Dejiny kresťanstva

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Cirkevné dejiny)
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kresťanstvo
StJohnsAshfield StainedGlass GoodShepherd Portrait.jpg
Hlavné znaky
Viera v jedného Boha v troch osobách
Ježiš Kristus je človek a Boží Syn
Hlavné osobnosti
Ježiš Kristus

Panna Mária
Dvanásti apoštoli
Svätí

Zoznam osobností kresťanstva
Hlavné náboženské obrady
Omša/LiturgiaSviatosti
Knihy
Biblia (Starý zákon, Nový zákon)
História a kultúra
Dejiny kresťanstvaKresťanské umenie
Hlavné sviatky
Veľká noc, Vianoce / Narodenie Pána, Turíce, Zjavenie Pána / Bohozjavenie, ...
z  d  u

Dejiny kresťanstva sú odvetvím histórie, ktoré sa zaoberá historickým vývojom kresťanského sveta a myslenia, dejinami jednotlivých kresťanských cirkví a spoločenstiev od vzniku kresťanstva ako židovskej sekty okolo roku 33 nášho letopočtu po dnešnú dobu. Okrem chápania dejín kresťanstva ako historiografickej oblasti možno dejiny kresťanstva a jednotlivých cirkví chápať i teologicky ako samostatnú teologickú disciplínu dejín spásy, či ako cyklus boja dobra a zla (Augustín z Hippa).

Kresťanstvo vzniklo v ázijskom Blízkom východe, v Palestíne (Judea/Galilejsko) ako následok pôsobenia židovského kazateľa Ježiša Krista, ktorého kresťania považujú za Spasiteľa a Mesiáša. Ježiš Kristus si spomedzi Židov vybral učeníkov (z nich najmä 12 apoštolov), ktorým v priebehu posledných troch rokov svojho života odovzdával svoje učenie, aby ho následne oni mohli šíriť ďalej do celého sveta. (Mk 16,15: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“). V priebehu prvých troch storočí sa kresťanstvo i napriek odporu vládnucich vrstiev rozšírilo vrámci Rímskej ríše i do okolitých krajín a získalo viac prívržencov.

Prvou kresťanskou krajinou (oficiálne) bolo staroveké Arménske kráľovstvo. V 4. storočí sa kresťanstvo stáva legálnym a postupne i oficiálnym náboženstvom Rímskej ríše a spolu s jej výbojmi a kultúrou sa rozšírilo na ďalšie územia. S rozvojom kresťanského spoločenstva je spojená i hierarchizácia cirkvi a rozvoj ich štruktúr, vznik významných náboženských obcí a centier - pentarchia Rím - Konštantínopol - Alexandria - Antiochia - Jeruzalem, i vznik prvých kompetenčných a teologických sporov medzi jednotlivými oblasťami a osobami kresťanského života. Už v 4. storočí sa kresťanstvo otriasalo v bojoch s heretickými hnutiami, ktorých existencie sa nezbavilo do dnešných čias.

Cirkevné udalosti a spory sa najmä počas ranokresťanského obdobia snažilo cirkevné spoločenstvo riešiť na ekumenických konciloch, či miestnych synodách. Najmä menšie, či novšie cirkevné správne jednotky - diecézy si často pýtali radu pri riešení problémov od významnejších a uznávaných centier ako Rím, či Konštantínopol. V priebehu prvých desiatich storočí tak medzi týmito diecéznymi stolcami a patriarchátmi vznikali kompetenčné rozpory, ktoré sa neskôr prehĺbili o spory teologické, či mocenské a vyústili do Veľkej schizmy v roku 1054. Od toho okamihu bola kresťanská cirkev rozdelená medzi východnú Ortodoxnú cirkev a západnú Latinskú katolícku cirkev, ktoré sa každá riadila svojimi vlastnými pravidlami a mali vlastné historické vývoje. Zároveň už v tomto období existovali ďalšie kresťanské cirkvi a spoločenstvá, ktoré sa v priebehu prvých storočí odčleňovali (ako napr. nestoriáni, či koptské východné cirkvi). V ďalšom období zase následne vznikali ďalšie autokefálne východné cirkvi a nové katolícke cirkvi, zjednotené s Rímom, ktoré vznikali ich odštiepením sa od východných cirkví.

Stredovekú cirkev charakterizovali viaceré znaky, medzi nimi misijná činnosť, rozvoj kláštorného života, či univerzít zakladaných pod jej vedením, ako aj rozvoj teologického myslenia, rozvoj kánonického práva a rozvoj cirkevných štruktúr. Na Západe to ďalej boli veľké pápežské schizmy, či snahy o cirkevnú úniu s Východom. Spolu s rozširovaním kresťanskej viery boli spojené i sväté vojny a medzi nimi najmä križiacke výpravy. Veľkým zlomom v kresťanských dejinách bolo i husitské hnutie, ktoré otvorilo dvere veľkému reformnému hnutiu, ktoré sa v Európe udialo v priebehu 16. a 17. storočia - tzv. reformácii.

V rámci reformácie vznikli viaceré nové protestantské hnutia a cirkvi a anglikánska cirkev. Latinská cirkev na udalosti reagovala zvolaním Tridentského koncilu a reformou svojej politiky i zvyklostí. V tomto období vypuklo medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami i viacero náboženských vojen, medzi nimi najmä Tridsaťročná vojna, ktorá sa skončila Vestfálskym mierom riadiacim sa heslom „Cuius regio eius religio“. (Koho panstvo, toho náboženstvo).

Spolu s rozvojom zámorských ciest sa kresťanstvo rozšírilo i do Ameriky, či neskôr i do Austrálie a ďalekej Ázie, kde i dovtedy ale existovali menšie východné cirkvi. V novodobých dejinách sa vrámci kresťanských cirkví snažia niektorí jej príslušníci o ekumenický prístup k svojim bratom vo viere a o spoluprácu, ktorá sa v minulosti nie vždy vyvíjala, resp. bola zhatená vzájomnými konfliktami. Dnes je kresťanstvo najrozšírenejším náboženstvom na svete s takmer dvomi miliardami veriacich.

Rozdelenie kresťanských spoločenstiev na časovej osi

Vznik kresťanstva a prvé náboženské obce[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ježiš Kristus

Pôvod[upraviť | upraviť kód]

Starovekí Židia sa delili do troch hlavných náboženských prúdov - bohatých a konzervatívnych kňazov - saducejov, ktorí uznávali len písanú podobu zákona, farizejov, ktorí uznávali i ústne komentáre židovských náboženských textov a reformných essénov (esejcov), ktorí hlásali nevyhnutnosť Novej zmluvy s Bohom. Pravdepodobne jedným z esénov, alebo nimi ovplyvneným kazateľom bol aj Ján Krstiteľ a isté sympatie k esénom mal aj Ježiš Kristus.[1]

Ježiš sa narodil v judskom kráľovstve kráľa Heroda, ktoré boli klientským štátom Rímskej ríše. O jeho detstve sa nevie veľa. Po Herodovej smrti sa jeho kráľovstvo stalo rímskou provinciou, ktorou zotrvalo i v nasledujúcom období. V Palestíne Ježiš i verejne pôsobil a posledné tri roky svojho života hlásal svoje učenie a radostnú zvesť (gr. evanjelium), podľa biblických textov konal i zázraky. Kristovo učenie sa odvrátilo od hmotných prísľubov blaha a do centra stavalo duchovný cieľ - spásu. Spomedzi ľudí si v tomto čase vybral i niekoľko pomocníkov, medzi nimi najmä najbližší kruh 12 apoštolov. Okolo roku 3033 bol Ježiš rímskou vládou (Pontským Pilátom) ukrižovaný na žiadosť židovskej jeruzalemskej veľrady (sanhendrín), ktorá bola jeho (pre ňu heretickým) učením pobúrená. Podľa Ježišových následníkov Ježiš tretieho dňa vstal z mŕtvych a ešte 40 dní pobýval so svojimi učeníkmi a pripravoval ich na ich poslanie a jeho odchod k Bohu. Na 40. deň podľa Biblie Ježiš vstúpil do neba, kde prebýva po pravici svojho otca. Podľa Biblie bol Ježiš Spasiteľom a Mesiášom, ktorého smrť a zmŕtvychvstanie prinieslo jeho nasledovníkom spásu.

„Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky." (Jn 11,25)

Pramene[upraviť | upraviť kód]

Najstaršími biblickými (teologickými i historickými) prameňmi sú Skutky apoštolov, listy apoštola Pavla a štyri kánonické evanjeliá (podľa Mareka, Matúša, Lukáša a Jána), ktoré vznikli už v prvom storočí. Následne sú to najmä spisy Didaché (Učenie Pána hlásané národom dvanástimi apoštolmi). Objavili sa i iné texty, ktoré sa prehlasujú byť evanjeliami, či inými biblickými textami, avšak ich pravosť býva spochybňovaná a sú nazvané apokryfmi, napr. Tomášovo evanjelium, Evanjelium podľa Judáša a iné. O Ježišovom pôsobení hovorí aj rímsky historik Flavius Iosephus, ktorý o ňom vo svojom diele Židovské starožitnosti tvrdí nasledovné:

V tej dobe vystúpil Ježiš, múdry to človek, ak ho vôbec možno nazvať človekom. Bol totiž pôvodcom zázračných skutkov, učiteľom tých ľudí, ktorí radi prijímajú pravdu. Tak si získal mnohých židov a pohanov. Kristom bol tento. A keď ho na naliehanie našich popredných mužov smrťou kríža potrestal Pilát, ďalej sa ho pridŕžali tí, ktorí ho milovali. Zjavil sa im totižto tretieho dňa opäť živý, ako božskí proroci toto a tisíce iných zázračných vecí o ňom boli predpovedali. Podnes nezaniklo pokolenie tých, ktorí sa podľa neho volajú kresťanmi...
Flavius Iosephus: Židovské starožitnosti

Novší historici a štúdiá však spochybňujú túto citáciu a pripisujú ju neskoršiemu kresťanskému opisovateľovi Flaviovho textu. Prikláňajú sa k tomu i filologické výskumy.[2]

Prvé hnutia[upraviť | upraviť kód]

Dvanásti apoštoli a Panna Mária, Bambergská katedrála
Rozšírenie kresťanstva, tmavomodré okolo roku 325, bledomodré okolo roku 600

Počiatky kresťanstva ako náboženstva boli zložité. Kristus nebol politickým reformátorom a jeho cieľom nebola vojenská vzbura proti Rimanom[3], ako to niektorí jeho nasledovníci očakávali. Ježiš Kristus svojich učeníkov vyzval, aby šli do sveta a šírili jeho myšlienky medzi ľudí. V počiatku sa jeho učeníci - apoštoli zamerali na šírenie v radách židovskej komunity. Práve preto v ich spoločenstvách vznikali prvé centrá novej viery. Samotní Kristovi nasledovníci v ranom období náboženstva považovali stále za židov, diferenciácia nastala v neskoršom období po prijatí nežidovských nasledovníkov (t.j. pohanov) a nevychádzala len z radov kresťanov, ale aj z radov ortodoxných židov, ktorí odmietali spojitosť s pre nich heretickým hnutím.

Zároveň zarovno s kresťanstvom sa v Palestíne, ale i v celej Rímskej ríši šírili i iné učenia, ktoré mali niektoré znaky podobné s kresťanstvom. Medzi nimi boli napr. mithraisti či učenie Šimona Mága. Samotní prví Kristovi nasledovníci sa vo svojej činnosti odlišovali. Jednak tu bol smer potulných galilejských mudroslovných kazateľov, následne jeruzalemské židokresťanské hnutie[4] (ebioniti, elchasaiti, hebreji či nazorejci) v ktorom sa rozlišuje apoštolský židovský a neapoštolský židovský smer a smer helenistický. Súhrn Kristových prívržencov a "misionárov" jeho učenia teda nemožno zúžiť len na okruh jeho apoštolov (po ktorých sa toto obdobie i nazýva - Apoštolská doba). V raných obdobiach sa nedalo vždy presne odlíšiť, ktoré hnutie bolo heretické, nakoľko neexistovali presne ucelené dogmy a autority, ktoré by ich plošne určili. Rady vyskytujúce sa v listoch apoštolov nemali charakter cirkevno-správny ale skôr poradný a teologický.

Spočiatku apoštoli a ich nasledovníci šírili kresťanstvo len medzi Židmi. Zlom nastal po konvertovaní farizeja Šavla na kresťanstvo. Šavol (odvtedy známy ako apoštol Pavol z Tarsu) bol vzdelaným Židom s vplyvnými kontaktami a rímskym občianstvom. Pôvodne prenasledoval kresťanov, avšak po jeho zázračnom obrátení sa stal veľkým šíriteľom kresťanstva. Okolo roku 50 sa v Jeruzaleme uskutočnil tzv. apoštolský snem, na ktorom sa jeho účastníci rozhodli, že kresťanstvo možno šíriť aj medzi nežidov - pohanov.[5] Pavol a podobne aj ďalší apoštoli začali podnikať cesty po celej východnej časti Rímskej ríše. Pavlova činnosť sa zameriavala aj na vedenie bohatej korešpondencie s cirkevnými obcami, ktoré založil. Práve vďaka Pavlovej činnosti sa kresťanstvo zmenilo zo židovskej sekty na náboženstvo, ktoré sa šírilo na rozsiahlom území a Pavol si za svoju činnosť vyslúžil prezývku Apoštol národov.[6] Apoštol Pavol zároveň vo svojich listoch (epištolách) maloázijské cirkvi v Galatii, či Filipanov varuje pred falošnými prorokmi.[7]

Medzi prvé centrá kresťanskej viery patrila antiochijská obec, založená svätým Petrom. V Antiochii sa rozvíjal najmä helenistický prúd kresťanského hnutia[4] a vôbec po prvýkrát objavilo označenie kresťan (christian) (Sk, 11,26). Ďalšie obce vznikli v egyptskej metropole Alexandrii, kde kresťanstvo šíril apoštol Marek. Pomerne rýchlo si kresťanstvo našlo cestu i do gréckych obcí ako Efez, Korint, Galatia, Ikonium, či Solún. Kresťanské misie sem viedol najmä Pavol, ktorý s miestnymi cirkvami viedol i bohatú korešpondenciu. Okrem neho tu však pôsobili i misionári z iných obcí (ako napr. Apollos z Alexandrie).[8] Apoštol Tomáš mal zase veľký úspech v Mezopotámskej Edesse, ktorá bola až do vrcholného stredoveku centrom východných kresťanov a odkiaľ pochádzalo obrovské množstvo relikvií (napr. list kráľa Abgara Ježišovi, či Abgarov obraz - edesské plátno). Naopak tradičné centrá helénskej filozofie ako Atény neboli kresťanstvom dlhé obdobie príliš nadchnuté. Zaujalo ich síce kresťanské učenie o tolerancii a pokání, zároveň však odmietali teórie o zmŕtvychvstaní. V Ríme je prvá prítomnosť kresťanov doložená najneskôr v 40. rokoch prvého storočia (Klaudiov edikt o vyhnaní Akvilly a Priscilly).[9]

Rané kresťanstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Rané kresťanstvo a Náboženstvo v Byzantskej ríši

Prenasledovanie kresťanov[upraviť | upraviť kód]

S rozširovaním kresťanstva bol spojený vznik ďalších obcí v Rímskej ríši i mimo nej. Do cesty šíreniu novej viery sa spočiatku postavili najmä ortodoxní Židia a Veľká jeruzalemská rada. Už krátko po Kristovom umučení bol v Jeruzaleme ukameňovaný prvý mučeník svätý Štefan. Rímske úrady na kresťanov pôvodne nazerali ako na Židov a preto v duchu náboženskej zmierlivosti voči povoleným náboženstvám (religio licita) voči nim nezasahovali. Už čoskoro sa však voči kresťanom nepriateľsky naladili i rímske úrady (a niektorí cisári), ktorí nevedeli pochopiť nový kult vyznávajúci neznámeho osobného neviditeľného a jedného Boha. Niektorí Rimania dokonca kresťanov pre ich neúčasť na verejnom kulte považovali za ateistov.[10] Okolo kresťanov sa navyše nieslo isté rúško tajomna, ktoré vytvorilo priestor na ohováranie a obviňovanie neznámeho. Tak sa nakoniec i napriek tomu, že sa Rím pôvodne voči odlišným náboženstvám v ríši staval neutrálne, začala situácia meniť v neprospech prvých kresťanov.[10]

Situácia sa zhoršila najmä v hlavnom meste Ríme, kde v roku 64 vypukol obrovský požiar, z ktorého cisár Nero obvinil kresťanov. Prvé prenasledovanie nebolo systematické, takže sa nedá porovnávať s prenasledovaniami za vlády Domiciána, Diokleciána či Galéria, spôsobilo však presun kresťanov ešte viac do úzadia. Prvé kresťanské obce sa ukryli na odľahlých miestach, či v mestských katakombách alebo na vidieku. O kresťanoch sa začali šíriť reči, ktoré ich obviňovali z travičstva a príprav rôznych sprisahaní. Nie všetci cisári však kresťanov prenasledovali. O kresťanoch sa v tomto období zmieňujú aj rímski pohanskí autori ako Tacitus, Seutonius, či Jozef Flávius. Plinius Mladší, bitýnsky správca si od cisára Trajána pýtal radu ako voči kresťanom postupovať, rímsky historik Tacitus kresťanov a situáciu popísal nasledovne:[11]

...aby umlčal tieto povesti (o požiari Ríma), zvalil Nero vinu na skupinu, ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, ktorá bola pre svoje ohavnosti nenávidená a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najmimoriadnejší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku - pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme...
Tacitus: Anály

Ďalšie prenasledovanie po Nerovom nastalo sa vlády Domiciána. V 2. storočí, keď sa vlády v Ríme ujala severovská dynastia nastalo pre kresťanov pokojné obdobie, pretože prípadné prenasledovania vychádzali len zo strany správcov provincií. V roku 212 sa dokonca kresťania podobne ako ostatní obyvatelia ríše prostredníctvom Constitutio Antoniniana stali rímskymi občanmi. Naplno sa prenasledovania začali v 3. storočí vládou Maximiána. Obeťou Maximiánovho prenasledovania bolo veľké množstvo kresťanov, medzi nimi i prvého protipápeža Hyppolyta. Najtvrdšie prenasledovanie pretrvávalo počas vlády cisárov Décia, Valeriána a Diokleciána. Práve za vlády cisára Décia bol vydaný edikt, ktorý (až na výnimku pre židov) prikazoval obyvateľom ríše uctievať cisára ako božstvo. Obyvatelia ríše, ktorí sa odmietli zúčastňovať na dni verejných modlitieb supplicatio, boli odsúdení na smrť. Medzi kresťanskými mučeníkmi bol aj pápež Fabián. Po jeho smrti vypuklo druhé protipápežstvo, keď sa Novacián prehlásil za Fabiánovho nástupcu. Posledné veľké prenasledovanie sa odohralo koncom 3. storočia za vlády Diokleciána a jeho spoluvládcov (Dioklecián rozdelil ríšu na dve časti so štyrmi vládcami). Dioklecián však neprenasledoval len kresťanov, ale i iné náboženstvá v ríši, medzi nimi najmä manichejcov. Prenasledovanie na Západe sa predbežne skončilo po tom, čo sa cisárom stal Konštantín, na Východe bol náboženský zmier zjednaný Nikomedijským ediktom z roku 311, ktorý vydal zomierajúci cisár Galerius.[12][13]

Medzi nariadeniami, ktoré neustále vydávame pre dobro a úžitok štátu, chtiac uzdraviť celý organizmus v súlade s podstatou starých rímskych zákonov a rímskeho poriadku....(sa ustanovuje).... Nech sú opäť kresťanmi a stavajú si svoje miesta na stretnutia za predpokladu, že neurobia nič proti poriadku... Podľa nášho súčasného súhlasu by sa kresťania mali modliť k svojmu bohu a prosiť o dobro pre nás, pre štát a pre seba, aby štát zostal pevný a žili bezpečne vo svojich domovoch.
Nikomedijský edikt (časť)

Iné zdroje Galeriov edikt označujú za serdický. Jeho trvanie a významnosť však nebola dlhá, pretože v roku 313 bol prekrytý tzv. Milánskym ediktom vydaným cisárom Konštantínom a Liciniom. Situácia sa pre slobodu vierovyznania v ríši začala meniť.

Vývoj kresťanstva v antike[upraviť | upraviť kód]

Samotní kresťania sa v prvých storočiach o politiku a svetské záležitosti príliš nezaujímali. Postupom času si kresťania začínali uvedomovať, že koniec sveta nepríde tak skoro ako očakávali a začali prehodnocovať svoj postoj k svetským záležitostiam. Začali sa viac venovať politike a verejnému životu, rozvíjalo sa ich umenie a vznikali prvé snahy o prepojenie kresťanstva s antickou vzdelanosťou a kultúrou.

Od najranejších období sa vrámci kresťanstva začala tvoriť i štruktúra cirkvi. Pôvodne bola pomerne jednoduchá, veriaci sa schádzali na tajných zhromaždeniach (ecclesia) a na ich čele stáli starejší (presbyteri), pomocníci (diakonovia) a episkopi (nástupcovia apoštolov, neskôr označovaní ako biskupi). Jednotlivé spoločenstvá (cirkvi) sa postupne integrujú a členovia spoločenstiev sa stávajú bratmi a sestrami, tvoria tajomné Kristovo telo (corpus Chrisiani mysticum).[14]

Problémom kresťanskej vierouky zostávalo, že bola značne roztrúsená a stála len na autorite jednotlivých apoštolov, resp. kazateľov, či biskupov. Existovali síce posvätné texty biblie, neexistovali však ucelenejšie dogmy, vysvetlenia a školy, ktoré by kresťanské učenie zjednotili. Takisto sa spočiatku takmer nik (až na apoštola Pavla) nevenoval filozofickému aspektu viery, a sa kresťanské učenie opieralo výlučne o sprostredkované teologické informácie o Zjavení.

Prvá kresťanská inteligencia sa sformovala už v 2. storočí. Šlo o cirkevných otcov, ktorí boli zväčša biskupmi vo významnejších kresťanských obciach. Ich učenie sa podľa latinského slova patres označuje ako patristika. Cirkevní otcovia v najranejšom období sa venovali najmä spisom na obranu viery - apologézam.

Medzi prvých priekopníkov patril mimo iné svätý Justinus. Práve svätý Justín ako vzdelaný filozof, ktorý študoval i staroveké spisy ako jeden z prvých otvoril kresťanstvu dvere k starogréckym filozofom, na ktorých kresťanské učenie neskôr nadviazalo, Sokrata dokonca nazval kresťanom pred Kristom. Ďalšími významnými apogolétmi boli i Athénagoras z Atén, či Irenej z Lyonu. Spolu s rozvojom teologického hnutia sa ale vytvoril i priestor pre prvé herézy. Jedným z prvých heretikov bol biskup Markión zo Sinope spolu so svojimi prívržencami (markionizmus). Niektoré ranokresťanské herézy mali značne gnosticistický rozmer - napr. učenie Valentina Egyptského (valentinovci) a väčšina apokryfných diel je tiež gnostického charakteru. Asi najvýznamnejšie gnostické diela (a apokryfy) sú rukopisy z Nag Hammádí.

Na druhú stranu, nie všetci kresťania boli otvorení prijať čo i len časť pohanského učenia. Významným kresťanským otcom na Západe bol Kartáginec Tertulián, ktorý síce ovládal rímsku rétoriku (pôsobil v súdnictve), zásadne však odmietal gréckych filozofov a klasikov. I napriek tomu však Tertulián priniesol kresťanstvu mnohé inovácie a práve uňho sa začala formovať kresťanská prirodzeno-právna škola. Po jeho smrti však západná časť ríše v patristických elitách na čas ustúpila Východu. Vo východných metropolách Alexandii a Antiochii vznikajú v 2. – 3. storočí prvé veľké teologicko-filozofické školy. Zrejme najvýznamnejšími mysliteľmi Východu boli Klement Alexandrijský a Órigenes.[15]

V druhom a treťom storočí zároveň vzniká i ucelenejšia štruktúra cirkevnej správy. Cirkevné spoločenstvo sa zbavilo prvotného spoločenského radikalizmu. Z biskupov sa stali nielen správcovia jednotlivých diecéz ale i sudcami v sporoch, či neskôr im bola zverená i obrana miest.[16] Takisto sa vytvárajú prvé zaužívané pravidlá a zvyklosti. Nový biskup napr. žiada okolité diecézy, či významnejšie kresťanské sídla (metropoly) o "prijatie do spoločenstva" (communio). Pri kostoloch vznikajú takisto ďalšie úrady pomocníkov biskupa - sekretári, či pokladníci. Naďalej pôsobia aj staršie funkcie diakonov, či presbyterov.[17]

Kresťanstvo po Milánskom edikte[upraviť | upraviť kód]

Pravdepodobne najvýznamnejšou udalosťou v ranokresťanských dejinách bolo prijatie Milánskeho ediktu (právne skôr reskriptu alebo výnosu). Edikt spolu vydali západný cisár Konštantín I. a východný cisár Licinius v roku 313. Podľa ranokresťanského historika Eusébia z Kaiserie za zázračnú zmenu v cisárskej politike mohlo nebeské znamenie, ktoré sa cisárovi Konštantínovi zjavilo pred bitkou na Milvijskom moste. Edikt nezrovnoprávnil len kresťanstvo, ale priniesol slobodu vierovyznania pre všetky náboženstvá. Pravdou však zostáva, že po jeho prijatí to bolo najmä kresťanstvo, ktoré sa rozmohlo a ktoré sa stávalo dominantným hnutím v Rímskej ríši.

Už skôr sme prišli k presvedčeniu nebrániť náboženskej slobode, ale každému podľa jeho názoru a vôle dovoliť slobodne vykonávať náboženské úkony. Dali sme príkaz, že každý a menovite i kresťania si smú ponechať vieru nimi slobodne zvoleného náboženstva. Keď sme my, ja cisár Konštantín a ja cisár Licinius potom šťastne prišli do Milána a dosiahli všetko, čo bolo potrebné k spokojnosti a prospechu štátu....my kresťanom i všetkým iným dávame slobodnú voľbu zvoliť si náboženstvo aké chcú, aby božstvo, či akákoľvek nebeská bytosť mohli byť nám i všetkým, ktorí žijú pod našou autoritou milostivo naklonené...

Čo sa týka kresťanov, nariaďujeme ešte okrem toho, aby si (prétorský prefekt) im miesta, kde sa skôr zhromažďovali, ak aj ti nami bolo nariadené inak...bezplatne bez akéhokoľvek nároku na náhradu, bez váhania a výčitiek vrátil...

Milánsky edikt v Eusebiových Cirkevných dejinách, Kniha X. Opisy cisárskych nariadení, úryvky

Legalizácia kresťanstva spustila nevídaný rozvoj kresťanského sveta. Začalo vznikať prvé kresťanské umenie, prvé kresťanské chrámy a znásobila sa tvorba literárnych diel. Sám cisár Konštantín, ktorý hoci prijal krst až tesne pred smrťou, sa počas svojej vlády horlivo zaujímal o kresťanstvo a držal patronát nad prvými ekumenickými koncilmi. Konštantín daroval cirkvi prvé kostoly a majetky, sám dokonca založil prvú baziliku nad hrobom svätého Petra vo Vatikáne.[18] Konštantín ďalej preniesol ťažisko rímskej moci na Východ, kde založil mesto Konštantínopol. Mesto na mieste staršej osady Byzantion sa stalo Novým Rímom, ktorý mal byť narozdiel od svojho predchodcu kresťanský. Jeho matka svätá Helena zase stála pri vzniku pútnickej tradície.

Prvý nicejský koncil, Konštantín I. a biskupi sa ustanovujú na Kréde

Prvý koncil v Nikáji a arianizmus[upraviť | upraviť kód]

Čoskoro po legalizácii kresťanstva sa ukázala nutnosť zvolania všeobecného koncilu, na ktorom by sa scelila kresťanská náuka a vyriešili najpálčivejšie problémy. V roku 325 sa preto v maloázijskej Nikáji konal prvý ekumenický koncil (Prvý nicejský koncil), ktorý odštartoval dlhodobú tradíciu všeobecných koncilov. Okrem všeobecných koncilov sa v kresťanských spoločenstvách často konali i čiastkové synody, či miestne koncily, ktoré riešili problémy trápiace určité konkrétne diecézy. Výsledkom koncilu v Nikáji bol prvý všeobecný ucelený program kresťanskej viery - nicejské vyznanie viery - Krédo.

Výsledkom koncilových jednaní bolo aj zavrhnutie ariánskej viery. Podľa učenia egyptského kňaza Areia bol Kristus stvorený a nie splodený a teda nebol rovnakej podstaty ako Boh Otec, čo by znamenalo, že Kristus je odlišný od božského Otca a jemu podriadený. Areios bol poslaný do vyhnanstva, no neskôr mu bolo povolené vrátiť sa. I napriek pohotovej reakcii Areiových odporcov sa arianizmus nepodarilo hneď poraziť a ten sa rozšíril po celej Rímskej ríši a stúpencov našiel i v radoch germánskych kráľovstiev. Medzi germánskych Gótov kresťanstvo priniesol rímsky biskup Wulfila, ktorý dokonca preložil do ich jazyka Bibliu. Neskôr, keď bol arianizmus v Rímskej ríši Germáni tento smer i pre kultúrno-politické príčiny horlivo opatrovali. Ostrogótsky ariánsky kráľ Theodorich I. dokonca uväznil pápeža Jána I.[19] Úplne sa arianizmus podarilo odstrániť až v 8. storočí a to najmä vďaka Frankom, ktorých kráľ Chlodovik I. v roku 498 prijal katolícky krst. Ďalším veľkým ranokresťanským sporom, pôvodne schizmou bol donatizmus.

Rím po Konštantínovi I.[upraviť | upraviť kód]

Zvrátiť nový kresťanský rád sa ešte krátko po smrti Konštantína I. pokúsil cisár Julián Apostata, cisár starého rímsko-helenistického štýlu a veľký vzdelanec, avšak po jeho smrti už žiaden z cisárov nemal o staré náboženstvo záujem. Horlivý zástancom kresťanstva bol cisár Theodosius. Ten v roku 380 ediktom Cunctos Populos de facto ustanovil koncilové kresťanstvo hlavným náboženstvom ríše a počas svojej vlády niekedy až fanaticky prenasledoval odporcov kresťanstva. Potláčal aj staré pohanské tradície.

V roku 381 Theodosius I. zvolal do Konštantínopola druhý ekumenický koncil, na ktorom bolo opäť odsúdené ariánstvo i jeho odnože a znovu bolo schválené nikajské vyznanie viery. O dva roky neskôr boli oficiálne zakázané olympijské hry a postupne bolo z rôznych dôvodov zatvorených, či zničených viacero pohanských chrámov (medzi nimi Diov chrám v Olympii, či alexandrijské Serapeum). Moc kresťanskej cirkvi v tomto období bol už vďaka autorite jednotlivých predstaviteľov značný. Milánsky biskup Ambróz sa dokonca postavil voči samotnému cisárovi a ten musel vykonať pokánie za svoje činy.

Vzťah kresťanov a pohanov pôvodne nebol vyhrotený. Ako však kresťanstvo sililo, začalo sa jeho postavenie prejavovať i vo vzťahu k pohanom a naberať silnejúci odpor a nenávisť. Nikdy sa však kresťanská antipatia voči nim nepreniesla do podobného prenasledovania, aké zažili kresťania v starovekom Ríme. Predsa sa však už v tomto období objavili individuálne excesy ako napríklad zavraždenie alexandrijskej novoplatoničky Hypatie v roku 415.

Mníšstvo a patristická filozofia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Patristika a Náboženstvo v Byzantskej ríši
Augustín z Hippa, najstaršie známe zobrazenie, freska v Lateráne
Kláštory, pútnické miesta a šírenie monasticizmu z Egypta (4. až 6. storočie).
Bazil Veľký, jeden z kapadóckych otcov

Nový priestor na šírenie kresťanstva bol však pre prvotnú kresťanskú myšlienku dvojsečnou zbraňou. Objavilo sa totiž riziko zosvetštenia záujmov cirkvi a taktiež kresťanská filozofia začala meniť svoj ráz.[20] Reakciou na nové smerovanie spoločenstva k svetskej spoločnosti bol vznik pustovníckeho života v Egypte. Medzi prvých priekopníkov a tzv. púštnych otcov patril svätý Anton Veľký. Pachomios Veľký zase v protiklade s osamelým pustovníctvom vyzdvihol život v komunite mníchov a stal sa zakladateľom cenobitského (koinobitského) kláštorného života.

V 4. storočí sa na Východe rozvíjala teologická škola kapadóckych otcov. Jeden z jej predstaviteľov, Bazil Veľký, bol zároveň zakladateľom hnutia baziliánov. Ich kláštorné pravidlá sa od egyptskej mníšskej tradície líšili. Kláštorný život chápal nie ako osamelé pustovníctvo v cele, či v jaskyni ale ako hierarchické spoločenstvo so spoločným cieľom, do ktorého osoby vstupujú zo slobodnej vôle a ku ktorého zásadám sa slobodne zaväzujú.[21] Na Západe isté pravidlá - regule vytvoril Augustín z Hippa a k tvorbe vlastnej rehole či rádu dochádza až v 6. storočí (Benedikt z Nursie).

Najmladší z kapadóckych otcov Gregor Nysský vo svojich ranokresťanských dielach spojil platónsku tradíciu a kresťanský mysticizmus. Na Západe v platónskom duchu pokračoval nástupca Ambrosia Milánskeho - Augustín z Hippa. Bohatý a vzdelaný konvertita sa už počas svojho života tešil obrovskému uznaniu a o jeho diela bol obrovský záujem. Jeho dielo bolo dokonca jeho prívržencami publikované nedokončené bez jeho vedomia.[22] Jedným z Augustínových prelomových diel bol spis O Božej obci, ktorá zápasí s pozemskou svetskou ríšou. V antickom období, v ktorom už bolo cítiť úpadok západného Ríma a cítiť skepsu a úpadok tak Augustín vniesol do filozofie nového ducha. Predstavil prvú kresťanskú politickú teóriu, akýsi konkordát medzi svetskou vládou a náboženstvom, nie však teokraciu.[23] Augustínov prínos pre kresťanstvo nespočíval len v kresťanskej filozofii a teológii (v ktorej až do obdobia Tomáša Akvinského nemal naozajstnú konkurenciu), ale i v práve a politológii.

Augustín taktiež bojoval proti heréze britského mnícha Pelagia, ktorého učenie bolo značne deterministické a odmietalo účinnosť Božieho Milosrdenstva a nutnosť krstu. Spásu duše pripočítalo len ľudskému správaniu. Ďalším Augustínovým úspechom bol zmier s herézou novaciánov a donatistov, ktorí si vytvorili vlastnú rigidne-zélotskú, dobre organizovanú a štruktúrovanú cirkev. Odmietali do kresťanského spoločenstva prijať bývalých kresťanských odpadlíkov (tzv. lapsi).

Začiatkom 5. storočia preložil Svätý Hieronym Bibliu do latinčiny (tzv. Vulgáta). I vďaka tomu sa latinčina postupne stala najbežnejším jazykom kresťanských vzdelancov na Západe. Na Východe obdobné postavenie získala gréčtina.

Od 3. storočia vznikajú prvé diela o cirkevných dejinách. Medzi raných historikov patria napr. Eusébios z Cézarey a následne Sokrates Scholastikos a Evagrios Scholastikos.

Herézy a ekumenické koncily[upraviť | upraviť kód]

Nestoriánski kňazi počas kvetnej nedele na nástennej maľbe zo 7. – 8. storočia, Západná Čína
Rozšírenie kresťanstva v Ázii
Motív dobrého pastiera, katakomby

V 4. storočí sa na Východe rozpútal spor s novou herézou vyvolanou konštatinopolským patriarchom Nestorom (nestoriánstvo). Spor, ktorý sa viedol medzi antiochijskou školou (zastupovanou Nestoriom) a alexandrijskou školou (Klement Alexandrijský) sa týkal Kristovho božstva. Podľa Nestorovho učenia matka Ježiša Krista nebola Bohorodičkou (Theotokos - Θεοτόκος) ale len nositeľkou Krista Christotokos (Χριστοτόκος). To by znamenalo, že Kristus sa nenarodil ako Boh, ale že božstvo v Kristovi iba prebývalo - t.j. bol by dvoma osobami zároveň. Nestoriánstvo (a okrem neho i pelagianizmus) bolo odsúdené na Efezskom koncile (3. ekumenický) v roku 431 zvolanom cisárom Theodosiom II.

Krajnú opozíciu nestoriánom vytvorilo učenie monofyzitov (monos + fyzis - jedna podstata), ktorého prvým hlavným prívržencom bol kňaz Eutyches. Ten naopak úplne spochybnil Kristovu ľudskosť a videl v Ježišovi iba jednu osobu - Božiu. Na stranu monofyzitov sa postavila aj alexandrijská škola (a patriarcha), kým Konštantínopol a najmä Rím ju odmietli. Eustyches bol dočasne zosadený, avšak cisár Theodosius II. pod vplyvom alexandrijského patriarchu Eustycha na tzv. lupičskej (alebo aj zbojníckej) synode v Efeze rehabilitoval. Pápež Lev I. pobúrený tým, že jeho poslovia neboli vypočutí požadoval zvolanie nového koncilu. Ten sa vykonal až po smrti cisára Theodosia II. v Chalkedóne (451). Koncil znovu odsúdil nestoriánsto a okrem neho i monofyzitizmus. Oficiálna náuka Kristovej dvojosobnosti - diofyzitizmus a hlavný kresťanský smer sa preto od tohto obdobia podľa koncilu nazýva aj (post)chalcedónske kresťanstvo.

Nestoriáni svoje učenie ani po dvoch ekumenických konciloch nezavrhli a ich náuka sa ďalej šírila vo východných častiach ríše. Mnohí jeho prívrženci hľadali oporu v Byzancii nepriateľsky naladenej Perzskej ríši a cez ňu sa ich učenie rozšírilo až do Tchangskej Číny. Nutno spomenúť, že v tomto období už na Východe isté kresťanské obce existovali. Podľa kresťanskej tradície už apoštol Tomáš založil v indickom Malabare niekoľko kresťanských obcí.[24][25] V Indii ďalej pôsobil i učiteľ Klementa Alexandrijského Pantainos, podľa ktorého správ mal v Indii pôsobiť i apoštol Bartolomej.[26][27] Podobne sa koncilom nepodarilo odstrániť ani monofyzitizmus (resp. miafyzitizmus), ktorý sa šíril v Egypte a Sýrii. V nasledujúcom období tieto teologické spory spôsobili odcudzenie východných území Byzantskej ríše voči centrálnej správe v Konštantínopole.

Na Západe sa roku 476 sa rozpadla rímska cisárska moc a hlavnú autoritu od cisárov postupne prevzali pápeži. Ich moc silnela už v priebehu 5. storočia. Pápež Lev I. Veľký napríklad dosiahol záchranu mesta Rím a jeho obyvateľov pred vyvraždením Atilovými Hunmi. Pápeži prijali pôvodne pohanský titul rímskych cisárov pontifex maximus a legitimizovali svoju svetskú moc nad Západom prostredníctvom tzv. Konštantínovej donácie.

Chiró, Kristove monogramy, Vatikán, cca 350.

Ranokresťanské umenie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ranokresťanské umenie

Ranokresťanské umenie bolo výrazne ovplyvnené orientálnym chápaním umenia a mystickými tradíciami judaizmu. V prvých dvoch storočiach sa prísne dodržiaval zákaz akéhokoľvek figurálneho zobrazovania - zákaz modlárstva - idolatrie. Z toho dôvodu sa nezachovali výraznejšie prejavy umenia. Od 3. storočia sa pomaly zaviedlo používanie obrazov. Táto zmena súvisela s procesom prispôsobovania sa k antickej kultúre a tradíciám Rímskej ríše. Už za vlády Konštantína I. sa presadilo budovanie rozsiahlejších svätýň ako odpoveď na rýchly nárast počtu kresťanov v Rímskej ríši.

Medzi prvé miesta, kde sa mohlo kresťanské umenie prejaviť patria katakomby v Ríme, Neapole a na Sicílii, neskôr prvé kresťanské sídla vôbec. Špecifickými typmi ranokresťanskéhu umenia boli koptské a arménske kresťanské umenie. Od 6. storočia rozpoznávame byzantské umenie, ktoré sa vyvinulo z rankresťanského a okrem neho rôzne západné (najmä germánske - ostrogótske, vizigótske,...) školy. Nakoniec na Západe prevládol románsky štýl a na Východe sa ďalej rozvíjalo umenie Byzantskej ríše a kresťanské orientálne štýly.

Hagia Sofia, najväčšia kresťanská bazilika raného stredoveku

Raný stredovek[upraviť | upraviť kód]

Stredoveká spoločnosť bola pomerne odlišná od spoločnosti antickej. Európsky kultúrny prerod na základoch rímskeho práva, gréckej múdrosti a kresťanského učenia trval mnohé storočia a najmä spočiatku boli na Západe nositeľmi antického dedičstva kresťanské inštitúcie. Barbarské národy, ktoré svojou nacionalizáciou premohli rímsky občiansky systém si na Západe vytvorili viaceré kráľovstvá, ktoré však poväčšinou nedokázali dlhodobo pretrvať. Kresťanské cirkvi (koncilová i ariánska) sa pokúšali na kresťanstvo skonvertovať čo najviac kmeňov. Spolu s konverziou sa menil i charakter pohanskej spoločnosti, germánske obyčajové právo i vnímanie sveta. Od 6. storočia vznikajú i prvé ucelenejšie zbierky cirkevných zákonov - kánonov, vznikajú zbierky Dionýziana, Hispana[28], či pseudo-izidoriánske dekretálie a iné falzifikáty Franskej ríše.[29]

Justiniánske obdobie[upraviť | upraviť kód]

Cisár Justinián I., mozaika v bazilike San Vitale, Ravenna

Odlišný vývoj v tomto období badať na Východe. Cisár Justinián I. sa ešte síce pokúsil obnoviť moc rímskej ríše na Západe a jeho obdobia prinieslo definitívne víťazstvo nad pohanstvom, zároveň však už naznačovalo postupný úpadok. V roku 529 bola zatvorená Platónska akadémia, v talianskom Monte Cassino však zase začala pod vedením Benedikta z Nursie vznikať nová benediktínska epizóda kresťanstva a vzdelanosti. Vláda raných východorímskych (a byzantských) vládcov ešte nesie isté znaky cézaropapizmu. Byzantský panovník stál na čele kresťanského spoločenstva a aktívne zasahoval do diania v cirkvi. Patriarchov i pápeža považoval za svojich podriadených a mal určité výsady vrámci liturgie, zároveň ich však vždy vykonával ako laik a nenahrádzal úlohu kléru. Za vlády Justiniána sa kresťanstvo šíri ďalej do Núbie i na Balkán, kde sa usídlili rôzne kmene. I vďaka cisárovnej Theodore, ktorá však podporovala monofyzitizmus (resp. miafyzitizmus) sa však do týchto oblastí rozšíril najmä neortodoxný smer kresťanstva. Rozkol medzi kresťanmi sa v religióznej Byzancii prejavoval i bežnom živote. Napríklad vo frakciách športových tímov v Hipodróme podľa niektorých názorov modrí predstavovali najmä ortodoxiu a zelení monofyzitizmus. Takisto sa viac začali prehlbovať ideové rozpory medzi Východom a Západom, vznikajú prvé rozkoly ako akakiánska schizma, či tzv. spor o tri kapitoly. Práve tento problém mal riešiť Druhý konštatinopolský koncil v roku 553 zvolaný cisárom Justiniánom I. Nasledujúci cisári sa spory s monofyzitmi snažili vyriešiť kompromismi, ktoré však riešenie nepriniesli, ba čo viac pobúrili všetky zúčastnené strany. Učenia monotheletizmu a monoenergizmu (presadzovaným za vlády Hérakleia) tak boli nakoniec tiež odsúdené, monotheletizmus Tretím konštatinopolským koncilom v rokoch 680 – 681.

Expanzia islamu od 7. storočia po jeho vrchol

Islam[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny islamu

V 6. storočí sa kresťanstvu objavil nový ideologicko-mocenský oponent - islam. Arabský prorok Mohamed odsúdený svojimi spoluobčanmi v Mekke odišiel do susednej Mediny, kde v roku 622 vytvoril ummu - moslimské spoločenstvo. Pod vlajkou nového náboženstva následne umma začala zjednocovať arabské kmene pod centrálnu správu a konvertovať ich príslušníkov k islamu. Čoskoro sa Arabská ríša stala dostatočne silnou, aby mohla vyzvať susedné veľmoci - kresťanskú Byzantskú ríšu a zoroastrijskú Perzskú ríšu. Obe ríše vyčerpané vzájomnými bojmi nedokázali efektívne zabrániť arabskej expanzii. Kým Perzská ríša sa rozpadla, Byzancia dokázala i napriek strate východných provincií voči arabskému tlaku odolať. Arabi sa v 6. a 7. storočí stali pánmi nad východnými kresťanskými územiami obývanými monofyzitmi a nestoriánmi. Tí sa voči cudzím dobyvateľom nestavali príliš nepriateľsky, pretože v nich videli záchrancov pred nenávidenou centralizáciou a ortodoxiou reprezentovanou Konštantínopolom. Zároveň však plynutím času redli rady príslušníkov týchto cirkví z dôvodov konverzie jej členov na islam. To bolo podporované i tým, že kresťania (a príslušníci iných náboženstiev) v arabskom svete platili zvláštnu náboženskú daň džizju.

Arabskú invazívnu politiku sa podarilo zastaviť až v 8. storočí. Medzi najvýznamnejšie strety patria druhý neúspešný arabský útok na Konštantínopol v rokoch 717 – 718 na Východe a bitka pri Tours (alebo Poitiers) v roku 732 na Západe. Na Východe sa v nasledujúcich storočiach Byzantskej ríši podarilo skonsolidovať svoju moc a byť Arabom prinajmenšom rovným protivníkom až pokým neboli porazení Seldžuckými Turkami v bitke pri Mantzikerte. Na Západe zase od 9. storočia hispánski vladári zahájili sériu dlhých bojov o polostrov - reconquistu.

Translatio imperii[upraviť | upraviť kód]

Korunovácia Karla Veľkého pápežom Levom III.

Najvýznamnejším pápežom tejto doby bol zrejme Gregor I. Veľký, ktorý nadviazal na snahy niektorých ranejších pápežov a sformoval ideu zvrchovanosti pápežskej moci.[30] Stal sa tak zakladateľom svetskej moci neskoršieho Pápežského štátu. Gregor taktiež zreformoval kresťanskú liturgiu a pripisuje sa mu i zavedenie gregoriánskeho chorálu.

Z hľadiska právno-politického bolo významným počinom prevzatie moci Karolovcom Pipinom, ktorý zvrhol Merovejovcov a ktorý získal legitimitu vlády prostredníctvom pomazania pápežom Zachariášom. Tento akt takisto vytvoril predpoklad pre budúcu spoluprácu Franskej ríše a pápežstva.[31] Zachariášov nástupca pápež Štefan II. získal vďaka Frankom rozsiahle územia a položil základ budúceho Pápežského štátu - Patrimonia Sancti Petri. Pravdepodobne v tomto období vznikla aj legenda a falzifikát tzv. Konštantínovskej donácie.

Veľkým zlomom v kresťanskom svete bolo obnovenie západného kresťanského cisárstva v roku 800 po tom, čo pápež Lev III. upustil od politiky viazania sa na Byzantskú ríšu a preniesol moc na Západ (tzv. translatio imperii). Karol Veľký sa tak po vyše 300 rokoch stal prvým cisárom Západu a ako taký nemal menšie ambície, než zjednotiť celú Európu a rozšíriť kresťanstvo i medzi pohanské kmene Sasov a Slovanov. Ešte za vlády Karola Veľkého takmer prišlo k zjednoteniu oboch ríš, pretože na Východe práve vládla cisárovná Irena. Sobáš sa však nakoniec nezrealizoval a obe ríše sa rozišli. Byzantská ríša nikdy neuznala svojich oponentov za sebe rovných - t. j. za rímskych cisárov. Západných panovníkov (a neskôr napr. aj srbských, či bulharských cárov) považovala buď len za kráľov alebo maximálne za národných cisárov - napr. Frankov (imperator Francorum v dohode z roku 812).[32] Karolínska ríša sa v priebehu ďalších storočí pretransformovala na Svätú ríšu rímsku (neskôr s dodatkom národa nemeckého).

Svätý Patrik, apoštol Írov

Krst Britských ostrovov a nemeckých zemí[upraviť | upraviť kód]

Hore: Svätý Bonifác krstí pohanov Dolu: Umučenie Svätého Bonifáca

V 7. a 8 storočí sa kresťanstvo rapídne šírilo na Britské ostrovy. Augustín z Canterbury v rámci tzv. gregoriánskej misie úspešne rozšíril kresťanstvo medzi Anglosasov. Cantenbury sa v nasledujúcom období stalo významným centrom kresťanstva na ostrovoch. Významným anglickým teológom bol Beda Ctihodný, ktorý spísal anglické kresťanské dejiny a položil základy komputistiky - vedy o výpočte termínov cirkevných sviatkov.

Už vo štvrtom a piatom storočí začalo kresťanstvo prenikať do Írska, kde úspešne pôsobil najmä írsky národný svätec Patrik. Svätý Kolumb zase kresťanstvo rozšíril medzi škótskych Piktov. Misie v Írsku a Škótsku sa ukázali byť pomerne úspešné. Miestna cirkev mala čiastočne inú štruktúru ako inde v kresťanskom svete. Nebola totiž založená na diecéznom charaktere, ale jej hlavnými bunkami boli početné kláštory na vidieku. Práve vďaka írskemu kresťanskému hnutiu v latinskom svete zľudoveli mnohé prvky kláštorného života ako súkromná spoveď, pokánie a rozhrešenie, či individuálne duchovné vedenie laikov.[33] Ich prostredníctvom sa na britských ostrovoch šírila vzdelanosť a v rámci svojej činnosti mnísi šírili kresťanstvo i do iných zemí (tzv. iroškótske misie).[34] Významným misionárom z radov Iroškótov bol svätý Kolumbán, ktorý pôsobil v Gálii a Burgundsku. Kolumbánovi nasledovníci následne kresťanstvo rozšírili i do germánskych zemí.

Svätý Bonifác sa stal apoštolom Nemecka so zvláštnou mocou od pápeža Gregora III. Počas jeho pôsobenia boli v Nemecku, najmä v Bavorsku a Durínsku riadené početné nové biskupstvá. Zakladal tiež nové kláštory a ničil staré pohanské posvätné miesta. V roku 744 založil jeden z najvýznamnejších európskych kláštorov vo Fulde. Na Bonifácovo dielo naviazal Anglosas Willibrord Klemens, ktorí evanjelizoval Frízov a Dánov. Z hamburského misijného arcibiskupstva sa kresťanstvo šírilo ďalej medzi Jutov a škandinávske kmene.[35] Vytrvalým protivníkom kresťanského sveta boli Sasovia, ktorých porazil až Karol Veľký. Kresťanstvo postupne prijali až po tom, čo padol ich posvätný stĺp Irminsul. Karol Veľký takisto franskú cirkev plne podriasil a napojil na pápežský stolec v Ríme a zavŕšil reformu miestnej cirkvi. Obdobie vlády Karola Veľkého - tzv. karolínska renesancia priniesla nové oživenie kresťanstva a antickej tradície na Západe. Centrom karolínskej cirkevnej reformy sa stal karolínsky kláštor v Kornelimünsteri pri Aachene.[36] O čosi neskôr sa začali i kresťanské misie k Slovanom.

Jednanie o ikonách, Skylitzova kronika
Patriarcha Fotios počas ruského útoku na Carihrad
Víťazstvo ortodoxie (ikona zo 14. – 15. storočia)

Obrazoborectvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Obrazoborectvo a Byzantské umenie v období obrazoborectva

Na Východe sa arabská expanzia v 7. a 8. storočí podpísala na morálke a filozofii Byzancie. Ríša, ktorá sa zmietala v nepokojoch zúfalo hľadala riešenie neutešenej situácie. Pod dojmom, že Boh ríšu zavrhol pre idolatriu - uctievanie idolov - ikon, sa v Byzantskej ríši rozhorel boj obrazoborcov a ikonodulov. Ako prvý cisár s touto myšlienkou prišiel Lev III. Pápež i vtedajší patriarcha s jeho konaním nesúhlasili. Hlavným ideovým zástancom ikonodulov v tomto období bol Ján Damascénsky, ktorý zdôrazňoval, že obrazy možno uctievať, pretože Ježiš mal dve podstaty a obrazy sa nevzťahujú na jeho božskú - nebeskú podstatu ale len na pozemské pôsobenie. Ikonodulovia tak vychádzali z platónskeho učenia o dvoch svetoch. Najtvrdšie prenasledovanie obrazofilov a ikon nastalo za vlády Konštantína V., ktorý do Konštantínopolu zvolal prvý ikonoklastický koncil. Obrazoborectvo pokračovalo i za vlády Leva IV., avšak nedosahovalo brutalitu vedenú jeho otcom. V nasledujúcom storočí sa na čas obnoviť podarilo kult ikon (vláda cisárovnej Ireny - Druhý nikájsky koncil), avšak následne prišla druhá ikonoklaztická vlna. Posledným obrazoboreckým cisárom bol Theofilos. Po jeho smrti sa však z podnetu cisárovnej regentky Theodory, ktorá vládla v mene jej syna Michala III. novým patriarchom namiesto obrazoborcu Jána Grammatika stal Metod I. a v nasledujúcom roku 843 uskutočnila synoda, ktorá obrazoborectvo definitívne odsúdila.

Fótiova schizma a misie k Slovanom[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fotiova schizma

Po tom, čo v roku 858 rezignoval konštatinopolský patriarcha Ignatios I., nástupca patriarchu Metoda I. dosadil cisár Michal III. a ceasar Bardas na patriarchálny stolec Fótia, ktorý bol síce veľkým učencom, no do tej doby len laikom. Fotios svoju voľbu oznámil ostatným patriarchom. Proti jeho voľbe sa však postavili viacerí východní biskupi, ktorí stáli na strane zosadeného Ignatia a so žiadosťou o pomoc sa obrátili na pápeža. Nový pápež Mikuláš I., ktorý bol silnou a neústupnou osobou, ktorá chcela presadiť ideu pápežského primátu do Konštantínopola v roku 861 vyslal legátov, ktorí mali vec prešetriť. Presvedčený správami gréckych mníchov, podľa ktorých sa k nemu Ignatios odvoláva, v roku 863 na synode v Lateráne Fotia exkomunikoval a za patriarchu uznal Ignatia. Fotios sa odmietol podriadiť a reagoval exkomunikáciou pápeža na miestnej synode. Do sporu pritom vniesol aj teologický spor o Filioque. Skutočné dôvody sporu však neboli čisto kánonické a stáli za nimi spory o jurisdikciu nad územiami v Ilýrii a Taliansku. Fótiova schizma bola síce následne uhasená, avšak významne otvorila dvere neskoršej Východnej schizme.

Cyril a Metod apoštoli Slovanov

Byzantské misie k Slovanom[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Cyril a Metod

Slovanské kmene v okolí Moravy boli už dlhší čas christianizované misiami z Talianska a Bavorska. Miestni vládcovia sa však chceli osamostatniť od fransko-bavorského vplyvu (a to ako po mocenskej tak i kultúrnej stránke). Požiadali preto pápeža, aby im poslal misionárov, ktorí by mohli na ich území šíriť kresťanstvo v ich jazyku a chceli tiež, aby sa Veľká Morava stala samostatnou cirkevnou provinciou. Pápež však nedokázal požiadavku kniežaťa Rastislava splniť a Moravania sa preto s obdobnou žiadosťou obrátili na Konštantínopol. Miestny patriarcha Fotios a Michal III. súhlasili, a tak sa v rokoch 862/863 započala byzantská misia na Veľkej Morave.

Misiu viedli bratia Cyril a Metod, ktorí boli vzdelaní a ovládali i jazyk južných Slovanov. Ešte pred príchodom na Veľkú Moravu vytvorili písmo hlaholiku, ktorá mala pokryť špecifické potreby slovanského jazyka. Do kultúrnej staroslovienčiny preložili i Starý zákon a okrem neho i ďalšie významné texty (náboženské a právne). Na Veľkej Morave solúnski bratia narazili na odpor bavorských kňazov a okrem toho museli svoje preklady a praktiky misijnej činnosti obhajovať ako pred tzv. trojjazyčníkmi (867), tak i pred pápežmi (Hadrián II. a Ján VIII.). Učenie obhájili a svätý Metod sa na Veľkej Morave dokonca stal arcibiskupom. Po smrti vierozvestcov a výmene na pápežskom stolci (Štefan V.) sa situácia pre staroslovienčinu a jej obhajcov obrátila. Liturgický jazyk bol zakázaný a žiaci vierozvestcov museli Veľkú Moravu opustiť pretože nový panovník Svätopluk bol zástancom latinského rítu a jazyka.

Hoci ich misia priamo v regióne Veľkej Moravy nezanechala výraznejšie trvácnejšie stopy (napr. používanie staroslovienskeho liturgického jazyka), žiaci solúnskych vierozvestcov, najmä tzv. sedmopočetníci po odchode z Veľkej Moravy šírili kresťanstvo u južných Slovanov (najmä Bulharov a Srbov). Na Morave staroslovienčina postupne upadala a jej posledným zábleskom bol Sázavský kláštor, ktorý pretrval až do 11. storočia.

Románske umenie v Leóne (San Isidoro, panteón)

V Bulharsku bolo kresťanstvo po prvýkrát oficiálne prijaté kráľom Borisom I. V roku 919 dokonca bulharská cirkev získala od Byzancie dočasnú autokefáliu, ktorá však bola obmedzená po zániku Prvej bulharskej ríše za vlády Bazila II. V 9. a 10. storočí v Bulharsku pôsobili dve významné nábožensko-kultúrne školy - Preslavská škola a Ochridská škola. V Bulharsku sa taktiež pôvodná hlaholika zjednodušila na cyriliku a z nej neskôr vznikli slovanské azbuky.

Katedrála Notre Dame v Remeši

Z Byzancie sa kresťanstvo šírilo taktiež medzi Srbov, Chorvátov (i keď tí prijali kresťanstvo zo Západu) a na Kyjevskú Rus. Prvým významným propagátorom novej viery na Rusi boli najmä kňažná Oľga. Aj napriek jej snahám a komunikácii s Byzanciou i západným cisárstvom sa jej však krajinu nepodarilo christianizovať. Jej syn Sviatoslav o kresťanstvo záujem nemal a nová viera na Rusi zapustila korene až za vlády Vladimíra I. I ten však pôvodne zvažoval medzi prijatím iných náboženstiev (v okolí existovala judaistická Chazarská ríša, či moslimské Volžské Bulharsko). Nakoniec Vladimír I. výmenou za sobáš s v purpure zrodenou princeznou Annou uzavrel spojenectvo s byzantským cisárom Bazilom II. a prijal kresťanstvo z rúk byzantských kňazov. Prepojenie na východnú cirkev sa v ruských krajinách udržalo až do dnešných dní.

Kresťanská architektúra[upraviť | upraviť kód]

Po rozpade Rímskej ríše kresťanské umenie nezaniklo ale ďalej stavalo na antickej tradícii. Kým v Byzantskej ríši sa umenie od vlády cisára Justiniána I. vyvíjalo samostatným byzantským štýlom, na Západe prešlo do tzv. predrománskeho umenia. Významnými prúdmi boli napr. ostrogótska Milánska škola, či vizigótska škola. Na severe to zase bolo umenie karolínskej renesancie a obdobie otonskej renesancie. Od 10. storočia sa európske umenie (a najmä kresťanské) vyvíjalo pod taktovkou románskeho štýlu. Ťažkopádnosť románskeho umenia a monumentalitu nahradila v 12. storočí ľahká gotika, ktorá bola založená na ozdobnosti a štíhlosti. Typické sú pre ňu lomené oblúky, klenuté rebrá a vertikalizmus. Bežné boli rozety, fiály a chrliče. Gotika následne v Európe trvala až do príchodu renesančného umenia a v niektorých oblastiach (napr. Stredná Európa) doznievala až do 16. storočia

Vrcholný stredovek[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O vrcholnom stredoveku ako historickom období pozri Vrcholný stredovek.
Jean Paul Laurens : Pápež Formozus a Štefan VII. (Synoda s mŕtvolou)

Temné storočie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Temné storočie

10. storočie býva v európskych dejinách označované aj ako temné storočie (saeculum obscurum). Úpadok Franskej ríše vrhol Európu do bojov o moc. Z východu prišiel noví nomádsky kmeň Maďarov, ktorí začal plieniť okolité krajiny a pápeži sa dostali pod vplyv miestnych rímskych rodov. Tie si cezeň chceli presadzovať svoju vlastnú politiku. Úpadok autority a morálky pápežov predznamenala tzv. Cadevarská synoda (Synoda s mŕtvolou). V nasledujúcom období sa na pápežskom stolci sa vystriedali asi tri desiatky pápežov a pretože moc nad nimi mali často i rímske kurtizány, býva toto obdobie nazývané i obdobím pornokracie (vláda prostitútok). Obnova rádu na Západe prišla až po nástupe pápeža Jána XII. na pápežský stolec a po vytvorení mocenskej koalície s nemeckým kráľom (a cisárom) Otom I. Pápežský štát však za vlády Otonovcov nemohol svoje ambície prejaviť naplno a mocný rod cisárov efektívne zasahoval do diania v cirkvi. Situácia sa zmenila až v 11. storočí po synode v Sutri.

Kláštor v Cluny

Reformné hnutie Katolíckej cirkvi a boj o investitúru[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Clunyjské hnutie a Boj o investitúru

V 10. storočí i ako reakcia na úpadok pápežskej moci vznikla tzv. clunyjská reforma (podľa kláštora Cluny). Na je počiatku stála zakladacia listina vojvodu Viliama Akvitánskeho, ktorý kláštoru poskytol význačné privilégia v oblasti autonómie. Pôvodne kláštorné hnutie sa postupom času zmenilo na celospoločenský prerod, ktorý nebojoval len za reformu kláštorného života - osamostatnenie kláštornej správy a posilnenie postavenia opáta, ale i proti simónii, či za obnovenie poriadku v krajine a spravodlivosť v súdnictve. Benediktínske kláštory v Európe čoskoro myšlienky šíriace sa z Cluny prijali za svoje a začali spolupracovať, čo malo za dôsledok vznik clunijskej kongregácie. Heslom hnutia, za ktorého úspechom stáli najmä opáti z Cluny (Odo z Cluny a Svätý Odilo) sa stal termín Boží mier (Pax Dei). Hnutie ovplyvnilo celý stredoveký svet. Jeho myslenie a chápanie sveta sa vyvíjalo de facto až do vzniku nových rádov.

Henrich IV. pred bránami Cannosy, Eduard Schwoiser (19. stor.)

Na clunyjskú reformu v 11. storočí naviazalo reformistické myšlienkové hnutie Gregora VII., tzv. gregoriánska reforma, reprezentovaná jeho dielom Didactus Papae. Duch gregoriánskej reformy bol však od clunyjskej značne odlišný - politický. Gregorove tézy, ktoré vychádzali zo pseudoizodoriánskych dekretálií žiadali oslobodenie duchovnej moci od svetskej moci - t.j slobodu cirkvi (libertas ecclesiae).[37] Pápeži v 11. storočí zásadne bojovali proti voľnej investitúre, ktorú presadzovali nemeckí cisári a niektorí ďalší panovníci. Podstatou investitúry totiž bol vazalský pomer k seniorovi. To samozrejme zaujímalo svetských panovníkov, ktorí nechceli prísť o moc nad rozsiahlymi cirkevnými územiami. Gregorovým protivníkom v tejto otázke bol cisár Henrich IV. Ten musel dokonca vykonať ponižujúcu cestu do Canossy (1076/1077) a na žiadosť nemeckých pánov pápeža poprosiť o odpustenie. V nasledujúcom období boli vzťahy pápeža a cisára viacmenej vždy problematické. Kým nemecké kniežatá na čele s pápežom neraz zvolili proticisára, cisár neváhal prehlásiť svojho vazala za protipápeža. To bolo protikánonické gesto, pretože pápež Mikuláš II. voľbu už pred tým definoval a preniesol do zboru kardinálov.

Pápežovi Paschalovi II. sa podarilo vyriešiť spor o investitúru s Anglickom a Francúzskom, nemeckého cisára však presvedčiť nedokázal.[38] Spor o investitúru skončil až Wormský konkordát z roku 1122 zjednaný medzi pápežom Kalixtom II. a Henrichom V. Dohoda bola kompromisom. Investitúra sa rozdelila na dva postupné úkony. Konkordát bol následne potvrdený aj Prvým lateránskym koncilom v roku 1123.

Cisárska listina: V mene svätej a nerozdielnej trojice, ja Heinrich, z Božej milosti rímsky cisár, augustus pre lásku Božiu, svätej cirkvi rímskej a pána pápeža Kalixta a pre spásu svojej duše postupujem Bohu, svätým apoštolom... a svätej katolíckej cirkvi všetku investitúru prsteňom a barlou a vo všetkých chrámoch... povoľujem konať kánonickú voľbu a slobodné svätenie...

A dávam skutočný mier pánovi pápežovi Kalixtovi a svätej rímskej cirkvi a všetkým, ktorú sú, či boli na jeho strane. A vo veciach, v ktorých bude cirkev žiadať o pomoce verne prispejem...

Listina pápežská: Ja Kalixt, biskup, sluha sluhov Božích, Tebe, milému synovi Heinrichovi, z Božej milosti rímskemu cisárovi, augustovi, povoľujem voľbu biskupov a opátov nemeckého kráľovstva...aby sa dala v tvojej prítomnosti bez simónie a narušenia....aby si súhlasil a poskytol pomoc...pri rade alebo usudzovaní (kléru)...zvolený nech potom prijme od teba regálie a nech ti poskytne to, čo ti právom náleží....

Uzatváram pravý mier s Tebou i so všetkými, ktorí sú alebo boli na Tvojej strane počas tohto rozbroja.

– Časti zmlúv Wormského konkordátu (cisárska a pápežská listina)[39]

Výsledkom gregoriánskej reformy bolo posilnenie moci pápežstva, ktoré následne získalo značný vplyv. V tomto období sa vykryštalizovalo samostatné odvetvie kánonického práva. Prelomovým dielom bol Graciánov dekrét. Pápeži začali aktívne zasahovať do sobášnej a rodinnej politiky európskych rodov. Hoci sa nakoniec podarilo spor o investitúru vyriešiť, spory medzi svetskou (imperium) a cirkevnou mocou (sacerdotium) - tzv. súboj dvoch mečov sa definitívne vyriešiť nepodarilo.

Jurisdikcia patriarchátov okolo roku 1000

Veľká východná schizma[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Východná schizma a Náboženstvo v Byzantskej ríši

V roku 1054 pomerne nečakane vyeskalovali i vzťahy medzi Západom a Východom, ktoré i napriek mnohým predchádzajúcim problémom tohto času tvorili jeden cirkevný celok. Tentokrát sa spor medzi patriarchálnym stolcom a pápežom rozhorel o cirkevno-správnu nadvládu nad južným Talianskom, ktoré dovtedy podliehalo Byzantskej ríši. Znovu sa do sporu primiešali aj teologické rozpory, tento raz o nekvasený chlieb (azymos). Medzi cirkvami okrem toho pretrvával aj spor o tzv. Filioque, vsuvky termínu "i zo Syna" do kresťanského Kréda. Spor sa vyostril pre neústupnosť konštantínopolského patriarchu Michaela Kerullaria a pápežského legáta Humbert de Silva Candidu, ktorý v Konštantínopole patriarchu exkomunikoval. Ten daný akt opätoval exkomunikáciou západnej delegácie.

Michal, nafúkanec medzi patriarchami najmladší, a len z ľudského strachu nositeľ mníšskeho rúcha, teraz však známy tými najhoršími zločinmi, s ním tiež Lev Ochridský zvaný biskup a Michalov kaplán Konštantín, ktorý zneuctiac latinské sviatosti pošliapal ich nohami a všetci ich prívrženci vo vyššie spomínaných bludoch a mienkach, ak ich dôkladne neodvrhnú, nech sú prekliati, prekliati sú so simonistami, valeziánmi, ariánmi, donatistami, nikolaitami, severiánmi, pneumatomachmi, manichejcami a nazarénmi a so všetkými heretikmi, ba aj s diablom a jeho anjelmi. Amen, amen, amen.
– Záver exkomunikačnej buly kardinála Humbolta (1054)[40]

Cisár Konštantín IX. Monomachos sa ešte pokúsil situáciu vyriešiť, ale i tak sa úniu nepodarilo udržať. Smerovanie cirkví sa oddelilo a schizma sa naplno prejavila v období križiackych výprav, keď vznikli nové latinské patriarcháty. I napriek mnohým pokusom rozdelenie postchalcedónskych cirkví pretrváva do dnešných dní. Pôvodná anathema (exkomunikácia, či kliatba) však v 20. storočí bola sňatá.

Inocent III., freska

Súboj dvoch mečov[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: teória dvoch mečov a teória Slnka a Mesiaca

Po smrti nemeckého cisára Lothara III. v Rímsko-nemeckej ríši vypukli boje o trón medzi švábskymi Štaufovcami a rodom Welfovcov. Prívrženci Štaufovcov sa nazývali ghibellini a prívrženci Welfovcov a pápeža guelfovia.[41] Do tohto sporu sa však postupne vsunuli i náboženské otázky, pretože v otázke bojov "dvoch mečov" sa Štaufovci rázne postavili proti pápežom.

V podobnom duchu sa niesla i vláda Friedricha Barbarossu. Jeho hlavným protivníkom bol pápež Alexander III., voči ktorému cisár postavil štyroch protipápežov. Tých podporovala väčšina nemeckého kléru. V roku 1167 cisár dokonca dobyl Rím, no pápeža sa mu pokoriť nepodarilo. K definitívnemu zmieru s pápežom a talianskymi panstvami došlo až v roku 1176 benátskym mierom. Pápežský štát a cirkev v sporoch oslabla. Nedôvera v Pápežský štát mimo iné v 12. storočí vyústila republikánsky prevrat v Ríme (tzv. Rímska komúna). Predchádzajúca schizma zase viedla k uskutočneniu Tretieho lateránskeho koncilu.

Súboj medzi znepriatelenými stranami znovu vyústil po smrti Fridricha Barbarossu a jeho dediča Heinricha VI. Proti sebe sa postavili Filip Švábsky a pápež-právnik Inocent III.[42] Inocent bol ambiciózny vládca, ktorý sa výrazne postavil za teóriu nadvlády cirkvi nad svetskou mocou. Vyvinula sa cirkevná teória Slnka a Mesiaca, podľa ktorej podobne ako Mesiac získava svetlo od Slnka, tak svetská moc vychádza z pápežovej autority.[43] Svoje postavenie chcel Inocent posilniť aj úlohou pápežstva ako garanta mieru. To chcel docieliť dohodami o kráľovských pápežských lénach s európskymi krajinami.[44] V roku 1215 v duchu cirkevnej nadvlády nad svetskou mocou uskutočnil i významný Štvrtý lateránsky koncil, ktorý zásadne zmenil dianie v Katolíckej cirkvi. V duchu nadvlády pápežskej moci pokračovalo aj učenie neskorších pápežov Inocenta IV., či Gregora IX. Hlavná zbraň pápežstva - exkomunikácia však postupne strácala na autorite a spolu s ňou strácal silu i Pápežský štát. Keď Bonifác VIII v roku 1302 vydal slávnu bulu Unam sanctam, ktorá bola vrcholom snáh o teokratickú nadvládu nad kresťanským svetom, francúzsky kráľ Filip IV. pápeža dokonca nechal uväzniť.[45]

...a ďalej prehlasujeme, stanovujeme a oznamujeme, že podriadenie rímskemu pápežovi je každému ľudskému stvoreniu nevyhnutné pre spásu.
– Záver buly Unam Sanctam Bonifáca VIII. (1302)[46]

Nové závery katolíckeho mocenského myslenia však našli i svojich odporcov. V Európe sa ako odpoveď na bulu vytvorili dva prúdy právneho zmýšľania. Stranu buly a pápšžstva obhajovali pápežskí právnici - papalisti, opozíciu im tvorili niektorí univerzitní právnici - legisti.[47] Veľkým kritikom teórie o pápežskom zdroji moci bol napr. Dante Alighieri, či Marsilius z Padovy, ktorý za zdroj moci a suveréna považoval ľud.[48]

Balkánske štáty po IV. križiackej výprave

Križiacke výpravy a reconquista[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Križiacke výpravy a Reconquista

V stredovekom svete bojov o moc sa náboženské nesváry ľahko stali vhodnými zámienkami pre vojny. Kým na Západe mali vojny vo vrcholnom stredoveku skôr znaky bojov medzi znepriatelenými feudálmi (pretože pohanstvo bolo až na výnimky odstránené), na Východe Byzantská ríša a okolité kresťanské krajiny neustále bojovali s moslimskými vladármi alebo divými nomádskymi kmeňmi z východu. Prvotným impulzom myšlienky usporiadania križiackej výpravy bola žiadosť byzantského cisára Alexia I. o pomoc proti Seldžukom. Byzantskí diplomati boli natoľko presvedčiví, že pápeža Urbana II. a západný klér presvedčili o východnej seldžuckej hrozbe. Seldžuci totiž obsadili posvätné miesta a v ich okolí prepadávali kresťanských pútnikov. Okrem náboženských dôvodov mali križiacke výpravy i značne mocensko-koristnícky charakter, ktorý sa najviac prejavil počas IV. križiackej výpravy. Výprava sa skončila dočasným zánikom Byzantskej ríše.

Výsledkami križiackych výprav bol vznik križiackych štátov v Levante (medzi nimi najmä Jeruzalemského kráľovstva) a neskôr po roku 1204 aj v Grécku. Po úspechu prvej križiackej výpravy moslimovia dokázali dobyť Edessu, čím vyvolali v Európe reakciu (II. výpravu). Po nešťastnom rozhodnutí dobyť Damask však výprava skončila fiaskom. Podobne neúspechom skončila aj III. výprava, ktorej sa zúčastnili i významní európski králi Friedrich I. Barbarossa (cisár), Richard Levie Srdce a Filip August. Celkovo sa v priebehu stredoveku uskutočnilo deväť križiackych výprav do Stredomoria. Okrem nich si na seba vzali kríž i severské krajiny, ktoré usporadúvali tzv. severné križiacke výpravy. Ako križiacke výpravy sa označujú i výpravy proti herézam (Križiacka výprava proti albigéncom alebo Križiacke výpravy proti husitom).

Križiacke výpravy mali i niekoľko kultúrno-spoločenských úspechov. Priniesli do Európy napr. arabské číslice či nové orientálne plodiny. Križiaci z Východu priniesli taktiež veľké poklady a posvätné relikvie. V časoch križiackych výprav vzniklo takisto niekoľko križiackych rytierskych rádov - templári (1119), johaniti (1048), rád nemeckých rytierov (1190, 1226 presídlil do Pruska), Rytieri božieho hrobu a iné.

Svätý Tomáš Akvinský, „knieža filozofov“
Cisterciánsky kláštor v Alcobaçe

Špecifickými náboženskými bojmi v stredoveku boli boje o španielsky polostrov - tzv. reconquista. Pyreneje boli po roku 711 v rukách arabských Umájjovcov a jediným nezávislým kráľovstvom na polostrove bola Astúria. Kríza arabského kalifátu však umožnila vznik a rozmach nových kráľovstiev - Kastílie, Navarry a Aragónu. Od 10. storočia začali proti Arabom vo viacerých vlnách viesť úspešné boje. V bojoch vynikol najmä rytier El Cid. Ako posledný padol Granadský sultanát, ktorý si svoju nezávislosť udržal až do roku 1492. Vojenské rády vznikali aj na Pyrenejskom polostrove. Šlo najmä o rád calatravských rytierov, rád svätojakubských rytierov a rád alcantarských rytierov.

Scholastické myslenie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Scholastika (filozofia)
Univerzita v Salamanke

Spolu s rozvojom kresťanstva v stredoveku vznikali i cirkevné školy a prvé univerzity. V nových kláštorných školách a univerzitách predstavitelia akademickej obce rozoberali diela antických spisovateľov i patristických cirkevných otcov. Podľa slova schola sa preto nazval i nový mysliteľský prúd, ktorý na týchto miestach vznikal zhruba od 8. – 9. storočia. Scholastické učenie svetu zanechalo takých učencov ako Anselma z Cantenbury, Petra Abelarda, či Viliama z Auxerre (raná scholastika), Alberta Veľkého, Bonaventuru a Tomáša Akvinského (vrcholná scholastika), či Dunsa Scota a Viliama z Ockhamu (neskorá scholastika).[49] Na scholastické učenie neskôr nadviazala mimo inými salamanská škola (napr. Francisco de Vitoria).

Najvýznamnejším zo stredovekých kresťanských teológov bol Tomáš Akvinský. Ten vo svojom učení, tomizme, nadviazal nielen na patristické učenie, ale aj na učenie starovekých filozofov. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria dlhé traktáry Summa teologická a Suma proti pohanom (Summa contra gentiles). Vo svojich dielach sa zaoberal rozličnými témami od teológie, filozofie, cez právo a ekonómiu. Akvinského teológia je dodnes jedným z najdôležitejších pilierov katolíckej teológie (učenie neotomizmu).

Postupom času sa počas scholastiky vyvinul nový spôsob dialektiky (vedenia učených diskusií) - metóda sic et non. Významným sporom sa stal spor o univerzálie (nominalizmus vs. realizmus), ktorý sa v neskoršom období prerodil do sporu empirizmu a racionalizmu. V istom zmysle sa tento spor vyvíja sa dodnes. Prvá kríza scholastiky, ktorú v neskoršom období reprezentovali najmä dominikáni nastala v 12. storočí vďaka príchodu františkánov. Tí chceli kresťanské univerzitné zmýšľanie zjednodušiť a preniesť z univerzít medzi pospolitý ľud. Z františkánskeho učenia neskôr vznikol novoveký racionalizmus, voluntarizmus a náboženský právny pozitivizmus.[50]

Rehoľné rády[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Kamalduli, Kartuziáni, Cisterciánsky rád a Premonštráti

V 11. storočí sa sa Západe rúca monopol regule benediktínskeho rádu. V raných rokoch 11. storočia vzniká v Taliansku nový rád kamaldulov, ktorý založil svätý Romuald. Rád sa riadil asketickým a pustovníckym životom. Svoje sídla mali aj na území Slovenska, kde neskôr dokonca vytvorili istú formu slovenčiny. V roku 1084 vznikol pričinením svätého Bruna rád kartuzuánov. Kartuziánska regula bola prísna, členovia rádu žili kontemplatívnym spôsobom života v odlúčení, dôležitý bol i pôst. V roku 1098 zase reformou benediktínskeho rádu vzniká nový rád cisterciákov. Novým prvkom v ráde bola napr. tzv. filiácia - zakladanie nových kláštorov - odnoží konventu Cistercium, vďaka čomu podporovali kolonizáciu nosídlených území.[51] Pôvodne sa cisterciáci od laickej spoločnosti vzďalovali, postupne sa však ich stali významnými hospodárskymi strediskami a vďaka bohatým donáciam sa ich majetky výrazne rozširovali, čo viedlo i k zmene rádovej politiky. Z radov cisterciákov v 12. storočí vzišla najvýznamnejšia osoba vtedajšej teológie - Bernard z Clairvaux. V 12. storočí takisto vznikol na základe augustiniánskeho učenia premonštrátsky rád Norberta z Xantenu. Rád sa venoval najmä vzdelávaniu, významný prínos však priniesol i v oblasti poľnohospodárstva. Významné sídla mal rád aj v Uhorsku.

Rozšírenie paulikiánstva, bogomilstva a západných heréz

Žobravé rády[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Františkáni, Dominikáni a Augustiniáni

V 12. – 13. storočí sa začalo kresťanské myslenie opätovne meniť a smerovať iným smerom. Po tom, čo syn bohatého obchodníka František z Assisi zažil mystický zážitok, opustil svoj predchádzajúci život a začal žiť v chudobe. Chodil po okolitej krajine a hlásal Božie slovo. Čoskoro si získal veľké množstvo prívržencov a v roku 1210 presvedčil pápeža aby uznal jeho rehoľu františkánov - minoritov. Neskôr svoju rehoľu ešte čiastočne zreorganizoval. Základom františkánskeho zmýšľania bolo prijatie absolútnej chudoby. Františka nasledovali nielen muži, ale i ženy, ktoré sa združovali okolo svätej Kláry a vytvorili vlastný sesterský rád františkánov - klarisky.[52]

Katari idú na popravu v Carcassonne

Z úplne iných dôvodov vznikol v stredoveku rád dominikánov - potulných kazateľov, ktorý založil Dominik Guzmán. Dominikáni sa stali stredovekými ochrancami čistoty viery Bola im zverená vzdelávacia a misijná činnosť. V roku 1233 im pápež Gregor IX. zveril dozor nad inkvizíciou.[53] Pôvodne vychádzali z rehole augustiniánov podobne ako premonštráti, o čosi neskôr však prijali i princíp chudoby, ktorým sa mali priblížiť bežným ľudom v mestách a na vidieku. Z rehole dominikánov pochádzal medziinými i Tomáš Akvinský, či jeho učiteľ Albert Veľký. V Uhorsku potom napr. Margita Uhorská.

Medzi ďalšie žobravé rády (mendikanty) patrili augustiniáni, karmelitáni, eremiti, či od 16. storočia kapucíni, ktorí vznikli odčlenením od františkánov. Okrem rehoľných rádov vlastnou reformou prešlo aj hnutie kanovníkov.[54]

Stredoveké herézy[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Katari, Valdénstvo, Bogomilstvo a Inkvizícia

Sociálno-ekonomické zmeny a krízy v cirkevnom spoločenstve viedli v stredoveku k vzniku nových heréz. Nemožno povedať, že v učení stredovekých heréz badať len nové mysliteľské prvky, pretože viaceré z rádov pokračovali v šírení myšlienok, ktoré už dávno pred tým hlásali iní. Pôvodcom stredovekých heréz bol najmä nevzdelaný laický svet. Ani reformné hnutie chudobných mníšskych rádov nedokázalo zastaviť šírenie nespokojnosti v rámci vrstvy chudobných, ktorí stále častejšie kritizovali cirkevné štruktúry a v závere i teologické dogmy.[55]

Vo východnej Európe si obľubu medzi chudobným prostým obyvateľstvom získala heréza bogomilov. Toto dualistické hnutie podobné neskorším západoeurópskym katarom sa vyvinulo z paulikánskej herézy, ktorá mala korene v Anatólii. Bogomili si získali priazeň najmä medzi bulharským a srským obyvateľstvom, pre ktoré znamenalo šancu odlíšiť sa od cisárskej ortodoxie.

Jednými z najvplyvnejších západných heretických hnutí boli katari (alebo albigénci podľa fr. mesta Albi), dualistická sekta, ktorá samu seba považovala za jedinú pravú Kristovu cirkev (gr. katari - čistý). Počiatky hnutie sú nejasné a vychádzajú z učenia viacerých kazateľov. Jedným z prvých bol Arnold z Brescie, ešte významnejším priekopníkom bol lyonský kupec Peter Valdéz (z jeho mena pochádza pomenovanie valdénci), ktorý hlásal potrebu chudobnosti cirkvi. Postupne sa hnutie "Kristových chudobných" rozšírilo od Lombardska (humiliáti)[56] po Francúzsko. V roku 1022 bolo v Lyone upálených 12 katarských kanonikov, čo bolo prvé známe upálenie heretikov od 4. storočia.[57]

Katari neuznávali eucharistiu a krst vodou, narozdiel od neho používali consolamento - krst Duchom svätým. Uznávali najmä Nový zákon, zvlášt Apokalypsu svätého Jána. Učenie katarov bolo dualistické - svet bol podľa nich stvorený Satanom, kým nebesia Bohom. Božská cirkev je chudobná, prenasledovaná a odpúšťajúca, kým svetská je hromadiaca a zlá.[57] Proti cirkevnému latinskému univerzalizmu bojovali národnými jazykmi - najmä okcitánčinou, ktorá sa používala v Akvitánii. Práve tam na juhu Francúzska sekta zapustila najtvrdšie korene a vytvorila pevnú štruktúru, voči ktorej bola v rokoch 1209 – 1229 namierená križiacka výprava. Po výprave bolo katarské hnutie zdecimované, avšak jeho zvyšky prežívali až do reformácie, kedy sa spojili s protestantskými cirkvami.

Rozvoj heréz súvisel i so vznikom a rozšírením stredovekej inkvizície. V novembri 1184 pápež Lucius II. usporiadal Verone synodu a vydal bulu Ad abolendam (S cieľom odstrániť) v ktorej odsúdil katarov, paterinov, valdéncov a arnoldistov a všetkých heretikov a ich podnecovateľov. Zároveň bola zriadená biskupská inkvizícia. Gregor IX. v roku 1231 založil tzv. pápežskú inkvizíciu. Úlohou pápežských inkvizítorov poveril dominikánov, neskôr aj minoritov. Pápež Inocent IV. v roku 1252 povolil inkvizítorom na vynútenie priznania použiť aj prostriedky mučenia - tortúru.[58] Hlavným znamením inkvizičného konania však bolo, že narozdiel od akuzačného procesného práva, v inkvizičnom mohli autority začať s vyšetrovaním samy. Pápežská inkvizícia sa najviac rozšírila v Taliansku a na Pyrenejách.

Florentský dóm, jedna z najväčších renesančných pamiatok

Neskorý stredovek a renesancia[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O renesančnom období pozri Renesancia.

Neskorý stredovek vtrhol Európu do storočnej vojny a pápežskej schizmy. Kým na Východe mocnelo panstvo Osmanskej ríše a upadala tisícročná Byzantská ríša, na Západe španielski vladári pokračovali v Reconquiste. V talianskych mestách zase v tomto období vzniká prepojením antických a stredovekých ideálov renesancia. Hnutie ovplyvnilo väčšinu vtedajších mysliteľov a umelcov. Vyvinul sa i nový renesančný architektonický štýl, filozofia sa oslobodila spod scholastického univerzalizmu a začala sa trieštiť. Centrom myslenia naďalej zostával aj Boh a metafyzyčno, do popredia sa však dostal aj človek a svetská krása. Kým jazykom renesančného humanizmu naďalej zostávala latinčina, začína sa v tomto období oživovať aj národný prvok a národné jazyky. Zmenu v 15. storočí zažil i Pápežský štát, v ktorom sa takisto šírili renesančné umenie. Kríza vypukla za pontifikátu kontroverzných Borgiovcov. V pápežskom štáte sa okrem toho začínal v 15. a 16. storočí rozmáhať nepotizmus.[59]

Avignonské zajatie a západná schizma[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Avignonské zajatie a Veľká západná schizma
Pápežský palác v Avignone
Návrat Gregora XI. do Ríma

Bula Unam sanctam Bonifáca VIII. bola vyvrcholením snáh pápežského štátu pokoriť si európskych panovníkov (v tomto prípade najmä francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného). Kráľ však nechal pápeža uväzniť a hoci bol neskôr oslobodený, na následky šoku zo zlého správania čoskoro zomrel. Po krátkom pontifikáte Bonifáca IX. sa novým pápežom stal Francúz Klement V., ktorý svoje sídlo premiestnil do Avignonu v Provensálsku. Týmto činom sa započala dlhá a hlboká kríza západnej schizmy.

Avignonské zajatie (niekedy nazývané aj Babylonské) trvalo od roku 1309 až do roku 1376. Pápeži v tomto období zásadne podliehali vplyvu francúzskych kráľov. Už Klement V. nechal na popud francúzskeho kráľa rozpustiť templársky rád (Viennský koncil) a v obrane pápežskej moci postupoval veľmi povolne. Takisto Ján XXII. v európskej politike obhajoval zásadne záujmy Francúzska.V roku 1326 spolu cisárstvo a pápež naposledy zviedli boj o nadvládu nad sebou, keď sa cisár Ľudovít Bavorský obrátil na všeobecný koncil pre zásah pápeža do ríšskeho diania. Na stranu cisára sa postavil i Marsilius z Padovy a Ján z Jandunu, ktorý v diele Defensor pacis (Ochranca mieru) zásadne odmietli súčasnú hierarchickú štruktúru.[60]

V Avignone taktiež rástli pápežské náklady, pretože pápeži vo svojej „zlatej klietke“ holdovali bohémskym životom a prestavávali mesto k svojmu obrazu. Keďže klesali staré príjmy kúrie, najmä z pápežských panstiev, aby mohli vystavať novú katedrálu a pápežský palác a na údržbu kúrie vznikali nové formy náboženských daní (vrátane predávania odpustkov, milostí, privilégií a benefícií).[61][62]

Európske svetské i cirkevné autority žiadali návrat pápežov do Ríma, tí však neboli ochotní (i pre odpor Francúzov) opustiť svoje zaalpské sídla. Hlasy zvlášť zosilneli po tom, čo Európu v rokoch 1348/1351 zasiahla Čierna smrť, ktorú si mnohí vysvetľovali ako trest za hriešnosť cirkvi a jej členov. O zmenu sa pokúsil až pápež Urban V. V roku 1367 sa za pomoci cisára Karola IV. pokúsil vrátiť do Ríma, avšak pre storočnú vojnu nakoniec musel zostať v Avignone. Do Ríma sa definitívne vrátil až pápež Gregor XI. Významným počinom jeho pontifikátu bolo i prenesenie rímskeho pápežského sídla z Lateránu do Vatikánu.[63]

Problém znovu nastal po tom, čo sa v roku 1378 pápežom stal chorý talianský biskup Urban VI. Voľbe predchádzali nátlaky Rimanov na kardinálov, aby bol pápežom Riman, samotná voľba však prebehla pokojne.[63] Jeho voľbu ale neuznala časť francúzskych kardinálov, ktorý voľbu považovali za vynútenú a za protipápeža zvolila Klementa VII., ktorý si po neúspešnom ťažení na Rím[63] za sídlo zobral Avignon.[64] Pápaži sa navzájom exkomunikovali a do kliadby boli uvrhnutí aj ich prívrženci, t. j. prakticky celý katolícky svet. Schizma sa tak týkala každého veriaceho v cirkvi, pretože podľa buly Unam Sanctam - podriadenie sa pápežovi bola jediná cesta ku spáse. Jednota cirkvi bola narušená.[65]

Kým Klementa za pápeža uznávalo najmä Francúzsko, hispánske krajiny (neskôr len Portugalsko), Škótsko a Neapolsko, pápeža v Ríme uznávali Angličania, severské krajiny, Uhri a Poliaci. Schizma pokračovala aj po smrti jednotlivých pápežov. Urbana VI. nahradil Bonifác IX., toho Inocent VII. a Gregor XII. Klementa zase nahradil v roku 1394 Benedikt XIII.

Mikuláš Kuzánsky, jeden z najväčších mysliteľov 15. storočia

Konciliarizmus[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Kostnický koncil, Konciliarizmus a Galikanizmus

S riešením schizmy prišli podporovatelia konciliarizmu, náuky, ktorá hlásala v nadradené postavenie cirkevného koncilu i nad pápežmi - t.j. vyznávala koncil ako najväčšiu mocenskú autoritu. Propagátormi tejto idey boli mimo iné Marsilius z Padovy, Peter z Ailly, Villiam Ockham a čiastočne i najväčší kresťansko-renesančný mysliteľ Mikuláš Kuzánsky. Konciliarizmus bol však v stredovekej Európe, kde koncily zvolával výlučne pápež (narozdiel od starovekých koncilov) prelomovou ideou, ktorá právne vychádzala z klauzuly o heréze pápeža, ktorú pripúšťali i papalisti.[66] Majstri parížskej Sorbonny vytvorili tri možné riešenia problému.[65][63]

  • via compromissi - podriadenie sa arbitrovi (menší koncil)
  • via cessionis - odstúpenie oboch pápežov
  • via concilii - zvolanie všeobecného koncilu

Najschodnejšou cestou, no zároveň najboľavejšou pre pápežskú moc bola cesta zvolania koncilu. Ako prvý sa v roku 1409 uskutočnil koncil v Pise, ktorý vznikol ako iniciatíva 12 kardinálov. Koncil síce našiel medzi biskupmi a kresťanmi podporu, avšak schizmu nevyriešil, ba čo, ešte viac ju prehĺbil, pretože namiesto dvoch pápežov mala cirkev odvtedy pápežov troch (najprv Alexandra V. a následne Jána XXIII.). Situáciu sa pokúsil vyriešiť nový rímsky cisár Žigmund Luxemburský. Žigmund, ktorý pôvodne uznal Jána XXIII. zvolal na rok 1415 do Kostnice koncil. Aby sa zlomila talianska väčšina, rozhodli ostatné národy, že sa na koncile bude hlasovať "podľa národov", čím sa výrazne znížili šance Jána XXIII. na udržanie pontifikátu, a pápež preto následne z Kostnice utekol.[67] Kardináli na koncile následne zosadili všetkých predchádzajúcich troch pápežov. Východiskovým bodom, ktorý legitimoval konciliaristickú náuku bol dekrét Haec sancta. Kým Gregor XII. sa koncilu podrobil a vzdal sa pontifikátu, zvyšní dvaja pápeži boli zosadení násilne. Novým pápežom sa stal Martin V. Ďalším výsledkom koncilu bolo odsúdenie českého reformátora Jána Husa a bolo tiež dohodnuté, že v budúcnosti budú vo vzďalujúcich sa intervaloch zvolané ďalšie reformné koncily (t.j. Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncil zvolaný Eugenom IV.).

Kostnický koncil, stredoveká kronika
John Wycliff, maľba, Kirby
Táto svätá Kostnická synoda... nariaďuje, stanovuje, uznáša sa a vyhlasuje nasledovné....

... že každý, akéhokoľvek povolania, stavu a hodnosti, aj keby to mal byť pápež, kto sa v spomínaných záležitostiach tvrdohlavo odmieta podrobiť nariadeniam, ustanoveniam a predpisom tejto svätej synody alebo iného legitímne zhromaždeného koncilu, podlieha príslušnému trestu a musí byť potrestaný, okrem prípadu, keď by bolo nevyhnutné použiť iné vhodné opatrenia

– Záver dekrétu Haec sancta, Kostnický koncil (1415)

V nasledujúcom období sa konciliaristi naďalej snažili zasahovať do diania v cirkvi, no keďže sa im nepodarilo vytvoriť riešenia na pálčivé problémy, získal pápež Eugen IV. dostatočnú moc, aby proti nim vystúpil. Viedenským konkordátom medzi pápežom Mikulášom V. a kráľom Fridrichom III. sa oficiálne skončila pápežská schizma. V roku 1449 odstúpil posledný protipápež Félix II. a pápež Pius II., ktorý sa už nemusel obávať vzdoropápežov preto ideu konciliarizmu (ktorú pôvodne podporoval) v bule Execrabilis z roku 1460 ako heretickú zásadne odmietol.[68] Moc pápeža sa čiastočne rehabilitovala, i keď napr. korunovácia rímsko-nemeckých cisárov sa v nasledujúcom období už neodohrávala v Ríme.

Na zmätok a udalosti v cirkvi sa okrem koncilu a európskych elít pokúsili hľadať odpovede i ľudia z nižších vrstiev. Niektorí sa utiekali k heretickým náukám, iní, ako Tomáš Kempenský sa obracali k individuálnemu vzťahu k Bohu a k jednoduchosti vo viere. Holanďan Kempenský stál pri zrote humanistiického hnutia devotio moderna, ktoré odmietlo univerzalizmus pápežskej moci i konciliarizmus.[68] V nasledujúcom období však idea konciliarizmu pápežov i naďalej strašila a i preto nebol všeobecný koncil zvolaný ani v okamihu prepuknutia reformácie.[69]

Ján Viklef a lollardi[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Ján Viklef a Lollardi

Výsledkom ťaživej sociálnej, ekonomickej a náboženskej situácie v Európe posilnenej morovými ranami v priebehu 15. storočia boli kritické názory vtedajšej spoločnosti smerujúce voči cirkvi. Jej vrcholných predstaviteľov reprezentoval v 15. storočí francúzsky klér na čele s avignonským pápežom. Vysoký klér i pápež žil bohémskym životom v prepychu a bohatstve a v kontraste k nim sa zvyšoval tlak na prostých veriacich. To najviac začali kritizovať vtedajší úhlavní protivníci Francúzov - Angličania. Nekompromisne kritický názor zaujal najmä oxfordský profesor John Wycliff (Ján Viklef). Jeho kritika vyústila do spisu De veritate Sacrea Scripturae (O pravdivosti Svätého Písma), v ktorej nadradil autoritu Biblie nad všetky ostatné cirkevné autority a z tohto titulu ďalej kritizoval nielen bohatstvo cirkvi a cirkev samotnú, ale aj svetských panovníkov. V teologickej oblasti Viklef zašiel ešte ďalej, keď v diele De eucharistia odmietol zaužívanú dogmu 4. lateránskeho koncilu o tzv. transsubstanciácii - t.j. odmietol premenu chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista. Namiesto toho bol Viklef zástancom tzv. remanenčnej teórie o nemennosti podstaty.[70] To bola však hranica, ktorej prekročenie Viklefa a jeho učenie odsúdilo a pred prenasledovaním ho zachránila len smrť.[71]

Viklefovo učenie sa však i napriek jeho smrti začalo nenávratne šíriť po krajine. Jeho nasledovníci - lollardi následne začali radikálne nielen zmýšľať, ale aj pôsobiť a v roku 1381 dokonca v Anglicku vypuklo veľké roľnícke povstanie vedené Watom Tylerom. Povstanie bolo potlačené, no viklefovské učenie sa šírilo ďalej. Medzi jeho významných prívržencov patril John Oldcastle, či Peter Payne a jeho učenie sa mimo iné dostalo aj na Pražskú univerzitu, kde si získalo obrovskú popularitu medzi niektorými, prevažne českými majstrami (Stanislav zo Znojma, Hieronym Pražský, Ján Hus, Jakoubek zo Stříbra...). Následne sa stalo jedným z hnacích motorov husitského hnutia.

Jan Hus pred koncilom, Vaclav Brozik
Kalich, symbol husitov

Husitstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Ján Hus a Husiti

Na situáciu vzišlú z pápežskej schizmy, ale aj na dianie v svetskej sfére života sa pokúsila zareagovať aj pražská univerzita, ktorá v Českom kráľovstve existovala už od čias vlády Karola IV. (1347). Pražskí majstri, ktorí vo svojich myšlienkach nadviazali na učenie Jána Viklefa požadovali reformu cirkvi a dokonca vystúpili i pred koncilom v Pise. Spočiatku bol spor čisto cirkevný a snahy o zmenu situácie podporovali i český kráľ Václav IV. a arcibiskup Zbyněk Zajíc z Házmburka, postupne však na univerzite vznikla i opozícia českým učencom - nemeckí majstri a spor sa zmenil aj na kultúrny. Po tom, čo bol v roku 1409 vydaný Kutnohorský dekrét nemeckí majstri Prahu opustili a univerzita zostala viacmenej viklefovsko-husitská. Jej prestíž rapídne klesla a v kresťanskom svete sa o nej začalo hovoriť ako o kacírskej. Hus a jeho spojenci zradikálneli a preniesli svoje myšlienky z univerzitného prostredia do pražských ulíc, čo zmenilo názor kráľa Václava a pražského arcibiskupa. Situáciu sa pokúsila vyriešiť aj rímska kúria a tak vyhlásila nad Husom interdikt. Ten aby očistil svoje meno a obhájil svoje učenie odišiel na pozvánku cisára Žigmunda do Kostnice, kde však vytrvalo odmietal zmier a odvolanie svojej náuky. Po dlhom prehováraní tak bol Hus nakoniec odsúdený ako neústupný kacír a 6. júla 1415 v Kostnici upálený.

Smrť majstra Jána Husa v Čechách vyvolala značný nepokoj a problém s heretickým hnutím nevyriešila. Hus bol v krajine oslavovaný a jeho myšlienky sa ďalej šírili, zároveň však i radikálneli a defragmentovali sa do viacerých prúdov. V roku 1420 preto reformní učenci prijali tzv. štyri pražské artikuly, ktoré deklarovali a žiadali.[72]

  • prijímanie pod obojím (sub utraque specie) - tu vznikla prezývka husitov utrakvisti
  • trestanie hriešneho kléru
  • slobodné kázanie Božieho slova
  • desekularizácia cirkevnej moci a zrieknutie sa cirkevných majetkov

I napriek tomu však už husitské hnutie bolo značne názorovo rozštiepené. Pomerne umiernená bola Praha, ktorá stála pri zrode myšlienok, radikálnejší bol vidiek a najmä táborská obec. Výbuška nakoniec vybuchla v Prahe, kde na čele miestnych radikálov stál bývalý mních Jan Želivský. 30. júla 1419 sa uskutočnila prvá pražská defenestrácia. Po tom, čo v auguste zomrel kráľ Václav IV. v krajine prepukol chaos. Dedič trónu Žigmund sa nemohol ujať vlády, pretože odmietol husitské požiadavky a v krajine prepukla vojna husitov a katolíkov. Výsledkom bojov boli tzv. kompaktáty, ktoré mali byť zmierom medzi znepriatelenými stranami. Mier však nepriniesli ani tieto, pretože hoci boli ujednaním katolíckeho cisára Žigmunda, pápežská stolica ich nikdy neprijala a v krajine zavládol nový chaos po tom, čo Žigmund v roku 1437 zomrel. Nakoniec sa v krajine podarilo vytvoriť krehký náboženský zmier a utrakizmus v českých krajinách následne pretrval až do reformácie, keď splynul s novovznikajúcimi reformnými cirkvami.

Dobytie Konštantínopolu križiakmi v roku 1204
Gregor Palamas, hlavný predstaviteľ hésychazmu

CIrkevná únia, hésychazmus a pád Carihradu[upraviť | upraviť kód]

Vzťahy medzi Východom a Západom boli poznačené už od Východnej schizmy v roku 1054. Krátkodobý zmier medzi pápežom a Byzantskou ríšou (ktorá bola hlavným reprezentantom ortodoxie) prišiel v priebehu prvých križiackych výprav, avšak výraznú ranu vzťahom zasiahol masaker latiníkov v Konštantínopole (1182) a Štvrtá križiacka výprava (1203 – 1204). Výsledok výpravy mal priniesť zmier a cirkevnú úniu medzi Západom a Východom, avšak nepriateľstvo sa iba prehĺbilo. Byzantská ríša sa na vyše 50 rokov premenila na exilové Nikajské cisárstvo. V nasledujúcom období sa ríši podarilo získať svoje staré panstvá v Európe a obnoviť svoje sídlo v Konštantínopole, na východe jej však povstal nepriateľ v Osmanských Turkoch, ktorí postupne obsadzovali jej anatólske územia.

Katedrála v Lyone, miesto konania Druhého lyonského koncilu

Koncom 13. storočia sa nálada v Európe opäť začala meniť v neprospech Byzancie a začala sa formovať nová proti-byzantská koalícia. Michal VIII. preto, aby zabránil novej katastrofe, začal so Západom jednať o dávnom pápežskom sne - cirkevnej únii. Prvé kontakty boli naviazané už za pontifikátu Urbana IV. a Klementa IV., avšak az za Gregora X. boli dosiahnuté prvé úspechy. Na Druhom lyonskom koncile sa podarilo ujednať dohodu, ktorá Byzanciu zachránila pred chystaným ťažením Karola z Anjou, únia ale nemala dlhé trvanie. Proti cisárovi začal vystupovať konštatinopolský patriarcha Arsenios, ktorého nakoniec Michal zbavil úradu, a za patriarchu dosadil Jozefa I. I toho však nakoniec musel nahradiť za Jána XI. Bekka. Medzitým sa v ríši vyformovala opozícia únie na čele s patriarchom Arseniom - arseniti a opozícia ortodoxných zélotov. V nasledujúcich rokoch pápež podporil Karola I. v jeho bojoch proti Byzancii, čo opäť Západ a Východ znepriatelilo a myšlienka cirkevnej únie tak nakoniec padla.

Patriarcha Gennadios a Mehmed II.

Idea náboženskej únie síce cisárom zo strategických dôvodov vyhovovala, prostý ľud ju však nikdy nevedel pochopiť a preto sa v religióznej Byzancii nikdy nezakorenila. Naopak aj v období úpadku sa na vidieku a v pravoslávnych kláštoroch rozmnožovalo východné duchovné hnutie. V 13. – 14. storočí sa v Byzancii z athoského kláštora začalo šíriť iracionálne (t.j. nezakladajúce sa na vedomosti) hnutie hésychazmu, ktoré malo veriacich hlbšie priblížiť k mystickému zážitku. Jeho základom bolo odmietnutie logických argumentov vo vzťahu k Bohu a ponorenie sa do seba samého napr. prostredníctvom omfaloskopie. Jeho významným predstaviteľom bol Gregor Palamas. Hlavným odporcom hnutia bol kalábrijský mních Barlaam, ktorý sa proti hésychazmu postavil na dvoch synodách (1341, 1345). Na synode v roku 1347 bol smer rehabilitovaný a v roku 1351 bol dokonca prijatý ako oficiálna doktrína ortodoxnej cirkvi. Nie každý však s hésychazmom súhlasil.

Nové snahy o cirkevnú úniu začala Byzancia vyvíjať v 15. storočí po tom, čo sa rapídne zväčšila osmanská hrozba. Cisár Ján VIII. hľadal pomoc v okolitých kresťanských štátoch, avšak príliš nepochodil a tak sa o pomoc obrátil na Západ. Byzantínci sa dokonca zúčastnili Bazilského koncilu, kde bol zvolený pápež Eugen IV. a v rokoch 1438/1439 aj koncilov vo Ferrare a Florencii. V Byzancii sa medzitým vytvorili dve protichodné strany - unijníci (filenotikoi) a odporci únie (anthenotikoi). Koncilu sa okrem samotného cisára Jána VIII. a patriarchu Jozefa II. zúčastnili aj východní patriarchovia a významní filozofi (Pléton, Bessarion). Najväčšie diskusie sa už klasicky viedli o Filioque a o očistci. Dohodnutá bola taktiež podriadenosť Konštantínopola Rímu. 6. júla 1439 bola únia bulou Laetentur Caeli: Bulla Unionis Graecorum spečatená. Bula bola v origináli vyhotovená v dvoch verziách - latinskej a gréckej.

Duch svätý vychádza nie len z Otca, ale aj zo Syna, pretože Otec a Syn sú jednej podstaty a keďže Syn nemôže byť oddelený od Otca, musí Duch svätý vychádzať i zo Syna, ktorý bol daný od Otca naveky....

Uznávame, že svätej apoštolskej stolici a rímskemu biskupovi prislúcha v celom svete primát a že rímsky pápež je nasledovníkom svätého Petra, kniežaťa apoštolov, ktorý bol vikárom Ježiša Krista. Rímsky pápež ako Kristov zástupca má byť vo všetkých končinách sveta a k všetkým kresťanským cirkvám hlavou a všetkým kresťanom otcom a učiteľom...

Podľa starých pravidiel je konštantinopolský patriarcha druhý po rímskom biskupovi, tretí je alexandrijský, štvrtý je antiochijský a piaty jeruzalemský (patriarchovia)....

Laetentur Caeli: Bulla Unionis Graecorum, Florenský koncil (1439)

Z Východu listiny nepodpísal iba efezský biskup Marek Efezský a východní patriarchovia. Podporcom únie bol aj kyjevský metropolita Izidor Kyjevský, avšak ruský vládca a aristokracia túto myšlienku zásadne odmietli. Podobne sa voči myšlienke postavil aj byzantský ľud. Ranou pre úniu bola aj prehra kresťanských síl pri Varne, ktorú konštatinopolskí hesychasti chápali ako znak, že Boh s úniou nesúhlasí. Posledná únia medzi Východom a Západom bola kardinálom, bývalým kyjevským metropolitom Izodorom vyhlásená v Konštantínopole v roku 1452. Konštantinopolský ľud na čele s Gennadiom Scholariom úniu odmietol a skutočné zblíženie znepriatelených strán nastalo iba na krátko počas procesie pri obliehaní mesta v roku 1453. Po páde Konštantínopola do rúk Turkom sa novým patriarchom stal Gennadios Scholarios, odporca únie, a konštatinopolský patriarchát sa podobne, ako ostatné východné patriarcháty dostal pod nadvládu moslimov. Sen o zjednotenom kresťanstve sa preto nadobro rozplynul.

Reformácia a 17. storočie[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Reformácia a Protireformácia
95 téz Martina Luthera, verzia z roku 1522
Luterova Biblia z roku 1534
Luteranizmus vo svete

15. a 16. storočie okrem rozvoja renesančného umenia a myslenia charakterizovali aj pretrvávajuce problémy v Katolíckej cirkvi. Zavedené reformy neboli dostačujúce a stále viac silneli hlasy po zmene. Medzi prvými priekopníkmi bol napr. taliansky mních Savonarola, ktorý v 15. storočí dočasne prevzal moc vo Florencii, kde vytvoril teokratický režim. Najsilnejšie hnutie sa však začalo tvoriť v Nemecku, v ktorom hlas pápežskej doktríny nikdy nebol tak silný ako v románskych krajinách Taliansku, Francúzsku či Španielsku. Myšlienku reformy cirkvi si za svoju vzali svetské ríšske kniežatá, ktoré s neľúbosťou sledovali bohatstvo cirkevných kniežat v ríši, a ktoré reformáciou sledovali nielen duchovné, ale svetské (a mocenské) záujmy. Situácia v cirkvi v tom období nebola optimálna. Nepotizmus vo vyšších kruhoch, bohatstvo cirkvi, či predávanie odpustkov, ktorých predaj sa znovu začal pre prestavbu Baziliky svätého Petra boli len jednými z mála dôvodov, ktoré predchádzali tomu, čo v roku 1517 započal nemecký reformátor Martin Luther.

Martin Luther a luteranizmus[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Luteranizmus (náboženstvo)

Na začiatku reformného hnutia stál nemecký augustiánsky mních Martin Luther, nominalisticky zmýšľajúci kňaz, ktorý prednášal na univerzite vo Wittenbergu. Luther ktorý hľadal spasenie za svoje vlastné činy prišiel k myšlienke, že jedine viera a len dôvera v Božie milosrdenstvo môže človeka spasiť, a z toho dôvodu sa zásadne postavil voči odpustkom, ktoré boli v tom čase predávané. Odpustky podľa náuky Katolíckej cirkvi neboli len odpustenia hriechov, aké nastáva pri sviatosti zmierenia (spovedi), ale mali garantovať odpustenie trestov v očistci. Jeho boj o reformu cirkvi sa začal po tom, čo v roku 1517 zverejnil svojich 95 téz proti odpustkom. Podľa tradície sa proces reformácie započal pribitím jedného z Lutherových exemplárov na brány wittenberského chrámu 31. októbra 1517.[73]

Prvotný ohlas na Lutherove výtky cirkev v Ríme nebrala vážne, pretože hlasy proti odpustkom sa šírili všade. Situácia sa zmenila po tom, čo v roku 1519 Luther verejne spochybnil pápežský primát nad cirkvou, pápežskú neomylnosť v otázke viery a apoštolskú postupnosť.[74] Luther takisto spochybňoval autoritu cirkevného koncilu a tvrdil, že i ten sa môže mýliť (pr. Ján Hus).[75] Pápeža Lutherovo vystúpenie voči cirkvi pobúrilo a po tom, čo Luther svoje učenie, ktoré sa medzitým v nemeckom preklade šírilo po krajine, odmietol odvolať. Pápež Lutherovi najprv bulou Exsurge Domine pohrozil exkomunikáciou (na čo Luther reagoval spálením buly) a následne ho i exkomunikoval. Cisár Karol V. Luthera zavolal na snem do Wormsu. Po tom, čo Luther i tam odmietol svoje učenie odvolať naňho bola uvalená aj ríšska kliadba. Mocenskú podporu Lutherovi poskytol saský kurfirst Fridrich III., ktorý ho ubytoval na hrade Wartburg. Tam Luther písal svoje ďalšie diela a pracoval aj na preklade Biblie do nemčiny.[76] Luther, ktorý pôvodne neplánoval komplexnú revoltu voči cirkvi postupne svoj názor zmenil a ako autoritu začal uznávať iba Sväté písmo. V roku 1524 sa Luther oženil s bývalou mníškou Katarínou von Bora.

Lutherovo učenie si inak vysvetľovali šľachtici, inak klér a inak roľníctvo. Šľachtici ho videli najmä ako možný meč voči cirkvi a jej majetkom, roľníci zase ako možné útočisko voči zaužívanému feudálnemu rádu, čo viedlo napríklad k roľníckemu povstaniu Tomáša Müntzera (1524 – 1526). Roľnícke hnutie i Lutherova zložitá osobnosť od neho odvrhli viacero jeho pôvodných podporovateľov - najmä z vrstvy šľachty a humanistov. Naopak jeho prívržencami (a prívržencami reformácie) sa stali viacerí mladší, a často i fanatickí odporcovia cirkvi. Postupne sa roztrhlo vrece a do diskusie sa dostávala široká spleť názorov. Opäť ožila stará remanenčná teória a spochybňované začali byť aj sviatosti, resp. minimálne niekoľko z nich. Do európskeho povedomia sa zase dostal husitský spor o kalich.[76]

I z toho dôvodu v roku 1530 Luther spolu s jeho pomocníkom Filipom Melanchtonom vydali známe dielo Confessio Augustiniana (Augsburské vyznanie), v ktorom systemaizovali svoje myšlienky, a ktoré sa stalo základom nového náboženstva - luteranizmu.[77] Okrem Confessia bol ďalším významným Lutherovým dielom Malý katechizmus.

...Ďalej učíme, že odpustenie hriechov a spravodlivosť pred Bohom nemôžeme dosiahnuť vlastnými zásluhami, skutkami a zadosťučinením. Odpustenie hriechov dostávame a pred Bohom sme ospravedlnení len z milosti pre Krista vierou, keď veríme, že Kristus trpel za nás a že pre Neho nám hriech bude odpustený,....

...O slobodnej vôli učíme, že človek do istej miery má slobodnú vôľu: môže navonok žiť usporiadaným životom a môže sa slobodne rozhodovať vo veciach prístupných rozumu. Ale bez milosti, pomoci a pôsobenia Svätého Ducha človek sa nemôže ľúbiť Bohu, nemôže sa Ho úprimne báť alebo v Neho veriť, ani si nemôže zo srdca vytrhnúť vrodenú zlú žiadosť; to však sa deje Svätým Duchom, ktorého dostávame v Božom slove....

...Ani nikde nemožno nájsť cirkevný zákon, ktorý prikazuje prijímať len v jednej podobe... Ale teraz je zjavné, že tento zvyk je nesprávny, zavedený bol proti Božiemu príkazu a tiež aj proti starým cirkevným zákonom...

...V budúcnosti bude nedostatok kňazov a farárov, ak by tento tvrdý zákaz manželstva mal platiť aj naďalej. Tak teda je na Božom slove a prikázaní založená skutočnosť, že sa kňazi a duchovní smú ženiť...

Confessio Augustiniana (Augsburské vyznanie) 1530 (úryvky)[78]

Luther vo svojich myšlienkach vychádzal z augustiniánskeho učenia, avšak zaužívané dogmy vysvetľoval iným systémom ako katolícka rétorika. Ideologicky bol Luther konzervatívny a v niektorých oblastiach značne nihilisticky zjednodušujúci. Takto napríklad v Lutherovom myslení stráca dôležitosť právo, pretože kresťanom stačí Kristovo prikázanie lásky.[79] Minimálne raná protestantská filozofia znamenala posun späť. Návrat ku koreňom kresťanstva znamenal, že reformné hnutie v nasledujúcich rokoch muselo znova riešiť postoj k takým záležitostiam ako idolatria a obrazoborectvo, filozofia sa tak na čas opäť stala "slúžkou teológie".[77] Lutherov náhľad na teológiu bol značne nominalistický a za kresťanské (katolícke) učenie preto často považoval nominalistické učenie a kritizoval preto katolizmus i v oblastiach, ktoré katolícke neboli.[80]

Slovenská habánska (novokrstenecká) keramika zo 17. storočia

Protestentizmus sa v nasledujúcom období začal rýchlo šíriť po Európe a dopomohol k tomu i nový vynález - kníhtlač. V Nemecku sa reformácii darilo najmä v horných oblastiach, odkiaľ sa reformácia šírila do severských krajín. Už v roku 1536 reformáciu za štátne náboženstvo prijalo Dánsko-nórske kráľovstvo, ktorého kráľ Kristián III. týmto krokom prišiel k obrovským cirkevným majetkom. Podobne situáciu využil aj švédsky rod Vasovcov.[81] Na husitskú tradíciu reformácia nadviazala v českých krajinách, kde doteraz existovali zvyšky utrakvistickej cirkvi, a podobne urobili aj iné hnutia v Európe (napr. katari,...).

Princ-biskup Franz von Waldeck prvýkrát oblieha Münster v roku 1534
Sťahovanie habánov
Interiér kalvínskeho chrámu, maľba, Emanuel de Witte

Anabaptisti (novokrstenci)[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Anabaptizmus

Anabaptisti počas reformácie vystupovali ako stúpenci radikálnej obnovy kresťanstva. Jedným z prvých priekopníkov bol Ulrich Zwingli (ktorý však tento smer neskôr zavrhol)[82], Konrád Grebel a Felix Manz. Pravdepodobne najvplyvnejším anabaptistickým mysliteľom bol Balthasar Hubmaier. Prvotné hnutie sa vyvíjalo najmä v Zürichu a vychádzalo z ideí Tomáša Müntzera a radikálnych myšlienok spodných sociálnych. V roku 1527 anabaptisti vytvorili na spoločnej rade v Schleitheime tzv. Schleitheimské vyznanie, ktoré pokrývalo hlavné body, v ktorých sa anabaptisti a iní reformátori rozchádzali.

Odmietali krst novorodencov, ktorý vyhlasovali za neplatný a zdôrazňovali vedomé prijatie krstu dospelými veriacimi. Anabaptisti žili vo vlastných komúnach určených pre členov ich cirkvi - osoby čisté od hriechu. Odmietali cirkevnú a spoločenskú hierarchiu a hlásali spoločné vlastníctvo, či spoločné (viacčlenné) manželstvo.[83] V rokoch 15331535 existovala takáto komúna v Münsteri, následne však bola rozprášená.[83] Kruto prenasledovaní novokrstenci sa následne rozpŕchli po okolitých krajoch, niekoľko sa ich usadilo na Morave a západnom Slovensku, kde sa volali habáni. Následkom sedliackej vojny bolo okrem iného zavádzanie tzv. druhého nevoľníctva v Nemecku. V neskoršom období sa z ich hnutia vyvinuli napr. menoniti, kvakeri, amišovia a v určitom zmysle aj baptisti.

Ján Kalvín, maľba anonymného umelca zo 16. storočia

Kalvinizmus[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kalvinizmus

Z Luterovej reformácie vyšli ďalšie hnutia, na ktorých čele stáli reformátori ako Ulrich Zwingli. Ten vo švajčiarskom Zürichu vybudoval akúsi teokratickú republiku, ktorá sa riadila podľa predstáv o chudobnej cirkvi. V roku 1529 Zwingli odmietol katolícko-luteránske stanovisko o transsubstantácii a podobne odmietol aj katolícke uctievanie obrazov, relikvií, prinášanie obetí a almužny. Reformoval (a zjednodušil) bohoslužobný rád, ktorý sa uňho zakladal na čítaní Svätého Písma.[84] Na Zwingliho vo Švajčiarsku nadviazal Francúz Jean Kalvín. Kalvín pochádzal z úplne iného zázemia ako Luther a jeho učenie preto bolo značne odlišné. V roku 1533 sa pridal na stranu reformácie a napísal dielo Kresťanské inštitúcie (Institutio Christianae religionii). Jeho náuka hovorí o predurčení a o tom, že viera je Boží dar, ktorým boli obdarení len vyvolení. Podobne ako Luther i Kalvín vychádza zo svätého Augustína.[85] Zurichskú republiku nasledovala ešte rigidnejšia Ženeva, v ktorej v roku 1536 vznikla tzv. helvétska konfesia a ktorá stála na počiatku reformovaného kalvínskeho náboženstva. V roku 1541 v nej Kalvínova náuka prevzala moca bola zavedená morálna teokratická diktatúra. Ženeva sa stala "Novým Jeruzalemom", z ktorého bol aspoň formálne odstránený všetok hriech a akékoľvek, čo i len náznaky hriechu sa prísne trestali.[86]

Neskôr, asi o 20 rokov bola helvétska konfesia upravená Heinrichom Bullingerom a kalvínska značne predestinačná filozofia sa postupne šírila po celom Nemecku, Švajčiarsku, Nizozemsku, Anglicku (puritáni) a na severe Francúzska (hugenoti). Prívržencov našla aj v Uhorsku a podporu učenie získalo aj u falského kurfirsta Fridricha III., ktorého sídlo Heidelberg sa stalo „druhou Ženevou“. Vznikol v ňom aj významný Heidelberský katechizmus.[87] Kalvinistická filozofia bola viac renesančná ako luteranizmus, zároveň však radikalizmus kalvinizmu podporoval diktátorské myšlienky i ideu prenasledovania náboženských odporcov a reformačnú inkvizíciu (ktorej podľahol napr. Michael Servetus).[87]

Alžbeta I.

Anglikánstvo[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Anglikánska cirkev (Church of England)

Úplne iný rozmer ako na kontinente mala reformácia na Britských ostrovoch, kde bola najmä otázkou spojenou s dynastickými ambíciami a otázkou prestíže. Anglický kráľ Henrich VIII. totiž odmietol pápežovu autoritu po tom, čo ho pápež Klement VII. a canteburský arcibiskup Thomas Wolsey odmietli rozviesť s manželkou Katarínou Aragónskou. Henrich VIII. preto Wolseyho zosadil a uväznil. Novým arcibiskupom sa stal Thomas Cranmer, ktorý stál na kráľovej strane. Naopak, nový kancelár Thomas More sa postavil proti Henrichovým reformným zámerom.[88]

V roku 1534 tzv. Supremačným aktom vznikla anglikánska cirkev na ktorej čelo sa postavil anglický kráľ. Dogmaticky nebola tak odlišná od katolicizmu ako protestantské cirkvi, ktoré sama prenasledovala. Zjednodušila sa liturgia a za vlády Eduarda VI. vzniklo anglikánske vyznanie viery (v rámci neho sa zaviedlo napr. prijímanie pod obojím, vedenie bohoslužby v národnom jazyku a zrušenie povinného kňazského celibátu). Rozpory v krajine prinieslo hromadné zatváranie kláštorov Henrichom VIII., naopak, pomerne pozitívne krajina vítala zrušenie pápežských desiatkov. V nasledujúcom období vznikol prvý preklad biblie do angličtiny (1611)[88] i nová liturgická kniha (Book of Common Prayer).

Krátke katolícke intermezzo priniesla ešte vláda Márie Katolíckej (Krvavej), avšak jej sestra Alžbeta I. sa opäť prinavrátila ku anglikánstvu. V roku 1563 cirkevná synoda prijala 39 článkov anglickej konfesie. Iná situácia bola v Škótku, kde sa prostredníctvom reformátora Johna Knoxa šíril kalvinizmus (a presbyterianizmus). V Írsku zase reformácia s výnimkou severu uplatnenie nenašla a krajina zostala prevažne katolícka. Anglická krajina bola plná náboženských rozporov. O moc a vierovyznanie bojovali všetky vierovyznania a bežné boli náboženské prenasledovania. V roku 1605 dokonca katolíci plánovali tzv. prachové spiknutie proti presbyteriánskemu Jakubovi VI.[88] Spiknutie však bolo odhalené a nasledovné oslavy viedli k vzniku tradície Bonfire night.

Boje o reformáciu[upraviť | upraviť kód]

Bartolomejská noc (masaker hugenotov v roku 1572)
Bitka pri Fleurus (1622) (Tridsaťročná vojna)

Čoskoro po vypuknutí reformácie sa v Európe (spočiatku najmä v Nemecku) rozhoreli viaceré konflikty o novú vieru, ktoré mali najmä tri významné vrcholy - Augsburský mier (1555), Nantský edikt (1598) a Vestfálsky mier (1648). Medzi významné konflikty s náboženským znením (ale aj mocensko-politickým) patrili najmä:

Predchádzajúci výpočet náboženských sporov nie je kompletný. Takisto výpočet reformných hnutí nie je konečný (okrem nich vznikli napr. hnutia antitrinitárov, talianskych sociniánov, sedmohradských sabbatistov, holandských mennonitov a ďalšie.

Cornelius Jansen (1585 – 1638)

Tridentský koncil a protireformácia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Tridentský koncil a Protireformácia
Tridentský koncil (Elia Naurizio, 17. storočie)

Na vlnu reformácie nutne musela zareagovať aj Katolícka cirkev. Najvýznamnejšími centrami katolicizmu bolo už tradične Taliansko na čele s Pápežským štátom, Španielsko, Portugalsko, Francúzsko a Habsburgovci. Katolicizmu sa pridržiavala aj Poľsko-litovská únia a niektoré južné nemecké krajiny. Viaceré územia, ktoré prijali reformáciu zase postupne vďaka protireformácii prijali späť katolicizmus.

Veľkým bojovníkom proti reformácii sa stal pápež Pavol III. Prvé reformy sa uskutočnili v zložení pápežskej kúrie, ktorú obsadili prísne a religiózne osobnosti. V roku 1540 pápež schválil reformný rád jezuitov - Spoločnosti Ježišovej Ignáca z Loyoly. Rád sa vyznačoval prísnou poslušnosťou pápežstvu a jeho úlohou bola najmä misia a vzdelávanie v duchu katolicizmu. Vo filozofii sa katolicizmus naďalej obrazal k tomizmu. Novoscholasticizmus našiel uplatnenie u jezuitov, ktorí spravovali významné európske univerzity (napr. Salamanca). Na území Slovenska mali jezuiti pod správou Trnavskú univerzitu. Medzi významných katolíckych mysliteľov tohto obdobia patria napr. Luis de Molina, Juan de Mariana, Francisco de Vitoria, či Francisco Suárez.[89] Významná bola i katolícka umelecká škola, ktorú reprezentvali napr. El Greco, Lope de Vega, či Miguel Cervantes. Za pontifikátu Gregora XIII. došlo k reforme kalendára (tzv. gregoriánska reforma). Významné myšlienky priniesla novoveká katolícka škola mysliteľov do oblasti medzinárodného práva. V novoscholastickej ideológii zase možno badať prvé znaky modernej ekonómie.[90]

V tomto období sa posilňuje postavenie inkvizície v katolíckych krajinách. V roku 1542 vznikol Svätý úrad (Sanctum officium) určený pre čistotu viery a následne v roku 1559 aj Index zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum). V rokoch 1545 – 1563 sa uskutočnil Tridentský koncil. Koncil prebiehal slobodne bez trestov, avšak reformné hnutia sa ho odmietli zúčastniť. Výsledkov koncilu bolo viacero. Koncil zakázal predávať odpustky, biskupom bolo zakázané kumulovať funkcie a začali byť zriaďované kňazské semináre. Zmenila sa taktiež právna úprava kánonického manželstva a liturgia. Koncil odsúdil luteranizmus a ostatné reformné hnutia.

Morálnu autoritu cirkvi zabezpečila nová generácia populárnych svätcov (často zakladateľov cirkevných spoločenstiev) ako Filip Neri, Terézia z Ávily, Kamil de Lellis, Ján z Kríža, Angela Mericiová, či František Saleský. Vznikli tak rády uršuliniek, milosrdných bratov, vincentiek, lazaristov, trapistov, boromejok a mnohé iné.[91]

Jansenizmus[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jansenizmus

Ako reakcia proti náboženskému centrizmu pápežskej kúrie vzniklo reformné hnutie aj vrámci Katolíckej cirkvi. Nizozemský biskup Cornelius Jansen pod vplyvom kalvinizmu vo svojej knihe o svätom Augustínovi zdôraznil význam Božieho milosrdenstva na spasenie a jeho pôsobenie voči dedičnému hriechu. Centrom jeho učenia sa stal ženský Kláštor Port-Royal. Jansenizmus bolo rigidné hnutie, ktoré na teologické otázky a na hriešnosť hladelo prísne. To spôsobilo, že len málo ľudí podľa nich mohlo pristúpiť k prijímaniu sviatostí.[92] Podobne ako kalvíni i jansenisti verili v predestináciu, čo však bolo katolíkmi výrazne odmietané a náuka tak bola v roku 1653 pápežom Inocentom X., a neskôr v roku 1712 bulou Unigenitus Dei Filius pápeža Klementa XI. odsúdená.[93] Jansenizmus si spojencov hľadal medzi galikanistami a episkopátmi (či febronianistami). V boji proti jezuitskému hnutiu však i vďaka podpore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. neuspel, a vo Francúzsku sa neujal.[92]

Barokový oltár v Levoči (Kostol svätého Ladislava)

Barok[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baroko

Odpoveďou na ťaživú situáciu v Európe bol odklon od klasického homocentrického renesančného zmýšľania a návrat k religionistike a v zbožnosti. Európa zmietaná náboženskými vojnami a morovými epidémiami začala hľadať riešenia v modlitbách a v uctievaní Boha. Nešlo však o návrat k stredovekému umeniu. Barok bol obdobím protikladov. Spomedzi farieb vynikala najmä tmavá (čierna, hnedá) a zlatá farba. Porovnávala sa svetskosť a duchovnosť, život a smrť. Stále vynikala latinská vzdelanosť, avšak stále častejšie sa prejavovali aj národné jazyky a prvky. Znakom baroka bola taktiež monumentalita a oslavnosť, literárne osoby boli špeciálne, hyperbolizované, prekonávali svoje problémy a zlé vlastnosti. Často boli nábožensky orientované (mučeníci alebo bojovníci za vieru).

Prístup k umeniu a filozofii baroka bol najmä spočiatku odlišný v katolicizme a protestantizme. Kým Katolícka cirkev v duchu protireformácie a Tridentského koncilu umenie výrazne podporovala, niektoré protestantské cirkvi podobne ako obrazoborci v stredoveku zatracovali náboženské maľby a sochy ako idoly. Barok našiel uplatnenie v celej Európe od Portugalska po Rusko a dostal sa aj za more.

Dianie v ortodoxnom svete[upraviť | upraviť kód]

Portrét patriarchu Nikona

Po páde Konštantínopola ortodoxný svet na čas upadol do zdanlivého zostupu, Osmani si podmanili i ortodoxný Balkán a zastavili sa až pri bránach Viedne. Podobne na tom boli aj ostatné východné denonymie (nestoriáni, kopti, arménska či sýrska cirkev). Kresťania sa v moslimských krajinách stali občanmi druhej úrovne a bežné boli ich prenasledovania, či platenie náboženskej dane, čo viedlo k ich konverzii. Významné centrá nestoriánstva sa okrem moslimských krajín nachádzali aj v Indii.[94]

Už v 15. storočí sa z krízy podarilo dostať Moskovskému kniežatstvu, ktorého knieža Ivan III., manžel byzantskej princeznej Zoe Palaiologiny prijal titul cisára (cára) a samovládcu všetkých Rusov. Rus nikdy neprijala florentskú cirkevnú úniu a po páde Byzantskej ríše v nej vznikla teória prenesenia rímskej moci do Ruska. Z Moskvy sa stal tzv. Tretí Rím. Priekopníkom tejto teórie bol Filofej Psovský. S rozvojom ruskej moci sa následne pravoslávie šírilo ďalej na východ a sever. Prerod v Rusku zažila taktiež byzantská sakrálna architektúra.

17. storočie možno v rusko-ortodoxných dejinách charakterizovať ako boj s katolíckym poľsko-litovským štátom. Rusko sa dostalo do veľkej anarchie (1584 – 1613) z ktorej sa dostalo až po nástupe Romanovcov. Kým v katolíckom svete sa už prejavil zápas o oddelenie cirkevnej a svetskej moci, v Rusku patriarchova moc závisela podobne ako v Byzancii od cárovej milosti. Od roku 1589 bol ruský moskovský patriarchát autokefálny. I v Rusku sa podobne ako v Európe objavili herézy či snahy o reformy (napr. staroverci), ktorí odmietli liturgické reformy patriarchu Nikona. Cársky režim a patriarchát tieto snahy však zásadne odsúdil a trestal.[95]

Reforma ruskej cirkvi nastala za vlády Petra I. Ambiciózny panovník nestrpel v cirkvi odpor a sám predsedal cirkevným synodám. V roku 1721 vznikla vrcholná kolektívna organizácia ortodoxnej správy - tzv. Najsvätejší synod. Synod plne podliehal cárskej moci. Cirkev bola podriadená cárovi nielen organizačne ale aj vieroučne. Peter, ktorý ako mladý precestoval západnú katolícko-protestantskú Európu mal však odišné zmýšľanie ako ortodoxný klér, čo mu u kléru prinieslo značnú nepopularitu. Namiesto byzantského kalendáru sa takisto v Rusku začal používať zastaralý juliánsky kalendár (kým v Európe bol bežný gregoriánsky).[96] Cári v Rusku takisto obmedzili moc kláštorov a niektoré ich majetky znárodnili.

V období novoveku začínajú vznikať tzv. východné katolícke cirkvi, ktoré vznikali väčšinou pripojením sa nekatolíckych východných cirkví alebo ich častí ku Katolíckej cirkvi. Prijali jej učenie vrátane primátu pápeža, ale zachovali si východný obrad a ďalšie špecifiká (napr. možnosť vysviacky ženatých mužov za kňazov). Príkladom takéhoto zjednotenia je napríklad Brest-Litovská únia z roku 1596 (kresťania na Ukrajine a v Bielorusku), či Užhorodská únia z roku 1646 a mnohé ďalšie. V súčasnosti existuje vyše 20 takýchto cirkví.

Kresťanstvo v Amerike a Ázii[upraviť | upraviť kód]

Spolu so zámorskými objavmi sa do Ameriky od roku 1492 šírila i kresťanská viera. Spočiatku šlo njamä o španielsky a portugalský katolicizmus. Na rozdelenie sfér vplyvu medzi tieto katolícke národy mala vplyv Tordesillaská zmluva vytvorená na nátlak pápeža Alexandra VI. Zmluvu však neuznávali Francúzi a protestani.

Kolonizácia Ameriky, zelené a fialové sú španielske a portugalské, najmä katolícke územia, červené sú britské (najmä protestantské územia), modrou sú zvýraznené francúzske územia

Po tom čo v rokoch 1519 – 1521 Hernando Cortés rozvrátil Aztécku ríšu sa začalo s christianizáciou Mexika, už pred tým vznikli kresťanské obce na Karibských ostrovoch. Francisovi Pizzarovi sa pre Španielov podarilo rozvrátiť ríšu Inkov. Kresťanstvo v Amerike pomáhali šíriť rehoľné rády. Spočiatku to boli najmä františkáni.a dominikáni, neskôr aj iné spoločenstvá. V roku 1542 sa v španielskej časti ríše zrušilo otroctvo Indiánov a dominikán Bartolomej de Las Casas dokonca zostavil nové zákony, ktoré Indiánov zrovnoprávnili s dobyvateľmi. Za svoju činnosť bol Bartolomej nazvaný apoštolom Indiánov. Deficit v potrebe pracovnej sile kolonialisti vyriešili privezením černoských Afričanov. Od 17. storočia v Amerike pôsobili aj jezuiti, ktorí mali veľký podieľ na vytvorenie indiánskych rezervácií a šírení vzdelanosti. V roku 1609 bola zriadená prvá jezuitská rezervácia pre Guaranov v Paraguaji, neskôr podobné rezervácie vznikali i v ďalších španielskych kolóniach a v portugalskej Brazílii.[97] K jezuitskému rádu patril aj svätý Peter Claver, ktorý sa stal patrónom misií u černoskej populácie.

Iná situácia bola v Severnej Amerike, ktorú osídľovali najmä protestantské národy. Do Ameriky medzi prvými odchádzali ľudia, ktorí boli vo svojich materských krajinách prenasledovaní pre svoju vieru. Prvé britské osady v Amerike preto založili puritáni (pútnici na lodi Mayflower), ktorí boli nútení odísť zo Starého Sveta. Neskôr k osídlovateľom pribudli aj osadníci z Nizozemska, nemeckých krajín a Francúzska. Kým Francúzi osídľujúci najmä Louisiana a Quebec boli katolíci, Nemci a Briti boli najmä reformovaného vierovyznania, čo sa prejavilo aj na dnešnom usporiadaní náboženstva v USA.

Okrem Ameriky kresťanskí misionári začali v novoveku pôsobiť i v Ázii a neskôr aj v Austrálii. Kým Portugalci v Indii, Číne a Japonsku šírili prostredníctvom jezuitov katolicizmus, britskí kazatelia šírili v Austrálii a neskôr aj v Indii protestantizmus. V Indii pôsobil aj významný jezuita František Xaverský. Španieli zase priniesli katolicizmus na Filipíny. Jezuiti vo svojich misiách k domorodému ázijskému obyvateľstvu pristupovali opatrne a pripúšťali i istý synkretizmus, či ctenie si miestnych tradícií. S tým však nesúhlasili iné rády a nakoniec aj pápežská stolica, čo viedlo k úpadku misijných úspechov. Úspechy kresťanských misií v orientálnej, duchovne bohatej Ázii tak boli menej úspešné, než christianizácia v Amerike.[98]

Voltaire, najznámejší osvietenec a deista, zakladal svoje teórie na racionalite
Jean-Jacques Rousseau, tzv. duchovný otec Francúzskej revolúcie, osvietenský mysliteľ, veľký kritik cirkvi a monarchizmu, zakladal svoje teórii na vôli a cite

Obdobie osvietenstva[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O osvietenstve ako filozofickom a historickom období pozri Osvietenstvo.

Ako reakcia na religiózne obdobie reformácie a protireformácie vznikol skeptický mysliteľský smer osvietenstva. Osvietenstvo bolo širokým filozoficko-politicko-ekonomickým prúdom, ktorý tvorila nejednotná masa učencov. Hlavným cieľom bol prerod spoločenstva k vzdelanosti - vznik sveta moderného človeka. Základnými filozofickými východiskami pre nové obdobie boli racionalizmus a empirizmus, ktorému sa podriaďovalo aj metafyzično (nadzmyselno). To viedlo k vzniku širšieho ateistického hnutia. Hoci osvietenstvo vzniklo v Anglicku, azda najznámejším ohniskom bolo Francúzsko.[99]

V osvietenstve možno badať dva prúdy. Jedným boli rozliční myslitelia a filozofi, druhým prúdom boli tzv. osvietenskí panovníci, ktorí vo svojich krajinách zavádzali nové reformy. V niektorých krajinách dochádza k sekularizácii dovtedy typicky cirkevných odvetví (napr. školstva), iné krajiny ako Francúzsko začali hľadať cestu k sekulárnemu štátu. Pomerne sekulárne tendencie sa uskutočnili za vlády Jozefa II. (a čiastočne už Márie Terézie) aj v habsburských krajinách - zatváranie kláštorov, poštátňovanie cirkevných škôl, či tolerančný patent (tzv. jozefinizmus)

John Wesley, jeden zo zakladateľov metodizmu, maľba William Hamilton
Útok na Bastilu 14. júla 1789 odštartoval Veľkú francúzsku revolúciu

Narozdiel od religiózneho novoveku a baroka bolo obdobie osvietenstva znovu antropogénne. Vznikli prvé deklarácie ľudských práv a vymedzovali sa politické práva. Ako odozva na liberalizujúce revolučné hnutia následne vznikali aj zárodky konzervativizmu (Edmund Burke). V spoločnosti bolo takisto možné naďalej badať aj socialistické prvky (napr. Sprisahanie rovných).

Osvietenstvo prinieslo rozvoj aj kresťanskému hnutiu. Pokračovala, či skôr vrcholila generácia jezuitského vzdelávania z ktorého radov vyšli viacerí myslitelia. Z reformných katolíckych hnutí naďalej pokračovala generácia jansenizmu a vo febronianizme našli uplatnenie myslitelia prikláňajuci sa k ideám konciliarizmu. Najmä v Nemecku sa rozvíjalo náboženské hnutie pietizmu. V Amerike George Whitefield a kongregacionalistický kazateľ Jonathan Edwards zase stáli na čele tzv. Prvého veľkého prebudenia. V Anglickom Oxforde v nadväznosti naň vzniklo protestantské hnutie metodistov, ktoré sa sformovalo okolo tzv. Oxfordského svätého klubu založeného bratmi Charlesom a Johnom Wesleyom.[100] Silne antimaterialistické hnutie, ktoré hladalo správnu metódu spasenia sa následne dokázalo rozšíriť do celého protestantského sveta.

V osvietenstve možno badať pôvod moderných vied a takisto aj pôvod veľkého odporu teologických dogiem založených nie na rozume, ale na viere. Objavili sa hlasy po redukcii náboženstva a dogiem, a šírili sa i názory o tzv. kulte najvyššej bytosti, či deistické hnutie.[101] Na druhú stranu býva osvietenstvo niekedy označované aj ako kresťanské hnutie, pretože vznikalo v kresťanskom svete, a jeho významní členovia, aj keď často zastávali deistické stanovisko, a zásadne brojili proti cirkevnému klerikalizmu, nikdy cirkev oficiálne neopustili (Voltaire, Denis Diderot).[102] Kým v anglických krajinách sa deizmus presadzoval najmä ako životný štýl básnikov, či slobodomurárov, vo Francúzsku sa to, čo sa začalo ako kritika vzdelancov postupne v širokých masách dokázalo zmeniť na fanatizmus a neskôr dokonca prepuknúť v revolúcie (najmä Veľká francúzska revolúcia).[101]

Veľká francúzska revolúcia[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Veľká francúzska revolúcia

Veľká francúzska revolúcia pôvodne neniesla protikresťanské znaky, ale bola namierená skôr voči sociálnemu stavu v krajine. Jedným z francúzskych privilegovaných stavov však bol klér, ktorý vlastnil bohaté majetky. Po tom, čo sa situácia vo vzbúreneckých kruhoch radikalizovala sa vo Francúsku pristúpilo k zatvoreniu necharitatívnych rádov a kláštorov, následne však došlo aj k zhabaniu cirkevných statkov (1790). Francúzska cirkev bola odčlenená od pápeža a bola vytvorená národná cirkev. To však väčšina kléru odmietla. Začalo sa preto prenasledovanie katolíckeho duchovenstva, ktoré rozličným spôsobom postihlo asi 40 000 duchovných.[103] Občianska ústava kňazstva zjednotila územno-správny rozsah diecéz a departmentov. Zrušený bol aj povinný celibát a celková zaužívaná štruktúra fungovania cirkvi bola naštrbená. V roku 1792 sa začal všeobecný teror a vraždy nepriateľov (i z radov cirkví) boli na bežnom poriadku. Po nástupe jakobínov Maximiliána Robspierra k moci bol dokonca v krajine zavedený štátny kult Rozumu, neskôr nahradený tzv. kultom Najvyššej bytosti.[104]

Situácia pre katolíkov sa zlepšila až po prevzatí moci direktóriom, ktoré však uzákonilo odluku cirkvi od štátu. Reštaurácia katolicizmu nastala za vlády Napoleona. V roku 1801 uzavrel s Katolíckou cirkvou konkordát. Postavenie Katolíckej cirkvi bolo obnovené a štát sa zaviazal k plateniu mzdy kléru výmenou za to, že sa cirkev vzdá svojich zhabaných majetkov. V roku 1804 sa Napoleon Bonaparte sám korunoval cisárom, čím pokoril pápeža a zaužívaný systém legitimity. Po tom, čo v roku 1808 Napoleon obsadil Pápežský štát vzťahy ešte viac ochladli a pápež Napoleona exkomunikoval.[104]

Spolu s rozvojom napoleonskej vlády sa Európou šírili aj myšlienky revolúcie a vlna sekularizácie. Siuácia sa začala vracať do poriadku až po Napoleonovom páde v roku 1815 na Viedenskom kongrese, ktorý bol víťazstvom konzervatívnych síl v Európe. Výsledky koncilu však už nedokázali natrvalo obnoviť to, čo Francúzska revolúcia naštrbila.

Kresťanstvo a moderna[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O náboženskom myslení v období moderny pozri Modernizmus (náboženstvo).

19. storočie prinieslo Európe i celému svetu značnú sekularizáciu, ktorej počiatky ale možno badať už v osvietenstve. Na Viedenskom kongrese sa cirkev mlčky vzdala zhabaných statkov a zmenilo sa aj jej postavenie. Narozdiel od stredovekého, či predvestfálskeho sveta musela Katolícka cirkev (a ešte viac protestantské cirkvi) v rokovaniach vystupovať voči štátom ako rovnocenný (ak nie ako podriadený) spoločník. Svätá stolica v tomto období svoju politiku v jednotlivých krajinách začína presadzovať najmä prostredníctvom konkordátov alebo cirkumskripčných búl.[105]

V Nemecku sa v 19. storočí rozvíjalo ako protestantské tak aj katolícke hnutie. Zvlášť katolicizmus znovu naberal na sile a vznikli viaceré významné hnutia ako Tübingenská škola, či hermesianizmus.[106] Proti vplyv katolíckeho náboženstva v Nemecku sa najmä v neskoršom období (po zjednotení Nemecka) postavil nemecký kancelár Otto von Bismarck. Obdobie rokov 18711887 následne v Nemecku býva označované aj ako Kulturkampf (kultúrny boj). Bolo vydaných viacero zákonov, napr. proti politickému zneužívaniu kazateľní (1871). Boli tiež zrušené všetky kláštory a zakázaná činnosť jezuitského rádu (1872). V roku 1873 bol zavedený štátny dozor nad školami a povinné preškolovanie kňazov. V roku 1875 bol zavedený obligatóry civilný sobáš (ním sa neskôr inšpirovali v Uhorsku). Katolícki veriaci na boj reagovali založením Deutsche Zentrumspartei (Zentrum), ktorá pomerne rýchlo získala veľkú podporu a Bismarck bol preto nútený nájsť s pápežom Levom XIII. kompromisné riešenie.[107]

19. storočie sa najviac prekrýva s pontifikátom Pia IX. Jeho pontifikát bol spočiatku miestnym obyvateľstvom vítaný, avšak v roku 1848/1849 bol pre neochotu pomôcť zjednotiť Taliansko nútený dočasne opustiť Rím.[106] Po roku 1860 Pápežský štát stratil významné územia a Rím bol od dobytia uchránený len za pomoci Francúzov. Po páde Napoleona III. však Taliani zjednotenie krajiny pripojením Ríma dokončili a pápežovi zostalo iba územie Vatikánu. Zmier medzi Talianskom a Vatikánom nenastal a obe strany odmietali ustúpiť. K dohode došlo až v roku 1929 tzv. Lateránskymi zmluvami uzavorenými medzi Benitom Mussolinim a Piom XI.[106]

Pápež Lev XIII., známy najmä svojimi sociálnymi encyklikami (napr. Rerum novarum)

Najdlhšie vládnuci pápež novodobých dejín (a pravdepodobne aj vôbec) Pius IX. za svojho pontifikátu urobil viacero reforiem. V roku 1854 vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie (encyklika Ineffabilis Deus), v roku 1864 vydal protimodernistickú encykliku Quanta cura a jej prílohu Syllabus omylov v ktorých mimo iné zavrhol socializmus, komunizmus, panteizmus, či naturalizmus. Pravdepodobne najvýznamnejším krokom jeho potifikátu však bolo zvolanie Prvého vatikánskeho koncilu v roku 1868 (Aeternis Patris).[108]

Prvý vatikánsky koncil[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Prvý vatikánsky koncil

Koncil prebiehal v rokoch 1869 – 1870. De facto bol ukončený pre prusko-francúzsku vojnu, formálne však bol ukončený až v roku 1960. Pre náhle prerušenie neboli prejednané viaceré otázky, ktoré sa následne stali témami II. vatikánskeho koncilu. Z I. vatikánskeho koncilu vzišli najmä dva významné dokumenty - dekrét o viere Dei Filius a konštitúcia Pastor aeternus.

Prvá definuje dogmu o prirodzenej poznatelnosti Boha rozumom prostredníctvom toho, čo bolo stvorené, druhý dekrét hovorí o tzv. pápežskej neomylnosti (ex cathedra). Druhá dogma viedla v cirkvi k menšiemu rozkolu a bola ťažiskovým motívom pre vznik tzv. starokatolíckej cirkvi.

Pierre Teilhard de Chardin, zakladateľ filozofického smeru teilhardizmu

Postmoderný svet[upraviť | upraviť kód]

Disambig.svg O postmodernom myslení pozri Postmoderna.

20. storočie prinieslo vo svete značnú modernizáciu. Rozvoj vedy a techniky či hrôzy dvoch svetových vojen ovplyvnili i náboženské myslenie. I napriek celkovému rastu počtov veriacich v novodobom období čoraz viac ľudí začalo opúšťať kresťanské cirkvi a priklonilo sa k ateizmu. Kresťanské hnutia zase reformovali svoje štruktúry a niektoré svoje postoje, rozvinula sa aj idea ekumenizmu. Výrazným posunom prešla aj najväčšia z kresťanských cirkví - Katolícka cirkev, v rámci ktorej sa uskutočnil reformný Druhý vatikánsky koncil.

V myšlienkovom smere nastalo čiastočné uvoľnenie dogmatiky a objavili sa nové prúdy ako kresťanský fundamentalizmus, či kresťanský liberalizmus. V katolíckej cirkvi sa naďalej rozširovalo učenie novotomizmu (napr. Étienne Gilson, Jacques Maritain), vznikali však aj iné prúdy ako personalizmus Emmanuela Mouniera, či obrovský oponent novotomizmu teilhardizmus (Pierre Teilhard de Chardin), ktorý bol pôvodne autoritami odmietaný. Kresťanské hnutie takisto dopomohlo k obnove iusnaturalistických myšlienok (napr. John Finnis).

V 20. storočí sa mimo iné začalo v kresťanskom svete stále viac a viac rozmáhať Hnutie obnovy v Duchu Svätom. V protestantských cirkvách šlo pôvodne o tzv. Letničné hnutie, neskôr v 60. rokoch v nadväznosti naň vzniklo všeobecné (protestantské aj katolícke) charizmatické hnutie. Na ne nadviazali neocharizmatické hnutie (Viničné hnutie a Hnutie Viery) a novo-apoštolská reformácia.

Predkoncilové obdobie[upraviť | upraviť kód]

Začiatkom 20. storočia vystriedal významného reformátora a politika Leva XIII. zbožný Pius X. Pius bol nábožensky založený pápež, ktorý narozdiel od svojho predchodcu nedbal príliš o politiku, ale orientoval sa najmä na výstavbu cirkvi a boju proti herézam a modernizmu. Mimo iné zreformoval Rímsku kúriu, cirkevnú hudbu a kňazský breviár. Založil úradný tlačový orgán Svätej stolice – Acta Apostolicae Sedis. V roku 1904 ustanovil komisiu na vypracovanie nového Kódexu kánonického práva (CIC – Codex iuris canonici). Vydaný bol však až v roku 1917 pápežom Benediktom XV., ktorý Pia vystriedal v čase vypuknutia I. svetovej vojny.

V roku 1922 sa novým pápežom stal Pius XI., ktorého hlavnou ideou a heslom bolo Kristovo kráľovstvo. Pius XI. bol bojovný pápež, ktorý viedol rokovania o konkordátoch s viacerými európskymi krajinami. Po tom, čo dojednal zmier s Talianskom dokonca uzavrel konkordát s Hitlerovským Nemeckom. Tzv. Ríšsky konkordát bola prvá medzinárodná zmluva, ktorú nacistické Nemecko uzavrelo. Kým pápež v zmluve s ideologickým nepriateľom hľadal obranu pred prenasledovaním a konfliktami medzi katolíkmi a štátom, Hitler v zmluve videl otvorenie medzinárodného poľa nemeckej diplomacii. Hlavným nepriateľom Pia XI. bol komunizmus, ktorý v tomto období spôsobil smrť tisícov kresťanov v Rusku, Španielskej občianskej vojne, v Mexiku a inde. Pius XI. preto proti nemu rázne vystúpil v encyklike Divini Redemptoris. V roku 1937 Pius s encyklikou Mit brennender Sorge vystúpil aj proti nacizmu. Šlo o jedinú encykliku 20. storočia nevydanú v latinskom jazyku. Druhej svetovej vojny sa však už energický pápež nedožil a novým pápežom sa v roku 1939 stal Pius XII.[109]

Pius XII. počas druhej svetovej vojny vystupoval voči nacistickej politike pomerne zmierlivo a opatrne. Odsúdil síce nacistické vyčínanie proti Židom a iným menšinám a takisto sa snažil o udržanie mieru a zmiernenie škôd, zároveň však z obáv nevykonal razantnejšie priame zásahy. Naopak Hitler, ktorý bol pôvodne k cirkvi tiež opatrný a navonok aj priateľský, neskôr v Nemecku zaviedol viaceré proticirkevné opatrenia (zatváranie škôl, rušenie príspevkov, obmedzenie výuky teológie, útoky na kláštory a iné porušovania konkordátu).[110] Problémy s nacistickou mašinériou a obdobný vývoj v tomto období mali aj protestanské cirkvi.

Pontifikát Pia XII. pokračoval aj po druhej svetovej vojny až do roku 1958. Jeho nástupcom sa stal Ján XXIII. Jeho pontifikát síce netrval dlho, avšak svojim smerovaním výrazne ovplyvnil chod v Katolíckej cirkvi.

II. vatikánsky koncil, začiatok druhého sedenia

Druhý vatikánsky koncil[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhý vatikánsky koncil

Koncil sa konal v rokoch 1962 – 1965 na podnet reformného pápeža Jána XXIII. Chorľavý pápež však už koncil do konca nedoviedol a tak jeho druhú polovicu viedol Pavol VI. Koncil okrem iného začal program tzv. aggiornamenta - prispôsobenia. Dal podnet k reforme rímskokatolíckej liturgie, obnove východných katolíckych cirkví a formuloval vzťah Katolíckej cirkvi k iným kresťanských cirkvám a spoločenstvám a k nekresťanským náboženstvám. Koncil býva považovaný za najvýznamnejší medzník novodobých kresťanských (a najmä katolíckych) dejín. Zúčastnilo sa ho 2540 účastníkov, vrátane osôb z komunistických krajín. Jeho výsledkom bolo 16 rôznorodých dokumentov (deklarácie, konštitúrie, dekréty).[111] S výsledkami koncilu neboli spokojní všetci členovia cirkvi a objavili sa i názory, ktoré ho odmietli a naďalej sa pridržiavali (resp. sa pridržiavajú) predkoncilových ustanovení. Napr. tradicionalisti odmietajú reformovanú liturgiu a pridržiavajú sa tridentskej, sedesvakantisti zase odmietajú závery koncilu a novodobých pápežov celkovo.

Katolícka cirkev v 20. a 21. storočí[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v článkoch: Pavol VI., Ján Pavol II., Benedikt XVI. a František (pápež)
Pápež Benedikt XVI. kedysi prezývaný aj „Boží rotvajler

Katolícka cirkev po Druhom vatikánskom koncile zásadne zmenila svoju tvár. Pavol VI. ako pápež začal konať prvé novodobé pápežské cesty po zahraničí. Navštívil dokonca aj USA, Filipíny, Hongkong, či moslimský Irán a býval preto označovaný aj ako Flying Paul (Lietajúci Pavol). Zrušil Zoznam zakázaných kníh a názov Svätého ofícia zmenil na Kongregáciu pre náuku viery.[112] Pavol VI. započal takisto nový kurz cirkevnej politiky voči komunistickej Východnej európe - tzv. Ostpolitik a za jeho pontifikátu takisto prišlo k zmieru s Východnou cirkvou.

V roku 1978 bol po smrti Pavla VI. novým pápežom zvolený Ján Pavol I., ktorého pontifikát však trval len tridsať dní. Krátko po jeho smrti sa objavili fámy o jeho možnom zavraždení, čo však nebolo preukázané. Novým pápežom sa stal Ján Pavol II. (Karol Wojtyla), prvý pápež slovanského pôvodu (Poliak). Obdobie potifikátu Jána Pavla II. bolo dlhé a obsažné. Okrem 14 encyklík bol za jeho pontifikátu vydaný Kódex kánonov východných cirkví a Kódex kánonického práva. Známe boli jeho cesty po celom svete, ktorých vykonal viac než ktorýkoľvek jeho predchodca. Často sa diskutuje i o jeho morálnom význame pri páde východného bloku, keďže významne prispel k rozvoju cirkvi v ňom.

Ján Pavol II. zomrel v roku 2005 a na pápežskom stolci ho nahradil Nemec Benedikt XVI. Šlo o prvého nemeckého pápeža od 16. storočia. Bendikt XVI. bol už pred svojim potifikátom známy pre jeho teologické diela. Po tom, čo v roku 2013 ohlásil svoju abdikáciu (prvýkrát od Celestína V. v roku 1294), sa novým pápežom stal prvý pápež z amerického kontinentu - František I.

Ekumenizmus[upraviť | upraviť kód]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ekumenizmus

V 19. a 20. storočí sa medzi kresťanmi začali stále častejšie objavovať názory, že kresťania majú zabudnúť na svoje predošlé spory a začať medzi sebou spolupracovať a zjednocovať sa vo viere. Vývoj ekumenistického hnutia si prešiel dlhým vývojom, ktorý bol (a je) pre citlivosť náboženskej otázky pomerne zložitý a pomalý. Prvé kroky k zjednoteniu kresťanov vychádzali najmä z protestantských cirkví a pôvodne smerovali najmä k ostatným protestantským cirkvám. Medzi prvé kroky k zjednoteniu možno zaradiť vznik mládežníckej kresťanskej organizácie YMCA v roku 1844, či vznik ženskej kresťanskej organizácie YWCA v 1855.

Obrovský prerod zažilo ekumenické hnutie po druhej svetovej vojne. V roku 1948 vznikla Svetová rada cirkví, ktorá združovala väčšinu kresťanských cirkví okrem katolíckej. Katolícky (ale aj ortodoxný, či anglikánsky) názor k ekumenizmu bol pôvodne opatrný, pretože prílišné otvorenie diskusií mohlo podľa konzervatívnych názorov viesť k strate viery. V tomto duchu ešte encyklika Humanii genris z roku 1950 vystúpila proti zbližovaniu sa za každú cenu - tzv. irenizmus.[113] Výrazným počinom ale bola Pápežská rada pre napomáhanie jednoty kresťanov, ktorá vznikla v roku 1960. Na vlnu ekumenických tendencií sa naladil aj Druhý vatikánsky koncil, kde boli prijaté rozhodnutia o ekumenizme (1964) a o náboženskej slobode (1965). Ako prvé sa Katolícka cirkev pokúsila obnoviť vzťahy s pravoslávnou cirkvou, ktorá bola katolicizmu dogmaticky bližšia ako protestantizmus, a ktorá podobne ako katolicizmus zachovávala apoštolskú postupnosť. 7. decembra 1965 pápež Pavol VI. a konštatínopolský patriarcha Athinagoras I. odvolali vzájomnú exkomunikáciu katolíckej a pravoslávnej cirkvi z roku 1054. Katolícka cirkev sa v nasledujúcom období taktiež stala pozorovateľom Svetovej rady cirkví, nevstúpila však do nej.

V roku 1999 sa zástupci katolíckej církvi a luteránskych církví dohodli na spoločnom stanovisku v otázke ospravedlnenia,[114][115] a v roku 2006 sa k tejto dohode pripojili i metodistické cirkvi.[116] V roku 2001 bola takisto vrámci Ekumenického európskeho stretnutia prijatá Ekumenická charta. [117]

V 20. storočí sa začal aj rozhovor a spolupráca s predstaviteľmi judaistickej obce. Ekumenizmus samozrejme okrem priaznivcov získal i mnohých odporcov.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. KRSKOVÁ, Alexandra. Dejiny politickej a právnej filozofie. 1. vyd. Bratislava : IURA EDITION, 2011. (ďalej len Krsková). ISBN 9788080783853. S. 126.
  2. THIEDE, Carstev Peter. Svitky od Mrtvého moře a židovský původ křesťanství. 1. vyd. Praha: Volvo Globator, 2004. ISBN 80-7207-549-7. str. 236.
  3. Krsková, str. 128
  4. a b VOUGA, Francois. Dejiny raného křesťanství. 1. vyd. Vyšehrad : Centrum pro studium demokracie a kultury - CDK, 1997. 267 s. (ďalej len Vouga). ISBN 80-85959-22-4. S. 36 – 39.
  5. VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. 1. vyd. Praha : Leges, 201. 608 s. (ďalej len Dejiny cirkevného práva). ISBN 9788075022387. S. 90.
  6. Krsková, str. 136
  7. Vouga, str. 99
  8. Vouga, str. 87
  9. Vouga, str. 90
  10. a b Krsková, str. 130 – 131
  11. Tacitus: Annales 15, 44. preklad: STROBEL, L.: Kauza Kristus, Porta Libri, Bratislava, 2000. str. 81
  12. Krsková, str. 139
  13. Manfred Clauss: „Konstantin Veliký - Římský císař mezi pohanstvím a křesťanstvím“, VYŠEHRAD, Praha 2005, S. 29
  14. Krsková, str. 134
  15. Krsková, str. 133
  16. Krsková, str. 138
  17. SUCHÁNEK, Drahomír; DRŠKA, Václav. Církevní dějiny - antika a středověk. Praha: Grada, 2013. Kapitola Organizace a kult rané církve.
  18. ŠAROCHOVÁ, Gabriela V. České země v evropských dějinách I.. 1. vyd. Praha : Paseka, 2006. (ďalej Ibidem). ISBN 80-7185-791-2. S. 40.
  19. Ibidem, str. 42
  20. Krsková, str. 141
  21. Ibidem, str. 49
  22. www.medievalists.net, [cit. 2019-08-28]. Dostupné online.
  23. Krsková, str. 147
  24. VADAKKERA, Benecict. Origin of Christianity in India – A Historiographical Critique. (2007). ISBN 81-7495-258-6.
  25. Stephen Andrew Missick. Mar Thoma: The Apostolic Foundation of the Assyrian Church and the Christians of St. Thomas in India. Journal of Assyrian Academic studies. Dostupné online.
  26. S. S. Koder, "History of the Jews in Kerala", in the St. Thomas Christian Encyclopaedia of India, Vol. II, 1973, pp.183 ff. (anglicky)
  27. Cirkevné dejiny podľa Eusebius. Kniha V. Kapitola 10. Filozof Panteanus
  28. Krsková, str. 159
  29. Dejiny cirkevného práva, str. 154 – 156
  30. Krsková, str. 151
  31. Ibidem, str. 91
  32. Ibidem, str. 100
  33. Ibidem, str. 52
  34. DAVIES, Norman. Ostrovy: dějiny. 1. vyd. Praha: Jiří Buchal - BB/art, 2003. 975 s. ISBN 80-7341-090-7. S. 150 – 170
  35. Ibidem, str. 55 – 56
  36. Ibidem, str. 101
  37. Ibidem, str. 180
  38. Ibidem, str. 184
  39. Wormský konkordát [online]. prameny.historie.upol.cz, [cit. 2019-08-31]. Dostupné online.
  40. Exkomunikačná bula z r. 1054 (tzv. Veľký rozkol) [online]. www.grkat.nfo.sk, [cit. 2019-08-30]. Dostupné online.
  41. Ibidem, str. 221
  42. Ibidem, str. 235
  43. Krsková, str. 190 – 191
  44. FRANZEN, August. Malé cirkevní dějiny. 1. vyd. Praha : Vydavateľstvo ZVON, 1991. 358 s. (ďalej len Franzen). ISBN 80-7113-119-9. S. 162.
  45. Franzen, str. 164
  46. POSPÍŠIL, Ctirad Václav; KRUMPOLC, Eduard. Dokumenty Mezinárodní teologické komise 1969 – 2017 a některé další texty Papežské biblické komise a Kongregace pro nauku víry. [s.l.] : Univerzita Palackého v Olomouci. Dostupné online. ISBN 9788024452210. (po česky)
  47. Ibidem, str. 279
  48. Krsková, str. 194
  49. Krsková, str. 173
  50. Krsková, str. 202 – 203
  51. Ibidem, str. 164
  52. Ibidem, str. 250 – 251
  53. Ibidem, str. 254 – 255
  54. Franzen, str. 156
  55. Ibidem, str. 251
  56. Franzen, str. 150
  57. a b Ibidem, str. 252
  58. Franzen, str. 153
  59. BĚLINA, Pavel; KAŠE, Jiří; KUČERA, Jan P.. České země v evropských dějinách II. 1. vyd. Praha : Paseka, 2006. 333 s. (ďalej len Ibidem II.). ISBN 80-7185-792-0. S. 58.
  60. Franzen, str. 166
  61. Ibidem, str. 282
  62. Franzen, str. 167
  63. a b c d Dejiny cirkevného práva, str. 330 – 332
  64. Franzen, str. 168
  65. a b Ibidem, str. 314
  66. Franzen, str. 170
  67. Franzen, str. 171
  68. a b Ibidem, str. 316
  69. Franzen, str. 176
  70. LANE, A. N. S. Dějiny křesťanského myšlení. Preklad Jiří Bartoň. 1. vyd. Praha: Návrat domů, [1996]. 286 s. ISBN 80-85495-47-3., S. 125
  71. Ibidem, str. 322
  72. Ibidem, str. 344
  73. Ibidem II., str. 58
  74. Ibidem II., str. 59
  75. Franzen, str. 193
  76. a b Ibidem II., str. 60 – 61
  77. a b Ibidem II., str. 63
  78. Augsburské vyznanie [online]. [Cit. 2019-09-05]. Dostupné online.
  79. Krsková, str. 261
  80. Franzen, str. 189
  81. Ibidem II., str. 75 – 76
  82. Ibidem II., str. 64
  83. a b Ibidem II., str. 73
  84. Ibidem II., str. 63 – 64
  85. Krsková, str. 262
  86. Krsková, str. 263 – 264
  87. a b Ibidem II., str. 65
  88. a b c Ibidem II., str. 76 – 78
  89. Krsková, str. 272 – 275
  90. Krsková, str. 272 – 273
  91. Franzen, str. 228 – 230
  92. a b Franzen, str. 242
  93. BUDIL, Ivo T. Úsvit rasismu. 1. vyd. Praha: Triton, 2013. 827 s. ISBN 978-80-7387-630-2.
  94. Ibidem II., str. 23
  95. Ibidem II., str. 208 – 209
  96. Ibidem II., str. 210
  97. BRINKLEY, Douglas G. a kol.. Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 8080851018. S. 338 – 339.
  98. Franzen, str. 238
  99. Krsková, str. 355
  100. Krsková, str. 361
  101. a b Franzen, str. 244
  102. Krsková, str. 358
  103. Franzen, str. 245
  104. a b Franzen, str. 245 – 246
  105. Franzen, str. 247
  106. a b c Franzen, str. 249 – 250
  107. Kulturkampf [online]. arenberg-info.de, [cit. 2019-09-07]. Dostupné online.
  108. Franzen, str.251 – 252
  109. Franzen, str. 268 – 270
  110. Franzen, str. 274 – 275
  111. Franzen str. 280 – 285
  112. Mondin, Battista (2001) (maď.), Pápák enciklopédiája, Budapešť: Szent István társulat, ISBN 963-361-295-0 S. 746
  113. Franzen, str. 265
  114. Joint Declaration on the Doctrine of Justification [online]. www.vatican.va, [cit. 2019-09-04]. Dostupné online.
  115. Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení [online]. www.kbs.sk, [cit. 2019-09-04]. Dostupné online.
  116. Wayback Machine [online]. web.archive.org, 2010-01-16, [cit. 2019-09-04]. Dostupné online.
  117. Ekumenická charta. Smernice pre rozvoj spolupráce medzi cirkvami v Európe [online]. www.kbs.sk, [cit. 2019-09-04]. Dostupné online.

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

Primárne zdroje[upraviť | upraviť kód]

Sekundárne a terciárne zdroje, ďalšia literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • NORWICH, John Julius. Byzantium: Absolute Monarchs: A History of the Papacy, Chatto & Windus, 2011, ISBN 978-0-7011-8290-8 (anglický jazyk)
  • NORWICH, John Julius. Byzantium: The Early Centuries (A History of Byzantium 1). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (anglický jazyk)
  • NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). 3. vyd. London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (anglický jazyk)
  • EDWARDS, Mark. Catholicity and Heresy in the Early Church. Ashgate, 2009. (anglický jazyk)
  • ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
  • ELIADE, Mircea. Dejiny náboženských predstáv a ideí. Preklad Peter Solivajs. Vyd. 1. Zväzok III : Od Muhammada po reformy. Bratislava : Agora, 1997. 294 s. ISBN 80-967210-3-8.
  • MCGRATH, Alister E. Dějiny křesťanství – úvod. Preklad Markéta Hofmeisterová. Vyd. 1. Praha : Volvox Globator, 2014. 599 s. (Diagramma; zv. 6.) ISBN 978-80-7511-081-7.
  • DOWLEY, Tim. Atlas of Christian History. Minneapolis : Fortress Press, 2016 176 s. ISBN 978-1-5064-1688-5 (anglický jazyk)
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ekumenizmus na českej Wikipédii. (časť ekumenizmus)

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]