (v Mohsovej stupnici), tesne pod ortoklasom. Len zriedka vytvára malé kryštáliky, väčšinou sa vyskytuje v rôznych masívnych útvaroch, prípadne vytvára rôzne povlaky. Od tvaru závisia aj ďalšie vlastnosti tyrkysu: priehľadnosť (kryštály sú priehľadné, masív je nepriehľadný) a lesk (kryštálový má sklený lesk, masívny matný). Farba je väšinou modrá (tyrkysová), ale vyskytujú sa aj odtiene zelenej, belasej, príp. bielej.

Tyrkys je nerozpustný vo vode a kyselinách, s výnimkou horúcej kys. chlorovodíkovej. Jeho hustota sa pohybuje od 2,6 do 2,9 kg.dm−3.

celý článok...


31[upraviť | upraviť zdroj]

Lightning3.jpg

Blesk je silný prírodný elektrostatický výboj produkovaný počas búrky. Bleskový elektrický výboj je sprevádzaný emisiou svetla. Elektrický prúd výboja rýchlo zahrieva okolitý vzduch, ktorý expanduje a produkuje zvukhrom. Vzniká trením molekúl vody v mrakoch.

Pri búrke môžeme pozorovať vzdialený blesk a až o niekoľko sekúnd neskôr počujeme zahrmenie. Blesk je intenzívny elektrický výboj. Vzhľadom na krátkosť okamihu a obrovské množstvo náboja má blesk neuveriteľnú teplotu. Tá spôsobí prudkú zmenu tlaku, ktorú vnímame ako hrom – zvukový sprievod blesku. Vzhľadom na veľkú rýchlosť šírenia svetla vo vzduchu (300 000 km/s) pozorujeme svetelný jav v malej vzdialenosti od jeho zdroja takmer okamžite. Doba, ktorá uplynie medzi pozorovaním blesku a vypočutím sprievodného zvuku, je doba potrebná k tomu, aby sa zvukový rozruch dostal od zdroja k našemu uchu.

Vzácnym javom vyskytujúcim sa pri búrkach je guľový blesk. Máva tvar gule priemeru od niekoľko cm po niekoľko m, prejavuje sa svetielkovaním v rôznych farbách, voľne sa vznáša vo vzduchu alebo klesá nadol. Niekedy mizne výbuchom, inokedy sa ticho rozplynie. Jeho pôvod nie je dosiaľ celkom objasnený.

V júni roku 1996 vletela do továrne v Tewkesbury v Anglicku guľa modrého a bieleho svetla veľkosti tenisovej loptičky.Robotníci v továrni s úžasom sledovali, ako sa svetelná guľa odráža od vnútornej časti strechy, točí sa okolo trámov, iskrí a nakoniec vybuchuje silným oranžovým zábleskom.Ozvala sa pritom ohlušujúca rana a vyrazila poistky telefónnej ústrednej spoločnosti.

celý článok...


32[upraviť | upraviť zdroj]

Andrija Mohorovicic.gif

Andrija Mohorovičić (* 23. január 1857, Volosko (Opatija) – † 18. december 1936, Záhreb) bol chorvátsky vedec, ktorý sa zaoberal meteorológiou a seizmológiou. Je označovaný aj ako otec (zakladateľ) modernej seizmológie.

Po ukončení strednej školy v Rijeke vyštudoval matematiku a fyziku na Karlovej Univerzite v Prahe. Po štúdiu pracoval na strednej škole v Osijeku, neskôr v Bakare (deväť rokov). Na vlastnú žiadosť bol preložený v roku 1891 na strednú školu v Zagrebe, kde sa zároveň stal aj vedúcim meteorologického observatória. V roku 1893 získal doktorát na Zagrebskej univerzite, čoskoro na to bol habilitovaný ako docent, a v roku 1910 získal profesorský titul. Od roku 1893 do roku 1918 sa venoval výskumom v oblasti seizmológie a astronómie na Zagrebskej univerzite. Od roku 1898 bol aj plným členom Juhoslovanskej akadémie vied a umení. Do dôchodku odišiel v 1921 a zomrel v 1936. Je pochovaný na cintoríne Mirogoj v Zagrebe.

V Bakare počas jeho účinkovania v námorníckej škole prvýkrát prišiel do styku s meteorológiou. Neskôr, počas účinkovania v Zagrebskom observatóriu, smerovala jeho vedecká činnosť do výskumu poveternostných fenoménov ako búrky, tornáda, vzdušné víry a iných fenoménov počasia. Založil aj sieť meteorologických staníc.

celý článok...


33[upraviť | upraviť zdroj]

Paleontológia (z gréčtiny) je veda o vývoji života na planéte, o starých rastlinách a živočíchoch, ktoré skúma na základe ich fosílií zachovaných v skalách. Patrí sem štúdium fosílií, stôp, brlohov, častí tiel, fosilizovaných výkalov (koprolitov) a chemických rezíduí.

Moderná paleontológia dáva evolúciu života va Zemi do širšieho kontextu. Študuje dlhodobé zmeny geografie („paleogeografia“) a zemskej klímy (paleoklimatológia) v jednotlivých geologických obdobiach a ich vplyv na evolúciu života. Ďalej odpoveď ekosystémov na tieto zmeny a ich vplyv na biodiverzitu. Paleontológia sa prekrýva s geológiou, ktorá študuje horniny a geoologické formácie, ale taktiež s botanikou, mikrobiológiou, zoológiou aj ekológiou.

Súčasťou paleontologických štúdií porovnávanie zemského zvrásnenia s jeho geologickým vekom a dávajú ich do súvislosti s evolúciou skamenelých organizmov. Paleontológia využíva to rovnakú biologickú klasifikáciu ako biologické odbory, kterú zaviedol Carl Linné a zaraďuje vymreté druhy do genealogických rámcov, ktoré poukazujú na ich vzájomnú príbuznosť.

Paleontológia se delí na tieto vedné obory:

Paleontológovia se môžu ďalej špecializovať na paleontológiu bezstavovcov alebo stavovcov. Štúdium kostí ľudských predkov hominidov sa zaoberá paleoantropológia).

celý článok...


34[upraviť | upraviť zdroj]

Himalayan Horizon From Space.jpg

Orogenéza (z gréc. výstavba vrchov) správnejšie tektogenéza je pomerne rýchly geologický proces, pri ktorom vznikajú pásmové pohoria (nazývané aj orogénne pásma). Zahŕňa v sebe jednak tektonické procesy, ako aj vulkanické procesy. Orogenéza vždy súvisí s platňovou tektonikou. Niekedy je zamieňaná s termínom vrásnenie, ktorý však je len jedným procesov, ktoré orogenézu sprevádzajú.

Orogénne pásma sú zvyčajne dlhé, úzke, zakrivené pásy hornín, ktoré sú rozkúskované zlomami. Tieto zlomy rozdeľujú horniny na sústavu malých platní (nezamieňať s tektonickými platňami), naukladaných jedna vedľa druhej v rámci pásma. Výška vytvorených štítov korešponduje s hĺbkou „ponorenia“ ich základne. čím je dané pohorie vyššie, tým viac zaklesáva aj masa hornín, nachádzajúca sa pod nimi (napr. Himaláje sú ponorené až do hĺbky 130 km).

Proces tvorby orogénneho pásma trvá aj milióny rokov. Nastáva buď pri zrážke dvoch kontinentálnych platní, pričom horniny sú často podrobené metamorfóze alebo sa vyskytuje v subdukčných zónach, tu sa sopečnou činnosťou vytvárajú ostrovné oblúky (Japonsko), prípadne kontinentálne pásmové pohoria (Andy).

Významné orogénne epochy majú aj samostatné pomenovanie (napr. kaledónske, kimeríjske, varíjske, alpínske, atď.)

Predtým než začali problematikou vzniku pohorí zaoberať vedci, bola v Európskej civilizácii vysvetľovaná prítomnosť pohorí kresťanskými učencami ako dôsledok stvorenia a biblickej potopy. Pohoria boli podobne ako všetko neživé statické a nemenné.

celý článok...


35[upraviť | upraviť zdroj]

Permafrost - polygon.jpg

Permafrost (z angl. permanently + frost - trvalo zamrznutý) je geologický termín označujúci dlhodobo zamrznuté povrchové oblasti (s priemernými ročnými teplotami pod, alebo okolo 0° C), kde doba zamrznutia je dva a viac rokov. Permafrost je oblasť s trvalo zamrznutou pôdnou vodou, bez, alebo s minimálnym rastlinným porastom. Hrubá vrstva povrchového zaľadnenia nie je nevyhnutnou zložkou permafrostu, v hrubších vrstvách vyskytuje skôr v nepórovitých, skalných oblastiach, ale tiež býva prítomný aj v pôdnych oblastiach.

Rozšírenie permafrostu je závislé od zmien klímy. V súčasnosti je trvalo zamrznutých a/alebo pokrytých ľadovcami asi 20 % povrchu Zeme (trvalo zamrznuté sú 4/5 povrchu Aljašky a 2/3 povrchu Sibíri). Hrúbka premrznutia je variabilná, v oblastiach s drsnými klimatickými podmienkami je značne veľká (Barrow (Aljaška) - 400 m, Prudhoe Bay (Aljaška) - 600 m, Kanadské arktické ostrovy - 726 m a nahrubšia je v panve riek Lena a Jana na Sibíri - 1493 m).

Trvalo zamrznuté oblasti Sibíri a Aljašky sú však pozostatkom ľadových dôb, keď boli priemerné letné teploty o 11° C nižšie ako v súčasnosti. V tom období bol povrch Európy trvalo zamrznutý až k Szegedu, v Ázii k Pekingu a v Severnej Amerike až do južnej Iowy a severného Missouri. V južnej hemisfére sú o trvalom zamrznutí menšie dôkazy v provincii Otago, Nový Zéland a v Patagónii, Argentína.

celý článok...


36[upraviť | upraviť zdroj]

Mineral Lignito GDFL028.jpg

Uhlie je čierna alebo hnedočierna (tzv. hnedé uhlie — lignit) horľavá hornina. Získava sa z povrchových lomov alebo hlbinných baní a používa sa predovšetkým ako palivo. Od dôb priemyselnej revolúcie je uhlie veľmi dôležitou energetickou surovinou. Väčšina svetovej výroby elektrickej energie sa uskutočňuje práve v uhoľných (t.j. tepelných) elektrárniach. Uhlie je zložené predovšetkým z uhlíka, obsahuje však rozmanité zložky vrátane sírnych zlúčenín. Uhlie je celosvetovo najdôležitejší zdroj pre výrobu elektrickej energie (približne 40 %). Uhlie vzniklo z rastlinných a živočíšnych zvyškov, ktoré boli uložené v anaeróbnom vodnom prostredí, kde nízky obsah kyslíka zabraňoval ich úplnému rozkladu a oxidácii (t.j. hnitiu).

Uhlie je najčastejšie používané tuhé palivo na výrobu tepla spaľovaním. Svetová spotreba uhlia je 5 200 miliónov ton ročne, z toho je 75 % využívaných na výrobu elektrickej energie. V oblasti Číny a Indie sa ročne spotrebuje 1 500 miliónov ton uhlia a predpokladá sa, že v roku 2025 narastie táto spotreba na 2 700 miliónov ton ročne. V USA sa každoročne spotrebuje miliarda ton uhlia, z toho až 90 % na výrobu elektrickej energie.

celý článok...


37[upraviť | upraviť zdroj]

Asaphiscuswheelerii.jpg

Paleozoikum (alebo prvohory, primér, starovek Zeme) je geologická éra, spadajúca pod eón fanerozoikum s trvaním približne 291 mil. rokov. Je to najstaršia časť fanerzoika, po nej nasledovalo kenozoikum. Jeho základňa je definovaná súvrstvím pobrežnej čiary polostrova Burin (južný Newfoundland, Kanada, blízko mesta Fortune), tvoreným pieskovcami a bridlicami. Ako primárna značka (vedúca fosília) začiatku paleozoika bol prijatý prvý výskyt fosílie Phycodes pedum, ako sekundárne Harlaniella podolica a Palaeopascichnus delicatus.

Paleozoikum sa rozdeľuje na šesť periód:

V literatúre sa dá nájsť aj delenie na staršie (kambrium, ordovik, silúr, devón) a mladšie (karbón, perm) paleozoikum.

Začiatkom paleozoika boli kontinenty sústredené prevažne okolo južného pólu v rámci superkontinentu Pannotia. S nástupom kambria sa tento superkontinent rozpadol na niekoľko menších kontinentov (Laurentia, Sibíria a Baltika) a jeden väčší: Gondwanu). Menšie kontinenty sa pomaly posúvali z juhu na sever, až kým nedosiahli v perióde silúr-devón rovník, kým Gondwana zostala umiestnená pri južnom póle. Počas ordoviku až silúru prebiehalo kaledónske vrásnenie, ktoré vymodelovalo napríklad hory v súčasnej Škandinávii. Približne v devóne sa začala rozpadať aj Gondwana a jednotlivé fragmenty sa tiež sa posunuli severnejšie. V karbóne sa vytvorila Laurázia a v perme sa k nej pridali pevniny súčasnej Sibíri a Kazachstanu, čím sa vytvoril superkontinent Pangea. Počas týchto dvoch období prebehlo hercýnske vrásnenie.

celý článok...


38[upraviť | upraviť zdroj]

MSH82 st helens spirit lake reflection 05-19-82.jpg

Saint Helens, nesprávne Svätá Helena, je aktívny stratovulkán, nachádzajúci sa v USA, štáte Washington asi 154 km južne od Seattlu a 85 km severovýchodne od Portlandu. Nachádza sa v pohorí Kaskádové vrchy. Pomenovaná je podľa britského diplomata Alleyna Fizherberta, baróna St Helens. Pôvodní obyvatelia Ameriky ju nazývali Louwala-Clough, alebo La-wa-la-clough, čo v preklade znamená „dymiaca hora“.

Je známa svojou katastrofickou erupciou z 18. mája 1980. Táto erupcia mala najväčší ekonomický dopad v histórii USA. Výbuch sopky Novarupta na Aljaške v 1912 bol väčší, ale vtedy nebola Aljaška súčasťou USA. Pred erupciou bola známa aj ako Fudži USA pre svoju symetrickú kónickú stavbu.

Sopka, na rozdiel od svojich susedov (Adams, Hood a Rainier) je pomerne mladá, svoju činnosť začala pred cca. 40 000 rokmi a klasický kužeľový tvar stratovulkánu (pred rokom 1980) sa vyformoval len pred 2 200 rokmi. Počas tohto obdobia mala štyri veľké erupčné periódy, prerušené dlhými úsekmi pokoja. Tak ako väčšina ostatných sopiek Kaskádového pohoria, aj Svätá Helena je budovaná dacitovými a andezitovými lávami, striedanými s vrstvami pemzy a popola. Dôležitou deštrukčnou silou sopky sú časté laháry, tvorené roztopeným snehom z vrchola a zbiehajúce veľkými rýchlosťami po úbočiach.

celý článok...


39[upraviť | upraviť zdroj]

Vulkanická emisia.png

Kyslý dážď vzniká následkom úniku oxidu siričitého a oxidov dusíka do atmosféry, kde prejdú chemickými premenami a sú rozpustené v kvapkách vody v oblakoch. Kvapky padajú na zem vo forme dažďa, alebo snehu, čo môže zvýšiť kyslosť pôdy a ovplyvniť chemickú rovnováhu v jazerách a vodných tokoch. Pojem kyslý dážď je niekedy pouužitý vo všeobecnejšom význame, ktorý zahŕňa všetky formy kyslého spádu - mokrý spád, kedy kyselinotvorné plyny a častice sú splachované dažďom a inými zrážkami, a suchý spád, keď sa plyny a častice ukladajú na povrch Zeme bez prítomnosti zrážok.

Počiatkom 19.storočia, vynálezca menom Janakan objavil chemickú podstatu kyslého dažďa. Zistil, že kyslý dážď sa dá definovať ako akýkoľvek výskyt zrážok s neobvykle nízkou hodnotou pH. Pri typickej koncentrácii CO2 vo vzduchu sa oxid uhličitý rozpúšťa vo vode za vzniku slabej kyseliny uhličitej, s hodnotou pH približne 5.6. Preto sa kyslý dážď niekedy definuje hodnotou pH < 5,6. Prirodzené zdroje kyslosti však spôsobujú, že v rôznych oblastiach sú hodnoty pH dažďa v rozsaju 4,5 až 5,6 s priemernou hodnotou 5,0, takže dážď s hodnotou pH < 5 je vhodnejšou definíciou.

Kyslý dážď urýchľuje zvetrávanie uhličitanových hornín a urýchľuje aj koróziu budov. Prispieva tiež ku kyslosti riek, potokov a ničí stromy vo vyšších polohách. Na boj s týmto javom sa vynakladá v súčasnosti značné úsilie.

celý článok...


40[upraviť | upraviť zdroj]

Kremeň je minerál kryštalizujúci v trigonálnej sústave, chemicky oxid kremičitý - SiO2. Tento minerál sa vyskytuje zvyčajne vo vyvretých, premenených a usadených horninách a bežne ho možno nájsť aj na rudných žilách.

Kremeň patrí k najrozšírenejším minerálom. Vytvára prizmatické kryštály zakončené plochami klenca alebo dipyramídy. Kryštálové plochy bývajú často ryhované. Kryštály môžu byť zdvojčatené a rozlične deformované. Tento minerál však máva aj celistvú, zrnitú alebo kryptokryštalickú podobu, prípadne sa vyskytuje v konkréciách. Jeho farba je rôznorodá - môže byť biely, sivý, červený, purpurový, ružový, žltý, zelený, hnedý, čierny, ale aj bezfarebný; vryp má biely. Mnohé z jeho odrôd patria k polodrahokamom. Kremeň je priehľadný až priesvitný minerál so skleným leskom na čerstvom povrchu. Odroda ametyst je typická svojím nádherným fialovým sfarbením.

celý článok...


41[upraviť | upraviť zdroj]

NASA and NOAA Announce Ozone Hole is a Double Record Breaker.png

Ozónová diera je oblasť - najmä nad Arktídou a Antarktídou - s prudko zníženou koncentráciou ozónu v dôsledku antropogénneho znečistenia.

Atmosféra je rozdelená do piatich vrstiev: troposféra, stratosféra, mezosféra, termosféra a exosféra. Na vrchole stratosféry (asi 50 km) je koncentrovaný ozón vo vrstve, ktorej hovoríme ozónová. Teplota je tu vyššia než v troposfére (vrstva najbližšia zemskému povrchu), pretože ozón zachytáva veľké množstvo škodlivých ultrafialových slnečných lúčov. V ozónosfére prebieha neustály kolobeh vzniku a zániku ozónu. Za prítomnosti slnečného žiarenia tu dochádza k fotochemickým procesom, ktorých výsledkom je vyššia koncentrácia ozónu. Pre život na Zemi je najdôležitejší fakt, že sa pri týchto procesoch zachytáva väčšina ultrafialového žiarenia a viditeľné svetlo sa prepúšťa na zemský povrch.

Od roku 1970 pozorujeme stenčovanie ozónovej vrstvy v oblasti celej zemegule. Je to spôsobené civilizačnými vplyvmi. V súčasnosti poznáme viac ako 200 chemických reakcií procesu rozkladu ozónu. Hlavnou príčinou úbytku sú zlúčeniny chlóru, brómu, a fluóru, ktoré v stratosfére rozkladajú ozón. Sem sa dostávajú predovšetkým v podobe freónov. To je obchodný názov zlúčenín používaných napr. na chladenie (chladničky, mrazničky, klimatizácia), ale aj ako hnací plyn sprejov.

celý článok...


42[upraviť | upraviť zdroj]

Hanshin-Awaji earthquake 1995 Kashiwai-building 001.jpg

Zemetrasenie je vonkajší prejav náhleho uvoľnenia nahromadenej energie v zemskej kôre. Ročne je seizmologickými stanicami zaznamenaných na Zemi niekoľko miliónov zemetrasení, no len nepatrná časť z nich (približne 30 000) má aj účinky, postrehnuteľné zmyslami človeka. Najčastejším typom zemetrasení sú tzv. tektonické, spôsobené nevratným posunom na tektonickom zlome a vyžiarením seizmických vĺn, pričom sa úplne alebo čiastočne odstráni napätie a deformácia na zlome a v jeho okolí, ktoré bolo nahromadené v dôsledku tektonických pohybov. Takýchto zemetrasení je asi 90 %. Zvyšné zemetrasenia má na svedomí sopečná činnosť, zrútenie veľkých podzemných dutín (napr. stropov jaskýň), ako aj činnosť človeka (banská činnosť, explózie, atď...).

Viac ako 75 % tektonických zemetrasení sa odohrá v pásme, ohraničujúcom Pacifik, tzv. Ohnivom kruhu. Ďaľších 15-20 % v zóne, tiahnucej sa od Azor cez Severnú Afriku, Stredozemné more, Apeninský polostrov, Alpy, Dináre, Turecko, Irán a Himaláje, teda podstate v zóne Alpsko-himalájskeho vrásnenia. Ostatné tektonické zemetrasenia pripadajú na tektoniku stredooceánskych chrbtov.

celý článok...


43[upraviť | upraviť zdroj]

Wegener 1912.gif

Alfred Wegener (* 1. november 1880, Berlín – † 2. november 1930, Grónsko) bol nemecký vedec. Aj keď doktorát získal z astronómie (Berlín 1904), zaoberal sa viacerými odbormi, hlavne meteorológiou a geológiou. Jeho najznámejšou vedeckou prácou je teória pohybu kontinentov.

Alfréd Wegener sa narodil sa v rodine teológa a učiteľa jazykov na gymnáziu ako najmladšie z piatich detí. Študoval na gymnáziu v Berlíne, kde patrili medzi jeho najobľúbenejšie predmety fyzika a chémia. Po ukončení gymnázia pokračoval od roku 1900 v štúdiu fyziky, meteorológie a astronómie na univerzitách v Berlíne, Heidelbergu a Innsbrucku. Štúdium ukončil v roku dizertačnou prácou z astronómie. V roku 1905 sa zamestnal ako asistent v Beeskowskom aeronautickom observatóriu, kde pracoval spolu so svojim bratom Kurtom. Stali sa priekopníkmi vo využívaní prieskumu počasia pomocou balónov (meranie vzdušných prúdov). 1906 sa zúčastnil na expedícii do Grónska. Cieľ expedície, ktorej sa zúčastnilo 25 výskumníkov vedených Ludvigom Mylius-Erichsenom, bolo štúdium cirkulácie polárnych vetrov a založenie prvej meteorologickej stanice v Grónsku. Wegenerovi sa veľmi zapáčila ľadová scenéria Grónska, vrátil sa tam ešte niekoľkokrát.

Po návrate 1908 sa zamestnal na univerzite v Marburgu, kde napísal knihu „Thermodynamik der Atmosphäre“. V Marburgu pri štúdiu skamenelín zistil ich podobnosť na oboch stranách Atlantiku, čo ho viedlo k napísaniu článku o „pohybe kontinentov“ (1912). Tu stretol aj svoju budúcu manželku Else Köppen, dcéru jedného z vtedajších popredných meteorológov Wladimira Köppena. Oženil sa s ňou v roku 1913 a mali spolu tri dcéry. Ešte v tom istom roku sa vrátil na druhú expedíciu do Grónska. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bojoval na fronte, po viacnásobnom zranení sa v roku 1915 natrvalo vrátil domov. Venoval sa práci na jeho slávnej knihe „Die Entstehung der Kontinente und Ozeane“.

celý článok...


44[upraviť | upraviť zdroj]

Camarasaurus.jpg

Sauropoda je skupina veľkých bylinožravých dinosaurov. Vyznačovali sa predĺženým krkom, štvornohou chôdzou, malou veľkosťou lebky a dlhým chvostom. Vyskytovali sa od konca triasu do úplného konca druhohôr po celom svete.

Sauropody vznikli koncom triasu. Kedy sa tak stalo, presne nevieme, keďže nie je jasné, ktorých zástupcov Sauropodomorpha už môžeme považovať za primitívne sauropody. Prvé milióny rokov, koncom triasu až začiatkom jury, sauropody spolunažívali s príbuznou skupinou Prosauropoda. Obe skupiny zastupovali zovňajškom veľmi podobné živočíchy, s podobnými proporciami a rozmermi. Už v tomto čase predstavovali sauropody veľké a mohutné živočíchy (7-10 m dlhé s váhou niekoľkých ton).

Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa prvé ozrutné sauropody. Skamené odltlačky stôp nájdené v Maroku (pomenované rodovým menom „Breviparopus“) svedčia o gigantickom druhu, dosahujúcom odhadujúc podľa stôp dĺžku snáď až okolo 50 metrov - pravda, ak proporciami tela zodpovedal väčšine vtedajších sauropodov. Počas vrchnej jury dosiahli sauropody svoj vrchol. Veľmi hojné, ako do počtu jedincov, tak do počtu druhov, boli stádoví zástupci Diplodocidae, ktorí spásali nízku vegetáciu. Počas spodnej kriedy však už Diplodocidae nemala prakticky žiaden význam alebo vymrela. Sauropody síce neboli také početné ako predtým, stále však tvorili veľmi dôležitú zložku fauny. Prežili napríklad zástupcovia Brachiosauridae, v hojných počtoch sa vyskytovali zástupcovia príbuznej skupiny Titanosauria, ktorí si vytvorili ozrutných zástupcov. Ďalšou pomerne úspešnou skupinou bola čeľaď Rebbachisauridae.

celý článok...


45[upraviť | upraviť zdroj]

Soil profile.jpg

Pôda je najvrchnejšia časť zemskej kôry, ktorá vzniká na styku a za vzájomného pôsobenia biosféry, atmosféry, litosféry a hydrosféry v podmienkach určitého reliéfu. Skladá sa z neživej zložky, ktorou sú častice ílu, hliny, piesku, kamienky, pôdna vlhkosť, vzduch, odumreté časti rastlín a živočíchov (tvoriace humus), živou zložkou (tzv. edafón) sú korene rastlín, mikroorganizmy a drobné živočíchy. 1 cm pôdy vznikne za 100 rokov. Základnou vlastnosťou pôdy je schopnosť poskytovať živiny rastlinám, t.j. má produkčnú funkciu.

Pôdy možno rozdeliť podľa rôznych kritérií. Podľa prevládajúcich pevných častíc a celkovej textúry sa pôdy rozdeľujú na tieto pôdne druhy:

Podľa podmienok vzniku, zväčša určeného materskou horninou, na ktorej vzniká, je charakteristická svojim pôdnym profilom, zloženým z viacerých horizontov.

celý článok...


46[upraviť | upraviť zdroj]

Olivine basalt.jpg

Bazalt alebo čadič (staršie, paleozoické bazalty sa nazývajú diabáz, alebo melafýr) je tmavosivá, niekedy čierna hornina sopečného pôvodu. Vačšinou má zrnitú stavbu, niekedy s porfyrickými výrastlicami jednotlivých minerálov, vyskytuje sa však aj vo forme škvary, bez viditeľných kryštálov. Mineralogicky je tvorený plagioklasmi, a mafickými minerálmi: prevažne pyroxénmi a menším obsahom olivínu. Pre bazalty je charakteristická stĺpcovitá odlučnosť – pri zvetrávaní sa tvoria šesť- alebo päťuholníkové bloky.

Bazalt sa používa na označenie jemne zrnitých extruzívnych, prípadne plytko uložených intruzívnych hornín, hrubo zrnité hlbinné horniny daného zloženia sa označujú názvami dolerit a gabro.

Teplota bazaltovej magmy je okolo 1 100 až 1 250 °C. Vďaka nej, ako aj nízkemu obsahu rozpustených plynov je magma značne pohyblivá (vytvára až 20 km dlhé lávové prúdy), jej erupcie bývajú spravidla pokojné, bez väčších explózií. Bazalty majú malý obsah oxidu kremičitého (SiO2) - od 48 do 52 hm. %. Zvyšok je tvorený prevažne oxidom horečnatým (MgO), oxidmi železa (FeO a Fe2O3) a oxidom hlinitým (Al2O3). Oproti svetlejším horninám majú menší obsah CaO, Na2O, K2O.

V závislosti od miesta erupcie, ako aj od vlastností magmy, bazatové lávy tvoria rôzne formy (pozri aj: lávové formy):

  • lávové prúdy s rôznou štruktúrou - pahoehoe, alebo Aa lávy (v závislosti od viskozity)
  • vzácne tvoria aj rôzne vulkanoklasty a tufy
  • podmorskými erupciami vznikajú poduškovité, alebo pillow lávy.
celý článok...


47[upraviť | upraviť zdroj]

Indonesia, Sunda Straits.jpg

Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasie na celej Zemi. Neskoršie erupcie, ktoré začali v roku 1927, vytvorili nový ostrov, zvaný Anak Krakatau (dieťa Krakatoy).

Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.

Pred erupciou v roku 1883 Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.

Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala. Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viac-menej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy.

27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny cunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanšskom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciuse a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.

celý článok…


48[upraviť | upraviť zdroj]

San Andreas Fault Aerial View.gif

Tektonický zlom alebo tiež dislokácia je geologická krehká diskontinuitná porucha (fraktúra) zemskej kôry, pozdĺž ktorej došlo alebo aj v súčasnosti dochádza k pohybu fraktúrou oddelených horninových blokov. Premiestnenie môže byť len niekoľko milimetrov, ale môže dosahovať veľkosť aj stoviek kilometrov. Rýchlosť pohybu na zlomoch sa môže rôzniť, ale rádovo je niekoľko desiatok milimetrov ročne. V oblastiach aktívnych zlomov, na ktorých boli zaznamenané pohyby v posledných 10 000 rokoch, sa často vyskytujú zemetrasenia.

Zlom oddeľuje dva bloky hornín, ktoré sa pozdĺž neho premiestnili. V priestore je vymedzený zlomovými plochami na ktorých sú často viditeľné stopy po pohybe blokov, tzv. striácie. Na kontakte zlomových plôch dochádza k vzniku tektonických zrkadiel a minerálnych schodov. Obrovské tlaky a trenie spôsobujú rozpad pôvodnej horniny a vznik nových hornín, takzvaných zlomových tektonitov, vo väčších hĺbkach mylonitov a ultramylomitov. Tie majú v dôsledku zvýšenej plasticity vo väčších hĺbkach iný charakter ako tektonity na povrchu.

Zlom vzniká pri uvoľnení postupne rastúceho orientovaného napätia postupným prepojovaním malých puklín a prasklín. Väčšie celky týchto trhlín sa nazývajú strižné fraktúry. Významnú úlohu v tomto procese zohráva tlak pórových fluíd. Ak pri zlomovom porušení hornín dôjde k vzniku viacerých rovnobežných porúch, dochádza k vytvoreniu takzvanej zlomovej zóny. Šírka a dĺžka tejto zóny, alebo jednotlivých zlomov je priamo úmerná veľkosti pohybov, ktoré na nich nastali.

celý článok...


49[upraviť | upraviť zdroj]

Lomnicky and Kezmarsky stit from Skalnate pleso II.jpg

Tatrykrajinný celok Fatransko-tatranskej oblasti.

Tatry sa nachádzajú v severnej časti Slovenska na hranici s Poľskom. 3/4 územia Tatier ležia na Slovensku. Tatry sú jediným pohorím Karpát, ktoré majú alpínsky ráz. Sú najvyšším pohorím celého karpatského oblúka s 25 štítmi vyššími než 2 500 m n. m. Z geologického hľadiska sa tu dajú rozlíšiť tri hlavné „stavebné“ jednotky: kryštalinické jadro, sedimentárny obal pohoria a flyšová výplň priľahlých zníženín. Hlavná časť Tatier je dielom vody resp. ľadovcov. Územie Tatier patrí k úmoriu Čierneho mora (rieka Váh) a Baltického mora (Dunajec či Poprad).

Hlavný hrebeň Tatier má dĺžku 26 km a ťahá sa od Ľaliového sedla (1 947 m n. m.) na západe po Kopské sedlo na východe (1 749 m n. m.). Jeho najzápadnejším vrcholom je Svinica (2 301 m n. m.), najvýchodnejším Jahňací štít (2 229 m n. m.), z ktorého je vidieť až do Poľska, či panorámu Troch koruniek v Pieninách. Z hlavného tatranského hrebeňa vybiehajú rázsochy. Na juh smeruje päť hlavných rázsoch, na sever len dve.

celý článok...


50[upraviť | upraviť zdroj]

Roanoke tornado.jpg

Tornádo je vzdušný vír, ktorý vyrastá z oblaku a v podobe chobota sa dotýka zemského povrchu. Chobot býva hrubý rádovo od niekoľko metrov až do stoviek metrov. Je väčšinou dobre rozoznateľný od okolia. V jeho vnútri sa zráža vodná para a vír je viditeľný v podobe oblaku. Tornádo sa zvykne mýliť so silným vetrom pri búrke alebo tropickom cyklóne, resp. hurikáne. Na rozdiel od týchto vetrov je tornádo presne lokalizovateľné, po zemi zanecháva viditeľnú, ohraničenú stopu a jeho vietor dosahuje nepomerne väčšie rýchlosti, ako pri ostatných poveternostných fenoménoch. Presný meteorologický názov pre tornádo je veľká tromba. Samotné slovo tornádo je lokálny názov pre veľkú trombu v Severnej Amerike. Toto pomenovanie sa rozšírilo aj inde do sveta.

V strede tornáda môže vietor dosiahnuť až rýchlosť 400 km/h. Je to najväčšia koncentrácia energie, ktorú dokáže atmosféra vyprodukovať. Tornáda sa tvoria v útrobách veľkých búrkových oblakov, ktoré sa nazývajú supercely. V supercele je taký tlak, že sa vytvorí podobne ako pri odtekaní vody, lievik. Ak je točenie dosť intenzívne, dotkne sa zeme.

  • Vzdušné tornádo (najčastejšie "guľovité" tornádo)
  • Prašný diabol – vyskytuje sa v suchých oblastiach väčšinou popoludní. Objavuje sa aj na Marse. Jeden takýto prašný diabol trvá len pol hodiny, no keď sa rozpadne, za ním vyrastie druhý. A tak to môže trvať dlho. Je vysoký 30 – 1000 metrov.
  • Vodná smršť - vodné tornádo, ktoré vzniká presne tak ako obyčajné tornádo, no keď sa dostane nad vodu, stane sa z neho vodná smršť zložená z vodnej pary. Veľa ľudí sa zabilo tak, že sedeli na brehu jazera mysliac si, že ich tornádo nezasiahne, no ono zobralo tú vodu a putovalo. Keď sa dostalo nad pevninu, stratilo silu a utopilo ich. Sú aj menšie typy vodných smrští, napríklad vodní diabli.
celý článok...


51[upraviť | upraviť zdroj]

ImgSalt.jpg

Halit alebo kamenná soľ je minerál kryštalizujúci v kubickej sústave, chemicky chlorid sodný - NaCl.

Halit vytvára kryštály tvaru kociek, často s konkávnym povrchom; aj preto sa označujú ako „lodičkovité“ kryštály. Vo veľmi zriedkavých prípadoch sa vyskytuje v podobe oktaédrických kryštálov. Tento minerál však môže mať aj celistvý, zrnitý alebo kompaktný habitus. Ak je kompaktná masa hrubozrnná, hovoríme o kamennej soli. Môže byť biela, bezfarebná, oranžová, žltá, červenkastá, modrá, purpurová, a čierna; vryp je vždy biely. Halit je priehľadný až priesvitný minerál so skleným leskom.

Tento evaporit vzniká vyzrážaním pri odparovaní vody zo slaného jazera alebo lagúny. Vyskytuje sa spolu s ďalšími minerálmi, napr. so sylvínom, sadrovcom, dolomitom a anhydritom. Halit si možno overiť mnohými jednoduchými skúškami. Prvým identifikačným znakom je jeho slaná chuť. Typické pre halit je aj to, že sa rozpúšťa v studenej vode a po odparení roztoku vznikajú vyzrážaním kryštály. Okrem toho je mastný na dotyk a plameň sfarbuje do žlta. Ak obsahuje nečistoty, môže fluoreskovať zeleným, oranžovým alebo červenkastým odtieňom.

celý článok...


52[upraviť | upraviť zdroj]

Overschuiving systeem.jpg

Príkrov je veľké doskovité teleso tektonicky horizontálne presunuté na vzdialenosť minimálne 5 km pozdĺž násunových zlomov na cudzorodý podklad, ktorý sa v súvislosti s príkrovmi často nazýva autochtón. Teleso príkrovu na cudzorodom nadloží sa označuje ako allochtón. Ak sa nad sebou nachádza viacero príkrovov, podložný sa vzhľadom na nadložný označuje paraautochtóm.

Na vlastnom telese príkrovu možno určiť viacero znakov. V prednej časti v smere pohybu sa nachádza čelo príkrovu. To býva často detailne zvrásnené, vtedy prítomné štruktúry označujeme ako digitácie. Plocha, po ktorej sa príkrov pohybuje sa nazýva bazálna násunová plocha. Tá môže mať rôzny tvar, je však charakteristická typickým druhom tektonickej erózie spôsobenej mechanickým obrusovaním, ktorá je označovaná ako rabotáž. Oblasť, z ktorej pochádza teleso príkrovu, sa nazýva domovská oblasť príkrovu. Časť, v ktorej sa od nej príkrov celkom odlepil, sa volá koreňová zóna. Línia, ktorá je jej stopou sa nazýva šariáž. Domovská oblasť býva často tlakmi stlačená a skrátená, pričom sa môže ponoriť pod okolité tektonické celky, čím vzniká tektonická sutura - jazva. Príkrovy, ktorých koreňová oblasť je neznáma sa označujú ako bezkoreňové príkrovy. Ďalšie zo štruktúr, ktoré sú typické pre oblasti s príkrovovou stavbou sú:

  • Tektonická (príkrovová) troska - je to eróziou celkom izolovaná menšia časť príkrovu, ktorá leží na autochtónnom podloží. Typickým príkladom je napríklad vrchol Veľkého Choča.
  • Tektonické okno - je eróziou obnažená časť autochtónneho podložia, súvisle lemovaná telesom príkrovu. V prípade, že toto eróziou odkryté podložie nie je celkom uzavreté príkrovom, ide o tektonické polookno.
celý článok...


53[upraviť | upraviť zdroj]

Earthquake wave paths.gif

Seizmológia (z gr. seismos - zemetrasenie + logos - veda, náuka) je veda (súčasť geofyziky), zaoberajúca sa štúdiom zemetraseniami a s nimi spojenými javmi, ako aj výskumom štruktúry Zeme. V užšom zmysle je seizmológia veda, ktorá sa zaoberá len prírodnými zemetraseniami.

Prvý vážny záujem o štúdium príčin zemetrasení nasledoval po veľkom zemetrasení v Lisabone v roku 1755. Neskorší rozvoj seizmológie nastal až začiatkom 20. storočia, keď Richard Oldham zo spomaľovania seizmických vĺn na veľké vzdialenosti objavil jadro Zeme (1906) a Andrija Mohorovičić v roku 1909 objavil fázový prechod (zmenu rýchlostí seizmických vĺn) v štruktúre Zeme.

Výskum fyziky zemetrasení sa zameriava na vznik zemetrasení, skúma procesy prebiehajúce na zlomoch a povahu pohybov vrchnej časti zemskej kôry. Taktiež rieši otázky predpovedania zemetrasení, určuje seizmické ohrozenie určitej oblasti, prípadne štátu.

Výskum štruktúry Zeme sa rozdeľuje na výzkum makroštruktúry (štruktúry celého zemského telesa) - pomocou analýzy šírenia sa seizmických vĺn generovaných zemetraseniami, ako aj výskumom mikroštruktúry (vyhľadávanie ložísk ropy a iných, ekonomicky zaujímavých surovín) za pomoci štúdia umelo generovaných seizmických vĺn. Seizmológia slúži aj na monitorovanie jadrových skúšok.

Pri zemetrasení, ale aj iných tektonických pohyboch vznikajú vlny, ktoré sa šíria cez horninové prostredie a poskytujú informácie o stavbe Zeme. Tieto vlny sa delia na:

celý článok...